Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-129-2018.pdf
PDF · 101.34 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/129/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Mikulaja, v spore žalobcu: G. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX H. č. XXX, zastúpený JUDr. Ivom Osvaldom, advokátom so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Urbárske lesné a pasienkové spoločenstvo Sebechleby - pozemkové spoločenstvo, so sídlom 962 66 Sebechleby, IČO: 170 656 15, zastúpenému JUDr. Petrom Poláčkom, advokátom so sídlom Medený Hámor 6541/15, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie sumy 3.419,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/79/2007-480 zo dňa 12. 12. 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/79/2007 - 480 zo dňa 12. 12. 2017 vo výroku, ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, o d m i e t a .
II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/79/2007 - 480 zo dňa 12. 12. 2017 vo výroku, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou zamietol návrh na prerušenie konania do skončenia rozhodnutia na Najvyššom súdu SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co/483/2016 z 18. 07. 2017. Druhou výrokovou vetou žalobu v celom rozsahu zamietol. Treťou výrokovou vetou rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tak rozhodol v poradí druhým rozsudkom, keď prvým rozsudkom zo dňa 19. 02. 2010 č. k. 8C/79/2007-209 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.418,38 Eur aj s príslušenstvom a vo zvyšku návrh zamietol. Prvý rozsudok bol zrušený odvolacím súdom a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie. Krajský súd považoval za nesprávne právne posúdenie veci, keď okresný súd vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je doposiaľ v katastri evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti za užívanie ktorých požaduje nájomné (ktoré je predmetom sporu), je jeho nárok dôvodný. Podľa záveru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že žalobca je stále evidovaný ako vlastník, neznamená, že žalobca vzhľadom na tento zápis aj vlastníkom je. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného, v zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zistiť, či žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, za ktoré si uplatňuje zaplatenie nájomného, teda tých nehnuteľností, ktoré nadobudol kúpnou zmluvu uzavretou medzi ním ako kupujúcim a spoločnosťou Poľnohospodárske družstva v Sebechleboch v likvidácii ako predávajúcim. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/155/2015-157 zistil, že
v uvedenom konaní sa riešila otázka spoluvlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, od ktorej odvodzuje svoj nárok v tomto konaní. V označenom konaní pod sp. zn. 10C/155/2015 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, v odvolacom konaní odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14Co/483/2016 rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil. Bola teda s konečnou platnosťou vyriešená otázka vlastníctva nehnuteľností, od ktorých si žalobca odvodzoval svoj nárok. Pretože základným predpokladom na to, aby mal niekto nárok na zaplatenie nájomného, je preukázanie vlastníctva nehnuteľností, od ktorého odvodzuje toto svoje právo a v inom súdnom konaní bolo preukázané, že predmetná kúpna zmluva, ktorou malo na žalobcu prejsť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od Poľnohospodárskeho družstva Sebechleby v likvidácii bola neplatná, zamietol súd žalobu ako nedôvodnú. Rovnako súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia dovolacieho súdu, keďže proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 14Co/483/2016 bolo podané dovolanie. Okresný súd uviedol, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný, otázka vlastníctva je v súčasnosti vyriešená, a preto nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania v zmysle § 162 a nasl. Civilného sporového poriadku. O trovách konania rozhodol súd s použitím ust. § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, keď výnimočnosť, pre ktorú nepriznal trovy konania úspešnej sporovej strane videl v tom, že žalobca v čase podania žaloby bol vedený ako vlastník na liste vlastníctva a bol v dobre viere, keď sa domáhal svojho práva na nájomné. Žalobca nemohol predpokladať s odstupom rokov, keď žiadal o zaplatenie nájomného za roky 2004 až 2006, že sa následne v roku 2017 právoplatne rozhodne tak, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a že mu uvedené nájomné za toto obdobie nepatrí.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, a to proti celému rozsahu uvedeného rozsudku. Navrhol odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie alebo postupom podľa § 388 CSP zmeniť rozsudok tak, že žalobe súd v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného zároveň na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), ďalej vytýka rozhodnutiu nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), ako aj to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
3. Za uvádzanú vadu konania považuje nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný, pretože súd v ňom neuviedol dostatočné odôvodnenie, na základe ktorého by bol zrejmý myšlienkový pochod, na základe ktorého súd dospel k svojmu rozhodnutiu vo vzťahu k posúdeniu otázky, aké dôkazy súd prvej inštancie viedli k právnemu názoru a záverom, že žalobcovi neprislúcha suma 3.419,38 Eur z titulu vyplatenia nájomného za roky 2004, 2005 a 2006 ako podielnikovi, ktorý vlastní podiely k nehnuteľnostiam patriacim podielnikovi v Urbárskom lesnom a pasienkovom spoločenstve Sebechleby. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, dospel však k nesprávnym skutkovým zisteniam, patrične sa neoboznámil so všetkými listinnými dostupnými dôkazmi a v dôsledku toho vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým sa nestotožňuje so skutočnosťou, že súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že zahlásil dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica vo veci 14Co/483/2016, v ktorej sa riešila zásadná otázka určenia vlastníckeho práva žalobcu ako podielnika k nehnuteľnostiam. Aj keď mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie nemá odkladný účinok, domnieva sa, že ide o podstatné rozhodnutie vo veci, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje toto konanie, dôkaznú situáciu a rozhodnutie vo veci samej.
4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom skutkovom základe, že v prv uvádzanom konaní bola zamietnutá žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorého určenia sa žalobca domáhal. V čase podania žaloby bol žalobca riadne zapísaný a zaevidovaný ako podielový spoluvlastník k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX, katastrálne územie H.. Oprávnene sa teda domáhal vyplatenia nájomného. Prvým rozsudkom okresný súd priznal žalobcovi uplatnený nárok, zamietol nárok na priznanie príslušenstva - úrokov. Odvolací súd v konaní pod sp. zn. 14Co/104/2010 napadnutý rozsudok zrušil, poukázal na pochybenia súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o výšku priznanej istiny, a zároveň dal do pozornosti otázku reštituentov s tým, že súd má skúmať tvrdenia žalovaného, pričom odvolací súd poukázal na to, že uplatnené reštitučné nároky sa dotýkajú len časti pozemkov - podielov k pozemkom, pričom vo zvyšku mu žalovaný nevyplatil požadované nájomné. Aj zo záverov uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica vyplynulo, že zo strany žalobcu nešlo o bezúspešné uplatňovanie práva, keď krajský súd poukázal na opodstatnenosť žaloby a nariadil upresniť a doplniť dokazovanie.
Žalobca poukázal na to, že v rámci konkurzného konania od správcu odkúpil nehnuteľnosti, pozemky, ku ktorým sa domáha zaplatenia nájomného. Od momentu kúpy bol riadne vedený ako vlastník týchto podielov k pozemkom, a to aj v čase podania žaloby. K odňatiu jeho dedičských podielov došlo nezákonne - protiprávne bez akéhokoľvek titulu - rozhodnutia súdu, len na základe zápisu príslušného katastra pri vyporiadaní niektorých reštitučných nárokov. Domáha sa buď zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, prípadne zmeny rozsudku.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu označil odvolanie za neopodstatnené a neodôvodnené. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie a vykonané dôkazy správne vecne vyhodnotil a prijal aj správny právny záver. Riadil sa pritom názorom odvolacieho súdu a dokazovanie v tomto smere len doplnil. Žalobca pritom pred súdom neuplatnil žiadne právne relevantné dôkazy ako prostriedky procesného útoku a tie, ktoré uplatnil, boli prvoinštančným súdom patričným spôsobom vyhodnotené. Rozhodnutie považuje za vecne aj právne správne a odvolacie dôvody žalobcu sú buď irelevantné, alebo sa s nimi už súd prvej inštancie vyporiadal. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
7. Pokiaľ ide o prvú výrokovú vetu napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do skončenia rozhodnutia na Najvyššom súde SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co/483/2016 z 18. 07. 2017 odvolací súd upresňuje, že aj keď uvedený výrok je obsiahnutý v rozsudku okresného súdu, svojou povahou ide o uznesenie, pretože o návrhu na prerušenie konania sa nerozhoduje vo veci samej, rozhoduje sa uznesením, a preto sa naň vzťahuje aj ust. § 357 CSP, ktoré taxatívne vymenúva prípady, kedy je prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie (podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje, podľa ods. 2 proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa). Podľa ust. § 357 písm. n) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. V súdenej veci navrhoval žalobca prerušiť konanie podľa § 164 CSP z dôvodu, že podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu a v dovolacom konaní sa bude riešiť otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie však nevyhovel tomuto návrhu a návrh na prerušenie konania zamietol. Proti zamietnutiu návrhu na prerušeniu konania ale odvolanie prípustné nie je (odvolanie je prípustné len proti prerušeniu konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP). Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto výroku odmietol podľa § 386 CSP, podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Týmto zároveň odvolací súd reaguje aj na odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej uviedol, že sa nestotožňuje so skutočnosťou, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie konania, hoci ide o podstatné rozhodnutie vo veci, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje toto konanie, dôkaznú situáciu a rozhodnutie vo veci samej.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustálený skutkový stav zodpovedá vykonanému dokazovaniu a z rozsudku je dostatočne zrejmé a určité, na základe akých úvah a akých postupov pri dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že uplatnený nárok žalobcu je nedôvodný, pretože žiadal zaplatenie nájomného dôvodiac svojim vlastníckym právom k nehnuteľnostiam užívaným žalovaným a v inom súdnom konaní bolo právoplatne ustálené, že kúpna zmluva, od ktorej svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam žalobca odvodzuje, je neplatná, a preto nespôsobila previesť vlastnícke právo na žalobcu. Z tohto dôvodu mu preto ani nepatrí uplatnený nárok na nájomné.
9. Žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení, najmä vo vzťahu k posúdeniu otázky, aké dôkazy viedli súd prvej inštancie k právnemu názoru a záveru, že žalobcovi neprislúcha suma 3.419,38 Eur z titulu vyplatenia nájomného za rok 2004, 2005, 2006 ako podielnikovi, ktorý vlastní podiely k nehnuteľnostiam patriacim podielnikom v Urbárskom, lesnom a pasienkovom spoločenstve Sebechleby. Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vytýka súdu nedostatočné
oboznámenie sa so všetkými listinnými dostupnými dôkazmi, dôsledkom čoho bol prijatý nesprávny právny záver. Zdôrazňuje, že súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom skutkovom základe, že v inom konaní súd zamietol jeho žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, avšak v čase podania žaloby (tejto žaloby) bol riadne zapísaný a zaevidovaný ako podielový spoluvlastník k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX, katastrálne územie H., a teda oprávnene sa domáhal vyplatenia nájomného. Poukázal na zrušujúce uznesenie krajského súdu, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok v tejto veci s tým, že upozornil na to, že odvolací súd poukázal na skutočnosť, že uplatnené reštitučné nároky sa dotýkajú len častí pozemkov - podielov k pozemkom, avšak žalovaný mu nevyplatil požadované nájomné ani vo zvyšku. Podľa žalobcu zo záverov uznesenia krajského súdu (vo veci sp. zn. 14Co/104/2010) vyplynulo, že zo strany žalobcu nešlo o bezúspešné uplatňovanie práva a krajský súd poukázal na opodstatnenosť žaloby, nariadil spresniť a doplniť dokazovanie. Opakovane poukázal na to, že v rámci konkurzného konania riadne od správcu odkúpil nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáha zaplatenia nájomného. Od momentu kúpy bol riadne vedený ako vlastník týchto nehnuteľností a bolo tomu tak aj v čase podania žaloby. K odňatiu jeho podielom došlo nezákonne - protiprávne bez akéhokoľvek titulu - rozhodnutia súdu, a to len na základe zápisu príslušného katastra pri vyporiadaní niektorých reštitučných nárokov.
10. K uvedenému považuje odvolací súd za potrebné ozrejmiť, že odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne právne posúdené, keď okresný súd vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je (bol v uvedenom čase) stále v katastri nehnuteľností evidovaný ako podielový spoluvlastník pozemkov, je jeho nárok dôvodný, práve tento názor odvolací súd nepovažoval za správny a bol dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd zdôraznil, že zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vkladom nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva k nehnuteľnostiam alebo sa odchýliť pri posúdení otázky, kto je vlastníkom od stavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 67/2000). Práve vzhľadom na obranu žalovaného, ktorý od začiatku popieral vlastnícke právo žalobcu k predmetným pozemkom pre neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, považoval odvolací súd za potrebné v tomto smere doplniť dokazovanie. Zároveň aj odvolací súd poukázal na svoje zistenie, že nie všetkých pozemkov na LV č. XXXX pod č. X až XXX sa dotýkajú uplatnené reštitučné nároky, z ktorých žalovaný žalobcovi nájomné neuhradil.
11. Práve v intenciách odvolacieho súdu doplnil súd prvej inštancie dokazovanie, prerušil konanie do rozhodnutia súdu vo veci, v ktorej sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, a to v rozsahu 468154/2201472-in, zapísaných na LV č. XXXX pod poradovým č. XXX.
12. Práve v uvedenom konaní Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 10C/155/2015 odôvodňoval žalobca svoje vlastníctvo od Kúpnej zmluvy zo dňa 06. 06. 2002, ktorou kúpil predmetné pozemky od správcu konkurznej podstaty. Rozsudkom zo dňa 11. 05. 2016 č. k. 10C/155/2015 - 452 súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o určenie jeho spoluvlastníctva k predmetným pozemkovým nehnuteľnostiam z dôvodu, že v konaní bolo preukázané, že od tejto zmluvy (zo dňa 06. 06. 2002) zmluvné strany, to znamená žalobca ako kupujúci a správca konkurznej podstaty ako predávajúci platne a účinne odstúpili dvojstranným právnym úkonom v súlade s ust. § 48 Občianskeho zákonníka, uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť po tom, čo odvolací súd tento rozsudok potvrdil rozsudkom č. k. 14Co/483/2016 - 179 zo dňa 18. 07. 2017 (právoplatné dňa 08. 09. 2017).
13. Odvolací súd preto uvádza, že k odňatiu jeho pozemkov (podielov na pozemkoch) nedošlo nezákonne - protiprávne bez akéhokoľvek titulu, len na základe zápisu príslušného katastra pri vyporiadaní niektorých reštitučných nárokov.
14. Pokiaľ ide o druhú nasledujúcu zmluvu uzavretú so správcom konkurznej podstaty, ani na základe tejto zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vzhľadom na skutočnosť, že tento právny úkon bol od počiatku neplatný priamo zo zákona (konkrétne ust. § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.), na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať ex offo.
15. Odvolací súd však zdôrazňuje, že sám žalobca svoje spoluvlastníctvo k predmetným pozemkovým nehnuteľnostiam odvodzoval od kúpnej zmluvy z roku 2002.
16. Odvolací súd k argumentu žalobcu, že v čase podania žaloby bol riadne zapísaný a zaevidovaný ako podielový spoluvlastník k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX, katastrálne územie H., opätovne poukazuje na svoj názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, ktorý podoprel rozhodnutím uverejneným v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 86/2001 (2Cdo 67/2000), z ktorého vyplýva, že pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa súd odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza „v zmysle ustanovenia § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností - § 7 písm. c/ zákona) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Uvedené zákonné ustanovenie teda vyjadruje právnu domnienku pripúšťajúcu dôkaz opaku. Súd ju preto má za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak".
17. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia „nájomného" voči žalovanému za užívanie pozemkových nehnuteľností, opierajúc svoj nárok o právo vlastníka k týmto nehnuteľnostiam. Toto jeho právo však v konaní nebolo preukázané, v konaní naopak bolo preukázané, že žalobca vlastníkom (podielovým spoluvlastníkom) predmetných pozemkových nehnuteľností nebol, konkrétne ani za obdobie, za ktoré uplatňuje nárok na „nájomné". Vzhľadom na obranu žalovaného bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, toto sa žalobcovi nepodarilo, dôkazné bremeno na túto otázku neuniesol. Možno teda konštatovať, že žalobca nemal žiadny právny titul na uplatňovanie nájomného v súvislosti s týmito pozemkami, nebol aktívne legitimovaný na túto žalobu práve vzhľadom na neexistenciu žiadneho právneho titulu/vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie, keď z týchto dôvodov žalobu žalobcu zamietol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) - a to aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania, keď proti nemu žalovaný odvolanie nepodal.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396, § 256 a § 262 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (100 %) s tým, že o výške trov tohto konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
19. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).