Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/135/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený: Advokátska Kancelária Korytár s.r.o., Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO: 42 243 279, proti žalovanému: H. S., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX, o zaplatenie 10.271,83 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 4C/186/2014-196 zo dňa 10.01.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.042,56 eur, úrok z omeškania 0,024% denne zo sumy 6.042,56 eur od 15.02.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v rozsahu 17,65%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.271,83 EUR, úrok z omeškania vo výške 0,024 % denne zo sumy 6.894,28 EUR od 31.1.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497 Obchodného zákonníka, § 1, § 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 až 14, § 11 ods. 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi žalobcom a žalovaným prišlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Napriek tejto skutočnosti bolo potrebné posúdiť Zmluvu podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010Z.z., pretože sa jednalo o poskytnutie úveru, kde žalobca ako veriteľ vystupoval ako právnická osoba , ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ teda fyzická osoba , ktorá nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Normy obchodného práva sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal, že dňa 23.5.2011 uzatvoril žalovaný so žalobcom Úverovú zmluvu č.4105083824 (ďalej len Zmluva), ktorou žalobca poskytol dohodnutý úver vo výške 6.500 € a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť dohodnuté úroky. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy sú Úverové zmluvné podmienky (ďalej len UP). Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti je určený v Zmluve. Žalovaný nedodržal platobnú disciplínu vyplývajúcu zo Zmluvy a poskytnutý úver v dohodnutej lehote nevrátil. Dňa 30.1.2012 žalobca vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy vo výške 6.914,23 € spolu s upozornením na jej vymáhanie súdnou cestou v súlade s hlavou 7, § 3 písm. a). Ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavoval dlh sumu 10.271,83 € , ktorá suma pozostávala z istiny v sume 192,43 €, poplatku za vedenie účtu v sume 9,95 €, riadneho úroku v sume 530,78 €, zosplatnenej istiny v sume 6.171,07 €, sankčného úroku z omeškania v sume 1.163,58 € , zmluvnej pokuty do zosplatnenia v sume 2.179,20 € a dopočítaného úroku v sume 24,82 €. Vykonaným znaleckým dokazovaním z odboru grafológie v inej trestnej veci bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný úverovú zmluvu, ktorá je predmetom žaloby podpísal, čím boli jeho tvrdenia vyvrátené. Zo splátkového kalendára je zrejmé, že žalovaný zaplatil na danom úvere celkom sumu 457,44 €, tak ako je špecifikované vyššie. Uzatvorená zmluva obsahuje všetky náležitosti vymedzené v § 9 ZSU, bola uzatvorená v súlade s predpismi o ochrane spotrebiteľa a preto súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorým navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu, priznať mu náhradu trov konania vo výške 100 %, resp. navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), e), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že predmetnú úverovú zmluvu neuzavrel, podpis na nej nepatrí jemu. Úver zobrala V. a peniaze nechala poslať na účet jej priateľky F., žalovaný žiadne peniaze nedostal. V čase uzavretia zmluvy mal žalovaný s V. intímny pomer, mala prístup k jeho dokladom a vedela aj, ako sa podpisuje. V.iadne peniaze nedlhoval, V. aj F. pri svojich výpovediach klamali. Znalec nemal dostatok podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku, žalovaný namieta jeho závery. V. bola v trestnom konaní na OS Trnava sp.zn. 2T/111/2009 uznaná vinnou za 9 skutkov na tom istom skutkovom základe ako v prípade žalovaného, čo vytvára dôvodné podozrenie. Jediný dôkaz, na základe ktorého bolo vyhovené žalobe, je znalecký posudok, ktorý žalovaný namieta, podpis nie je jeho. Ak by si žalovaný bral úver, dal by si peniaze poslať na svoj účet a nie na účet F., žalovaný však peniaze ani nevidel, tieto so rozdelili ony dve. Žalovaný uveril V., že úver splatí, ona sa mu priznala, že uzavrela úverovú zmluvu, nakoľko potrebovala finančné prostriedky. Žalovaného uisťovala, že celý dlh splatí a za týmto účelom mu dala aj sumy na zaplatenie jednotlivých prvých splátok, následne už úver nesplácala. V deň, keď mala byť podpísaná úverová zmluva, žalovaný ani nebol v Trnave, s V. nebol v kontakte, rozišli sa. Po tak dlhom čase si už nespomína, s ktorými osobami bol v deň uzavretia úveru a ktoré by vedeli dosvedčiť, že v ten deň nebol v Trnave.

4. Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný nedôvodne namieta porušenie jeho procesných práv, keď bol na pojednávaní dňa 10.01.2018 poučený, že má možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a sám uviedol, že nevie, čo by viac mohol urobiť a preto nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Napriek tomu, že znalec v trestnom konaní potvrdil pravosť podpisu žalovaného, žalovaný nenavrhol vykonať znalecký posudok v predmetnej veci, ani nemal žiadne iné návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd správne podľa § 182 vyhlásil dokazovanie za skončené. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými navrhnutými dôkazmi, žiaden z nich neodmietol, na základe ich vyhodnotenia dospel k správnym skutkovým zisteniam a tiež vec správne právne posúdil.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je možné priznať čiastočný úspech, keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nemožno napadnutý rozsudok považovať za vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.

7. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec však nesprávne právne posúdil.

8. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie otázky obsahových náležitostí úverovej zmluvy, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie a obidve sporové strany mali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 .

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v celom rozsahu vyhovel, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ako aj s poukazom na ex offo kontrolu spotrebiteľskej zmluvy.

10. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že dňa 23.5.2011 uzatvoril žalobca so žalovaným Úverovú zmluvu č. 4105083824 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému bezúčelový úver v sume 6.500,- eur bankovým prevodom na účet č. 2837655753/0200. Žalovaný sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť v 84 pravidelných mesačných splátkach po 146,72 eur, teda v celkovej výške 12.324,48 eur so splatnosťou prvej splátky do 29.6.2011 a každej ďalšej splátky vždy do 15. dňa tohto ktorého mesiaca. Ročná úroková sadzba bola určená vo výške 20,12 %, RPMN 22,3 do 23,00 %, priemerná hodnota RPMN 17,62 %. Zo splátkového kalendára je zrejmé, že žalovaný zaplatil na danom úvere celkom sumu 457,44 eur (dňa 30.6.2011 sumu 146,72 eur, dňa 30.8.2011 sumu 150,72 eur , dňa 9.9.2011 sumu 150,- eur a dňa 17.2.2012 sumu 10,- eur. Listom zo dňa 30.1.2012 označeným ako „výzva k splateniu celého úveru“ ho vyzval žalobca na zaplatenie sumy 6.914,23 eur do 15. dní od odoslania tejto výzvy. Z poštového podacieho hárku vyplýva, že výzva bola daná na poštovú prepravu dňa 2.2.2012. Podaním zo dňa 7.8.2014, doručeným súdu dňa 11.8.2014, žalobca špecifikoval žalovanú s tým, že suma 192,43 eur predstavuje výšku dlžnej sumy bez úrokov do času zosplatnenia t.j. splátky 1. až 8., suma 6.171,07 eur predstavuje zosplatnenú istinu teda výšku dlžnej sumy bez úrokov a poplatkov, ktorú by mal žalovaný uhradiť v prípade riadneho platenia úveru t.j. splátky 9. až 81., suma 530,78 eur predstavuje riadny úrok (teda úrok z poskytnutej istiny do dňa zosplatnenia t.j. zo splátok 1. až 8., suma 2.179,20 eur predstavuje dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z celkovej dlžnej čiastky (hlava 17 § 3 UP), suma 9,95 eur predstavuje poplatok za vedenie účtu, a suma 1.163,58 eur + 24,82 eur predstavuje úrok z omeškania vypočítaný v zákonnej výške t.j. 0,024 % denne zo sumy 6.894,28 eur za obdobie od 15.2.2012 do 30.1.2014 (do dňa podania žaloby). Ďalej si žalobca uplatňuje tento úrok z omeškania v zákonnej výške t.j. 0.024% denne (9 % ročne) i od 31.1.20104 až do zaplatenia. Žalobca má za to, že Zmluva bola uzavretá v súlade s § 53 a nasl. (zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky), ako aj v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy ( ďalej len ZSU ). Obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 cit. zákona, a preto nie je možné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 ZSU.

11. Odvolateľ ako prvé namietal, že on predmetnú zmluve neuzavrel, nenachádza sa na nej jeho podpis, neboli mu vyplatené žiadne finančné prostriedky.

12. Odvolací súd túto jeho procesnú obranu považoval za nepreukázanú, keď už súd prvej inštancie vykonal k otázke platnosti úverovej zmluvy dostatočné dokazovanie, oboznámil sa s obsahom úverovej zmluvy, vypočul žalovaného a svedkyne E. V. a J. F., oboznámil sa so znaleckým posudkom č. 16/2017 Mgr. Miroslava Koutného, z ktorého vyplynulo, že podpis na zmluve patrí žalovanému. V prospech žalovaného nesvedčilo nič okrem jeho výpovede, ktorá však bola vyvrátená samotnou písomnou úverovou zmluvou podpísanou žalovaným, ako aj výpoveďami svedkýň, ktoré popísali okolnosti uzavretia úverovej zmluvy. V neprospech žalovaného obrany o tom, že on zmluvu neuzavrel, svedčí aj to, že sám žalovaný uhrádzal splátky úveru, ako aj zistenia z CD nosiča predloženého žalobcom, keď z nahrávok medzi operátorom žalobcu a žalovaným je zrejmé, že žalovaný si bol nie len vedomý záväzku voči žalobcovi ale zároveň prejavil vôľu uhrádzať svoj dlh a rovnako mal záujem o prispôsobenie termínu splátok. Žalovaný pred súdom prvej inštancie neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci jeho obranu, a preto ju súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný mal možnosť sa k všetkým dôkazom vyjadriť na pojednávaní, mal možnosť navrhnúť dôkazy, preto nemožno konštatovať nesprávny procesný postup znemožňujúci strane uskutočnenie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie považoval za preukázané, že predmetnú zmluvu uzatvoril žalovaný. Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v zmluve bol uvedený účet nepatriaci žalovanému, a teda peniaze z poskytnutého úveru boli poukázané na účet patriaci J. F.. V tomto prejednávanom spore je totiž rozhodujúci zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným a prípadná dohoda medzi žalovaným a J. F.i E. V. nie je pre posúdenie veci rozhodujúca. Pokiaľ bol žalovaný poškodený konaním J. F.i E. V., či inej osoby, má možnosť domáhať sa ochrany svojich práv voči týmto osobám.

14. Odvolací súd mal z vykonaného dokazovania nepochybne preukázané na rozdiel od súdu prvej inštancie, že posudzovaná úverová zmluva neobsahuje zákonom požadované obsahové náležitosti v zmysle ust. § 9 ZoSU, ktoré súd prvej inštancie síce vo svojom rozhodnutí citoval, tieto však správne neaplikoval. Vzhľadom na to, že súd je povinný ex offo, t.j. z úradnej povinnosti a bez ohľadu na aktivitu spotrebiteľa, podrobiť zmluvu kontrole z hľadiska dodržania noriem spotrebiteľského práva, bolo potrebné, aby takúto kontrolu vykonal aj odvolací súd, i keď odvolateľ uplatnil len všeobecne odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Bolo preto potrebné ex offo pristúpiť k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základné obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.

17. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli naplnené. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru.

18. Zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona, t.j. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. I keď v zmluve je uvedená adresa žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy, príp. úverových podmienok, nevyplýva, že adresa žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. K otázke neuvedenia tzv. reklamačnej a sťažnostnej adresy predávajúceho v zmluve je potrebné uviesť, že za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať uvedenie adresy sídla žalobkyne v záhlaví zmluvy v rámci jej ďalších identifikačných údajov. Tieto údaje vyplývajúce z výpisu z obchodného registra len umožňujú identifikovať žalobkyňu nezameniteľným spôsobom ako poskytovateľa úveru žalovanému. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nevyplýva, že by adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, mala byť totožná so sídlom tohto subjektu. Navyše v prípade žalobcu pôsobiaceho na území celého Slovenska, zohľadniac tiež, že na zmluve v záhlaví je uvedený aj subjekt Tesco Finančné služby a zmluva bola uzatvorená v Trnave, nie je zrejmé, na ktorej adrese môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Predmetná zmluva teda obsahovala len formálne označenie poskytovateľa úveru (žalobkyne), ako zmluvnej strany (v úvodnej časti zmluvy), čo nepredstavuje obsahovú informáciu pre spotrebiteľa, na akej adrese môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (takýto údaj nebol uvedený v žiadnej časti predmetnej zmluvy). ZoSÚ v § 9 ods. 2 jednoznačne odlišuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa písm. b), teda obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa ak ide o právnickú osobu a podľa písm. c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obe uvedené náležitosti. Pokiaľ teda v predmetnej úverovej zmluve je v záhlaví uvedené obchodné meno, sídlo a IČO veriteľa, ide o údaje identifikujúce veriteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) ZoSÚ.

19. Predmetná zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej splátky úveru, pričom tento údaj je podstatnou náležitosťou s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Pritom údaj o počte splátok 84 a údaj o lehote splatnosti nespĺňa požiadavku citovaného zákonného ustanovenia o konečnej splatnosti úveru.

20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. (od 1.4.2015 do 30.4.2018 písm. l) )

21. K otázke potreby členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky odvolací súd s poukazom na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a na § 393 ods. 3 uvádza nasledovné:

22. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciu splátok“).

23. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z.z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 z 29. novembra 2017). Novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch. z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

24. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, ani tento podľa odvolacieho súdu nebol dôvodný, a to preto, že dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté len v úverových podmienkach je potrebné považovať za absolútne neplatné.

25. Odvolací súd považuje predmetnú zmluvnú pokutu za dojednanú neplatne a neúčinne na základe toho, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa zákonných ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z tohto vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a to v zákonom predpísanej písomnej forme. Preto jej obsiahnutie v úverových zmluvných podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu obchodných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá, takýto dojem vyvoláva aj veľkosť resp. drobnosť písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky formuluje. V podstate žalovaný ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Je nutné tiež uviesť, že ide o vzťah spotrebiteľský podľa zák. o spotrebiteľských úveroch, podľa zák. ust. Obč. zák. Naviac obchodné podmienky súčasťou, ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané dodávateľom ani spotrebiteľom, pričom zák. ust. § 544 Obč. zák. vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Obč. zák. dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, aj keď sa toho nikto nedovolá. Vzhľadom na to, že neexistuje platné dojednanie o zmluvnej pokute, nemá žalobca právo požadovať od žalovaného zaplatenie zmluvnej pokuty.

26. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn. I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať (prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo. Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje).

27. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť.

28. Vzhľadom na to, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami nemá vyššie citované obsahové náležitosti, je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, medzi stranami tiež nebola platne dohodnutá zmluvná pokuta, preto žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť len dlžnú istinu z poskytnutého úveru. Medzi stranami nebolo sporné, že úver bol poskytnutý vo výške 6.500,- eur, splatený bol vo výške 457,44 eur, dlžná istina potom predstavuje sumu 6.042,56 eur. Okrem tejto dlžnej istiny nemá žalobca nárok na žiadne ďalšie úroky či poplatky, má nárok len na zákonné úroky z omeškania.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

30. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. Žalobca si uplatnil i úrok z omeškania, keď odvolací súd vyhovel i v tejto časti jeho žalobe a priznal mu úrok z omeškania 0,024% denne od 15.02.2012 do zaplatenia z priznanej sumy, keď sa stotožnil s dňom vzniku omeškania 15.02.2012, vychádzajúc z predčasného zosplatnenia úveru (žalobca vyčíslil zákonný úrok z omeškania za obdobie od 15.02.2012 do 30.01.2014 a potom si ho uplatnil od 31.01.2014 do zaplatenia). Odvolací súd sa stotožnil s výškou úrokov z omeškania 0,024% denne, keď výška základnej úrokovej sadzby zverejnená na webovej stránke O., bola 1 % + 8 bodov spolu výška 9 % ročne, ktorú uplatnená výška 0,024% denne nepresahuje (0,024 x 365 = 8,76), v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

32. S poukazom na vyššie uvádzané, odôvodňujúce len čiastočné vyhovenie žalobe, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 388 CPS zmenil a žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 6.042,56 eur, úrok z omeškania 0,024% denne zo sumy 6.042,56 eur od 15.02.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti odvolací súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

33. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa cit. ust. § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s cit. ust. § 255 ods. 2 tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal voči čiastočne neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie aj na odvolacom súde v rozsahu 17,65%, keď žalobca bol úspešný v časti 6.042,56 eur a neúspešný v časti 4.229,27 eur, potom jeho čistý úspech predstavuje 1.813,29 eur (6.042,56 - 4.229,27), čo je úspech v rozsahu 17,65% (1.813,29 : 10.271,83 x 100). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .