Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-53-2018.pdf
PDF · 121.49 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/53/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu V.. M. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom V., K. XX, zast. JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, so sídlom Michalovce, kpt. Nálepku 8, proti žalovanej Správe majetku Košického samosprávneho kraja, so sídlom Košice, Tatranská 25, IČO: 42093937, o zaplatenie náhrady škody 16.596,96 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 8C/218/2003-600 z 11.10.2017 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol (I.), nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán (II.), znaleckej organizácii Forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., Bratislava priznal nárok na náhradu trov za znalecké dokazovanie od žalobcu vo výške, o ktorej bude rozhodnuté v osobitnom uznesení (III.) a štátu priznal od žalobcu nárok na náhradu trov, ktoré boli plnené zo štátnych prostriedkov s tým, že o ich výške bude rozhodnuté v osobitnom uznesení IV.).
2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody na zdraví vo výške 500.000,- Sk (16.596,96 €) s prísl. z dôvodu, že mu postupom pracovníkov žalovanej (jej právneho predchodcu Nemocnice s poliklinikou Štefana Kukuru, Michalovce, pozn. odvolacieho súdu) bola nesprávne stanovená diagnóza, z ktorého dôvodu nebol správne liečený, v dôsledku čoho má trvalé následky, a to ochrnutie chrbtice.
3. Skutkovo žalobný návrh žalobca odôvodnil tým, že dňa 19.5.2000 sa mu stala v obci J. nehoda, keď v dôsledku aerodynamického tlaku z oproti idúceho nákladného auta spadol z bicykla do priekopy pred rodinným domom č. XXX okolo 19.30 hod., po príchode sanitky rýchlej zdravotnej služby právneho predchodcu žalovanej mu bola poskytnutá prvá pomoc a bol odvezený na traumatologické oddelenie právneho predchodcu žalovanej, avšak na mieste nehody mu nenasadili Schanzov golier. Na traumatologickom oddelení právneho predchodcu žalovanej, kde bol vyšetrený, bol do 22.20 hod. a tu bolo požiadané aj o konziliárne neurologické vyšetrenie - napriek tomu nebolo konštatované, že je ochrnutý na všetky štyri končatiny, ani nebolo diagnostikované porušenie miechy v mieste zlomenia platničky medzi 3. a 4. stavcom. Podľa žalobcu (v žalobe uviedol, že pred nehodou užil kokaín, v dôsledku čoho bol preložený na ARO) bola mu nesprávne stanovená diagnóza, poskytnutá nesprávna liečba a v dôsledku toho utrpel trvalé následky na zdraví. Až dňa 20.11.2000 mu magnetickou rezonanciou bola stanovená diagnóza, podľa ktorej v úrovni medzi stavcovou štrbinou C3-4 došlo k porušeniu miechy, ktorá diagnóza bola potvrdená aj pri druhom vyšetrení magnetickou rezonanciou dňa 6.8.2001.
4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo 6.3.2009 sp. zn. 8C/183/2003-185 žalobu zamietol, účastníkom náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 1.341,48 € za znalecké dokazovanie. Súd rozhodnutie odôvodnil tým, že námietka premlčania proti uplatnenému nároku vznesená právnym nástupcom žalovanej je dôvodná, lebo dňom ustálenia žalobcovej diagnózy je podľa znaleckého posudku 20.11.2000, kedy sa žalobca dozvedel o škode na zdraví a o tom, že za ňu zodpovedá právny predchodca žalovanej, preto dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví začala plynúť dňa 20.11.2000 a uplynula dňom 20.11.2002, pričom návrh bol podaný na súd až 19.5.2003. Naviac súd mal za to, že právny predchodca žalovanej nezodpovedal v zmysle § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka za škodu na zdraví žalobcu, čo mu vyplynulo zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. Mileny Hrehorovskej z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia.
5. Po odvolaní sa žalobcu proti tomuto rozsudku ho Krajský súd v Košiciach ho uznesením sp. zn. 1Co/127/2009-217 z 27.5.2010 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že vzhľadom na postupné diagnostikovanie zdravotného stavu žalobcu nemožno mať za to, že jeho nárok je premlčaný, že stále chýba vedomosť o tom, či liečba bola poskytovaná lege artis, čo zahŕňa aj správne stanovenú diagnózu, resp. či súčasný zdravotný stav žalobcu je zlý práve preto, že liečba mu nebola od počiatku poskytovaná lege artis, resp. je horší ako by bol, keby bola liečba poskytovaná lege artis, ak by bola správne stanovená diagnóza, čo sú otázky, na ktoré súd mal zamerať dokazovanie. Zároveň odvolací súd formuloval konkrétne otázky pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, ktorého sa odvolateľ domáhal.
6. Po vrátení veci a doplnení dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, t.j. nariadením kontrolného znaleckého dokazovania a jeho doplnku, ako aj vypočutím znalca a svedkov, súd prvej inštancie opierajúc sa o výsledky znaleckého dokazovania uzavrel, že vzhľadom na postupné diagnostikovanie zdravotného stavu žalobcu nemožno mať za to, že nárok žalobcu je premlčaný. Uviedol ďalej, že ani zo stavu vyplývajúceho zo zdravotnej dokumentácie, teda že ide o ischemizáciu miechy v úrovni medzistavcovej štrbiny C3-4 (prebiehajúcu, uloženú viacej dorzálne a ventrálne od ložiska, je ešte časť zachovaného normálneho parenchýmu miechy), ani zo stavu diagnostikovania po NMR zo 6.8.2001, čo je nález, ktorý svedčí pre degeneráciu miechy v úrovni C3-4 (prebiehajúcej transferzálne, zaujímajúcu temer celú miechu, len s pásikom zachovaného tkaniva ventrálne a dorzálne) a ani zo stavu vyplývajúceho z kontrolného NMR vyšetrenia po šiestich rokoch od úrazu dňa 13.4.2006, v zmysle znaleckého posudku nie je možné konštatovať, že žalobca získal vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá zdravotnícke zariadenie. Následne súd zameral dokazovanie na otázky vyplývajúce z rozhodnutia odvolacieho súdu (viď bod 5.) Konštatoval, že znalkyňa MUDr. Hrehorovská sa v znaleckom posudku vyjadrila k liečbe žalobcu v nadväznosti už na diagnostikovanie jeho zdravotného stavu, ako tento vyplýval z popisov NMR a zo zdravotnej dokumentácie správne, ale jej závery by bolo možné akceptovať, iba ak by bolo zistené, že aj diagnóza bola zo začiatku určená správne. Z kontrolného znaleckého dokazovania znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva, Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o. Bratislava, Forensic.sk mal za preukázané, že diagnóza chabej kvadruparézy pri absencii traumatického nálezu na krčnej chrbtici a mieche žalobcu bola v máji 2000 stanovená správne. Z tohto znaleckého posudku súd zistil, že v krvi žalobcu o 17.40 hod. sa mohlo nachádzať od 2,24 g/kg až do 2,4 g/kg alkoholu, išlo teda o ťažký stupeň opilosti, a vzhľadom na stupeň ovplyvnenia alkoholom, objektívne preukázaný laboratórnym vyšetrením krvi o 19.59 hod. dňa 19.5.2000, kedy bolo zistených v krvi 1,96 g/kg alkoholu, dospela znalecká organizácia k záveru, že pri prvotnom vyšetrení nebolo možné objektívne zistiť prípadne sa rozvíjajúcu neurologickú symptomatológiu. Znalecká organizácia v otázke naloženia krčného fixátora v rámci neodkladnej prednemocničnej starostlivosti dospela k záveru, že jeho naloženie je jednoznačným protokolárnym úkonom každého pacienta s úrazom, ktorého mechanizmus napovedá možnému poraneniu krčnej chrbtice. U žalobcu sa síce fixácia nevykonala, čo aj znalecká organizácia vyhodnotila ako nesprávny postup pracovníkov rýchlej zdravotnej služby, ale nenaloženie krčnej fixácie v teréne žalobcovi podľa znaleckej organizácie žiadnym spôsobom neovplyvnilo rozvoj následného neurologického poškodenia u žalobcu. Všetky vyšetrenia vykonané počas príjmu a následnej neodkladnej hospitalizácie vylúčili traumatické poškodenie skeletu krčnej chrbtice, preto diagnostika, liečba žalobcu v nemocnici, bola správna. Záver znaleckej organizácie je, že k vývoju neurologickej symptomatológie došlo u žalobcu aj s istým časovým odstupom po úraze v dôsledku postihnutia ciev a následného ischemizovania nervového tkaniva miechy. Zdravotný stav žalobcu nie je zlý, ani horší v dôsledku konania či nekonania lekárov zdravotného zariadenia, ale je dôsledkom úrazu v ťažkom stupni opitosti, pričom opitosť prekryla na začiatku sa rozvíjajúcu neurologickú symptomatológiu. Ďalší vývoj zdravotného stavu žalobcu bol podmienený ischemickými zmenami na mieche v dôsledku úrazu, a bol zásadne liečebne neovplyvniteľný, a práve úraz spôsobil u žalobcu to, že sa mu začala rozvíjať neurologická symptomatológia a následne došlo uňho k zdravotnému stavu, ktorý pretrváva. V doplnku 1 doručenému súdu 9.2.2017 ku znaleckému posudku č. 202/2012 z 9.2.2017 vyplýva, že liečba a diagnotika pracovníkov právneho predchodcu žalovanej nespôsobila zlý zdravotný stav žalobcu, zdravotný stav žalobcu nastal v dôsledku úrazu a nie v dôsledku ich pochybení a je dôsledkom prvotného úrazového poškodenia miechy pri úraze na podklade cievneho mechanizmu. Nenaloženie fixátora nemalo vplyv na zdravotný stav žalobcu, ktorý sa vyvíjal následne už v dôsledku úrazu. Pokiaľ ide o postup MUDr. Kvaka, znalecká organizácia konštatovala, že tento príznaky spinálneho šoku vyšetrením objektívne zistiť nemohol, nakoľko ich mohli prekryť účinky ťažkého stupňa opitosti, v ktorom sa žalobca v čase vyšetrenia objektívne nachádzal, a nález pulzovej frekvencie taktiež nezodpovedal tomu, čo by bolo možné očakávať pri akútnom traumatickom poškodení krčnej miechy, teda ak tomu nenasvedčovali prejavy, a takýto závažný údaj by bol uvedený v správe, ale takýto údaj sa v správe nenachádzal. K námietkam žalobcu o nesprávnych záveroch znaleckej organizácie v doplnku k znaleckému posudku, pokiaľ skonštatovala, že nedošlo k pochybeniu zo strany lekárov právneho predchodcu žalovanej pri stanovení jeho diagnózy a následnej liečby (pokiaľ ide o pochybenia MUDr. Kvaka a MUDr. Hájnika a následne ďalších lekárov) tým, že mu neboli podávané kortikoidy, že hneď po príchode rýchlej zdravotnej pomoci mu nebol nasadený fixátor, že bola zle vyhodnotená situácia aj ohľadne toho, či užil drogy alebo bol pod vplyvom alkoholu, že MUDr. Kvak pri prvom stanovení diagnózy nepodchytil hybnosť a citlivosť končatín, alergické podnety, nebral do úvahy upozornenia svedkov upozorňujúcich na hybnosť a citlivosť končatín, a preto nehodnotil správne poruchu vedomia žalobcu, nebola mu podaná infúzia s kortikoidmi a zabezpečená fixácia, z ktorého dôvodu došlo následne k zlým postupom aj u MUDr. Hájnika na traumatologickom oddelení, kde bol žalobca prevezený, v dôsledku čoho došlo k postupne k zhoršovaniu jeho zdravotného stavu a následnému ochrnutiu chrbtice, súd konštatoval, že podľa jednoznačných záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie ako aj jeho doplnku, zdravotný stav žalobcu nie je dôsledkom pochybení lekárov právneho predchodcu žalovanej, ale je dôsledkom prvotného úrazového poškodenia miechy pri úraze a ďalší vývoj zdravotného stavu žalobcu bol podmienený ischemickými zmenami na mieche v dôsledku úrazu a bol v zásade liečebne neovplyvniteľný. K vývoju neurologickej symptomatológie u žalobcu došlo v danom prípade až s istým časovým odstupom po úraze v dôsledku postihnutia ciev a následného ischemizovania nervového tkaniva miechy. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku súd uzavrel, že diagnóza a liečba žalobcu bola správna a zdravotný stav žalobcu nie je horší v dôsledku konania či nekonania lekárov právneho predchodcu žalovanej, ale je dôsledkom úrazu. žalobcu.
7. Na zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 420 ods. 1 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a nárok žalobcu, ktorý na základe záverov uznesenia odvolacieho súdu vyhodnotil ako nepremlčaný, zamietol, pretože žalobca nepreukázal také porušenie povinností zo strany zamestnancov žalovanej (jej právneho predchodcu, pozn. odvolacieho súdu), ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodu vzniknutou na zdraví žalobcu.
8. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 CSP a výnimočne nepriznal žalovanej náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktoré súd videl v samotnom charaktere nároku, keďže až na základe viacerých znaleckých dokazovaní bolo možné dospieť k záveru, či je nárok žalobcu oprávnený alebo nie. Pokiaľ ide o náhradu trov štátu, ktoré vznikli zaplatením zálohy na znalecké dokazovanie, súd priznal štátu nárok na náhradu týchto trov a nárok na náhradu trov konania súd priznal aj znaleckej organizácii Forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz, ktorej nebolo zaplatené znalečné z prostriedkov štátu ani zo záloh zložených stranami.
9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu žalovanú sumu 16.596,66 € ako aj trovy celého konania. Podľa názoru žalobcu bolo preukázané, že v čase po úraze, ktorý utrpel dňa 19.5.2000, bol v akútnom štádiu neurospinálneho šoku a s ohľadom na túto skutočnosť nebol zabezpečený správny postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nakoľko nebola zabezpečená fixácia jeho krčnej chrbtice napriek tomu, že podľa neurologického vyšetrenia v časnom štádiu bolo zistené podozrenie na quadruparézu, pričom žalobca bol prevážaný na röntgenologické vyšetrenie, pri doprave na ktoré došlo k jeho prekladaniu, následne na CT vyšetrenie a ďalšie vyšetrenie spojené s prevozom - magnetickú rezonanciu. Všetky tieto úkony boli realizované bez fixácie krčnej chrbtice, čím došlo k zanedbaniu principiálnych štandardných postupov indikovaných pri poraneniach miechy. Zo strany zdravotníckeho zariadenia došlo aj k porušeniu liečebného postupu, nakoľko podľa jeho vedomostí podľa WHO a NASCIS II. - III. v akútnom štádiu neurospinálneho šoku, v ktorom sa nachádzal po úraze, neboli v čase stanovenom vyššie citovanými metodikami podané kortikosteroidy typu metylpredizolónu ale naopak bol žalobca odoslaný k domestikácii bez podania týchto kortikosteroidov do 6 hodín po úraze v megadávke na iné oddelenie. Vyjadril názor, že znalecká organizácia v znaleckom posudku a v jeho dodatku č. 1 k nemu, nepristupovala objektívne k vyhodnoteniu dôkaznej situácie s ohľadom na zdravotnú dokumentáciu, ktorú mala k dispozícii a zjavne iba účelovo, z dôvodov, ktoré mu nie sú známe, pripísala stav žalobcu nie na vrub nesprávneho postupu pri poskytovaní liečby a nedodržania liečebného postupu, ale výlučne zodpovednosť za stav, ktorý nastal po zanedbaní liečebnej starostlivosti zo strany poskytovateľa, preniesla na opitosť žalobcu. Mal za to, že znalecká organizácia sa nevysporiadala s otázkou potreby dodržania štandardného postupu liečby pri existencii akútneho štádia neurospinálneho šoku podľa metodiky WHO a NASCIS II. - III. a túto otázku vo svojich záveroch bagatelizovala poukazovaním na štatistické skúmania bez právnej relevancie. Zopakoval ako došlo k úrazu, koľko údajne požil alkoholu pred úrazom, ako ho svedkovia vyberali z priekopy a snažili stabilizovať jeho polohu a popísal chyby, ktorých sa mal dopustiť MUDr. Kvak a následne MUDr. Hájnik. Zdôraznil, že nemožno ospravedlniť nezafixovanie krčnej chrbtice vzhľadom na prevozy, ktoré žalobca zažil, keďže z literárnych údajov vyplýva, že pri úrazoch chrbtice táto reaguje ako jednotka od úrazového stavca, stavcom horným a dolným a okrem toho pri konzultácii primárom neurologickej kliniky MUD. Levkušom bol potvrdený nález v novembri 2000 luxačnej frakturácie s distúrziou platničky C3 - C4. Žalobca poukázal na to, že vykonané vyšetrenia, o ktorých predložil dôkazy, nesvedčia pre vaskulárny pôvod poškodenia miechy, ale na fokálnu myohaláciu s možným lokálnym edémom, čo má za následok apoptózu buniek (postupné odumieranie). Vyjadril názor, že uvedené zistenie vylučuje vaskulárny mechanizmus poškodenia miechy typu „podesta“, bolo teda indikované včasné podanie bolusu kortikoidu a hoci by sa nebol dostavil stav Ad integrum, dodržanie pravidiel WHO typu Nascis II., Nascis III. - štandardného podania dávok metylprednizolónu 30mg/kg by bolo znamenalo vyšší stupeň vyzdravenia podľa stupnice ASI zdravotníckej organizácie WHO. V ďalšom polemizoval so stanoviskom znaleckej organizácie na str. 41 pokiaľ ide o nejasné a nekonzistentné klinické výsledky pacientov po podaní kortikoidov. Uviedol, že napriek výsledkom, ktoré mal na ARO odd. personál a ktoré hodnotil primár oddelenia, prípad žalobcu uzavreli diagnosticky ako človeka, ktorý užíva kokaín, teda očiernili ho pre budúce etapy liečby. Poukázal na to, že po návrate z rehabilitačnej liečby sa mu opakovane stalo, že po opakovanej prekonanej viróze s mu stav mobility zhoršil, ale po podaní infúzie s kortikoidmi sa mu zdravotný stav za 48 hodín zlepšil tak, že bol schopný postaviť sa na nohy a urobiť zopár krokov. Toto zjavne nasvedčuje nesprávnosti záverov, ku ktorým došla znalecká organizácia, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne.
10. Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla rozsudok prvej inštancie potvrdiť, pretože súd sa dôkladne oboznámil so všetkými predloženými dôkazmi, na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu. Vyjadrila nesúhlas s dôvodmi odvolania, poukázala na v priebehu konania vykonané znalecké dokazovanie znalkyňou MUDr. Hrehorovskou a následne vypracovaný kontrolný znalecký posudok č. 202/2012 znaleckou organizáciou a na podnet žalobcu vypracovaný dodatok č. 1 k znaleckému posudku č. 202/2012. Zdôraznila, že na základe záverov obsiahleho znaleckého dokazovania bolo zistené, že v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti nebolo preukázané porušenie povinností, ktoré by viedlo k poškodeniu zdravia žalobcu. Predmetné závery môžu vyvolať u žalobcu subjektívny pocit nesprávnosti, keďže nepreukazujú žalobcove tvrdenia avšak z objektívneho hľadiska to neznamená, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že znalecký posudok je výsledkom špecializovanej odbornej činnosti znalca v zmysle zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, vypracovať ho môže jedine znalec (resp. znalecká organizácia), ktorý je zárukou toho, že podklady, ostatné skutočnosti a z nich plynúce závery uvedené v znaleckom posudku, boli preskúmané a vyhodnotené na skutočne odbornej úrovni.
11. Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenie žalovanej uviedol, že s ním nesúhlasí a zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní.
12. Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 24.1.2019 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
15. Dôvodom na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je existencia inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady konania sú vymedzené veľmi všeobecne, preto dôvodom odvolania podľa tohto ustanovenia môže byť akákoľvek vada konania, ktorej následkom je možnosť nesprávneho rozhodnutia vo veci. O konaní možno povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené ktorékoľvek z ustanovení zákona, upravujúcich vedenie konania od jeho začiatku až do jeho skončenia. Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.
18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
19. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.
20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
22. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody (v podstatnom len zopakoval skutočnosti, ktoré uvádzal už aj v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré boli zodpovedané znaleckým dokazovaním aj výsluchom znalca), ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.
23. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
24. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
25. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
26. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132 ods. 1 CSP) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
27. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda v prejednávanej veci žalobca tvrdil, že v dôsledku postupu zamestnancov právneho predchodcu žalovanej mu bola spôsobená škoda na zdraví, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné, jednoznačné a nesporné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, pretože vychádzajúc z ust. § 420 OZ toto dôkazné bremeno spočíva na ňom.
28. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca ani po rozsiahlom dokazovaní (vykonanom aj na jeho podnet) neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o ním tvrdené skutočnosti o nesprávnom stanovení diagnózy a nesprávnom spôsobe liečenia zamestnancov právneho predchodcu žalovanej, naopak znaleckými posudkami ako aj samotným výsluchom znalca boli ním tvrdené skutočnosti jednoznačne vyvrátené.
29. Pokiaľ ide o ďalšie výroky napadnutého rozsudku, t. j. II., III. a IV. žalobca síce uviedol v odvolaní, že ich takisto napáda, ale jeho odvolanie neobsahuje absolútne žiadne odvolacie námietky proti týmto výrokom, preto sa odvolací súd nimi ani nemohol zaoberať.
30. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
31. Na základe uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, ale žiadne preukázateľné trovy jej v ňom nevznikli, preto odvolací súd stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 1 CSP).
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).