Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/69/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD. v právnej veci žalobcov: 1. K. M.

- A. A., so sídlom K. XXX, A., 2. Q. Q. R., bytom A. XX/X, K., O. P., 3. M. C. L., bytom O. XX, P., O. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. 413-3/2014-BA zo dňa 19. februára 2014 a č. 420-3/2014-BA zo dňa 19. februára 2014 na základe správnych žalôb v sociálnych veciach takto

rozhodol:

I. Žaloby z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

III. Náhradu trov kasačného konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovanej

1. Preskúmavaným rozhodnutím č. 413-3/2014-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná ako orgán rozhodujúci podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

2. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.08.2013.

3. Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia. Poukázala na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Odvolala sa na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietala porušenie princípu rovnakého

zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Zamestnanec

- žalobca v 2. rade vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a jeho náplňou práce je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Bol mu vydaný formulár E 101 (PD A1) s dobou platnosti od 01.02.2012 do 23.08.2013. Situácia sa nezmenila a naďalej vykonáva činnosť zamestnanca v Slovenskej republike, ako aj činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike. Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu orgánu predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Neuvádzal žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Je toho názoru, že konal v rozpore s nariadením a so zákonom. Žiadala, aby žalobcovi v 2. rade dňa 23.08.2013 účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti nezanikla.

4. Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2. rade, ktorý v odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobkyňa v 1. rade.

5. Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

6. Citovala ustanovenie § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že žalobkyňa v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OŽP-1/2011/05797-00002 zo dňa 28.12.2011. V živnostenskom registri Okresného úradu Svidník je zapísaná pod č. 760-16209. Vo výpise zo živnostenského registra má uvedené miesto podnikania Svidník, Bardejovská 220 (do 20.01.2014 Bardejov, Hlavná 37). V registri zamestnávateľov je vedená od 01.01.2012. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.02.2012.

7. Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

8. Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

9. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

10. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

11. Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať a vzájomne spolupracovať. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

12. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

13. Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

14. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo

miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

15. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami argumentovala, že kontrolou so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa (žalobkyne v 1. rade) a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 do 11.03.2013 vykonal dňa 12.03.2013 a 13.03.2013 prvostupňový správny orgán kontrolu. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle žalobkyne v 1. rade Bardejov, Hlavná 37, ktoré platilo do 20.01.2014 žalobkyňa v 1. rade nesídli, pretože adresa jej bola poskytnutá iba za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z tohto dôvodu bola vykonaná kontrola v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese Centrálna 274, Svidník. Adresa uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou. Reálne má spoločnosť priestory na výkon svojej činnosti na Centrálnej 274, Svidník, kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na adrese vo Svidníku žalobkyňa v 1. rade pravidelne navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa objednávajú ústne. Na adrese vo Svidníku sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Žalobkyňa v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike a taktiež z Centrálnej 274, Svidník. Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Konkrétny dátum výkonu činnosti zamestnancov nie je možné určiť, pretože zamestnanec ho realizuje obvykle v rozsahu 5 až 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob výkonu činnosti. Počet hodín výkonu činnosti je určený pracovnou zmluvou (zamestnanec s úväzkom 4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac a zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť 300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40 hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac a vykonať kontrolu distribúcie u ostatných pracovníkov).

16. Na základe týchto výsledkov kontroly konštatovala, že sa nepodarilo preukázať reálne výkon činnosti zamestnancov žalobkyne v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Pre zamestnanca (žalobcu v 2. rade) vystavila žalovaná formulár PD A1 s platnosťou od 01.02.2012 do 23.08.2013, pričom formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na jej určenie nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 23.08.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade.

17. Ďalej argumentovala, že žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ síce ku kontrole predložila formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencie dochádzky, nepredložila však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca (žalobcu v 2. rade) na určenom mieste, v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonáva prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov rozhodla o zániku poistenia žalobcu v 2. rade.

18. Uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2. rade ako zamestnanec žalobkyne v 1. rade bude po 23.08.2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike.

19. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá

nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

20. V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde je vedené aj ďalšie konanie vo veci žalobkyne v 1. rade proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie pod sp.zn. 5S 37/2014, ktoré sa týka tých istých účastníkov a veci skutkovo súvisia. Z dôvodu hospodárnosti konania preto správny súd na pojednávaní dňa 25.03.2015 spojil tieto veci na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O.s.p. s tým, že veci boli ďalej vedené pod spoločnou sp. zn. 5S/36/2014.

21. Ďalším preskúmavaným rozhodnutím č. 420-3/2014-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná rozhodujúc podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) zákona vo veci odvolania žalobkyne v 1. rade ako zamestnávateľa a žalobcu v 3. rade ako zamestnanca proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. 5612-3/2013-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

22. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol, že zamestnancovi - žalobcovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.04.2013. Ďalej rozhodnutie odôvodnila tými istými skutočnosťami ako v prípade rozhodnutia o odvolaní žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 2. rade rozhodnutím č. 413-3/2014-BA zo dňa 19.02.2014 a to z dôvodu, že sa to týkalo toho istého zamestnávateľa, t.j. žalobkyne v 1. rade a vychádzalo z tých istých zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.

II.

Argumenty žalobcov v podanej žalobe

23. Včas podanými žalobami sa žalobkyňa v 1. rade domáhala preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považovala za nezákonné Dôvodila to, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

24. Namietla, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania, rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jej argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jej odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré jej boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. Tým bolo jej a jej zamestnancom odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/12/2009).

25. Poukázala na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jej zamestnanci a zamestnanci ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania z jej strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jej zamestnanci a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jej argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

26. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky zamestnancov v roku 2012. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013 resp. 13.03.2013), ktorú u nej vykonala žalovaná prostredníctvom prvostupňového správneho orgánu, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo.

27. Namietala, že vydaním rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a napadnutých rozhodnutí žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedla, že zamestnávala okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jej zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názor poľského úradu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

28. Považovala za nepreskúmateľné rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie. Žalobkyňa v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u nej vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložila pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobkyňu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázala aj na skutočnosť že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobkyne kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike.

29. Ďalej uviedla, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobkyňa cituje: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“. „Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy“. „Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.

30. S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodila, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jej zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jej miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jej registrované miestom podnikania. Žiadala napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

III.

Priebeh administratívneho konania

31. V čase účinnosti O.s.p. platilo ustanovenie § 250 ods. 1, ktoré upravovalo, že účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Správy súd preto uznesením zo dňa 11.02.2015 pribral účastníkov správneho konania Q. Q. R. a M. C. L. podľa § 250 ods. 1 O.s.p.

32. Právny zástupca žalobcu podal dňa 16.02.2015 návrh na vstup žalobcov v 2. rade a 3. rade, t.j. Q. Q. R. a M. C. L. do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil správnemu súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom.

33. Správny súd, ktorý nie je viazaný procesným rozhodnutím zo dňa 11.2.2015 uznesením zo dňa 24.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..

IV.

Vyjadrenie žalovanej k podaným žalobám

34. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 14.05.2014 a 15.05.2014, v ktorých poukázala na tie isté dôvody, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

V.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

35. V predmetnej veci správny súd rozhodol rozsudkom č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.03.2015, ktorým vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2.a 3. rade zrušil napadnuté rozhodnutia žalovanej č. 413-3/2014-BA zo dňa 19.2.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. 420-3/2014-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. 420-3/2014-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-3/2013-SK zo dňa 21.10.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k žalobcom v II. a III. rade zaviazal žalovanú nahradiť im trovy konania.

36. Proti vyššie citovanému rozsudku správneho súdu podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené správnemu súdu dňa 05.05.2015 a žalovaná podaním doručeným tunajšiemu správnemu súdu dňa 20.05.2015.

37. O odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade a žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 10Sžso/34/2015 zo dňa 24.08.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.marca 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Konštatoval, že žalobcovia podali spoločnú žalobu, pretože rozhodnutia žalovanej ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sa týkajú žalobcov spoločne, čiže prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v tom, že vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade ide o také spoločné práva žalobcov v 1., 2. a 3. rade, že rozhodnutie krajského súd vo veci sa musí na všetkých žalobcov vzťahovať rovnako, čo znamená s rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov.

38. Následne rozhodoval vo veci Krajský súd v Prešove rozsudkom pod sp. zn. 5S/36/2017 zo dňa 11.01.2017, ktorým rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 420-3/2014-BA zo dňa 19.februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-3/2013- SK zo dňa 21.oktróbra 2013 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 413-3/2014-BA zo dňa 19.februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013, vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník na ďalšie konanie a priznal žalobcom v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov konania.

39. Na základe kasačnej sťažnosti žalovanej ako sťažovateľky rozhodoval vo veci opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 10Sžsk/12/2017 zo dňa 30.05.2018 s ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/36/2014-84 zo dňa 11.01.2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

40. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

41. Správne žaloby žalobcov boli nesporne podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa druhej hlavy piatej časti tohto procesného predpisu. Správny súd s poukázaním na § 491 ods. 1 S.s.p. pokračoval ďalej v konaní podľa tohto nového právneho predpisu upravujúceho konanie pred správnym súdom s účinnosťou od 01.07.2016.

42. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súch ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

43. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) S.s.p. správne súdy rozhodujú v konaniach o

správnych žalobách v sociálnych veciach .

44. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

45. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konanie o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. ustanoveniach S.s.p.

46. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu verejnej správy.

47. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

48. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona v ustanoveniach § 172 až 255 citovaného zákona.

49. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 3 konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

50. Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

51. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

52. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

53. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

54. Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

55. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členský>ch štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych zamestnávateľov.

56. Podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.

57. Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

58. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členský'ch štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

59. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení úplat nit eľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

60. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatni teľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

61. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

62. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

63. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

64. Podľa §195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

65. V zmysle § 469 S.s.p. krajský súd v preskúmavanej veci je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý vyslovil v rozsudku 10Sžsk/12/2017 zo dňa 30.05.2018.

66. V zmysle uvedeného rozsudku kasačný súd dal do pozornosti, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca žalobkyne 1/ vykonal prvoinštančný správny orgán v dňoch 12.03.2013 a 13.03.2013 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra, kde zistil, že tam žalobkyňa 1/ nesídli, pretože adresa bola žalobkyni 1/ poskytnutá za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z toho dôvodu bola vykonaná kontrola v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese Centrálna 274, 089 Svidník. Prvostupňový správny orgán kontrolou zistil, že adresa zamestnávateľa - žalobkyne 1/ je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobkyne 1/ a poverenej osoby sa konajú na adrese Centrálna 274, Svidník, kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese Centrálna 274, Svidník. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobkyňa 1/ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce sú prideľované zamestnancom ústnou formou. Konkrétny dátum výkonu činnosti zamestnancov žalobkyne 1/ nie je možné určiť, pretože zamestnanec realizuje činnosť obvykle v rozsahu 5 až 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob výkonu činnosti. Žalobkyňa 1/ síce predložila ku kontrole formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov lebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, žalobkyňa 1/ nepredložila.

67. Vzhľadom na uvedené kasačný súd poznamenal, že v sídle zamestnávateľa by sa mali prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t. j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť mzdová evidencia, prideľovať práca zamestnancom, k čomu je potrebný aj administratívny aparát, nakoľko ide o veľký počet zamestnancov, ktorým však zamestnávateľ nedisponuje aj s poukazom na to že zamestnávateľ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska. Na základe výsledkov kontroly dospel kasačný súd k názoru, že sídlo žalobkyne 1/ uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti a zároveň kasačný súd uvádza, že žalobca 1/ nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcov 2/ a 3/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobcovia 2/ a 3/ vykonávali prácu na určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcov 2/ a 3/. Kasačný súd považuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľky, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami.

68. Kasačný súd ďalej k veci uviedol, že žalovaná vystavila pre zamestnancov formulár PD A 1 s platnosťou od 01.02.2012 do 23.08.2013 pre žalobcu 2/ a pre žalobcu 3/ s platnosťou od 01.05.2012 do 30.04.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok pre určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činností na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutých rozhodnutí prvoinštančný správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako aj výsledky kontroly, na základe ktorých rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A 1, t. j. 23.08.2013 pre žalobcu 2/ a 30.04.2013 pre žalobcu 3/, je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 2/ a žalobcu 3/ ako zamestnancov žalobkyne 1/.

69. Žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. V súvislosti s tým kasačný súd poukázal na to, že ani žalobcovia 2/ a 3/ počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázali, že od uzavretia pracovných zmlúv vykonávali u zamestnávateľa na území Slovenskej republiky konkrétny dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsah konkrétnych prác, ktoré vykonávali pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k

názoru, že záver prvoinštančného správneho orgánu a sťažovateľky o tom, že žalobcom 2/ a 3/ zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím posledného dňa uvedeného vo formulári PD A 1 je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľky, ako aj prvoinštančného správneho orgánu je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je následne vyhodnotený a právne posúdený. Pozornosti kasačného súdu taktiež neuniklo, že žalobkyňa 1/ ukončila svoju podnikateľskú činnosť k 25.02.2016.

70. S poukazom na vyššie citovaný záver kasačného súdu a po opätovnom posúdení predmetnej veci správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu v predmetnej veci bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s administratívnym spisom a rozhodnutia správnych orgánov sú riadne odôvodnené.

71. Z uvedených dôvodov správny súd postupom podľa § 110 S.s.p. podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol .

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 S.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania súd nepriznal. Rovnako súd nepriznal ani náhradu trov kasačného konania, v ktorom bol úspešný žalovaný. Vo vzťahu k žalovanému správnemu orgánu správny súd nezistil také výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).