Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/242/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu L. banka U. a.s., so sídlom v Z., ul. V. XX, N.: XXXXXXXX, proti žalovanému L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, o zaplatenie 114,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 31. mája 2018, č.k. 17Csp/118/2016 - 64, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie 114,76 eur s príslušenstvom. Výrokom II. súd nepriznal žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že súdu bola dňa 25.11.2016 doručená žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 114,76 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 13.05.2016 do zaplatenia. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa§ 261 ods.3 písm. d), § 708, § 709 ods.1 Obchodného zákonníka; § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka v účinnom znení. Uviedol, že žalobca svoje právo na žalovanú sumu, teda svoju pohľadávku voči žalovanému odôvodňuje od toho, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o bežnom účte. Žalovaná suma predstavuje "nepovolený debet", ktorý tvoria poplatky a úrok vo výške 28 % ročne. Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ďalej aj ako "zmluva", ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným ako spotrebiteľom, je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pretože pri ich uzatváraní žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný je fyzickou osobou a nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Tým sa pri rozhodovaní o žalobe žalobcu otvoril priestor pre aplikáciu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, popri ostatných právnych predpisoch. Napríklad podľa zákona o ochrane spotrebiteľa alebo zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z obsahu uzatvorenej zmluvy zistil, že zmluvné strany uzatvárajú zmluvu o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý je označený typovo ako "Osobný účet". Zmluva takisto obsahuje aj predtlačený návrh na uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (T.), návrh na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby elektronického bankovníctva a rozhodcovská zmluva. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s možnosťou výpovede, ktorej podmienky boli v zmluve uvedené. Podľa čl. IV (Záverečné ustanovenia) bod 1 zmluvy podpisom zmluvy nenadobudli platnosť a účinnosť čl. I bod 2 zmluvy (návrh na uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty) a čl. III zmluvy (rozhodcovská zmluva). Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobu zamietol pre skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností.

Uviedol, že vo všeobecnosti pre civilné sporové konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania určitej tvrdenej skutočnosti zaťažuje v konaní tú sporovú stranu, ktorá sa dovoláva použitia nejakej právnej normy a právneho následku z nej vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma. Odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. Nutnosť preukázania tvrdení vyplýva zo skutočnosti, že súdy, rozhodujúce spory v civilnom konaní, sú a musia byť pri rozhodovaní nestranné. Súd osobitne v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že ide o spotrebiteľský spor v zmysle § 290 a nasl. Civilného sporového poriadku. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov nebolo možné posúdiť dôvodnosť žaloby, pretože žalobca v konaní nepredložil Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sa vzťahujú na predmetnú zmluvu, teda zmluvný záväzkový vzťah sporových strán. Žalobca súdu predložil Všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.10.2016, teda až od času, kedy bol bežný účet žalovaného už zrušený. Rovnako tak to platí aj o Sadzobníku poplatkov a Výveske úrokových sadzieb. Je teda zrejmé, že súd nemohol riadne a komplexne posúdiť obsah zmluvného vzťahu, teda vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, najmä teda povinnosť žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy. Všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.10.2016 sú v tomto spore irelevantné, nakoľko sa nimi daný zmluvný vzťah nikdy nespravoval. Už len táto skutočnosť, resp. nedôslednosť žalobcu, má za následok stratu sporu pre žalobcu. V tejto súvislosti súd uviedol, že nemôže sám zaobstarávať dôkazy v spotrebiteľskom spore, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Navyše ak to môže bez akýkoľvek ťažkostí urobiť sám dodávateľ, ktorý je žalobcom, teda tzv. pánom sporu. Žalobca sa pojednávania nezúčastnil, preto nebolo možné túto okolnosť na pojednávaní ozrejmiť. Následky nedostavenia sa na pojednávanie pritom musí znášať strana, ktorá sa dobrovoľne vzdala práva zúčastniť sa pojednávania a prípadne reagovať na zistenia súdu. Samotný žalobca pritom požadoval rozhodnúť o žalobe na základe ním predložených dôkazov. Ostatnými skutočnosťami sa súd z dôvodu nadbytočnosti podrobne nezaoberal, rešpektujúc tak aj zásadu hospodárnosti konania. Skúmanie ďalších skutočností, by bolo bez právneho významu pre výsledok konania, teda rozhodnutie súdu, a navyše pre nepredloženie príslušných Všeobecných obchodných podmienok je nemožné posúdiť ostatné relevantné skutočnosti. Súd však záverom považoval za potrebné uviesť aj to, že z výpisov z účtu je takisto zrejmé, že dlh (istina pohľadávky) mal vzniknúť aj účtovaním úrokov, pričom jednak nie je zrejmé v akej sadzbe, z akej sumy a za aké obdobie, a jednak sa nemôže jednať o istinu pohľadávky, ale o jej príslušenstvo (úroky sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka). Preto ich nemožno bez ďalšieho ďalej úročiť úrokom, ako sa toho žalobca dožaduje žalobou. Išlo by o tzv. anatocizmus. Žalovanému na základe zmluvy o bežnom účte nebol poskytovaný žiadny úver ani pôžička, na základe ktorých by žalobcovi vzniklo právo na úrok (ako odplata, cena za poskytnuté peňažné prostriedky). Na základe predloženej uzatvorenej zmluvy nemohol žalovaný žalobcovi ako banke dávať príkazy na vykonanie platieb do určitej sumy, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, v zmysle § 710 Obchodného zákonníka. Takáto dohoda zo zmluvy nevyplýva a k zmluve vzťahujúce sa Všeobecné obchodné podmienky žalobca súdu nepredložil. Súd takisto uviedol, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že by skutočne uskutočnil upomienky príp. výzvy žalovanému, za ktoré si účtoval poplatky. Nepredložil súdu žiadnu výzvu ani upomienku. Takisto nie je z predložených dôkazov zrejmé, z akého dôvodu si účtoval aj mesačný poplatok 5 eur za vedenie účtu postihnutého exekúciou. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny, pričom mal za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Z gramatického výkladu uvedeného ustanovenia vyplýva, že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve na doplnenie/opravu takéhoto podania. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje pokúsiť sa odstrániť uvedené vady konania v § 129 uvedeným postupom. Súd žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorým predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/33/2017-53 zo dňa27.06.2017, uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co/262/2017 zo dňa 18.01.2018 a uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 16Co/25/2017 zo dňa 20.02.2018. K zamietnutiu úrokov a poplatkov uviedol, že žalobca si daný nárok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom aj samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Zmluva

o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Naopak podľa § 18 ods. 1 uvedeného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke. Žalobca má za to, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora vo veci C-45/15 z 09.11.2016. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnuť aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť zmluvy. Zmluva bola uzatvorená podľa § 708 a násl. Obchodného zákonníka. Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ako vyplýva z ustanovenia bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako , tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 18 ods. 1. Žalovaný sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania debetu svojimi transakciami, resp. účtovaním poplatkov a tým, že po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby. Žalobca ďalej uviedol, že predkladá súdu VOP, Sadzobník poplatkov a úrokové sadzby produktov účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o účte, úrokové sadzby produktov účinné v čase zatvorenia účtu a tiež Upomienku zo dňa 09.02.2016 a Výzvu na vysporiadanie nepovoleného debetného zostatku zo dňa 15.03.2016. K zamietnutiu poplatkov žalobca poukázal na § 31 ods. 2, 4 a ods.5 zákona o platobných službách poskytovateľov platobných služieb, z ktorých vyplýva, že zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností, keď na základe žalobcom predložených listinných dôkazov nemohol posúdiť dôvodnosť žaloby, pretože žalobca v konaní nepredložil Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sa vzťahujú na zmluvný záväzkový vzťah sporových strán. Žalobca súdu predložil Všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.10.2016, teda až od času, kedy bol bežný účet žalovaného už zrušený. Rovnako tak to platilo aj o Sadzobníku poplatkov a Výveske úrokových sadzieb. Súd ďalej uviedol, že sám nemohol zaobstarávať dôkazy v spotrebiteľskom spore, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa, navyše ak to môže bez akýkoľvek ťažkostí urobiť sám dodávateľ, ktorý je žalobcom, teda tzv. pánom sporu. Žalobca sa pojednávania nezúčastnil, preto nebolo možné túto okolnosť na pojednávaní ozrejmiť.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou bol pre žalovaného zriadený osobný účet je

zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

8. V preskúmavanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva a z ktorých odvíja svoj nárok na zaplatenie úrokov boli k zmluve pripojené alebo že by boli žalovanému známe. V čl. 4 bod 4 zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb a produktov žalovaný vyhlásil, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy a tieto sa zaviazal dodržiavať, žalobca však v konaní nijako nepreukázal, že by týmito obchodnými podmienkami boli práve tie, ktoré pripojil k žalobe a z ktorých svoj nárok aj odvodzuje. Predovšetkým k žalobe pripojené VOP sú účinné od 01.10.2016, avšak samotná zmluva bola uzavretá ešte dňa 19.06.2015 a teda tieto VOP nemohli tvoriť v čase jej uzavretia neoddeliteľnú súčasť, resp. nemohli byť žalovanému známe. Rovnako tak sadzobník poplatkov (priložený k žalobe) nadobudol účinnosť až od 01.07.2016 a priložené úrokové sadzby produktov boli účinné až od 14.10.2016. Ak sa teda žalobca na tieto dokumenty odvoláva (VOP, sadzobník poplatkov, úrokové sadzby produktov) a z nich uplatňuje žalovaný návrh (pokiaľ ide o úrok vo výške 28%) bol povinný v konaní preukázať, že tieto dokumenty, resp. ich obsah bol žalovanému známy, keďže nepochybne k samotnej zmluve pripojené byť nemohli. Žalobca však v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

9. K odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že súd nevyzval žalobcu na odstránenie vád neúplného návrhu, hoci ho považoval za neúplný, ale meritórne o ňom rozhodol odvolací súd udáva, že táto námietka je neopodstatnená. Dôvodom zamietnutia žaloby je neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Súd prvej inštancie správne považoval predložený návrh za úplný z pohľadu opisu podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1 , ako i náležitostí podania (§ 127 a ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod na výzvu v zmysle § 129 ods. 1 (ako tvrdí odvolateľ), nakoľko by tým súd neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu a porušil by základný princíp rovnosti sporových strán (nepožadoval by totiž náležitosti neúplného návrhu, ale ďalšie dôkazy potrebné pre zabezpečenie procesného úspechu žalobcu). Odvolateľ mylne zamieňa neúplnosť žaloby (ktorú skutočnosť súd prvej inštancie netvrdil, ani nie je daná) ako dôvod na odmietnutie podania a neunesenie dôkazného bremena s dôvodom pre meritórne zamietnutie žaloby. Zákon neuvádza, že argumentačná a dôkazná nedostatočnosť strany je takou neúplnosťou podania, ktorú má odstraňovať procesný súd. Znamená to, že strana v konaní má z vlastnej iniciatívy nielen povinnosť tvrdenia, ale musí iniciatívne postupovať aj pri predkladaní dôkazov (dôkazná povinnosť). Znamená to, že pokiaľ strana v konaní niečo tvrdí má povinnosť to aj preukázať. V opačnom prípade sa vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v konaní pre neunesenie dôkazného bremena. Za danej procesnej situácie odvolacie námietky žalobcu boli nedôvodné.

10. Námietku žalobcu, že na danú vec bolo potrebné aplikovať rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva, boli k zmluve pripojené a že by boli žalovanému známe. Navyše je potrebné dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

11. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

12. Žalobca spolu s odvolaním predložil VOP, Sadzobník poplatkov a Úrokové sadzby produktov účinné v čase uzatvorenia zmluvy o účte, Úrokové sadzby produktov účinné v čase uzatvorenia účtu a tiež Upomienku zo dňa 09.02.2016 a Výzvu na vysporiadanie nepovoleného debetného zostatku zo dňa 15.03.2016. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 366 na žalobcom predložené dokumenty v odvolacom konaní neprihliadol. Odvolací súd je síce povinný prihliadať aj na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany po zákonnej koncentrácií konania, ktorou je v prípade žalobcu (ako veriteľa v spotrebiteľskom spore) uznesenie súdu prvej inštancie o skončení dokazovania, avšak len za podmienok podľa uvedeného ustanovenia § 366 CSP, ktoré za určitých podmienok pripúšťa aj novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd nezistil také dôvody, pre ktoré by uvedené prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany, ktoré žalobca predložil v odvolacom konaní, nemohol žalobca bez svojej viny uplatniť aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

14. Úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .