Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16C/87/2021

Uznesenie

Okresný súd Bratislava III, vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľa (žalobcu): K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, D., zastúpeného advokátom Mgr. Mgr. Michalom Liptákom, PhD. so sídlom Moyzesova 61, Ivanka pri Dunaji, IČO 47679107 proti žalovanému: N.. S. R., N.., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. akadémii XXX/XX, H. borša, takto

rozhodol:

I. Súd z a m i e t a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa XX.XX.XXXX.

II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa XX.XX.XXXX sa žalobca domáhal, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uloží povinnosť odblokovať žalobcu na facebookovej stránke s názvom »S. R. - minister obrany SR, V.« na webovej adrese <https://www.facebook.com/S.>.

2. Žalobca odôvodnil požadované neodkladné opatrenie skutkovými tvrdeniami, že žalovaný je súčasným ministrom obrany, pričom má na sociálnej sieti Facebook zriadený osobný účet s názvom »S. R.« (osobný profil) na webovej adrese <https://www.facebook.com/S.>. Okrem toho má na sociálnej sieti Facebook zriadený účet kategórie »page« (stránka) s názvom »S. R. - minister obrany SR, V.« na webovej adrese <https://www.facebook.com/S.> a táto facebooková stránka je na titulnej webovej stránke Ministerstva obrany SR uvedená ako jeden z oficiálnych komunikačných zdrojov ministerstva, resp. ministra, nakoľko je presmerovanie viditeľné aj v zdrojovom kode stránky MO SR. Žalobca ďalej tvrdil, že je politológ, analytik a publicista, ktorý okrem iného spolupracoval ako externý konzultant Najvyššieho kontrolného úradu k nákupu stíhačiek F- 16 ministerstvom obrany SR a publikoval v denníku SME sériu kritických článkov o verených obstarávaniach na MO SR, kde sa vyjadroval kriticky k žalovanému v jeho pozícii ministra obrany SR. K veci ďalej žalobca uviedol, že žalovaný dňa XX.XX.XXXX o XX:XX uverejnil na misterskej FB stránke príspevok o samohybnom autonómnom delostreleckom systéme slovenskej výroby »U.«, ku ktorému sa kriticky vyjadril novinár Denníka N, C. C. a pod príspevkom sa rozvinula diskusia, pričom do vlákna pripojil dňa XX.XX.XXXX v dopoludňajších hodinách svoj komentár aj žalobca. Žalovaný následne komentár žalobcu vymazal a žalobcu zablokoval, čoho dôsledkom celá ministerská stránka FB pre žalobcu v podstate neexistuje, nakoľko podľa pravidiel FB dôsledkom blokovania je, že zablokovaný nebude môcť vidieť veci, ktoré uverejnňuje na svojom profile ten, kto ho zablokoval a ani nemôže s ním začať konverzáciu. Následne žalobca toho dňa XX.XX.XXXX o XX:XX hod. napísal a uverejnil o tejto skutočnosti verejný facebookový status, na ktorý reagoval žalovaný zo svojho osobného FB profilu, kde sa žalovaný priznal, že žalobcov komentár vymazal a žalobcu zablokoval a že FB ministerskú stránku spravuje sám. Žalobca tiež tvrdil, že z uvedeného je pre ustálenie skutkového stavu relevantné to, že žalobca publikoval svoj komentár na ministerskej FB stránke žalovaného a fakt, že žalovaný tento komentár vymazal. Konštatoval za jednoznačné, že :

- žalovaný je ako minister obrany SR predstaviteľ štátnej moci

- jeho (žalovaného) ministerská FB stránka je uvedená ako oficiálny komunikačný kanál na stránke MO SR

- žalovaný ministerskú FB stránku používa v tejto kapacite oficiálneho komunikačného kanálu na šírenie informácií o fungovaní rezortu, čo podľa žalobcu znamená, že ju používa ako minister obrany SR

- žalobca je, okrem iného, analytikom a verejným kritikom postupov žalovaného v jeho pozícii ministra obrany SR

- žalovaný vymazal vecný, slušný a kritický príspevok žalobcu, čím podľa žalobcu obmedzil jeho právo na slobodu prejavu a právo na informácie a to bez právneho dôvodu v zmysle SR či Dohovoru.

3. Žalobca v nadväznosti na uvedené tvrdenia poukazoval na znenie a 4 SR, upravujúci politické práva na slobodu prejavu a právo na informácie, obdobne na čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len »Dohovor«) a na čl. 11 Charty základných práv EÚ (ďalej len »Charta«), upravujúce právo na slobodu prejavu a na informácie a súvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a ÚS SR, najmä na to, že obmedzenie práva na informácie a slobodu prejavu v demokratickej spoločnosti je možné obmedziť výlučne zákonom a za účelom vymedzeným v SR. Na základe týchto právnych úvah, žalobca zopakujúc, že jeho komentár na facebooku, pre ktorý ho žalovaný zablokoval a komentár vymazal, nebol ani urážlivý a ani vulgárny, neporušoval práva a slobody iných, neohrozoval bezpečnosť štátu, nenarúšal verejný poriadok a nebol ani v rozpore s ochranou verejného zdravia a mravnosti, došlo zo strany žalovaného ako ministra k obmedzeniu jeho práva na informácie a slobodu prejavu. Podľa žalobcu je toto konanie žalovaného závažnejšie z dôvodu, že žalobca je kritikom žalovaného ako ministra obrany a blokovanie žalobcu na FB profile žalovaného považuje za trest za túto verejnú kritiku a mocenské konanie žalovaného ako štátneho predstaviteľa voči žalovanému ako jeho verejnému kritkovi. Na podporu svojich úvah žalobca citoval z viacerých rozhodnutí ESĽP, najmä týkajúcich sa kladenia prekážok zamestnacom tlače a iných médií s cieľom sťaženia prístupu k informáciám vo verejnom záujme, ďalej argumentácie ESĽP, že internet sa vzhľadom na svoju dostupnosť a schopnosť ukladať a komunikovať veľké množstvo informácií stal jedným z nástrojov na výkonávanie práv jednotlivcov na slobodu prejavu a práva na informácie a tiež poukazoval na rozhodnutia amerických súdov, ktoré konštatovali, že napr. D. T. alebo P. W., nemajú právo blokovať svojich kritikov na sociálnej sieti Twitter s tým, že oficiálne účty štátnych predstaviteľov sú »verejným priestorom«, kde je povolená sloboda prejavu. Žalobca preto konštatoval, že ministerská FB stránka je verejným priestorom a preto je protizákonné, že ju žalobca na FB obektívne »nevidí«, nakoľko je tým porušené jeho právo na informácie.

4. Žalobca okrem svojej skutkovej a právnej argumentácie pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, uviedol aj tvrdenia, ktorými by sa podľa neho, mohol brániť žalovaný, a to, že (i) ide údajne o súkromný účet žalovaného, (ii) údajne nedošlo k obmedzeniu prístupu k informáciám, (iii) žalobca sa k informáciám o fungovaní rezortu dostane inými kanálmi ako cez facebook. K takto, žalobcom konštruovanej obrane žalovaného, zároveň žalobca uviedol, že by bola neudržateľná, pretože ako žalobca už uviedol, žalovaného osobný profil je jasne oddelený od žalovaného ministerskej FB stránky a táto je uvedená ako oficiálny komunikačný kanál na stránke (facebookovej) MO SR. Podľa žalobcu, žalovaný bez ohľadu na to, na »tomto« účte vystupuje ako mimister a komunikuje témy fungovania rezortu. Podľa žalobcu tiež platí, že aj keby informácie z ministerskej FB stránky boli na iných komunikačných kanáloch, právo na informácie je dané a zarušené a akékoľvek jeho obmedzenie, prekážka či sťaženie musí byť odôvodnené a nevyhnutné. Takáto obrana žalovaného by podľa žalobcu zlyhala aj vo vzťahu k porušeniu jeho práva na slobodu prejavu, nakoľko zablokovaním žalobcu na ministerskej FB stránke žalovaného a vymazaním slobodného prejavu žalobcu sa žalobca nemôže v tomto FB priestore slobodne vyjadrovať.

5. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nie je žalovaný ako radový občan, ale v pozícii ministra ako štátneho predstaviteľa a ohľadom kominikácie, výlučne z tejto pozície ministra a preto sa v oficiálnej komunikácii ako predstaviteľa štátu, nemôže dovolávať práva na súkromie.

6. Zákonný rámec pre súdnu ochranu svojho práva na slobodu prejavu a práva na informácie žalobca okrem vyššie uvedených odkazov na prílušné články SR, Dohovoru a Charty odvodzoval od .

7. Napokon žalobca navrhované neodkladné opatrenie, spočívajúce v odblokovaní žalobcu žalovaným (je zrejmé, že na facebooku), odôvodnil zjavnou protiprávnosťou konania žalovaného (i keď

nešpecifikoval, ktorý predpis hmotného práva žalovaný porušil opísaným konaním), svojim ústavným právom na informácie a slobodu prejavu, a to osobitne s ohľadom na odbornú, publicistickú a analytickú činnosť žalobcu, nakoľko je potrebné, aby bolo žalobcovi bezodkladne umožnené vykonávať svoje základné právo na informácie, nakoľko obmedzovanie tohoto práva sťažuje verejnú kontrolu štátnej moci.

8. Zároveň žalobca s odkazom na uviedol, že jeho odblokovaním na ministerskej FB stránke žalobcu sa dosiahne trvalá úprava pomerov medzi stranami, preto by bolo neúčelné ukladať povinnosť podania žaloby vo veci samej, nakoľko by sa petit tejto žaloby zhodoval s petitom neodkladného opatrenia a preto navrhol, aby súd žalobcovi neuložil povinnosť podať žalobu vo veci samej.

9. Žalobca na osvedčenie svojich tvrdení opísaných v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (odsek 2. a 3. uznesenia), a nároku, ktorého ochrany sa domáha, pripojil nasledovné listinné dôkazy, a to: výpis zo stránky MO SR na internete (web), výpis z facebookového osobného profilu žalovaného pod názvom »S. R.« - adresa : <https://www.facebook.com/S.> z XX.XX.XXXX, výpis z facebookovej stránky žalovaného ako ministra obrany SR pod názvom „S. R. - minister obrany SR, V.“ - adresa : <https:// www.facebook.com/S.> z XX.XX.XXXX, zdrojový kód stránky MO SR z XX.XX.XXXX, X články žalobcu na internetovej stránke SME, časť komentáre z obdobia XX až XX/XXXX o nákupoch MO SR, komentár 1/2021 NKÚ SR k nákupu lietadiel F - 16, výpis z facebookovej diskusie (komentáre) na stránke „S. R. - minister obrany SR, V.“ z XX.XX.XXXX, článok na FB profile žalobcu s pripojenou diskusiou (komentáre) z XX.XX.XXXX, výpis zo zákazníckej podpory FB ohľadom blokovania na facebooku.

10. Podľa (ďalej len „“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

11. Podľa , v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

12. Podľa , k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

13. Podľa , ak súd nepostupoval podľa , nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa , inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

14. Podľa veta prvá , súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

15. Podľa , pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

16. Podľa , ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.

17. Neodkladné opatrenie je procesným prostriedkom poskytnutia reálnej a efektívnej súdnej ochrany pri bezprostrednom ohrození práva. Danosť práva, ktorého ochrany sa ním navrhovateľ domáha musí byť aspoň osvedčená. Potom je základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, alebo existencia obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené. Hoci súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemusí nariadiť pojednávanie ( ), a rozhoduje bez vykonania dokazovania, danosť konkrétneho práva ako predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia musí byť zo strany jeho navrhovateľa aspoň osvedčená.

18. Osvedčenie chráneného práva sa realizuje tým, že tvrdené skutočnosti v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, z ktorých sa odvodzuje dôvodnosť a zakladá predpoklad pre jeho nariadenie, budú nesporné skutočnosti alebo skutočnosti podložené (osvedčené) napr. listinnými dôkazmi, prípade inými dôkaznými prostriedkami, na základe ktorých možno bez väčších pochybností prijať pravdivosť tvrdení navrhovateľa, slúžia k objasneniu veci a boli získané zákonným spôsobom ( ). Ide o premietnutie základného princípu civilného sporového konania spočívajúceho v tom, že strana sporu (tzn. aj navrhovateľ neodkladného opatrenia) je povinná opísať konkrétne skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, vymedzujúce sporný právny vzťah, čím si plní tzv. povinnosť tvrdenia. Na túto povinnosť nadväzuje dôkazná povinnosť strany sporu (tzv. dôkazné bremeno); v danom prípade ide o povinnosť osvedčiť opísané rozhodujúce skutočnosti, odôvodňujúce potrebu navrhovanej neodkladnej úpravy. Kumulatívne splnenie týchto povinností ( ), zakladá predpoklad úspechu v konaní o nariadení neodkladného opatrenia. Civilné sporové konanie vychádza z tzv. formálneho chápania pravdy, podľa ktorého súd nezisťuje skutočnú pravdu, ale za pravdu považuje len takú stranou sporu tvrdenú skutočnosť, ktorá bola preukázaná, resp. v prípade neodkladného opatrenia bez vykonania dokazovania na pojednávaní bola aspoň osvedčená. Následkom neunesenia povinnosti osvedčiť opísané rozhodujúce skutočnosti, ktorými navrhovateľ odôvodnil potrebu neodkladnej úpravy a skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, je neúspech v konaní. Dokazovať nie je potrebné skutočnosti vymedzené v .

19. Súd v danom prípade, predovšetkým skúmal, či návrh spĺňa zákonné požiadavky z hľadiska predpísaných náležitostí ( ) a či nie je daný postup podľa na jeho odmietnutie pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a absenciu listín, na ktoré sa odvoláva, ako aj otázku vecnej príslušnosti súdu, tzn. či podľa obsahu nejde o správnu žalobu v zmysle a nasl. . Pritom je vždy rozhodujúce zodpovedanie otázky, či vady návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bránia v pokračovaniu v konaní alebo nie, pričom túto otázku je potrebné vyhodnotiť vždy individuálne v každom jednotlivom prípade. Pokračovaniu v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemusí nevyhnutne brániť ani absencia tých rozhodujúcich skutočností, ktoré hodnoverne osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku alebo absencia dôkazov a listín, ktoré má navrhovateľ pripojiť v zmysle . Tieto vady návrhu sú však v konečnom dôsledku častým dôvodom na jeho zamietnutie pre nedostatočné osvedčenie práva, ktorého ochrany sa navrhovateľ dovoláva. Zodpovednosť za vlastnú procesnú aktivitu, za dôsledné koncipovanie návrhu a za zabezpečenie a predloženie príloh, na ktoré sa vo svojich tvrdeniach odvoláva, je výlučne na navrhovateľovi. Preto ak navrhovateľ v návrhu uvedie opis rozhodujúcich skutočností, avšak nie je dostatočným na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, nevyhnutným následkom je zamietnutie jeho návrhu.

20. Z obsahu navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva, že sa ním žalobca domáha voči žalovanému ako ministrovi obrany, ochrany svojho ústavného práva, ktorým je sloboda prejavu, spočívajúca v práve žalobcu prejaviť svoj názor v rámci komentárov a diskusii na FB a práva na informácie o činnosti a aktivitách orgánov verejnej moci - MO SR zastúpeného ministrom obrany.

21. Žalobca zároveň tvrdí a považuje to za dostatočne osvedčené a z toho pri svojom návrhu vychádza, že svoj komentár žalobca publikoval na ministerskej FB stránke žalovaného, že žalovaný je ako minister obrany SR predstaviteľ štátnej moci, že ministerská FB stránka je uvedená ako oficiálny komunikačný kanál na stránke MO SR, že žalovaný ministerskú FB stránku používa na šírenie informácií o fungovaní rezortu, tzn. že ju využíva ako minister obrany SR. Rovnako súd môže považovať za osvedčené aj tvrdenia žalobcu, že je analytikom a verejným kritikom postupov žalovaného v jeho pozícii ministra obrany SR a že príspevok žalobcu, ktorý žalovaný vymazal bol vecný, slušný a zrejme kritický. V tejto časti tvrdení žalobcu, súd považuje vzhľadom na predložené listiny jeho tvrdenia za dostatočne osvedčené pre účely konania o neodkladnom opatrení. Zároveň z predložených dokladov súd nemal osvedčené tvrdenie, že profil, na ktorom bol uverejnený príspevok žalovaného, pod ktorým sa v rámci komentárov rozvinula diskusia, kde bol z vlákna vymazaný komentár žalobcu a žalobca bol zablokovaný, je komunikačným kanálom ministerstva obrany, avšak je zrejmé, že je komunikačným kanálom žalovaného ako ministra obrany.

22. Práve na základe týchto skutkových tvrdení, že k zásahu do ústavného práva na slobodu prejavu a práva na informácie žalobcu, došlo žalovaným ako ministrom obrany, založil navrhovateľ svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Je nepochybné, že minister obrany je orgánom verejnej moci. Zároveň v návrhu nebolo tvrdené a z ničoho nevyplývalo, že by sa na navrhovateľa vzťahoval,

napríklad tlačový zákon alebo by boli porušené jeho osobnostné práva v zmysle alebo by mu bola spôsobená škoda podľa osobitného zákona a pod., ktoré by vymedzovali hmotnoprávny základ práva ktorého ochrany sa domáha predmetným návrhom. To, že žalobca by mal byť publicista a analytik neznamená, že je chránenou osobou podľa tlačového zákona, keď z predložených listín vyplýva, že ide o príležitostnú publikačnú činnosť a príspevky v rámci témy obrannej politiky, čo napokon ani v návrhu netvrdí. Navrhovateľ okrem odkazu na Občianskeho zákona však nevymedzil žiadny hmotnoprávny rámec pre právomoc všeobecného súdu posudzovať porušenie ústavných práv navrhovateľa ako fyzickej osoby. Ani súd nezistil konkrétny hmotnoprávny základ zakladajúci právomoc všeobecného súdu pre konanie, v ktorom by si navrhovateľ uplatňoval právo, ochrany ktorého sa domáha navrhovaným neodkladných opatrením. Súd preto nemal za osvedčené žiadne právo, bezodkladnej ochrany ktorého sa navrhovateľ domáhal prostredníctvom neodkladného opatrenia, ktoré navrhoval vydať.

23. V rámci civilného sporového konania súd posudzuje súkromnoprávne vzťahy postupmi vymedzenými v základných princípoch , podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov a ich aplikáciu, v súlade s SR a preskúmava zákonnosť sporných súkromnoprávnych vzťahov podľa príslušných zákonov. Ústavné princípy sú súčasťou týchto predpisov hmotného práva a slúžia pri ich výklade a aplikácii na dané právo alebo vzťah. Aj navrhovateľ v návrhu uvádza odkaz na ustanovenie , podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Zároveň svoje právo odvodzuje od vzťahu medzi navrhovateľom ako fyzickou osobou a žalovaným ako predstaviteľom orgánu verejnej moci (minister obrany), ktorý však nie je súkromnoprávny vzťahom, bez skukového vymedzania tohto vzťahu, ktorý by bolo možné subsumovať pod normy súkromnoprávneho charakteru a preto je právomoc všeobecných súdov, posudzovať ústnoprávny rozmer konania žalovaného, vylúčená.

24. Za takého stavu súd, bez ďalšieho skúmania splnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle , uvádza, že pokiaľ dochádza k zásahu do slobody prejavu alebo práva na informácie jednotlivca podľa článku 26 ods. 4 SR, na, ktorý poukazoval žalobca, orgánom verejnej moci, je účinným nástrojom ochrany práva, sťažnosť podľa článku 127 , s požadovanými formálnymi náležitosťami, nakoľko právomoc všeobecného súdu konať a rozhodovať o namietaných porušeniach základných ústavných práv a slobôd, je v danom prípade vylúčená.

25. V posudzovanej veci je potrebné vychádzať aj z toho, že bez ohľadu na subjekty žalobcu a žalovaného (pokiaľ by aj nebol žalovaným orgán verejnej moci), žalovaný využíval internetovú sociálnu sieť (FB), ktorá nepredstavuje fyzicky subjekt, avšak je súkromnou entitou, s vopred stanovenými pravidlami, s ktorými sa každý subjekt využívajúci túto sieť bol povinný oboznámiť a zároveň ich rešpektovať. Pokiaľ na takejto sietí žalovaný využil v rozsahu stanovených pravidiel nástroje, ktoré mal k dispozícii, tzn. vymazanie komentára alebo zablokovanie profilu komentujúceho príspevok, nekonal v rozpore so žiadnym právnym predpisom. Je faktom, že v súčasnosti neexistuje účinný právny rámec, ktorý by upravoval slobodu prejavu a právo na informácie v priestore internetu a sociálnych sietí, a ako vyplýva aj z judikatúry ESĽP pri uplatňovaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), súd opakovane dospel k záveru, že je potrebné prijať právnu úpravu na národnej úrovni, tak ohľadom právomoci, ako aj právneho rámca internetovej komunikácie a používania informácií z internetových zdrojov. Súd k tomu len konštatuje, že aj pri posudzovaní obmedzenia práva na slobodu prejavu alebo práva na informácie, vždy skúma konkrétne dané súvislosti, za ktorých k porušeniu malo dôjsť. Je zrejmé, že neexistuje zákonný rámec, ktorý by priznával právo fyzických osôb zúčastniť sa komentovania príspevku vo vlákne na sociálnej sieti a tak uplatňovať svoje právo na slobodu prejavu a na informácie. Platí, že ani sloboda prejavu a ani právo na informácie, nie sú právami absolútnymi a z opísaných skutkových okolností je zrejmé, že žalobca aj po vymazaní a zablokovaní profilu svoj príspevok uverejnil v rámci siete facebook. Ďalšiu argumentáciu žalobcu ohľadom rozhodnutí ESĽP, ako sám uvádza, týkajúcich sa predstaviteľov tlače a iných médií (čo žalobca nie je), ako aj rozhodnutí amerických súdov, považuje súd vo vzťahu k danému konaniu za bezpredmentú.

26. Súd nespochybňuje to, že sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy, pričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

Sloboda prejavu ako jeden zo základných pilierov demokracie sa uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. Ideálnym miestom na uplatňovanie práva na slobodu prejavu je práve internet. Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je navyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami. Obmedziť slobodu prejavu je možné len v prípadoch, ktorých ide o prejav jasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť ochrana osobnostných práv iných, vrátane slobody prejavu, ochrany osobného súkromia, prejavov osobnej povahy, cti a pod., zakotvená a nasl., , ktorý chráni osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom aj zverejnenie nepravdivých alebo poškodzujúcich údajov o určitej osobe, vrátane internetu, kde rovnako môže dôjsť v súvislosti s uplatňovaním práva na slobodu prejavu k porušeniu chránených osobnostných práv. Okolnosti predmetnej veci však takými nie sú.

27. V danej veci, súd preto vo vzťahu k podstate predmetného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého základom bolo, že žalovaný ako orgán verejnej moci vymazal vecný, slušný a kritický príspevok žalobcu a následne ho zablokoval, súd nemá právomoc posudzovať, či sa tým žalovaný ako minister obrany dopustil porušenia ústavného práva žalobcu, ktorý nie je napr. predstaviteľ médií, na slobodu prejavu a právo na informácie, pričom súd na základe tvrdených skutočností, nezistil ani žiaden iný dôvod porušenia práv žalobcu súkromnoprávnej povahy, podľa ustanovení hmotného práva (napr. podľa , ,,,).

28. Pre úplnosť súd záverom dodáva, že ustanovenia Charty základných práv Európskej únie, ktorá je od 01.12.2009 súčasťou primárneho práva EÚ, respektíve Dohovoru, na ktoré sa navrhovateľ odvolával, nie sú priamo aplikovateľné, nakoľko ustanovenia Charty sa vzťahujú na členské štáty len ak vykonávajú právo Únie (Čl. 51 ods.1). Uvedené je potrebné chápať v tom kontexte, že pre vnútroštátne právo, sú ustanovenia Charty okrem iného predovšetkým významným interpretačným pravidlom a ich priamy účinok sa uplatňuje najmä v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, v rámci skúmania ústavnosti a zákonnosti rozhodnutí a právnych aktov vnútroštátnych orgánov, resp. v rozhodovacích procesoch Súdneho dvora. Ide o všeobecné právne princípy, ktoré korešpondujú s ústavnými zásadami a princípmi obsiahnutými v Ústave SR a zväčša sú tieto všeobecné právne princípy implementované vo vnútroštátnom právnom poriadku. To znamená, že priama neaplikovateľnosť článku 11 Charty a čl. 10 Dohovoru je nahradená priamou aplikáciou vnútroštátnej úpravy v predpisov hmotného práva. Preto aj s odkazom na vyššie uvedené závery (odsek 23. uznesenia) tieto zdroje práva nevymedzujú hmotno právny rámec pre vzťah žalobcu a žalovaného tak, aby ich bolo možné naň priamo aplikovať.

29. S poukazom na uvedené skutočnosti a dôvody, súd po preskúmaní návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia v danom prípade nie sú naplnené, súd nemá právomoc posudzovať vzťah žalobcu ako fyzickej osoby a žalovaného ako orgánu verejnej moci, s ohľadom na tvrdenia o porušení ústavných práv žalobcu, slobody prejavu a práva na informácie a neboli splnené ani zákonné predpoklady podľa z hľadiska preukázania potreby neodkladnej úpravy medzi stranami alebo hrozby exekúcie a napokon navrhovateľ ani neuviedol, čoho sa mieni domáhať vo veci samej ( ). Preto súd návrh podľa ako nedôvodný zamietol.

30. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom na to, že žalovanému, ako úspešnej strane sporu (konania o neodkladnom opatrení), žiadne trovy nevznikli, súd mu nárok na náhradu trov tohto konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.