Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cpr-1-2016.pdf
PDF · 109.16 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-2Cpr/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Brezno, sudkyňou JUDr. Stanislavou Padúchovou, v právnej veci žalobkyne: I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, T., práv. zast. JUDr. Marianom Holým, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie B. Němcovej 1/A, Brezno, proti žalovanému: Ondrej Murín - PEKÁREŇ, IČO: 10 987 916, miesto podnikania Nám. M. R. Štefánika 4, Brezno, práv. zast. JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Horná 35, Banská Bystrica, v spore o zaplatenie 420,79 Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 283,22 Eur od 01.04.2014 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a.
III. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,62%
IV. Svedkyňa D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, M. T. m á voči žalovanému nárok na svedočné v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 420,79 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01.04.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy bola u žalovaného zamestnaná ako pomocná pekárka. Pracovný pomer bol ukončený dňa 10.02.2014. Z dôvodu skončenia pracovného pomeru nemala možnosť vyčerpať dovolenku za rok 2012 v rozsahu 1 deň a za rok 2013 v rozsahu 25 dní. V roku 2013 čerpala dovolenku posledný krát v máji v dĺžke 11,5 dňa, pričom sa jednalo o nevyčerpanú dovolenku za rok 2012, z ktorej ešte zostal 1 deň. Dovolenku za rok 2013 nečerpala vôbec. Podľa výplatnej pásky za december 2013 jej zostala dovolenka spolu v rozsahu 26 dní. Pri skončení pracovného pomeru jej účtovníčka žalovaného odovzdala výplatnú pásku, z ktorej vyplýva, že zamestnávateľ jej krátil zostatok dovolenky o 8,5 dňa. Potom zostatok nevyčerpanej dovolenky by mal predstavovať 17,5 dňa, a teda mala jej byť vyplatená suma 283,22 Eur v hrubom. Žalovaný jej však túto čiastku v najbližšom výplatnom termíne, t.j. do 31.03.2014 nezaplatil. Žalobkyňa listom zo dňa 26.01.2015 vyzvala žalovaného na zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo výške 420,79 Eur a zároveň ho upozornila na to, že na krátenie dovolenky nebol právny dôvod, keďže podľa § 109 ods. 2 Zákonníka práce sa dovolenka nekráti za obdobie pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu. V tom čase prebiehalo na Okresnom súde Brezno konanie o určenie, že úraz, ktorý sa jej stal na pracovisku, je pracovným úrazom, pričom súd rozsudkom č.k. 3Cpr/1/2014-151 zo dňa 17.06.2015, ktorý ešte nie je právoplatný určil, že úraz je pracovný. Žalovaný na jej písomnú výzvu odpovedal tak, že jej nárok odmietol. Z uvedeného dôvodu sa preto žalobkyňa obrátila so svojim nárokom na súd. Žalobkyňa k žalobe pripojila: Pracovnú zmluvu, Dohodu o skončení pracovného pomeru, výplatné lístky za mesiace máj až december 2013 a za mesiace január a február 2014, výzvu na vyplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odpoveď na túto výzvu.
2. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že žalobkyni bola nevyčerpaná dovolenka v rozsahu 17,5 dňa vo výške 271,90 Eur vyplatená. Z uvedeného dôvodu jej nárok neuznáva. K tvrdeniu žalobkyne o neoprávnenom krátení dovolenky v rozsahu 8,5 dňa uviedol, že v roku 2013 bola práceneschopná pre chorobu celkove 183 dní. Podľa potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti bola práceneschopná od 28.05.2013 do 12.02.2014, pričom podľa ošetrujúcej lekárky sa jednalo o chorobu, nie o úraz. Z uvedeného dôvodu jej bola krátená dovolenka o 8,5 dňa. Podanú žalobu preto navrhol zamietnuť. K svoju vyjadreniu pripojil: potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, výplatný lístok za február 2014 a výplatnú listinu miezd za mesiac 2/2014.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že hoci jej práceneschopnosť bezprostredne nasledujúca po pracovnom úraze (od XX.XX.XXXX) bola ukončená, pri návštevách lekárky sa opakovane sťažovala na bolesti. Preto bola následne znovu uznaná práceneschopnou od 28.05.2013 do 12.02.2014, pričom v tomto období absolvovala rôzne vyšetrenia, o čom doložila lekárske správy. Je teda zrejmé, že napriek ukončeniu pôvodnej práceneschopnosti žalobkyňa ďalej trpela následkami pracovného úrazu, a teda jej práceneschopnosť od XX.XX.XXXX mala priamu súvislosť s pracovným úrazom. Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobkyni oprávnene krátil dovolenku za rok 2013, mýli sa, pričom poukázala na ust. § 109 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa ďalej označila tvrdenie žalovaného, že si mala prevziať náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výplatnom termíne za február 2014, za klamstvo. Po podpísaní Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 10.02.2014 mala zákaz vstupu do priestorov pekárne a po tomto dni tam ani nechodila. Nebolo teda možné, aby jej žalovaný osobne do rúk odovzdal náhradu za nevyčerpanú dovolenku. K listinnému dôkazu - Výplatnej listine miezd za mesiac 2/2014 uviedla, že jej podpis na nej je falzifikátom a za účelom overenia pravosti jej podpisu na tejto listine navrhla nariadiť znalecké dokazovanie.
4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne trval na tom, že žalobkyni bola vyplatená nevyčerpaná dovolenka vo výplate miezd za mesiac február 2014, pričom táto si peniaze prevzala osobne. Mzdu jej vyplatila pani P.. V lekárskych správach predložených žalobkyňou nie je uvedený žiadny objektívny nález preukazujúci, že práceneschopnosť žalobkyne od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX súvisí s pracovným úrazom. Ďalej uviedol, že preskúmal dochádzkovú knihu a dospel k záveru, že žalobkyni neprináleží ani tá suma, ktorá jej už bola vyplatená, pretože v roku 2012 neodpracovala toľko hodín ako je uvedené vo výplatnej páske. Podľa výplatných pások mala odpracovať 1.752 hodín, pričom v skutočnosti odpracovala len 1.654,85 hodín. Rozdiel za rok 2012 tak predstavuje 97,15 hodín. V roku 2013 odpracovala len 44 hodín v máji a 60 hodín v apríli; v ostatnom čase bola práceneschopná. Je tak nesporné, že žalobkyni nevznikol nárok na preplatenie dovolenky za rok 2012 a ani za rok 2013, keďže neodpracovala ani základný fond pracovného času a ani nepreukázala, že jej práceneschopnosť v roku 2013 súvisí s pracovným úrazom. Preto trval na zamietnutí žaloby.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s podanou žalobou, vyjadrením žalovaného k žalobe, následnými písomnými vyjadreniami strán sporu, pracovnou zmluvou, dohodou o skončení pracovného pomeru, výplatnými lístkami, výplatnou listinou miezd za mesiac 2/2014, dokladmi o práceneschopnosti žalobkyne, rozsudkom Okresného súdu Brezno č.k. 3Cpr/1/2014-151 zo dňa 17.06.2015, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoPr/4/2015-181 zo dňa 18.01.2017, výsluchom strán sporu a svedkyne, prednesom právnych zástupcov a ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, pričom zistil tento skutkový stav veci:
6. Žalobkyňa pracovala u žalovaného ako pomocná pekárka. Pracovný pomer bol založený Pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa XX.XX.XXXX. Podľa čl. 5 mala žalobkyňa nárok na minimálnu mzdu + prémie; mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca. Pracovný pomer žalobkyne skončil na základe dohody dňom 11.02.2014. Počas trvania pracovného pomeru žalobkyňa utrpela dňa XX.XX.XXXX pracovný úraz, čo mal súd preukázané z rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 3Cpr/1/2014-151 zo dňa 17.06.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoPr/4/2015-181 zo dňa 18.01.2017. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť dňa 21.03.2017. Z dôvodu pracovného úrazu bola žalobkyňa PN od 25.12.2012 do 07.04.2013. Následne pracovala resp. sčasti čerpala dovolenku. Dňa 28.05.2013 nastúpila na ďalšiu PN, ktorá trvala až do 12.02.2014. Podľa doložených výplatných lístkov, v mesiaci december 2013 mala starú dovolenku v rozsahu 1 deň a novú dovolenku v rozsahu 25 dní; v mesiaci január 2014 jej bola dovolenka v rozsahu 26 dní krátená o 8,5 dňa. Uvedené skutočnosti v zásade medzi stranami sporu neboli sporné.
7. Sporným medzi stranami sporu bolo:
- či žalovaný dôvodne krátil žalovanej dovolenku v rozsahu 8,5 dňa a
- či zostatok dovolenky v rozsahu 17,5 dňa bol žalobkyni skutočne vyplatený. Za týmto účelom súd vykonal dokazovanie predovšetkým výsluchom svedkyne a vo veci nariadil i znalecké dokazovanie.
8. Podľa § 101 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom do 31.05.2014 (ďalej len Zákonník práce), zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
9. Podľa § 103 ods. 2 Zákonníka práce, dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov.
10. Podľa § 109 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý splnil podmienku odpracovania aspoň 60 dní v kalendárnom roku, za ktorý sa dovolenka poskytuje, môže zamestnávateľ krátiť dovolenku za prvých 100 zameškaných pracovných dní o jednu dvanástinu a za každých ďalších 21 zameškaných pracovných dní rovnako o jednu dvanástinu, ak v tomto kalendárnom roku nepracoval z dôvodu a) výkonu mimoriadnej služby v období krízovej situácie alebo alternatívnej služby v čase vojny a vojnového stavu, b) čerpania rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2, c) dlhodobého uvoľnenia na výkon verejnej funkcie a na výkon odborovej funkcie podľa § 136 ods. 2, d) dôležitých osobných prekážok v práci podľa § 141 ods. 1 a ods. 3 písm. c).
11. Podľa § 109 ods. 2 Zákonníka práce, dovolenka sa zamestnancovi nekráti za obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré zamestnávateľ zodpovedá, a za obdobie materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 1.
12. Podľa § 109 ods. 7 Zákonníka práce, dovolenka, na ktorú vznikol nárok v príslušnom kalendárnom roku, sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v tom roku.
13. Podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky ( § 166), karantény, ošetrovania chorého člena rodiny a počas starostlivosti o dieťa mladšie ako desať rokov, ktoré nemôže byť z vážnych dôvodov v starostlivosti detského výchovného zariadenia alebo školy, v ktorých starostlivosti dieťa inak je, alebo ak osoba, ktorá sa inak stará o dieťa, ochorela alebo sa jej nariadila karanténa (karanténne opatrenie), prípadne sa podrobila vyšetreniu alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo možné zabezpečiť mimo pracovného času zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
14. Podľa § 144a ods. 1 písm. a/, d/ Zákonníka práce, ako výkon práce sa posudzuje aj doba a/ keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak, d/ dovolenky.
15. Podľa § 144a ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, ako výkon práce sa na účely dovolenky okrem dôb podľa odseku 2 neposudzuje ani doba dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca pre chorobu alebo úraz okrem dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré zamestnávateľ zodpovedá.
16. Žalobkyňa podanou žalobou uplatnila nárok na zaplatenie nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 26 dní ku dňu skončenia pracovného pomeru.
17. V nadväznosti na znalecký posudok znalca MUDr. Juraja Masaryka žalobkyňa predložila súdu doplňujúce vyjadrenie zo dňa 23.01.2019, v ktorom v prvom rade tvrdila, že žalovaný jej nemohol krátiť dovolenku a v druhom rade, že ak by aj mal právo na krátenie dovolenky, pri krátení nepostupoval v súlade so zákonom. V súvislosti s týmito tvrdeniami uvádzala, že pracovné miesto, ktoré zastávala, zodpovedalo podľa Prílohy 1 písm. b/ Zákonníka práce druhému stupňu náročnosti práce a podľa ust. § 120 ods. 4 Zákonníka práce jej mala byť poskytovaná mzda vo výške minimálnej mzdy zvýšenej o koeficient 1,2, teda vo výške 2,4267 Eur za hodinu. Keďže v prvom rade podľa žalobkyne jej žalovaný nebol oprávnený v roku 2014 krátiť dovolenku za rok 2013, ale mohol tak urobiť len v priebehu roku 2013, k čomu však nepristúpil, potom jej mal byť preplatený nárok za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 26 dní, teda jej mala byť vyplatená suma 504,76 Eur brutto (26 dní x 8 hodín x 2,4267 Eur). S odstupom času si však už rozdiel medzi sumou uplatnenou v žalobe a touto vyššou sumou už neuplatňuje. V druhom rade, ak by jej žalovaný dôvodne krátil dovolenku za rok 2013, mal jej byť preplatený zostatok dovolenky vo výmere 19,75 dňa (dôvodné by mohlo byť len krátenie dovolenky za obdobie PN trvajúcej od 28.05.2013 do 31.12.2013, kedy by bolo možné krátiť dovolenku v rozsahu 3/12, teda len o 6,25 dňa), a teda suma 383,42 Eur brutto (19,75 dňa x 8 hodín x 2,4267 Eur). Na základe uvedených skutočností žiadala, aby súd pripustil zmenu žaloby a vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému zaplatiť jej sumu 420,79 Eur brutto spolu s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 01.04.2014 do zaplatenia eventuálne aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 383,42 Eur brutto spolu s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 01.04.2014 do zaplatenia.
18. Navrhovanom zmenou žaloby žalobkyňa oprela pôvodnou žalobou uplatnený nárok o nové skutočnosti, keď tvrdila, že vzhľadom k druhu práce, ktorú vykonávala sa jednalo o druhý stupeň náročnosti práce podľa Prílohy 1 písm. b/ Zákonníka práce, a preto jej mala byť poskytovaná mzda vo výške minimálnej mzdy zvýšenej o koeficient 1,2. Zároveň tiež došlo k doplneniu rozhodujúcich skutočností tvrdených v pôvodnej žalobe. Vzhľadom k tomu, že k zmene žaloby došlo až v pokročilom štádiu konania a v nadväznosti na znalecký posudok, ktorým bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne, že PN trvajúca od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX nesúvisí s pracovným úrazom žalobkyne zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj vzhľadom k tomu, že pre rozhodnutie v zmysle navrhovanej zmeny žaloby by bolo potrebné vykonať dokazovanie čo do posúdenia stupňa náročnosti jej práce u žalovaného, súd na pojednávaní konanom dňa 30.01.2019 uznesením zmenu žaloby v zmysle písomného podania žalobkyne zo dňa 23.01.2019, doručeného súdu dňa 24.01.2019 nepripustil, keďže podľa ust. § 143 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Nakoľko súd zmenu žaloby nepripustil, nevykonal ani dôkaz doplnením výsluchu žalobkyne. Žalobkyňa už v konaní bola vypočutá a keďže súd ďalej pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe, nebolo pre rozhodnutie potrebné doplniť jej výsluch.
19. Podľa tvrdenia žalobkyne jej žalovaný neoprávnené krátil dovolenku v rozsahu 8,5 dňa. Podľa § 109 ods. 2 Zákonníka práce sa dovolenka nekráti za obdobie pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu. Žalobkyňa pracovný úraz utrpela dňa XX.XX.XXXX, následne bola práceneschopná. Keďže však aj po ukončení tejto práceneschopnosti pociťovala bolesti, bola opakovane uznaná práceneschopnou od XX.XX.XXXX, pričom táto práceneschopnosť podľa žalobkyne mala priamu súvislosť s pracovným úrazom. Podľa tvrdenia žalovaného práceneschopnosť žalobkyne od 28.05.2013 nesúvisela s pracovným úrazom, preto jej dovolenka v rozsahu 8,5 dňa bola krátená dôvodne.
20. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa po pracovnom úraze bola práceneschopná od 25.12.2012 do 07.04.2013 (č.l. 253 spisu). Následne pracovala resp. sčasti čerpala dovolenku (viď výplatné lístky za mesiac apríl a máj 2013, č.l. 82, 83 spisu). Opätovne bola práceneschopná od 28.05.2013 do 12.02.2014 (č.l. 32 spisu). Vzhľadom k protichodným tvrdeniam strán sporu v tom, či v poradí druhá práceneschopnosť žalobkyne súvisela s pracovným úrazom zo dňa XX.XX.XXXX, súd na návrh žalovaného vo veci nariadil znalecké dokazovanie. Súdom ustanovený znalec z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Ortopédia, MUDr. Juraj Masaryk v znaleckom posudku č. X/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že ochorenie, pre ktoré bola žalobkyňa PN od XX.XX.XXXX (bolesť chrbta - vertebrogénny algický syndróm) nemalo priamy súvis pracovným úrazom zo dňa XX.XX.XXXX. Pri ôsmich poúrazových vyšetreniach nie je ani jeden krát zaznamenaná prítomnosť bolestí chrbtice. Prvýkrát je bolesť chrbtice objektívne zaznamenaná 25.03.2013. Vychádzajúc potom zo záverov znaleckého posudku, keďže práceneschopnosť žalobkyne trvajúca od 28.05.2013 do 12.02.2014 nesúvisela pracovným úrazom, dospel súd k záveru, že žalovaný podľa ust. § 109 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce dôvodne krátil (bol oprávnený krátiť) žalobkyni dovolenku. Pokiaľ ide o tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, podľa ktorého došlo k neoprávnenému kráteniu dovolenky, keďže žalovaný mohol dovolenku za rok 2013 krátiť len v tomto roku, a teda nie v roku 2014, pričom poukazoval na výplatnú pásku z januára 2014, kde je krátenie dovolenky vykázané, s takýmto tvrdením sa súd nestotožnil. Z ust. § 109 ods. 7 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dovolenku, na ktorú vznikol nárok v príslušnom kalendárnom roku, krátiť iba z dôvodov, ktoré vznikli v roku, za ktorý sa dovolenka poskytuje. Ak teda v danom prípade vznikol dôvod na krátenie dovolenky pre práceneschopnosť žalobkyne v roku 2013, bolo možné krátiť len dovolenku, na ktorú jej vznikol nárok v roku 2013. Podľa tvrdenia žalovaného, ktoré nebolo žalovanou nijak spochybnené, bola krátená dovolenka pre práceschopnosť od 28.05.2013 (t.j. v poradí druhá PN). Ako vyplýva z výplatných lístkov v decembri 2013 mala žalobkyňa starú dovolenku v rozsahu 1 deň a novú dovolenku v rozsahu 25 dní. V januári 2014 mala starú dovolenku v rozsahu 26 dní (t.j. zjavne sa jedná o dovolenku za rok 2012 [1 deň ako je tvrdené v žalobe] a o dovolenku za rok 2013 [25 dní]); žiadna iná dovolenka z tohto výplatného lístka nevyplýva. Ak teda podľa výplatného lístka za január 2014 bola krátená dovolenka v rozsahu 8,5 dňa, zjavne sa muselo jednať o dovolenku za rok 2013. Krátenie dovolenky za rok 2013 pre dôvod vzniknutý v roku 2013, je v súlade so zákonom.
21. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok na dovolenku za rok 2013, k tomu súd uvádza nasledovné: Podľa citovaných zákonných ustanovení pre vznik nároku zamestnanca na dovolenku za celý kalendárny rok sa vyžaduje nepretržité trvanie pracovného pomeru po celý kalendárny rok k tomu istému zamestnávateľovi a súčasne, aby zamestnanec vykonával u tohto zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku. Žalobkyňa dané zákonné podmienky spĺňala. Jej pracovný pomer u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX a skončil sa až dňa 11.02.2014, čím je naplnená zákonná podmienka nepretržitého trvania pracovného pomeru. Zároveň mal súd za preukázané aj splnenie zákonnej podmienky výkonu práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku. Žalobkyňa bola v dôsledku pracovného úrazu, ktorý sa jej stal dňa 23.12.2012, práceneschopná od 25.12.2012 do 07.04.2013. S poukazom na ust. § 144a ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce potom túto práceneschopnosť žalobkyne treba považovať za výkon práce a podľa ust. § 144a ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce sa za výkon práce posudzuje aj dovolenka. Podľa pracovného kalendára za rok 2013 tak žalobkyňa za mesiac január odpracovala 22 pracovných dní, za mesiac február odpracovala 20 pracovných dní, za mesiac marec to bolo 20 pracovných dní a za mesiac apríl 2013 to boli 4 pracovné dni. Následne z výplatných lístkov za rok 2013 súd zistil, že v apríli reálne odpracovala 7,5 dňa, dovolenku čerpala v rozsahu 9,5 dňa a v mesiaci máj reálne odpracovala 7,5 dňa, dovolenku čerpala v rozsahu 11,5 dňa a PN bola 4 pracovné dni (zjavne tu sa už jednalo o PN so začiatkom od 28.05.2013, ktorá vzhľadom k záverom plynúcim zo znaleckého posudku nesúvisí s pracovným úrazom žalobkyne). Vzhľadom k uvedenému súd uzavrel, že žalobkyňa v roku 2013 odpracovala 102 dní, ktoré sa považujú za výkon práce (január 22 dní, február 20 dní, marec 20 dní, apríl 4 + 7,5 + 9,5 dní, máj 7,5 + 11,5 dní). Potom danú námietku žalovaného považoval súd za nedôvodnú, keď žalobkyni preukázateľne nárok na dovolenku za rok 2013 vznikol. Napokon pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v roku 2012 žalobkyňa neopracovala ani základný fond pracovného času, tu súd považuje za potrebné za prvé uviesť, že za daný rok podľa listinných dôkazov zostala žalobkyni dovolenka len v rozsahu 1 deň a za druhé, že pokiaľ by aj uvedené tvrdenie žalovaného bolo pravdivé, mal možnosť z dôvodu neospravedlnenej zameškanej zmeny dovolenku žalobkyni len krátiť. Pokiaľ tak neurobil nemôže sa úspešne v spore brániť tým, že ani za rok 2012 nemá žalobkyňa nárok na dovolenku.
22. Napokon sa súd zaoberal zisťovaním, či zostatok dovolenky v rozsahu 17,5 dňa bol žalobkyni skutočne vyplatený. Žalobkyňa tvrdila, že zostatok jej vyplatený nebol. Žalovaný naopak tvrdil, že žalobkyni túto časť dovolenky vyplatil. Za týmto účelom predložil súdu výplatnú listinu miezd za mesiac 2/2014 (č.l. 34 spisu), ktorá mala preukazovať, že žalobkyňa prevzala sumu 271,90 Eur ako to je uvedené aj vo výplatnom lístku za mesiac február 2014 (č.l. 33 spisu), podľa ktorého jej mala byť preplatená dovolenka v rozsahu 17,5 dňa vo výške 283,22 Eur, pričom k výplate jej prislúcha 271,90 Eur (čistá mzda). Žalobkyňa si peniaze prevzala osobne, vyplatila jej ich pani P.. Žalobkyňa uviedla, že na výplatnej listine miezd za mesiac 2/2014 nie je jej podpis, ale sa jedná o falzifikát a ďalej, že náhradu za nevyčerpanú dovolenku si vo výplatnom termíne za február 2014 ani nemohla prevziať, nakoľko po podpísaní Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 10.02.2014 mala zákaz vstupu do priestorov pekárne a ani tam nechodila. Preto nie je možné, aby jej bola odovzdaná náhrada za nevyčerpanú dovolenku. Za týmto účelom súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne P. a na návrh žalobkyne vo veci nariadil znalecké dokazovanie.
23. Svedkyňa P., ktorá u žalovaného pracovala ako administratívna pracovníčka uviedla, že mzdy boli vyplácané na základe výplatných pások na protipodpis. Žalobkyňa naposledy v hotovosti mzdu prevzala asi pred 3 rokmi, pričom ak je tam jej podpis, mzdu prevzala. Potom ako sa medzi žalobkyňou a žalovaným stal incident dňa 28.11.2013 v prevádzke žalovaného, tam už asi žalobkyňa nebola. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, kedy a kde prevzala žalobkyňa poslednú výplatu za mesiac február 2014 uviedla, že žalobkyňa si ju musela prevziať u nej v kancelárii, možno v predajni, presne to ale nevie. Ak je ale výplatná páska podpísaná žalobkyňou, musela jej byť vyplatená. Na dotaz právneho zástupcu žalobkyne, aby vysvetlila rozpor vo svojej výpovedi, keď najprv uviedla, že po incidente zo dňa 28.11.2013 už žalobkyňa do prevádzky neprišla a následne uviedla, že žalobkyni bola mzda naposledy vyplatená v marci 2014, pričom žalobkyňa si po ňu osobne prišla, svedkyňa uviedla, že si to už presne nepamätá.
24. Súdom ustanovená znalkyňa z odboru Písmoznalectvo, odvetvie Ručné písmo, PhDr. PaedDr. Erika Straková, ktorej úlohou bolo určiť, či podpis na výplatnej listine za mesiac 2/2014 (č.l. 34 spisu) je vlastnoručným podpisom žalobkyne, vrátila súdu spis bez vypracovania znaleckého posudku, a to z dôvodu, že žalovaný do spisu doložil sporný doklad - výplatnú listinu miezd za mesiac 2/2014 (č.l. 161 spisu) len vo farebnej fotokópii, teda nie originálny doklad. Pritom z niekoľkých znakov sa dá usúdiť, že sporný podpis bol s najvyššou pravdepodobnosťou prenesený technicky na sporný doklad. Z uvedeného dôvodu sa znalkyni sporný doklad javí ako technický kompilát, ktorý je predmetom záujmu znaleckého odboru grafickej diagnostiky.
25. Na základe uvedených zistení súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyni vyplatil náhradu za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 17,5 dňa. Tvrdenie žalovaného o odovzdaní týchto finančných prostriedkov nebolo bezo sporu preukázané svedeckou výpoveďou. Na jednej strane svedkyňa uvádzala, že žalobkyňa si poslednú výplatu za mesiac február 2014 prevzala u nej v kancelárii resp. v predajni, avšak na druhej strane uvádzala, že po incidente, ktorý sa odohral medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 28.11.2013 už žalobkyňa v prevádzke žalovaného asi nebola. Danú svedeckú výpoveď súd vyhodnotil ako nedostačujúcu na preukázanie tvrdenia žalovaného o odovzdaní finančných prostriedkov žalobkyne. Svedkyňa vo svoje výpovedi vzájomne rozporovala kedy a kde mala žalobkyňa finančné prostriedky prevziať, pričom rozpor vo svojej výpovedi v tomto smere vysvetliť nevedela. Uvádzala len, že ak je na listine podpis žalobkyne, mzdu musela prevziať. Na základe uvedeného jediným dôkazom, ktorý by mohol preukázať vyplatenie finančných prostriedkov bola práve žalovaným predložená výplatná listina miezd za mesiac 2/2014, na ktorej sa podľa tvrdenia žalovaného má nachádzať podpis žalobkyne. Žalovaný však znalkyni nepredložil originál tejto listiny, ale len farebnú fotokópiu, z ktorého dôvodu znalkyňa nemohla vypracovať znalecký posudok. Podľa znalkyne však sporný podpis bol s najvyššou pravdepodobnosťou prenesený technicky na sporný doklad, ktorý sa javí ako technický kompilát. Pôvodne žalovaný predložil súdu len čiernobielu fotokópiu, pričom farebnú verziu predložil až dodatočne pre účely vykonanie znaleckého dokazovania. Súd bližším pohľadom na túto farebnú fotokópiu je rovnakého názoru ako znalkyňa, a teda, že podpis žalobkyne bol do výplatnej listiny miezd za mesiac 2/2014 len vnesený.
26. Na základe vykonaného dokazovania, keď mal súd preukázané, že žalovaný dôvodne krátil žalobkyni dovolenku a že žalobkyni nevyplatil zostatok dovolenky v rozsahu 17,5 dňa, uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 Eur (17,5 dňa x 8 hodín x 2,023 Eur/hod) a vo zvyšku žalobu zamietol.
27. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou peňažného dlhu, súd súčasne priznal žalobkyni i úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne z dlžnej sumy od 01.04.2014 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, do ktorého mala byť podľa pracovnej zmluvy vyplatená mzda za mesiac február 2014), do zaplatenia. Výška úroku z omeškania zodpovedá § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a žalobkyni, ktorá mala vo veci čiastočný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania, vzhľadom na pomer jej úspechu a neúspechu (67,31%
- 32,69%), v rozsahu 34,62%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP) v nadväznosti na ich vyčíslenie žalobkyňou.
29. Vzhľadom k tomu, že vo veci bola vypočutá svedkyňa, ktorá si uplatnila nárok na svedočné, súd jej priznal voči žalovanému ako menej úspešnému nárok na svedočné v rozsahu 100%. O výške náhrady za svedočné súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Brezno, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).