Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/325/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Ing. S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, H., zastúpený JUDr. Helenou Bognerovou, advokátkou so sídlom Vajanského 8, Trenčín, proti žalovanému: Ing. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X, N., zastúpený spoločnosťou GRMAN & PARTNERS, s.r.o., IČO 36 861 553, so sídlom Landererova 1, Bratislava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/85/2008-806 zo dňa 25.05.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania vo výroku III. r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v obci a katastrálnom území A., zapísaným v liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie A. ako pozemok - parcela reg. "C" č. 6526, zastavané plochy a nádvoria o výmere 276 m2 a dom, súp. č. XXXX, postavený na parcele reg. "C" č. 6526. Vo výroku II. spoluvlastnícky podiel žalobcu o veľkosti 3/7-iny vzhľadom k celku na nehnuteľnostiach, nachádzajúcich sa v obci a katastrálnom území A., zapísaných v liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie A. ako pozemok - parcela reg. "C" č. 6526, zastavané plochy a nádvoria o výmere 276 m2 a dom, súp. č. XXXX, postavený na parcele reg. "C" č. 6526, prikázal do výlučného vlastníctva Ing. A. B., nar. XX.XX.XXXX, rod. čís. XXXXXX/XXX, štátneho občana Slovenskej republiky, za náhradu vo výške 58 390,39 eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku III. rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd s poukazom na § 136, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vecne a Prílohu I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 305/2011 z 9. marca 2011, ktorým sa ustanovujú harmonizované podmienky uvádzania stavebných výrobkov na trh a ktorým sa zrušuje smernica Rady 89/106/EHS (ďalej aj "Príloha I nariadenia") odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, v pomere 3/7-iny : 4/7-inám. Obe sporové strany mali záujem na zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva súdom, nakoľko k dohode medzi nimi nedošlo. Žalobca sa pôvodne domáhal, ab mu bol prikázaný do vlastníctva spoluvlastnícky podiel žalovaného, čo počas konania zmenil a domáhal sa vyporiadania reálnym rozdelením predmetných nehnuteľností. Spornou bola otázka deliteľnosti/ nedeliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti (stavby), ako aj náklady na jej prípadné reálne rozdelenie. V

prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva súdom je potrebné zachovať poradie spôsobov vyporiadania podľa ust. § 142 ods. 1 OZ, teda ako prvé súd musí skúmať, či je vec reálne deliteľná, ak nie je, pripadá do úvahy druhý spôsob vyporiadania, teda prikázanie veci (spoluvlastníckeho podielu na nej) niektorému (príp. niektorým) zo spoluvlastníkov, za náhradu; v prípade, že by žiadny zo spoluvlastníkov nemal o vec záujem, nastupuje posledná možnosť - predaj veci a rozdelenie výťažku medzi podielových spoluvlastníkov podľa pomeru ich spoluvlastníckych podielov (čo ale nie je tento prípad). V súlade so zhora uvedeným súd skúmal, či nehnuteľnosť (stavba) je alebo nie je reálne deliteľná. Stavby musia byť navrhnuté a zhotovené tak, aby spĺňali základné požiadavky na stavby podľa osobitného predpisu. [§ 43d SZ (Základné požiadavky na stavby)] Osobitným predpisom tu je Príloha I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 305/2011 z 9. marca 2011, ktorým sa ustanovujú harmonizované podmienky uvádzania stavebných výrobkov na trh a ktorým sa zrušuje smernica Rady 89/106/EHS (ďalej aj "Príloha I nariadenia"). Zo znaleckých posudkov bolo zjavné, že znalci pri určení výšky predpokladaných (hrubých) nákladov na prípadné reálne rozdelenie stavby nebrali do úvahy cit. ustanovenia Prílohy I nariadenia (najmä body 1. až 6.). Je celkom zjavné, že dodržanie uvedenej Prílohy I nariadenia by náklady na reálne rozdelenie stavby zvýšilo, avšak z predmetných nebolo možné zistiť výšku týchto nákladov. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že stavba by technicky reálne deliteľná bola, avšak (vzhľadom na to, že znalci sa nezaoberali základnými požiadavkami na stavby podľa Prílohy I nariadenia) neboli ustálené celkové náklady spojené s reálnym rozdelením stavby; v tomto smere podané znalecké posudky nedali ako uviedli samotní znalci dostatočnú odpoveď, keď obaja v podstate zhodne uviedli, že nimi uvedené náklady sú len hrubým odhadom a konečnú sumu nákladov by určil až projekt zmeny dokončenej stavby, ktorý však ani jedna sporová strana nepredložila (tu bol záujem najmä strany žalujúcej, keď žalovaný stavbu deliť nechcel). Znalec Ing. I. Reichel v č. 2/2013 navrhol niekoľko možností deľby stavby, avšak (ako to uviedol aj znalec I. Ištok), deliaca rovina bola vedená cez priečky, teda z technického hľadiska by nevznikli dve samostatné nehnuteľnosti z technickej stránky (viď zhora základné požiadavky na stavby). K nákladom na reálne rozdelenie stavby je potrebné ešte uviesť, že ani jeden znalec sa nedostal do povalových priestorov stavby, a teda aj z tohto dôvodu nemohol zodpovedne uviesť výšku nákladov spojených s reálnym rozdelením stavby. Predpokladom vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, teda, keď rozdelením veci vzniknú nové samostatné veci, spôsobilé aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe. Súd musí dbať o to, aby rozdelením vznikli samostatné veci v právnom zmysle a aj z hľadiska technického (podľa zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon, ďalej aj "SZ") a tiež, aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností podľa § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ďalej aj "KZ"). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok, je potrebné vyhotoviť grafický polohopisný plán, majúci náležitosti geometrického plánu zodpovedajúceho všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdený jeho zhotoviteľom a overený príslušným katastrálnym odborom okresného úradu. Len takýto technický podklad na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku o ich reálnom rozdelení. Obaja znalci v svojich posudkoch tvrdili, že predmetná stavba reálne deliteľná je, obaja uviedli ich odhad nákladov na reálne rozdelenie stavby (v ktorých sa výrazne rozchádzali), pričom obaja zhodne uviedli, že je potrebné vypracovať projekt zmeny dokončenej stavby, ktorý by o. i. reálne uviedol náklady potrebné na rozdelenie stavby. Okrem prípadov, keď nie je technicky možné stavbu rozdeliť, sa vyskytujú aj prípady, keď stavbu v tom stave, v akom sa nachádza, nemožno rozdeliť, avšak po menšej či väčšej stavebnej úprave by mohla nastať situácia, že reálne rozdelenie stavby by možné bolo. Podľa doterajšej judikatúry sa za reálne nedeliteľnú stavbu považuje taká stavba, ktorú by bolo možné rozdeliť iba pri vynaložení väčších nákladov na stavebné úpravy. V súdenom spore žalobca prejavil ochotu investovať do nákladov na reálne rozdelenie stavby (s tým, že by sa na nich podieľal aj žalovaný, podľa pomeru spoluvlastníckych podielov), ktorých výška -aj vzhľadom na zhora uvedené)- nebola ustálená; žalovaný nebol ochotný náklady na reálne rozdelenie stavby znášať. Ak by obaja spoluvlastníci boli ochotní uhradiť aj nákladnejšie stavebné úpravy, nebol by dôvod považovať stavbu za reálne nedeliteľnú pre nákladné stavebné úpravy; uvedené by platilo aj v prípade, že by v záujme reálneho rozdelenia stavby bol jeden zo spoluvlastníkov ochotný sám uhradiť všetky náklady spojené so stavebnými úpravami (čo ale nie je tento prípad).

3. Vzhľadom na výsledky dokazovania a na zhora uvedené súd dospel k záveru, že predmetná stavba reálne deliteľná nie je, preto je potrebné vyporiadať podielové spoluvlastníctvo druhým preferovaným spôsobom podľa ust. § 142 ods. 1 OZ, teda prikázaním za náhradu jednému z podielových

spoluvlastníkov, berúc do úvahy kritériá podľa ust. § 142 ods. 1 OZ. Žalobca má na predmetných nehnuteľnostiach spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/7-iny vzhľadom k celku, žalovaný o veľkosti 4/7- iny vzhľadom k celku, teda žalovaný je väčšinovým podielovým spoluvlastníkom. Veľkosť podielov však nie je jediným ani rozhodujúcim kritériom na rozhodnutie, ktorému z podielových spoluvlastníkov súd prikáže vec do výlučného vlastníctva. Ďalším kritériom je aj účelné využitie veci. Žalobca uviedol, že má v úmysle v novovzniknutej, jemu pripadnutej nehnuteľnosti sám podnikať, alebo predmetný priestor prenajímať; žalovaný uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť chce využiť na bývanie a sčasti aj na podnikanie. Súd vzal do úvahy zhora uvedené kritériá, teda veľkosť spoluvlastníckych podielov a zamýšľané užívanie nehnuteľnosti (resp. novovzniknutej nehnuteľnosti) a dospel k záveru, že je potrebné podielové spoluvlastníctvo sporových strán k predmetnej nehnuteľnosti vyporiadať prikázaním spoluvlastníckeho podielu žalobcu o veľkosti 3/7-iny vzhľadom k celku žalovanému, za primeranú náhradu. Za primeranú náhradu je potrebné považovať všeobecnú (tzv. trhovú) cenu, teda takú cenu, za ktorú by sa nehnuteľnosť mohla predať z voľnej ruky v mieste, kde sa nachádza, a v čase nadobudnutia vlastníctva, teda cena určená podľa ponuky a dopytu. Súd pri určení výšky náhrady vychádzal z ceny nehnuteľností, ako bola ustálená znalcom I. Ištokom v č. 176/2015, ktorý ustálil hodnotu predmetných nehnuteľností (teda stavby a pozemku) na 136 244,24 eura, nakoľko ním uvedené ocenenie je posledným z ocenení. Pokiaľ hodnota nehnuteľností je 136 244,24 eura, hodnota spoluvlastníckeho podielu žalobcu o výške 3/7-iny vzhľadom k celku potom je 58 390,39 eura [= (136 244,24 eur : 7) x 3] a žalovanému uložil zaplatiť túto sumu žalobcovi ako náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach. Žalovaný predložil súdu potvrdenie banky o tom, že má dostatok prostriedkov na účte na vyplatenie podielu žalobcu. Žalobca napriek neúspechu v spore nie je ukrátený na práve vlastniť majetok, nakoľko priznaná náhrada za jeho spoluvlastnícky podiel (výrok II. tohto rozsudku) mu umožní nadobudnúť adekvátnu náhradu, teda nadobudnúť primeranú nehnuteľnosť, v ktorej bude môcť realizovať svoje podnikateľské zámery. Vzhľadom na to, že žalovaný mal v konaní plný (100%-ný) úspech, o nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojej advokátky, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že zruší a vyporiada podielové spoluvlastníctvo strán k predmetným nehnuteľnostiam ich reálnym rozdelením, v zmysle jeho žalobného návrhu. Podľa odvolateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd síce aplikoval správny právny predpis, ale zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca súdu predložil geometrický plán č. 45403066-193/2016, na rozdelenie budovy parc.č. 6526/1, 6526/2 na oddelenie pozemkov parc.č. 6526/3, 6526/4 autorizačne overený Ing. Z. N. dňa 19.12.2016 úradne overený OÚ katastrálny odbor Piešťany pod č. 954/2016 dňa 20.1.2017. Nehnuteľnosť navrhol rozdeliť podľa návrhu na reálnu deľbu, ktorý je obsiahnutý v doplnku č.1 k znaleckému posudku č. 2/2013 (Ing. Reichel). Predložil tiež statický posudok stavebných úprav na rozdelenie budovy na J. ulici č. XXXX/XX v A. č. 2017/11 BJP, ktorý vypracoval autorizovaný stavebný inžinier, statik stavieb

- Ing. L. N.. Nezávisle na tom boli vypracovaný znalecký posudok č. 2/2013 v znení doplnku 1/2014 Ing. Reichelom, z ktorého vyplynulo, že nehnuteľnosti sú reálne deliteľné, najviac zodpovedá schéma 5 (bod 1.1.), existujúce nosné konštrukcie stavby rešpektujú prvky dlhodobej životnosti (bod 1.2.), stavbu je možné rozdeliť na dva samostatné priestory (1.3.). Zo znaleckého posudku č. 175/2015 Ing. Ištóka vyplynulo, že sa stotožňuje s rozdelením ako navrhol Ing. Reichel v alternatíve 6 (časť 3.2, bod 2 str. 23). Z vykonaného dokazovania teda možno vyvodiť záver, že rozdelenie nehnuteľnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu môžu vzniknúť dve samostatné veci v právnom zmysle slova.

5. Znalecký posudok 175/2015 sa však nedá pre toto konanie použiť v plnom rozsahu, pre toto konanie je použiteľný len čiastočne. Odpovede znalca na všetky otázky súdu súvisiace s ním navrhovanou deľbou sú spochybniteľné a nie je možné z nich vychádzať. Znalecký posudok č. 175/2015 preto neposkytuje podklad pre rozhodovanie vo veci samej, a preto nemožno vychádzať ani z nepresných a neurčitých odpovedí znalca na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.10.2017, a ani z jeho odpovedí na otázky súdu uvedené v časti 3.2.1. pod bodom 1,3,4. Použiteľné sú len niektoré časti (napr. ocenenie nehnuteľnosti, špecifikácia prác - tak ako je to uvedené v ďalšej časti odvolania). V odôvodnení rozsudku sa súd priklonil k tomu názoru, že stavba by reálne deliteľná bola, ak by sa podarilo ustáliť náklady na jej rozdelenie. Výška nákladov na rozdelenie stávajúcej nehnuteľnosti bola v konaní preukazovaná jednak vyjadreniami znalcov a jednak cenovými ponukami dodávateľských organizácií, ktoré žalobca

nechal vypracovať v náväznosti na znalecké dokazovanie. Súd vo všeobecnosti konštatuje, že znalci pri určení výšky predpokladaných nákladov na rozdelenie stavby nebrali do úvahy ustanovenie § 43 d Stavebného zákona, ktoré musia spĺňať požiadavky podľa osobitného predpisu (Príloha 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 305/211). Svoje stanovisko žiadnym spôsobom nezdôvodnil, a preto nie je možné zistiť, ktorý bod Prílohy 1, v ktorom sa uvádzajú základné požiadavky na stavby pod poradovým číslom 1/ až 7/ nevzali do úvahy. Záver súdu je preto nepreskúmateľný. Určenie výšky predpokladaných nákladov uvádzajú znalci vo svojich posudkoch ako rozpočet nákladov na rozdelenie budovy, ktorý je v znaleckom posudku Ing. Imricha Reichela č. 2/2013 uvedený na strane 24 sumou 6.544,954 EUR. Prepočet nákladov potrebných na rozdelenie stavby na dve samostatné jednotky, ktorý je v znaleckom posudku Ing. Igora lštóka Č. 176/2015 uvedený na strane 17 vo výške 32.298,75 EUR. V nákladoch je zahrnutá položka na vybudovanie nového sociálneho zariadenia pre druhú prevádzku sumou 23.500,- EUR. (položka 5). Po odpočítaní týchto neakceptovateľných nákladov predstavujú náklady na rozdelenie nehnuteľnosti podľa znalca Ištóka 8.798,-EUR. V znaleckom posudku 176/2015 je nutné náklady na vybudovanie prístavby vypustiť z prepočtu nákladov na rozdelenie stavby z toho dôvodu, že predmetom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva môže byť len existujúca vec, (dom súp. č. XXXX na J. ulici v A. a pozemok) v takom stave, v akom sa nachádza v čase, keď súd rozhoduje o návrhu na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. V žiadnom prípade nemôže byť predmetom deľby neexistujúce sociálne zariadenie, ktoré naviac žiaden zo spoluvlastníkov budovať nechce. Obidvaja znalci však zhodne špecifikovali stavebné práce, ktoré je potrebné vykonať (s výnimkou nákladov na prístavbu). Keďže boli vypracované dva znalecké posudky, ktoré sa rozchádzali v stanovení nákladov na rozdelenie nehnuteľnosti, žalobca je toho názoru, že súd mal odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov výsluchom znalcov s prihliadnutím na špecifikáciu stavebných prác. Rozsah stavebných prác na rozdelenie nehnuteľnosti (okrem prístavby) bol obidvoma znalcami špecifikovaný zhodne a to vybudovanie zdvojenej deliacej steny v cukrárni, vybudovanie deliacej steny v sociálnej oblasti, predelenie povalového priestoru, vybudovanie prípojky elektriny, kanalizácie, vody, plynu, zriadenie nového vchodu do vstupnej časti, vybudovanie plota na rozdelenie dvora. Pretože znalecký posudok je dôležitým dôkazným prostriedkom, mal súd dôsledne vypočut' znalcov o skutočnostiach uvádzaných v znaleckých posudkoch a mal odstrániť rozpory v nákladoch na rozdelenie nehnuteľnosti. Súd však na sporné okolnosti znalcov nevypočul a rozpory neodstránil, napriek tomu, že závery znaleckého posudku nemožno bez ďalšieho preberať. V prípade potreby je potrebné ich overovať aj iným dôkazmi a to najmä vtedy, ak môžu byť pochybnosti o správnosti záverov znaleckého posudku. Obdobné stanovisko vyplýva z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 30Cdo/5359/2007.

6. Napriek tomu, že súd správne vychádzal z toho, že predmetom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva rozdelením nehnuteľnosti môže byť len existujúca nehnuteľnosť' a nie fiktívna prístavba, neuložil znalcovi Ing. Ištókovi, aby dodatkom opravil svoj posudok a vypočítal náklady na rozdelenie tak, aby špecifikoval len náklady, ktoré sa vzťahujú na existujúcu nehnuteľnosť. Napriek tomu, že súd došiel k záveru, že stavba by technicky reálne deliteľná bola, znalcov k otázke nákladov podrobnejšie nevypočul a prišiel k záveru, že nehnuteľnosť je nedeliteľná, pretože náklady na rozdelenie boli stanovené len hrubým odhadom. Zo žiadneho právneho predpisu ani z platnej judikatúry nevyplýva, že pred rozhodnutím súdu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva musí byt' predložený projekt, v ktorom budú uvedené presné náklady na rozdelenie (aj takto vyčíslené náklady sú len podkladom pre uzatvorenie zmlúv na realizáciu týchto prác a sú vo svojej podstate taktiež len odhadom nákladov na práce, ktoré bude potrebné vykonať v súvislosti s rozdelením nehnuteľnosti). Podľa platnej judikatúry je potrebné zistiť, či reálne rozdelenie nehnuteľnosti je uskutočniteľné bez nákladných stavebných úprav, pretože ak by to nebolo možné, bola by nehnuteľnosť nedeliteľná. V priebehu konania nebolo preukázané, že na rozdelenie nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu je nutné vynaložiť nákladné stavebné úpravy. Táto skutočnosť nevyplynula ani zo znaleckého posudku Ing. Reichela ale ani zo znaleckého posudku Ing, Ištóka - pokiaľ by boli odpočítané náklady na novovybudovanú prístavbu. Ak bola zhodne obidvoma znalcami stanovená špecifikácia prác, ktoré sú potrebné na rozdelenie nehnuteľnosti, pre rozhodnutie súdu postačí stanovenie nákladov podľa tejto špecifikácie tak, ako to bolo vyčíslené súdnymi znalcami. Náklady nemusia byť stanovené len znaleckým posudkom, ale je možné stanoviť ich aj iným spôsobom. Podľa špecifikácie prác, na ktorých sa obidvaja znalci zhodli, nechal žalobca vypracovat' cenové ponuky na realizáciu stavebných prác na rozdelenie nehnuteľností stavebným a inštalačným firmám. Na základe požiadavky žalobcu vypracovala obchodná spoločnosť MODI-S s.r.o. Trenčín cenovú kalkuláciu na stavebné práce a to vybudovanie deliacich stien, montáž nových vchodových dverí a okna, sadrokartónovej protipožiarnej steny v podkroví, výkopové práce pre plyn vodu a kanalizáciu, vybudovanie plota na rozdelenie dvora. Obchodná spoločnosť Straka

- inštalačné práce s.r.o. Trenčín vypracovala cenovú ponuku na inštalačné práce na rozdelenie kanalizácie, vody a plynu. Ing. O. C., IČO 11750 375, Trenčín predložil cenovú ponuku na rozdelenie elektrickej inštalácie podľa projektovej dokumentácie na vybudovanie novej elektrickej prípojky. Napriek tomu, že žalobca cenové ponuky podľa špecifikácie nákladov predložil súdu 2.2.2018, súd na predložené doklady vôbec neprihliadal a dospel k záveru (bod 54), že stavba by technicky reálne deliteľná bola, avšak neboli ustálené celkové náklady spojené s reálnym rozdelením stavby. Takýto záver súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože náklady na rozdelenie vyčíslené boli (aj keď nie úplne presne! - čo je v tomto štádiu konania nemožné). Súd mal výsluchom znalcom a porovnaním cenových ponúk zistiť, aký charakter majú tieto náklady - či sa jedná o nákladné stavebné úpravy, alebo sú to úpravy, ktoré takýto charakter nedosahujú. Súd sa však s týmito skutočnosťami nevysporiadal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že znalci ustálili celkové náklady spojené s reálnym rozdelením stavby odhadom v rozsahu 6.544,- EUR do 8.798,- EUR. Z cenovej ponuky MODIS s.r.o. Zamarovská ulica 253 Trenčín na vykonanie stavebných prác na objekte J. XXXX/XX A. vyplýva, že stavebné práce je možné realizovať za 8.417,36 EUR. Z cenovej ponuky obchodnej spoločnosti Straka - inštalačné práce práce s.r.o. IČO: 4492195 vyplýva, že inštalačné práce je možné realizovať za 2.102,- EUR. Z cenovej ponuky, ktorá je prílohou k projektu na rozdelenie pripojenia a vybudovanie nového elektrického vedenia, ktorý vypracoval PROJEKCIA Ing. B., Trenčín, je možné zistiť, že náklady na rozdelenie elektroinštalácie činia 2.313,22 EUR. Spolu: 12.832,58 EUR. Zo všetkých vykonaných dokladov vyplýva, že maximálne náklady podľa cenových ponúk dodávateľských organizácií nepresiahnu 20% z hodnoty stavby (hodnota stavby podľa 176/2015 bola vyčíslená 65.486,16 EUR.), a nepredstavujú ani 10% z celkovej hodnoty nehnuteľností. Takéto náklady nie je možné považovať za nákladné stavebné úpravy, pretože nie sú v zrejmom nepomere k cene pôvodnej veci. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že na reálne rozdelenie je potrebné vynaložiť nákladné stavebné úpravy a preto sa nehnuteľnosť považuje za deliteľnú. Vo svojom podaní zo dňa 22.6.2017 žalobca výslovne uviedol, že je všetky úkony spojené s rozdelením nehnuteľnosti ochotný zabezpečiť sám, s tým, že odporca sa bude finančne podieľať alikvotnou časťou, ktorá na neho pripadne podľa výšky spoluvlastníckeho podielu. Súd sa žalobcu v ďalšom konaní nikdy nepýtal na jeho stanovisko k tomu, či je ochotný hradiť všetky náklady sám, aj za predpokladu, že žalovaný sa na investičných nákladoch na rozdelenie nehnuteľnosti podieľať nebude. Napriek tomu, že súd si jednoznačne túto okolnosť nezistil, prišiel k záveru, že v prejednávanej veci sa nejedná o prípad, že by jeden zo spoluvlastníkov bol ochotný sám uhradiť všetky náklady. Ak mal súd pochybnosti o tom, či je ochotný hradiť všetky náklady na rozdelenie sám, napriek tomu, že výslovne uviedol, že je ochotný všetky úkony spojené s rozdelením realizovať sám, žalobca nežiadal, aby súd zaviazal žalovaného k úhrade nákladov na rozdelenie nehnuteľnosti.

