Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/72/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobkyne: W. N., I.. XX.XX.XXXX, T. Č.. XX, T., právne zastúpená: hbr advokáti s.r.o., IČO: 47 239 310, Štefánikova 15, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o náhradu škody,

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresnému súdu Bratislava I bola dňa 15.05.2014 doručená žaloba o náhradu škody vo výške 4 959,- eur s príslušenstvom titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu Sociálnej poisťovne.

2. Žaloba bola odôvodnená na tom skutkovom základe, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie sp. zn. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 bol žalobkyni od 11.01.1997 priznaný starobný dôchodok vo výške 1 815,- Sk mesačne a vdovský dôchodok vo výške 2 314,- Sk mesačne, spolu 4 129,- Sk mesačne. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobkyňa podala návrh na preskúmanie rozhodnutia na Krajskom súde v Nitre. Z dôvodu, že žalobkyňu následne kontaktovali zamestnanci žalovaného a vysvetlili jej postup pri stanovení výšky dôchodku, žalobkyňa, konajúc v dobrej viere a veriac v správnosť postupu žalovaného, svoj návrh na preskúmanie rozhodnutia zobrala späť. Žalobkyňa však neskôr dospela k záveru, že zo strany žalovaného došlo k zavádzajúcemu konaniu, o ktorom však dovtedy nevedela, teda bola uvedená do omylu, keďže dňa 22.8.2011 náhodou zaslala žalovanému žiadosť o prepočítanie jej starobného dôchodku a rozhodnutím č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011 jej bol dôchodok zvýšený. Uvedeným rozhodnutím došlo k prepočtu dôchodkov a výšky starobného a vdovského dôchodku žalobkyne z dôvodu, že ku dňu 11.1.1997, teda ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok bol jej starobný dôchodok vyšší ako vdovský, preto sa mal starobný dôchodok ponechať v plnej výške a vdovský krátiť. Týmto rozhodnutím bola žalobkyni priznaná zvýšená suma starobného dôchodku a tiež suma starobného a vdovského dôchodku spätne za tri roky od podania žiadosti, t.j. od 24.8.2008 do 9.11.2011. Následne žalobkyňa požiadala žalovaného o doplatenie rozdielu jej starobného dôchodku od 11.1.1997 do 23.8.2008, avšak žalovaný jej nárok neuznal. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup žalobkyňa odôvodnila poukazom na zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý bol v platnosti v čase vzniku nároku žalobkyne na starobný dôchodok, teda ku dňu 11.1.1997. Podľa uvedeného zákona žalobkyni patril starobný dôchodok vo výške zodpovedajúcej výpočtu podľa uvedeného zákona, ale i v časti zvýšenia podľa zákona č. 376/1996 Z. z., ktorý však už žalovaný nezohľadnil. Podľa žalobkyne mal žalovaný dospieť k záveru, že jej starobný dôchodok je na účely súbehu vyšší ako vdovský dôchodok a nie k záveru, že vdovský dôchodok je vyšší ako starobný a zo starobného dôchodku patrí žalobkyni polovica. Žalobkyňa tak mala za to, že výpočet jej starobného a vdovského dôchodku bol uskutočnený v rozpore s platnou právnou úpravou, považovala preto za zrejmé, že zo strany žalovaného tak došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri výpočte dôchodku, následkom čoho bolo vydanie nezákonného rozhodnutia. Poukazujúc na zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom mala žalobkyňa za to, že na uplatnenie svojho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom splnila zákonom stanovenú podmienku využitia možnosti podať proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu riadny opravný prostriedok, avšak z dôvodu, že jej žalovaný zavádzajúco a nesprávne vysvetlil postup pri stanovení výšky dôchodku, svoj návrh na preskúmanie rozhodnutia vzala späť a žiadala konanie zastaviť. Žalobkyňa tak konala v dobrej viere a brala do úvahy kompetentnosť pracovníkov Sociálnej poisťovne, a práve tým, že bola uvedená do omylu zo strany žalovaného, jej bola napadnutým rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda. Ďalej mala za to, že tu dokonca ide o prípad hodný osobitného zreteľa, pretože uvedeným rozhodnutím jej bola spôsobená škoda, ktorá mala priamy dopad na jej život, keď nesprávne určený dôchodok bol od roku 1997 až do roku 2011 jej jediným príjmom, poklesla jej preto životná úroveň, uvedené rozhodnutie jej ovplyvnilo materiálne podmienky života spojené s neustálym odriekaním, spôsobilo jej existenčné problémy. Výšku škody potom žalobkyňa určila ako rozdiel na jej dôchodkoch za obdobie od 11.1.1997 do 24.8.2008 v celkovej sume 4 959,- eur. Žalobkyňa sa v žalobe vyjadrila aj k plynutiu premlčacej doby, keď mala za to, že jej právo na náhradu škody nie je premlčané. Uviedla, že škoda jej bola spôsobená rozhodnutím Sociálnej poisťovne sp. zn. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 a tiež nesprávnym úradným postupom predchádzajúcim vydaniu tohto rozhodnutia. O škode sa však dozvedela až dňa 29.9.2011, kedy jej bolo doručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011, ktorým bol zmenený prepočet výšky jej starobného a vdovského dôchodku. Mala za to, že hoci objektívna 10-ročná premlčacia doba uplynula, dňom 29.9.2011 jej začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Preto prípadné vznesenie námietky premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej lehoty považovala za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že podmienky, za ktorých je možné odmietnuť prihliadnutie na premlčanie, spočívajú v odstránení mimoriadnej tvrdosti zákonných účinkov premlčania a súčasne v tom, aby oprávnený presvedčivo dokázal, že svoje právo nemohol z nejakého relevantného objektívneho dôvodu na súde uplatniť včas, najmä v dôsledku úmyselného konania dlžníka poškodiť veriteľa. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala žalobe vyhovieť.

3. K žalobe žalobkyňa pripojila nasledovné listinné dôkazy: návrh žalobkyne na začatie konania proti Sociálnej poisťovne zo dňa 17.5.2012 podaný na Okresnom súde Topoľčany spolu s podacím lístkom, žiadosť žalobkyne o doplatenie rozdielu jej starobného dôchodku adresovaná Sociálnej poisťovni (spolu s podacím lístkom), oznámenie Sociálnej poisťovne o výplate dôchodku v hotovosti zo dňa 29.9.2011, žiadosť žalobkyne o prepočítanie jej starobného dôchodku z 22.8.2011, odstúpenie odvolania na Krajský súd v Nitre, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 14S/141/97 z 19.6.1997, rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 42511173900 z 26.9.2011 spolu s prílohou, rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4251117390 z 12.2.1997, odpoveď Sociálnej poisťovne z 27.2.2012, vyjadrenie Sociálnej poisťovne k žalobe žalobkyne vedenej na Okresnom súde Topoľčany, oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 18.12.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

4. Žalovaný dňa 5.12.2014 doručil súdu vyjadrenie k žalobe. Poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a uviedol, že z listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že aj keď žalobkyňa podala príslušnému krajskému súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 4251117390 z 12.2.1997, ktorým jej bol priznaný starobný dôchodok, tento návrh však zobrala späť, v dôsledku čoho Krajský súd v Nitre rozhodnutím č. k. 14S/141/97-9 z 16.6.1997 konanie zastavil, teda nedošlo k rozhodnutiu súdu vo veci samej, preto nie je možné považovať napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne za nezákonné. Žalovaný ďalej neakceptoval ani namietaný nesprávny úradný postup z dôvodu jeho nepreukázania. Ďalej poukázal na konanie sp. zn. 8C/46/2013, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Topoľčany medzi žalobkyňou a Sociálnou poisťovňou vo veci náhrady škody vo výške 4 959,- eur s príslušenstvom, ktorá žalobkyni mala vzniknúť nesprávnym prepočtom starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou v období od 11.1.1997 do júla 2008. Okresný súd Topoľčany žalobu žalobkyne zamietol, keďže sa stotožnil s právnou argumentáciou Sociálnej poisťovne, ktorá považovala prepočet starobného dôchodku žalobkyne v súbehu s vdovským dôchodkom za správny a súčasne namietla premlčanie uplatneného nároku na náhradu škody. Podľa žalovaného je žaloba v predmetnom konaní odôvodnená identickými právnymi skutočnosťami ako žaloba v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany, preto namietol neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, a to prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Žalovaný tak žiadal konanie zastaviť. Na záver namietol aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže podľa zákona č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť za škodu štát a nie Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia.

5. K vyjadreniu k žalobe žalovaný predložil oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 18.12.2013 spolu s doručenkou, rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 8C/46/2013-55 z 6.6.2013 v spojení s opravným uznesením.

6. Žalobkyňa v priebehu konania podala návrh na zmenu žaloby, ktorým odstránila chyby v počítaní a špecifikovala úrok z omeškania z uplatneného nároku na náhradu škody. Uplatnila si tak sumu 4 794,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 4 794,- eur od 23.6.2014 do zaplatenia. Súd následne uznesením zo dňa 27.6.2017 pripustil zmenu žaloby. Žalobkyňa ďalej v konaní poukázala na to, že žalovaný už v čase jej žiadosti o priznanie starobného dôchodku vedel, že jeho prax pri výpočte výšky starobných dôchodkov v súbehu s určením výšky vdovského dôchodku je nezákonná. V tom čase už totiž existovalo právne záväzné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rovnakej veci. Napriek tomu žalovaný vedome túto skutočnosť podľa nej ignoruje a prezentuje názor, ktorý je v rozpore s názorom Najvyššieho súdu SR. Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa založila do spisu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/54/96 z 30.9.1996 a sp. zn. Sdo/1/97 z 29.9.1997.

7. Žalovaný reagoval na návrh žalobkyne na zmenu žaloby, namietol uplatnenú výšku úroku z omeškania a tiež určený dátum, od ktorého si žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania. Vyjadril sa tiež k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR predloženým žalobkyňou, mal za to, že predmetnými rozsudkami nemohol byť viazaný pri rozhodovaní o súbehu dôchodkov žalobkyne, keďže sa týkali iného poistenca a nesúviseli s konaním, v ktorom podľa žalobkyne mala vzniknúť škoda. Žalovaný ďalej tvrdil, že podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Podľa žalovaného prípad hodný osobitného zreteľa je situácia, ktorá nie je bežná, ale sa prejavuje určitou mierou špecifikosti, na ktorú je potrebné prihliadnuť, napr. v rámci odstránenia tvrdosti zákona. Z priebehu konania o súbehu dôchodkov žalobkyne je zrejmé, že rozhodnutie zo dňa 12.2.1997 bolo žalovaným vydané v rámci jeho právomoci. Žalobkyňa s uvedeným rozhodnutím nesúhlasila, preto podala voči nemu opravný prostriedok. Následne však využila svoje dispozičné právo a podaný opravný prostriedok zobrala späť, teda zmenila svoj názor a napadnuté rozhodnutie považovala za správne. Žalovaný odmietol, že by voči žalobkyni po podaní opravného prostriedku vystupoval zavádzajúco a v úmysle dostať ju do omylu. Uviedol, že žalobkyni vysvetlil postup pri stanovení sumy súbehu jej dôchodkov, pričom sa opieral o rovnaké argumenty ako boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný taktiež mal za to, že nenesie zodpovednosť za to, že žalobkyňa včas nevyužila inštitút úpravy súbehu dôchodkov upravený v § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý od júla 1999 umožňoval súbeh dôchodkov opätovne posúdiť. Tvrdosť zákona tak bola odstránená práve uvedeným ustanovením § 162f ods. 2, a to s účinnosťou od 1.7.1999, hoci žalobkyňa túto možnosť využila až 22.8.2011, preto podľa žalovaného nie je možné uznať existenciu osobitného zreteľa. Žalovaný ďalej nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že by rozhodnutím žalovaného č. 42511173900 z 26.9.2011 došlo k zrušeniu a nahradeniu rozhodnutia z 12.02.1997, teda že by bola splnená podmienka v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Uviedol, že dňa 26.9.2011 vydal rozhodnutie na základe žiadosti žalobkyne o prepočítanie sumy starobného dôchodku, pričom sa toto rozhodnutie oprelo o ustanovenie § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktoré umožňujú v prípade, ak sa zistí, že sa dávka vyplácala v nižšej sume, ako sa vyplácať mala, túto dávku zvýšiť a vzniknutý rozdiel doplatiť až tri roky spätne. Rozhodnutie zo dňa 26.09.2011 preto neruší, ani inak nezasahuje do rozhodnutia z 12.02.1997. Žalovaný zdôraznil, že aj keď žalobkyňa vzala späť opravný prostriedok podaný voči rozhodnutiu z 12.02.1997, už od 01.07.1999 mala právo požiadať o prepočet súbehu nárokov na výplatu dôchodkov. Po skonštatovaní vyššie uvedeného sa žalovaný vyjadril aj k vznesenej námietke premlčania vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku. S poukazom na § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. mal za to, že objektívna premlčacia lehota žalobkyni uplynula dňa 12.02.2007, teda 10 rokov po tom, ako jej bolo doručené rozhodnutie žalovaného z 12.02.1997. Žalobkyňa napriek tomu o predbežné prerokovanie jej nároku požiadala až dňa 22.11.2013, teda 17 rokov od vydania ňou označeného nezákonného rozhodnutia. Žalovaný odmietol, že uplatnenie námietky premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty môže ohroziť dobré mravy, pretože podľa jeho názoru žiadnym spôsobom nezavinil uplynutie objektívnej premlčacej lehoty, práve naopak, k uplynutiu premlčacej lehoty došlo iba z dôvodu včasného neuplatnenia práva na strane žalobkyne.

8. Súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie.

8.1 Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 12.11.2018 poukázal na to, že už v mesiaci jún roku 1997 existovali právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o rovnakej právnej otázke, aká bola riešená u žalobkyne v roku 1997. Podľa neho si preto Sociálna poisťovňa musela byť vedomá nesprávneho úradného postupu pri výpočte súbehu starobných a vdovských dôchodkov, napriek tomu však žalobkyni opakovane tvrdila, že výpočet jej dôchodku je správny. Mal tak za to, že zamestnanci Sociálnej poisťovne uviedli žalobkyňu do omylu, keďže ju pripravili o finančné prostriedky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré mala zákonný nárok. Poukázal ďalej na to, že žalobkyňa ako osoba so stredoškolským vzdelaním bez maturity v tom čase nemala právne vedomie na takej úrovni, aby bola schopná sledovať legislatívny proces a zmeny v sociálnom zabezpečení, napriek tomu už v tom čase vedela určiť správnu výšku jej dôchodku. Preto skutočnosť, že zákonodarca v roku 1999 zaviedol novelu zákona č. 100/1988 Zb. ohľadom výpočtu súbehu starobného a vdovského dôchodku, nemôže byť takémuto človeku na škodu. V uvedenom videl právny zástupca žalobkyne dôvody hodné osobitného zreteľa.

8.2 Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 12.11.2018 namietal, že by Sociálna poisťovňa postupovala paušálne zle v rozpore so zákonom. Mal za to, že tu ide o subjektívny názor právneho zástupcu žalobkyne, keďže nebol predložený dôkaz o tom, že by Sociálna poisťovňa systematicky poškodzovala svojich klientov. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalobkyňa poukázala, uviedol, že v tom čase, keď Sociálna poisťovňa rozhodovala o dôchodku žalobkyne, existovalo jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré však nebolo judikátom. Druhé rozhodnutie, na ktoré žalobkyňa poukázala, bolo vydané v čase, kedy Sociálna poisťovňa už rozhodla o dôchodku žalobkyne. Pokiaľ ide o zmenu zákona, uviedol, že touto zmenou zákona sa umožnil prepočet dôchodku, teda žalobkyňa mohla požiadať o prepočet výšky jej dôchodku už od roku 1999. Svojou nečinnosťou však spôsobila, že až v roku 2011 došlo k prepočtu výšky jej dôchodku, avšak len tri roky spätne jej bol doplatený dôchodok. Podľa povereného zástupcu žalovaného Sociálna poisťovňa postupovala štandardne, v tom čase neexistovala rozsiahla judikatúra, bolo len na posúdení súdov, či Sociálna poisťovňa rozhodla správne alebo nie. Okrem toho tiež uviedol, že Sociálna poisťovňa nemá právo, ani povinnosť prepočítavať dôchodky, či nedošlo k chybe v počítaní. Toto je úlohou poistenca, aby si svoje právo uplatnil, a to buď vo forme opravného prostriedku alebo žiadosti o prepočet dôchodku. V zákone nebola zakotvená poučovacia povinnosť Sociálnej poisťovne.

9. Súd sa po oboznámení sa s predloženými listinnými dôkazmi, pripojenými spismi Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8C/46/2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 14S/141/97, administratívnym spisom žalovaného a ďalším obsahom súdneho spisu ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.

9.1 Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 bol žalobkyni priznaný starobný dôchodok vo výške 1 815,- Sk mesačne a vdovský dôchodok vo výške 2 314,- Sk mesačne, a to podľa § 21 a § 56 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Žalobkyňa dňa 21.03.1997 doručila Sociálnej poisťovni žiadosť o preskúmanie uvedeného rozhodnutia a určenie správnej výšky jej starobného dôchodku, pričom v uvedenej žiadosti uviedla výšku starobného dôchodku, ktorá jej podľa nej mala patriť. Sociálna poisťovňa uvedenú žiadosť žalobkyne postúpila Krajskému súdu v Nitre spolu s vyjadrením - špecifikáciou výpočtu dôchodku žalobkyne a žiadosťou o potvrdenie napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa následne dňa 18.6.1997 doručila Krajskému súdu v Nitre podanie, v ktorom uviedla, že s vyjadrením Sociálnej poisťovne, ktoré obsahuje vysvetlenie k výpočtu jej dôchodku, je spokojná, preto nežiada o súdne preverenie napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 14S/141/97-9 zo dňa 19.6.1997 konanie vo veci návrhu žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu žalobkyňou.

9.2 Žalobkyňa dňa 22.8.2011 požiadala Sociálnu poisťovňu o prepočítanie výšky jej starobného dôchodku. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011 bol žalobkyni od 24.08.2008 upravený jej starobný dôchodok na sumu 8 429,- Sk mesačne a vdovský dôchodok na sumu 2 680,- Sk mesačne, to všetko v zmysle § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 112 ods. 1 a § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa odôvodnenia uvedeného rozhodnutia žalobkyňa už dňa 11.01.1997 splnila podmienky nároku na výplatu uvedených dôchodkov, kedy mala nárok na výplatu starobného dôchodku v sume 1 815,- Sk mesačne a vdovského dôchodku v sume 2 314,- Sk mesačne. Keďže jej starobný dôchodok bol vyšší ako vdovský dôchodok, podľa rozhodnutia jej patril starobný dôchodok v plnej výške a vdovský dôchodok vo výške jednej polovice. Sociálna poisťovňa následne dňa 29.9.2011 oznámila žalobkyni, že jej od novembra 2011 bude poukazovať dôchodok v sume 414,10 eur a dôchodok za dobu od 24.08.2008 do 09.11.2011 v sume 2 059,90 eur jej bude vyplatený poštovým poukazom.

9.3 Žalobkyňa následne požiadala Sociálnu poisťovňu o doplatenie rozdielu jej starobného dôchodku za obdobie od 11.01.1997 do 23.08.2008 s poukazom na rozhodnutie č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011 a jeho prílohu, ktorá obsahovala podrobný rozpis výšky jej starobného dôchodku. Žalobkyňa mala za to, že jej bola spôsobená nemalá škoda a taktiež bola znížená jej životná úroveň, keďže jej bola nesprávne určená výška starobného dôchodku. Sociálna poisťovňa listom zo dňa 27.02.2012 reagovala na žiadosť žalobkyne a poukázala na to, že konanie vo veci jej žiadosti o preskúmanie rozhodnutia č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 bolo zastavené pre jej späťvzatie žiadosti, ďalej na ustanovenie § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Uviedla, že o súbehu nárokov na výplatu dôchodkov bolo možné rozhodnúť najskôr od splátky dôchodku splatnej po 30. júni 1999, a to len na základe žiadosti občana. Žiadosť o zvýšenie sumy starobného dôchodku však žalobkyňa doručila Sociálnej poisťovni až dňa 24.08.2011, preto podľa § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení bolo možné rozhodnúť o zvýšení sumy starobného dôchodku len od 24.08.2008, t.j. tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie.

9.4 Na Okresnom súde Topoľčany sa pod sp. zn. 8C/46/2013 viedlo konanie vo veci žalobkyne proti Sociálnej poisťovni o náhradu škody spôsobenej nesprávnym vypočítaním starobného a vdovského dôchodku, ktoré sa skončilo zamietnutím žaloby. Podľa odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 8C/46/2013-55 zo dňa 6.6.2013 bol nárok žalobkyne uplatnený od 11.1.1997 do 24.8.2008 premlčaný, a to z dôvodu vznesenia námietky premlčania Sociálnou poisťovňou, keď premlčacia lehota pri náhrade škody podľa Občianskeho zákonníka je dvojročná a plynie odo dňa, keď sa žalobkyňa dozvedela o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Keďže žaloba nebola uplatnená včas a neboli splnené ani podmienky zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a to porušenie povinností Sociálnou poisťovňou, súd žalobu zamietol.

9.5 Listom zo dňa 18.11.2013 žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia o starobnom a vdovskom dôchodku a titulom nesprávneho úradného postupu Sociálnej poisťovne. Uplatnila si škodu vo výške 4 959,- eur. Sociálna poisťovňa listom zo dňa 18.12.2013 neuznala nárok žalobkyne, tvrdila, že nebol zistený jej nesprávny úradný postup, odmietla tiež, že by ku škode došlo nezákonným rozhodnutím Sociálnej poisťovne.

10. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 1.7.2004 zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného od 1.7.1990 do 30.6.2004 (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 27 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a na náhradu škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom.

11. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ale len za súčasného splnenia troch podmienok - nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.

12. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalovaného, podľa ktorej je potrebné predmetné konanie zastaviť pre prekážku res iudicata, teda prekážku právoplatne rozhodnutej veci a tiež pre prekážku litispendencie, teda prekážku začatej veci o tom istom spore. Žalovaný tvrdil, že konanie, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8C/46/2013 a následne rozsudok v uvedenej veci tvoria prekážku pre predmetné konanie. Po preskúmaní pripojeného spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8C/46/2013 však súd nevzhliadol prekážku, ktorá by bránila súdu v predmetnej veci ďalej konať. Súd zistil, že na Okresnom súde Topoľčany v pozícii žalovaného vystupovala priamo Sociálna poisťovňa, teda nie štát zastúpený príslušným orgánom. Už z uvedeného je zrejmé, že nešlo o totožných subjektov na strane žalovaného. Taktiež bolo zrejmé, že žalobkyňa na Okresnom súde Topoľčany uplatnila svoj nárok na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a nie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, či zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Na základe uvedeného mal súd za to, že v predmetnej veci neexistuje prekážka, pre ktorú by súd nemohol žalobu žalobkyne prejednať a rozhodnúť o nej.

13. Predmetom tohto konania je žalobkyňou uplatnená náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím Sociálnej poisťovne a jej nesprávnym úradným postupom. Podstatným bolo teda posúdenie a zistenie, či žalobkyňou uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 spĺňa atribút nezákonnosti a či postup pri výpočte dôchodku žalobkyne je možný považovať za nesprávny.

14. V súlade s ustanovením článku 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje ustanovenie čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, podľa ktorého, každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podrobnejšie upravená v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004 a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb.

15. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobkyňou tvrdenej škode malo dôjsť rozhodnutím vydanými pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb.

16. Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné (§ 1 ods. 1 zákona), pojem nezákonnosti rozhodnutia však v zákone nie je definovaný. Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Podľa dôvodovej správy (k § 1 ods. 1 zákona) sa k vymedzeniu tohto pojmu zámerne zaujíma záporné stanovisko, lebo definícia by mohla viesť k nesprávnemu alebo zužujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu tohto pojmu a pokiaľ by nebola tautologická, viedla by ku konštrukcii dvojakej nezákonnosti, a to nezákonnosti, za ktorú sa zodpovedá, a nezákonnosti, za ktorú sa nezodpovedá. V dôsledku toho zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba pridržiavať toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať aj skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, pokiaľ však príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/20/2009 z 30.05.2011).

16.1 V predmetnej veci žalobkyňa tvrdila, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997, ktorým jej bol priznaný starobný dôchodok vo výške 1 815,- Sk mesačne a vdovský dôchodok vo výške 2 314,- Sk mesačne (teda sa krátil starobný dôchodok a nie vdovský dôchodok), je nezákonné a bolo zrušené rozhodnutím č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011. Taktiež uviedla, že proti namietanému rozhodnutiu podala opravný prostriedok, ktorý však zobrala späť z dôvodu, že uverila zamestnancom Sociálnej poisťovne, ktorí ju uviedli do omylu, a tak sa jej zdal byť výpočet jej dôchodku správny. Apelovala na súd, aby uznal existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. Súd, preskúmajúc tvrdenia žalobkyne, na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tu nie je splnená hneď prvá podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nezákonné rozhodnutie. Súd zistil, že rozhodnutím č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 bol žalobkyni priznaný starobný a vdovský dôchodok, pričom v prílohe tohto rozhodnutia bol uvedený postup výpočtu takéhoto dôchodku. Hoci žalobkyňa bola s uvedeným rozhodnutím nespokojná a podala opravný prostriedok - návrh na preskúmanie rozhodnutia v súdnom konaní, svoj návrh zobrala späť s odôvodnením, že s vysvetlením výpočtu jej dôchodku, ktoré poskytla Sociálna poisťovňa vo vyjadrení, ktorým vec postúpila Krajskému súdu v Nitre, bola spokojná. Krajský súd v Nitre preto konanie vo veci návrhu žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu žalobkyňou. Súd tiež zistil, že na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 22.8.2011 o prepočítanie výšky jej starobného dôchodku bolo vydané rozhodnutie č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011, ktorým bol žalobkyni upravený jej starobný dôchodok spätne od 24.08.2008, a to v zmysle § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 112 ods. 1 a § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Súd však nemal za preukázané, že by neskorším rozhodnutím č. 42511173900 zo dňa 26.9.2011 bolo zrušené žalobkyňou napadnuté rozhodnutie č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 pre nezákonnosť, resp. že by bolo zmenené pre nezákonnosť. Z neskoršieho rozhodnutia Sociálnej poisťovne súd zistil, že Sociálna poisťovňa, aplikujúc ustanovenie § 162f ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., pristúpila k prepočítaniu výšky dôchodku žalobkyne jedine na základe žiadosti žalobkyne. Z uvedeného rozhodnutia teda nevyplýva žiadna zmena či zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia pre jeho nezákonnosť.

16.2 Súd tak mal za to, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Podľa ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné rozhodnutie alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie zrušené alebo zmenené ako nezákonné. Vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/115/2010 z 31.5.2011). V rámci konania o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. preto potom nie je možné riešiť otázku nezákonnosti ako otázku predbežnú, keďže tú musí vyriešiť orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať nielen súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ale i súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Tým je zabezpečené, že otázku, či bolo v preskúmavanej veci právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil kvalifikovaný orgán už pred začatím konania o náhradu škody. Pre súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je potom takéto rozhodnutie záväzné a musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom vyjadrenej tým, že rozhodnutie zruší alebo zmení, napr. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

16.3 Zodpovednosť štátu za škodu je tak potom podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa. Podľa názoru súdu však zákon č. 58/1969 Zb. v ustanovení § 4 jednoznačne uvádza, kedy je možné uplatniť nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia - ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom, alebo ak bolo neprávoplatné, ale vykonateľné rozhodnutie zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom vyplýva, že sa na vznik zodpovednosti štátu za škodu titulom nezákonného rozhodnutia vyžaduje existencia rozhodnutia, ktoré bolo buď zrušené alebo zmenené, a to pre nezákonnosť. Ustanovenie § 3 zákona č. 58/1969 Zb. len upresňuje, že účastník môže uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len vtedy, ak proti nezákonnému rozhodnutiu podal odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť, pokiaľ tu neexistuje prípad hodný osobitného zreteľa. Uvedený prípad hodný osobitného zreteľa sa však podľa názoru súdu vzťahuje len na situáciu, kedy účastník nepodá proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Nezákonným rozhodnutím však naďalej zostáva také rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené ako nezákonné. Uvedené vyplýva napríklad aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2009 z 29.06.2010, podľa ktorého je predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia vyčerpanie možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.), ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa. Aj keď však poškodený nevyužije možnosť dosiahnuť zrušenie rozhodnutia podaním riadneho opravného prostriedku, môže sa v prípade hodného osobitného zreteľa domáhať náhrady škody, ale len za podmienky, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zrušené (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). V opačnom prípade, keby súd priznal náhradu škody z rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené pre nezákonnosť, by sa vytvoril nekonsolidovaný právny stav daný paralelnou existenciou protichodných rozhodnutí. V predmetnej veci však súd nezistil, že by príslušný orgán zrušil alebo zmenil rozhodnutie č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997 pre nezákonnosť. Hoci sa na Krajskom súde v Nitre viedlo konanie pod sp. zn. 14S/141/97 ohľadom preskúmania namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, žalobkyňa svoj návrh na preskúmanie rozhodnutia zobrala späť, preto sa nezistila nezákonnosť uvedeného rozhodnutia. V predmetnej veci súd nemal za preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že by bola uvedená do omylu zo strany Sociálnej poisťovne, a preto zobrala svoj návrh späť. Z jej podania - späťvzatia žaloby a následne z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre vyplýva, že sa žalobkyňa uspokojila s vysvetlením Sociálnej poisťovne ohľadom výpočtu jej dôchodku, preto nežiadala o súdne preverenie napadnutého rozhodnutia.

17. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne, ktorý žalobkyňa vzhliadla v spôsobe výpočtu jej starobného a vdovského dôchodku, ktorý mal byť v rozpore s platnou právnou úpravou a ktorý sa tak podľa nej prejavil v rozhodnutí č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997, súd nemal za preukázaný ani nesprávny úradný postup žalovaného. V zmysle konštantnej judikatúry sa za nesprávny úradný postup považuje konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia; alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V predmetnej veci však súd dospel k názoru, že namietaný postup, resp. spôsob výpočtu dôchodku žalobkyne našiel svoje odzrkadlenie práve v rozhodnutí č. 4251117390 zo dňa 12.02.1997, ktoré žalobkyňa považovala za nezákonné. Keďže takýto postup bol výsledkom rozhodnutia, nemohol sa považovať za nesprávny úradný postup (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 115/2010), ktorý by mohol viesť k vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súd sa tak v tejto časti stotožnil s procesnou obranou žalovaného, že žalobkyňou uvádzaný nesprávny úradný postup našiel svoje vyjadrenie v obsahu konkrétneho rozhodnutia, a preto v tomto prípade nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup tak, ako to má na mysli zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovaciu činnosť samo osebe totiž nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené tak súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nebola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, preto súd nevzhliadol ani prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. Súd nemal za preukázaný ani nesprávny úradný postup žalovaného, teda jedna z troch podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené na vznik zodpovednosti štátu za škodu, nebola naplnená.

19. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a majetková či nemajetková ujma už vznikla. Pojem škody zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje, preto sa aplikujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 442 a nasl.). Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd mal za to, že v danom prípade žalobkyňa nedisponuje nezákonným rozhodnutím a nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup, v prejednávanej veci žalobkyňa nemohla byť v konaní o náhradu škody úspešná, pretože neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním existencie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu.

20. Treťou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou ujmou je ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda - majetková, resp. nemajetková ujma vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani majetková či nemajetková ujma. Pretože v predmetnom konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, preto tu nebolo možné preukázať ani priamu a bezprostrednú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa príčinnú súvislosť nepreukázala.

21. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol. Strany sporu nesú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadom existencie jednej z podmienok, ktoré musia byť súčasne splnené na vznik zodpovednosti štátu za škodu, preto súd ďalej neskúmal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť.

22. Súd na záver poznamenáva, že z dôvodu, keď nemal za preukázané kumulatívne splnenie podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu, teda žalobkyni nevznikol nárok na náhradu škody, podrobne sa preto nevenoval námietke premlčania vznesenej žalovaným. Mal za to, že pokiaľ nie je nárok, nie je možné posúdiť ani skutočnosť, či uplynula alebo neuplynula v tomto prípade namietaná 10-ročná premlčacia lehota v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. za situácie, keď žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutia zo dňa 12.02.1997 a žalobu podala na súd až dňa 15.05.2014. Objektívna a subjektívna premlčacia lehota pritom plynú nezávisle od seba, pokiaľ však jedna lehota uplynie, nie je možné sa účinne domôcť práva v rámci druhej lehoty, ak protistrana vznesenie námietku premlčania. Z uvedeného dôvodu, keď súd posudzoval, či sú naplnené znaky zodpovednosti za škodu a dospel k záveru, že tie naplnené nie sú, neposúdil námietku premlčania žalovaného, pretože žaloba nebola dôvodná už pre neexistenciu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu.

23. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 s tým, že žalovaný bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia žaloby. Keďže si však žalovaný neuplatnil nárok na náhradu trov konania a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 .

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .