Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/86/2018

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 24. januára 2019 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudkýň JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Marcely Malatkej prejednal odvolanie obžalovaného M. H. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/29/2017 z 18.9.2018 a takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. H. z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený a zároveň bol určený probačný dohľad nad správaním obžalovaného pri určení skúšobnej doby vo výmere 3 roky.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil jednak sám a jednak prostredníctvom svojho obhajcu. V odvolaní uviedol, že dokazovaním na hlavných pojednávaniach nebolo preukázané spáchanie uvedeného skutku. Nestotožňuje sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, že vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo a jednoznačne preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je trestným činom a spáchal ho obžalovaný. Poukázal na výpoveď svedka G. D. z 25.1.2018, keď uviedol, že chcel vytiahnuť od obžalovaného peniaze a bol pod vplyvom drog. Poukázal na závery posudku znalkyne Mgr. Zuzany Tomáškovej, ktorá uviedla, že svedok G. D. v čase spáchania skutku mohol mať sklony k fantazijnému spracovaniu skutočností, klamstvu a sugestibilite. Obvinený G. D. vo veci, v ktorej bol stíhaný, uviedol, že skutok nechcel spáchať. H. L. hovoril o tom, lebo on chcel od neho peniaze. Keď povedal L., že si môže týmto zarobiť, teda tak, že podpáli tieto chaty, tak on mu povedal, že o tom vie, že M. H. si objednal ich podpálenie. Podrobne mu opísal, ako to má urobiť. Svedok G. D. na hlavnom pojednávaní 28.11.2017 uviedol, že chcel od obžalovaného nejaké peniaze, ale to podpálenie by nikdy neurobil. L. túto objednávku posunul. L. požiadal, aby toto urobil on. Poukázal, že podľa znalkyne je špecifická vierohodnosť narušená jednak u svedka D. a jednak u svedka H. L.. Znalkyňa vo vzťahu k týmto svedkom uviedla, že môže iba predpokladať, že svedkovia mohli mať zmenenú schopnosť správne a úplne vnímať prežité udalosti, tieto si zapamätať a verne ich reprodukovať. Preto je na zvážení, do akej miery je možné posudzovať výpovede týchto svedkov za vierohodné, spôsobilé na riadne zistenie skutkového stavu a následné uznanie viny obžalovaného. Práve v takýchto pochybnostiach by sa mala uplatniť zásada „in dubio pro reo“. Poukázal, že súčasťou súdneho spisu nie je zvuková nahrávka, o ktorej vypovedali svedkovia G. D. a H. L. na hlavnom pojednávaní, pričom G. D. sa vyjadril na hlavnom pojednávaní 28.11.2017, že zvukovú nahrávku má k dispozícii na pamäťovej karte. Následne svedok D. 11.9.2018 uviedol, že v januári 2018 stratil práve tento mobilný telefón aj s pamäťovou kartou. Reálne teda neexistuje zvuková nahrávka, resp. pamäťová karta, kde by bol rozhovor medzi obžalovaným a svedkom D.. Motiváciou konania, resp. komunikovania D., či už s obžalovaným H. alebo svedkom L., bolo podľa názoru obžalovaného vylákanie finančných prostriedkov jednak od M. H. a jednak od H. L.. Prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil, ako sa vysporiadal s výpoveďami svedkov D. H. a G. H.. Poukázal na obsah výpovede svedka G. H., syna poškodeného. Za neopodstatnené považuje konštatovanie prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že obžalovaný sa ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, priznal. Uvedené priznanie uskutočnil obžalovaný len vo vzťahu ku konaniu o dohode o vine a treste, a pre účely hlavného pojednávania nemá takéto priznanie žiadny význam. Má za to, že súdne rozhodnutie nemá obsahovať opis skutočností týkajúcich sa iného trestného konania. Súd v tejto súvislosti prihliadol na to, že svedok G. D. bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci v štádiu prípravy, pričom sa malo jednať o odsúdenie G. D. na základe jeho priznania sa ku skutku a ide o totožný skutok ako v prípade obžalovaného M. H.. Prvostupňový súd nijakým spôsobom nevyhodnotil výpovede ostatných svedkov, najmä matky obžalovaného, svedkyne Q. H. a poškodeného O. H., z ktorých vyplýva nepriaznivá rodinná situácia medzi obžalovaným a poškodeným, a pretrvávajúce dlhoročné spory a nezhody. Vychádzajúc z týchto výpovedí je podnecovateľom týchto sporov práve poškodený O. H.. Za nadbytočné považuje poukazovanie prvostupňového súdu na priestupkové konanie vedené proti obžalovanému, ktoré bolo zastavané. Ako nesúvisiace s konaním je aj prečítanie trestného rozkazu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/29/2016 z 3.10.2016, z ktorého je zrejmé, že C. L. bol uznaný za vinného zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa obžalovaný dopustil skutku popísaného v obžalobe, pričom k reálnemu ohrozeniu nedošlo a smerovanie k úmyslu poškodiť cudziu vec nebolo preukázané. Zároveň poukázal, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, najmä keď podľa jeho názoru je jeho vina sporná, výsledky dokazovania sú neúplné, protirečia si a nevedú k jednoznačnému záveru o jeho vine. Nepriame dôkazy, ktoré síce vedú k dôvodnému podozreniu voči obžalovanému, avšak nevylučujú reálnu možnosť, že by páchateľom mohla byť aj iná osoba, nie sú dostatočný podklad na uznanie viny obžalovaného. Ak vina nie je dostatočne preukázaná, musí súd obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Sám obžalovaný v písomnom doplnení odvolania uviedol, že pokiaľ ide o konanie o dohode o vine a treste, nemohol súhlasiť s podmienečným trestom odňatia slobody, nakoľko by sa na neho celý život pozerali ako na zločinca, ktorý chce ublížiť vlastnému bratovi. Pokiaľ ide o motiváciu svedka D., aby klamal, resp. krivo vypovedal, má za to, že svedok D. bol donútený takto vypovedať jeho bratom O. H. a jeho družkou F.. Myslí si, že jeho brat O. H. donútil D., aby sa s ním skamarátil a aby ho nahovoril na zapálenie dreveníc. Vyhrážal sa mu, že ak to neurobí, nahlási polícii, že má strelnú zbraň a touto zbraňou strieľal na jeho novopostavenú garáž. V ďalšej časti písomného doplnenia odvolania M. H. podrobne rozvádza dlhoročné rodinné spory so svojim bratom O. H., poukazuje tu na opakované protiprávne konania zo strany O. H. voči jeho rodine. Svojho brata O. H. považuje za zlého človeka, ktorý bol takýto už od malička. Jeho brat nielen jemu, ale aj jeho rodine dlhodobo robí zle. Intrigy zo strany O. H. zažil mnohokrát. Jeho brat je rozhodnutý zničiť ho a jeho rodinu, až kým mu neuvoľní sporný pozemok. Ľudia v Istebnom O. H. nemajú radi. Mnohí sa ho boja, lebo má známosti na polícii a s rómskymi občanmi je veľmi dobrý priateľ. Polícia v Dolnom Kubíne je hluchá a slepá, lebo sa jedná o O. H.. Takže on s jeho rodinou má veľký problém dokázať, že nepotrebuje nikomu nič zapáliť alebo inak uškodiť, a tobôž nie svojmu bratovi. Chce žiť normálny život a nie sa báť vlastného brata, čo zas na neho alebo niekoho z jeho rodiny vymyslí. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Z vyjadrenia prokurátora k odvolaniu obžalovaného vyplýva, že námietky obžalovaného považuje za neopodstatnené. Rodinné vzťahy poškodeného a obžalovaného boli súdom skúmané spôsobom potrebným pre rozhodnutie tak, aby boli zistené pomery obžalovaného za účelom zákonného rozhodnutia o jeho vine a treste. Podľa názoru prokurátora prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dôkazy dôsledne, a to aj pokiaľ ide o výpovede svedkov. Odvolanie obžalovaného preto považuje za nedôvodné.

Obžalovaný k vyjadreniu prokurátora uviedol, že pokiaľ prokurátor poukazuje na zvukový záznam rozhovoru medzi dvoma svedkami, jedná sa o nepriamy dôkaz, ktorý neusvedčuje obžalovaného. V súdnom spise sa nenachádza ani jeden priamy dôkaz. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel prokurátor k tvrdeniu, že svedkovia G. H. a D. H. sú motivovaní svedčiť v prospech obžalovaného.

Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku mal na zreteli povinnosť prihliadať aj na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli, ale sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou, avšak toto nie je dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval prvostupňový súd podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorých zmyslom je náležité zistenie skutkového stavu a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na obhajobu. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy, a to pri plnom uplatnení základných zásad trestného konania, najmä zásad ústnosti a bezprostrednosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru o vine obžalovaného.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochýb možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Taktiež pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák.

Vinu obžalovaného považuje aj krajský súd za nepochybne preukázanú. Keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku je podrobné, zrozumiteľné a logické, a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje.

Obžalovaný je z trestnej činnosti usvedčovaný najmä výpoveďami svedkov G. D., nepriamo výpoveďami svedkov O. H., I. F., H. L. a U. L.. Z výpovede svedka G. D. vyplýva, že obžalovaný ho naviedol a požiadal o podpálenie objektov vo vlastníctve O. H. a I. F.. Svedok D. obžalovanému povedal, že on sám to neurobí, ale pozná ľudí, ktorí to urobia. Následne svedok D. uviedol, že požiadal o podpálenie objektov H. L., ktorý súhlasil. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok H. L., ktorý uviedol, že s D. sa následne podrobne rozprávali o spôsobe podpálenia objektov. Z výpovede svedka U. L. vyplýva, že v tomto smere ho o objednávke na podpálenie objektov informoval aj svedok H. L.. Z výpovede poškodeného O. H. vyplýva, že H. L. mu potvrdil, že D. ho nahováral na podpálenie objektov. Taktiež poškodená I. F. uviedla, že U. L. sa vyjadril, že D. sa bol u neho informovať, ktoré sú to konkrétne domy, ktoré mal podpáliť. Zo zabezpečených dôkazov aj podľa názoru krajského súdu jednoznačne a bezpečne vyplýva, že svedok G. D. bral požiadavku obžalovaného na podpálenie objektov vážne, o čom svedčia jeho nasledujúce kroky vo vzťahu k svedkovi L.. Z vykonaných dôkazov je teda zrejmé, že svedok G. D. akceptoval požiadavku obžalovaného na podpálenie domov, pričom konkrétne obžalovanému aj povedal, že on sám domy nepodpáli, ale má na to ľudí, ktorí to urobia. Nepochybne je ďalej preukázané, že v tomto smere svedok D. podnikol konkrétne kroky vo vzťahu k svedkovi L., ktorý mal podpálenie objektov vykonať. V súvislosti s dôkaznou situáciou nemožno opomenúť ani fakt, že svedok G. D. bol za svoje konanie aj právoplatne odsúdený, pričom v trestnej veci obžalovaného M. H. opäť potvrdil skutočnosti, ktoré vo svojej trestnej veci uvádzal ako obvinený.

Vzhľadom aj na iné dôkazy uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku považuje aj krajský súd za dostatočne a nepochybne preukázané, že obžalovaný M. H. spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného krajský súd poznamenáva, že tieto nepovažuje za dôvodné. Pokiaľ obžalovaný namieta vierohodnosť svedka H. L. a G. D. s poukazom na závery znaleckého posudku, krajský súd poznamenáva, že z posudku znalkyne Mgr. Zuzany Tomáškovej nevyplývajú jednoznačne také skutočnosti, ktoré by opodstatnene spochybňovali pravdivosť výpovedí svedkov H. L. a G. D.. Znalkyňa uviedla, že svedkovia majú zachovanú všeobecnú vierohodnosť výpovede. Narušená je špecifická vierohodnosť u oboch svedkov, nakoľko motivácia k ich výpovediam mohla byť účelová. Znalkyňa uviedla, že môže iba predpokladať, že v čase spáchania skutku mohli mať svedkovia zmenenú schopnosť správne a úplne vnímať prežité udalosti a tieto si zapamätať. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že ide iba o vyslovený predpoklad znalkyne a nie o jej jednoznačný záver. Naviac v tejto súvislosti znalkyňa konštatuje, že v čase trestného konania je u oboch svedkoch úplne zachovaná schopnosť vnímať prežité udalosti, tieto si zapamätať a verne ich reprodukovať. Krajský súd poznamenáva, že výpovede svedkov H. L. a G. D. korešpondujú aj s ďalšími vo veci zabezpečenými dôkazmi, a preto ani podľa názoru krajského súdu nie je dôvod opodstatnene pochybovať o pravdivosti výpovedí svedkov H. L. a G. D..

Pokiaľ obžalovaný namieta, že neexistuje zvuková nahrávka jeho rozhovoru so svedkom D., ani táto skutočnosť podľa názoru krajského súdu nespochybňuje dôkazy usvedčujúce obžalovaného.

Obžalovaný ďalej namieta, že prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal výpoveďami svedkov D. H., G. H., resp. Q. H., ktorí sa vyjadrili najmä k rozvráteným vzťahom medzi obžalovaným a poškodeným O. H.. Ani s touto námietkou sa krajský súd nestotožňuje, keďže z výpovedí týchto svedkov vyplýva, že o samotnom skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, sa vyjadriť nevedeli. V súvislosti s námietkou obžalovaného, že považuje za neopodstatnené, aby prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obžalovaný sa priznal vo vzťahu ku konaniu o dohode o vine a treste, krajský súd poznamenáva, že túto považuje za čiastočne opodstatnenú, nakoľko z ust. § 333 ods. 4 Tr. por. nepochybne vyplýva, že prípadné priznanie spáchania skutku obvineným v konaní o dohode o vine a treste nemožno na hlavnom pojednávaní použiť ako dôkaz. Na druhej strane prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje len fakt, že obžalovaný po skončení vyšetrovania požiadal o začatie konania o dohode o vine a treste s tým, že ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, sa priznal. Túto skutočnosť prvostupňový súd nekonštatuje ako dôkaz v neprospech obžalovaného, ale naopak, v odôvodnení napadnutého rozsudku je uvedené, že obžalovaný M. H. využil svoje právo nevypovedať a vyhlásil pred súdom, že je nevinný. Taktiež v prípravnom konaní využil svoje zákonné právo a k veci nevypovedal. Za takýchto okolností nebol ani podľa názoru krajského súdu dôvod, aby prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na vyjadrenie obžalovaného v súvislosti s jeho návrhom na konanie o dohode o vine a treste. Samotná táto skutočnosť však nemá vplyv na zákonnosť výroku o vine obžalovaného.

Za opodstatnenú považuje krajský súd námietku obžalovaného, že nie je dôvodné, aby prvostupňový súd poukázal na priestupkové konanie voči obžalovanému, ktoré bolo zastavené a na odsúdenie C. L. pre trestný čin, ktorý nesúvisí s touto trestnou vecou. Nejde však o dôkazy, ktoré by mali vplyv na posúdenie viny obžalovaného.

Pokiaľ ide o doplnenie dôvodov odvolania samotným obžalovaným, z tohto nevyplývajú skutočnosti spochybňujúce jeho vinu, ale je z neho zrejmé, že medzi obžalovaným a jeho bratom poškodeným O. H. sú dlhodobo a vážne narušené rodinné vzťahy, pričom dlhodobo medzi nimi dochádza ku konfliktom, ktorých pôvod aj na základe dôkazov zabezpečených v spise možno hľadať jednak na strane obžalovaného, ako aj poškodeného. Tieto narušené vzťahy a nepriaznivá rodinná atmosféra len dokresľujú podľa názoru krajského súdu situáciu, za akej došlo k spáchaniu trestného činu obžalovaným.

Pokiaľ ide o výrok o treste, aj tento považuje krajský súd za čiastočne správny, pričom prvostupňový súd pochybil, keď pri určení probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe tomuto v zmysle § 51 ods. 2 Tr. zák. neuložil prípadné obmedzenia, resp. povinnosti, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu. Keďže odvolanie podal len obžalovaný, toto pochybenie krajský súd nemohol napraviť sám, nakoľko rozhodnutie o uložení obmedzení, resp. povinností by bolo rozhodnutie v neprospech obžalovaného.

Samotný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s určením skúšobnej doby na 3 roky a určením probačného dohľadu nad správaním obžalovaného považuje krajský súd za trest primeraný a postačujúci k náprave a prevýchove obžalovaného. Podľa názoru krajského súdu ide o trest, ktorý možno považovať za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie. Takýto trest aj podľa názoru krajského súdu v plnej miere odzrkadľuje aj závažnosť spáchaného činu pre spoločnosť a taktiež je spôsobilý dostatočne vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného M. H. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.