Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-2Cpr/14/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok sudcom JUDr. Branislavom Klukošom v spore žalobcov: v 1. rade: D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/X, H. - D., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, H., v 2. rade: maloletý Z. G., nar. XX.XX.XXXX, v 3. rade: maloletá P. G., nar. XX.XX.XXXX, obidve maloleté deti zastúpené matkou D. G., žalobkyňou v 1. rade, proti žalovanému: Consulting Slovakia, s.r.o., so sídlom Dunajská 43/A Šamorín, IČO: 36 273 597, právne zast. JUDr. Marcelou Kuchárikovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 25, Šamorín, o vydanie medzitýmneho rozsudku o náhradu škody, takto

rozhodol:

Súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamieta.

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú mu povinní zaplatiť žalobcovia v 1. až v 3. rade, pričom o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.09.2018 sa žalobcovia v 1. až 3. rade domáhali, aby súd vydal medzitýmny rozsudok, ktorým určí, že uplatňovaný nárok žalobcov na náhradu škody voči žalovanému je čo do právneho základu opodstatnený.

2. Žalobcovia rozsudok po skutkovej stránke odôvodnili tým, že dňa 22.02.2018 bol nebohý N. G.

- manžel a otec žalobcov v 2. a 3. rade ako vodič kamiónu a zamestnanec žalovaného vyslaný na pracovnú cestu v rámci územia Slovenskej republiky. V noci z 22. na 23.02. počas povinného odpočinku na benzínovej pumpe Slovnaft v Ivachnovej podľa príslušných právnych predpisov, došlo k jeho úmrtiu v kabíne kamióna v dôsledku náhleho srdcovopľúcneho zlyhania v nedýchateľnom - dusiacom pracovnom prostredí plynom CO2, ktorý bol majetkom žalovaného, a teda sa dá konštatovať, že zamestnanec N. G. umrel na pracovisku. Žalobkyňa v 1. rade listom zo dňa 17.04.2018 podala sociálnej poisťovni žiadosť o odškodnenie uvedeného smrteľného pracovného úrazu nielen pre seba, ale aj pre maloleté deti žalobcu v 2. a v 3. rade. Sociálna poisťovňa listom z 21.05.2018 žalobkyni oznámila, že začala konanie o jednorazové odškodnenie, ktoré bude závisieť od rozhodnutia príslušného inšpektorátu práce, lebo žalovaný oznámil, že úmrtie zamestnanca N.a G. sa nedá kvalifikovať ako pracovný úraz, pretože smrť nenastala pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Sociálna poisťovňa vydala dňa 29.06.2018 rozhodnutie, že pozostalé deti po nebohom otcovi nemajú nárok na jednorazové odškodnenie, lebo jeho smrť nenastala pri plnení pracovných alebo v priamej súvislosti s nimi, ale v čase jeho odpočinku. Uznesením sp. zn. ČVS: ORP-116/LT-RK-2018 zo dňa 13.07.2018 bolo orgánmi činnými v trestnom konaní zastavené trestné stíhanie vo veci usmrtenia nebohého zamestnanca, pretože tento skutok nie je trestným činom. Žalobcovia poukázali na § 195 ods. 1 Zákonníka práce, pričom uviedli, že ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, ktorej predpokladom nie je zavinenie a v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Poukázali na to, že ak zamestnanec ostáva v priestoroch zamestnávateľa a týmito priestormi bola nepretržite kabína kamiónu, nie je vylúčené ak v dôsledku zrejmej toxikácie organizmu, vyvolanej týmto pracovným prostredím došlo k úmrtiu zamestnanca a treba to hodnotiť ako pracovný úraz. Významným činiteľom je totiž zdroj úrazu, pričom poukázali na rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 11/1976, na strane 33. Zodpovednosť zamestnávateľa či z dôvodu pracovného úrazu alebo podľa všeobecného ustanovenia je daná vždy vtedy, ak bola smrť zamestnanca vyvolaná závadným pracovným prostredím, ktorého pôsobenie nebolo síce násilné, ale krátkodobé vplyvom CO2, ktorý sa evidentne v kabíne nachádzal a bol v príčinnej súvislosti so zlyhaním iných orgánov zamestnanca, ktoré boli nezlučiteľné so životom. Žalobcovia preto navrhli vydanie medzitýmneho rozsudku, pretože zo správania žalovaného a intervenienta vyplýva, že by mohlo dôjsť k mimosúdnemu odškodneniu. V žalobe zároveň navrhli, aby sa konania zúčastnil intervenient, a to Sociálna poisťovňa pobočka Dunajská Streda.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že vyslovuje ľútosť nad tým, čo sa manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi maloletých žalobcov v 2. a v 3. rade stalo. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcov bol však toho názoru, že nárok žalobcov je nedôvodný, nakoľko úmrtie pána G. vzhľadom na okolnosti tejto udalosti nespĺňa kritériá pracovného úrazu definované v § 195 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, nakoľko úmrtie zamestnanca nie je pracovným úrazom. Poukázali na to, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre klasifikáciu úrazu ako úrazu pracovného. Poukázali na pracovný deň nebohého dňa 22.02.2018, ktorý sa končil o 20:30 povinným odpočinkom v Ivachnovej. Plán na ďalší pracovný deň, t. j. 23.02.2018 bol štart z Ivachnovej do Liptovského Mikuláša o 6:30 na výkladku tovaru

- automobilov. Dňa 23.02.2018 v dopoludňajších hodinách kontaktovala zamestnávateľa manželka nebohého s otázkou, kde sa jej manžel nachádza, nakoľko jej nezdvíhal mobil, na čo zamestnávateľ s využitím GPS a karty vodiča zistil, že kamión (ťahač EČV DS450FA) je odstavený na parkovisku čerpacej stanice v Ivachnovej. Telefonicky požiadal pracovníka obsluhy čerpacej stanice v Ivachnovej, aby zistil, či je vodič v kamióne alebo v jeho blízkosti. Podľa informácie však kamión bol uzamknutý, nenaštartovaný, a na búchanie nikto nereagoval. Následne zamestnávateľ vyslal k ťahaču osobu blízku vedeniu spoločnosti nachádzajúcu sa v blízkosti danej oblasti s požiadavkou na otvorenie vozidla, čo sa podarilo až v spolupráci s privolanou políciou, kedy sa cez pootvorené okno na kamióne podarilo ťahač otvoriť. V kabíne ťahača (v odpočinkovom priestore) bolo nehybné telo pána G., telo sa nachádzalo na posteli s hlavou úplne zakrytou dekami. Podľa privolaného obhliadajúceho lekára a následne vykonanej pitvy bol čas úmrtia určený na 01:00 hod. dňa 23.02.2018. Vo vzťahu k posúdeniu skutočnosti, či úmrtie v danom prípade je alebo nie je pracovným úrazom je podľa presvedčenia žalovaného relevantný okamih, kedy k úmrtiu došlo, pričom z predloženej správy vyplýva, že k úmrtiu došlo okolo 01:00 hod. ráno dňa 23.02.2018, teda v čase povinného odpočinku (povinný odpočinok bol od 20:30 hod. 22.2.2018 do 6:30 hod. 23.02.2018). Skutočnosť, že k úmrtiu nebohého pána G. došlo v čase odpočinku je podľa presvedčenia žalovaného nesporná, nakoľko aj žalobkyňa v 1. rade túto skutočnosť uvádza v žalobe, ako aj v jej predchádzajúcich písomných podaniach adresovaných zamestnávateľovi a inšpektorátu práce. Žalovaný poukázal na relevantné ustanovenia Zákonníka práce, z ktorých vyplýva, že doba odpočinku resp. poškodenie zdravia počas odpočinku zamestnanca nemožno považovať za pracovný úraz. V čase odpočinku je na rozhodnutí zamestnanca, ako tento odpočinok využije t. j. či ostane v priestoroch kamiónu alebo sa vzdiali a strávi odpočinok na úplne inom mieste sám alebo v spoločnosti. Úkony a udalosti, ktoré sa odohrajú v čase odpočinku nemožno subsumovať pod plnenie pracovných úloh ani priamu súvislosť s plnením pracovných úloh a ani pod činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, nakoľko predmetom pracovnej cesty je výkon práce dohodnutej v pracovnej zmluve, v konkrétnom prípade bola predmetom pracovnej cesty nakládka v PSA Trnava a následná vykládka v Liptovskom Mikuláši. Udalosť počas odpočinku nemožno považovať za udalosť súvisiacu s plnením pracovných úloh ani v prípade, ak by k nej došlo na pracovisku zamestnávateľa. Ak teda k úmrtiu zamestnanca došlo v čase odpočinku, nejedná sa o pracovný úraz, smrť nenastala pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s ním a žaloba žalobcov je nedôvodná. Z tohto dôvodu preto navrhli žalobu zamietnuť. Na margo skutkových tvrdení žalobcov žalovaný uviedol, že nebohý N. G. bol poučený v zmysle predpisov BOZP (školenie zo dňa 02.01.2017), ďalej kamión, ktorý žalovaný používal, mal všetky požadované kontroly a má zabezpečený nezávislý systém kúrenia WEBASTO a zamestnanci v kamiónoch nemajú dôvod používať na vykurovanie plynový varič, pričom podrobným vyšetrením príčiny udalosti bolo vylúčené, že by zdrojom udalosti bol technický prostriedok alebo jeho technický stav. Príčiny okolnosti úmrtia boli predmetom šetrenia aj orgánov činných v trestnom konaní, ktorého výsledkom bolo zastavenie stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Žalovaný ďalej poprel skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, že predmetný kamión podľa tvrdenia žalobcov bol nebohému zverený na základe dohody o hmotnej zodpovednosti, nakoľko vozidlá zamestnávateľa sú poistené, z hľadiska pracovného práva vozidlo nie je prostriedok/hodnota určená na obeh, za ktorý by bolo možné prevziať hmotnú zodpovednosť v zmysle § 182 Zákonníka práce. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že podaná žaloba s návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku, ako aj formulovaný petit sú neurčité a vydanie medzitýmneho rozsudku v zmysle § 214 Civilného sporového poriadku je v posudzovanom prípade procesne nedôvodné. Ak sa žalobcovia domáhajú určenia opodstatnenosti čo do základu, nie je zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhajú vo vzťahu k veci samej resp. vo vzťahu k výške uplatneného nároku. Z tohto dôvodu preto žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že civilné súdne konanie je konaním dispozitívnym a žalobcovia v jeho rámci zvolili iba z hľadiska hospodárnosti konania vydať medzitýmny rozsudok o základe alebo dôvode existujúceho nároku z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za smrteľný pracovný úraz ich manžela a otca. Doplnili, že časť nárokov nebude uhrádzať žalovaný, ale sociálna poisťovňa ako hlavný intervenient. Samotná sociálna poisťovňa sa pred podaním žaloby jasne vyjadrila, že ak bude pracovnoprávna zodpovednosť žalovaného ustálená, dobrovoľne pristúpi k likvidácii zákonných pracovnoprávnych nárokov žalobcov. Preto vydanie medzitýmneho rozsudku nielenže nebráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní, ale toto pokračovanie naopak predpokladá. Ohľadom námietky žalovaného, že petit je neurčitý poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu uverejneného v Zborníku z roku 1974, na strane 116, kde sa uvádza, že jednou z foriem výroku medzitýmneho rozsudku môže byť aj taký petit, že základ nároku žalobcu je opodstatnený. K vecnému posúdeniu smrti zamestnanca uviedli, že je poľutovaniahodné, ak žalovaný ako zamestnávateľ, ktorý je pre podobné prípady poistený sa bojí len pokuty za smrteľný pracovný úraz. Pojem pracovného úrazu bol judikatúrou vymedzený tak, že sa ním rozumie porušenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené v priamej súvislosti s výkonom jeho zamestnania, nezávisle na jeho vôli, krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. K tomuto poukázali na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu z minulosti. V tomto prípade práve rozhodnutie pod sp. zn. R 45/1982 Zb. rozh. hovorí o náhlej otrave plynom, ktorú vyvolalo závadné pracovné prostredie, v čom treba vidieť porušenie právnej povinnosti zamestnávateľa či už pre zodpovednosť za pracovný úraz alebo pre všeobecnú zodpovednosť. Súd musí zobrať do úvahy špecifický charakter práve vodiča kamióna, ktorý je od nakládky tovaru až po jeho vyloženie neustále v práci pri plnení pracovných úloh, a to bez ohľadu na nútené bezpečnostné prestávky, ktoré si zamestnanec nevyberá hocikedy, ale len vtedy, ak naplní vopred určený časový harmonogram, takže iné tvrdenie žalovaného je len zavádzaním súdu.

5. Po podaní žaloby bola žalobkyňa vyzvaná, na späťvzatie žaloby v zmysle § 138 Civilného sporového poriadku, ktorá následne uviedla, že žalobu vezme späť a po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania sa obráti na centrum právnej pomoci. Žalobkyňa však zotrvala na podanej žalobe, túto nezobrala späť a ani nepožiadala centrum právnej pomoci o pridelenie právneho zástupcu.

6. Na pojednávaní konanom dňa 28.01.2019 súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného, ako aj žalobcov v 2. a v 3. rade, ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané.

7. Žalobkyňa na pojednávaní v plnom rozsahu zotrvala na podanej žalobe, pričom doplnila, že je nespochybniteľné, že jej nebohý manžel bol vodičom kamiónu. Opätovne zopakovala sled udalostí v uvedený deň, pričom dodala, že zamestnávateľ jej nebohého manžela nebol ochotný preplácať ani hotel, ani iné nároky na prespanie, a preto jej manžel prespal v kabíne toho ťahača a toto sa považuje za pracovné prostredie. Jej manžel bol poctivým zamestnancom, nakoľko mal naložený kamión osobnými motorovými vozidlami a tak sa snažil ako zamestnanec chrániť záujmy zamestnávateľa, a teda zotrval v tom kamióne aj pri dobe odpočinku, čiže je zrejmé, že tá smrť, ktorá nastala vznikla v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a teda vznikla na pracovisku, a preto je za smrť zodpovedný žalovaný ako jeho zamestnávateľ. Poukázala aj na vyjadrenie dispečera tejto firmy, ktorý povedal jej nebohému manželovi, že dostáva diéty, a teda musí byť k dispozícii 24 hodín, čiže je zrejmé, že jej manžel v tom čase, keď odpočíval tiež plnil pracovné úlohy, a teda existuje priama príčinná súvislosť medzi plnením pracovných úloh, a to smrťou. Poukázala aj na bod 2 písm. g) pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril jej nebohý manžel, v zmysle ktorého bol ako zamestnanec povinný hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, čo sa jej manžel snažil vždy dodržiavať a chrániť majetok zamestnávateľa.

8. Splnomocnená zástupkyňa žalobkyne v 1. rade poukázala na 24 hodinové diéty, ktoré boli vyplácané, čiže mal byť k dispozícii 24 hodín, čo svedčí o tom, že pokiaľ sa mu stalo niečo v čase odpočinku, aj vtedy bol vlastne vo výkone práce. Viackrát sa obrátili na inšpektorát práce aj na ďalšie nadriadené inštitúcie, avšak tieto odmietli toto uznať vzhľadom k tomu, že pokiaľ to nebude uznané ako pracovný úraz, tak to odmietli prešetrovať, pretože nemali právomoc.

9. Substitútka právnej zástupkyne žalovaného zotrvala na svojich písomných vyjadreniach, poukázala na skutočnosť, že úraz, ktorý sa stal nie je pracovným úrazom, nakoľko poukázala na § 9 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času zamestnancov v doprave, v zmysle ktorého sa doba odpočinku nepovažuje za výkon práce a ani za dobu nariadenej pracovnej pohotovosti, čiže pokiaľ sa stala takáto tragédia v dobe odpočinku, zamestnávateľ za túto tragédiu a ani za tento pracovný úraz nenesie zodpovednosť v zmysle tohto zákonného ustanovenia. Predmetná tragédia bola aj predmetom šetrenia orgánov činných v trestnom konaní, výsledkom ktorého bolo zastavenie trestného stíhania. Substitútka právnej zástupkyne žalovaného ďalej uviedla, že kontrolu vo vozidle vykonal Ing. O. J. bezpečnostný technik, pričom vozidlo bolo technicky v poriadku a tento vykonáva pre žalovaného tieto práce v súvislosti s BOZP.

10. Žalobkyňa na jej prednes uviedla, že toto nie je pravdou, pretože z pitevnej správy vyplynulo, že jej manžel sa udusil oxidom uhoľnatým, pričom je zrejmé, že firma mala zakúpené detektory na meranie oxidu uhličitého, pričom podľa primára, ktorý vykonal pitvu je zrejmé, že jej manžel sa udusil oxidom uhličitým, pričom zamestnávateľ kúpil zariadenie na detekovanie oxidu uhoľnatého, čiže nekúpil správne zariadenie preto, aby sa mohlo predísť takýmto tragédiám. Zároveň doložila aj fotografie vozidla, z ktorých bolo zrejmé, že vozidlo je hrdzavé, malo prasknuté čelné sklo, čiže vozidlo nebolo práve v najlepšom technickom stave.

11. V rámci dokazovania sa súd ďalej oboznámil s obsahom listín založených v spise, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná.

12. V uvedenom spore sa žalobcovia domáhali vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým mal súd určiť, že ich nárok na náhradu škody voči žalovanému je čo do právneho základu opodstatnený. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Pre právnu istotu a procesnú ekonómiu sa až do nadobudnutia právoplatnosti medzitýmneho rozsudku nekoná o veci samej, teda o procesnom nároku. V uvedenom spore žalobcovia ani nešpecifikovali, čoho by sa domáhali po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. V úvode žaloby uviedli, že sa budú domáhať pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za smrť, na druhej strane sa domáhali vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým súd uzná ich nárok na náhradu škody voči žalovanému čo do právneho základu za opodstatnený. Súdu teda nie je zrejmé, či sa chceli domáhať voči žalovanému náhrady škody alebo určenia pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za smrť nebohého N.a G.. V podanej žalobe zároveň uviedli, že konanie bude vykonané za účasti intervenienta Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda. Ďalej doplnili, že zo správania žalovaného a intervenienta vyplýva, že by malo dôjsť k mimosúdnemu odškodneniu, keď bude rozhodnuté o základe nároku na náhradu škody pozostalých. V zmysle § 81 Civilného sporového poriadku intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku. Intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním. V danom spore intervenient-sociálna poisťovňa do konania z vlastného podnetu nevstúpila, pričom ani strana žalobcov nepreukázala, že by oznámila intervenientovi, že sa vedie spor a vyzvala ho, aby ako intervenient vstúpil do konania. Z tohto dôvodu preto intervenient nevstúpil do konania zákonným spôsobom a súd s ním teda nekonal. V kontexte na uvedené skutočnosti preto nie je zrejmé z akého dôvodu sa domáhali žalobcovia vydania medzitýmneho rozsudku. V prípade, že by sa domáhali vydania rozsudku o pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za smrť, mali by špecifikovať v akom rozsahu je tento zodpovedný za smrť žalovaného a v takom prípade by sa definitívne rozhodlo jediným rozsudkom o tom, že je daná pracovnoprávna zodpovednosť žalovaného za smrť nebohého zamestnanca. V konkrétnom prípade sa však domáhali určenia, že ich nárok na náhradu škody voči žalovanému je čo do právneho základu opodstatnený. Nešpecifikovali pritom o akú škodu sa jedná, nakoľko podmienkou vydania medzitýmneho rozsudku je i tá skutočnosť, že žalobcovia musia špecifikovať výšku svojho nároku a práve vydanie medzitýmneho rozsudku v takýchto prípadoch je hospodárne vtedy, ak výsledok konania o medzitýmnom rozsudku má podstatný vplyv na ďalší priebeh konania, teda konania, kde sa bude rozhodovať o výške uplatneného nároku. Súd teda vyhodnotil žalobu s návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku ako nedôvodnú, nakoľko nebol dôvod rozhodnúť o nároku žalobcov vydaním medzitýmneho rozsudku. V danom spore nie je zrejmé, akú výšku škody by požadovali žalobcovia od žalovaného, keď v samotnej žalobe tvrdili, že zo správania sa žalovaného a sociálnej poisťovne by mohlo dôjsť k mimosúdnemu odškodneniu, kedy bolo rozhodované o základe nároku na náhradu škody pozostalých. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda vo svojich rozhodnutiach ustálila, že nakoľko zamestnávateľ neklasifikoval predmetné úmrtie ako smrteľný pracovný úraz, nie sú splnené podmienky vzniku nároku na úrazové dávky v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Aj z toho je teda zrejmé, že ak chceli byť žalobcovia v spore úspešní, mali sa domáhať určenia, že žalovaný je ako zamestnávateľ zodpovedný za smrť zamestnanca a mali sa domáhať konkrétneho určenia rozsahu. Tento rozsudok by definitívne vyriešil sporné práva a nároky medzi žalobcami a žalovaným, ktoré by vyústili aj do plnenia sociálnej poisťovne. Keďže sa takého určenia nedomáhali, súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.

13. Súd rovnako ustálil, že pokiaľ ako žalobcovia v 2. a v 3. rade vystupujú maloleté deti po nebohom N.ovi Jalakšovi, zastúpené svojou matkou, ktorá je tak isto stranou sporu, existuje kolízia medzi záujmami matky ako manželky nebohého a zároveň zákonnou zástupkyňou maloletých žalobcov v 2. a v 3. rade ako detí nebohého N.a G.. Z tohto dôvodu mala žalobkyňa požiadať súd o ustanovenie kolízneho opatrovníka pre maloletých žalobcov v 2. a v 3. rade, ktorý by za maloletých žalobu podpísal a maloleté deti by zastupoval v danom spore. Ďalším nedostatkom podanej žaloby bola aj tá skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade v žalobe nešpecifikovala, ako by sa mali podieľať jednotliví žalobcovia na uplatnenom nároku na náhradu škody, teda v akom rozsahu.

14. I s poukazom na túto skutočnosť súd žalobu zamietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou podanej žaloby. Uvedeným postupom nemožno konštatovať, že by sa jednalo o prekvapivé rozhodnutie súdu, pretože samotná žalobkyňa bola v zmysle § 138 Civilného sporového poriadku vyzvaná na späťvzatie žaloby, sama uviedla, že sa obráti na centrum právnej pomoci, pričom aj v rámci predbežného právneho posúdenia veci pred otvorením pojednávania podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd tieto skutočnosti konštatoval, žalobcovia na toto predbežné právne posúdenie nereflektovali a i naďalej zotrvali na podanej žalobe. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

15. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, nakoľko žaloba žalobcov bola v celom rozsahu zamietnutá, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd tiež zvažoval, či v danom spore neaplikovať ustanovenie § 257, a teda nepriznať nárok na náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd však tieto dôvody hodného osobitného zreteľa nevzhliadol, nakoľko žalobkyňa bola v podstate dvakrát upozornená na to, že podaná žaloba je nedôvodná, na toto nereflektovala, a preto súd tieto dôvody nevzhliadol.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 3 vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 62 ods.1,2 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov; ak ide o rozhodnutie vo veciach maloletých detí - rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, návrh na súdny výkon rozhodnutia.