Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5To-2-2019.pdf
PDF · 95.48 KB
No categories available
5To/2/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.01.2019 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného I. B. a poškodeného B. Y. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/86/2018 zo dňa 22.10.2018.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/86/2018 zo dňa 22.10.2018 bol obžalovaný I. B. uznaný vinným z účastníctva k prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 21 ods. 1 písm. c/, § 245 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zákona s poukázaním na § 140 písm. b/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
presne nezisteného dňa pred 14. májom 2016 v byte č. XX na ul. E. č. X v G., u inej osoby (vykonávateľa), objednal podpálenie OMV zn. Audi A6 3.0 TDI, EČV G majiteľa B. Y., a to z dôvodu pretrvávajúcich obchodných sporov medzi jeho otcom, I. B. st. a menovaným B. Y., pričom vykonávateľovi vyplatil odmenu 260,- Eur a dňa 13.5.2016 ukázal miesto, kde predmetné vozidlo parkovalo medzi ďalšími vozidlami, na to vykonávateľ dňa 14.5.2016 v čase do 01.17 hod. na parkovisku pred OD CBA na ul. Bajkalskej v Prešove polial uvedené vozidlo benzínom a následne toto podpálil, v dôsledku následného požiaru, ukončeného hasičským zásahom, došlo takmer k úplnému zhoreniu prednej časti vozidla B. Y., so spôsobenou škodou vo výške 8.892,- Eur a na vedľa zaparkovanom OMV zn. Hyundai i30, EČV J majiteľa V. B., a.s. J., boli v dôsledku požiaru roztavené časti vozidla na jeho pravej strane, so spôsobenou škodou vo výške 2.714,- Eur,
za čo mu bol podľa § 245 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 4, § 37 písm. m/ Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodení B. Y. a N. G. a.s. boli so svojím nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení. V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku a po citovaní časti rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Tdo/20/2010 konštatoval, že zo spáchania skutku ho usvedčuje jediný svedok a to O. E., ktorý mal byť tak isto vykonávateľom. Súd sa v odsudzujúcom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami smerujúcimi k osobe tohto svedka. Podľa jeho názoru svedok E. nemal mať postavenie svedka už v prípravnom konaní a to s ohľadom na skutočnosť, že dočasné vznesenie obvinenia u E. vo vzťahu k obv. B. v tejto trestnej veci bolo nezákonné, pretože od samotného začiatku neboli dané podmienky predpokladané v ustan. § 205 ods. 1 Tr. zákona. Svedkovi E. malo byť vznesené obvinenie spolu s obv. B., v tom prípade by mali jeho výpovede iný charakter, ako tomu bolo v tomto prípade, kedy vystupoval v pozícii svedka, a preto akákoľvek
výpoveď svedka E. tak nie je procesne spôsobilým dôkazom v konaní a súd nemôže na ňu prihliadať. Okrem toho výpovede svedka E. vykazujú vysoký stupeň rozpornosti, predovšetkým medzi jeho prvou výpoveďou zo dňa 27.10.2017 a ďalšími výpoveďami v konaní, pričom k odstráneniu rozporov v priebehu konania nedošlo. Svedok E. sa k rozporom vyjadril len v tom zmysle, že výpovede sa líšia z dôvodu, že si nechcel pohoršiť vo svojom zamestnaní, keďže do konania by musel zatiahnuť aj svedka J., k čomu napokon aj tak došlo. Súd sa v odôvodnení rozsudku vo vzťahu k E. obmedzil len na strohé konštatovanie, že medzi výpoveďami nezistil zásadné rozpory. S takýmto konštatovaním sa nemôže stotožniť, nakoľko rozpory sa týkali úplne všetkých podstatných okolností spáchania skutku. Rozpory vo výpovediach postrádajú logiku, napr. páchateľ skutku sa nijako nedohodol s obvineným na tom, akým spôsobom mu oznámi výsledok, teda skutočnosť, či a ako sa mu podarilo podpáliť auto poškodeného. Z vyšetrovania jednoznačne vyplýva, že medzi E. a obvineným nedošlo k žiadnej telefonickej komunikácii, čo je zjavne nepravdepodobné, ak by k vykonaniu skutku malo dôjsť tak, ako popisuje E.. Svedok E. niektoré skutkové okolnosti uvádza takým spôsobom, že ony sa skutočne stali, ale priamo nesúviseli so spáchaním skutku a mali len navodiť dojem, že sa stali v súvislosti so skutkom, či so zabezpečením odvozu na miesto činu (svedkovia J./T.). V prípade vyplatenia odplaty v skutočnosti išlo o vyplatenie kúpnej ceny za nábytok a chladničku, ktorú E. predal obvinenému, čo E. vo svojich výpovediach potvrdil. Rovnako tak vyššie uvedené zabezpečenie odvozu na miesto činu - je možné, že svedok J. a T. boli svedkovia toho, ako E. sa ich autom a v ich spoločnosti dostal na Sídlisko III., no ani jeden z nich si nevedel spomenúť na žiadne ďalšie okolnosti, medzi ich výpoveďami navyše boli rozpory v tom, či následne E. odviezli do Lipian alebo ostal niekde na Sídlisku III. alebo ho odviezli naspäť na Sídlisko Sekčov. Ani jeden z týchto svedkov necítil z E. podozrivý zápach, čo by bolo nepravdepodobné za situácie, kedy mal E. v tom čase benzínom podpáliť auto. Z vyššie uvedeného vyplýva, že svedkovia J. a T. zrejme niekedy a zrejme aj niekoľkokrát uskutočnili odvoz pre E., no v skutočnosti to nikdy nesúviselo so spáchaním tohto trestného činu. Svedok E. len využil tieto skutkové okolnosti na to, aby akože preukázal plynutie skutkového deja. Pozliepal však len niekoľko tvrdení, ktoré by teoreticky mohli vyzerať dôveryhodne, no v skutočnosti majú byť zásterkou, ktorá zakrýva skutočnosť, že svedok E. nemá žiaden dôkaz o tom, že by sa mal obvinený B. skutočne akokoľvek podieľať na podpálení auta. Je viac ako pravdepodobné, že obvinený B. sa mal stať len obetným baránkom, na ktorého sa mala upriamiť pozornosť pri vyšetrovaní podpálenia viacerých vozidiel, ktoré v tomto období zhoreli v meste Prešov. Obvineného skutočne v prvotných fázach vyšetrovania vyťažovali vyšetrovatelia, no vzhľadom na dôkaznú situáciu bolo trestné stíhanie na neznámeho páchateľa odložené. Až neskôr začal vo veci vypovedať E., ktorého výpovede sa značne líšia a obsahujú nelogické rozpory, na ktoré bolo už vyššie poukázané. Súd tak isto vyhodnotil psychologické znalecké posudky výrazne v neprospech obžalovaného. Negatívne závery týkajúce sa svedka E. v odôvodnení rozsudku úplne absentujú, pričom jeho patologickú osobnosť nemožno ignorovať. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a oslobodil ho spod obžaloby, prípadne vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Proti rozsudku podal odvolanie aj poškodený B. Y. a to proti výroku o náhrade škody, ktorým ho súd odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces, pretože sa s týmto rozhodnutím nestotožňuje a nesúhlasí s ním. Má za to, že v rámci trestného konania riadne a včas uplatnil náhradu škody, ktorá bola následne objektivizovaná znaleckým dokazovaním a z toho dôvodu zastáva názor, že okresný súd mohol a mal rozhodnúť o náhrade škody v jeho prospech vo výške, ktorá bola objektivizovaná znalcom, a až so zvyškom ním uplatnenej škody mal postupovať podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku. S argumentáciou okresného súdu z akých dôvodov a prečo nerozhodol o ním uplatňovanej škode v rámci adhézneho konania sa nestotožňuje a týmto navrhuje, aby odvolací súd zrušil výrok o náhrade škody vo vzťahu k jeho osobe v napadnutom rozsudku a sám rozhodol tak, že obžalovaného zaviaže k náhrade škody vo výške 9.800,- eur.
Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a poškodeným ako osobami na to oprávnenými, krajský súd nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo týmto výrokom napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolania nie sú dôvodné.
Po prieskume procesného postupu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku, predovšetkým z hľadiska, či ním podstatným spôsobom nebolo porušené právo na obhajobu obžalovaného, odvolací súd konštatuje, že konajúci súd postupoval v súlade so zákonom. Možnosti obžalovaného vyjadriť sa ku skutku kladenému mu obžalobou za vinu a k vykonaným dôkazom, navrhovať dokazovanie, či predložiť argumenty o svojej nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova obžalovaným a jeho obhajcom, nenasvedčujú, aby právo obžalovaného na obhajobu bolo porušené. Obžalovaný tieto práva uplatňoval osobne ako aj prostredníctvom svojho obhajcu, pričom v rámci trestného konania podával aj opravné prostriedky, o ktorých bolo rozhodnuté.
Konajúci súd vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom pre ustálenie skutkových zistení, ktoré napadol obžalovaný svojím odvolaním, a to na podklade dôkazov vykonaných podľa pravidiel stanovených procesným predpisom. Odvolací súd ani pri ich vykonávaní nezistil žiadne pochybenia, preto o zabezpečenú dôkaznú situáciu, ktorá je procesne účinná, mohol konajúci súd opierať svoje skutkové zistenia. Obsah jednotlivých dôkazov ako aj vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania je rozvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom stručné úvahy, ktorými sa riadil konajúci súd pri ustálení skutkových zistení a uznaní viny obžalovaného, ktorý popieral spáchanie skutku, má svoje logické opodstatnenie.
Podľa názoru konajúceho súdu obžalovaný je z trestnej činnosti usvedčovaný výpoveďou svedka R. E., v ktorej nevidel podstatné rozpory, pričom osoba svedka je podľa znaleckého posudku ohľadne lži skóre v pásme priemeru. Skutočnosti uvádzané svedkom sú objektivizované odborným posudkom ORaHZZ Prešov o úmyselnom založení požiaru s použitím akcelerátora horenia automobilového benzínu, pričom výsluchy ďalších svedkov J. J. a D. T. osvedčili iba to, že v jednom prípade viezli autom J. V. a svedka R. E. na Sídlisko III. v Prešove.
Je potrebné prisvedčiť konajúcemu súdu, ak hodnotil dôkazy v línii smerujúcej k vine obžalovaného. Aj keď obžalovaný namieta práve usvedčujúcu výpoveď svedka R. E. pre existenciu rozporov v jeho tvrdeniach, na ktoré v odvolaní poukázal, podľa názoru odvolacieho súdu ani táto argumentácia nevyvracia tvrdenie svedka R. E. v takom rozsahu, aby jeho výpoveď nemohla byť podkladom pre uznanie viny obž. J. B.. Z obsahu všetkých výpovedi svedka tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom jednoznačne a bez pochybností vyplýva, že motorové vozidlo zn. Audi A6 ev. čísla G. XXX R. podpálil po dohode s obžalovaným J. B. za úplatu 260,- eur, a toto tvrdenie menovaný svedok žiadnym spôsobom nespochybnil. Ak vznikli rozpory v jeho výpovedi, tak ohľadne toho, kto ho k miestu činu priviezol, prípadne kto a kedy mu zabezpečil benzín. Za výraznejší rozpor v jeho výpovedi by sa mohlo považovať rozdielne tvrdenie, keď dňa 27.10.2017 tvrdil, že ho k miestu činu priviezol samotný obžalovaný, a pri výpovedi dňa 08.03.2018 už tvrdil, že o zabezpečenie odvozu požiadal J. V. a vozidlo viedol J. J.. Tieto odlišné tvrdenia svedok zrozumiteľne objasnil tým, že nechcel privodiť svedkovi J. J., u ktorého teraz pracuje, problémy s výsluchom na polícii. Takéto vysvetlenie svedka, prečo v prvej výpovedi označil inú osobu, ktorá ho priviezla k miestu činu, je z hľadiska ochrany osoby, ktorá mu poskytuje prácu, logické a ničím nevýnimočné, pretože v mnohých prípadoch sa svedkovia snažia upraviť okolnosti pred spáchaním skutku alebo po jeho spáchaní práve z dôvodu, aby do trestného konania nezatiahli osoby, ktoré nevedeli o nimi páchanej trestnej činnosti, avšak po preverení ich výpovedí potom vypovedajú k reálnemu priebehu skutkového deja. Zásadné rozpory ohľadne skutočností objednania podpálenia auta poškodeného obžalovaným a realizácie tejto objednávky nie sú vo výpovedi tohto svedka a pokiaľ ide o ďalšie jeho rozdielne tvrdenia vo vzťahu ako mu podával V. tašku s benzínom, ako sa zoznámil s obžalovaným, tieto vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od spáchania skutku a ním popisovaných udalostí, sú prirodzené a to aj so zreteľom na ďalšie udalosti obdobného charakteru, ku ktorým svedok vypovedal.
Z výpovede svedka R. E. je zrejmé, že pred podpálením motorového vozidla Audi A6 realizoval podpálenie iného motorového vozidla Audi Q7 na objednávku a je preto nelogickým, aby v krátkej dobe za sebou svedok najprv podpálil motorové vozidlo na objednávku a druhé vozidlo iba náhodne bez akéhokoľvek motívu. Podľa názoru odvolacieho súdu argumentácia svedka o objednávke podpálenia motorového vozidla poškodenému je kompatibilná so zistenými skutočnosťami, pretože obžalovaný mal motív poškodiť svedkovi Y. a ten spočíval v odňatí vrtnej súpravy jeho otcovi, pričom toto konanie psychologicky zodpovedá aj jeho osobnostnej štruktúre, ktorá je disharmonicky komponovaná, charakteristická nestabilitou a intenzívnou odozvou, vysokou dynamikou reagovania a impulzivitou, čo zodpovedá rýchlemu reagovaniu obžalovaného na vzniknutú situáciu s odovzdávaním vrtnej súpravy T.,
zaťovi poškodeného, ktorú on hodnotil ako krivdu vo vzťahu k jeho otcovi. Je v logickom rozpore, aby svedok R. E., ktorý nemal takmer žiadny vzťah k obžalovanému, si vymyslel objednávku na podpálenie motorového vozidla poškodeného aj s popisom okolností, pre ktoré by sa tak malo stať. Okrem toho ani závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie k osobe svedka R. E. nespochybňujú hodnovernosť svedka vo všeobecnosti, pretože znaleckým posúdením osobnostných rysov svedka sa nedokázala prítomnosť takých osobnostných čŕt a rysov - fenoménov, ktoré by mohli spochybniť hodnovernosť jeho výpovede buď pre zistené vysoké lži skóre, alebo pre zistené fabulácie, resp. konfabulácie, alebo z dôvodu nízkych kognitívnych schopností. Aj napriek tomu, že svedok je asociálne štruktúrovanou osobnosťou, znalecky bol uňho preukázaný adekvátny náhľad na svoje vlastné konanie.
Výpovede svedkov J. J. a T. sú už len doplňujúcim segmentom, že nastala situácia, o ktorej svedok E. vypovedal, t. j. že ho odviezli v nočných hodinách na Sídlisko III. osoby ním označené. Skutočnosť, že svedkovia si nevedeli spomenúť na bližšie okolnosti odvozu svedka E. a presnejší čas, kedy sa tak malo stať, je podľa názoru odvolacieho súdu pochopiteľná, pretože u menovaných svedkov pri odvoze svedka nešlo o žiadnu výnimočnú situáciu, ktorú by si mali v detailoch pamätať, a vypovedali k nej prvýkrát až po uplynutí 2 rokov, čo je dlhá doba na to, aby si svedok spomenul na okolnosti, ktoré boli preňho bežné.
Ostatne je potrebné poukázať i na to, že tvrdenia svedka R. E. korešpondujú aj záverom odborného vyjadrenia ORaHZZ, z ktorých vyplýva, že išlo o úmyselne založený požiar na motorovom vozidle v jeho prednej časti, a tiež záverom znaleckého posudku KEÚ z odvetvia kriminalistickej požiarnej chémie, ktorými je dokázané, že v zaistených chemických stopách na mieste činu bola zistená prítomnosť stôp automobilového benzínu. To preukazuje taktiež tvrdenia svedka R. E..
S poukázaním na vyššie rozvedené úvahy odvolací súd taktiež uzavrel, že výpoveď svedka R. E. je potrebné hodnotiť ako hodnovernú, pretože rozhodné skutočnosti pre ustálenie skutkových zistení sú objektivizované aj inými dôkazmi. Obžalovaný namietal v podstate iba hodnotenie výpovede tohto svedka, keďže ide o priamy a rozhodujúci dôkaz, ktorý ho usvedčuje z objednávky protiprávneho konania. Vzhľadom k tomu, že hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania konajúcim súdom je v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, odvolací súd odvolacie námietky obžalovaného v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnené.
Obžalovaný tiež namietal, že orgány činné v trestnom konaní dočasne odložili svedkovi R. E. vznesenie obvinenia, na čo v tomto konaní neboli splnené podmienky a výpovede svedka v postavení obvineného by mali iný charakter, ako keď R. E. vystupoval v pozícii svedka, v dôsledku čoho nejde o procesne spôsobilé dôkazy.
Ani táto odvolacia námietka nemá svoj podklad jednak v procesnom postupe orgánov činných v trestnom konaní a jednak v procesnom predpise. Tým, že sa viedlo spoločné trestné stíhanie vo veci aj pre § 188 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm. a/, i/ Tr. zákona, podmienky ustanovené v § 205 ods. 1 Tr. poriadku na dočasné odloženie vznesenia obvinenia u svedka R. E. boli splnené. Po vylúčení veci obž. J. B. bol daný pokyn na vznesenie obvinenia menovanému svedkovi, čo sa realizovalo uznesením vyšetrovateľa PZ PPZ, NAKA, expozitúra Východ pod ČVS: PPZ-707/NKA-PZ- VY-2018, z 26.07.2018, pričom ďalším uznesením vyšetrovateľa PZ PPZ, NAKA, expozitúra Východ pod ČVS: PPZ-707/NKA-PZ-VY-2018 z 26.07.2018 bola vec obv. R. E. vylúčená zo spoločného konania s obžalovaným na samostatné konanie. Tento postup vyšetrovateľa PZ nie je v rozpore s procesným predpisom a preto R. E. vystupoval aj v konaní pred súdom v procesnom postavení svedka. Jeho výpovede sú procesne použiteľné, pretože boli zaobstarané v súlade s Trestným poriadkom.
Práve posúdenie skutku ako účastníctvo vo forme objednávateľa k prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 21 ods. 1 písm. c/ k § 245 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zákona s poukázaním na § 140 písm. b/ Tr. zákona zodpovedá zákonu. Je nutné konštatovať, že ak obžalovaný požiadal svedka R. E., aby podpálil poškodenému L. Y. auto, pričom motívom takéhoto konania bolo uňho pretrvávanie obchodných sporov medzi jeho otcom a poškodeným, a svedok R. E. auto poškodeného podpálil, došlo tak k naplneniu zákonom vymedzených znakov objednávateľa trestného činu poškodzovania cudzej veci. Medzi konaním obžalovaného ako objednávateľom trestného činu a konaním svedka R. E. ako vykonávateľom objednávky, ktorou bolo protiprávne konanie napĺňajúce objektívnu stránku prečinu poškodzovania cudzej veci, bola zistená príčinná súvislosť, na čo správne poukázal aj konajúci súd v dôvodoch napadnutého rozsudku.
Následne odvolací súd postupom podľa § 317 ods. 2 Tr. poriadku preskúmaval aj výrok o treste v napadnutom rozsudku, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Uložený trest zodpovedá zákonným kritériám a je uložený v zákonnej sadzbe.
Konajúci súd priznal obžalovanému J. B. jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona a to, že už bol pred spáchaním trestného činu odsúdený. Táto priťažujúca okolnosť má oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný bol za úmyselné trestné činy krádeže, výtržníctva, nebezpečného vyhrážania, porušovania domovej slobody, nedovoleného ozbrojovania, útoku na verejného činiteľa, či poškodzovania cudzej veci odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 32T/60/2007 zo dňa 11.12.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/5/2013 zo dňa 16.10.2013 k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorý vykonal dňa 11.08.2015. So záverom konajúceho súdu, že u obžalovaného neboli zistené poľahčujúce okolnosti sa odvolací súd stotožnil. Prevaha priťažujúcich okolností tak opodstatňovala aplikáciu sprísňovacieho ustanovenia podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona, v dôsledku čoho sa zvyšovala dolná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby z rozdielu hornej a dolnej hranice zákonnej sadzby. V prerokúvanom prípade pri základnej trestnej sadzbe na 6 mesiacov až 3 roky znamená zvýšenie o jednu tretinu dolnej hranice na 16 mesiacov. Ak konajúci súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ukladal ho pri dolnej hranici trestnej sadzby. Pre účely výkonu trestu odňatia slobody bol obžalovaný zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona, čo zodpovedá zákonu, pretože obžalovaný vykonal trest odňatia slobody za viaceré úmyselné trestné činy dňa 11.08.2015.
K napadnutému výroku o náhrade škody odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že poškodený L. Y. si síce uplatnil nárok na náhradu škody riadne a včas a odvolaním sa domáhal, aby súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody, avšak takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané ani v odvolacom konaní, pretože ani z jednej výpovede poškodeného nie je zrejmé, či poškodené motorové vozidlo AUDI A6 mal poistené aj pre prípady jeho poškodenia zistenou formou a či si neuplatnil plnenie z poistného. Absencia týchto vyjadrení neumožňovala zmeniť výrok o náhrade škody, ktorým bol poškodený s uplatneným nárokom odkázaný na civilný proces.
S poukázaním na vyššie rozvedené zistenia a z nich plynúce úvahy odvolací súd uzavrel, že odvolania obžalovaného a poškodeného nie sú dôvodné, a preto ich postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.