Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/95/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobkyne: E. Z.N., H..: XX.XX.XXXX, C. K. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom ulica Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenie 215,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 10.01.2018, jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 215,75 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v II. výroku vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkový stavu, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn.: XC/XX/XXXX zo dňa 11.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: XCo/XX/XXXX zo dňa 27.10.2016 bolo žalobkyni priznané bezdôvodné obohatenie a zároveň bola deklarovaná i neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Súd v predmetnom rozhodnutí podotkol, že „s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, podľa názoru súdu, žalovaný ignoruje princíp ochrany práv spotrebiteľa. Je to zrejmé aj z jeho pokusu o obhájenie spornej dohody a vysvetlenie „výhod“ pre dlžníka vyplývajúci z jeho dohody. Snaží sa obhájiť niečo, čo obhájiteľné nie je z právneho hľadiska, ale ani morálneho posúdenia nemôže byť. Žalovaný totiž žalobcom strhol z úveru sumu 215,75 eur ako poplatok za to, že aj by snáď niekedy v budúcnosti žiadali odklad splátok, aj to až pri splnení ďalších podmienok, povolí im odklad ale maximálne troch splátok, a to všetko za poplatok 215,75 eur pri úvere 1 500,- eur. Ide o hrubú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spornej dohody v neprospech spotrebiteľa. Nie je možné vylúčiť súdnu kontrolu tejto zmluvnej podmienky s tým, že sa týka ceny. Zo súdnej kontroly by bola vylúčená sporná dohoda, ak by bola individuálne dojednaná. Tento názor je však spochybnený už tým, že ide o formulárovú dohodu. Sporný poplatok nepredstavuje celé číslo, nepochybne ide o nejaké percento z poskytnutého úveru, takže poplatok musel byť do zmluvy dopísaný až po schválení úveru, a teda rozhodne nemohol byť odsúhlasený žalobkyňou. Zmluva bola schválená a podpísaná žalovaným v Bratislave 29.7.2010, žalobcami v Kežmarku 25.7.2010. Súd preto dospel k záveru, že zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a zdôrazňuje, že platí prezumpcia práve o tom, že neprijateľná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná ako to vyplýva z § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno o opaku je na žalovanom, ktorý však toto dôkazné bremeno neuniesol a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.“ Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.: XCo/XX/XXXX z 27.10.2016 predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vo svojom rozhodnutí sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Zhodnotil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými právnymi a skutkovo relevantnými dôkazmi. Poukázal ďalej na to, že už len samotná sadzba 70 % je bez ďalšieho ako úžerná absolútne neprijateľná.

3. Predmetný spor na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z . o ochrane spotrebiteľa.

4. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uviedol, že zákon neustanovuje jednoznačné kritériá, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako sa určuje jeho výška. Uvedené teda závisí od úvahy súdu. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov (predpisy na ochranu spotrebiteľa). Podľa súdu prvej inštancie je nárok daný vtedy, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, či už sa jedná o úpravu spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, alebo zákony o spotrebiteľských úveroch, a podobne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná nakoľko je zrejmé, že žalobkyňa uplatnila porušenie jej práva ustanoveného osobitným predpisom v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. XC/XX/XXX4 a v uplatnení práva bola úspešná. V prejednávanom prípade možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda k strate finančných prostriedkov. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu teoretickú, možnú v budúcnosti, ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že žalovaný prijal od žalobkyne peňažné prostriedky nad rámec toho, na čo mal právny nárok. V dôsledku toho nemohla žalobkyňa disponovať vlastnými finančnými prostriedkami.

5. Súd prvej inštancie bol názoru, že čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, pre žalobkyňu bude primerané finančné zadosťučinenie vo výške 215,75 Eur, ktorá zodpovedá sume, o ktorú sa chcel žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Túto sumu považoval súd prvej inštancie za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľa. Žalovaný totiž pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere použil také zmluvné podmienky, ktoré boli vyhlásené za neprijateľné a poskytol žalobkyni úver za nevýhodných podmienok. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného a zároveň je aj formou satisfakcie za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť. Vo vzťahu k žalovanému možno priznané finančné zadosťučinenie považovať za sankciu. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa nepriznáva právo na finančné zadosťučinenie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa spotrebiteľ úspešne domáhal ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobkyňa úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodáva, že sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že žalobkyňa účelovo uplatňuje nárok na plnenie, ktoré jej už raz bolo priznané. Je potrebné rozlišovať právny základ dvoch nárokov žalobkyne, ktoré sú jednoznačne definované hmotným právom, navyše v ustanoveniach dvoch rôznych predpisov - Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a vychádzajúc tak z pomeru úspechu strán vo veci konštatoval, že žaloba bola podaná dôvodne a žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, a preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že v konaní sp.zn. XC/XX/XXXX bolo určené, že žalovaný dojednal v zmluve uzavretej so žalobkyňou ustanovenie, ktoré bolo určené ako neprijateľná zmluvná podmienka. Žalovaný poukazuje na to, že hodnotenie skutkových okolností vyplývajúcich z rozhodnutia XC/XX/XXXX z 11.12.2014 je neúplné a jednostranné. V čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy medzi sporovými stranami vrátane sporného zmluvného ustanovenia nebolo takéto ustanovenie posúdené žiadnym rozhodnutím určené ako neprijateľná podmienka a k takémuto posúdeniu došlo až následne, po uzavretí zmluvy. Situácia, ktorá je po právnej stránke rovnaká ako v prípade dohody o poskytnutí služby, bola - pri rovnakej úprave definície neprijateľnej podmienky - riešená aj Najvyšším súdom Českej republiky vo veci pod sp. zn. XXCdo XXXX/XXXX (v danom prípade išlo o tvrdenie, že spotrebiteľ uhradí cenu darčekového poukazu, ale ktorý keď nevyužije tak nemá nárok na vrátenie ceny daného poukazu. V prípade súdneho konania XC/XX/XXXX ide o záver súdu, že odporca zaplatil za službu aj keď ju ešte nevyužil. Čiže oba prípady majú spoločné - kúpa služby, zaplatenie pri jej zakúpení a pred využitím). Najvyšší súd ČR v danej veci uvádza posúdenie, ktorého použitie je v tejto veci viac ako priliehavé. Žalovaný teda pri svojom postupe nevychádzal len z vlastného subjektívneho presvedčenia o platnosti príslušného zmluvného dojednania, ale podporne sa opieral aj o taký právny záver/ názor, ktorý z hľadiska podobnosti právnej úpravy, podobnosti podstaty posudzovanej otázky v prípade napádanej zmluvnej podmienky a tam posudzovanej skutkovej situácie, postavenia a autority súdneho orgánu, ktorý ho prijal, bol minimálne oprávnený na to, aby vychádzal zo zákonnosti svojho postupu. Ďalej namietal, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. síce upravuje ako predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie úspešné uplatnenie toho, že došlo k porušeniu práva spotrebiteľa alebo povinnosti dodávateľa, no výslovne neupravuje kritériá pri určovaní a posudzovaní tohto nároku. Ich určenie teda spadá do pôsobnosti súdu, no prístup súdu k ich posudzovaniu musí byť objektívny a nestranný vo vzťahu k obom stranám. Súd prvej inštancie odôvodnil výšku nároku tým, že ide o rovnakú sumu, ako žalovaný mal prijať na základe neprijateľnej podmienky. Takéto odôvodnenie je nedostatočné a zjednodušujúce. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia je určitá forma odškodnenia. Žalobkyňa ani v pôvodnom konaní XC/XX/XXXX, a ani v tomto konaní neosvedčila žiadne také okolnosti, ktorých existencia by odôvodnila to, že výška nároku by mala byť rovnaká sume bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí pritom len všeobecne odkazuje na skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené. To, akým spôsobom ich zohľadnil, však v rozsudku bližšie nezdôvodňuje. Ako odvolacie dôvody uviedol žalovaný ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku a v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalobkyňa k žalovaným podanému odvolaniu nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky P..Ú. XX/XX).

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

12. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu.

13. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z..

14. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

15. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax, spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.

16. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

17. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.

18. Napadnutý rozsudok zodpovedá preukázaným skutkovým okolnostiam, preukazujúcich základ nároku. V konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva, alebo povinnosti, je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa si svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatňuje v súvislosti s konaním Okresného súdu Kežmarok vo veci sp. zn. XC/XX/XXXX, v ktorom bola žalobkyňa aktívna, bránila svoje práva a úspešne požadovala určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve bod bodom 8.1., predstavujúcej dohodu na základe ktorej mala zaplatiť poplatok vo výške 215,75 Eur za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, čím si tento poplatok žalovaný okamžite započítal a tak popri ročnom úroku zaťažil úver ďalším plnením absolútne neprimeraným k službe, ktorá mala byť poskytnutá čo do obsahu aj výšky. Takýmto nekalým konaním žalovaný, pokiaľ by sa nebola žalobkyňa bránila podaním tejto žaloby, by ju bol obral o finančné prostriedky najmenej vo výške 215,75 Eur. Prvoinštančný súd vyhovel jej žalobe a určil, že táto dohoda o možnosti odkladu splátok je neplatná a na základe vyššie uvedeného porušenia postupu pri poskytovaní revolvingového úveru uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 215,75 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo potvrdené aj rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedená dohoda je neplatná pre rozpor so zákonom, keď ako jeden z dôvodov uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že takáto zmluvná podmienka bola dojednaná individuálne.

19. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..

20. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobkyňa úspešne domáhala na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa.

21. Poplatok za „službu“, ktorá bola žalobkyni nanútená bez ohľadu na to, či mala alebo nemala záujem aj o takúto službu, nemôže poznať právnu ochranu. Rovnako splatnosť takejto odplaty hneď pri poskytnutí úveru a jednorazové započítanie tejto odplaty považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Je totiž výrazne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa formulovaná a neprimerane vysoká k výške poskytnutej sumy. Žalovaný preto nebol oprávnený započítať si takúto neexistujúcu pohľadávku. Navyše takouto „službou“ za odplatu žalovaný žalobkyni nič neposkytol, iba hypotetickú možnosť požiadať o odklad splátok. Poplatok bol uhradený bez toho, či bude žalobkyňou využitý alebo nie. Takáto odplata za poskytnutie „hypotetickej služby“ spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok predstavuje peňažný záväzok žalobkyne ako spotrebiteľa za plnenie, ktoré nebolo žalovaným poskytnuté a slúži jedine záujmom žalovaného.

22. K odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa možnosti, že zo žiadneho ustanovenia regulujúceho spotrebiteľské vzťahy a ani z napadnutého rozsudku nevyplýva, kedy spotrebiteľ by nemohol za zakúpenú službu platiť vopred, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka je irelevantná vzhľadom k odôvodnenému záveru, že v predmetnom prípade nešlo o zakúpenú službu, o ktorú žalobkyňa by mala záujem, ale išlo o službu predostretú žalovaným v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Je však treba súhlasiť so žalovaným, že životné situácie umožňujú uhradiť nejakú službu vopred, ako je tomu napríklad pri darčekových poukazoch. Úmysel spotrebiteľa kúpiť si darčekový poukaz samozrejme je iným úmyslom, ako úmysel spotrebiteľa uzavrieť zmluvu o revolvingu, do ktorej dodávateľ zakomponuje a to bez záujmu žalobkyne aj poskytnutie inej „služby“, o ktorú spotrebiteľ záujem nemá. V prejednávanej veci však žalobkyňa ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy, za ktorú je potrebné považovať zmluvu o revolvingovou úvere uzavretú účastníkmi konania a je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25 MOSTAZA CLARO).

23. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

24. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného zadosťučinenia ako neprimeraná.

25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná výška priznaného finančného zadosťučinenia vychádza z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovanou neprijateľnou zmluvnou podmienkou ako aj z iných skutočností, ako sú napr. obchodné praktiky dodávateľa - žalovaného. Odvolací súd má za to, že priznaná výška je primeraná, a to vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní žalobkyňa bola v konaní pred Okresným súdom Kežmarok sp. zn. XL. aktívna, vyhľadala si právneho zástupcu a bránila svoje práva tým, že žalobou okrem iného požadovala aj určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

26. Odvolací súd tiež uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, P.. Ú. XXX/XX).

27. Keďže v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd zdôrazňuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.

28. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.

29. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešná žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).