Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_42C-7-2018.pdf
PDF · 141.8 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-42C/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V, v konaní vedenom sudkyňou JUDr. Renátou Nemčekovou PhD. vo veci žalobcu: Bc. X.. N. K., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom H. XX, XXX XX D., právne zastúpený: IN FORO - AYRUMYAN advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Uhrova 4, 831 01 Bratislava proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, právne zastúpený: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, t a k t o
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie Žalobcu, ktorá bola uverejnená na webovej stránke Žalovaného H.; článok s názvom „H. opäť zasahuje: T. vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
III. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1) Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 19.02.2018 voči žalovanému domáhal s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. ochrany osobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného, ku ktorému malo dôjsť uverejnením článku na internetovom portáli PLUS 7 dní s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ vydanom dňa XX.XX.XXXX pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, ktorá bola uverejnená ne webovej stránke žalovaného H.; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ a taktiež povinnosť odstrániť článok z webovej stránky žalovaného na internete H.; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ žalobca ďalej žiadal priznať mu sumu 3.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy.
2) Žalobný návrh bol odôvodnený tým, že dňa 28.02.2017 bol uverejnený článok na internetovom portáli PLUS 7 dní s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ V samotnom podtexte článku je zvýrazneným typom písma uvedené: „E. N. K. preslávený výrokom „Môžete mi fajčiť môj ctený poslanecký k...“ dnes uspel na Najvyššom súde. Rozsudky súdov v jeho prípade údajného podvodu s daňami zrušil až H. senát. V texte je uvedené, že žalobca na súd (Najvyšší súd SR) neprišiel a na súd (Najvyšší súd SR) poslal len svojho advokáta. Žalobca v texte uvádza, že senát NS SR kvôli procesným chybám vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu.
3) K článku je ďalej priložená galéria, ktorá pozostáva z trinástich fotografií, ktoré zobrazujú sudcu NS SR S.. H. ako i samotného žalobcu. Predmetná fotka zobrazujúca samotného žalobcu nebola zhotovená: v čase, v ktorom vznikal článok pojednávajúci o konaní na NS SR a nebola zhotovená s vedomím a zvolením žalobcu. Žalobca nedal súhlas s vyhotovením predmetnej fotografie ako i súhlasu s uverejnením predmetnej fotografie, fotografia zachytáva žalobcu na inom mieste ako je NS SR, o konaní ktorého pojednáva článok. Fotografia je zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, čo nepochybne vyplýva z prostredia.
4) Článok sa jednoznačne týka výlučne žalobcu, keďže bol identifikovaný výslovným uvedením výslovným uvedením jeho mena a priezviska. V čase uverejnenia článku žalobca nebol politicky a spoločensky činný, keďže poslancom Národnej rady SR a poslancom miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 až 2002. Žalobcovi je záhadou, prečo je zverejnená jeho podobizeň, nakoľko sa samotného pojednávania nezúčastnil a poslal naň len svojho splnomocneného právneho zástupcu. Je teda evidentné, že žalovaný postupoval vedome a predmetnú fotografiu žalovaného uverejnil s vedomím, aby čo možno najširšia verejnosť stotožnila tvár a podobizeň žalobcu s článkom a informáciám v ňom uverejneným. V čase uverejnenia článku, t. j. v roku 2017, žalobca teda nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské dianie, pretože vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Okrem toho, informácie obsiahnuté v predmetnom článku nemajú žiadnu súvislosť s jeho predošlou verejnou činnosťou. Nemožno preto súhlasiť s akýmkoľvek ďalším prípadným tvrdením, že žalobca mal v čase uverejnenia inkriminovaného článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu. Treba preto na žalobcu v každom ohľade hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného záujmu. Žalovaným šírené, a tým aj prezentované informácie ako i fotografie zavádzajú širokú verejnosť. Žalovaný zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Neoprávnenosť zásahu spočíva vo zverejnení jeho podobizne bez jeho súhlasu.
5) Článok podľa názoru žalobcu nemožno zahrnúť pod spravodajstvo vo vyššie uvedenom zmysle, a preto sa na fotografiu žalobcu uverejnenú na internetovom portáli Plus 7 dní ust. § 12 ods. 3 Občiansky zákonník nevzťahuje. Žalovaný preto mohol použiť fotografiu žalobcu iba s jeho súhlasom, ktorý nemal. Zverejnením tejto fotografie preto žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu.
6) Rovnako vyplýva z Uznesenia NS ČR z 25.2.2003, sp. zn. 28Cdo 2099/2002: „Ústně nebo písemně provedený zásah může spočívat v rozšiřování nepravdivých zpráv, dotýkajících se osobnosti fyzické osoby nebo i ve zveřejňování pravdivých zpráv z intimního a rodinného života fyzické osoby proti jeho vůli, dále v nepravdivém obvinění z nečestného jednání, jakož i v kritice přesahující obsahem formou i cílem rámec pravdivé, objektivní kritiky.“ V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1Cdo 113/2009: „Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach.“ Ďalej podľa ust. 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2011, sp. zn. 4Cdo 232/2010: „Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti.“ Morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia v uvedenom prípade nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma osobe Žalobcu, nakoľko zo strany Žalovaného neboli prvýkrát takouto formou porušené práva na ochranu osobnosti Žalobcu.
7) Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 18.04.2018 navrhoval žalobu zamietnuť a priznať mu plnú náhradu trov konania. Argumentoval tým, že podľa názoru žalovaného bol na publikovaní článku verejný záujem, keďže v článku informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu - objasňovanie trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty). Legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že podozrenia sa týkali osoby žalobcu - bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a ako jeden z mála poslancov právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa).
8) Nielen žalovaný, ale aj iné média vo verejnom záujme publikovali články týkajúce sa vyššie uvedenej témy a aj v tomto kontexte má Žalovaný za to, že objasňovanie trestnej činnosti spočívajúcej v podvode opísané v článku predstavuje tému legitímneho verejného záujmu. Podľa názoru žalovaného je žalobca nepochybne osobou absolútneho verejného záujmu, a to s ohľadom na: politickú kariéru žalobcu (poslanec NR SR a mestského zastupiteľstva). Žalovaný zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobcu za osobu verejného záujmu považovali súdy v niekoľkých súdnych rozhodnutiach. Žalobca v žalobe uvádza, že podľa jeho názoru bol žalobca osobou verejného záujmu len v rokoch, keď vykonával verejné funkcie (poslanec NR SR, poslanec miestneho zastupiteľstva), t. j. len do roku 2002. Žalovaný akceptuje, že status osoby verejného záujmu nie je večný, ale verejný záujem nemožno viazať len na výkon verejných funkcií, v opačnom prípade by znamenalo, že ak by napr. prezident O. stratil svoju funkciu, tak deň na to by bolo nutné O. J. považovať za osobu súkromného záujmu, čo je zjavne absurdné. Skutočnosť, dokedy trvá status osoby verejného záujmu závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom v tejto súvislosti je nutné uviesť, že v zmysle konštantnej judikatúry verejným záujmom nie je len výkon verejných funkcií, ale všetko, čo púta záujem verejnosti Ustanovenie článku 26 ods. 2 Ústavy SR zaručuje slobodu tlače. Slobode prejavu sa článkom 26 ods. (4) Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96). Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že „Článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998). Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť (prípady S. proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Súdy sú povinné zdržať sa takých opatrení, ktoré majú zmrazujúci vplyv na tlač, a ktoré môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu (prípad S. proti Dánsku z roku 1994). Vzhľadom na to, že médiá majú kľúčovú úlohu pri ochrane demokracie, treba prísne posudzovať každý zásah do slobody prejavu médií - „z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci je sťažovateľka vydavateľkou týždenníka P., v ktorom boli inkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.“ Podľa názoru žalobcu v článku došlo k neoprávnenému zverejneniu fotografie žalobcu, pretože predmetná fotografia nespadá pod tzv. spravodajskú licenciu v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a nemá žiaden súvis s témou článku. S uvedeným nemožno súhlasiť, pretože: ako už žalovaný uviedol vyššie, žalovaný v článku informoval o legitímnej téme verejného záujmu, a to objasňovaní trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty), pričom legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že a) podozrenia sa týkali osoby žalobcu - bývalý poslanec NR SR a ako jeden z mála poslancov viacnásobne právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa), a b) existovalo podozrenie, že žalobca riadne neodviedol dane, ktoré mal. Argument žalobcu o neexistencii vecného súvisu fotografie s témou článku taktiež neobstojí, pretože zjavný opak vyplýva zo samotného článku a textu pri fotografii. Fotografia žalobcu zo súdu má taktiež zjavný vecný súvis s článkom, keďže, ako bolo uvedené vyššie, podnetom na napísanie článku bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (v očiach laickej verejnosti) žalobcu oslobodil v jednom z prípadov, ide o tému týkajúcu sa justície a aj fotografia je z prostredia justície. Žalovaný poukazuje na prípady ESĽP vo veci von Hannover (jedná sa o 3 samostatné rozhodnutia, v ktorých sťažovateľkou bola Caroline von Hannover - dcéra monackého kniežaťa Rainiera III.), ktoré sa o. i. zaoberali oprávnenosťou vyhotovenia a zverejnenia fotografií. S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že téma článku predstavuje legitímnu tému verejného záujmu, žalobca je osobou verejného záujmu, fotografia v článku má vecný súvis s obsahom článku a fotografia žalobcu použitá v článku bola vyhotovená na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia, a preto žalovaný fotografiu použitú v článkoch vyhotovil a zverejnil v súlade s ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. V tejto súvislosti zároveň žalovaný opätovne poukazuje na právny názor ESĽP, že v prípade médií ako „strážnych psov demokracie“ sú všeobecné súdy povinné zdržať sa takých opatrení, ktoré majú zmrazujúci vplyv na tlač, a ktoré môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu (prípad Jersild proti Dánsku z roku 1994). V prípade, ak by súd v prejednávanej veci mal za to, že použitie fotografie v predmetnom článku bolo neoprávnené, tak by uvedené predstavovalo práve opatrenie zmrazujúceho vplyvu na tlač, pretože zjednodušene povedané, ak právne neobstojí zverejnenie fotografie osoby verejného záujmu vyhotovenej na verejnom priestranstve a viažucej sa k článku s témou verejného záujmu, tak potom už média nebudú môcť zverejniť akúkoľvek fotografiu.
9) V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný v bode 5 vyjadrenia žalovaného uvádza, že na publikovaní predmetného článku bol verejný záujem, keďže žalovaný v predmetnom článku informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu. Legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že podozrenia sa týkali osoby žalobcu. Ďalej žalovaný v bode 7 vyjadrenia žalovaného opätovne zdôrazňuje tú skutočnosť, že žalobcu považuje nepochybne za osobu absolútneho verejného záujmu. S uvedením tvrdením žalovaného si žalobca nedovolí súhlasiť, nakoľko žalobcu nie je možné považovať za osobu verejného záujmu, nakoľko žalobca bol osobou verejného záujmu v rokoch 1998-2002, t.j. spolu v trvaní 4 rokov vykonávania verejnej funkcie, pričom od roku 2002, kedy prestal byť osobou verejne činnou do roku 2017 uplynulo viac ako 15 rokov. Prirovnávanie žalobcu k osobe absolútneho verejného záujmu je nepochybne účelové a mätúce a nie je možné takéto vyjadrenie žalovaného vziať v úvahu.
10) Žalobca opätovne zdôraznil, že v čase uverejnenia predmetného článku, t. j. v roku 2017, žalobca nevykonával viac ako 15 rokov žiadnu verejnú funkciu a nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské dianie, pretože vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Okrem iného uviedol, že informácie obsiahnuté v predmetnom článku nemajú žiadnu súvislosť s jeho predošlou verejnou činnosťou. Nemožno preto súhlasiť s akýmikoľvek tvrdeniami žalovaného, že žalobca mal v čase uverejnenia inkriminovaného článku postavenie tzv. osoby absolútneho verejného záujmu. Je potrebné zabezpečiť ochranu žalobcových Ústavou Slovenskej republiky garantovaných základných práv a slobôd a v každom ohľade hľadieť na žalobcu ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade aktívnych osôb verejného záujmu. Žalovaný v bode 10 vyjadrenia žalovaného uvádza, že žalobca mal a stále má status osoby verejného záujmu, a to pre vlastné protiprávne a spoločensky odsúdeniahodné konanie, ktorým ako bývalý poslanec NR SR pútal a stále púta legitímny záujem verejnosti, ako konštatovali aj súdy v rozhodnutiach uvedených v bode 8. vyjadrenia žalovaného. Žalobca si dovoľuje uviesť, že predmetné vyjadrenia žalovaného považuje za opätovné pošliapanie jeho občianskych práv, nakoľko žalobca a ani žiadny občan Slovenskej republiky nemôže byť v súlade so zásadou ne bis in idem (nie dva krát v tej istej veci) opakovane, sústavne a akýmkoľvek spôsobom potrestávaný za skutky za ktoré už niesol zodpovednosť.
11) Žalovaný zhrnul svoju obranu a argumentáciu v podaní doručenom súdu dňa 16.07.2018, v ktorom uviedol, že prostredníctvom publikovania článku žalovaný informoval verejnosť o objasňovaní trestnej činnosti spočívajúcej v podvode, a teda bezpodmienečne otázke legitímneho verejného záujmu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010 zo dňa 28. októbra 2010, podľa ktorého: „Vecou verejnou, ako už bolo uvedené, je nesporne aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Existuje preto verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Žalobca si zrejme mylne spája osobu verejného záujmu s osobou verejne činnou, resp. osobou aktívne verejne činnou. „Osobami veřejného zájmu se většinou rozumějí nejen osoby veřejného života v užším smyslu, t.j. osoby, které vystupují při řešení různých otázek na veřejnosti, neboli jsou veřejně činny a tím na veřejnost vykonávají svůj vliv v oblasti politické, hospodářské, kulturní, sportovní aj. (např. ministři, poslanci, senátoři, známí herci, zpěváci, sportovci aj.), nýbrž vůbec osoby, které na sebe upoutávají zájem veřejnosti a tak se ocitají v zorném úhlu zpravodajství hromadných sdělovacích prostředků.“ Žalobca sa síce stal osobou verejne známou už pred vyše 15 rokmi, avšak vlastným konaním sa zviditeľnil a následne zviditeľňoval aj po tom, keď vo verejnej funkcii nepôsobil, t.j. neprestal byť osobou verejného záujmu. V nadväznosti na uvedené si Žalovaný dovoľuje opätovne pripomenúť skutočnosť, že Žalobcu považovali súdy
za osobu verejného záujmu v niekoľkých rozhodnutiach. Neobstojí žalobcova argumentácia o tom, že „uplynulo veľa rokov“, a preto na trestne stíhaného bývalého politika a podnikateľa nemožno hľadieť ako na osobu verejného záujmu a objasňovanie trestnej činnosti, ktorej sa dopustil v čase aktívneho pôsobenia vo verejných funkciách a v čase aktívneho výkonu podnikateľskej činnosti, nemožno považovať za tému legitímneho verejného záujmu. Žalobca v závere Vyjadrenia Žalobcu tvrdí, že bola porušená zásada „ne bis in idem“. Žalovaný uvádza, že zásada „ne bis in idem“ je zásadou procesného práva, ktorá bráni tomu, aby orgány verejnej moci rozhodovali dvakrát o tom istom. V oblasti trestnej zodpovednosti garantuje každému, aby za konkrétny skutok nebol postihnutý dvakrát. Dovolávať sa tejto zásady, hoci aj v prenesenom slova zmysle, Žalovaný považuje za neprípustné. Tlač nie je „orgán verejnej moci“, ani nie je, čo aj v prenesenom význame, jej úlohou niekoho „trestať“. A za trestanie, hoci v prenesenom zmysle, ani nemožno označovať apriorne už tú samú skutočnosť, že tlač referuje o skutkoch, za ktoré bol Žalobca v minulosti štátnou mocou odsúdený. Ďalej tiež ani neexistuje, na rozdiel od trestnoprávnej rehabilitácie, žiadne „spoločenské“ zahladenie minulého deliktu Žalobcu, ktoré by a priori znemožňovalo tlači po uplynutí „dlhšej“ doby referovať o jeho minulých skutkoch. A to už len z toho samotného dôvodu, že tlač si len plní svoju spravodajskú povinnosť, ak referuje o Žalobcovi a jeho minulých skutkoch, pričom negatívne vnímanie minulého konania Žalobcu verejnosťou súvisí viac s týmto konaním Žalobcu v jeho minulosti a jeho vtedajším odsúdením, ako so samotným zverejnením aktuálneho Článku. O dobrú povesť sa v spojitosti so svojim minulým odsúdením pripravil žalobca v minulosti sám, nepripravila ho o ňu tlač, ktorá o jeho konaní len informuje, čo je pri dodržaní kritérií proporcionality nielen jej právom, ale aj jej povinnosťou.
12) Žalobca okrem dôkazov pripojených k žalobe - relevantné strany týždenníka PLUS 7 dní zo dňa 28.02.2017 H.; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ a fotografii č.1 - znázorňujúca žalobcu, č.2 - znázorňujúca článok, č.3
- znázorňujúca článok, č.4 - znázorňujúca článok navrhol doplniť dokazovanie o výsluch žalobcu. Žalovaný priložil k vyjadreniu k žalobe ako dôkazy sériu článkov o žalobcovi uverejnených v rôznych iných médiách odlišných od žalovaného, rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. 4Co/311/2012-275 zo dňa 07.05.2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212 zo dňa 05.05.2016.
13) Žalobca na pojednávaní uviedol, že najlepším dôkazom dôvodnosti podanej žaloby, tak ako to vníma on je dôkaz predložený žalovaným rešerš tlače z daného dňa, resp. k danej udalosti. V tejto súvislosti, teda v súvislosti s dotknutým pojednávaním podal len jednu žalobu na ochranu osobnosti, a to práve tú, ktorá je predmetom tohto konania. Z priloženého rešeršu je zrejmé, z akého dôvodu. Jedine u žalovaného sa kumulujú tri skutočnosti, u ktorých si myslí a má za to, že došlo k takej intenzite, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nad mieru, ktorú je schopný strpieť, lebo ani osoba verejného záujmu nie je povinná strpieť čokoľvek. Čiže prečo považoval za potrebné žalovať práve žalovaného: · nesúvisiaco s danou témou a s daným problém uvádza výrok „môžete mi ... atď“. · zdôrazňuje nad mieru nevyhnutú rozhodnutie v jeho prospech práve sudcom H., · zverejňuje fotografiu, ktorá bola zhotovená nelegálne bez jeho súhlasu.
14) Vzhľadom na to, že došlo ku kumulácii týchto troch skutočností tak má za to, že v danom prípade nejde o snahu využiť právo verejnosti na informácie a právo vydavateľa na slobodu slova, ale ide o honbu za ziskom, ide o škandalizáciu presahujúcu práve poslanie, ktoré má vydavateľ.
15) Z pripojeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/238/2012-305 zo dňa 26.03.2015 súd zistil: rozhodol tak, že (uvedené presné výrokové znenie rozsudku):
„Odporca je povinný na strane 26 na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na 26. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 3.12.2009 uverejnené "Študovaný" uverejniť text "Ospravedlnenie" s podtitulom s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na 26. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 3.12.2009 uverejnené "E. K. si z basy odskakoval študovať právo" uverejniť:
"SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s. sa ako vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle XX. zo dňa XX.XX.XXXX na titulnej strane týždenníka, v obsahu týždenníka ako aj na strane 26 a 27 týždenníka neoprávneným uverejnením fotografie X.. N. K. neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv. Za neoprávnené uverejnenie fotografie, sa SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s. týmto X.. N. K. ospravedlňuje.“
Odporca je povinný zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie navrhovateľa, ktorá bola uverejnená v týždenníku PLUS 7 dní v čísle XX vydanom dňa X.XX.XXXX.
Odporca je povinný odstrániť z webovej stránky na internete <H.> článok s názvom Študovaný fotografiu navrhovateľa.
Vo zvyšku súd návrh zamietol.
Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.666,53 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.
16) Z priloženého rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/311/2012-275 zo dňa 07.05.2014 súd zistil, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jednalo sa o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C155/2009-230 zo dňa 18.05.2012, ktorým súd zamietol návrh na ochranu osobnosti (navrhovateľom bol X.. N. K.). 17) Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že dňa 28.02.2017 bol uverejnený článok na internetovom portáli PLUS 7 dní s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ V samotnom podtexte článku je zvýrazneným typom písma uvedené: „E. N. K. preslávený výrokom „Môžete mi fajčiť môj ctený poslanecký k...“ dnes uspel na Najvyššom súde. Rozsudky súdov v jeho prípade údajného podvodu s daňami zrušil až H. senát. V texte je uvedené, že žalobca na súd (Najvyšší súd SR) neprišiel a na súd (Najvyšší súd SR) poslal len svojho advokáta. Žalobca v texte uvádza, že senát NS SR kvôli procesným chybám vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu.
18) K článku sú priložené fotografie, ktoré zobrazujú sudcu Najvyššieho súdu SR S.. H. ako i samotného žalobcu. Predmetná fotografia žalobcu je vyhotovená na chodbách Justičného paláca v Bratislave.
19) Vo vyššie uvedenom článku sa uvádza, že bývalý poslanec na súd neprišiel. Poslal len svojho advokáta. Doma alebo kdekoľvek bol sa však asi potešil. Senát C. totiž vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu. Išlo pritom o údajné neoprávnené odpočty DPH, ktoré sa týkali ešte aj daňového priznania za rok 1996. H. tak podstate vrátil 20- ročný prípad do jeho začiatkov. Po opise týchto udalostí sa v článku píše o procesných pochybeniach súdu prvého stupňa a o tom, že pre rozhodnutie sa v spise nenachádzali niektoré dôkazy, napr. daňové priznanie za máj 1996. Ďalej sa uvádza že v rozhodnutí absentovala výroková časť a že K. si už odsedel súhrnný trest, ktorý mu súd vymeral nielen z údajný podvod, ale aj útok na verejného činiteľa. Ten si totiž už odpykával v čase, keď o podvode súd rozhodoval. Odsedel si viac ako tri roky. Najvyšší súd svojim rozsudkom tento trest zrušil. Podľa advokáta K. tak bol za mrežami nezákonne.
20) Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že fotografie jeho osoby vznikli nelegálne bez jeho súhlasu. Určite neboli robené pri výkone verejnej moci. Nepovažuje sa za osobu legitímneho verejného záujmu.
21) Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
22) Podľa § 12 ods. 1 OZ písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 23) Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 24) Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2).
25) Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
26) Každá osoba má teda právo, aby vytvorením a použitím fotografie (napr. predaj alebo zverejnenie) nebolo zasiahnuté do jej súkromia alebo aby fotografiou nebola porušená ochrana prejavov jej osobnej povahy (napr. podoby, tanca, spevu). Privolenie zákon nevyžaduje v prípade tzv. zákonných licencií: 1/ ak sa fotografie použijú na úradné účely na základe zákona (napr. v trestnom konaní na identifikáciu osoby, na evidenčné účely a pod.), 2/ ak sa použijú primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely, pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Podľa citovaných ustanovení teda pre legálne vytvorenie a použitie (napr. predaj alebo zverejnenie) fotografie si treba odpovedať na dve otázky: a/ či dochádza vytvorením a použitím fotografie k zásahu do súkromia osoby, b/ či je potrebné privolenie na vyhotovenie a použitie fotografie.
27) Základným kritériom pre posúdenie, či fotograf môže vyhotoviť fotografiu, je, či jej vytvorením zasiahne do súkromia fotografovanej osoby. Hoci zákon presne nestanovuje, kedy už nejde o súkromie jednotlivých osôb, snažia sa o to súdy svojou rozhodovacou činnosťou (Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva).
28) Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe a výpočet jednotlivých zákonom chránených zložiek osobnosti sa v uvedenom ustanovení uvádza iba príkladmo. Popri práve na ochranu života, zdravia občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života (garantované i v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky).
29) Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože zásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne dotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne. To znamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď ide o pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby.
30) Z hľadiska poskytnutia právnej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby.
31) Použitie zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade, ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry súkromia, chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto sféry sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.
32) Výška a primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Okrem morálneho plnenia spočívajúceho v ospravedlnení alebo v odvolaní znevažujúcich výrokov spravidla tam, kde k nim došlo, nastupuje v prípade, pokiaľ takéto zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na znížené dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale v značnej miere, možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie. Takéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy aj vtedy, keď už morálna satisfakcia nie je aktuálna.
33) Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje ako závažnú. Za takéto závažné ujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb, a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku.
34) Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti. To znamená, že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na vedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu, keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače.
35) Výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má byť poskytnuté za účelom reparácie následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Takéto určenie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti. Súd musí mať za preukázané, že v danom prípade existujú okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nie je postačujúce morálne zadosťučinenie, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenej osobe, vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Pre určenie výšky je rozhodujúci návrh samotnej postihnutej osoby, pretože konanie o ochranu osobnosti je návrhovým konaním. Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia tak tvorí maximálnu hranicu, ktorú súd môže priznať. Hľadiská, z ktorých pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd vychádza mu však nebránia, aby postihnutej fyzickej osobe za účelom primeraného vyváženia a zmiernenia vzniknutej nemajetkovej umy priznal menej, než požaduje, prípadne jej návrh v tomto smeru v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.
36) Do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka môže vydavateľ periodickej tlače neoprávnene zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých skutočností), týkajúcich sa fyzickej osoby, či publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (napr. neprípustnou kritikou občana, alebo jeho konania) a to nielen v publicistickom útvare vyjadrujúcom stanovisko oznamovacieho prostriedku či jeho redaktora, ale aj v článku, ktorý stanovisko periodika ani jeho autora nevyjadruje, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté údaje, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
37) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza tak k stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práv na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17 Listiny). Ústavou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=XX&p=XXXXX> upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v jej čl. 26 ods. 4 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=XX&p=XXXXXX>. Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na ochranu osobnosti toho, o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich osobnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv.
38) Medzi osoby verejného záujmu možno zaradiť všetky kategórie osôb z politického, športového alebo kultúrneho života, bez ohľadu na to, či sú týmito osobami dlhodobo alebo krátkodobo, resp. či sa jedná o absolútne alebo relatívne osoby verejného záujmu. Už tradične sú za absolútne osoby verejného záujmu považovaní v užšom zmysle politici a v širšom ponímaní aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci alebo iné osoby z oblasti kultúry, na ktoré je upriamená pozornosť verejnosti a ktoré sa týmito osobami stali zväčša na základe vlastného rozhodnutia. Za relatívne osoby verejného záujmu označujeme subjekty, ktoré sú prechodne stredobodom pozornosti na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, bez ohľadu na to, či je prijímaná pozitívne alebo negatívne. Spoločné pre obidve skupiny absolútnych aj relatívnych osôb je to, že sú známe a priťahujú pozornosť verejnosti vďaka činnosti alebo skutkom, ktoré sa s týmito osobami spájajú a ktoré ich odlišujú od ostatných osôb, hoci len na prechodné obdobie. Osoba verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak ona sama robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku. Avšak aj osoby verejného záujmu majú osobitné právo na súkromie a taktiež právo na rešpektovanie ich cti, dôstojnosti a dobrého mena a je žiaduce ich vnímať a posudzovať individuálne, pričom potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o prejavoch takejto osoby.
39) V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR osoba obvinená z trestného činu sa vznesením obvinenia stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb, ktorých zaradenie je odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti tolerancie voči kritike je však výrazne menšia než u iných osôb verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané tým, že aj novinár musí neustále brať do úvahy princíp prezumpcie neviny a skutočnosť, že obvineného nemožno považovať za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie sa skončí inak než právoplatným odsúdením (nález II. ÚS 403/2013-42).
40) V prejednávanom prípade súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti s uverejnením napadnutého článku na internetovom portáli PLUS 7 dní s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ vydanom dňa 28.02.2017 - konkrétne zverejnením fotografie zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v Justičnom pláci v Bratislave došlo k neoprávnenému zásahu aspektov práva na ochrany osobnosti žalobcu, a to práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana, teda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy. Označené konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu.
41) Vzhľadom na vyššie uvedené v článkoch 43 a 44 a na ustálenú judikatúru sa súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalobcu je nutné považovať za osobu verejného záujmu.
42) Čo sa týka zásahu formou zverejnenej fotografie žalobcu, ktoré zachytávajúc na hmotnom substráte podobu žalobcu, súd musel prihliadať na okolnosti zhotovenia uvedenej fotografie (bez vedomia žalobcu, zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku a predovšetkým ku skutočnosti, že v článku sa vyslovene uvádza, že žalobca na súd neprišiel. Žalobca nedal na vyhotovenie a uverejnenie predmetnej fotografie súhlas.
43) Pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti.
44) K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti sa vzhľadom k účelu ochrany osobnosti nevyžaduje zavinenie. Takisto sa nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu.
45) Súd považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 OZ a neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobností, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografie súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby. Uvedené mal za dostatočne preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi.
46) Súd preto vzhľadom na konštatovanie neoprávnenosti zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti žalobe čiastočne vyhovel, a to v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, ktorá bola uverejnená ne webovej stránke žalovaného H.;článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ Súd nevyhovel časti žaloby na odstránenie predmetného článku z internetovej stránky žalovaného, pretože toto považoval nedôvodné, nakoľko podľa názoru súdu nedošlo zverejnením tohto článku k neprimeraného zásahu do jeho osobnosti. Žalobca naviac žiadnym spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti, ktorý by priamo súvisel s uverejnením vyššie uvedeného článku. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
47) Súd mal po vykonanom dokazovaní za to, že v tomto prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s poukazom na to, že charakterom zásahu konkrétne uverejnením článku o jeho osobe v súvislosti s konaním na Najvyššom súde SR, nedošlo k neoprávneným zásahom, ktoré by v značnej miere znižovali vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, ako ma na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto v časti uplatňovania nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 Eur súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
48) O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP podľa ktorého súd ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom k tomu že mal žalobca vo veci iba čiastočný úspech súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie strany, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a to cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne, trojmo alebo ústne do zápisnice.
Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, datované a musí obsahovať uvedenie spisovej značky konania ktorého sa týka. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu, resp. výroku rozhodnutia smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom, resp. z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody - § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť
- odvolací návrh).
Ak povinný dobrovoľne neplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. zostal na súde. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na trovy trovy toho, kto odvolanie podal (§ 125 ods. 3 CSP).