Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-128-2018.pdf
PDF · 110.72 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/128/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Ivony Hrčekovej, v právnej veci žalobcu Obec Kysucký Lieskovec, Kysucký Lieskovec č. 29, IČO: 00 314 081, práv. zast. JUDr. Štefanom Strýčekom, advokátom, F. Kráľa 2080, Čadca, proti žalovanému EUROKAPITAL, a.s., Ružinovská 3, Bratislava, IČO: 36 759 309, práv. zast. JUDr. Lenka Maďarová, advokátka, Sládkovičova 6, Žilina, o zaplatenie 15.268,82 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/344/2015-217 zo dňa 18.10.2017 jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/344/2015-217 zo dňa 18.10.2017 v napadnutom výroku I. a V. p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.690,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 5.640,02 EUR od 19.7.2014 do 21.5.2016, zo sumy 4.290,- EUR od 26.1.2016 do zaplatenia, vo výške 9,05% ročne zo sumy 9.646,80 EUR od 16.11.2014 do 25.1.2016, vo výške 9,15% ročne zo sumy 8.400,- EUR od 26.1.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR, vo zvyšku súd žalobu zamietol, konanie v časti o zaplatenie sumy 2.596,82 EUR zastavil, konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil. Súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
2.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15.268,82 EUR s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Žalovaný písomným podaním zo dňa 18.7.2016 vzniesol námietku právomoci rozhodcovského súdu, podľa ktorej na základe rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 15.10.2014 je daná právomoc Rozhodcovského súdu Komory arbitrov prejednať a rozhodnúť tento spor. K tomuto podaniu žalovaný pripojil aj kópiu samotnej rozhodcovskej zmluvy, ktorou preukazoval jej skutočnú existenciu. Súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť ani na námietku nedostatku právomoci súdu vec prejednať vznesenú v konaní žalovanou stranou, nakoľko táto nebola vznesená pri prvom úkone, ktorý jej patril. Prvým úkonom žalovaného v tomto konaní bol odpor proti platobnému rozkazu, ktorý bol súdu doručený dňa 27.10.2015, tento však námietku nedostatku právomoci súdu neobsahoval. Túto námietku neobsahoval ani v poradí druhý úkon, ktorým bolo vyjadrenie žalovaného doručené súdu dňa 27.6.2016, ale žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci až v poradí v treťom úkone. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 7.2.2014 k uzatvoreniu zmluvy označenej ako zmluva o dielo, na základe ktorej žalobca umožnil žalovanému (i keď v zmluve je tento vzťah označený ako povinnosť žalovaného, resp. predmet diela) navážať na pozemok vo vlastníctve žalobcu odpad označený druhovo ako 170504 - zemina a kamenivo, 170506 - výkopová zemina, 100101 - popol, škvára a prach z kotlov a 100102 - popolček z uhlia. Žalovaný sa v tejto zmluve zároveň zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1,50 EUR za každú tonu uloženého odpadu. Zmluva uzatvorená 7.2.2014 nespĺňala základné náležitosti zmluvy o dielo, nakoľko z jej obsahu nevyplývala odplatnosť vo vzťahu objednávateľa k zhotoviteľovi, ale práve naopak zhotoviteľ sa za zhotovenie diela, ktoré taktiež nespĺňa pojmové znaky definície diela tak, ako vyplývajú z § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, zaväzuje zaplatiť odplatu objednávateľovi. Napriek uvedenému súd túto zmluvu považoval za platnú, nakoľko z nej jednoznačne vyplývala vôľa žalobcu a žalovaného, pričom ich záväzky sú v zmluve taktiež jasne vymedzené. Súd posúdil túto zmluvu ako zmluvu nepomenovanú podľa 269 ods. 2, Obchodného zákonníka. Podľa tejto zmluvy mal žalovaný žalobcovi zaplatiť za 1 tonu uskladnenej zeminy na pozemkoch žalobcu sumu 1,50 EUR. Medzi stranami sporu nebolo sporné skutkové tvrdenie, že za uskladnenie zeminy žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 2014021 na sumu 5.640,02 EUR a faktúru č. 2014033 na sumu 9.646,80 EUR, na základe množstva uloženého materiálu na parcelu žalobcu. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný tieto faktúry uhradil iba čiastočne a to v sume 1.246,80 EUR na faktúru č. 2014033 a v sume 1.350,02 EUR na faktúru č. 2014021. Vo zvyšku, t.j. v sume 12.690,- EUR žalovaný svoj záväzok nesplnil vôbec. Napriek tomu, že nároky žalobcu voči žalovanému neboli sporné, žalovaný tieto odmietal uhradiť s tvrdením, že došlo k ich zániku a to na základe jednostranné započítania žalovaným. Zmluva, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi faktúrou č. 14072 sumu 4.290,- EUR, mala vzniknúť prijatím objednávky žalobcu zo dňa 21.11.2014. Objednávkou zo dňa 21.11.2014 predchádzajúci štatutár žalobcu Ing. Š. V. objednal u žalovaného uskladnenie výkopovej zeminy a stavebnej sute v množstve 275 ton v cene 13,- EUR za tonu bez DPH. V súlade s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám podliehala táto objednávka zverejňovacej povinnosti. V zmysle uvedeného bol vtedajší štatutár žalobcu Ing. Š. V. povinný zabezpečiť zverejnenie predmetnej objednávky v lehote 10 dní odo dňa odo dňa vyhotovenia objednávky tovarov, služieb. Táto povinnosť bola splnená až po uplynutí tejto lehoty dňa 13.12.2014. Z faktúry vystavenej žalovaným však vyplýva, že plnenie malo byť žalobcovi poskytnuté už dňa 1.12.2014, nakoľko uvedený dátum je uvedený ako deň dodania služby, nielen vo faktúre, ale aj listine označenej ako „potvrdenie o odovzdaní“ zo dňa 1.12.2014. To znamená, že služby, ktoré mal žalovaný poskytnúť žalobcovi, museli byť žalovaným poskytnuté bez právneho titulu a tak aj v prípade ich skutočného poskytnutia by žalovanému nevzniklo právo domáhať sa zaplatenia ceny dohodnutej v zmluve (nakoľko táto nebola ešte účinná), ale iba ceny obvyklej v mieste a čase. Za takúto cenu navyše nie je možné považovať cenu, ktorá mala vyplývať z cenovej ponuky spoločnosti WOOD ENERGY, s.r.o., nakoľko táto cena predstavovala ponuku na uskladnenie odpadu na riadnej skládke odpadu, ktorá nie je vlastníctvom žalobcu (na rozdiel od pozemku, na ktorý ukladal odpad žalovaný). Samotná objednávka vystavená Ing. Š.C. V. ako predchádzajúcim štatutárom žalobcu bola zmätočná, nakoľko z nej nie je zrejmé, aký mal byť reálny rozsah poskytovaných služieb, t.j. či na základe tejto objednávky mal žalovaný odpad na miesto jeho uloženia dopraviť, alebo tento odpad mal dopraviť žalovaný, nakoľko zo znenia objednávky vyplýva, že žalobca mal na základe takejto objednávky iba získať právo zložiť svoj odpad na svojom pozemku, ktorý žalovaný nemal ani v nájme, keďže predmetom plnenia zo strany žalovaného malo byť iba uskladnenie odpadu. Ing. Š. V. tak u žalovaného objednal v cene 13,- EUR bez DPH uskladnenie odpadu, za ktoré sa žalovaný v zmluve o dielo zaviazal uhrádzať sumu 1,50 EUR za tonu uskladneného odpadu. Akceptáciou uvedenej objednávky žalovaným by tak zároveň došlo aj k zmene zmluvy o dielo bez uzatvorenia písomného dodatku čo však vylučuje čl. VII. tejto zmluvy.
3.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalujúca strana navyše namietla skutočnosť, že predmetná objednávka mala byť prerokovaná a schválená na obecnom zastupiteľstve, a to na základe všeobecné záväzného nariadenia obce Kysucký Lieskovec o hospodárení s majetkom a finančnými prostriedkami obce pri bežných príjmoch a výdavkoch zmenu rozpočtu vykonáva starosta obce do výšky 50.000,- Sk t.j. v sume 1.659,70 EUR. Uvedené ustanovenie sa nepochybne vzťahovalo aj na objednávku, ako úkon smerujúci k samotnému uzatvoreniu zmluvy, keďže Objednávka je jednostranným právnym prejavom vôle (právnym úkonom) smerujúcim k uzatvoreniu zmluvy, teda návrhom na uzatvorenie zmluvy. Pokiaľ ide o rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovom úkone, toto nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení, alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v civilnom sporovom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmet je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme, nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj na prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. Z vykonaného dokazovania súd nemal za preukázané, že by Obecné zastupiteľstvo obce Kysucký Lieskovec prerokovalo a schválilo vystavenie objednávky žalovanému v stanovenej forme. Tvrdenie o nechválení objednávky obecným zastupiteľstvom bolo skutkovým tvrdením žalujúcej strany. Z uvedeného vyplývalo, že pokiaľ žalobca tvrdil, že k schváleniu zmluvy medzi ním a žalovaným na základe objednávky zo dňa 21.11.2014 nedošlo, bolo povinnosťou žalovanej strany preukázať, že k schváleniu zmluvy došlo, a to právne relevantným spôsobom, t.j. že bolo prijaté uznesenie obecného zastupiteľstva v danej veci, ako aj skutočnosť, že toto bolo zahrnuté aj do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva. Pravdivosť skutkových tvrdení žalovanej strany o tom, že objednávka, listina označená ako potvrdenie o odovzdaní zo dňa 1.12.2014, ktorá mala potvrdzovať skutočné vykonanie objednaných prác, ako aj faktúra, ktorou boli tieto práce vyúčtované boli schválené na obecnom zastupiteľstve skutočne schválené bolo možné jednoznačne preukázať zápisnicami z obecného zastupiteľstva obsahujúcimi uznesenia s predmetným obsahom. Žalovaná strana takýto listinný dôkaz nepredložila, a to napriek tomu, že zápisnice zo zasadaní obecného zastupiteľstva v obci Kysucký Lieskovej, sú verejne prístupné. Žalovaný preukazoval súhlas obecného zastupiteľstva s objednávkou v podstate iba výsluchom Ing. Š. V., predchádzajúceho starostu, teda predchádzajúceho štatutára žalovaného. Ten síce vo svojej výpovedi uviedol, že odvoz prebytočnej zeminy mal byť riadne schválený na obecnom zastupiteľstve samostatným uznesením. Z jeho výpovede však nie je zrejmé, kedy toto uznesenie malo byť schválené a nie je zrejmé ani to, či jeho obsahom bolo iba schválenie odvozu zeminy, alebo aj schválenie žalovaného ako dodávateľa tejto služby a cena, nakoľko iba v takomto prípade by mohla byť následná objednávka vystavená vtedajším štatutárom žalobcu považovaná za prejav vôle obce prejavený zákonom aprobovaným spôsobom a následne uzatvorená zmluva za platný právny úkon. Súd konštatoval, že žalovaný riadnym spôsobom nepreukázal schválenie objednávky obecným zastupiteľstvom, a teda nevyvrátil skutkové tvrdenia žalujúcej strany o tom, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená akceptáciou objednávky, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi sumu 4.290,- EUR je neplatná z dôvodu, že túto uzatvoril starosta sám bez predchádzajúceho súhlasu obecného zastupiteľstva.
4.
Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že výpoveď svedka Š.C. V. nepovažoval za relevantnú, a to z dôvodu, že ide o osobu, ktorá uskladnenie zeminy a kameniva u žalovaného objednala v čase po obecných voľbách, kedy už bolo zrejmé, že jeho funkcia zanikne. Skutočnosti uvádzané svedkom v jeho výpovedi sú v rozpore s listinnými dôkazmi vykonanými v priebehu dokazovania, ako aj v rozpore so všeobecne známymi skutočnosťami. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že všetky jeho úkony v súvislosti so zabezpečením umiestnenia prebytočnej zeminy napr. z miestneho cintorína spoločnosťou žalovaného, t.j. vystavenie objednávky, potvrdenie, ako aj vystavenie faktúry boli riadne schválené v obecnom zastupiteľstve. Komunálne voľby sa na celom území Slovenskej republiky v roku 2014 uskutočnili dňa 15. novembra. Z výpovede súčasnej starostky obce Kysucký Lieskovec vyplývalo, že táto sa ujala svojej funkcie dňa 15.12.2014. Ustanovujúce zasadnutie novozvoleného obecného zastupiteľstva sa uskutočnilo taktiež dňa 15.12.2014. To zároveň znamená, že minimálne v období od 15.11.2014 do 15.12.2014 sa žiadne zasadnutie Obecného zastupiteľstva obce Kysucký Lieskovec neuskutočnilo, pričom práve v tomto období bola vystavená objednávka, mali byť poskytnuté služby a bola aj vystavená faktúra za ich vykonanie. Táto bola dokonca odoslaná na poštovú prepravu až dňa 16.12.2014, teda až v čase, kedy predchádzajúcemu starostovi Š. V. jeho funkcia už zanikla. Nie je teda zrejmé, na ktorom zasadnutí obecného zastupiteľstva mali byť predmetné dokumenty schválené pokiaľ sa v rozhodnom období žiadne zasadnutie neuskutočnilo. Súd nepovažoval za preukázané ani reálne vykonanie prác fakturovaných faktúrou zo dňa 15.12.2014, ktoré by zakladalo žalobcovi aspoň nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z objednávky ani z listiny označenej ako potvrdenie o odovzdaní nie je vôbec zrejmé, čo malo byť predmetom záväzku. Predchádzajúci štatutár svojou objednávkou (neplatne) objednal u žalovaného uskladnenie výkopovej zeminy a stavebnej sute, aj v potvrdení zo dňa 1.12.2014 žalovaný potvrdil žalobcovi prevzatie výkopovej zeminy a stavebnej sute. Z uvedeného vyplýva, že súčasťou plnenia žalovaného nebol zber a odvoz tohto odpadu. Žalovaný si teda účtoval sumu 4.290,- EUR za to, že žalobca si uložil na svojom pozemku svoj stavebný odpad a prebytočnú zeminu. Bezdôvodné obohatenie získané takýmto „plnením“ zo strany žalovaného sa nepochybne rovná nule. Súd nemal zároveň za preukázané, že by k uskladneniu zeminy v množstve uvádzanom žalovaným vôbec došlo. Samotné potvrdenie nepreukazuje vykonanie akýchkoľvek prác. V tomto potvrdení spoločnosť EUROKAPITAL, a.s. (teda žalovaný) potvrdil, že od žalobcu prevzal výkopovú zeminu a zeminu a kamenivo, nepotvrdzuje sa však vykonanie akýchkoľvek služieb zo strany žalovaného. Aj v prípade, ak by žalovaný preukázal vykonanie ním fakturovaných služieb, nemohla by byť cena za tieto služby stotožňovaná s cenou 13,- EUR bez DPH. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným na základe objednávky zo dňa 21.12.2014 je neplatná, a to z dôvodu, že samotná objednávka nebola vystavená spôsobom, ktorý by mohol byť považovaný za prejav vôle žalobcu ako obce, ďalej nebolo preukázané, že by žalovaný na základe tejto neplatnej objednávky poskytol žalobcovi akékoľvek služby a nebolo preukázané, že by sa žalobca v súvislosti s predmetnou objednávkou na úkor žalovaného akýmkoľvek spôsobom bezdôvodne obohatil.
5.
Zvyšnú časť obrany založila žalovaná strana na skutkovom tvrdení, podľa ktorého časť nároku žalobcu mala zaniknúť jednostranným započítaním s pohľadávkou žalovaného z faktúry č. 16023 v sume 12.658,80 EUR. Touto faktúrou žalovaný fakturoval žalobcovi náklady na vypracovanie znaleckého posudku 18/2016 a nákladov na právne poradenstvo vo veci vzniknutej škody. Uvedené výdavky považoval žalovaný za škodu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s protiprávnym konaním žalobcu. Protiprávne konanie žalobcu malo spočívať v „šírení poplašnej správy“. Poplašnú správu mala šíriť starostka obce Kysucký Lieskovec ako štatutár žalobcu. V súvislosti so šírením poplašnej správy mali žalovanému vzniknúť náklady na právne zastupovanie a vypracovanie znaleckého posudku č. 18/2016. Aj napriek tomu, že skutkové tvrdenia žalovaného ohľadom protiprávneho konania štatutárky žalobcu ohľadom rozširovania informácií o poškodzovaní životného prostredia žalovaného neboli úplne presne konkretizované, je zrejmé, že osobou, ktorá by mala niesť zodpovednosť za takéto konanie, t.j. osobou, voči ktorej by bol žalovaný domáhať sa náhrady škody, samozrejme v prípade preukázania všetkých ostatných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, je starostka obce Kysucký Lieskovec V. C. a nie žalobca. Ak by teda starostka obce svojimi výrokmi skutočne zasiahla do dobrej povesti žalovaného, za škodu by zodpovedala sama, a to aj v prípade, že tieto výroky vyslovila v súvislosti s plnením jej pracovných úloh. Žalobca, by zodpovedal iba za takú škodu, ktorá by mohla byť považovaná priamo za konanie žalobcu - obce Kysucký Lieskovec, avšak aj v tomto prípade by bola jeho zodpovednosť podľa § 420 ods. 2, a § 19b ods. 3, Občianskeho zákonníka vylúčená v prípade, ak by zásah by zásah spôsobený jeho štatutárom vykazoval znaky tzv. excesu, teda vybočenia z plnenia týchto pracovných povinností. Žalovaný okrem toho, že svoj nárok na náhradu škody uplatnil vo forme kompenzačnej námietky voči nesprávnej osobe, nepreukázal ani naplnenie všetkých predpokladov pre samotný vznik zodpovednosti za škodu, keď nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vynaložením nákladov na právne poradenstvo a vypracovanie znaleckého posudku a ním označovaným protiprávnym konaním. Za škodu vzniknutú v súvislosti s tým, že starostka obce Kysucký Lieskovec tvrdila, že navážaním kalu z čističiek odpadových vôd žalovaným došlo k poškodeniu životného prostredia, v žiadnom prípade nemožno považovať výdavky súvisiace so zastupovaním žalovaného v správnom konaní. Takéto výdavky v žiadnom prípade nie je možné považovať za trovy súvisiace s predmetnými s údajným protiprávnym konaním starostky obce Kysucký Lieskovec. Odmena advokáta bola určená ako odmena hodinová v sadzbe 100,- EUR na hodinu konzultácií. Nakoľko žalovaná strana nepredložila súdu žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých by vyplýval obsah týchto konzultácií a ich reálne uskutočnenie, aj s poukazom na listinný dôkaz - záznamu zo zasadania pracovnej skupiny pre doriešenie mimoriadneho zhoršenia vôd ev. č. 010/001/2016-ZA Odboru inšpekcie ochrany vôd, Inšpektorátu životného prostredia, Slovenskej inšpekcie životného prostredia zo dňa 11.2.2016 vyplýva, že tohto stretnutia sa zúčastnil aj svedok V. V. ako zástupca žalovaného. Právne poradenstvo poskytované žalovaným sa tak netýkalo iba vzťahov žalobcu a žalovaného, resp. dôsledkov tvrdení o škodlivosti vyvážaného kalu, ale priamo aj zastupovania žalovaného v konaní pred Slovenskou inšpekciou životného prostredia. Predmetné správne konanie voči žalovanému neviedla starostka obce Kysucký Lieskovec a ani samotný žalobca. Títo nerozhodovali ani o jeho začatí a ani o jeho výsledku. Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že mu bola v tomto správnom konaní spôsobená škoda, resp. že toto konanie nemalo byť voči jeho osobe vôbec vedené, resp. ak bude nesprávnosť úradného postupu orgánov verejne moci priamo konštatovaná, môže sa domáhať náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom zodpovednostným subjektom bude v takomto prípade opäť štát a nie žalobca.
6.
Účelom znaleckého posudku č. 18/2016 vypracovaného znaleckou organizáciou Ústav stavebnej ekonomiky, s.r.o. bolo tak, ako to vyplývalo priamo zo znaleckého posudku doplnenie projektu „Terénne úpravy Kysucký Lieskovec - Rybníky“. Dôvodom vypracovania znaleckého posudku tak nebolo konanie žalobcu, ani jeho štatutárky, ale potreba vzniknutá v súvislosti s tým, že žalovaný bez potrebného povolenia a aj v rozpore so zmluvou uzatvorenou so žalobcom začal na pozemok žalobcu navážať kal z čističiek odpadových vôd. Vypracovanie znaleckého posudku malo žalovanému zabezpečiť dodatočné schválenie tohto jeho protiprávneho konania. Náklady súvisiace s jeho vypracovaním preto nemožno považovať za škodu spôsobenú žalobcom alebo jeho štatutárkou. Z uvedených skutočností zároveň vyplývalo, že pre ustálenie záveru o tom, že žalobca nemôže byť subjektom zodpovednosti pri nároku na náhradu škody uplatnenom v rámci kompenzačnej námietky žalovaným, nebolo potrebné uskutočniť výsluch svedka V. A.. Súd taktiež nevykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom videozáznamu z 34. zasadania obecného zastupiteľstva obce Kysucký Lieskovec, ktorým žalovaná strana chcela preukázať, že žalobca sa snažil pripraviť žalovaného o pozemok obce, nakoľko skutočnosti, ktoré sa týmto dôkazom mali podľa žalovanej strany preukázať boli pre rozhodnutie súdu absolútne irelevantné. Ako už bolo uvedené z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by žalovanému mal vzniknúť nárok na zaplatenie sumy 4.290,- EUR fakturovanej faktúrou č. 14072 a nebol preukázaný ani žalovaným uplatnený nárok na náhradu škody. Z uvedeného bolo zrejmé, že započítanie pohľadávok žalovaným zo dňa 28.7.2015, ako aj započítanie zo dňa 26.2.2016 nespôsobilo zánik pohľadávok žalobcu, ktorých zaplatenia sa domáhal v tomto konaní. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, má oporu v zákone, a preto rozhodol tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 12.690,- EUR.
7.
Proti rozsudku v časti výroku I. a V. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, podľa ktorého súd vyhodnotil obranu vo forme kompenzačnej námietky nesprávne. V ods. 66 vyhodnotil, že žalovaný nároky žalobcu odmietol uhradiť, čo je v rozpore so skutočnosťou. Nakoľko žalovaný eviduje voči žalobcovi pohľadávky, aby sa zabránilo zbytočnému presunu tých istých peňazí, pohľadávky započítali s pohľadávkami žalobcu, čím došlo k uhradeniu záväzkov. Súd objednávku z 21.11.2014, na základe ktorej žalovaný plnil a vznikla pohľadávka voči žalobcovi vo výške 4.290,- EUR (fa č. 14072) vyhodnotil ako neplatnú, a to aj napriek tomu, že samotný žalobca v zastúpení starostu p. V. ako svedok podrobne opísal svoju vôľu založiť právny vzťah so žalovaným. Žalovaný existenciu a dôvodnosť jeho nárok voči žalobcovi riadne preukázal, či už listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi svedkov. Na základe uvedeného súd svojvoľne poprel vôľu zmluvných strán, účel a aj zmysel objednávky z 21.11.2014. Až následne po vykonaní objednávky sa žalobca, resp. súd domáha chýb objednávky, ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom. Taktiež je toho názoru, že súd nesprávne aplikoval § 47a OZ na objednávku z 21.11.2014. Uvedená objednávka bola riadne zverejnená, preto je účinná, a to aj napriek tomu, že sa na ňu vzťahuje výnimka uvedená v § 47a ods. 3 OZ - išlo o mimoriadnu udalosť. Pokiaľ išlo o výrok III. je žalovaný toho názoru, že súd pochybil, keď zastavil konanie len v časti istiny, hoci k danej istine sa vzťahujú aj úroky z omeškanie, o ktorých malo byť tiež rozhodnuté, resp. konanie zastavené. Žalovaný mal ďalej za to, že priznanie náhrady trov konania v prospech žalobcu je nesprávne, nakoľko samotný záver súdu o úspechu žalobcu je nesprávny a zároveň neboli do úvahy brané dôvody osobitného zreteľa ani zavinenie žalobcu.
8.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že pohľadávky, ktoré sa snažil žalovaný započítať, neboli spôsobilé započítania. Čo sa žalovaným uvádzanej objednávky týka, táto je neplatná, nakoľko nebola schválená obecným zastupiteľstvom, na webovej stránke žalobcu bola zverejnená až 13.12.2014, starosta môže pri bežných príjmoch a výdavkoch vykonať zmenu rozpočtu obce do výšky 1.659,70 EUR. Oba listinné dôkazy sa nachádzajú v spise, naviac na základe tejto objednávky sa ani žiadne práce nevykonali. Žalobca poukázal na to, že predmetná faktúra sa nenachádza v účtovníctve žalobcu a ani údajne potvrdenie o odovzdaní.
9.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 23.1.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného i s vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
10.
Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobnú odpoveď na všetky namietané skutočnosti a skutkový stav správne právne vyhodnotil. Odvolacie dôvody žalovaného boli vyčerpávajúcim spôsobom posúdené v prvoinštančnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.
12.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I. a V. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným.
13.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).