Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Co-187-2018.pdf
PDF · 133.08 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/187/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcu Y.. B. O., C.. XX.XX.XXXX, S. A. I.Y., O. X, zastúpeného JUDr. Ingrid Repkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Ružová 33 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody 360,- eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 13C/231/2016 - 77 zo dňa 07. februára 2018
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 360,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 14.10.2014 do zaplatenia, to všetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 20.04.2016, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu 360,- eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 14.10.2014 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania.
3. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 11.09.2013, sp. zn. 4T/22/2011 bol oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., pričom v trestnom konaní mu vznikla škoda vo výške 360,- eur a to z dôvodu ním zaplateného vyúčtovania č. 301/2011 zo dňa 10.10.2011 znaleckej organizácie Žilinskej univerzity Žilina, za vypracovanie znaleckého posudku vo veci výpočtu škody na motorových vozidlách s tým, že sumu zaplatil v októbri 2011.
4. Dňa 29.09.2014 žalobca podal písomnú žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku adresovanú Ministerstvu spravodlivosti SR, ktorá následne listom zo dňa 08.10.2014 túto žiadosť postúpila na Generálnu prokuratúru SR s odôvodnením, že si uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe a v prípadoch náhrady škody spôsobenej
trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, prípadne postúpením veci na prejednanie príslušného orgánu, sa právo na náhradu škody posudzuje ako právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ktorým začína trestné stíhanie konkrétnej osoby s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR dospelo k záveru, že sa jedna o pôsobnosť Generálnej prokuratúry SR, ktorá listom zo dňa 14.10.2014 postúpila jeho žiadosť späť na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré listom zo dňa 21.10.2014 vrátilo postúpenú žiadosť späť Generálnej prokuratúre SR z dôvodu, že je oprávnená konať v mene štátu v danom prípade s tým, že Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 30.10.2014 postúpila znovu jeho žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti SR s odôvodnením, že nie sú dané podmienky na uplatnenie ust. § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., pričom Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 06.11.2014 oznámilo, že aj keď ide o žiadosť ktorá nemá byť prerokovaná ministerstvom spravodlivosti, túto si ponecháva. V tomto smere poukazoval na to, že súd z úradnej povinnosti je povinný určiť, ktorý orgán zastupuje Slovenskú republiku a je v tomto smere pasívne legitimovaný a preto ako pasívne legitimovanú stranu sporu označil Slovensku republiku, za ktorú koná tak Ministerstvo spravodlivosti SR ako aj Generálna prokuratúra SR, pričom súd v ďalšom konaní ale konal s Generálnou prokuratúrou SR ako zástupkyňou žalovanej, t.j. ako orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. účinným od 01.01.2013.
5. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 veta prvá, § 15 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
6. Súd prvej inštancie mal za to, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím je: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.
7. Mal za to, že nespornou skutočnosťou medzi sporovými stranami bolo, že voči žalobcovi bolo uznesením príslušného OR PZ v Košiciach sp.zn. Č.: L. - XXX/DI-I.-XXXX zo dňa 02.12.2010 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 12.10.2010 došlo k dopravnej nehode osobného motorového vozidla zn. Š. L. J., ktoré viedol žalobca ako vodič, pričom z dôvodu nedodržania dostatočnej vzdialenosti od vozidla jazdiaceho vpredu narazil do zadnej časti osobného motorového vozidla zn. R. R. J., ktoré následkom nárazu bolo posunuté do osobného motorového vozidla idúceho pred ním zn. U. I.. V prípravnom konaní bola orgánmi činnými v trestnom konaní ustálená výška škody spôsobená poškodením motorových vozidiel R. R. X. U. I. na 3.125- eur. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca opravný prostriedok - sťažnosť, v ktorom namietol nesprávnosť výšky škody 3.125,- eur, ktorú mal spôsobiť pri dopravnej nehode poškodením motorových vozidiel R. R. X. U. I.. Jeho sťažnosť bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice II zamietnutá ako nedôvodná. Ďalšími nespornými skutočnosťami bolo podanie obžaloby na žalobcu ako obvineného pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a rozhodnutie súdu o nej, rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 11.09.2013 sp.zn. 4T/22/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.09.2013, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom.
8. Sporným bolo ale právne posúdenie vyššie uvedených nesporných skutkových okolností, keďže žalovaná tvrdila, že neexistuje nezákonné rozhodnutie v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., keďže bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi v danom čase vydané plne so všetkými zákonnými podmienkami ustanovenými na jeho vydanie s tým, že toto uznesenie nebolo ani zrušené ani zmenené pre nezákonnosť tak, ako to ustanovuje § 6 ods. 1 citovaného zákona, s čím ale súd prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ako R37/2014 došlo k zjednotenie právnych názorov a k ustáleniu súdnej praxe v tom smere, že keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, čím bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.07.2008 sp.zn. 3Cdo/201/2007, na ktoré poukazovala a odvolávala sa žalovaná. Preto mal súd prvej inštancie za to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
9. Na základe takéhoto posúdenia dôsledkov oslobodzujúceho rozsudku (viď predchádzajúci bod), mal súd v danom prípade naplnené a preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za vecnú škodu: 1/ nezákonné rozhodnutie (na základe oslobodzujúceho rozsudku je ním uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), 2/ vznik škody (v danom prípade žalobcom vynaložené náklady za vyhotovenie znaleckého posudku v trestnom konaní vo výške 360,- eur), ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi (žalobca by náklady nebol vynaložil, ak by voči nemu nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin).
10. Uviedol, že nárok na náhradu škody bol vopred predbežne prerokovaný na základe písomnej výzvy žalobcu listom zo dňa 29.9.2014, ktorý adresoval Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu konajúcemu v danom prípade, podľa žalobcu, za štát, aj keď došlo k viacnásobnému vzájomnému postúpeniu žiadosti medzi ministerstvom spravodlivosti a generálnou prokuratúrou.
11. Súd prvej inštancie ustálil pasívnu vecnú legitimáciu v spore a určil, že v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu vo veci žalobcom požadovanej náhrady škody je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. - Generálna prokuratúra SR, keďže prokurátor zamietol sťažnosť podanú žalobcom (ako obvineným) proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ a podal v trestnej veci obžalobu na súd, v trestnom konaní rozhodnutím súdu bol žalobca spod obžaloby oslobodený (viď rozsudok NS SR 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015).
12. Súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. mal žalobcom uplatnený nárok za dôvodne uplatnený a zákonný a preto žalobcovi priznal právo na náhradu ním uplatnenej škody vo výške 360,- eur ako náhradu nákladov žalobcom vynaložených v trestnom konaní a na náhradu tejto škody zaviazal štát, na plnenie ktorej na základe žiadosti žalovanej a za súhlasu žalobcu, určil lehotu 30 dní spolu aj s priznaním príslušenstva podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a s odkazom na ust. § 563 Občianskeho zákonníka určil deň od ktorého bol povinný dlžník plniť plnenie žalobcu ako deň 14.10.2014, kedy bola doručená posledná odpoveď zo strany Ministerstva spravodlivosti SR na žiadosť žalobcu o poskytnutie náhrady a náhrada plnená nebola, nakoľko mal za to, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením finančného dlhu od 14.10.2014, pričom v uvedený deň omeškania výška úrokovej sadzby ECB predstavovala 0,05 %.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
14. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. h) a b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
15. Nesúhlasila s aplikáciou v danom spore uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009, nakoľko v tomto konaní bol uplatnený nárok titulom náhrady škody z dôvodu vynaloženia nákladov na odmenu advokáta vo veci, kde trestné stíhanie bolo zastavené v prípravnom konaní uznesením prokurátora, nakoľko sa predpoklad o spáchaní trestného činu nepotvrdil. Mal za to, že samotný fakt zastavenia trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby je síce rozhodujúcim ale nie jediným a výlučným meradlom opodstatnenosti trestného stíhania a je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti a dôvody vznesenia obvinenia, aby bolo možné konštatovať, že právomoc orgánu činného v trestnom konaní bola vykonaná v rozpore so zákonom. V tomto prípade dôvodom, pre ktorý bol žalobca ako obvinený spod obžaloby oslobodený bola skutočnosť, že v konaní pred súdom si obstaral vlastný znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva ŽU v Žiline, ktorého závery (na rozdiel od záverov znaleckého posudku vyhotoveného v prípravnom konaní, ktorý bol podkladom pre vznesenie obvinenia) neumožnili konštatovanie o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty stíhaného prečinu
- t.j. zmena skutkového stavu oproti skutočnostiam, ktoré boli dôvodom pre postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Preto žalovaná mala za to, že za nezákonné rozhodnutie možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný záver, keďže oslobodzujúci rozsudok bol v danom prípade výsledkom dokazovania vykonaného pri vznesení obvinenia a na hlavnom pojednávaní, bolo vydané v inom štúdiu
trestného konania a na základe iného dôkazného stavu s tým, že išlo o náklady na dôkazy obstarané v trestnom konaní, ktorých kompenzáciu v prípade spod obžaloby podľa § 285 písm. a) a c) Trestného poriadku rieši iná právna norma v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku a preto zámena inštitútu kompenzácie nákladov na obstaranie dôkazov v trestnom konaní s inštitútom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nesprávnou interpretáciou zákona. Žalovaná zastávala tak názor, že bez toho, aby bolo prihliadnuté na konkrétne okolností prípadu, nemožno automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nebolo dovŕšené oslobodzujúcim rozsudkom považovať za nezákonné. Poukazovala na trestné konanie, ako aj čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR s odkazom na citované nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 28.02.2013, I ÚS 548/2012, nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 165/2002 zo dňa 19.12.2002, rozhodnutie ESĽP vo veci Pavrechod c/a Česká republika a ich závery a preto nemohlo dôjsť rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 bez vyhodnotenia konkrétnych okolností prípadu hovoriť o ustálenej súdnej judikatúre. Vzhľadom na uvedené mala za to, že v danej veci nebola preukázaná existencia právneho titulu na náhradu škody ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu, ako si ju žalobca uplatnil v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a preto sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 02.12.2010 je nezákonné. Rovnako mala za to, že súd nesprávne právne posúdil aj dobu omeškania, za ktorú žalobcovi priznal úroky z omeškania, a to s odkazom na ust. § 15 ods. 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorých vyplýva, že lehota omeškania začína konkrétnemu orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok uplynutia neskôr. V danom prípade ale Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokovala a teda žiadnym spôsobom mu neoznámila, že neuspokojí nárok na náhradu škody a preto lehota omeškania v danom prípade začala plynúť iba uplynutí 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku plynúca od jej podania a doručenia Ministerstvom spravodlivosti SR v zmysle § 15 ods. 2 vetá druhá zákona č. 514/2003 Z.z. ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
16. Mala za to, že súd aj nesprávne posúdil orgán oprávnený konať v mene Slovenskej republiky, ktorým nie je Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 ods. 1 citovaného zákona, čoho dôkazom sú jeho listy zo dňa 14.10.2014 a 30.10.2014, keďže Generálna prokuratúra nikdy žiadosť žalobcu podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne neprerokovala a v neposlednom rade aj vzhľadom na názorové obmeny súdu v posúdení orgánu oprávneného na konanie v mene štátu. Preto bolo povinnosťou súdu svoje úvahy v zmysle § 220 ods. 2 CSP rozviesť, čo ale v napadnutom rozhodnutí absentuje. Navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukazoval na rozsudok NS SR zo dňa 30.03.2011 sp.zn. 3Cdo/194/2010 a na to, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím, vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto spod obžaloby bol oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, pričom ide o objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť s tým, že sa neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Keďže rozhodujúcim kritériom zákonnosti vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Súd sa následne v tomto rozhodnutí odvolal aj na rozhodnutie NS SR č.k. MCdo/15/2009 a preto rozhodol v zmysle právnych predpisov a ustálenej súdnej praxe, a to aj so zreteľom na priznané úroky z omeškania, nakoľko aj keď Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 06.11.2014 oznámilo žalobcovi, že nepovažuje jeho žiadosť za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti SR, ponechal si ju, uvedený list bol žalobcovi doručený a prevzatý dňa 10.11.2014 a preto prvý deň omeškania pripadá na deň 11.11.2014 s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR rovnako postúpilo po prvýkrát žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku Generálnej prokuratúry SR listom zo dňa 08.10.2014, ktorá postúpila žiadosť po prvýkrát späť na Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 14.10.2014, čím je naplnený predpoklad v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 14.10.2014 možno zároveň považovať za deň oznámenia, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody, čo korešponduje s úrokom z omeškania priznaným v rozsudku súdu. Žalobca uviedol, že ak by mal prihliadať na námietku žalovanej, že lehota omeškania začína plynúť až uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prejednanie nároku, tak žiadosť si uplatnil listom zo dňa 29.09.2014, ktorá bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 01.10.2014 a v tomto prípade 6 mesačná lehota by uplynula 01.04.2015 a úrok z omeškania by bolo možné priznať od 02.04.2015. Uplatnená výška ako aj dátum od kedy si žalobca uplatnil úrok z omeškania ale neboli
zo strany žalovanej počas súdneho konania namietané, až v podanom odvolaní voči rozsudku, t.j. so žalobcom uplatneným návrhom súhlasili.
18. K otázke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že v danom spore za Slovenskú republiku je oprávnená konať Generálna prokuratúra SR s odvolaním sa na rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2015 sp.zn. 8Cdo/289/2014.
19. Navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi priznal 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.
21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané oprávnenou osobou a v zákonnej lehote (t.j. včas), podané proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovanej.
22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom v Košiciach dňa 24.01.2019 o 09.10 hodine, č.dv. 230/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 15.01.2019 na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach najmenej 5 dní pred vyhlásením rozsudku v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
23. Žalovaná podané odvolanie odôvodňovala v zmysle uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
24. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s tým, odvolací dôvod daný nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016) je odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
26. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, keďže vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné a ani nebolo navrhované stranami sporu s tým, že vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a nasl. CSP a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP s tým, že svojím procesným postupom neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom a rovnako mu neznemožnil realizáciu procesných práv priznaných mu v civilnom procese za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
27. Ak žalovaná odôvodňovala uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že súd prvej inštancie neodôvodnil, na základe akých skutočností určil, že ex offo v danom prípade za Slovenskú
republiku koná Generálna prokuratúra SR, to nie je na mieste, keďže s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vyporiadal v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s čím sa odvolací súd stotožňuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a to v tom znení, že "vzhľadom na charakter žalobcom uplatneného nároku a s odkazom na rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2015 pod sp.zn. 8Cdo/289/2014 konal s Generálnou prokuratúrou SR, keďže prokurátor zamietol sťažnosť podanú žalobcom ako obvineným proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ a podal v trestnej veci obžalobu na súd s tým, že v trestnom konaní rozhodnutím súdu bol žalobca spod obžaloby oslobodený“.
28. Preto táto odvolacia námietka nie je dôvodná a rozsudok súdu prvej inštancie, čo sa týka odôvodnenia pasívnej vecnej legitimácie v spore netrpí vadou nepreskúmateľnosti, čím nie je dôvodné uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, správne § 365 ods. 1 písm. d) CSP a to s apelom aj na to, že viackrát došlo k vzájomnému postupovaniu žiadosti o predbežné prerokovanie uplatneného nároku zo strany žalobcu, keďže žiadosť žalobcu bola najprv adresovaná listom zo dňa 29.06.2014 Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu konajúcemu v danom prípade podľa žalobcu za štát, ktoré ale tento list správne postúpilo oprávnenému orgánu v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. t.j. Generálnej prokuratúre SR (viď č.l. 13 - 14 spisu), ktorá sa konkrétne vyjadrila ku skutočnosti, z akého dôvodu nie je oprávnená predbežne prejednať uplatnený nárok zo strany žalobcu (viď č.l. 15 spisu) s tým, že Generálna prokuratúra SR , aj keď bola oprávneným orgánom , postúpila bezdôvodne žiadosť žalobcu späť Ministerstvu spravodlivosti, pričom opäť MS SR listom zo dňa 21.10.2014 na č.l. 16- 17 spisu, žiadosť žalobcu postúpila GP SR, ktorá zase listom zo dňa 30.10.2014 (č.l. 18 spisu) vrátila žiadosť MS SR, ktoré pre zachovanie právnej istoty poškodeného si ju už ponechalo (viď odpoveď zo dňa 06.11.2014 na č.l. 19 spisu) s tým, že všetky tieto listy boli zasielané aj žalobcovi. V tomto prípade treba poukázať na to, že opätovné postupovanie žiadosti žalobcu, žalobcovi nemôže byť na ujmu, pričom súd zo zákona v danom prípade určuje, kto je oprávneným orgánom konajúcim v mene štátu titulom náhrady škody a v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. je ňou Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR.
29. Čo sa týka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je daná vtedy, ak súd oprel svoje rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezistené, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo sa úplne opomenul vyporiadať s niektorou z námietok uplatnených v žalobe alebo procesnou obranou proti žalobe. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť je potrebné považovať také rozhodnutie, ktoré postráda základné náležitosti, z ktorých nemožno rozpoznať o akej veci sa rozhodlo, či a ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností a pod. Účelom odôvodnenia je poukázať na správnosť rozhodnutia, v dôsledku čoho odôvodnenie rozhodnutia je prostriedkom kontroly správneho postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
30. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa absencie nezákonného rozhodnutia, odvolací súd rovnako konštatuje naplnenie zákonných predpokladov preskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a uvádza, že predloženým rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 11.9.2013, sp. zn. 4T/22/11, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.9.2013, mal súd prvej inštancie za preukázané, že ním súd podľa ust. § 289 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovaného Y.. B. O., t.j. žalobcu spod obžaloby okresného prokurátora Košice II sp. zn. 2Pv/872/10 pre skutok kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca ako obžalovaný namietal vypracovaný znalecký posudok znalcom už v prípravnom konaní, v ktorom bola určená výška škody na osobnom motorovom vozidle zn. U. I., K.: I.-XXXGB vo výške 460,- eur a na osobnom motorovom vozidle zn. R. R. J., K.: I.-XXXGH vo výške 2.665,- eur a preto v priebehu trestného konania bol pribratý ÚSI Žilinská univerzita v Žilina za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku a na hlavnom pojednávaní dňa 11.9.2013 bol vypočutý M.. Y.. V. I., J.. - riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva ŽU v Žiline ako osoba zodpovedná za výkon znaleckej činnosti, ktorý vypracoval znalecký posudok, ktorý v plnom rozsahu zotrval na záveroch ním vypracovaného kontrolného znaleckého posudku s tým, že znaleckým posudkom bola výška škody na vozidle R. R. určená sumou 2.071,- eur s DPH a výška škody na vozidle U. I. vo výške 406,- eur s DPH. Na vysvetlenie rozdielov vo výške škody znalec uviedol, že sú rozdiely v znaleckých posudkoch minimálne (cca 660,- eur) a výpočty sú správne; rozdiel zdôvodnil tým, že znalec v prípravnom konaní posudzoval auto ako celok, kde sa celok zhodnotil od 7,8 % a ÚSI ŽI posúdenie vykonal podrobnejšie
a keďže sa opravovala iba výbava karosérie, tá sa zhodnotila o 10,44 % a tým vznikol rozdiel v posudkoch. Na uvedenom základe dospel súd v trestnom konaní k záveru, že skutok uvedený v obžalobe a kvalifikovaný ako prečin podľa § 289 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. nezakladá po stránke subjektívnej ani objektívnej zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu v zmysle Tr. zák. a preto podľa ust. § 285 písm. b/ Tr. por. obžalovaného, t.j. tunajšieho žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom.
31. Odvolací súd apeluje na to, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je v tomto smere otázka riešená už ustálenou rozhodovacou praxou súdov a vždy vychádza z výsledku trestného konania, ktorý môže byť v prospech v prípade neprospech obvinenej, či obžalovanej osoby a to aj keď bolo zákonne v tom čase vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ale vzhľadom na konkrétne okolností vyplývajúce z vykonaného dokazovania preukazovali, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že trestné stíhanie proti takejto osobe nemalo byť začaté, v dôsledku čoho bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, v danom prípade z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a preto bolo vydané nezákonné rozhodnutie tak, ako to správne poňal aj súd prvej inštancie.
32. Odvolací súd uvádza, že otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v tom čase účinných zneniach.
33. Ak k spôsobeniu škody žalobcovi ako obvinenému došlo takým nezákonným uznesením o vznesení obvinenia, rozhodnutím o väzbe alebo iným nezákonným rozhodnutím vydaným počas jeho trestného stíhania, proti ktorému poškodený žalobca využil možnosť podať sťažnosť, štát za túto škodu zodpovedá, pričom tejto povinnosti sa nemôže zbaviť (§1 až 6 citovaného zákona). Zákon pritom výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia žalobcu spod obžaloby. V súlade s ustálenou súdnou praxou, štát ale zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím a následným vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., na podstate právnych záverov ktorých súdna prax zotrvala aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodovanie súdov sa ustálilo o. i. na názore, že ten, proti komu trestné stíhanie bolo zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, podľa relevantného zákona o zodpovednosti štátu zásadne má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991) z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu.
34. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu a zákonnému záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu najbližšej úpravy, t. j. úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a keďže žalobca bol oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi možno považovať za nezákonné podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.
35. Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II uznesením zo dňa 21.12.2010, sp.zn. 3Pv/872/10-4 vydaným v predmetnej trestnej veci, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr.por., zamietol sťažnosť obvineného Y.. B. O., t.j. tunajšieho žalobcu podanú proti uzneseniu povereného príslušníka OR PZ, ODI - ODN Košice o vznesení obvinenia, pretože sťažnosť nie je odôvodnená.
36. Odvolací súd uvádza, že rozhodujúci je konečný výsledok trestného konania, keďže súd rozhodujúci o náhrade škody je viazaný konečným rozhodnutím orgánu, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, čím všetky rozhodnutia v trestnom konaní možno považovať za nezákonné.
37. Odvolací súd sa preto stotožňuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP s odôvodnením v bode 31. až 33. napadnutého rozsudku a v tomto smere len poukazuje na ďalšie rozhodnutia v tomto smere a ustálenú rozhodovaciu prax súdov, s odkazom aj na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej.
38. S poukazom na hore uvedené odôvodnenie, vychádzajúce zo skutočnosti, že vo veciach titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy rozhodujúci výsledok trestného konania, ktorým
v danom prípade je oslobodenie spod obžaloby, je s poukazom na tento záver, t.j. výsledok trestného konania mať za to, že trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné, t.j. neprichádzalo do úvahy.
39. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobca namietal záver vypracovaného znaleckého posudku žalobcom v prípravnom konaní, v ktorom bola určená výška škody na osobnom motorovom vozidle značka U. I. K.: I.-XXXGV vo výške 460,- eur a na osobnom motorovom vozidle značky R. R. J., K.: I.-XXXGH vo výške 2.665,- eur a na základe vypracovaného kontrolného znaleckého posudku vypracovaného na základe žiadosti žalobcu, ako aj ním vynaložených nákladov (viď č.l. 9, 11 spisu), súd na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2013, po vypočutí M.. Y.. V. I., J.. - riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva ŽU v Žiline ako osoby zodpovednej za výkon znaleckej činnosti, ktorý aj vypracoval kontrolný znalecký posudok v trestnom konaní, stanovil výšku škody na poškodenom vozidle R. R. 2.071,- eur s DPH a výšku škody na vozidle U. I. vo výške 406,- eur s DPH t.j. rozdielne, čo malo dopad na záver súdu v trestnom konaní, že skutok uvedený v obžalobe a kvalifikovaný ako prečin podľa § 289 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, nezakladá po stránke subjektívnej ani objektívnej zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu v zmysle Trestného zákona a preto bol žalobca -obžalovaný podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený, keďže žalovaný skutok nie je trestným činom, z čoho podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nemal byť trestne stíhaný , ide o nezákonne vydané rozhodnutie súdu a preto s odkazom na bod 9 odôvodnenia tohto rozsudku, prináleží žalobcovi uplatnená náhrada škody správne v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (viď rozhodnutie NS SR zo dňa 30.07.2008 sp.zn. 4MCdo/15/2009 ako aj judikát R37/2014), ktorý analogicky je aplikovateľný aj v tomto prípade.
40. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vychádzal v danom spore z konkrétnych okolností danej veci a keďže je tu existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania t.j. vznesení obvinenia, s odkazom na oslobodzujúci rozsudok, ktorým je oslobodenie spod obžaloby a vznik škody spočívajúci v danom prípade zo žalobcom vynaložených nákladov za vyhotovenie znaleckého posudku v trestnom konaní vo výške 360,- eur (č.l. 11 spisu), ako aj príčinnej súvislosti medzi nákladmi vynaloženými v trestnom konaní, ktoré viedli k preukázaniu nezákonného vydania uznesenia o vznesení obvinenia, je odvolacia námietka žalovanej právne irelevantná, keďže na daný prípad analogicky je možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
41. Vzhľadom k hore uvedenému odôvodneniu tak nie je ani dôvodná odvolacia námietka v smere kompenzácie nákladov na obstaranie dôkazov v trestnom konaní v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku.
42. Čo sa týka priznania príslušenstva z uplatnenej istiny, v tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že aj keď súd prvej inštancie neposudzoval dobu, za ktorú súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zmysle § 15 ods. 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. , v zmysle ktorých lehota omeškania začína plynúť najskôr - dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr, je možné Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 14.10.2014 považovať za deň oznámenia oprávneného orgánu v danom spore, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody (viď č.l. 15 spisu), keďže z obsahu tohto podania jednoznačne vyplýva, že Generálna prokuratúra SR môže o žiadosti konať len vtedy, ak škodu spôsobila prokuratúra, v danom prípade v trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z.), aj keď nesprávne mala za to , že o takýto prípad v danej veci nejde a preto nedôvodne postúpila predmetnú žiadosť žalobcu Ministerstvu spravodlivosti SR. Súd prvej inštancie ale správne rozhodol, ak priznal úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 14.10.2014 do zaplatenia, keďže právne posúdenie veci v zmysle § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ s odkazom na § 563 OZ korešponduje so správnym právnym posúdením veci v zmysle ust. 15 ods. 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
43. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a s odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej s tým, že o výške priznaného nároku v odvolacom konaní rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením súdny úradník v konaní na súde prvej inštancie.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).