Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_26Sa-13-2018.pdf
PDF · 130.42 KB
Case nature
Area
Subarea
26Sa/13/2018
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v právnej veci žalobcu: E.. E. F., nar. X. H. XXXX, bytom E. XX D, XXX XX O., občan Slovenskej republiky, právne zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému Generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. júna 2018 takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. júna 2018 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X z 26. apríla 2018 z r u š u j e a v e c v r a c i a prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania v celom rozsahu a zaplatiť ich v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa ústredie (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. apríla 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o žiadosti žalobcu o zvýšenie sumy jeho starobného dôchodku zo dňa 5. apríla 2018 tak, že jeho žiadosť zamietol v súlade s ust. § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP“). V odôvodnení rozhodnutia citoval ust. § 60 ods. 2, § 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 2 -
255 ods. 5 a § 274 ZoSP a vychádzajúc zo skutkových zistení, že žalobcovi bol Rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky Bratislava č. 3168/2003/890401 zo dňa 23. januára 2003 priznaný od 1. júla 2002 výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 7 a § 68 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom mu bola zhodnotená celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 29 rokov a 80 dní, dobu jeho dôchodkového poistenia od 1. augusta 1970 do 19. októbra 1999, ktorá nebola zaradená do zvýhodnenej pracovnej kategórie pri rozhodovaní o podanej žiadosti z hľadiska zisteného obdobia dôchodkového poistenia žalobcu nezohľadnil. Dôvodil, že nakoľko doba pracovnej činnosti colníka nie je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií do I. a II. kategórie funkcií, nebolo možné dobu služby, ktorá bola zhodnotená pre výsluhový dôchodok hodnotiť pre nárok a výšku starobného dôchodku v súlade s ust. § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 ZoSP, pretože podľa § 274 ZoSP sa zachovávajú len nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnania do I. a II. pracovnej kategórie vrátane doby služobného pomeru zaradenej do kategórii funkcií. Uviedol tiež, že aplikačná prax vo veci hodnotenia doby služobného pomeru, ktorá nebola vykonávaná v I. a II. kategórii funkcií nebola zosúladená, preto nebolo možné o jeho žiadosti rozhodnúť na základe rozsudkov, týkajúcich sa iných konkrétnych poistencov, na ktoré žalobca poukázal.
2. O podanom odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 27. júna 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 218 ods. 2 ZoSP tak, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
3. V odôvodnení rozhodnutia zopakoval výrok prvostupňového rozhodnutia a obsah podaného odvolania žalobcu a konštatoval, že ako odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie aj priloženú spisovú dokumentáciu v celom rozsahu a dospel k záveru, že postup prvostupňového orgánu bol správny, preto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. S poukazom na ust. § 65 ods. 1 a 2 ZoSP konštatoval, že žalobca dosiahol dôchodkový vek dovŕšením fyzického veku 62 rokov dňom 3. mája 2010. Právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20. marca 2015 bol žalobcovi podľa § 65 a § 82 ZoSP priznaný od 10. apríla 2012 starobný dôchodok vo výške 207,20 EUR mesačne. Rozhodnutím M. K. R. K. zo dňa 23. januára 2003 (konkrétne citovaný v bode 1 tohto rozsudku) mu bol od 1. júla 2002 priznaný výsluhový dôchodok, v ktorom bola zhodnotená doba výkonu jeho štátnej služby v rozsahu 29 rokov a 80 dní. Z evidenčných podkladov vyplynulo, že žalobcov služobný pomer v M. R. trval od 1. augusta 1970 do 19. októbra 1999, pričom nebol zaradený do zvýhodnenej pracovnej kategórie. Z uvedeného vyvodil, že bez preukázaného výkonu zamestnania, resp. služby vo zvýhodnenej pracovnej kategórii (resp. kategórie funkcií) nebolo možné posudzovať jeho žiadosť o zvýšenie starobného dôchodku podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súvisiaceho s ust. § 274 ZoSP, tj. zachovať jeho nárok na určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 3 -
sociálneho poistenia napriek tomu, že získal dobu služby v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože uňho neboli splnené podmienky na zníženie dôchodkového veku. Keďže výkon jeho zamestnania colníka nebol zaradený do zvýhodnenej I. (II.) kategórie funkcií nebolo možné postupovať ani podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 (rozumej Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128)) a hodnotiť dobu výkonu jeho služby colníka a počas nej dosiahnuté vymeriavacie základy pre nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov o sociálnom poistení. Na základe uvedeného konštatoval nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu ohľadom nehodnotenia celého obdobia jeho dôchodkového poistenia. Za nedôvodnú označil aj jeho námietku, podporenú poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že nesprávnym, výlučne gramatickým výkladom zákona bol ako poistenec osobitného systému sociálneho poistenia diskriminovaný, pretože v nich prezentovaný právny názor nebol zovšeobecnený. Žaloba 4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové konanie prvostupňovému orgánu verejnej správy. Uplatnil si právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Označil ich za nezákonné, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a zo skutkového stavu, ktorý bol v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Tvrdil, že prvostupňovým rozhodnutím aj rozhodnutím žalovaného boli porušené jeho práva, pretože napriek priznaniu starobného dôchodku v nesprávnej výške rozhodnutím z 20. marca 2015, mu bola zamietnutá žiadosť o jeho zvýšenie. Žalovaný konal v rozpore s ust. § 218 ods. 2, ods. 3 ZoSP, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie napriek tomu, že bolo založené na nesprávnych skutkových zisteniach a bolo výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Orgány verejnej správy v oboch stupňoch odôvodnili zamietnutie jeho žiadosti o zvýšenie starobného dôchodku tým, že ustálená judikatúra súdov je na jeho prípad pre odlišný skutkový stav nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do zvýhodnenej kategórie a argumentovali citáciou právnych predpisov bez vyslovenia relevantného právneho názoru. Ich konanie a rozhodnutia označil za rozporné s čl. 33 Dohovoru č. 128 a rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorou bola aplikačná prax súdov v skutkovo a právne zhodných veciach zjednotená s tým, že „výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok iba krátiť a nie ho nepriznať, pričom pri posudzovaní doby poistenia musí Sociálna poisťovňa vychádzať z celkovej doby dôchodkového poistenia, tj. z doby získanej vo všetkých poistných systémoch.“ Právne posúdenie veci bolo rozporné aj s ust. § 65 ods. 1, 2 ZoSP, pretože napriek nesporne dosiahnutému dôchodkovému veku dovŕšením fyzického veku 62 rokov dňom X. H. XXXX mu pri určovaní sumy starobného dôchodku nebola zohľadnená celková doba jeho dôchodkového poistenia, ktorú preukázateľne získal v rozsahu 44 rokov a 81 dní ale len v rozsahu 15 rokov a 1 deň, čím bola nesprávne vylúčená doba jeho dôchodkového poistenia v rozsahu 29 rokov a 80 dní, ktorá bola hodnotená pri priznávaní výsluhového dôchodku. Keďže mu bol starobný dôchodok priznaný v nesprávnej výške, bolo povinnosťou Sociálnej poisťovne určiť ho znova (zvýšiť) 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 4 -
po zohľadnení celkovej doby jeho dôchodkového poistenia. Zdôraznil, že svoj nárok na starobný dôchodok (a jeho zvýšenie) neodvodzoval od splnenia podmienok pre zníženie dôchodkového veku, preto právny názor žalovaného, že ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vzťahuje len na tých výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I., II. kategórii funkcií, je v rozpore s ust. § 274 ZoSP. Dôvodnosť svojho tvrdenia, že mu pri určení sumy starobného dôchodku mala byť zohľadnená celková doba jeho dôchodkového poistenia bez ohľadu na to, v ktorom systéme sociálneho poistenia ju získal, podoprel poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7So 138/2011, z ktorého tiež vyplynulo, že „správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme, následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu“. Poukázal na to, že z postupu žalovaného aj prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že odmietajú rešpektovať výkladovú prax, hoci sú zaťažení povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti v skutkovo a právne zhodných veciach, čo vyplynulo napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10So 59/2014, z ktorého obsahu žalobca citoval. Poukázal na početné rozhodnutia Najvyššieho súdu a krajských súdov Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožných veciach, čím podporil svoje tvrdenie, že právny názor vyslovený v označených rozsudkoch je zovšeobecnený, a teda ide o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu Žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy boli povinní ju rešpektovať s poukazom na právny názor Ústavného súdu vyslovený v jeho uznesení IV. ÚS 481/2001-19 zo dňa 10. novembra 2011. Zdôraznil, že medzi ním a žalovaným bola sporná len doba dôchodkového poistenia pre určenie výšky starobného dôchodku s tým, že právnym dôsledkom nezhodnotenia všetkých dôb dôchodkového poistenia žalobcu, ktoré získal, bola výška jeho starobného dôchodku nesprávne určená. Rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie označil za arbitrárne, pretože v nich uvedené skutkové zistenia a právne závery boli v extrémnom rozpore s právnymi predpismi, o ktoré opreli svoje rozhodnutia a aj interpretácia právnych predpisov bola v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Na základe nesprávnej interpretácie právnych predpisov žalovaný aj prvostupňový orgán dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že obdobie jeho služobného pomeru nie je obdobím jeho dôchodkového poistenia, a preto ho nebolo možné na nárok na starobný dôchodok hodnotiť, a to napriek tomu, že napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7So 138/2011 vyplynulo, že celkovou dobou poistenia je doba poistenia vo všetkých systémoch.
Vyjadrenie žalovaného
5. V podanom vyjadrení k správnej žalobe žalovaný uviedol, že žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a žiadal, aby krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 5 -
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zopakoval argumentáciu obsiahnutú v jeho rozhodnutí a s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozsudku č. 7So 138/2011 z 15. augusta 2012 tvrdil, že v prípade žalobcu nemožno podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupovať, pretože sa týka len tých poistencov, ktorých nároky, vyplývajúce zo zaradenia služby do I. a II. kategórie funkcií musia byť podľa ust. § 274 ZoSP zachované na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. Keďže žalobca nevykonával službu colníka vo zvýhodnenej kategórie funkcií, neboli splnené podmienky na zníženie jeho dôchodkového veku, a preto nebolo možné jeho nárok na starobný dôchodok posudzovať podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
6. Žalobné námietky žalobcu, ktoré boli obsahovo totožné s jeho odvolacími námietkami, ku ktorým sa vyjadril v žalobou napadnutom rozhodnutí, považoval naďalej za nedôvodné na základe rovnakej právnej argumentácie. Doplnil, že v súvislosti s aplikáciou rozsudkov bol povinný zohľadniť aj právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedený v jeho uznesení IV. ÚS 481/2001-19 z 10. novembra 2011, ktorý nekonkretizoval. Zdôraznil, že pri posudzovaní nároku žalobcu postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s platnou právnou úpravou a nerozhodol v jeho prípade inak ako u iných poistencov, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Zotrval na správnosti svojho aj prvostupňového rozhodnutia.
Replika žalobcu
7. V podanej replike žalobca poukázal na zhodu argumentácie žalovaného s dôvodmi jeho rozhodnutia. Zdôraznil, že žalovaný naďalej odmieta právny názor prezentovaný v rozsiahlej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR č. 7So 138/2011), v ktorom sa riešila rovnaká sporná otázka a to otázka započítateľnosti celkovej doby dôchodkového poistenia, v súlade s ktorým rozhodujú aj všeobecné súdy, a to plne v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom SR v jeho Uznesení IV. ÚS 481/2011 zo dňa 10. novembra 2011 a poukázal na početné rozsudky NS SR, v ktorých sa rozhodovalo v totožných skutkových a právnych veciach ako je preskúmavaná vec žalobcu s tým, že išlo o výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do III. pracovnej kategórie a ktorú žalovaný nerešpektoval.
Duplika žalovaného
8. Žalovaný nevyužil svoje právo podať vo veci dupliku.
9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 6 -
§ 13 ods. 3 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní v súlade s ust. § 107 ods. 1 písm. a) SSP a po preskúmaní veci v súlade s ust. 134 ods. 2 písm. d) SSP dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola dôvodná. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci preto ich v súlade s ust. § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) SSP zrušil a v súlade s ust. § 191 ods. 4 SSP vrátil vec prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Právny rámec
10. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c) SSP
(1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach, 11. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 písm. d) SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, 12. Podľa § 199 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 3 SSP (1) Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) Sociálnej poisťovne (2) V konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.
(3) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 14. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 7 -
15. Podľa § 60 ods.1 až 3, ods. 6,7,10 ZoSP
(1) Obdobie dôchodkového poistenia je obdobie povinného dôchodkového poistenia, obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia okrem období uvedených v § 140 bolo zaplatené poistné na dôchodkové poistenie podľa tohto zákona a ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnávateľ nesplnil povinnosť platiť a odvádzať poistné na dôchodkové poistenie, podmienka zaplatenia poistného na dôchodkové poistenie u zamestnanca sa považuje za splnenú; to neplatí, ak si túto povinnosť nesplnil zamestnávateľ uvedený v § 7 ods. 2 alebo zamestnávateľ za zamestnanca, ktorý je štatutárnym orgánom zamestnávateľa a má najmenej 50% účasť na majetku zamestnávateľa alebo ktorý je členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa a má najmenej 50% účasť na majetku zamestnávateľa. (2) Obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 55) (3) Obdobie dôchodkového poistenia nie je obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie bolo zhodnotené na nárok na vdovský výsluhový dôchodok, vdovský dôchodok, vdovecký výsluhový dôchodok, vdovecký dôchodok, sirotský výsluhový dôchodok alebo sirotský dôchodok podľa osobitného predpisu. 2) (6) Obdobie dôchodkového poistenia zamestnanca podľa § 4 ods. 2 prvej vety nie je obdobie, v ktorom bol povinne dôchodkovo poistený a nemal vymeriavací základ na platenie poistného na dôchodkové poistenie. (7) Ak má poistenec v tom istom období viacero dôchodkových poistení, započítava sa takéto obdobie dôchodkového poistenia len raz. (10) Rok dôchodkového poistenia je 365 dní dôchodkového poistenia. 16. Podľa § 218 ods. 1,2 ZoSP (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 17. Podľa § 255 ods. 1 ZoSP za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 255 ods. 5 ZoSP (prechodné ustanovenia) za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 8 -
vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu (zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 19. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidný, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) ( v texte len „Dohovor“), ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991 Zb. a má charakter medzinárodnej zmluvy, majúcej prednosť pred zákonom (čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky) ak má, alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. 20. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
21. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
22. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenia v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 23. V administratívnom konaní bolo zistené, že žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku od 16. decembra 2011 žiadosťou zo dňa 16. decembra 2014. Z prehľadu dôb zamestnania, poistenia a iných činností, ktorý bol prílohou jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku vyplynulo, že od 3. októbra 1966 do 15. decembra 2014 bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov, v období od 1. augusta 1970 do 19. októbra 1999 bol v služobnom pomere M. a prechodne bol aj nezamestnaný, neevidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Z evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia/poistenia vyplynul priebeh jeho zamestnaní u jednotlivých zamestnávateľov, zárobky dosiahnuté počas trvania zamestnaní i výkon základnej vojenskej služby v období od 1. augusta 1968 do 31. júla 1970. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX 0 z 20. marca 2015 bol žalobcovi podľa § 65 a § 82 ZoSP priznaný od 10. apríla 2012 starobný dôchodok vo výške 207,20 EUR 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 9 -
mesačne, z ktorého vyplynulo, že dôchodkový vek dosiahol dovŕšením fyzického veku 62 rokov dňom 3. mája XXXX. Suma jeho starobného dôchodku bola určená podľa § 66 ods. 1 ZoSP vychádzajúc z obdobia jeho dôchodkového poistenia, ktoré k 10. aprílu 2012 získal v rozsah 5 476 dní, tj. 15 rokov a 1 deň. Prílohou uvedeného rozhodnutia bol osobný list dôchodkového poistenia, z ktorého vyplynulo, že pre účely priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky mu bola hodnotená doba dôchodkového poistenia od 1. septembra 1963 do 9. apríla 2012 v konkrétne označenom rozsahu jednotlivých rokoch s tým, že doba od 1. augusta 1970 do 19. októbra 1999 mu do obdobia dôchodkového poistenia započítaná nebola. Uvedené obdobie predstavovalo dobu trvania jeho služobného pomeru v M. správe v rozsahu 29 rokov a 80 dní, čo vyplynulo z Rozhodnutia Generálneho riaditeľa M. riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 2340/99/4 z 20. októbra 1999 o priznaní odchodného. Rozhodnutím totožného orgánu zn. 3168/2003-890401 z 23. januára 2003 bol žalobcovi podľa § 124 ods. 7 a § 68 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov priznaný od 1. júla 2002 výsluhový dôchodok. Rozhodnutím z 1. apríla 2015 Sociálna poisťovňa ústredie sumu starobného dôchodku žalobcu od 16. decembra 2014 zvýšila po započítaní ďalšieho obdobia jeho dôchodkového poistenia, ktoré získal počas poberania starobného dôchodku od 10. apríla 2012 do 31. decembra 2012 a osobných vymeriavacích základov, ktoré počas tohto obdobia dosiahol. Dňa 5. apríla 2018 bola Sociálnej poisťovne doručená žiadosť žalobcu o zvýšenie starobného dôchodku s poukazom na ustanovenie § 112 ods. 1 písm. a) ZoSP s tým, že mu bol starobný dôchodok priznaný v nižšej sume, ako mu patril. Poukázal na to, že pri rozhodovaní o priznaní starobného dôchodku a určení jeho výšky nebola zohľadnená celková doba jeho dôchodkového poistenia, ktorú získal, pretože mu nebola zhodnotená doba dôchodkového poistenia, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku, čo označil za rozporné s ust. § 66 ods. 1 v spojení s ust. § 60 až 63 ZoSP a čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach ako aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal. Jeho žiadosti o zvýšenie sumy starobného dôchodku nebolo prvostupňovým rozhodnutím ani rozhodnutím žalovaného vyhovené tak, ako to bolo podrobne uvedené v bodoch 1, 2 a 3 tohto rozsudku.
24. Podanou správnou žalobou žalobca de facto namietal, že prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie žalovaného
a) nevychádzalo zo skutkového stavu zisteného v administratívnom konaní, pretože pri rozhodovaní o jeho žiadosti o zvýšenie starobného dôchodku nebola zohľadnená celková doba dôchodkového poistenia, ktorú získal, tj. aj doba dôchodkového poistenia, ktorú získal výkonom služobného pomeru v colnej správe, hoci jej rozsah (od 1. augusta 1970 do 19. októbra 1999 tj. 29 rokov a 81 dní) nebol sporný a táto doba nebola zohľadnená ani pri rozhodovaní o priznaní starobného dôchodku a b) boli založené na nesprávnom právnom názore, že uvedená doba nie je obdobím 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 10 -
dôchodkového poistenia pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, pretože žalobca ako poberateľ výsluhového dôchodku nebol zaradený do zvýhodnenej pracovnej kategórie, resp. kategórie funkcií, ale bol zaradený do III. pracovnej kategórie. 25. V konaní bola teda sporná otázka započítateľnosti obdobia dôchodkového poistenia, v ktorom žalobca nebol zaradený do zvýhodnenej pracovnej kategórie (kategórie funkcií) a ktoré mu bolo zohľadnené pri priznaní výsluhového dôchodku do doby dôchodkového poistenia rozhodujúcej pre určenie výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia.
26. Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) bol prijatý na 51. zasadnutí Generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce. Pre Českú a Slovenskú federatívnu republiku nadobudol platnosť 11. januára 1991 s tým, že prijala záväzky vyplývajúce z III. časti tohto Dohovoru. Je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, pretože bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 416/1991. Z jeho čl. 2 vyplýva, že každý členský štát mal oprávnenie rozhodnúť sa, ktoré záväzky upravené v častiach II. - IV. Dohovoru prijíma. Časť I., VII. a príslušné ust. V. a VI. časti sa zaviazal vykonávať každý členský štát, pre ktorý je uvedený Dohovor v platnosti. Zo IV. časti Dohovoru vyplýva záväzok štátu zabezpečiť prostredníctvom vnútroštátneho zákonodarstva zachovanie nadobúdaných práv na príspevkové invalidné, starobné a pozostalostné dôchodky za predpísaných podmienok (IV. časť Dohovoru - spoločné ustanovenia).
27. Výkladom zákonných ustanovení týkajúcich sa započítania doby profesionálnej služby pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia pre možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení a pre určenie jeho výšky sa zaoberal v spojení s článkom 33 ods. 2 Dohovoru a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky opakovane Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti. Výsledkom bolo zverejnenie jeho rozhodnutia napr. pod č. 55 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 5/2011, v ktorom bola riešená rovnaká právna problematika ako v prejednávanej veci. Z označeného judikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplynulo, že „ak je príspevok za službu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru“ a tiež, že „pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť najviac 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 11 -
o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok“ (uvedené sa vzťahuje aj na výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá po dovŕšení dôchodkového veku plní čiastočne funkciu starobného dôchodku).
28. V tomto zmysle bol rovnaký právny názor vyslovený aj v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7So 138/2011 zo dňa 15. augusta 2012, ktoré bolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6/2013. Vyslovený právny názor sa týkal nutnosti započítania celého obdobia dôchodkového poistenia poistenca, ktorý bol poberateľom výsluhovej dávky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a dovŕšil dôchodkový vek podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení za účelom rozhodnutia o vzniku jeho nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení a určenia jeho výšky. Uviedol: „Takto určenú sumu starobného dôchodku je možné v zmysle uvedeného právneho názoru len krátiť o sumu, ktorá zodpovedá obdobiu jeho dôchodkového poistenia, ktoré bolo zhodnotené pre účely priznania výsluhovej dávky, plniacej po dovŕšení dôchodkového veku funkciu starobného dôchodku z osobitného systému dôchodkového poistenia“. Skutočnosť, že v uvedenom prípade išlo o poistenca, ktorý vykonával zamestnanie vo zvýhodnenej kategórii funkcií, nebola pre tento záver podstatná, pretože nároky vyplývajúce zo zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórii funkcií súvisia len s možnosťou zníženia dôchodkového veku a výhodnejšieho výpočtu dôchodkovej dávky (základná výmera, jej zvýšenie po 21. roku zamestnania, rozsah zvýšenia), uvedené však nemá vplyv na zistenie obdobia dôchodkového poistenia poistenca zo všetkých systémov dôchodkového poistenia, v ktorých tieto doby získal.
29. Správny súd je pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, pretože sú podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky analogicky s § 191 ods. 6 SSP záväzné a to nielen pre adresáta v konkrétnej rozhodovanej veci, v ktorej bol daný právny názor vyslovený, ale aj pre orgán verejnej správy a pre konajúci správny súd a to aj pri riešení iných prípadov s totožnou právnou problematikou. Pokiaľ by tak nepostupoval, vyvolal by svojím postupom vadu, ktorá by mala podstatný vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia, pretože by bola porušená zásada legitímneho očakávania účastníkov vo vzťahu k judikovanému právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom rovnakej právnej otázky.
30. Z uvedeného vyplýva jednoznačný právny záver, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku žalobcu a rozhodnutia o jeho žiadosti o zvýšenie starobného dôchodku je potrebné do doby jeho dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené pre účely priznania výsluhovej dávky - výsluhového dôchodku, ktorý plní po dovŕšení dôchodkového veku čiastočne funkciu zabezpečenia v starobe a až po takom stanovení výšky starobného 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 12 -
dôchodku možno jeho sumu krátiť najviac o sumu jeho výsluhového dôchodku. Právo na primerané hmotné zabezpečenie totiž neznamená len to, že pre účely priznania starobného dôchodku musí byť každému poistencovi zohľadnené celé získané obdobie jeho dôchodkového poistenia ale aj to, že za totožné obdobie dôchodkového poistenia nemôže dostávať dve dávky rovnakého druhu (tj. pokrývajúce rovnakú sociálnu udalosť - dovŕšenie dôchodkového veku), pretože ktorýkoľvek z týchto prístupov by bol v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, článkom 39 ods. 1 i článkom 12, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
31. Pokiaľ žalovaný ani prvostupňový orgán verejnej správy vo svojom konaní a rozhodovaní nerešpektovali ustálenú súdnu prax - záväzný právny názor týkajúci sa započítateľnosti celého obdobia dôchodkového poistenia poistenca, ktorému bol priznaný výsluhový dôchodok z osobitného systému dôchodkového poistenia s následným určením sumy starobného dôchodku postupom krátenia podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru, nebolo možné ich rozhodnutia považovať za zákonné, pretože už aj v inom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky (1So 59/2012 z 13. augusta 2013, 1 So 127/2014 z 30. novembra 2015) zdôraznil, že „nielen správny orgán ale aj prvostupňový súd je pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí povinný zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo z dôvodu oficiality jeho činnosti, pretože tieto právne názory sú v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky analogicky záväzné nielen pre adresáta, tj. správny orgán ale aj pre konajúci súd“.
32. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk prvostupňovým orgánom verejnej správy a nezohľadnenie celého obdobia dôchodkového poistenia žalobcu pre účely správneho určenia výšky jeho starobného dôchodku bolo nesprávne, v rozpore s vyššie cit. zákonnými ustanoveniami, čl. 33 ods. 2 Dohovoru a nutnosťou rešpektovať vyslovené právne názory v skutkovo totožných veciach, a preto bolo výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ žalovaný považoval prvostupňové rozhodnutie napriek uvedenému za súladné so zákonom a potvrdil ho, bolo jeho rozhodnutie nezákonné pre rozpor s ust. § 218 ods. 2 ZoSP a zaťažené rovnakou vadou, spôsobujúcou jeho nezákonnosť, pretože bolo tiež výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd preto v súlade s podanou žalobou zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a § 191 ods.3 SSP rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu verejnej správy v súlade s ust. § 191 ods. 4 SSP.
33. Tvrdenie žalovaného, že pre zvýšenie sumy starobného dôchodku žalobcu by bolo možné započítať celé obdobie jeho dôchodkového poistenia vrátane doby služby M., 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 13 -
za ktorú mu bol priznaný výsluhový dôchodok a následne určiť jeho výšku postupom krátenia podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru len v prípade, ak by doba služby bola zaradená do zvýhodnenej kategórie funkcií bolo výsledkom jeho nesprávneho právneho posúdenia veci. Výkon zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. výkon služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií sa netýka vymedzenia dôb dôchodkového poistenia, ktoré sú upravené v ust. § 60 ZoSP, a preto nie je pre určenie rozsahu doby dôchodkového poistenia určujúci. Má vplyv len na zníženie dôchodkového veku a určenie sumy starobného dôchodku, ktorého výpočet je výhodnejší. Započítateľnosť jednotlivých dôb dôchodkového poistenia však neovplyvňuje. Vzhľadom na uvedené bol poukaz prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného na ust. § 274 ods. 1 ZoSP nesprávny, pretože orgány verejnej správy podriadili zistený skutkový stav veci pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdili. Žalobca nevykonával a ani netvrdil, že vykonával službu vo zvýhodnenej kategórii funkcií. Nedomáhal sa ani zníženia dôchodkového veku.
34. Súdy Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberali výkladom ust. § 60 ods. 2 (resp. § 255 ods. 5 ZoSP) najmä v prípadoch policajtov, či vojakov, ktorých služba mohla byť zaradená do zvýhodnenej kategórie funkcií, čo bolo v prípade žalobcu skutkovo odlišné. Avšak podstatou právneho výkladu tohto zákonného ustanovenia v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a pri rešpektovaní čl. 33 ods. 2 Dohovoru bola nevyhnutnosť započítať pre účely priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky (alebo jeho zvýšenia) celé obdobie dôchodkového poistenia, ktoré poistenec získal s možnosťou jeho pomerného krátenia o sumu, zodpovedajúcu tej dobe dôchodkového poistenia, ktorá bola zohľadnená v inej dávke, majúcej po dovŕšení dôchodkového veku charakter dávky v starobe (tj. takej výsluhovej dávky, ktorá sa vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku). Bolo povinnosťou žalovaného (aj prvostupňového orgánu verejnej správy) rešpektovať v otázke započítania celého obdobia dôchodkového poistenia žalobcu, ktorý bol poberateľom výsluhového dôchodku ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri body 27 - 31 tohto rozsudku). Jeho tvrdenie, že nešlo o ustálenú rozhodovaciu prax, nezodpovedalo skutočnosti. Konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 7So/138/2011, či rozsudok NS SR 9So/176/2015 zo dňa 27. septembra 2017), týkajúca sa potreby započítať aj poberateľovi výsluhovej dávky celkovú dobu dôchodkového poistenca a v nej dosiahnuté zárobky s následným pomerným krátením sumy dôchodkovej dávky zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia/poistenia o sumu zodpovedajúcu zhodnotenej dobe služby sa vzťahuje aj na colníkov, pretože pojmom „policajt“ sa v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. označuje aj colník. To znamená, že nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I., II. kategórii funkcií v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vo všeobecnosti z nej vyplýva nárok poberateľa výsluhového dôchodku aj na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128. Uvedené bolo 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 14 -
jednoznačne ozrejmené v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.9So/15/2016 zo dňa 28. februára 2018, na ktorý žalobca správne poukázal.
35. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným (aj prvostupňovým orgánom verejnej správy) rozhodol správny súd tak ako bolo vo výroku rozhodnutia uvedené konštatujúc dôvodnosť podanej správnej žaloby.
36. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy rozhodnúť o žiadosti žalobcu o zvýšenie sumy jeho starobného dôchodku opätovne. Jeho výšku určí po zohľadnení celkovej doby dôchodkového poistenia žalobcu a počas nej dosiahnutých zárobkov, ktorá bola v konaní preukázaná, t.j. aj tej , ktorá bola zohľadnená pri priznávaní výsluhového dôchodku s následným krátením jeho výšky podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru o sumu zodpovedajúcu zhodnotenej dobe služby a v prípade, že takto určená suma starobného dôchodku prevýši sumu starobného dôchodku určenú pri jeho priznaní (207,20 Eur), rozhodne o jeho zvýšení. V opačnom prípade rozhodne v závislosti od výšky správne určenej sumy starobného dôchodku v porovnaní s jeho priznanou sumou.
37. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník (§ 175 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, 2 6 S a / 1 3 / 2 0 1 8 - 15 -
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.