Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/14/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, právne zastúpeného: AK Herceg, s.r.o., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: Q. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. F. Z. č. XXX, o zaplatenie 10.860,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 23. júna 2017, č.k. 14Csp/211/2016-66, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku II. a vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.214,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 23. októbra 2014 až do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 497 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a ods. 8, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 559 a § 563 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Vecne súd dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 10.860,26 eur s príslušenstvom titulom neuhradených záväzkov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako veriteľ uzatvoril dňa 09.08.2013 so žalovaným ako dlžníkom zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 11000 eur s úrokovou sadzbou 12,88% ročne, RPMN vo výške 15,12%. Celková čiastka, ktorú mal dlžník podľa zmluvy zaplatiť bola 20.431,44 eur; priemerná RPMN bola uvedená vo výške 13,79%. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 119 mesačných splátkach po 170,63 eur, počnúc 07.10.2013 do 07.08.2023. Z výzvy na zaplatenie záväzku z 15.08.2014 je zrejmé, že k tomuto dňu žalovaný meškal s viac ako 3 splátkami a bol vyzvaný na zaplatenie sumy 1435,15 eur najneskôr do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň bol upozornený na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Z výzvy a vyhlásenia úveru za predčasne splatný z 22. októbra 2014 je zrejmé, že k 22.10.2014 nezaplatené splátky predstavovali 1.777,09 eur, a preto po márnej výzve bola vyhlásená predčasná splatnosť celého úveru k 22.10.2014 v sume 12.214,20 eur, z toho istina vo výške 10.860,26 eur, úroky vo výške 1.218,35 eur, úroky z omeškania vo výške 3,44 eur a poplatky vo výške 132,15 eur. Žalovaný mal poskytnutú dodatočnú lehotu na plnenie do 10 dní od prevzatia výzvy. Aktuálny zostatok na istine je 10.860,26 eur, na úrokoch 4.222,83 eur, na úrokoch z omeškania 230,66 eur, na poplatkoch 145,11 eur;

čistá splatná čiastka vo výške 15.458,66 eur. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenú v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka a v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci OcéanoGrupoEditorial SA (spojené prípady C-240/98 až C-244/98) z úradnej moci preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že nárok je dôvodný v rozsahu uplatnenej istiny, úrokov, časti úrokov z omeškania a poplatku za poistenie schopnosti splácať úver.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobcu čo do zaplatenia predmetnej istiny vo výške 10.860,26 eur je dôvodná, pretože žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 11.000 eur s dohodnutou výškou celkových nákladov 20.431,44 eur, ktorý úver žalovaný riadne nesplatil. Preto v časti dlžnej sumy istiny, ktorá podľa výzvy žalobcu zo dňa 22.10.2014 predstavovala 10.860,26 eur, považoval žalobu za dôvodnú a žalobcovi ju priznal. O úroku z omeškania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 517 a § 3 Nariadenia vlády, keďže si však žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 23.10.2014, súd mu v tomto vyhovel. Pokiaľ ide o úroky z úveru vo výške 3.004,48 eur (4.222,83 - 1.218,35) vyčíslené po zosplatnení až do 14. decembra 2016 a 12,88% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia, ako i úroky z omeškania v sume 227,22 eur a poplatky v sume 12,96 eur, obe vyčíslené k 14.12. 2016, súd žalobu zamietol. Predmetnú zmluvu súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, pričom s poukazom na ustanovenie § 52 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V danej veci uplatňuje žalobca svoj nárok na úrok vo výške 12,88% ročne v súlade s úverovou zmluvou. Je pravdou, že úroky predstavujú odplatu alebo cenu plnenia, avšak povinnosť platiť úroky z úveru má svoje limity v tom zmysle, že táto zásada platí až do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru nastupujú sankčné úroky z omeškania. Kumulácia úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, by predstavovala neúmernú a neprijateľnú záťaž pre žalovaného ako spotrebiteľa, preto súd v tejto časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%, nakoľko bol neúspešný len v nepatrnej časti.

4. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcom výroku II., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal pri hodnotení predmetu sporu z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že Zmluva o poistenom OTP refinanc exprese č. 074/3002/13SU bola uzavretá dňa 09.08.2013 v zmysle § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka predstavovala tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov sa spravujúci ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo do tohto začlenené až od 01.05.2015. Pre absenciu príslušného prechodného ustanovenia je treba analogicky vychádzať z ustanovenia § 879p OZ, podľa ktorého sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. V súlade s ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobca právo okrem úrokov z omeškania aj na úhradu uplatnených bežných úrokov. Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru, v ktorej súvislosti odvolateľ poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/140/2013, zo dňa 16.10.2013, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pričom rozhodujúce je dojednanie v úverovej zmluve. Ďalej odvolateľ uviedol, že aj v zmysle § 2 ods. 3 si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, pričom v znení účinnom ku dňu podpísania predmetnej zmluvy neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytovaní úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi právo popri úrokoch z omeškania i právo na zaplatenie riadnych úrokov, naopak, v zmysle ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. sa úrok výslovne uvádza ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Nie je správny názor, podľa ktorého veriteľ nemá právo na úhradu úrokov po zosplatnení úveru z dôvodu, že by kumulácia úrokov z úveru a úrokov z omeškania predstavovala pre žalovaného neúmernú a neprijateľnú záťaž. Žalovaný užíva poskytnuté finančné prostriedky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, tieto sa vyhlásením zosplatnenia nedostávajú späť do dispozície veriteľa. Zároveň odvolateľ poukazuje na to, že od žalovaného žiada úrok z omeškania len vo výške 1% ročne. Uplatnením zákonných úrokov popri

úrokoch z omeškania po zosplatnení úveru teda nedochádza k neprimeranému zaťaženiu žalovaného. Právny výklad prezentovaný súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní uhradiť veriteľovi len zákonné úroky z omeškania a nie i zmluvné úroky, by de facto zlegalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov s povinnosťou uhradiť len zákonné úroky z omeškania na úrovni súčasných 5% p.a., oproti riadne platiacim dlžníkom, ktorí boli v zmysle zmluvy o úvere povinní hradiť riadne úroky vo výške 12,88% p.a. Zároveň odvolateľ poukazuje na to, že žalovaná uhradila žalobcovi len necelé štyri splátky. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže uhradiť žalobcovi 10.860,26 eur, sumu 4.222,83 eur z titulu riadnych úrokov vyčíslených k 14.12.2016, 230,66 eur z titulu úrokov z omeškania vyčíslených k 14.12.2016, sumu 145,11 eur z titulu poplatkov vyčíslených k 14.12.2016, ako aj úrok vo výške 12,88% ročne z istiny 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy tohto konania v plnej výške.

5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14Csp/2011/2016 bolo zaplatenie sumy 10.860,26 eur s príslušenstvom, pozostávajúcim z úrokov z úveru vyčíslených k 14.12.2016 (do spísania žaloby) vo výške 4.222,83 eur, úrokov z omeškania vyčíslených k 14.12.2016 vo výške 230,66 eur a poplatkov vyúčtovaných k 14.12.2016 vo výške 145,11 eur ako aj úrokov z úveru vo výške 12,88% ročne z istiny 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia.

8. Súd prvej inštancie rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.214,20 eur, pozostávajúcu z dlžnej istiny 10.860,26 eur, úrokov z úveru vyčíslených ku dňu predčasného zosplatnenia úveru 22.10.2014 v sume 1.218,35 eur, úrokov z omeškania vyčíslených k uvedenému dňu v sume 3,44 eur a poplatkov vyúčtovaných k uvedenému dňu v sume 132,15 eur, a zároveň priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 10.860,26 eur od 23.10.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a rozsudok bol odvolaním napadnutý v zamietavom výroku II., ktorý sa tak stal predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

9. Týmto odvolaním napadnutým výrokom bola žaloba zamietnutá konkrétne v časti úrokov z úveru vyčíslených od zosplatnenia úveru dňa 22.10.2014 do 14.12.2016 v sume 3004,48 eur (4.222,83 eur - 1.218,35 eur), poplatkov vyúčtovaných od zosplatnenia úveru dňa 22.10.2014 do 14.12.2016 v sume 12,96 eur (145,11 eur - 132,15 eur) a tiež v časti úrokov z úveru vo výške 12,88% ročne z istiny 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia.

10. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalobcu sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Na doplnenie odvolací súd uvádza k odvolacím námietkam nasledovné:

11. Odvolacou námietkou tu bolo tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke, či po predčasnom zosplatnení úveru žalobcovi patria popri úrokoch z omeškania aj úroky z úveru.

12. Je nepochybné, že za poskytnutie úveru možno dohodnúť úroky (ktoré sú pojmovým znakom úveru podľa § 497 Obchodného zákonníka <.). Zákon tiež umožňuje dodávateľovi, a to aj v spotrebiteľských vzťahoch (hoci za prísnejších podmienok), v prípade nedodržiavania platobnej disciplíny zo strany dlžníka vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a požadovať, aby dlžník vrátil poskytnutú sumu aj s úrokmi

(§ 506 Obchodného zákonníka <., § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka <.) skôr než bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny s úrokom. Žiadne zákonné ustanovenie výslovne neurčuje, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka <. (rovnako ako ustanovenia § 13 ods. 3 či § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. <. o spotrebiteľských úveroch) rieši len situáciu, keď sa pre predčasné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov rozhodne dlžník (teda nie veriteľ) a v takom prípade je logické, že po skutočnom splatení dlhu už nemôžu rásť úroky. V preskúmavanej veci o takýto prípad ale nešlo, keďže tu nedošlo k predčasnému vráteniu poskytnutých prostriedkov z vôle dlžníka, ale k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa. Pri neexistencii výslovnej právnej úpravy doby, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru, je v spotrebiteľských vzťahoch potrebné použiť taký výklad zmluvných podmienok, ale aj zákona, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.

13. Úrok z úveru predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky k dispozícii. Ide v podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich dlžníkovi a umožnil mu vracať ich v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti vlastne veriteľ odopiera dlžníkovi predtým poskytnuté plnenie (požaduje jeho vrátenie), čím sa radikálne mení obsah záväzku. Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod, aby sa tieto finančné prostriedky ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje plnenie pôvodne dohodnutých podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno aplikovať ani pôvodne dohodnuté dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek tomu finančné prostriedky veriteľovi nevráti, je sankcionované inak (úrokmi z omeškania, rovnako ako každé iné omeškanie dlžníka s peňažným plnením). Pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si veriteľ musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov (ktorý je však veľmi neistý vzhľadom na to, že dlžník nesplácal ani len istinu) výmenou za oprávnenie okamžite žiadať vrátenie istiny ako aj dovtedy vzniknutých úrokov a prípadne následne toto plnenie aj vymáhať. Ak dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by dlžník mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý stav pre dlžníka, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti plnenia celého dlhu a veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy a aj na úroky z omeškania. De facto by sa takto popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku - veriteľ by mal právo na úrok, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo dlžník by nemal nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru.

14. Žalobca v odvolaní namietal, že ak by sme pripustili výklad prezentovaný súdom prvej inštancie, že dlžníci v omeškaní majú uhradiť veriteľovi len zákonné úroky z omeškania bez zmluvných úrokov, tým by sa de facto zlegalizovalo zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov s povinnosťou uhradiť len zákonné úroky z omeškania, ktoré sú v súčasnosti 5%, takže úroky podstatne nižšie, než musia platiť riadne platiaci dlžníci, ktorí v zmysle zmluvy o úvere sú povinní hradiť dohodnuté úroky z úveru (v tomto prípade 12,88%). K tejto výhrade odvolací súd uvádza, že predčasným zosplatnením vzniká medzi veriteľom a dlžníkom nový (sankčný) právny vzťah, ktorého súčasťou okrem úrokov z omeškania je podstatné právo veriteľa požadovať (a v prípade neplnenia aj vymáhať) okamžité vrátenie celej istiny. Nejde teda v žiadnom prípade o zvýhodnenie dlžníka, naopak, dlžník sa vinou vlastného neplnenia zmluvných podmienok a následnej reakcie veriteľa ocitá v nevýhodnej situácii, keď je povinný okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia. Dlžník sa nezbavuje žiadnej povinnosti, aj naďalej je povinný vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a aj dohodnutý úrok, len sa tento úrok ku dňu predčasnej splatnosti zafixuje a istina sa ďalej neúročí.

15. Pokiaľ teda ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Uvedené závery akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 18.9.2012, sp. zn. IV.ÚS 476/2012, keď uviedol, že pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru.

16. Uvedený záver nie je v rozpore ani so znením ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Znenie § 502 ods. 1 nezakotvuje, že po zosplatnení vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení. Pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť, tu i využitím práva banky vyhlásiť úver za splatný pred termínom splatnosti. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu popri úrokoch z omeškania aj úroky z úveru. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom), alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu. Preto zmluvné ustanovenie upravujúce nárok na úroky z úveru aj po jeho zosplatnení treba považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 v spojení s ods. 5 Občianskeho zákonníka.

17. Pokiaľ žalobca namietal, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. je možné aplikovať až na právne vzťahy, ktoré boli založené po 1.máji 2014, odvolací súd sa s jeho názorom nestotožnil a poukazuje na povinnosť aplikovať ustanovenie §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014, keďže práve k predmetnej novele uvedeného ustanovenia niet prechodného ustanovenia, musia predmetné ustanovenie súdu aplikovať v čase ich rozhodovania (obdobne rozsudok NS SR sp.zn. 3MCdo/14/2014 <. z 21. apríla 2015). Súd poznamenáva, že zákaz retroaktivity právnych noriem sa spája so zákazom pravej retroaktivity a teda stavu, ak nový právny predpis neuznáva práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršie platného právneho predpisu. V uvedenom prípade však ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je v súlade s princípmi právneho štátu, teda právne skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti skôr platnej právnej úpravy sú platné a vyvolávajú právne účinky, avšak na základe novej právnej úpravy je možné pre nich zaviesť nový režim a mechanizmus ich uplatnenia, prípadne právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Na základe uvedených skutočností, podstatou nepravej retroaktivity je, že nepôsobí do minulosti ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, a tento vzniknutý stav už rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010 <. zo dňa 29.6.2010).

18. V uvedenom prípade z dôvodu omeškania dlžníka žalobca dňa 22.10.2014 vyhlásil úver za predčasne splatný, čím žalovanému vznikla povinnosť okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia a keďže tak neurobil, žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy od 23.10.2014 až do zaplatenia. Správne preto postupoval prvoinštančný súd, pokiaľ žalobu v časti uplatnených úrokov z úveru vo výške 12,88% ročne za obdobie nasledujúce po zosplatnení úveru zamietol ako nedôvodné (t.j. v časti vyčíslených úrokov od 23.10.2014 do 14.12.2016 v sume 3.004,48 eur a úrokov 12,88% ročne z istiny 10.860,26 eur od 15.12.2016 do zaplatenia) a správne priznal žalobcovi odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru úroky z omeškania z dlžnej sumy a to vo výške 1% ročne, v ktorej si žalobca tieto úroky uplatnil, ktorá výška nepresahuje zákonom limitované úroky z omeškania.

19. Odvolanie žalobcu sa dotýka síce aj tej časti zamietavého rozsudku, v ktorej súd nevyhovel jeho žalobe čo do uplatnených poplatkov (v časti poplatkov vyúčtovaných v období po zosplatnení úveru do 14.12.2016 v sume 12,96 eur, v ktorej mu ich okresný súd nepriznal), keďže ale odvolanie podané žalobcom neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu smerujúcu voči tejto časti rozsudku, keď žalobca v časti nepriznaných poplatkov neuviedol, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci, prípadne iné pochybenie či nedostatok, ktorý by súdu prvej inštancie vytýkal, nemal tak odvolací súd žiadne relevantné odvolacie námietky, s ktorými by sa ohľadom tohto uplatneného nároku mohol vysporiadať, preto rozhodnutie v tejto časti považoval za vecne správne.

20. Vychádzajúc z uvedeného, odvolanie žalovaného bolo vyhodnotené ako nedôvodné a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. týkajúcom sa nároku na náhradu trov prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP.

21. V odvolacom konaní plne úspešný žalovaný má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak s prihliadnutím k skutočnosti, že tento bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

22. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .