Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/51/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcov 1. Š. Š., nar. X.X.XXXX a 2. Ľ. Š., nar. XX.XX.XXXX, oboch bývajúcich v L. Š. č. XXX, zastúpených JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Námestie Osloboditeľov 10, proti žalovanej KOOPERATIVE poisťovne, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody na zdraví, o odvolaniach žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 7C/129/2012-298 zo dňa 31.5.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e výrok rozsudku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce rozsudkom č.k. 7C/129/2012-298 zo dňa 31.5.2017 zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcom v 1. a 2.rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch každému vo výške 8 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhali od žalovanej povinnosti nahradiť škodu a to každému zo žalobcov vo výške 200.000 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnili tým, že ich matka F.. I. Š. dňa 22.9.2010 utrpela pri dopravnej nehode smrteľné zranenia ako chodkyňa po tom, čo do nej narazilo osobné motorové vozidlo značky Fiat Punto, ktoré bolo v čase nehody poistené žalovanou poisťovňou. Vozidlo riadila vodička F. E., ktorá bola trestným súdom uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona a prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Žalobca v 1.rade uviedol, že pred matkinou smrťou býval s ňou v spoločnej domácnosti, bola mu oporou, bola živiteľkou rodiny a držala rodinu pohromade. Jej smrťou neprišiel iba o rodiča a blízkeho a dôverného človeka, ale tiež o babku, nakoľko v tom čase s priateľkou čakali dieťa. Okrem citovej opory mu matka bola finančnou oporou, pretože v čase smrti mal 28 rokov. Žalobkyňa v 2.rade uviedla, že s matkou mala ešte bližší vzťah ako jej brat - žalobca v 1.rade. Po jej smrti bola apatická, pričom ju po pol roku z uvedeného dôvodu vyhodili z denného štúdia na vysokej škole, trpela depresiami, užívala voľne dostupné lieky, pretože smrť matky ňou emocionálne otriasla a stratila skutočne blízkeho človeka.

3. Žalovaná poisťovňa žiadala žalobu zamietnuť, poukazovala na rozhodnutie NS SR a právny názor vyslovený vo veci 4Cdo/168/2009, 3 Cdo/301/2012.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov - § 1 ods. 1 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2 písm. a/ až d/, § 3 ods. 3, § 4 ods. 4,5,6, § 15 ods. 1,2, ďalej podľa § 11, § 13 ods. 1,2,3, § 420 ods. 1,2,3, § 427 ods. 1, 2, § 441 Občianskeho zákonníka, ale aj v zmysle Smernice Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972 a Smernice Rady č. 90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

5. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že matka žalobcov podľahla zraneniam, ktoré utrpela pri dopravnej nehode, ktorú zavinila s osobným motorovým vozidlom vodička F. E., za čo bola odsúdená a uznaná vinnou, pričom vlastníkom predmetného vozidla v čase dopravnej nehody bol brat vodičky X. G. s tým, že vozidlo bolo poistené u žalovanej, čím podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. bola daná pasívna legitimácia žalovanej , pretože si poškodený môže vybrať, či si nárok na zaplatenie škody uplatní voči škodcovi, t.j. poistenému alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Súd prvej inštancie napriek stanovisku Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozsudku zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3Cdo/301/2012 poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý rozsudkom zo dňa 24.10.2013 vo veci C - 22/12/ Haasová/Erik, Hongová v zmysle ktorého sa články dotknutých smerníc Rady majú vykladať v tom zmysle, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súd uviedol, že je nepochybné, že cieľom Smernice je zabezpečiť, aby povinné zmluvné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli (rozsudok Súdneho dvora C - 537/3 body 27,28). Zo znenia § 4 ods. 1,2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Tento predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z eurokonformného výkladu pojmu škoda.

6. Súd poukázal, že základe nároku, ktorý si uplatnili žalobcovia v predmetnej veci z titulu nemajetkovej ujmy bol už vyriešený viacerými právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že základ nároku mal súd preukázaný, súd skúmal výšku uplatneného nároku zo strany jednotlivých žalobcov voči žalovanej so záverom, že nárok, ktorý si jednotliví žalobcovia uplatnili, vyhodnotil ako neprimerane vysoký, a to s ohľadom na okolnosti dopravnej nehody spočívajúce v spoluzavinení poškodenej na dopravnej nehode. Z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp.zn. 4T/60/2011 zo dňa 23.6.2011 je nepochybne zrejmé, že príčinou dopravnej nehody bolo závažné porušenie povinnosti poškodenej, ktorá ako chodkyňa bola rovnocenným účastníkom cestnej premávky a mala tiež povinnosti v zmysle zákona o cestnej premávke, pričom však porušila ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov a tým závažným spôsobom spoluzavinila predmetnú dopravnú nehodu so smrteľným následkom. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosť, že žalobcovia stratili blízkeho človeka, matku, došlo k pretrhnutiu doterajších rodinných väzieb, vzal do úvahy vek žalobcov v čase úmrtia a vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobcovia sa vyrovnali so smrťou matky bez pomoci odborníkov z odboru psychológie a psychiatrie, bez dlhodobého užívania medikamentov, bez trvalého zhoršenia fyzického, či psychického zdravia a dospel k záveru, že výška uplatnená zo strany žalobcov je neprimerane vysoká. Aj keď zákonodarca presne nestanovil pravidlá pre vyčíslenie náhrady spôsobenej ujmy, pretože každý konkrétny prípad je špecifický, takéto vyčíslenie náhrady bolo ponechané na úvahe súdu. Po zohľadnení všetkých skutočností dospel napokon súd k presvedčeniu, že primeranou náhradou pre každého jedného žalobcu je suma 8.000 € s poukazom na spoluzavinenie poškodenej, ale aj na spôsobenú ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia. Primeranosť nemajetkovej ujmy oprel súd aj o rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/387/2015 zo dňa 28.6.2016 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a to aj v časti príslušenstva s poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.3.2012, v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do omeškania.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 225 ods. 2 bez bližšieho odôvodnenia.

8. Žalobcovia proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorým bola ich žaloba zamietnutá a v časti, ktorou súd rozhodol o trovách konania podali odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a f/ a h/ CSP. Poukázali na to, že svojou žalobou sa domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch od žalovanej a to každý po 200.000 €. Súd prvej inštancie však čo sa týka priznanej výšky nemajetkovej ujmy nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil, pretože neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, a preto je rozsudok nepreskúmateľný. Poukázali na to, že v čase smrti ich matky mali 28, resp. 23 rokov, matka bola jediným živiteľom rodiny, pretože otec bol nezamestnaný a žalobcovia k nemu nemali žiaden vzťah. Po smrti matky, ale aj predtým sa otec o rodinu nestaral, následne museli predať rodinný dom, pretože otec narobil dlhy, rodina sa rozpadla, žalobca v 1.rade odišiel za prácou do Prahy, žalobkyňa v 2.rade do Bratislavy, pričom smrť ich matky spôsobila hlavne žalobkyni vážne psychické problémy. Tieto skutočnosti v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené a súd na nich vôbec neprihliadal. V napadnutom rozhodnutí sa súd nijako nevysporiadal so skutočnosťou v akej miere, napr. v percentách ide o tvrdené spoluzavinenie matky žalobcov na dopravnej nehode. Aj keď pripustili určitú mieru jej zavinenia, podľa nich ide len o minimálnu mieru, keď ako chodkyňa prechádzala cez cestu pod vplyvom alkoholu s hladinou 1,69 gr/kg/ promile alkoholu v krvi. Z trestného rozsudku Okresného súdu Michalovce 4T/60/2011-200 zo dňa 23.6.2011 je zrejmé, že vodička F. E., ktorá motorovým vozidlom matku žalobcov usmrtila, bola uznaná vinnou za prečin usmrtenia, ale aj za prečin neposkytnutia pomoci, pretože z miesta činu ušla a matke žalobcov neposkytla žiadnu pomoc. Na matke žalobcov bol teda spáchaný dvojnásobný trestný čin, čo sú závažné okolnosti prípadu a na tieto súd neprihliadal. Pokiaľ súd prvej inštancie len stroho poukázal v súvislosti s primeranosťou nemajetkovej ujmy na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/378/2015 zo dňa 28.6.2016, toto tvrdenie nijako konkrétne nezdôvodnil. Poukázali pritom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/295/2014-387 zo dňa 6.5.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 10.12.2013 sp.zn. 14C/96/2013. Týmto rozsudkom bola priznaná žalobcom nemajetková ujma spolu vo výške 85.000 € a išlo o skutkovo totožný prípad s prípadom žalobcov. S týmto rozsudkom sa však súd nijako nevysporiadal a nijako nezdôvodnil prečo výšku náhrady nemajetkovej ujmy neustálil v súlade práve s týmto rozsudkom. Vyjadrili názor, že k najväčším škodám pri dopravných nehodách dochádza pri smrteľných udalostiach a preto aj priznané náhrady tu musia byť najvyššie. Stratou najbližšieho člena rodiny sa natrvalo prerušia rodinné väzby a dochádza tak k závažnému zásahu do súkromného a rodinného života. Bolo by preto nespravodlivé oceniť život človeka len na sumu 16.000 €. Podľa názoru žalobcov neobstojí ani rozhodnutie súdu ohľadne trov konania, keď rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Aj keď od 1.7.2016 nadobudol účinok Civilný sporový poriadok, naďalej platí, že ak rozhodnutie súdu závisí na jeho úvahe, tak strana má nárok na plnú výšku náhrady trov konania. Vyplýva to v článku 4 základných zásad CSP, ktorá umožňuje sudcovi použiť ustanovenia svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je podľa neho žiaduce posúdiť aj právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli. Preto v prejednávanom prípade žalobcov nemožno vnímať ako procesne neúspešných v spore, keď im bola priznaná nemajetková ujma, aj keď nie v takej výške ako sú uplatňovali. Faktom je, že súd prvej inštancie mal priznať žalobcom plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy 16.000 €, čo možno zdôvodniť cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma len čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Odvolatelia - žalobcovia poukazovali tiež aj na zbytočné prieťahy v konaní, keď o ich nároku rozhodol súd prakticky až po 5-tich rokoch od podania návrhu. Odôvodnenie rozsudku považujú za nepreskúmateľné, pretože nie je zdôvodnený tak, ako to vyžaduje § 220 ods. 2 a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhli, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol tak, že v napadnutej zamietavej časti zmení rozsudok a zaviaže žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi v 1.rade nemajetkovú ujmu vo výške 192.000 € a žalobkyni v 2.rade nemajetkovú sumu vo výške taktiež 192.000 € a prizná im plnú náhradu trov konania.

9. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Žalovaná odmietla právny názor súdu prvej inštancie o jej pasívnej vecnej legitimácii v spore. Zákonodarca nikdy nemal zámer v rámci povinného zmluvného poistenia pokryť aj prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd a pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval v dôvodoch rozhodnutia na rozhodnutia odvolacích súdov, všetky tieto rozhodnutia boli vydané ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 21.3.2016, pričom najvyšší súd doteraz jasne drží svoju interpretačnú líniu, čo do nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Nič na tom nemení ani uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016 sp.zn. III ÚS/666/2016, ktorým operujú žalobcovia, pretože ústavný súd netvorí súčasť systému všeobecných súdov, jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. V súvislosti s eurokonformným výkladom žalovaná poukázala na judikatúru ESD, podľa ktorej zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva, pričom je tiež obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity. Eurokorfomný výklad, ktorý by zahrňoval v rámci krytia povinného zmluvného poistenia aj náhradu nemajetkovej ujmy, by odporoval princípom právnej istoty, pričom by zároveň aj retroaktívne zasahoval do existujúcich vzťahov povinného zmluvného poistenia, čo by odporovalo princípu právneho štátu, ktorý je garantovaný v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej poukázala na to, že zásah do práva na ochranu osobnosti (ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia NS SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3Cdo/301/2012) sa zásadne odškodňuje v nepeňažnej forme. Možnosť priznať peňažnú náhradu za zásah do práva sa predpokladá až v prípade, ak sa primerané morálne zadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce a možno ho priznať len vo výnimočných situáciách. Poskytnutie peňažného zadosťučinenia nemôže byť predmetom bezdôvodného obohatenia, náhrady príjmu ani zdrojom obživy. Naviac, intenzita takéhoto zásahu v tomto spore voči žalobcom nebola vôbec preukázaná, keď títo žiadnym spôsobom nepreukázali psychickú ujmu tak zásadného významu, ktorej by prináležala iná forma zadosťučinenia ako nepeňažná. Súd prvej inštancie takto zjavne neprihliadal ani na vysoký satisfakčný charakter trestného konania a odsudzujúceho rozsudku. V trestnom konaní bolo totiž preukázané, že poškodená - matka žalobcov porušila ustanovenia zákona o cestnej premávke, závažným spôsobom tak spoluzavinila dopravnú nehodu so smrteľným následkom. Poukázala na príklady okolitých štátov napr. v Rakúsku, kde sú striktne stanovené podmienky, za akých by bolo možné priznať nemajetkovú ujmu obetiam dopravných nehôd a v prípade porušenia povinnosti zo strany poškodeného ako účastníka cestnej premávky, ktorý nedodržal pravidlá cestnej premávky by nebolo možné priznať nemajetkovú ujmu. Žalobcovia v konaní okrem toho nepreukázali takú vysokú intenzitu zásahu do osobnostných práv, ktorá by vyžadovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nepreukázali takú intenzitu zásahu, ktorej by odpovedalo finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 € pre každého. Žalovaná vytýkala súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia, čo zakladá inú vadu konania a odvolací dôvod. Nakoniec mala žalovaná za to, že aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď použil ustanovenie § 225 ods. 2 a nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania. Práve s poukazom na zásadu právnej istoty vymedzenej v článku 2 je zrejmé, že v uvedenom prípade je nutné aplikovať ust. § 255 o úspechu v konaní. V opačnom prípade by si tak žalobcovia mohli uplatňovať nárok v takmer akejkoľvek vysokej výške, a to bez ohľadu na skutkovú situáciu. Uvedené by zbavilo advokáta zodpovednosti za úspech v konaní. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania v plnom rozsahu alebo alternatívne aby rozsudok v napadnutej časti bol zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu žalobcov zaslal žalovaný vyjadrenie v ktorom zotrval na dôvodoch, ktoré uplatnil aj v odvolaní proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a výroku o trovách konania.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaných odvolaní podľa ust. § 385 ods. 1 bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolania boli podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 a dospel k záveru, že odvolania okrem výroku o trovách konania nie sú dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. januára 2019, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 riadne oznámené.

12. Žalobcovia i žalovaná použili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej nie sú naplnené. Nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

14. Odvolacie námietky odvolateľov boli v prevažnej väčšine už predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Na doplnenie a zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

17. V súvislosti s v odvolaní namietanou pasívnou legitimáciou žalovanej v tomto spore poukazuje odvolací súd na rozhodnutie prijaté na kolégiu NS SR dňa 9.10.2018, (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016). Uvádza sa v ňom, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

18. v súvislosti s priznanou výškou odškodnenia, ktorú napadli sporové strany odvolací súd uvádza, že správne súd prvého stupňa vyhodnotil závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov, ktorú mal preukázanú predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah ako najbližších rodinných príslušníkov nebohej, pričom správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia zobral do úvahy aj tú okolnosť, že určitou mierou škodu v danom prípade spôsobila aj samotná nebohá matka žalobcov, ktorá sama porušila pravidlá cestnej premávky tým, že prechádzala cez cestu mimo priechodu pre chodcov s hladinou 1,69 promile alkoholu v krvi, čím vlastným konaním vystavila svoj život ohrozeniu. Priznaná výška nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci je výsledkom úvahy súdu, ktorá nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom a skutočne žalobcovia neprodukovali v spore také dôkazy, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššieho odškodnenia. Ak žalobcovia v odvolaní poukazovali na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1Co/295/2014, tak odvolací súd uvádza, že nejde o identický skutkový stav. Tam v dôsledku dopravnej nehody usmrtená matka a manželka mala v krvi pri nehode 0,47 promile alkoholu, jej deti v čase nehody boli podstatne mladšie a odkázané na ňu, a napokon, každý prípad je jedinečný, ktorý je nutné posudzovať osobitne aj pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy. Ako odpoveď na námietku žalovanej, že v tomto prípade by postačilo len odsúdenie vodičky v trestnom konaní odvolací súdu uvádza, že sa s týmto názorom nestotožňuje a je namieste aj nemajetková ujma v peniazoch tak, ako ju aj priznal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že s prihliadnutím na všetky zákonné kritériá je primeranou výška nemajetkovej ujmy priznaná v napadnutom rozhodnutí.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správne.

20. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne napadnutého výroku o trovách konania, ktoré sa nachádza pod bodom 44. napadnutého rozsudku vyplýva, že súd rozhodol podľa § 255 ods. 2. Akékoľvek zdôvodnenie rozhodnutia o trovách konania písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje. Súd prvej inštancie teda zapríčinil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia z dôvodu absencie akéhokoľvek odôvodnenia tohto výroku rozsudku. Možno sa len domievať, že zrejme rozhodol na základe čiastočného úspechu oboch strán sporu. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnom spore výška plnenia závisela od úvahy súdu a je to práve súd, ktorý má zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu a na základe toho posúdiť nárok žalobcov ako dôvodný či nedôvodný. V danom prípade nemožno konštatovať, že žalobcovia uplatňovali zjavne bezdôvodný nárok za zásah do ich práv na ochranu osobnosti - rodinného a súkromného života. Rozhodnutie o trovách konania by malo korešpondovať so zásadou procesného úspechu žalobcov v spore rešpektujúc uplatnenie čl. 4 CSP. Je potrebné preto prijať záver, že žalobcovia sa považujú za procesne úspešných aj pri priznaní čiastočného plnenia, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu, ktoré rozhodnutie nie je predvídateľné procesným návrhom žalobcov. Takýto výklad je zhodný s názorom autorov komentára k Civilnému sporovému poriadku (nakladateľstvo C.H.Beck, Civilný sporový poriadok, rok vydania 2016, autori Štefček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajanková, Tomašovič). Pokiaľ ide o rozsah priznávanej náhrady advokátovi, táto bude vyplývať z ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Nárok žalobcov krytý z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má základ v tomto zodpovednostnom vzťahu a súčasne sa týka odškodnenia nemajetkovej ujmy podľa zásad ochrany osobnostných práv. Preto podmienky určenia odmeny advokáta budú vychádzať z rovnakých princípov ako v konaniach o ochranu osobnosti. To zodpovedná i účelu zákonodarcu aby v konaniach, v ktorých je výsledok závislý od úvahy súdu, nedochádzalo k neopodstatneným navýšovaniam trov právneho zastupovania, aby trovy zohľadňovali len predmet sporu bez ohľadu na výšku žiadaného odškodnenia.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobcov v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne a zákonne odôvodniť.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .