Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/26/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcov 1/ U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., Y. P., 2/ M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., Y. P., 3/ T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, O., Y. P., 4/ B. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, O. E., Y. P., 5/ Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. U. XX, E., Y. P., 6/ M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 7, O., Y. P., 7/ B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, O., Y. P., všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovaným: 1/ B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., 2/ B.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., 3/ Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., všetci právne zastúpení JUDr. Janou Zimmermannovou, advokátkou so sídlom Trieda KVP 1, 040 01 Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s prísl., o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 19C/164/2004-615 zo dňa 26.10.2017, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 19C/164/2004-610 zo dňa 23.10.2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobcom 1/ - 7/ každému samostatne voči žalovaným 1/, 2/ povinným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/3 z celku na parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 4.126 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXX pre k. ú. E. L., patria do dedičstva po nebohej Z. M., rodenej I., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom M. X, K., Y. P.. Určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 z celku na parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 4.126 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k. ú. E. L. patria do dedičstva po nebohom T. P., rodenom P., nar. XX.X.XXXX, zomrelý dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom Z. X/XXXX, O. X, Y. P.. Určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 z celku na parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 4126 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k. ú. E. L., patria do dedičstva po nebohom Y. P., rodenom P., nar. X.X.XXXX, zomrelý dňa X.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XXX/X, O. X - V., Y. P.. Priznal žalobcom 1/ - 7/ voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % účelne vynaložených trov konania.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, citoval ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že pôvodná žalobkyňa neb. Z. M. sa žalobou zo dňa 25.7.2007 domáhala voči Z. E. určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou nehnuteľností. Z dôvodu späťvzatia žaloby súd konanie vo veci pod sp.zn. 7C/895/00 zastavil dňa 10.4.2004 s právoplatnosťou od 7.7.2004. Následne 20.5.2004 neb. Z. M. opätovne podala žalobu voči žalovaným 1/-3/ o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V priebehu konania žalobkyňa Z. M. zomrela 13.7.2006. V dedičskom konaní po nebohej sa stali právnymi nástupcami U. J., M. M.. Na U. J. previedla darovacou zmluvou dňa 2.2.2000 2/3 pozemkov č. XXX/X, XXX/X, XXX/X a XXX/X. Predmetná darovacia zmluva nebola zavkladovaná do katastra nehnuteľností. Z. M. bola vlastníčkou 1/3 k celku po matke a 1/3 k celku po otcovi. Po T. P. zomrelom 11.9.1995 sa ako vlastníci 1/6 k celku v dedičskom konaní stali jeho synovia T. P., B. P. a Q. P.. Po Y. P. zomrelom dňa 1.11.2008 sa právnymi nástupcami žalobkyne stali M. P. - manželka a B. B. - dcéra.

Dňa 1.2.1962 uzavrel B. P., Q. I. ako predávajúci a B. E. s Z. E. ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol dom č. X M. stojaci na parcele č. XXXX/X a záhradná parcela č. XXXX/X vtedy zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. Z. L.. Zmluvné strany sa dohodli, že E. nehnuteľnosti kupujú so všetkým právnym a faktickým príslušenstvom za kúpnu cenu 50.000,- Kčs, ktorá bola zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy. B. P. a Q. I. si vyhradili prevedenie polovice záhradnej parcely č. XXXX/X do ich vlastníctva, akonáhle dôjde k fyzickému rozdeleniu tejto záhradnej parcely č. XXXX/X geometrickým plánom úradne schváleným. Právni predchodcovia žalobcov a žalovaná 3/ s jej nebohým manželom urobili právny úkon, ktorý v tom čase za platných právnych predpisov obsahoval podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to predmet kúpy a kúpnu cenu. V zmysle tohto právneho úkonu bol daný súhlas prevodu nehnuteľnosti s tým, že je možné previesť parcelu č. XXXX/X, avšak iba do výmery 800 m2. K vlastníckemu zápisu došlo iba do výmery 800 m2 v prospech kupujúcich, t.j. žalovanej 3/ a jej nebohého manžela. Uvedené obmedzenie vyplývalo z vtedy platných právnych predpisov zákona č. 650/1951 Zb.. Súhlas k prevodu bol daný Okresným národným výborom v Poprade. V čl. IV. kúpnej zmluvy si platnosť a účinnosť zmluvy dohodli až registráciou u príslušného štátneho notárstva. V zmluve je uvedené, že odbor výstavby Okresného národného výboru v Poprade v zmysle zákona č. 65/1951 Zb. pod č. Vist/4893/62/08 dal súhlas k prevodu v zmluve uvedenej nehnuteľnosti s tým, že parcelu č. XXXX/X je možné previesť do výmery 800 m2 (č.l. 33 spisu). Žalovaná 3/ a jej nebohý manžel sa cítili vlastníkmi prevedenej nehnuteľnosti bez ohľadu na to, v akej výmere došlo k zápisu vlastníckeho práva. Následne dňa 2.6.1975 E. I. ako spoluvlastník 1/3 k celku nehnuteľností, splnomocnený jeho dcérou Z. M. ako spoluvlastníčkou 1/3 k celku a s Y. P. a T. P. ako spoluvlastníkmi pozemku v 1/6 k celku predali pozemok č. XXX vo výmere 11323 m2. Uvedené bolo zapísané v stredisku Geodézie Kežmarok na LV č. XXX v k.ú. E. L. a pozemok č. XXX/X o výmere 4026 m2 v prospech žalovanej 3/ a jej nebohého manžela. Taktiež si dohodli kúpnu cenu v bode 2 na pozemok parc. č. XXX/X vo výmere 3000 m2 vo výške 30.000,- Kčs a táto čiastka mala byť manželmi E. zaplatená v hotovosti do rúk spoločného splnomocnenca predávajúcich E. I. najneskôr do 1 mesiaca po registrácii kúpnej zmluvy štátnym notárstvom (č.l. II zmluvy). K registrácii zmluvy nedošlo, čo v konaní sporné nebolo. Následne dňa 19.1.2000 žalovaná 3/ osvedčila vlastnícke právo vydržaním na základe notárskej zápisnice N13/2000 a pred notárom vyhlásila, že od roku 1961 nerušene v dobrej viere ako vlastné užíva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. E. L. zapísané na LV. Č. XXX pozemok parcely č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 41.206 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 647 m2 v celosti ako priľahlé domové pozemky k pozemku parcely č. XXX. Vyhlásila, že predmetné nehnuteľnosti začala užívať spolu s nebohým manželom po dohode s pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi B. P. a Q. I.. Nehnuteľnosti vlastnili podľa pôvodného zápisu vo vložke č. XXX v k.ú. Z. L. ako pozemok parcely č. XXXX/X - záhrada o výmere 11.958 m2 a parcely č. XXXX/X - dom o výmere 165 m2. Užívanie týchto nehnuteľností mali s predávajúcimi B. P. a Q. I. v úmysle vlastnícky usporiadať kúpnou zmluvou, ktorú uzavreli 30.1.1962 a odkúpili za kúpnu cenu 50.000,- Kčs, pozemok parcely č. XXXX/X v celosti (výmera 165 m2) a polovicu parcely č. XXXX/X (výmera 365 m2). Pri uzavretí druhej kúpnej zmluvy z roku 1975, ktorej registrácia nebola realizovaná z dôvodu platnej právnej úpravy, bola zaplatená kúpna cena vo výške 30.000,- Kčs. Žalovaná 3/ vyhlásila, že po celú dobu užívania nebola rušená vlastníkmi a nikto sa nedomáhal vydania týchto nehnuteľností. Notárskou zápisnicou zo dňa 31.3.2000 pôvodne žalovaná 3/ previedla na žalovaných 1/ a 2/ rodinný dom č. XX nachádzajúci sa na pozemku parcely č. XXX a pozemky parcely č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 800 m2, parcely č. XXX/ X - ostatná plocha o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 4.126 m2, parcely č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 647 m2 podľa LV č. XXX k.ú. E. L. v celosti. Týmto právnym úkonom došlo k prevodu predmetných nehnuteľností na žalovaných 1/ a 2/ a zároveň bola uzatvorená

dohoda o zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve bezplatného doživotného bývania a užívania domového majetku žalovanou 3/.

2. Súd prvej inštancie poukázal na právny záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie vo veci samej, v ktorom odvolací súd uložil súdu prvej inštancie skúmať, či na strane právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva iným spôsobom ako na základe uzavretých kúpnych zmlúv , či právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ boli pri užívaní oprávnenými držiteľmi, ako aj skúmať požadovanú dobu potrebnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v nadväznosti na príslušnú právnu úpravu, ktorá platila v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv v roku 1962 a v roku 1975. Po právnom posúdení uplatneného nároku súd prvej inštancie poukázal na vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorého následky nastávajú bez zreteľa na inak v zásade platný tabulačný princíp. Toho dôsledkom je, že k nadobudnutiu práva vyplývajúceho z vydržania dochádza bez zreteľa na vklad tohto práva v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie v konaní o určenie vlastníckeho práva neriešil otázku zákonnosti osvedčenia o vydržaní, ale len otázku vlastníctva. Uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 19.1.2000 si právna predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/ osvedčila vlastnícke právo vydržaním na základe notárskej zápisnice sp.zn. N13/2000. Zo znenia zápisnice vyplýva, že Z. E. v notárskej zápisnici vyhlásila, že od roku 1961 nerušene, v dobrej viere ako vlastné užívala nehnuteľnosti v k.ú. E. L. zapísané na LV č. XXX, parcely č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 4.126 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 647 m2 v celosti ako priľahlé domové pozemky k parcele č. XXX. Ďalej vyhlásila, že nehnuteľnosti začali užívať spolu s nebohým manželom po dohode s pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi B. P. a Q. I., ktorí nehnuteľnosti vlastnili podľa pôvodného zápisu vo vložke č. XXX k.ú. Z. L. ako parcely č. XXXX/X - záhrada o výmere 11.958 m2 a parcely č. XXXX/X

- dom o výmere 165 m2. Užívanie týchto nehnuteľností mali E. s predávajúcim B. P. a Q. I. v úmysle vlastnícky usporiadať kúpnou zmluvou. Dňa 30.1.1962 uzavreli a odkúpili za kúpnu cenu 50.000,- Kčs parcely č. XXXX/X v celosti a polovicu parcely č. XXXX/X. Táto zmluva bola na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. 7Co/605/1965 bývalým Štátnym notárstvom v Poprade registrovaná pod č. Pr303/62 dňa 20.5.1969 len do výmery 800 m2 v znení jej dodatku zo dňa 24.6.1965, ktorým podľa geometrického plánu č. 10-25/205-920-62 z pôvodných parciel bola vytvorená parcela č. XXX

- dom, dvor o výmere 800 m2. Nehnuteľnosti po dohode s vlastníkmi užívali, ale v rozsahu pôvodnej dohody tak, ako ich do zmluvy zo dňa 30.1.1962 pojali a v roku 1961 ich im vlastníci do užívania vydali. Opätovne sa pokúsili o usporiadanie vlastníctva podľa skutočného užívania kúpnou zmluvou zo dňa 26.5.1975, ktorej registrácia nebola zrealizovaná jednak pre úmrtie pôvodných vlastníkov a neukončeného dedičského konania a aj z dôvodu úmrtia zástupcu dedičov L. I., ktorý mal plnú moc na uzavretie tejto zmluvy a aj z dôvodu platnosti právnych predpisov, ktoré naďalej nepovoľovali prevod takýchto nehnuteľností do vlastníctva občanov. Kúpna cena bola zaplatená vo výške 30.000,- Kčs. M. E. vyhlásila, že po celú dobu užívania nebola rušená vlastníkmi a nikto sa nedomáhal vydania týchto nehnuteľností. V bode 3 osvedčenia bolo vyhlásené, že sa vydáva osvedčenie - vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti užíva v dobrej viere žalovaná 3/ viac ako 10 rokov a nadobudla tieto pozemky do vlastníctva v pomere k celku z titulu vydržania vlastníctva. Vo vyhlásení osvedčenia možno zdôrazniť tú časť, kde Z. E. uviedla, že sa opätovne pokúsili o usporiadanie vlastníctva podľa skutočného užívania, a to kúpnou zmluvou zo dňa 26.5.1975, ktorej registrácia nebola zrealizovaná z dôvodu platnosti právnych predpisov, ktoré v tej dobe nepovoľovali prevod týchto nehnuteľností do vlastníctva občanov. Z uvedenej formulácie vyhlásenia súd dospel k záveru, že Z. E. ako právna predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/ nemohla byť so zreteľom k žalovaným nehnuteľnostiam v právnom omyle a už vôbec nie v ospravedlniteľnom, že jej žalované nehnuteľnosti patria. Z uvedeného vyhlásenia vyplýva, že si bola vedomá, čo nadobudli spolu s nebohým manželom a v akom rozsahu. Je pravdou, že právni predchodcovia žalovaných mali žalované nehnuteľnosti v držbe, ale v držbe neoprávnenej, ktorá nemôže viesť k vydržaniu, resp. k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Následne ani Z. E. nemohla platne previesť žalované nehnuteľnosti na žalovaných 1/ a 2/.

Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v čase podpisu zmluvy z roku 1962 platil zákon č. 65/1951 Sb. o prevodoch nehnuteľností a prenájme poľnohospodárskej a lesnej pôdy, kde v § 1 ods. 1 je uvedené, že na prevod nehnuteľností a na prenájom poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy je potrebné privolenie Okresného národného výboru. Ako prevod nehnuteľnosti sa posudzuje jej rozdelenie. Okresný národný výbor v Poprade - odbor výstavby uvedené povolenie vydal, ale len do výmery 800 m2, čo malo za následok, že kúpna zmluva vyvolala právne účinky len v tejto časti. Táto bola na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach, bývalým Štátnym notárstvom v Poprade registrovaná pod č. Pr303/1962

dňa 20.5.1969 len do výmery v znení jej dodatku zo dňa 24.6.1965, ktorým geometrickým plánom č. 10/25/205-920-62 z pôvodných parciel bola vytvorená parcela č. XXX - dom, dvor o výmere 800 m2. Právna predchodkyňa žalovaných spolu s manželom vedeli, že sa nestali vlastníkmi žalovaných nehnuteľností a v roku 1975 uzavreli ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorá však nebola vôbec registrovaná i napriek tomu, že podľa jej čl. IV. prvá veta bolo potrebné schválenie miestnym národným výborom v zmysle ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň podľa vtedy platného § 47 Občianskeho zákonníka sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vzniku, bolo potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, svojimi podpismi boli viazaní až do tohto rozhodnutia a ak rozhodnutie je záporné, k zmluve nedôjde. Z tohto pohľadu základným problémom bola dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov, predovšetkým po vyhodnotení znenia notárskej zápisnice N13/2000 zo dňa 19.1.2000 ustálil, že i napriek vyhláseniu právnej predchodkyne žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovanej 3/, že od roku 1961 nerušene a v dobrej viere ako vlastné užívala žalované nehnuteľnosti, následne znenie tak, ako uviedol právny zástupca žalobcov presviedča o opaku dobrej viery právnej predchodkyne žalovaných 1/ a 2/ p. Z. E.. K oprávnenosti držby spravidla dochádza vtedy, keď si oprávnená osoba myslí, že je skutočným nositeľom určitého práva, pokiaľ je táto osoba v ospravedlniteľnom skutkovom alebo právnom omyle predpokladom, ale i právnym následkom vzniku zmeny, resp. zániku práva. Hovoriť o dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalovaných pôvodne žalovanej 3/ na základe ospravedlniteľného právneho omylu nemožno, nakoľko z vykonaných dôkazov súd ustálil, že pôvodná žalovaná 3/ vedela, aké právne účinky majú obidve zmluvy. Vedela v akom rozsahu kúpne zmluvy môžu vyvolať právne účinky, resp. nemôžu vyvolať žiadne právne následky, a ak áno, len v rozsahu ich povolenia. Žalovaná 3/ už v roku 1962, ani v roku 1975 nemohla byť dobromyseľná. K odkúpeniu celej parcely nedošlo. Je zrejmé, že predmetom kúpy bola len polovica k celku, keďže z obsahu prvej kúpnej zmluvy je zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov si vymienili ponechanie v užívaní polovice pozemkov. Napriek týmto okolnostiam žalovaná 3/ v roku 2000 si nechala osvedčiť v celosti parcely č. XXX/X, . XXX/X a XXX/ X. Z dedičského konania po nebohom B. E., ktoré prebehlo v roku 1995 mal súd preukázané, že predmetom dedičského konania nebolo viac ako 800 m2. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia a je potrebné zohľadniť všetky okolnosti vecí, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná. Právna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 jednoznačne určovala v prípade zmlúv, na ktoré sa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy. Medzi inými išlo aj o zmluvy o prevode nehnuteľností do osobného a do súkromného vlastníctva občanov a iných ako socialistických organizácií. Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí a ako taká je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej neznalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Súd prvej inštancie poukázal na obdobný záver, ku ktorému dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp.zn. 7MCdo/4/2013, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/8/2010, 6MCdo/5/2010. Ďalej poukázal aj na publikované rozhodnutie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu č. 6/2015, a to jeho právnu vetu „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009 z 27.10.2009). Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie iného všeobecného súdu, ale iného členského štátu Európskej únie vo vzťahu k posúdeniu dobrej viery, ktorá zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda ich právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok prevod vlastníctva.

Vo vzťahu k zákonom požadovanej dobe vydržania súd prvej inštancie uviedol, že stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb. platný od 1.1.1951 do 31.3.1964) v obmedzenej miere zachoval nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (§ 115 a nasl.), avšak len vtedy, ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V takom prípade mohol vydržať len oprávnený držiteľ, pričom sa predpokladala oprávnenosť držby. Právna úprava však vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupe

do držby, ale počas celej vydržacej doby. Zákon vyžadoval pre vydržanie nehnuteľnosti vydržiacu dobu 10 rokov a pri nehnuteľnej veci 3 roky (§ 116 stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.). Podľa prechodného ustanovenia zákona (§ 566) vydržacia doba, ktorá začala bežať pred 1.1.1951 sa skončí, ak zákon určoval kratšiu lehotu najneskoršie uplynutím tejto dlhšej lehoty počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať, teda pri nehnuteľnosti uplynutím doby 10 rokov najneskôr 1.1.1961. Občiansky zákonník

- zákon č. 40/1964 Zb. platný od 1.4.1964 do 31.3.1983 v pôvodnom znení, inštitút vydržania vypustil a vydržanie vôbec neupravoval. Táto skutočnosť mala svoj dosah aj na neskoršiu právnu úpravu vo väzbe na započítanie vydržacej doby z obdobia počas doby, po ktorú zákon vydržanie vôbec nepoznal. Z prechodných ustanovení vo vzťahu k vydržaniu je významné ustanovenie § 489 Občianskeho zákonníka

- zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého, pokiaľ nie je ďalej uvedené inak, sa spravujú ustanovenia tohto zákona i právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.1964, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. To znamenalo, že pokiaľ nedošlo k vydržaniu do 31.3.1964, k vydržaniu za účinnosti pôvodného znenia zákona už nemohlo dôjsť. Následne súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 131/1992 Zb. účinný od 1.4.1983 do 31.12.1991, ktorý opätovne zaviedol do právneho poriadku inštitút vydržania a vo vzťahu k vydržaniu súd poukázal na ust. § 507a tohto zákona, podľa ktorého pre účely vydržania podľa § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu pred 1.4.1993, avšak tento čas sa neskončí skôr než uplynutím 1 roka od tohto dňa, čo znamenalo, že sa do vydržacej doby počítal aj čas, v ktorom zákon vydržanie vôbec neumožňoval. Táto úprava však neriešila subjektívnu stránku držiteľa - a to, že mu vec patrí ako jednu zo základných predpokladov vydržania v období, keď zákon vydržanie vôbec neumožňoval. Ust. § 134 Občianskeho zákonníka predpokladá, že po stanovenú dobu je dobromyseľná držba neprerušená. Za neprerušenú držbu je možno považovať iba takú, pri ktorej ide o neprerušovaný stav držby po celú dobu vydržacej doby. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, právnom posúdení uplatneného nároku vrátane zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane žalovaných súd prvej inštancie uzavrel, že u právnych predchodcov žalovaného 1/ a 2/ sa nejednalo o držbu dobromyseľnú, kedy dobromyseľnosť sa vyžaduje nielen pri vstupe do držby tak, ako to uviedla právna zástupkyňa žalovaných, že právni predchodcovia žalovaných z titulu uzavretia kúpnej zmluvy z 1.2.1962 vstúpili do držby oprávnenej, ale sa vyžaduje počas celej vydržacej doby. Skonštatoval, že ich dobrá viera bola narušená, keďže existujú okolnosti, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť u právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/, že im vec patrí. Tieto okolnosti vyplývajú z vykonaného dokazovania, kedy bola uzatvorená aj ďalšia kúpna zmluva z roku 1975, čo nakoniec bolo opísané v notárskej zápisnici o vydržaní z roku 2000, z ktorej vyplýva celá genéza vzťahu medzi právnymi predchodcami žalovaných a právnymi predchodcami žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal na bod 11 v súvislosti s vydržacou dobou u právnych predchodcov žalovaných, ktorými nemohli byť žalované nehnuteľnosti vydržané ani podľa stredného Občianskeho zákonníka - zákona č. 141/1950 Zb., ani podľa neskôr platného Občianskeho zákonníka - zákona č. 40/1964 Zb.. Z týchto dôvodov súd preto žalobe žalobcov vyhovel.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie právna zástupkyňa žalovaných 1/, 2/ a to proti výrokom označeným I., II., III. a IV. Ďalej namietala nesprávne uvedenú žalovanú 3/ v záhlaví napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že konanie voči žalovanej 3/ bolo právoplatne ukončené. Uplatnila odvolacie dôvody, a to nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Poukázala na to, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. K skutkovým okolnostiam k veci uviedla, že právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ užívali nehnuteľnosti, ako aj ich obhospodarovali nepretržite a neprerušene po dobu 40 rokov a právni predchodcovia žalobcov 1/ - 7/ užívanie nijako nerušili a o predmetné nehnuteľnosti sa nezaujímali vediac, že dohodou o predmete kúpy, prevzatím kúpnej ceny a riadnym odovzdaním predmetu kúpy predali nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/. Nerušenosť užívania a užívanie predmetných pozemkov právnymi predchodcami žalovaných potvrdili aj Štátne lesy TANAP a svedkovia T. K. a B. W., ktorá skutočnosť vyplýva z obsahu notárskej zápisnice o osvedčení vydržania sp.zn. N13/2000 zo dňa 19.1.2000 (č.l. 194 spisu). Uviedla, že konanie právnych predchodcov žalobcov ako predávajúcich, ako aj ich postoj k veci, je potrebné vyhodnotiť ako stav, ktorým vytvorili u právnych predchodcov žalovaných subjektívny stav dobromyseľnosti a to bez ohľadu na v tom čase právny stav a možnosť prevodu vlastníckeho práva len v obmedzenej miere. Poukázala na starú rímsku zásadu, že právo je umenie dobra a spravodlivosti a

uviedla, že iným výkladom zákonnej podmienky vydržania - dobromyseľnosti by za takýchto skutkových okolností došlo k neprávosti a výraznej nespravodlivosti. Zdôraznila, že žalovaní 1/ a 2/ vstup do držby odvodzujú od kúpnej zmluvy z roku 1962, t.j. za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka. Ďalej nesúhlasila s právnym záverom súdu prvej inštancie, že u právnych predchodcov žalovaných nemohlo dôjsť k vydržaniu ani podľa stredného Občianskeho zákonníka, ani neskôr platného. Poukázala na to, že právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ splnili podmienky pre začatie plynutia vydržacej doby danej v tom čase platným a účinným stredným Občianskym zákonníkom, ich predmet bol spôsobilý na vydržanie a v súlade s argumentáciou boli tiež oprávnení držiteľmi. Doba vydržania nehnuteľnosti bola podľa stredného Občianskeho zákonníka stanovená na 10 rokov a začala plynúť uzavretím kúpnej zmluvy 1.2.1962. Uviedla, že je pravdou, že v období od 01.04.1964 do 31.03.1983 Občiansky zákonník v tom čase platný inštitút vydržania nepoznal, avšak novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb. účinná od 01.04.1983, opätovne zaviedla do právneho poriadku inštitút vydržania, pričom podľa § 507a sa pre účely uplynutia 10 ročnej doby vydržania započítaval aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe aj pred 01.04.1983, táto doba vydržania sa však nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka od tohto dňa, teda nemohla sa skončiť skôr než 01.04.1984. Citovala ust. § 135a ods. 1, 2 zákona č. 131/1982 Zb. Ďalej poukázala na to, že ďalšia novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb. účinná od 01.01.1992, zaviedla do právneho poriadku inštitút vydržania tak ako ho poznal stredný Občiansky zákonník, pričom podľa § 876 ods. 6 sa mal pri vydržaní vlastníckeho práva k pozemku, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, si mohla oprávnená osoba započítať aj čas, po ktorý jej právny predchodca mal nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona. Bola toho názoru, že vzhľadom na uvedené intertemporálne ustanovenia noviel Občianskeho zákonníka je zrejmé, že do vydržacej doby sa započítaval aj čas, v ktorom zákon vydržanie vôbec neumožňoval, teda aj obdobie od 01.04.1964 do 31.03.1983, resp. do 01.01.1992. Podľa jej názoru, na strane právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ došlo k splneniu ďalšej podmienky vydržania, a to uplynutie výrazne viac ako 10-ročnej doby stanovenej na vydržanie. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov konania v plnej výške. V prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia namietala výrok o priznanej náhrade trov konania žalobcom. Poukázala na ust. § 257 Civilného sporového poriadku s tým, že za dôvody hodné osobitného zreteľa žiadala zohľadniť priebeh konania, okolnosti kúpy spornej nehnuteľnosti v minulosti právnymi predchodcami žalovaných, ako aj opakované zmeny žalobného petitu, ktorý bol podľa jej názoru celý nesprávny až do roku 2012, čím spôsobili prieťahy a neúčelnosť súdnych úkonov a pojednávaní. Priznanie náhrady trov konania žalobcom vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ považovala za nespravodlivé. Vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti poukázala na to, že žalovaní opierajú dobromyseľnosť iba o zmluvu z roku 1962.

4. Právny zástupca žalobcov v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ poukázal na nedôvodnosť odvolania žalovaných s tým, že napadnutý rozsudok považoval za vecne správny zodpovedajúci právu na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie, navyše žalovaní nenamietajú jeho nepreskúmateľnosť. K veci samej uviedol, že kúpne zmluvy z roku 1962 a 1975 nemohli viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných, ale ani k vydržaniu žalovaných nehnuteľností, nakoľko právni predchodcovia žalovaných boli jednoznačne nedobromyseľní, boli si vedomí so zreteľom na vtedajšiu právnu úpravu a charakter nehnuteľností, že ich vlastníctvo nemôžu riadne nadobudnúť, resp. nemožno objektívne nijakým spôsobom nájsť ospravedlniteľný právny omyl, pre ktorý by sa síce nestali vlastníkmi žalovaných nehnuteľností, ale bola by založená ich dobromyseľnosť. Právni predchodcovia žalovaných si boli právnej situácie týkajúcej sa žalovaných nehnuteľností v plnej miere vedomí, čo vyplýva jednak z okolností, ktoré ich viedli k uzatvoreniu druhej kúpnej zmluvy v roku 1975 a výslovne to bolo potvrdené aj žalovanou 3/ v notárskej zápisnici o osvedčení vydržania sp.zn. N13/2000, Nz13/2000 zo dňa 19.01.2000. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vo veci samej náležite otázky posúdenia dobrej viery posúdil s tým, že poukázal na to, že dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska, t.j. osobného presvedčenia, pričom treba zohľadniť všetky okolnosti a povahu prípadu a od každého požadovať, či nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/30/2010 zo dňa 1.3.2011. Ďalej právny zástupca poukázal na to, že v čase socializmu pol hektára pôdy v E. L., t.j. žalovanej nehnuteľnosti nemohol byť ani po novele Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. v osobnom vlastníctve občana. Tu chýba základný prvý predpoklad vydržania podľa § 135a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb., čo mohlo byť predmetom osobného vlastníctva, upravovalo ust. § 127 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ním nemohla byť poľnohospodárska pôda, aj keď v intraviláne. Táto mohla byť

predmetom len súkromného vlastníctva, ktorého právnu ochranu upravoval Občiansky zákonník platný do 1.1.1992 (§ 489 a nasl.). Poľnohospodárska, resp. lesná pôda bola v užívaní príslušnej socialistickej organizácie. Súkromné vlastníctvo sa podľa vtedajšej právnej úpravy nedalo nadobudnúť vydržaním. Z tohto dôvodu akékoľvek závery ohľadne začiatku plynutia vydržacej lehoty považoval za nesprávne. Zdôraznil, že vydržacia lehota u žalovaných mohla začať plynúť až vtedy, kedy sa uvedené nehnuteľnosti stali spôsobilými byť predmetom vydržania, t.j. od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. odo dňa 1.1.1992, a teda aplikácia ust. § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy. Právni predchodcovia žalovaných preto nemohli byť dobromyseľní, nemohla im ani uplynúť vydržacia doba 10-ročná, nakoľko spor o žalované nehnuteľnosti začal v roku 2000. K odvolacej námietke týkajúcej sa výroku o trovách konania právny zástupca žalobcov uviedol, že aplikácia ust. § 257 Civilného sporového poriadku je neprijateľná a neodôvodniteľná. Žalobcovia si uplatňujú plnú náhradu trov konania, lebo mali v konaní úspech, ako aj plnú náhradu trov prebiehajúceho odvolacieho konania. Poukázali na to, že v konaní nebolo preukázané zaplatenie kúpnej ceny ani v odvolaní, nenavrhli dôkaz k uvedenému tvrdeniu a tieto tvrdenia považoval za sugestívne a irelevantné. Zdôraznil, že pokiaľ by odvolací súd chcel v plnej miere, resp. čiastočne aplikovať ust. § 257 Civilného sporového poriadku, žiadal aby im bolo umožnené sa pred aplikáciou tohto ustanovenia vyjadriť v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu, aby sa zabránilo prekvapivosti rozhodnutia v časti trov konania. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Právna zástupkyňa žalovaných 1/ a 2/ v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu uviedla, že jediným argumentom na preukázanie nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných je poukázanie na vtedajšiu právnu úpravu, ktorá neumožňovala nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Ak by za daného skutkového stavu nebola na ich strane dobromyseľnosť, tak nie je možné si predstaviť inú situáciu, za ktorej by dobromyseľnosť bola daná, a preto inštitút vydržania by bol obsolentný. Zdôraznila, že prečo právni predchodcovia žalobcov nevrátili zodpovedajúcu časť kúpnej ceny vo výške 50.000,- Kčs, keď si boli vedomí, že v súlade s vtedajšou právnou úpravou došlo len k nadobudnutiu vlastníckeho práva k 800 m2 namiesto v kúpnej cene dohodnutých ďalších 5.797 m2. Takýto postoj nepovažovala za korektný. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcov, že strana žalovaných v súdnom spore opomína celý kontext právnych konaní tykajúcich sa predmetných nehnuteľností, t.j. aj uzavretie ďalšej kúpnej zmluvy v roku 1975 a spísanie notárskej zápisnice o vydržaní v roku 2000 uviedla, že to nie je pravda. Je pravdou, že právni predchodcovia žalovaných sa uzavretím kúpnej zmluvy z roku 1975 len snažili uviesť do súladu ich dlhodobý psychický stav ako vlastníkov, ktorí napriek všetkým konaniam a zaplateniu kúpnej ceny a nikým nerušené užívanie nehnuteľností, neboli zapísaní ako vlastníci v príslušnej evidencii. Podľa názoru právnej zástupkyne žalovaných, je nepochybné, že vydržacia lehota u žalovaných začala plynúť ešte za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.

- stredného Občianskeho zákonníka, a to odo dňa 1.2.1962, žalované nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania a v dĺžke dvoch rokoch a dva mesiace uplynula do účinnosti nového Občianskeho zákonníka zákona č. 40/1964 Zb.. Následne bola prerušená vydržacia doba, ktorá opätovne ďalej plynula od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., t.j. od 1.1.1992 a k jej uplynutiu došlo následne po siedmich rokoch a desiatich mesiacov. K uplynutiu desaťročnej vydržacej lehoty teda došlo dňa 31.10.1999, t.j. pred podaním žaloby a tiež pred spísaním notárskej zápisnice o vydržaní. Trvala na aplikácii ust. § 257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o trovách konania, pričom poukázala aj na základné princípy Civilného sporového poriadku vyplývajúce z čl. 8, čl. 9, čl. 15, čl. 16 a čl. 17.

Právny zástupca žalobcov v rámci odvolacej dupliky uviedol, že zotrváva na svojom doterajšom vyjadrení zo dňa 29.12.2017.

6. Uznesením č.k. 19C/164/2004-610 zo dňa 23.10.2017, súd prvej inštancie priznal žalovanej 3/ voči žalobcom 1/-7/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č.k. 19C/164/2004-521 zo dňa 19.3.2015 žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.12.2016 bol rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovanej 3/ potvrdený a zároveň bol žalovanej 3/ priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči všetkým žalobcom a voči žalovaným 1/ a 2/ bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd citoval ust. § 261 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a uviedol, že žalovaná 3/ mala voči žalobcom v konaní plný úspech, ako aj v konaní na odvolacom súde, a preto súd prvej inštancie priznal žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov voči žalobcom 1/-7/. V súlade s ust. § 262 ods. 2 Civilného

sporového poriadku o výške náhrady bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

7. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie právny zástupca žalobcov. Namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval správne, pokiaľ nezohľadnil samotný priebeh konania. Zásada úspechu nie je absolútna a zákonodarca poskytol možnosť súdu jej modifikácie, a to v ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Zdôraznil, že uvedené konanie trvá už 13 rokov bez právoplatného skončenia a vzniklo z toho podnetu, že sama žalovaná protiprávnym konaním si cez inštitút vydržania nechala privlastniť cudzí majetok a teraz by jej mala byť priznaná náhrada trov konania, ktorú jej právna zástupkyňa vyčíslila vo výške 19.167,50 eura, čo považoval za nespravodlivé. Poukázal na zásadu, že nikto nemôže mať zo svojho protiprávneho konania prospech s tým, že zdôraznil, že samotná žalovaná 3/ svojím konaním u notára spôsobila vznik uvedeného sporu, a preto nesúhlasil s priznaním náhrady trov konania. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a žalovanej 3/ náhradu trov konania nepriznať.

8. Právna zástupkyňa žalovanej 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že ho nepovažuje za opodstatnené. Poukázala na to, že odvolací súd rozsudkom zo dňa 6.12.2016 potvrdil rozsudok vo veci samej voči žalovanej 3/ a tak, že konania bolo voči nej právoplatne zastavené. Zároveň jej priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcom 1/-7/ v plnej výške. Žaloba voči žalovanej 3/ bola zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie v spore. Poukázala na skutkové okolnosti veci s tým, že uviedla, že zavinenie vo vzťahu k dôvodom žaloby na strane žalovanej 3/ nebolo dané, ani preukázané, a preto navrhla potvrdiť napadnuté uznesenia ako správne. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

9. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov vykonaných úkonov za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení do 30.6.2016, ktorého následky úkonu sa uznávajú i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 14.12.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozhodnutiu vo veci samej vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania nie je dôvodné. Odvolanie žalobcov 1/-7/ proti uzneseniu o priznaní náhrady trov prvoinštančného konania vo vzťahu k žalovanej 3/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Oboznámením sa s obsahom spisu, jeho odôvodnením, zistenými skutkovými okolnosťami danej veci, ako aj právnym posúdením súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

11. K odvolaniu žalovaných 1/, 2/ proti rozhodnutiu vo veci samej odvolací súd uvádza, že uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia

nepovažoval za opodstatnené. Súd prvej inštancie v zhode s vysloveným právnym názorom, ktorým bol viazaný v uznesení č.k. 4Co/283/2015-573 zo dňa 06.12.2016, správne po zrušení a vrátení veci vo vzťahu medzi žalobcami 1/-7/ a žalovanými 1/ a 2/ skúmal zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/. Správne sa vysporiadal s otázkou posúdenia, či právni predchodcovia boli so zreteľom na všetky okolnosti danej veci, t.j. uzavretie kúpnej zmluvy dňa 01.02.1962, na základe ktorej právni predchodcovia žalovaných nadobudli časť nehnuteľností v rozsahu 800 m2, ako aj v nadväznosti na ďalšie okolnosti týkajúce sa návrhu na uzavretie zmluvy v roku 1975 a následne osvedčením vlastníckeho práva vydržaním právnou predchodkyňou žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovanou 3/, naplnili zákonnú podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to dobromyseľnosť. Súd prvej inštancie zákonnú podmienku dobromyseľnosti a okolnosti spojené s jej usúdením náležite posúdil v súlade s ust. § 130 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009. V danom prípade pri vedomosti právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ o kúpe nehnuteľnosti len v rozsahu 800 m2 na základe kúpnej zmluvy z roku 1962, následne o nezaregistrovaní kúpnej zmluvy z roku 1975, nebolo možné vyhodnotiť inak, ako túto otázku posúdil súd prvej inštancie tak, že dospel k záveru, že z okolností danej veci právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ nemohli byť dobromyseľní pri užívaní sporných nehnuteľností, že nehnuteľnosti užívali v dobrej viere ako vlastné. Posúdenie dobromyseľnosti súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 129 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/30/2010 zo dňa 01.03.2011). Správne súd poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009 z 27.10.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu č. R/2015, z ktorého vyplýva právna veta „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (Notársky poriadok).“ Uplatnená námietka týkajúca sa nesprávneho posúdenia dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných v súvislosti s posúdením splnenia zákonnej podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bola nedôvodná. Len samotné nerušené užívanie sporného pozemku, a to parc. č. XXX zapísaný na LV č. XXX pre k.ú. E. L. nie je dôvodom pre záver súdu o splnení podmienky dobromyseľnosti na strane právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/.

12. Vo vzťahu k uplatnenej námietke žalovaných týkajúcej sa posúdenia vstupu do dražby, ktorý žalovaní odvodzujú od kúpnej zmluvy z roku 1962, t.j. za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka, k tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou náležite vysporiadal. Poukázal na to, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy z roku 1962 platil stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb.) ktorý v obmedzenej miere zachoval nadobudnutie vlastníctva vydržaním, avšak len ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve, pričom právna úprava týkajúca sa vydržania a posúdenia oprávnenosti držby v zmysle ust. § 145 stredného Občianskeho zákonníka vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupe do držby, ale počas celej vydržacej doby. Zo skutkových okolností danej veci nepochybne vyplýva z predložených listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy z roku 1962, z roku 1975, ako aj následného osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva notárskou zápisnicou sp.zn. N13/2000, Nz13/2000 žalovanou 3/, že táto zákonná podmienka nebola splnená. Odvolací súd nesúhlasí s názorom právnej zástupkyne žalovaných 1/, 2/, že týmto posúdením zákonných podmienok dobromyseľnosti dochádza k neprávosti a k výraznej nespravodlivosti na strane žalovaných. Ochrana vlastníckeho práva je zaručená čl. 20 ústavy, žalobcovia preukázali právne nástupníctvo po neb. B. P. a neb. Q. I. týkajúce sa vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti, a preto odvolací súd vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci v súlade s ústavou garantovaným právom vlastniť majetok vyplývajúcim z čl. 20 ods. 1 ústavy, túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

13. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozsahu výmery, ktorú právni predchodcovia žalovaných nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 1962. Je nesporné, že nadobudli len výmeru 800 m2, a to z pôvodného pozemku parc. č. XXXX/X záhrada a parc. č. XXXX/X dom zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. Z. L. vedené na LV č. XX podľa identifikácie pozemkov v spise na č.l. 34. Ak nedošlo k povoleniu prevodu nehnuteľností špecifikovaných v zmluve z roku 1962 príslušným odborom výstavby Okresného národného výboru v Poprade vo vyššej výmere, nemohli nadobudnúť spornú nehnuteľnosť vo výmere viac ako 800 m2. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z

udeleného súhlasu prevodu v zmluve uvedených nehnuteľností vydaného odborom výstavby Okresného národného výboru v Poprade v zmysle zákona č. 65/51 Zb. pod č. VIST/4893/62-08, ktorá skutočnosť bola následne aj predmetom zápisu do katastra nehnuteľností (predtým evidencie nehnuteľnosti - poznámka odvolacieho súdu).

14. Vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania právnou zástupkyňou žalovaných, a to možnej aplikácii ust. § 257 odvolací súd uvádza, že uplatnenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Na rozhodovanie o trovách konania sa uplatňuje zásada úspechu v spore vyplývajúca z ust. § 255 CSP. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci sa v sporovom konaní uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane, ktoré úspešnej strane vznikli. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol správne, ak s poukazom na ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa úspechu strán v spore - žalobcov, ktorým priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP. Aplikácia ustanovenia § 257 v danom prípade neprichádzala do úvahy, lebo uvedené ustanovenie predstavuje výnimku pre rozhodovanie o trovách konania v sporovom konaní a zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti danej veci. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ neboli v konaní úspešní, súd prvej inštancie správne na rozhodnutie o trovách konania aplikoval zásadu úspechu vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 a nárok na náhradu trov konania priznal úspešným žalobcom 1/-7/ vo veci. Právo na náhradu trov konania je súčasťou práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy vrátane práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, ako aj výsledok sporového konania nepovažoval uplatnenú námietku týkajúcu sa rozhodnutia o trovách konania v zmysle ust. § 257 za dôvodnú.

Navyše odvolací súd dodáva, že za nedôvodnú považoval aj namietanú skutočnosť týkajúcu sa označenia strán v spore v záhlaví napadnutého rozhodnutia. Je nesporné, že žalovaná 3/ bola stranou v spore od samotného začiatku, doposiaľ aj odvolací súd rozhodoval o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/-7/ a žalovanou 3/, a preto aj žalovaní 1/ a 2/ sú v uznesení č.k. 19C164/2004-610 zo dňa 23.10.2017 uvedení na strane žalovaných ako strany sporu. Uvedená skutočnosť v záhlaví napadnutého rozhodnutia vo veci samej nemala za následok jeho nesprávnosť, ani zrejmú chybu v písaní alebo inú zrejmú nesprávnosť, ktorú by bolo potrebné opraviť.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

16. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcov 1/-7/ proti rozhodnutiu súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov žalovanej 3/. Jedná sa o trovy prvoinštančného konania, ktoré v súvislosti s konaním na strane žalovanej 3/ vznikli z dôvodu, že vo vzťahu k žalovanej 3/ bola žaloba zamietnutá rozsudkom č.k. 19C164/2044-521 zo dňa 1.903.2015, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co/283/2015-573 zo dňa 06.12.2016. Odvolacím súdom bola priznaná žalovanej 3/ náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/-7/ v plnej výške z dôvodu úspechu žalovanej 3/ v spore. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnené, aby na rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie neaplikoval zásadu zodpovednosti za úspech v spore vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. Je nesporné, že obaja právni zástupcovia pokiaľ im nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, poukázali na možnú aplikáciu ust. § 257 CSP. Uplatnenú námietku však odvolací súd neuznal právnej zástupkyni žalovaných vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, a preto túto námietku nepovažoval za opodstatnenú ani zo strany žalobcov 1/-7/ vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania žalovanej 3/. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa vychádza z výsledku strany v spore, a preto nebolo možné na rozhodnutie o trovách konania aplikovať iné okolnosti danej veci, resp. priebeh konania, zmenu žalobcov z dôvodu právneho nástupníctva. Aplikácia ustanovenia § 257 prichádza do úvahy len výnimočne za predpokladu kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatňovaniu práva na súde a ich postoj v konaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. MCdo/14/99 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000). Použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie právneho zástupcu žalobcu 1/-7/ proti napadnutému uzneseniu o nároku na náhradu trov konania žalovanej 3/ v plnom rozsahu za dôvodné, a preto ho ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Na rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu úspechu v spore vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania týkajúceho sa rozhodovania o napadnutom uznesení odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej 3/ v odvolacom konaní pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, a preto jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/-7/ v plnom rozsahu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. O výške priznanej náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci (§ 262 ods. 2 .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.