7. Žalobca nechal urobiť cenové ponuky na vykonanie stavebných prác jednotlivými obchodnými spoločnosťami, vyžiadal si od mestského úradu, ktorý je stavebným úradom stanovisko k rozdeleniu nehnuteľnosti na J. ulici v A., nechal vypracovať geometrický plán Č. 45403066-193 2016 na rozdelenie nehnuteľnosti, vyžiadal si stanovisko KPÚ Trnava, vzhľadom k tomu, že budova je postavená v pamiatkovej zóne, preto súd mal v priebehu konania túto nejasnosť odstrániť. Súd tak však neurobil, na jednoznačné prejavy vôle žalobcu neprihliadal, nikdy ho na túto skutočnosť nevypočul a jeho postup mal za následok vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd napriek skutočnostiam, ktoré sú uvedené v tomto odvolaní a ktoré dokazujú, že reálne rozdelenie veci je možné, dospel k záveru, že nehnuteľnosť deliteľná nie je a vyporiadal spoluvlastníctvo druhým preferovaným spôsobom a prikázal spoluvlastnícky podiel žalobcu žalovanému Ing. B.. Z akých úvah a z akých kritérií súd vychádzal, keď rozhodol, že podielové spoluvlastníctvo je potrebné vysporiadať prikázaním spoluvlastníckeho podielu žalovanému, sa zo súdneho rozhodnutia zistiť nedá, pretože súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil a preto je v tejto časti nepreskúmateľné. Pôvodne sa žalobca domáhal toho, aby súd zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo a aby mu prikázal celú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. V priebehu konania sa však zmenili vlastnícke pomery a vytvorili sa podmienky preto, aby mohla byt' nehnuteľnosť reálne rozdelená. Zmenil preto svoju žalobu a navrhol, aby súd nehnuteľnosti rozdelil podľa výšky spoluvlastníckych podielov. Vo svojom zmenenom návrhu na začatie konania vychádzal z toho, že nehnuteľnosť je dostatočne veľká na to, aby sa mohla rozdeliť medzi dvoch spoluvlastníkov (dlhá 16,8 m a široká 13,2 m), nehnuteľnosť sa nachádza v centrálnej mestskej zóne A., ktorá je lukratívnym miestom.

8. Ak by súd prikázal túto nehnuteľnosť len jednému zo spoluvlastníkov, bude to voči druhému spoluvlastníkovi vzhľadom k lokalizácii nespravodlivé. Spoluvlastník, ktorý bude vyplatený bude ukrátený na svojom práve vlastniť majetok, pretože náhrada za spoluvlastnícky podiel mu neumožní v centrálnej mestskej zóne A. zakúpiť si kvalitnú náhradu (či už preto, že J. ulica je priestor s obmedzenými

možnosťami, alebo preto, že žiadne takéto ponuky tú momentálne nejestvujú). Spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnosti kúpil z toho dôvodu, že chcel v nehnuteľnosti podnikať. Keďže v tom čase to bola nehnuteľnosť s viacerými spoluvlastníkmi na neznámom mieste, musel sa domáhať zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, pretože bez usporiadania vlastníckych vzťahov to nebolo možné. Pred podaním žaloby listami zo dňa 3.3.2000 a 2.5.2000 ponúkol žalovanému, že od neho odkúpi jeho spoluvlastnícky podiel, pretože ostatní spoluvlastníci boli na neznámom mieste. Žalovaný však na ponuky nereagoval a o nehnuteľnosť sa v tom čase vôbec nezaujímal. Bol to práve žalobca, kto podal návrhy na vyhlásenie za mŕtveho I. U. a S. Z., podal návrhy na prerokovanie dedičstva pre týchto neznámych vlastníkov, opakovane urgoval a žiadal súd, aby vo veci konal, predkladal sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré vyústili až do podania sťažnosti na ÚS SR, ktorý rozhodol dňa 24.5.2007 s tým, že právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo. Žalovaný bol vo veci pasívny a o súdne konanie ani o nehnuteľnosť sa nezaujímal. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že dedičské konanie po svojom strýkovi inicioval až v roku 2004 - teda po začatí súdneho sporu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 29.5.2017 deklaroval, že má záujem využívať nehnuteľnosť za účelom podnikania a predložil súdu štúdiu rekonštrukcie nehnuteľnosti, s tým, že má záujem uvedený dom zrekonštruovať a používať ho za účelom podnikania. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 2.2.2017 súdu oznámil, že v predmetnej nehnuteľností bude podnikať sám, alebo ju môže ďalej prenajímať. S prenájmom nehnuteľností sa zaoberá už dlhé roky, nehnuteľnosť je možné účelne využívať na prenájom nielen vcelku, ale aj v rozdelenom stave. Žalobca má dlhoročné skúsenosti v tejto oblasti, chce v danej nehnuteľnosti podnikať aj naďalej. Napriek tomu súd prikázal žalobcov spoluvlastnícky podiel žalovanému a svoje rozhodnutie zdôvodnil len tým, že zohľadnil spoluvlastnícke podiely a zamýšľané užívanie nehnuteľnosti. Podľa súdnej praxe v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedené v § 142 ods. 1 Obč.zák. (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona (RNS SR l Cdo 33/2010 zverejnené pod č. 37/2012). Napriek tomu, súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Keďže to bol práve žalobca, ktorý sa od samého začiatku sporu aktívne podieľal na tom, aby spor začal a aby boli súdu predložené všetky relevantné dôkazy, na ktorých môže vo veci rozhodnúť a aktívne sa podieľal aj na tom, aby nevznikali zbytočné prieťahy v konaní a aby mohol dosiahnuť aj svoj cieľ, ktorý si stanovil pri kúpe spoluvlastníckeho podielu k tejto nehnuteľnosti, je toho názoru, že súd všetky tieto okolnosti pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy. Nebral do úvahy ani to, že žalovaný bol v predmetnom súdnom spore približne do r. 2010 úplne pasívny. Pretože súd pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva podľa § 142 môže prekročiť návrhy účastníkov a mohol teda celú vec prisúdiť aj žalobcovi, v priebehu konania mal zistiť jeho stanovisko. Pokiaľ by mal súd pochybnosť o tom, či je žalobca pripravený na výplatu spoluvlastníckeho podielu žalovaného, mohol súd svoju pochybnosť odstrániť tým, že by žalobcu vyzval na odstránenie tejto nejasnosti. Tým, že svoju pochybnosť neodstránil, a nebral do úvahy ani ďalšie relevantné skutočnosti súvisiace s týmto súdnym sporom, zaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

9. Súd ani pri rozhodovaní o trovách konania nebral do úvahy okolnosti, ktoré by viedli k uplatneniu žalobcovho nároku a ani postoje účastníkov v tomto konaní v priebehu súdneho sporu, aj pri tejto časti súd zo zistených okolností vyvodil nesprávne právne závery. Žalobca žalobu súdu predložil 2.5.2000.V tom čase boli na LV XXXX pre k.ú. A. ako spoluvlastníci zapísaní Dr. V. B. v podiele 2/16 na neznámom mieste, V. B. vydatá B., rod. Z. v podiele 2/16, I. U. v podiele 1/16 na neznámom mieste, S. Z. rod. U. v podiele 8/16 na neznámom mieste. V. B. rod. Z. zomrela v W. XXXX a v čase podania žaloby prebiehalo dedičské konanie, na základe ktorého sa jediným dedičom jej spoluvlastníckeho podielu stal jej syn žalovaný Ing. A. B.. S jedinou známou spoluvlastníčkou V. B. sa žalobca pokúšal ohľadom vyporiadania spoluvlastníckych vzťahov komunikovať už v roku 1998 a s jej právnym nástupcom žalovaným A. B. v roku 2000, títo na jeho podnety vôbec nereagovali. Pred podaním žaloby s ostatnými spoluvlastníkmi komunikovať nemohol, vzhľadom k tomu, že všetci boli na neznámom mieste. Po skončení dedičského konania 20D1178/04 po nebohom Dr. V. B. (ktorý si zmenil meno na Dr.V. B.) sa stal jeho právnym nástupcom žalovaný a súd konanie voči nemu uznesením zo dňa 19.12.2006 zastavil. Súd odmietol ustanoviť spoluvlastníkom na neznámom mieste S. Z. a I. U. opatrovníka. Na základe uznesenia súdu zo dňa 20.4.2007 zadovážil žalobca doklady, na základe ktorých môže súd vyhlásiť občana za mŕtveho. Následne predložil súdu návrh na vyhlásenie za mŕtvu S. Z., ktorá

bola vyhlásená za mŕtvu rozsudkom OS v Piešťanoch 5P/173/2008 dňa 4.4.2011. Dedičské konanie bolo zasa na základe podnetu žalobcu vedené na OS v Piešťanoch pod sp.zn. 5D 536/2011. Na základe dedičského rozhodnutia spoluvlastnícky podiel S. Z. prešiel na štát. I. U. bol vyhlásený za mŕtveho taktiež na základe podnetu žalobcu rozsudkom Okresného súdu v Piešťanoch 8P 21/2008 dňa 25.2.2010. Osvedčením o dedičstve, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 6D 394/2010 zo dňa 14.7. 2010 pripadol spoluvlastnícky podiel v predmetnej nehnuteľnosti zapísaný v LV XXXX na I. U. na štát. Následne žalobca aj žalovaný spoluvlastnícke podiely štátu v nehnuteľnosti zapísanej v LV XXXX k.ú. A. spolu 10/16 odkúpili podľa pomeru spoluvlastníckych podielov. Žalovaný sa na týchto úkonoch vôbec nezúčastňoval a bol absolútne pasívny, pokiaľ išlo o usporiadanie vlastníckych práv, ktoré boli zapísané na neznámych spoluvlastníkov. Ak by konania o vyhlásenie za mŕtvych a dedičské konanie neprebehli, súd by vo veci nekonal. Súdu sú všetky tieto skutočnosti známe, pretože všetky úkony boli vykonané po podaní návrhu na začatie konania, pri rozhodovaní o trovách konania na ne vôbec neprihliadal a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere toho ktorého konania alebo v procesnej situácii. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania a zohľadňovaní dôvodov osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania úspešnej strane musí prihliadať aj na to, či žalobca navrhol ostatným spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadať aj na postoje účastníkov konania, prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, následne po zhodnotení všetkých týchto okolností rozhodnúť o náhrade trov konania. Pred podaním návrhu sa žalobca nemohol ani pokúsiť o dohodu so spoluvlastníkmi, pretože všetci okrem V. B. boli na neznámom mieste a jediná známa spoluvlastníčka na jeho list nereagovala. V danom prípade sa jedná o výnimočný prípad, vzhľadom k tomu, že pred podaním žaloby sa žalobca pokúšal komunikovať' s jediným známym spoluvlastníkom, ktorým bola matka žalovaného V. B., po podaní žaloby sa pokúšal komunikovať s Ing. B., následne sám robil všetky úkony na vyhlásenie za mŕtveho spoluvlastníkov na neznámom mieste, opakovane urgoval vybavenie dedičských konaní a rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho a žalovaný "sedel so založenými rukami." Napriek tomu, že žalobcu to stálo nielen námahu, ale aj finančné prostriedky, súd tieto skutočnosti vôbec nezohľadnil a o náhrade trov konania rozhodol tak, ako by tu nejestvovali dôvody hodné osobitného zreteľa, či už pokiaľ išlo o riešenie procesnej situácie alebo charakter konania. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalovanému je voči žalobcovi neprimerane tvrdé. Ustanovením § 257 sa zmierňujú dôsledky uplatnenia právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Citované zákonné umožňuje zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj čestné plnenie povinností a úctu k právam iných osôb. Okresný súd však na túto výnimočnosť daného prípadu neprihliadol, najmä neprihliadol na správanie žalovaného, či už pred začatím súdneho konania alebo aj v priebehu tohto súdneho sporu. Ustanovenie § 257 umožňuje prihliadnuť výnimočne na zvláštnosť prejednávanej veci a prispieť k tým k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie štandardných zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Obdobné stanovisko vychádza aj z rozhodnutia NS SR 4 Ncdo 2/2008, 2 McdO 17/2009, 5 Mcdo 24/2011. Súd sa komplexne nevysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré majú vplyv na rozhodnutie a tým bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.1 Listiny ústavných práv a slobôd. Právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení na pojednávaní dňa 27.4.2018 (ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku) sa odvolával na podanie žalovaného zo dňa 13.4.2018, ktoré žalobcovi nikdy nebolo doručené a ku ktorému nemal možnosť vyjadriť sa, aj v danom prípade bolo postupom súdu porušené právo žalobcu na spravodlivý proces.

10. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na to, že zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená ľubovôľu súdu, ale musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí byť preskúmateľná. Práve preto je súd povinný v náväznosti na ustanovenie § 220 ods. 2 vysvetliť v rozsudku, ktoré právne argumenty považuje za preukázateľné a z ktorých dôkazov vychádza a ako ich hodnotil. Citované zákonné ustanovenie zaručuje účastníkom konania právo na spravodlivý proces, ktorý vyplýva z článku 46 Ústavy SR. Ak súd takýmto spôsobom nepostupuje, porušuje právo na spravodlivý proces. Obdobné stanovisko vyplýva z rozhodnutia ÚS SR III. ÚS 36/2010. Žalobca opätovne poukázal na procesné pochybenia súdu, ktorý mal dôsledne vypočuť znalcov a odstrániť rozpory v nákladoch na rozdelenie nehnuteľnosti, nevysporiadaní sa s inými dôkazmi, ktoré žalobca predložil (cenové ponuky na vykonanie stavebných prác) napriek tomu, že cenová kalkulácia jednotlivých dodávateľských firiem na vykonanie stavebných prác, inštalačných prác na rozdelenie kanalizácie, vody, plynu a elektrinu, preukazovala výšku nákladov, za ktoré tieto organizácie boli ochotné práce na rozdelenie nehnuteľnosti vykonať, tiež neodstránil pochybnosti o správnosti záverov, ktoré boli uvedené

v znaleckých posudkoch a cenových ponukách. Napriek tomu súd prišiel k záveru, že nehnuteľnosť nie je deliteľná, pretože náklady na rozdelenie boli stanovené len hrubým odhadom. Takýto skutkový záver súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože náklady na rozdelenie vyčíslené boli, ale súd sa s predloženými dôkaznými prostriedkami nevysporiadal. Súd nesprávne vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že úkony spojené s rozdelením nehnuteľnosti je ochotný zabezpečiť sám. Napriek tomu, že si jednoznačne nezistil, či je žalobca ochotný zabezpečiť náklady spojené s rozdelením nehnuteľnosti aj za predpokladu, že sa na nich žalovaný podieľať nebude, prišiel k chybnému záveru, že sa nejedná o prípad, že by jeden zo spoluvlastníkov bol ochotný sám hradiť všetky náklady. Žalobca tvrdil, že vynaložené náklady na rozdelenie nehnuteľnosti by boli primerané a na dôkaz tohto tvrdenia boli vypracované dva znalecké posudky a rozpočet nákladov na rozdelenie, ktoré vypracovali dodávateľské firmy, ktoré sa s takouto činnosťou zaoberajú. Súd sa nevysporiadal s tým, prečo považuje náklady za nepresné a ani s tým, ktorý znalecký posudok a v akom rozsahu pri tomto myšlienkovom postupe akceptuje, prípadne v akom rozsahu ho neakceptuje a prečo. S predloženými rozpočtovanými nákladmi na rozdelenie nehnuteľnosti, ktoré predložila firma MODIS s.r.o, živnostník Z., revízny technik O. C. a projektant Ing. A. B. sa súd vôbec nezaoberal, a už vôbec ich neporovnal s nákladmi, ktoré stanovili v znaleckých posudkoch na rozdelenie nehnuteľnosti znalci. Ak sa chcel žalovaný proti tvrdeniam žalobcu a rozpočtovaným nákladom či už v znaleckých posudkoch alebo cenových ponukách úspešne brániť, mal preukázať, že vyčíslené náklady v znaleckých posudkoch a cenových ponukách, ktoré sa dotýkali rozdelenia nehnuteľnosti sú nesprávne a prečo. V súdnom konaní nemá dôkazné bremeno len žalobca, ale v priebehu konania sa môže procesná povinnosť meniť a dochádza k jeho prerozdeleniu a preto musí relevantné dôkazné prostriedky na dôkaz svojho tvrdenia predkladať aj žalovaný, čo v tomto konaní neurobil. Obdobné stanovisko vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 81/2010. Rovnako sa súd nevysporiadal s predloženým statickým posudkom. Žalobca sa o spôsobe hodnotenia vykonaných dôkazov a rozhodnutí súdu dozvedel až po doručení rozsudku. Keďže nemohol vedieť a ani nevedel, ako súd rozhodne, bolo pre neho prekvapivé nielen rozhodnutie súdu, ale aj zdôvodnenia rozhodnutia, preto nemal dôvod predpokladať žiadne nové návrhy na vykonanie dôkazov. Výška nákladov na rozdelenie nehnuteľnosti je podstatná skutočnosť, z ktorej musí vychádzať pri rozhodovaní o tom, či nehnuteľnosť je alebo nie je deliteľná. Súd sa mal jednoznačne vysporiadať s tým, prečo výška nákladov na rozdelenie stanovených v znaleckých posudkoch, prípadne cenových ponukách je neakceptovateľná. Ak súd vychádza z toho, že znalci nebrali pri určení výšky predpokladaných nákladov do úvahy ustanovenie § 43d stavebného zákona, musí toto rozhodnutie konkretizovať. Osobitne sa mal s touto skutočnosťou vysporiadať aj z toho dôvodu, že obidvaja znalci vo svojich posudkoch sa výslovne dovolávajú toho, že pri vypracovaní posudkov bol okrem použitej literatúry použitý aj zákon 50/1976 Zb. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov. (znalecký posudok 176/2015 str. 2 bod 1.8.6., znalecký posudok 2/2013 str. 2 bod 7. veta 8). Ak súd cituje len zákonné ustanovenie a neuvedie konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých príslušné zákonné ustanovenie aplikoval, je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Naviac súd v priebehu konania sa nikdy nevyjadril tak, že znalecké posudky boli vypracované v rozpore s platnými právnymi predpismi.

11. Ak tvrdí žalovaný, že obidvaja znalci potvrdili, že nehnuteľnosť nie je vôbec reálne deliteľná v pomere 3/7 a 4/7 za podmienky zachovania dlhodobej životnosti, jeho tvrdenia sú zavádzajúce a nepravdivé, poukazujúc na výpoveď znalca Ing. Reichela na pojednávaní dňa 20.12.2013. Jednoznačnú odpoveď na rozdelenie nehnuteľnosti dal Ing. Reichel v znaleckom posudku na strane 17 tým, že vypracoval 6 možností na rozdelenie nehnuteľnosti tak, aby oddelené časti boli užívania schopné. Pri všetkých alternatívach počítal s tým, že nehnuteľnosť je deliteľná len za predpokladu, že bude v spoluvlastníctve dvoch spoluvlastníkov. V každej alternatíve navrhuje rozdeliť nehnuteľnosť na dve časti tak, ako to umožňujú stavebné konštrukcie a dispozičné usporiadanie priestorov so vstupmi. Z horeuvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalovaného o tom, že Ing. Reichel na pojednávaní dňa 20.12.2013 potvrdil, že nehnuteľnosť nie je vôbec reálne deliteľná v pomere 3/7 ku 4/7 je nepravdivé. Pokiaľ ide o závery súdneho znalca Ing. Ištóka na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.10.2017 (strana 7 zápisnice), súdny znalec Ing. Ištók na otázku právneho zástupcu odporcu, či je možná reálna deľba nehnuteľnosti v pomere 3/7 ku 4/7 tak, aby nemuselo dôjsť k finančnému vyrovnaniu, znalec odpovedal, že nie, je tam treba nejaké náklady na rozdelenie a nedá sa to celkom v tom pomere rozdeliť. V náväznosti na odpoveď znalca sudca poznamenal: Čo sa týka reálnej deľby nehnuteľnosti s tým sa uvažuje, že vždy sa nemusí podariť nehnuteľnosť rozdeliť tak, aby vznikli dve presne rovnako hodnotné veci a tam sa vyrovnáva rozdiel v peniazoch. Z horeuvedených výsluchov znalcov vyplýva, že tvrdenie žalovaného o reálnej nedeliteľnosti v pomere 3/7 a 4/7 znalci nepotvrdili. Napriek tomu, že žalovaný Ing. B. sa domáhal dedičstva po Dr. V. B. (predtým V. B.), ktorý zomrel XX.XX.XXXX, pred začatím

súdneho konania ani po doručení výzvy, ktorú mu zaslal žalobca na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu na túto skutočnosť vôbec neupozornil. Návrh na prejednanie dedičstva predložil až v roku 2004 (20D 1178/04) teda 24 rokov po smrti V. B.. Súd napriek tomu, že žalovaný I. U. a S. Z. mali ustanovených opatrovníkov odročil dňa 29.10.2008 pojednávania na neurčito za účelom poskytnutia priestoru sporovým stranám na zistenie relevantných skutočností smerujúcich k ustáleniu účastníkov. Žalovaný sa na zisťovaní týchto skutočností nijako nepodieľal a preto všetky úkony potrebné na vyhlásenie I. U. a S. Z. rod. U. za mŕtvych musela realizovať právna zástupkyňa žalobcu. Žalovaný nepredložil ani jeden jediný dokument o tom, že by sa hoci aj minimálne podieľal na tom, aby boli uznesenia o vydaní za mŕtvych horeuvedených účastníkov vydané. Počas celého konania sa nikdy nesnažil ani o to, aby predmetná vec na súde pokračovala v primeraných lehotách. Súd však tieto okolnosti pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec nezohľadnil, napriek tomu, že žalobca predložil aj kópie listov, ktorými navrhoval najprv V. B. (listy zo dňa 21.11.1998, 11.1.2000, 9.2.2000) a neskôr jej synovi A. B. (3.3.2000) odkúpenie ich spoluvlastníckeho podielu. Na výzvy žalobcu žalovaný ani jeho právna predchodkyňa nikdy nereagovali. Pred podaním návrhu na začatie konania ale aj počas neho, žalobca vyvinul maximálne úsilie na to, aby zistil pobyt právneho predchodcu žalovaného V. B., I. U. a S. Z.. Ukončenie týchto dedičských konaní nemalo za následok len to, že sa ustálila pasívna legitimácia, ale aj to, že ich právny nástupca - ktorým bola SR - Okresný úrad v Trnave odpredal nielen žalobcovi ale aj žalovanému tieto spoluvlastnícke podiely. Po prechode vlastníckeho práva na SR - OÚ Trnava sa zmenili vlastnícke vzťahy a vytvorili podmienky na odkúpenie týchto spoluvlastníckych podielov. Vzhľadom na tieto skutočnosti boli naplnené podmienky na použitie ustanovenia § 257 CSP. Podľa § 105 súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu: tým nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu. Zo zákona teda nevyplýva, že sa nemusí jednať o podanie, ktoré obsahuje" nové skutočnosti, nové návrhy na dokazovanie, na ktoré musel žalobca reagovať". Pokiaľ žalovaný predložil súdu písomné podanie pred pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 27.4.2018 súd mal za povinnosť žalobcovi túto písomnosť doručiť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu. Súd tak však do dnešného dňa neurobil, o takomto podaní sa žalobca dozvedel až vtedy, keď právny zástupca v záverečnej veci poukázal na toto podanie. Ak právny zástupca žalovaného poukazuje na skutočnosti uvedené v písomnom podaní, s ktorými žalobca nebol oboznámený, tak jeho právo na spravodlivý proces porušené bolo. Za písomnosť sa považuje nielen písomnosť súdu, ale aj taká písomnosť, ktorá bola založená do súdneho spisu ktoroukoľvek zo sporných strán. Podl'a čl. 9 strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

12. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žiadny zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný a odvolanie žalobcu je neopodstatnené. Žalobca mal v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv. V danej veci sa konalo celkom 11 pojednávaní, pričom žalobca sa zúčastnil len 5 pojednávaní. Z ostatných sa ospravedlnil, ale na všetkých pojednávaniach bol zastúpený svojou právnou zástupkyňou. Žalobca zaslal súdu prvej inštancie 9 podaní spolu s viacerými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie vypočul žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobcom. Súd prvej inštancie vo veci nariadil znalecké dokazovanie na posúdenie možnosti reálnej deľby nehnuteľnosti a to znalcami Ing. Imrichom Reichelom (znalecký posudok č. 2/2013 zo dňa 07.02.20l3 a Doplnok č. 1 zo dňa 14.05.2014) a znalcom Ing. Igorom Ištókom (znalecký posudok č. 176/2015 zo dňa 22.09.2015). Žalobca však bezdôvodne nevyužil svoje právo zúčastniť sa na pojednávaniach, na ktorých vypovedali súdom ustanovení znalci pred súdom prvej inštancie. Bol však na nich zastúpený svojim právnym zástupcom. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nemožno hovoriť o žiadnych vadách konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) a osobitne a vonkoncom nie o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca vo svojom odvolaní vyčíta súdu prvej inštancie, že mal odstrániť rozpory v znaleckých posudkoch znalcov, spočívajúce vo výške nákladov na rozdelenie nehnuteľnosti, ich dôsledným vypočutím, že neuložil znalcovi Ing. Ištókovi, aby dodatkom opravil svoj posudok a vypočítal náklady na rozdelenie tak, aby špecifikoval len náklady, ktoré sa vzťahujú na existujúcu nehnuteľnosť. Podľa žalovaného, pri týchto výčitkách žalobcu, ide o zásadný omyl žalobcu a nepochopenie ustanovenia § 185 ods. 1, 2 a 3 CSP. Týmito ustanoveniami sa zvyšuje procesná zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivita súdu pri navrhovaní a teda aj vykonávaní dôkazov. Pri klasickom sporovom konaní je možnosť súdu vykonať iné ako navrhnuté dôkazy pomerne obmedzená, pričom vykonať dokazovanie na otázky a okolnosti uvádzané vyššie a žalobcom vyčítané súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie ani nemôže. Pri klasickom sporovom konaní

je navrhovanie a vykonávanie dôkazov výlučne v pôsobnosti účastníkov konania a najmä žalobcu. Žalobca po celú dobu trvania konania pred súdom prvej inštancie mal možnosť sa k predloženým znaleckým posudkom vyjadriť, klásť znalcom otázky ako aj žiadať od nich vysvetlenia na rozpory vzniknuté medzi nimi. Žalobca tieto svoje práva pred súdom prvej inštancie aj využil a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Znalci odpovedali na všetky položené otázky zo strany účastníkov konania ako aj zo strany súdu prvej inštancie a ich odpovede sa premietli vo výroku a v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.04.2018 vyzval účastníkov konania na predloženie ďalších návrhov na dokazovanie, pričom títo zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo je zachytené v zápisnici z tohto pojednávania. Žalobca nevyužil možnosť predložiť ďalšie návrhy na dokazovanie, ktorú mu súd prvej inštancie poskytol. Vo svetle vyššie uvedeného vyznieva argumentácia žalobcu o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie ako bezobsažná a bezpredmetná. Žalobca ani vo svojej záverečnej reči dňa 27.04.2018 neuviedol, že by mal výhrady voči vedeniu konania zo strany súdu prvej inštancie a že by mal byť poškodený na svojich procesných právach a nepoukázal ani na nevysvetliteľné a neriešené rozpory v znaleckých posudkoch týkajúce sa nákladov na rozdelenie nehnuteľnosti, ktoré teraz prednáša vo svojom odvolaní. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s tvrdeniami strán a vykonanými dôkazmi.

13. Podľa žalovaného argumentácia žalobcu je príliš všeobecná, neurčitá a navyše aj nesprávna a preto nie je schopná podporiť ním uplatňované odvolacie dôvody. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je plne v súlade so zákonnými požiadavkami uvedenými v CSP. Súd prvej inštancie v bodoch 42. až 76. svojho rozsudku uviedol ako posúdil návrh žalobcu. V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky súd nie je povinný v rozsudku reagovať a dať odpoveď na každý argument prednesený účastníkom. Stačí ak súd reaguje na tie argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vymedzil, ktoré otázky sú z hľadiska predmetu konania rozhodujúce a na tieto otázky dal jasnú odpoveď, pričom jasne uviedol, na základe akých ustanovení zákona spor právne posúdil a k akým právnym záverom dospel. Na vykonanie dôkazného návrhu nie je procesný nárok. Súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. V zmysle konštantnej judikatúry nevykonanie navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). V tomto konaní však neexistujú žiadne nevykonané dôkazy, navrhnuté žalobcom, ktoré by boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru a rozhodol správne. V danom prípade nemožno hovoriť o žiadnych vadách v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie napĺňalo všetky atribúty spravodlivého procesu (fair trial) alebo inak povedané, nedošlo v ňom k žiadnej takej vade alebo skutočnosti, ktorá by spôsobila porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces a samotnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne vady a to ani vady rozhodnutia v podobe skutkových vád a ani vád právnych podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolanie ako aj odvolacie dôvody žalovaného sú neopodstatnené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že v postupe a rozhodovaní súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu pochybeniu a žalovaný ho považuje za spravodlivé. Tvrdenia a skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní sú vo všeobecnosti zavádzajúce, polopravdivé, účelové a niekedy aj úplne nepravdivé. Žalovaný týmto reaguje len na niektoré skutočnosti, ktoré z pohľadu závažnosti sú alebo boli podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. V prvom rade sa úplne opomína skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť nie je vôbec reálne deliteľná v pomere 3/7 ku 4/7 za podmienky zachovania prvkov dlhodobej životnosti, t.j. tak ako sa účastníci tohto konania podieľajú na jej vlastníctve zapísanom v katastri nehnuteľností. Toto je prvotný a základný záver, ktorý znalci urobili a ktorý sa úplne opomína. Túto základnú skutočnosť potvrdili obidvaja znalci. Znalec Ing. Imrich Reichel vo svojej výpovedi dňa 20.12.2013 (strana 3 posledný odsek zápisnice) a aj znalec Ing. Igor Ištók na pojednávaní konanom dňa 13.10.2017 (strana 7 zápisnice o pojednávaní), z ktorých výpovedí jednoznačne vyplynulo, že vec nie je v tomto pomere reálne deliteľná. Aj za takéhoto stavu žalobca trval a stále trvá na tom, že nehnuteľnosť je reálne deliteľná. Žalobca opomína, že nehnuteľnosť má svoje osobitosti a preto doposiaľ ani jeden znalec, z dôvodu tejto skutočnosti, nebol schopný vôbec nájsť všetky prvky dlhodobej životnosti, po ktorých by sa mali viesť hranice reálneho rozdelenia. Naopak, tam kde znalci navrhovali viesť hranice reálneho rozdelenia nehnuteľnosti, tam ich znalci navrhovali vybudovať. Ak teda znalci neidentifikovali prvky dlhodobej životnosti, tak ani ich návrhy nemohli byť vôbec reálne a najmä realizovateľné. A preto znalci ani nevedeli správne oceniť náklady na reálne rozdelenie nehnuteľnosti na právne samostatné dve veci.

14. Žalobca predkladal v priebehu konania veľa dokumentov, napr. Statický posudok stavebných úprav pre rozdelenie stavby, ktoré sú však pre toto súdne konanie úplne nepoužiteľné. Nepoužiteľné z dôvodu, že vychádzajú a poukazujú na Znalecký posudok číslo 2/2013 znalca Ing. Imricha Reichela. Vadnosť a nepoužiteľnosť Znaleckého posudku číslo 2/2013 znalca Ing. Imricha Reichela bola spoločne konštatovaná na pojednávaní dňa 26.09.2014 a premietla sa do uznesenia súdu o nariadení vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Statický posudok neriešil otázky prvkov dlhodobej životnosti nehnuteľnosti (základov), čo je základný predpoklad reálneho rozdelenia veci. Neobsahoval realizačný projekt s výkazom výmer a rozpočtom, kvantifikáciu budúcich nákladov po pamiatkovom prieskume a náklady na inžiniersku činnosť, náklady na odvodnenie domu, ktoré sú potrebné na to, aby mohlo dôjsť ku skolaudovaniu obidvoch častí domu a k následnému zohľadneniu týchto nákladov pri vyporiadaní. Chýbajú stanoviská distribučných spoločností k novým prípojkám na inžinierske siete, ako aj ich finančná kvantifikácia, atď. Zrušením spoluvlastníctva dôjde ku skončeniu nájomnej zmluvy na dom a z toho dôvodu aj k strate príjmov z nájmu bez určenia, kto tieto straty bude znášať. Preto nové výpočty obsiahnuté v odvolaní žalobcu sú bezpredmetné. Žalovaný sa musí ohradiť voči tvrdeniu žalobcu, že sa zaviazal, že všetky úkony s rozdelením bude znášať sám. Nie je to pravda, je to len účelové vyhlásenie žalobcu reagujúce na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 62. napadnutého rozsudku). To isté platí aj o vyhláseniach žalobcu týkajúcich sa pasivity žalovaného počas konania. Pravdou je to, že po pojednávaní konanom dňa 29.10.2008 sa právna zástupkyňa žalobcu sama zaviazala, že podá príslušné návrhy na vyhlásenie pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti za mŕtvych. S tým žalovaný súhlasil a nerobil preto žiadne úkony, pretože by nimi mohol tento samotný proces len predĺžiť. Na základe vykonaného dokazovania a zo skutočností obsiahnutých vo vykonaných dôkazoch, dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že fyzická, faktická a právna deliteľnosť spoluvlastníctva nehnuteľností, zapísaných na LV číslo XXXX, katastrálne územie A., parcela číslo 6526, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 276 m2 a dom, súpisné číslo XXXX vedených Okresným úradom Piešťany, katastrálny odbor, nie je možná a preto je potrebné vyporiadať spoluvlastníctvo prikázaním veci do vlastníctva žalovanému za primeranú náhradu druhému spoluvlastníkovi. Žalovaný preukázal, že má záujem o dom a zastavaný pozemok, ktoré sú predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva v tomto konaní ako aj na ich účelnom využití. Žalovaný má záujem uvedený dom zrekonštruovať a používať ho za účelom podnikania tak, ako to uviedol už 15.05.2007 vo svojom protinávrhu. Preto žalovaný zadal vypracovanie Štúdie rekonštrukcie nehnuteľností, podľa ktorej doterajší účel domu ako aj vonkajšia architektúra domu zostane zachovaná. Podľa technickej správy Štúdie rekonštrukcie nehnuteľnosti novo vytvorené priestory môžu slúžiť ako rodinné bývanie pre členov rodiny, pričom zostane zachovaná prevádzka cukrárne. Novovytvorené priestory v nadzemných podlažiach bude možné využiť ako apartmánové bývanie v rámci turistického ruchu a pre návštevníkov kúpeľov. Žalovaný trvá na svojich ústnych prednesoch prezentovaných na pojednávaniach ako aj na svojich písomných podaniach najmä zo dňa 13.04.2018, 29.05.2017, 30.10.2015, 20.09.2014 a 15.05.2007.

15. Čo sa týka trov konania, žalovaný pripomína, že sám žalobca sa ponúkol, že vykoná všetky procesné úkony voči ostatným spoluvlastníkom tak, aby tento spor mohol ďalej pokračovať už iba medzi ním a žalovaným. Preto neseriózne pripadá žalovanému zneužitie tejto skutočnosti žalobcom a poukazovanie na pasivitu žalovaného. Aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti konania. U žalobcu neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti konania na to, aby súd úspešnému žalovanému nepriznal trovy konania. Podľa žalovaného strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať' náhradu trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že mu nebolo doručené podanie žalovaného zo dňa 13.04.2018, toto podanie malo iba procesný charakter. Žalovaný reagoval na procesnú situáciu, ktorá nastala, keď žalobca svoj návrh na doplnenie dokazovania za účelom aktualizácie všeobecnej ceny predmetnej nehnuteľnosti zobral späť. Toto podanie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti a ani nové návrhy na dokazovanie, na ktoré by mal alebo musel žalobca reagovať. Za takéhoto stavu prípadné nedoručenie podania žalovaného zo dňa 13.04.2018 žalobcovi nemohlo objektívne spôsobiť to, že by postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný tiež poukazuje na to, že žalovaný už na pojednávaní dňa 13.10.2017, ktoré predchádzalo podaniu zo dňa 13.04.2018, nemal žiadne návrhy na dokazovanie a žiadne návrhy na dokazovanie neobsahovalo ani jeho podanie zo dňa 13.04.2018. Z toho vyplýva, že z jeho strany neodzneli žiadne nové skutočnosti ani návrhy, ktoré by mohli akokoľvek poškodiť žalobcu.

16. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca predkladal v priebehu konania veľa dokumentov, napr. Statický posudok stavebných úprav pre rozdelenie stavby, atď., ktoré sú však pre toto súdne konanie úplne nepoužiteľné, nielen preto, že boli vypracované spriaznenými firmami žalobcu, ale najmä preto, lebo nevychádzali zo žiadnej stavebnej dokumentácie. Naviac vždy opomínali rozhodujúce a finančne podstatné okolnosti, napr. vysoké náklady na odvodnenie a sanáciu zatopených pivničných priestorov, ktoré mali pripadať na žalovaného. Bolo v konaní preukázané znalcami a aj žalovaným, že náklady na rozdelenie nehnuteľnosti sú viacnásobne vyššie ako si žalobca vykalkuloval z veľmi nepresných a nekompletných položiek, ktoré nemohol objektívne vyčísliť bez kompletnej projektovej dokumentácie. Statický posudok neriešil otázky prvkov dlhodobej životnosti nehnuteľnosti (základov), čo je základný predpoklad reálneho rozdelenia veci. Neobsahoval realizačný projekt s výkazom výmer a rozpočtom, kvantifikáciu budúcich nákladov po pamiatkovom prieskume a náklady na inžiniersku činnosť, náklady na odvodnenie domu. Žalovaný preukázal, že má záujem o dom a zastavaný pozemok, ktoré sú predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva v tomto konaní ako aj na ich účelnom využití. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca sa sám ponúkol, že vykoná všetky procesné úkony voči ostatným spoluvlastníkom tak, aby spor mohol ďalej pokračovať. Je preto vrcholne neseriózne zo strany žalobcu, ak zamlčal túto dohodu medzi účastníkmi konania a následne ju zneužíva poukazovaním na bezdôvodnú pasivitu žalovaného počas celého súdneho konania. Žalovaný poukazuje na to, že nie je možné zamieňať vecnosť a odbornosť konania žalovaného s pasivitou, ktorú sa snaží žalobca prisúdiť žalovanému. Počas celého konania nebol žalovaný upozornený na nedodržanie lehôt alebo na neodôvodnenú neúčasť na pojednávaniach zo strany súdu ani žalobcu. Preto nie je možné hovoriť o pasivite žalovaného. Ani prípadné nedoručenie podania žalovaného zo dňa 13.04.2018 žalobcovi, nemohlo objektívne spôsobiť to, že by postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. l písm. b) by však išlo len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu jeho práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť preto hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.). V kontexte, keď žalovaný už na pojednávaní dňa 13.10.2017, ktoré predchádzalo podaniu zo dňa 13.04.2018, nemal žiadne návrhy na dokazovanie a žiadne návrhy na dokazovanie neobsahovalo ani jeho podanie zo dňa 13.04.2018, nemožno urobiť záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé, ak zo strany žalovaného neodzneli žiadne nové skutočnosti ani návrhy, ktoré by mohli akokoľvek poškodiť žalobcu, nemohol nesprávny procesný postup súdu dosiahnuť takú intenzitu, ktorý by odôvodnil záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

17. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p."), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku ako aj odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je vo veci samej dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam vo veci samej a vec i v tejto časti správne právne posúdil.

20. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku vo veci samej, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

21. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo veci samej riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

22. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v obci a katastrálnom území A., zapísaným v liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie A. ako pozemok - parcela reg. "C" č. 6526, zastavané plochy a nádvoria o výmere 276 m2 a dom, súp. č. XXXX, postavený na parcele reg. "C" č. 6526, pričom žalobca má spoluvlastnícky podiel vo výške 3/7 a žalovaný má spoluvlastnícky podiel vo výške 4/7.

23. Zo súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Obč. zákonníka upravujúceho zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je zrejmé, že z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Ak je predmetom spoluvlastníctva pozemok, treba, aby išlo o nehnuteľnosť so samostatným parcelným číslom, ktorá patrí do spoluvlastníctva účastníkov konania. Súdne konanie začína len na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový podiel. Výška spoluvlastníckeho podielu pritom nerozhoduje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi sporových strán, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum partium", avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. Ani súd totiž nemôže proti vôli spoluvlastníka prikázať celú vec za náhradu, ale len jej reálnu časť zodpovedajúcu výške jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože tento podiel predstavuje to, čo spoluvlastník vlastnil v ideálnom pomere z celej veci až do rozhodnutia súdu. Zákon ani exemplifikatívne neuvádza dôvody, pre ktoré možno podielové spoluvlastníctvo zrušiť. Vychádza sa z chápania, že súd podielové spoluvlastníctvo ako celok najskôr zruší a potom v tom istom konaní vykoná jeho vyporiadanie.

24. Ak súd o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, t.j. autoritatívne, musí pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý hmotnoprávny vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval (tzv. konštitutívny charakter rozsudku), súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré sú medzi sporovými stranami sporné a ktoré v rámci novej úpravy právneho vzťahu vyžadujú riešenie. Najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t.j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok, pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel, a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba vyhotoviť grafický polohopisný plán, ktorý má mať náležitosti geometrického plánu zodpovedajúceho všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdený jeho zhotoviteľom a overený

príslušnou správou katastra (§ 67 zákona č. 162/1995 Z.z.). Len takýto technický podklad na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku o ich reálnom rozdelení.

25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 2437/2012 z ustanovenia § 142 ods. 1 a contrario vyplýva, že podmienkou rozdelenia veci je, že sa jedná o rozdelenie „dobre možné". Táto podmienka nie je naplnená len faktickou možnosťou a technickou realizovateľnosťou rozdelenia spoločnej veci, ale tiež funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia. V konaní o zrušení a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa reálnym rozdelením rozumie reálne rozdelenie jednej určitej spravidla nehnuteľnej veci v súčinnosti so znalcom a pri nevyhnutnej existencii oddeľovacieho geometrického plánu. Samotná skutočnosť, že určitý spôsob delenia nehnuteľnosti nie je „optimálny", ešte neznamená, že by išlo o delenie nemožné. Reálne rozdelení by nebolo „dobre možné" predovšetkým v prípade, že by novo vzniknuté nehnuteľnosti nebolo možno riadne užívať alebo pokiaľ by náklady na rozdelenie veci boli neprimerane vysoké.

26. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom, a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon v § 142 ods. 1 druhá a tretia veta od účinnosti novely zákonom č. 526/2002 Z.z. stanovuje tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Vychádzajúc najmä zo slov „prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci", možno vyvodiť, že to nie sú hľadiská jediné, podľa ktorých sa vo veci musí rozhodnúť, ale sú jediné, ktoré zákon výslovne uvádza, a teda aj prioritné, na ktoré súd musí prihliadnuť v takom poradí, v akom sú uvedené v zákone. Hľadisko účelného využitia veci sa teda uplatní najmä pri rovnosti spoluvlastníckych podielov sporových strán. Závery súdu o veľkosti spoluvlastníckych podielov a o tom, kto môže predmet spoluvlastníctva po jeho vyporiadaní využiť účelnejšie, sú závermi skutkovými, a nie právnymi. V tomto smere prichádzajú do úvahy právne závery len vo vzťahu k hodnoteniu významu jedného kritéria a jeho porovnania s iným. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval, a pod.). Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vždy celá vec (nie jej podiel). Do vlastníctva sa preto vec prikazuje vždy ako celok, a to niektorému (niektorým) zo spoluvlastníkov. Tento spôsob vyporiadania prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem. Zároveň je vždy potrebné skúmať schopnosť vyplatenia finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 130/2013 v pomeroch konkrétnej veci môžu byť pre úvahy o prikázaní veci niektorému z podielových spoluvlastníkov rozhodné aj okolnosti spočívajúce v historickej rodinnej väzbe na predmet spoluvlastníctva, resp. náprava prerušených vlastníckych väzieb k historickému majetku rodiny podielového spoluvlastníka.

28. Poukazujúc na rozhodovaciu súdnu prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2012 z 23.05.2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1346/2002 z 29.07.2003) hľadisko solventnosti sa profiluje ako podmienka pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov a tiež ako jedna z okolností, ku ktorým je potrebné pri vyporiadaní prihliadať pri posudzovaní, komu má byť vec prikázaná. Pri rovnocennosti zákonných kritérií môže byť objektívna schopnosť poskytnúť náhradu rozhodujúca z hľadiska dispozície voľnými finančnými prostriedkami alebo ich bezprostredným obstaraním a použitím v porovnaní s druhým spoluvlastníkom. Otázka solventnosti napĺňa aj rozmer ústavný, pretože strata podielového spoluvlastníctva je zároveň odňatím vlastníckeho práva, za ktoré musí byť poskytnutá náhrada. Ak súd podielové spoluvlastníctvo k veciam zruší a vypriadava ho prikázaním nehnuteľností jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, sú pre prikázania stanovená nielen kritériá veľkosti podielov a účelného využitia veci, ale tiež schopnosť spoluvlastníka, ktorému sú nehnuteľnosti prikazovania do vlastníctva, zaplatiť primeranú náhradu. Ak zákon ustanovuje, že prikázanie veci jednému zo spoluvlastníkovi je možné len za primeranú náhradu, potom to znamená, že súd môže prikázať vec len tomu spoluvlastníkovi, resp. spoluvlastníkom, ktorí preukážu schopnosť primeranú náhradu zaplatiť.

29. V prejednávanom spore žalobca pôvodne navrhoval vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci do jeho výlučného vlastníctva za náhradu, v priebehu konania, keď sa ustálili

veľkosti spoluvlastníckych podielov 3/7 pre žalobcu a 4/7 pre žalovaného, navrhoval reálne rozdelenie nehnuteľností. Záverečný návrh žalobcu bol taký, že navrhol vyporiadanie podielového spoluvlastníctva formou rozdelenia. Žalobca neprejavil záujem, aby nehnuteľnosti boli prikázané do jeho výlučného vlastníctva za náhradu, ani nepreukázal schopnosť vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovaného. Žalovaný nesúhlasil s reálnym rozdelením nehnuteľností z dôvodu, že náklady na takéto rozdelenie by boli neprimerane vysoké, navrhol nehnuteľnosti prikázať do jeho výlučného vlastníctva za náhradu, pričom preukázal schopnosť vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel žalobcu, ako aj predložil štúdiu rekonštrukcie nehnuteľností s návrhom ich ďalšieho využitia.

30. V prejednávanej veci bolo potom podstatnou spornou skutočnosťou, či možno predmetné nehnuteľnosti považovať za reálne deliteľné.

31. Otázkou deliteľnosti nehnuteľností sa zaoberal znalec Ing. Reichel, ktorý tiež určil, že všeobecná hodnota predmetných nehnuteľností je 128.000,- eur. Z výsluchu znalca Ing. Reichla súd prvej inštancie zistil, že znalec nemal možnosť robiť podrobný prieskum, aby skúmal prvky dlhodobej životnosti, nakoľko by bolo treba robiť sondy do múrov, čo vzhľadom na potravinársku prevádzku v predmetnej stavbe nebolo možné (prevádzka by musela byť odstavená). Pri posudzovaní stavby nepoužil deštruktívne metódy posudzovania (nebolo to od neho ani žiadané), do povalového priestoru sa nedostal, pivnica stavby je neprístupná, je trvalo zaplavená, neužívateľná. K vodorovným deliacim konštrukciám (základy, podlahy a stropy) nemal prístup. Uviedol, že objekt bol stavaný a dostavovaný v rôznych časových etapách. Tvrdil, že stavbu je možné rozdeliť na dva nezávisle od seba fungujúce subjekty, podľa niektorého z jeho návrhov. Pre reálne rozdelenie stavby by bolo potrebné urobiť podrobný prieskum konštrukcií. Nevedel, v akom stave sú základy, podlahy, konštrukcie, nevedel, aké sú tam použité materiály. Uviedol, že deliaca konštrukcia musí byť minimálne 25 až 30 cm hrubá, aby ňou mohla prechádzať budúca vlastnícka hranica. Napokon uviedol, že bez podrobného prieskumu je otázka reálneho rozdelenia stavby na dve nehnuteľnosti v hypotetickej rovine; je potrebné vopred urobiť podrobný prieskum, aj projektové riešenie.

32. Z Doplnku č. 1 k č. 2/2013 zo dňa 14.05.2014, vypracovaného znalcom Ing. Reichlom súd zistil, že: bola vyhotovená fotodokumentácia a bolo vykonané doplnkové domeranie konštrukcií; prístup do povalového priestoru nad prízemím nie je možný bez rozobratia strešnej krytiny, vstupné alebo revízne otvory nie sú vybudované, preto ani nebolo možné vykonať ani kontrolu drevených trámových stropov a krovu; kontrolu nosných konštrukcií deštruktívnymi metódami (vŕtanie, odstraňovanie omietok, sekanie sond, následné murárske a maliarske práce na ich odstránenie) v priestoroch kaviarenskej prevádzky z prevádzkového a hygienického hľadiska nebolo umožnené; ďalším dôvodom na nevykonanie prieskumu deštruktívnym spôsobom je absencia projektovej dokumentácie skutočného vyhotovenia so zakreslením vnútorných inštalácií, ktoré by mohli byť pri prieskume poškodené (vodovod, kanalizácia) a že značné ohrozenie osôb a následné materiálne a finančné škody vznikajú pri poškodení elektroinštalácie a pri ich odstraňovaní. Znalec navrhol reálne rozdelenie stavby a pozemku v súlade so spoluvlastníckymi podielmi, v zmysle schémy č. 5 č. 2/2013. Uviedol, že nehnuteľnosti sú reálne deliteľné určeným spôsobom, ktorému v najväčšej miere zodpovedá schéma č. 5, a to tak, že bude zachovaná možnosť užívania jednotlivých častí bez rozsiahlych búracích prác a stavebnomontážnych prác; rozdelenie musí byť vedené v konštrukciách vo zvislých rovinách od základov až po strechu. Nové konštrukcie, v ktorých je navrhnutá deliaca hranica, budú hrubé min. 25 cm, pôvodné konštrukcie, v ktorých je navrhnutá deliaca hranica sú hrubé od 30 do 54 cm. V strešnom priestore je potrebné vybudovať deliacu stenu s protipožiarnou odolnosťou z ľahkých materiálov v hrúbke min. 25 cm, presahujúcu nad povrch strešnej krytiny. Hĺbka navrhnutého základu pod novou deliacou konštrukciou na prízemí bude 90 cm pod úrovňou vonkajšieho terénu. Prípojky inžinierskych sietí nie je možné rozdeliť mimo zastavanej plochy budovy, nakoľko sú privedené z vedľajších cudzích pozemkov až na hranicu parc. č. 6526. Rozdelenie prívodu vody je možné umiestniť do pivnice. Reálne rozdelenie stavby si vyžaduje vybudovanie nových inštalačných rozvodov vody, elektriny, plynu vo vnútri stavby. Ďalej uviedol, že existujúce nosné konštrukcie stavby rešpektujú prvky dlhodobej životnosti stavby; doplňujúce deliace konštrukcie (v ktorých bude vedená vlastnícka hranica) je potrebné vybudovať v priestore základov, prízemia orientovaného do ulice a v priestore strechy. V závere uviedol, že stavbu je možné rozdeliť na dva samostatné nebytové priestory, pričom bude nutné vykonať zásahy do základov, priestoru prízemia a do priestoru strechy. Trasy vnútorných inštalácií a meranie spotreby dodaných médií v rozdelenej stavbe musia byť riešené v samostatnom projekte stavebných úprav vypracovanom oprávneným projektantom podľa zvolenej schémy reálneho rozdelenia stavby; prepočet nákladov na stavebné úpravy obsahuje

iba hrubý odhad stavebných nákladov, nenahradzuje podrobný rozpočet stavebných úprav spracovaný na základe schváleného projektu. Napokon uviedol, že návrh na reálne rozdelenie nehnuteľnosti podľa predloženej schémy musí byť dopracovaný a schválený na základe geometrického plánu a že realizácia stavebných úprav je podmienená vypracovaním podrobného projektu na zmenu dokončenej stavby.

33. Zo znaleckého posudku č. 176/2015, vypracovaného znalcom Ing. Ištokom dňa 22.09.2015 súd zistil, že všeobecná hodnota (určená metódou polohovej diferenciácie) predmetnej stavby podľa znalca je 65 486,12 eura a hodnota pozemku, na ktorom je predmetná stavba postavená, je 70 758,12 eura (čo je spolu 136 244,24 eura). K reálnej deliteľnosti stavby znalec uviedol, že je viacero alternatív, priklonil sa tiež k alternatíve č. 6 podľa č. 2/2013 Ing. Reichla. Pri uvažovaní o reálnej deliteľnosti stavby vychádzal z predpokladu ďalšieho využívania novovzniknutých samostatných nehnuteľností na obdobný účel ako doposiaľ. Náklady na rozdelenie stavby odhadol na 32 298,75 eura, pričom uviedol, že skutočné náklady na rozdelenie je možné stanoviť len ocenením projektovej dokumentácie. Hodnotu novovzniknutých samostatných stavieb určil na 88 408,05 eura (1. prevádzka) a 79 516,39 eura (2. prevádzka), teda spolu 167 924,44 eura. Uviedol, že zo všeobecnej hodnoty stavby vo výške 65 486,12 eura by na 1. prevádzku pripadla hodnota 43 464,33 eura a na 2. prevádzku by pripadla hodnota 17 988,26 eura a z celkovej hodnoty pozemku (70 758,12 eura) by na 1. prevádzku pripadol pozemok v hodnote 36 404,54 eura a na 2. prevádzku by pripadol pozemok v hodnote 34 353,58 eura. Všeobecnú hodnotu stavby a pozemku spolu (viď záver č. 176/2015) znalec určil sumou 136 244,24 eura, zaokrúhlene 136 000,- eur. K č. 176/2015 znalec ako prílohu pripojil náčrtok rozdelenia stavby na dve prevádzky. V závere tohto znalec uviedol, že rozdelením predmetnej stavby vzniknú dve malé, ktorých prevádzka bude dosahovať nižšie výnosy, preto sa priklonil k zachovaniu celistvosti stavby.

34. Znalec Ing. I. Ištók vo svojej výpovedi uviedol, že stavba má byť rozdelená tak, že v prípade deštrukcie jednej z novovzniknutých stavieb druhá novovzniknutá stavba musí byť nedotknutá, čo predchádzajúci znalec (rozumej v č. 2/2013) pri návrhoch na rozdelenie stavby nerešpektoval. Uviedol tiež, že predchádzajúci znalec delil stavbu po priečkach, nie po nosných stenách, nosná stena by bola spoluvlastnícka. Aj on navrhoval rozdelenie stavby cez nosnú stenu, pričom navrhol vybudovanie ďalšej nosnej steny v záujme samostatnosti novovzniknutých stavieb. Uviedol, že na povale nebol, vychádzal z predchádzajúceho popisu (ani znalec Ing. I. Reichel na povale domu nebol, nedostal sa tam). Na otázku, či sa dá reálna deľba stavby v vypracovať tak, aby zodpovedala § 43 SZ (základné požiadavky na stavby), teda aby zodpovedala Nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady č. 305/2011 uviedol, že podľa neho sa to nedá. K nákladom na rozdelenie stavby vypovedal, že neuviedol úplné náklady, tie sa zohľadnia v projekte (zmeny stavby).

35. Z takto vykonaného dokazovania vyvodil súd prvej inštancie správny záver o reálnej nedeliteľnosti predmetnej stavby, nakoľko za reálne nedeliteľnú stavbu je potrebné považovať aj takú stavbu, ktorú by bolo možné rozdeliť iba pri vynaložení väčších nákladov na stavebné úpravy. V konaní bolo preukázané, že predmetná stavba je z technického hľadiska deliteľná, nebolo však preukázané, aké skutočné náklady by bolo potrebné na rozdelenie vynaložiť, pričom z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynul záver o predbežných, hrubo odhadnutých nákladoch predstavujúcich cca 20% hodnoty stavby.

36. Z vypracovaných znaleckých posudkov, ako aj z výpovedí znalcov jednoznačne vyplynulo, že pri ohliadke stavby sa znalci nedostali do pivničných priestorov, ktoré sú trvalo zatopené, a ani do povalových priestorov, nebolo možné vykonať kontrolu nosných konštrukcií (z dôvodu kaviarenskej prevádzky), ani vykonať podrobný prieskum stavu prvkov dlhodobej životnosti. V prípade rozdelenia stavby by bolo nutné vykonať zásahy do základov, priestoru prízemia a do priestoru strechy. Obaja znalci skonštatovali, že nimi odhadované náklady na rozdelenie stavby sú len hrubým odhadom a konečnú sumu by určil až projekt zmeny dokončenej stavby. Takýto projekt v spore predložený nebol. Žalobca predložil iba cenové ponuky stavebných firiem, ktoré však nebolo možné považovať za dostatočne relevantné, nakoľko tieto boli vyhotovené bez poznania skutočného stavu pivničných a povalových priestorov stavby, bez poznania stavu základov ako aj stavu prvkov dlhodobej životnosti.

37. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetná stavba je reálne deliteľná bez vynaloženia neprimeraných nákladov, spočívalo na ňom dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti. Na preukázanie uvedenej skutočnosti mohol slúžiť projekt rozdelenia stavby s vyčíslením celkových nákladov, poznajúc a vyhodnotiac stav celej stavby, vrátane jej pivničných a povalových priestorov. Žalobca takýto projekt nepredložil, v tomto smere nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, preto je potrebné dospieť

k záveru o neunesení jeho dôkazného bremena v časti preukázania možného rozdelenia stavby bez vynaloženia neprimeraných nákladov.

38. Príslušné ustanovenia § 185 a nasl. (predtým § 120 a nasl. OSP účinného do 30.06.2016) zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

39. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

40. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie.

41. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (účinný do 30.06.2016) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

42. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu

ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

43. V prejednávanom spore súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, zároveň neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 185 ods. 2 a 3 pre vykonanie dôkazu bez návrhu sporových strán.

44. Žalovaný dôvodne poukázal na to, že pri klasickom sporovom konaní je navrhovanie a vykonávanie dôkazov výlučne v pôsobnosti účastníkov konania a najmä žalobcu. Žalobca po celú dobu trvania konania pred súdom prvej inštancie mal možnosť sa k predloženým znaleckým posudkom vyjadriť, klásť znalcom otázky ako aj žiadať od nich vysvetlenia na rozpory vzniknuté medzi nimi. Žalobca tieto svoje práva pred súdom prvej inštancie aj využil a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Znalci odpovedali na všetky položené otázky zo strany sporových strán ako aj zo strany súdu prvej inštancie a ich odpovede sa premietli vo výroku a v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.04.2018 vyzval strany na predloženie ďalších návrhov na dokazovanie, pričom títo zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo je zachytené v zápisnici z tohto pojednávania. Žalobca nevyužil možnosť predložiť ďalšie návrhy na dokazovanie, ktorú mu súd prvej inštancie poskytol. Žalobca preto nedôvodne presúva svoju vlastnú procesnú zodpovednosť spočívajúcu v povinnosti bremena tvrdenia a dôkazného bremena na súd, keď nedôvodne súdu vytýka, že súd sám neodstraňoval prípadné rozpory v znaleckých posudkoch, resp. neinicioval ich doplnenie, resp. doplnenie ďalších dôkazov.

45. Žalobca ako dominus litis (pán sporu) jasne uviedol, akým spôsobom navrhuje vyporiadať predmetné podielové spoluvlastníctvo. Rovnako jasne uviedol, že je ochotný zabezpečiť rozdelenie stavby s tým, že náklady na rozdelenie budú rozdelené pomerne medzi žalobcu a žalovaného. Súd prvej inštancie preto nemal žiaden dôvod od žalobcu zisťovať jeho prípadný záujem na prikázanie nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva, či prípadnú ochotu zabezpečiť rozdelenie stavby výlučne na náklady žalobcu. Pokiaľ žalobca mal takúto vôľu, nič mu nebránilo prezentovať ju pred súdom prvej inštancie. Najmä pokiaľ žalovaný opakovane jednoznačne trval na tom, že nesúhlasí s rozdelením stavby, nie je ochotný podieľať sa na nákladoch na rozdelenie, pretože ich považuje za neprimerane vysoké a že žiada prikázať nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného za primeranú náhradu.

46. Súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy smerujúce k preukázaniu možnosti reálneho rozdelenia predmetnej stavby a dospel k vecne správnemu záveru, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo preukázať, že by bolo možné predmetnú stavbu rozdeliť bez vynaloženia neprimeraných (väčších) nákladov.

47. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych argumentov dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že najrozumnejšiemu a najspravodlivejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ako podielovými spoluvlastníkmi zodpovedá riešenie, ku ktorému dospel aj súd prvej inštancie, a to zrušenie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam a ich prikázanie do výlučného vlastníctva žalovaného za náhradu vyplatenú žalobcovi, čím je garantované právo žalobcu, aby za svoj spoluvlastnícky podiel dostal finančnú náhradu.

48. Súd prvej inštancie jasne uviedol kritériá, na základe ktorých rozhodol o prikázaní nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorými boli veľkosť spoluvlastníckeho podielu a zamýšľané užívanie nehnuteľností. V prospech žalovaného bolo aj to, že preukázal schopnosť vyplatiť finančnú náhradu žalobcovi, ako aj skutočnosť, na ktorú počas konania žalovaný poukázal, a to, že žalovaný má k nehnuteľnostiam rodinnú väzbu (tieto patrili jeho príbuzným), pričom žalobca nadobudol svoj úvodný spoluvlastnícky podiel kúpou od ostatných spoluvlastníkov, pričom však nebolo rešpektované zákonné predkupné právo zvyšných spoluvlastníkov. Žalobca teda musel už od počiatku rátať s tým, že jeho snaha získať celú nehnuteľnosť pre seba, resp. dosiahnuť jej rozdelenie, nemusí byť úspešná.

49. Pokiaľ aj žalobca argumentoval tým, že sa podstatnou mierou pričinil o usporiadanie podielov bývalých spoluvlastníkov, keď inicioval príslušné konania o ich vyhlásení za mŕtvych a následné dedičské konania, je nutné podotknúť, že tieto konania mohli prebehnúť aj ex offo, t.j. aj bez návrhu žalobcu, zároveň len samotná procesná aktivita, resp. záujem o usporiadanie podielov bývalých spoluvlastníkov žalobcu nemôže privilegovať pri posúdení, komu nehnuteľnosti prikázať. Naviac, tak ako už bolo uvedené, žalobca vo svojom záverečnom návrhu nenavrhoval nehnuteľnosti prikázať do svojho výlučného vlastníctva a ani nepreukazoval schopnosť vyplatil podiel žalovaného.

50. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že mu nebolo doručené podanie žalovaného zo dňa 13.04.2018, je dôvodné súhlasiť s argumentáciou protistrany, že toto podanie malo iba procesný charakter, žalovaný v ňom reagoval na procesnú situáciu, ktorá nastala, keď žalobca svoj návrh na doplnenie dokazovania za účelom aktualizácie všeobecnej ceny predmetnej nehnuteľnosti zobral späť. Toto podanie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti a ani nové návrhy na dokazovanie, na ktoré by mal alebo musel žalobca reagovať. Za takéhoto stavu prípadné nedoručenie podania žalovaného zo dňa 13.04.2018 žalobcovi nemohlo objektívne spôsobiť to, že by postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný tiež dôvodne poukázal na to, že žalovaný už na pojednávaní dňa 13.10.2017, ktoré predchádzalo podaniu zo dňa 13.04.2018, nemal žiadne návrhy na dokazovanie a žiadne návrhy na dokazovanie neobsahovalo ani jeho podanie zo dňa 13.04.2018. Z toho vyplýva, že z jeho strany neodzneli žiadne nové skutočnosti ani návrhy, ktoré by mohli akokoľvek poškodiť žalobcu. Žalobca mal možnosť na pojednávaní súdu prvej inštancie, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, požiadať súd o doručenie písomného podania žalovaného zo dňa 13.04.2018, mal možnosť domôcť sa nápravy prípadných procesných vád, mal možnosť predniesť návrhy na doplnenie dokazovania, pričom žiadnu z týchto možností nevyužil. Bolo preto potrebné dospieť k záveru, že i keď zo strany súdu prvej inštancie nedoručením podania žalovaného zo dňa 13.04.2018 došlo k procesnému pochybeniu, takýmto nesprávnym procesným postupom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patraice procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a tak nebol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd pritom zohľadnil aj tú skutočnosť, že celé konanie trvá už 18 rokov, prieťahy v ňom skonštatoval aj Ústavný súd SR, vo veci doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté, preto by bolo neprimerané dospieť k záveru o potrebe zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie len z dôvodu vyššie uvedeného procesného pochybenia.

51. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej vo výroku I. a II. v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

52. Súd prvej inštancie však pochybil, keď svoje rozhodnutie v časti náhrady trov konania dostatočne neodôvodnil, keď za takéto riadne odôvodnenie nemožno považovať len konštatovanie plného úspechu žalovaného, bez zohľadnenia všetkých relevantných špecifík prejednávaného sporu.

53. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predstavuje osobitný druh sporového konania, jeden z prípadov tzv. iudicium duplex, pre ktoré je príznačné, že obe procesné strany majú zároveň postavenie žalobcu a žalovaného. Táto skutočnosť sa prejavuje najmä v tom, že podaním žaloby žalobcom na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je uplatnené aj rovnaké právo žalovaného, a taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci, pričom vzájomné návrhy strán vedú súd k precizácii jeho meritórneho rozhodnutia tak, aby bolo zákonné a čo v najväčšej miere spravodlivé. Na druhej strane aj v prípade rozhodovania o žalobe o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje princíp úspechu v konaní a princíp zodpovednosti za vzniknuté trovy. Preto aj v takomto konaní možno dospieť k záveru, že jedna alebo druhá strana bola procesne úspešná a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. Je tomu tak najmä vtedy, keď súd rozhodne v zmysle žalobnej požiadavky strany s tým, že obrana prostistrany je posúdená ako nedôvodná, napr. ak protistrana nedôvodne nesúhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, alebo nedôvodne nesúhlasí s ohodnotením nehnuteľnosti.

54. Podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe pri rozhodovaní o trovách v konaniach o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva platí, že ak súd návrhu vyhovel a zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa žalovaný neúspešne bránil alebo navrhoval iný spôsob vyporiadania, niet zásadne prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 O.s.p. o trovách konania (Zborník rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR IV., str. 748). Prípadnú tvrdosť pri rozhodovaní o

trovách konania možno korigovať použitím § 150 O.s.p. (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 12Co/273/2006). Pre použitie § 150 O.s.p. v konaniach o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má však význam zistenie toho, či žalobca pred podaním návrhu na vyporiadanie navrhol vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, ako aj toho, akým spôsobom uplatnil zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v návrhu na začatie konania na súde a dosiahol plný úspech (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo1962/2002, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/489/2005).

55. Aj keď bol žalobca v spore o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v konečnom dôsledku neúspešný, keďže jeho žaloba bola zamietnutá, tak toto kritérium, t. j. kritérium úspešnosti v spore, nemôže byť nosným pri rozhodovaní o trovách konania, ak v danom prípade už pri podaní žaloby nebolo možné konštatovať jej zjavnú bezúspešnosť alebo nedôvodnosť, keďže výsledok sporu závisel výlučne na úvahe súdu odvíjajúcej sa od posúdenia zisteného skutkového stavu, ktorú strany sporu nemohli predvídať (por. uznesenie Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 425/2016).

56. Ak podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšal s druhým spoluvlastníkom dohodnúť a aký následne navrhol v súdnom konaní, bol v súdnom konaní v plnom rozsahu úspešný (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2012, sp. zn. 4 M Cdo 10/2012).

57. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 01.09.2000).

58. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na aktuálny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 168/2018 <.-22, v ktorom súd skonštatoval, že ustanovenie § 257 predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 <.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 <.). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009 <., sp. zn. 5 Cdo 67/2010 <. či sp. zn. 3 MCdo 46/2012 <.) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 <. či sp. zn. I. ÚS 303/12 <.), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000 <.). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy

zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor" umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 <. a sp. zn. I. ÚS 1593/15 <.]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva" resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva". Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania" už nemá v oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 <. či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010 <.) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (I. ÚS 153/2018 <.). Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06 <.).

59. Poukazujúc na vyššie uvedené odvolací súd je nútený konštatovať vážny nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti náhrady trov konania a v dôsledku toho jeho nepreskúmateľnosť, predovšetkým vo vzťahu k absencii právnych úvah bez uvedenia konkrétnych skutkových zistení, vedúcich ho k odôvodneniu spôsobu napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na charakter sporu (vyporiadanie podielového spoluvlastníctva), ktorý nesie so sebou pri rozhodovaní o náhrade trov konaní určité špecifiká, bolo potrebné náležite odôvodniť aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 1 (nielen všeobecným konštatovaním o plnom úspechu žalovaného), resp. podrobne a presvedčivo odôvodniť, či je v prejednávanom spore namieste rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 alebo podľa § 255 ods. 2 CSP, zároveň bolo potrebné podrobne a presvedčivo odôvodniť, či je v prejednávanom spore namieste rozhodnúť o náhrade trov konania aj podľa § 257 a nepriznať náhradu trov konania na základe existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie argumentáciu strany odôvodňujúcej opodstatnenosť aplikácie aj tohto ustanovenia nemôže odbiť len strohým konštatovaním, že dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil, ale musí konkrétne reagovať na rozhodujúce argumenty sporovej strany.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

61. Povinnosťou súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude, aby dôsledne zvážil a podrobne odôvodnil opodstatnenosť aplikácie buď § 255 ods. 1 alebo § 255 ods. 2 CSP, resp. § 257 CSP, zohľadniac pritom argumentáciu oboch strán, ako aj početné súdne rozhodnutia v obdobných veciach, s dôrazom na potrebu dôkladného odôvodnenia prípadného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 220 ods. 3 . Úlohou súdu bude v ďalšom konaní zisťovať, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane strán sporu, pre ktoré by mohol dospieť k záveru, že ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností v danej veci. Nemôže ísť o ľubovôľu súdu, ale o starostlivé posúdenie všetkých rozhodných hľadísk. Pri skúmaní, či dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, je pritom potrebné zohľadniť nie len pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo predovšetkým na majetkových

pomeroch oprávnenej strany. Významným z hľadiska aplikácie § 257 sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v priebehu konania a ďalšie skutočnosti. Ak súd zistí, že dôvody hodné osobitného zreteľa neexistujú, rozhodne o náhrade trov konania podľa všeobecnej zásady úspechu v konaní. Ak zistí, že existujú, v odôvodnení rozhodnutia ich bude špecifikovať a posudzovať komplexne, v súlade s hore uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný.

62. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia (formou uznesenia) bude postupovať v súlade s ustanovením § 220 ods. 1 až 3 tak, aby obsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie dostatočným spôsobom informovať sporové strany o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Ak súd prvej inštancie dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami z hľadiska základu pre toto rozhodnutie, bude rozhodnutie súdu opätovne považované za arbitrárne a teda rozporné s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (sp. zn. I. ÚS 265/05). Jednou z požiadaviek čl. 6 Dohovoru o ľudských právach je, aby sa súdy zaoberali aj najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami, ako i uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Vetrenko v. Moldavsko z 18. mája 2010).

63. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať podľa platného procesného kódexu CSP, so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré patria odvolateľom v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania a ich uplatnením. Je pritom nutné rešpektovať základné princípy o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní sporových strán.

64. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

65. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

66. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

67. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .