Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/87/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: SMSCREDITS s.r.o.,so sídlom v Žiline, Dlhá 95C, IČO: 44769911, zastúpeného Hronček & Partners s.r.o., so sídlom v Žiline, Národná trieda 10, proti žalovanej: K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H. nad C., o zaplatenie 448,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 6.11.2017 sp.zn. 37C/70/2016

rozhodol:

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 198,53 € a úroku z omeškania 5,5 % ročne zo sumy 198,53 € od 29.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 249,55 € za deň 24.8.2013, v tejto časti z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 6.11.2017 č.k. 37C/70/2016-62 a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

P o t v r d z u j e rozsudok v prevyšujúcej časti.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 6.novembra 2017 č.k. 37C/70/2016-62 zamietol žalobu o zaplatenie sumy 448,08 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 448,08 € od 24.8.2013 do zaplatenia (výrok I.) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (II.výrok).

2. Žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 448,08 € s príslušenstvom s odôvodnením, že dňa 24.7.2013 uzavrel so žalovanou Zmluvu o pôžičke č. 017451, na základe ktorej poskytol žalovanej krátkodobú pôžičku vo výške 249,55 € za odplatu vo výške 41,48 € a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnutú pôžičku spolu s odplatou v lehote 15 dní od prijatia pôžičky. Žalobou si okrem istiny 249,55 € a odplaty za poskytnutie pôžičky 41,48 €, zároveň uplatňoval zmluvnú pokutu vo výške 53,65 € a províziu 103,40 €, tvrdiac, že žalovaná doposiaľ žiadnu časť pôžičky neuhradila.

3. Súd konštatoval, že žalobcom uplatňovaný nárok spadá do oblasti spotrebiteľských zmlúv, a preto sa predmetný nárok a zmluva sporových strán posudzuje podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách a zákona 250/074 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spolu so zákonom č. 266/05 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných na diaľku. Vzhľadom na lehotu splatnosti predmetnej pôžičky súd uzavrel, že záväzok zo zmluvy predloženej žalobcom vzhľadom na krátku lehotu splatnosti dlhu nespadá medzi spotrebiteľské úvery v zmysle § 1 ods. 3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z..

4. Po citácii § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 2 písm. a/, § 13 ods. 3 zákona č. 266/2005 Z.z. poukázal na potrebu skúmať existenciu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dodržiavanie formálnej aj obsahovej stránky spotrebiteľských zmlúv. Dôvodil, že žalobca žiada o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy založenej na zmluve o pôžičke uzatvorenej podľa ust. § 657 Obč. zák. Zdôraznil, že aj keď sa uvedený právny vzťah nepovažuje za spotrebiteľský úver podľa zák.č. 129/10 Z.z., podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa aj na predmetnú zmluvu (okrem niekoľkých ďalších ustanovení) vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. . o písomnej forme a obsahových náležitostiach zmluvy, ako vyplývajú z ustanovenia § 9 zák. č. 129/2010Z. z. i sankcie za porušenie povinnosti dodávateľa upravené ust. § 11 zák.č. 129/10 Z.z.. V zhode s ust. § 13 zák. č 266/05 Z.z. zmluvný vzťah sa posudzuje tiež podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

5. Dôvodil, že aj keď žalobca odkazuje na svoje zmluvné podmienky a tvrdí, že zmluvný vzťah sporových strán spĺňa podmienky písomnosti právneho úkonu, pretože vznikol na základe komunikácie sporových strán formou textových správ SMS alebo prostredníctvom osobného účtu žalovanej na internetovej stránke žalobcu, ktoré úkony majú zachytávať obsah záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke, o uvedených tvrdeniach neposkytol žiadne dôkazy.

6. Zmluva o pôžičke nie je potvrdená podpisom žiadnej zmluvnej strany. Nemožno zistiť, či vytlačeniu tejto listiny-zmluvy, predchádzala tvrdená elektronická komunikácia, ani aký bol jej obsah t. j. na akom rozsahu práv a povinností sa mali zmluvné strany dohodnúť, nezistiteľný je tiež fakt, či bol nejaký zmluvný dokument žalovanej sprístupnený vo forme umožňujúcej zachytenie jeho obsahu v nezmenenej forme na trvanlivom médiu. Smernica č. 2002/92/ES Európskeho parlamentu a Rady z 9. 12. 2002 nepovažuje internetové stránky za trvanlivé médium, pokiaľ tieto nevyhovujú kritériám umožňujúcim nezmenenú reprodukciu uložených informácii. Preto uzavrel, že tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy v písomnej forme, ako to vyžadujú zákonné ustanovenia § 40 Obč. zák., § 9 zák. č. 129/10 Z. z. a § 4 zák. č. 266/05 Z. z. preukázané neboli. Z listín predložených žalobcom takýto záver vyvodiť nemožno, keďže sa jednalo len o tlač zmluvného formulára bez potvrdenia vôle zmluvných strán ich podpismi, teda nepreukazuje dohodu zmluvných strán o obsahu právneho úkonu v písomnej forme. Nakoľko zmluva predložená žalobcom nespĺňa podmienku písomnosti, považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zák. č 129/10 Z.z).

7. Zároveň súd vychádzal z úvahy, že za bezúročnú a bez poplatkov možno považovať predmetnú zmluvu aj pre hrubé porušenie povinnosti žalobcu ako veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splatiť úver (§11 ods. 2 zákč. 129/10 Z.z.), keďže na overenie platobnej schopnosti a majetkových pomerov nevykonal žiadne úkony (čo vyplýva aj z textu zverejneného na jeho internetovej stránke www. smscredit.sk, ktorá informuje o možnosti získať okamžitú pôžičku bez akýchkoľvek dokladov).

8. Súd prvej inštancie mal za to, že aj v prípade preukázania, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke so žalovanou na diaľku za dodržania podmienok písomnosti právneho úkonu, vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa, ako je formulovaná ustanoveniami zák. č. 129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch , nebolo by možné priznať žalobcovi nárok na iné plnenie, než to, ktoré bolo v skutočne žalovanej poskytnuté, pretože zmluva uzavretá so žalovanou neobsahuje náležitosti vymedzené ustanovením § 9 zák.č. 129/10 Z.z. (nejednoznačne vymedzená splatnosť dlhu, keď v samotnej zmluve deň splatnosti absentuje, v zmluvných podmienkach sa odvíja odo dňa poukázania finančných prostriedkov z účtu žalovaného, o čom dlžník ani len nemá vedomosť, kedy sa tak stalo, nie je uvedená výška úrokov z pôžičky, ani RPMN). Taktiež výšku úrokovej sadzby podľa súdu možno považovať za úžeru (úroky pri prepočte na ročné obdobie dosahujú viac ako 50%).

9. Žalobcovi by teda podľa súdu patrilo právo len na vrátenie toho, čo žalovanej skutočne vyplatil, avšak dospel k záveru, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že skutočne žalovanej poskytol nejakú finančnú čiastku. Za tohto skutkového stavu súd považoval žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu a žalobu preto zamietol.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 spolu s § 262 ods. 1, 2 tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní neúspešný (preto mu nárok na náhradu trov konania nevznikol) a v konaní úspešnej žalovanej preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

11. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a v celom rozsahu vyhovel žalobe. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a písm. h/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K názoru súdu o nepredložení žiadnych dôkazov preukazujúcich, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke v písomnej forme a preukazujúcich skutočné poskytnutie finančné prostriedky žalovanej žalobca uviedol, že pokiaľ súd považoval návrh na neúplný, mal ho vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 a pokúsiť sa o odstránenie vady konania. Súd žalobcu na doplnenie návrhu nevyzval a napriek tomu vo veci meritórne rozhodol. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že súd porušil jeho práva aj tým, že o návrhu rozhodol po takmer troch rokoch od podania návrhu, počas ktorých s ním nijako nekomunikoval, preto došlo k výrazným prieťahom v súdnom konaní.

12. Žalobca zdôraznil, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená na základe predchádzajúcej žiadosti žalobkyne o peňažnú pôžičku podanej v elektronickej forme prostredníctvom osobného účtu na internetovej stránke žalobcu alebo prostredníctvom SMS správy a aktívnym konaním žalovanej došlo k uzatvoreniu zmlúv o pôžičkách. Po úspešnej registrácii žalovanej jej bola v listinnej podobe zaslaná zásielka obsahujúca vzorovú zmluvu o pôžičke, zmluvné podmienky pre daný právny vzťah a príloha č. 1 k zmluve o pôžičke-dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorých prevzatie potvrdila kuriérovi svojím podpisom a dohodu o zrážkach vlastnoručne podpísala. Ďalej dôvodil, že žalovaná splatila prvú poskytnutú pôžičku vo výške 97 € zo dňa 24.4.2013 a druhú pôžičku, ktorú si zobrala 25.7.2013 nesplatila. Všetky SMS a potvrdenia boli posielané žalovanej ako klientke na registrované telefónne číslo, z ktorého ona doručovala SMS správy a peniaze jej boli doručované na registrovaný účet, ktorý uviedla pri registrácii. Žalobca vyjadril názor, že jeho nárok bol dostatočne preukázaný už žalobou a jej prílohami, avšak k odvolaniu pripojil výpis z účtu preukazujúci, že dňa 24.7.2013 poslal na účet ktorý žalovaná v registrácii uviedla sumu pôžičky 250 €.

13. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č.k. C-42/2015, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť uzatvorená ako jediný dokument a za jej súčasť sa považujú aj iné dokumenty, na ktoré zmluva odkazuje. Bonitu klientov žalobca overuje tým, že každý žiadateľ o pôžičku deklaruje druh svojho príjmu, uvedie svoj stav a žiadateľom uvedené tvrdenia sú prekontrolované vo verejne dostupných registroch dlžníkov a podobne.

14. Žalobca má za to, že predmetná zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a za nesprávny považuje záver súdu o tom, že by sa malo jednať o pôžičku bezúročnú a bezpoplatkovú. V článku 2 písm. b/ prílohy sa nachádzajú dve tabuľky, z ktorých jedna uvádza informácie o celkových sumách na vrátenie v závislosti od výšky a lehoty splatnosti pôžičky a druhá uvádza presné hodnoty RPMN pre každú jednu výšku pôžičky, aká môže byť ktorémukoľvek klientovi žalobcu poskytnutá. Žalobca poskytuje pôžičky bezúročne a v súlade s právnymi predpismi požaduje jednorazovú odplatu za poskytnutie peňažnej pôžičky vo forme poplatku. S výškou tejto odplaty bola žalovaná oboznámená pri uzatváraní zmluvy a mala ju presne vypočítanú v zmluvných podmienkach, preto dopredu presne vedela sumu, akú je povinná žalobcovi vrátiť.

15. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

16. V priebehu odvolacieho konania doručil žalobca čiastočné späťvzatie návrhu, ktorým zobral žalobu späť v časti odplaty za poskytnutie pôžičky vo výške 41,48 €, zmluvnej pokuty vo výške 53,65 €, provízie vo výške 103,40 €, t.j. celkovo v časti 198,53 € s príslušenstvom a súčasne v časti zaplatenia úroku z omeškania za deň 24.8.2013, pretože tento deň bol dátumom splatnosti (úroku z omeškania sa tak domáhal až od 25.8.2013 do zaplatenia). Zotrval tak na žalobe v časti zaplatenia 249,55 €, spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 249,55 € od 25.8.2013 do zaplatenia.

17. Žalovaná sa k čiastočnému späťvzatiu nevyjadrila.

18. Podľa § 370 ods. 1, 2 ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s poukazom na ust. § 370 ods. 1 až 3 pripustil čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 198,53 € a úroku z omeškania 5,5 % ročne zo sumy 198,53 € od 29.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 249,55 € za deň 24.8.2013103 € a v tejto časti zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 6.11.2017 č.k. 37C/70/2016-62 (okrem časti zamietavého výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti istiny 249,55 € s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 249,55 € od 25.8.2013 do zaplatenia) a v zrušenom rozsahu konanie zastavil.

20. Predmetom odvolacieho prieskumu ostalo zamietnutie žaloby v časti istiny 249,55 € s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 249,55 € od 25.8.2013 do zaplatenia. 21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

22. Rozsudok je v preskúmavanej časti výroku (zamietnutia žaloby v časti istiny 249,55 € s príslušenstvom) vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 potvrdil.

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22. januára 2019 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.1.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3 CSP.

24. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

27. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

29. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 .

30. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neposkytol žiadne dôkazy osvedčujúce jeho tvrdenia o vzniku zmluvného vzťahu sporových strán spĺňajúceho podmienky písomnosti právneho úkonu. Rovnako odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej, pretože žiadne dôkazy pripojené k žalobe toto jeho tvrdenie neosvedčovali.

31. Nebolo možné akceptovať námietku žalobcu o povinnosti súdu vyzvať ho na doplnenie návrhu (pokiaľ súd považoval návrh na neúplný) v zmysle § 129 ods. 1 a pokúsiť sa o odstránenie vady konania.

32. Aj v zmysle predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016 ,v sporovom konaní platila zásada dispozičná a prejednacia, v zmysle ktorej je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení (§ 101 ods.1, § 120 ods.1 O.s.p.), pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Občiansky súdny poriadok tu vymedzoval tzv. dôkazné bremeno (§ 120 ods.1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vznikal predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom bolo umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožnil súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musel súd rozhodnúť v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

33. Súd prvej inštancie rozhodoval už v čase účinnosti z.č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016), ktorý ešte viac prehĺbil vyššie uvedené zásady. V zmysle prechodných ustanovení ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany( § 470 ods.2 veta druhá , ostatné ustanovenia štvrtého dielu upravujúceho prostriedky procesného útoku , prostriedky procesnej obrany a koncentráciu konania platia aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona( § 470 ods.1 .

34. Podľa § 149 prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

35. Podľa § 150 ods . 1,2 strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

36. Podľa § 151 ods.1,2 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

37. Už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 predstavujú, inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 .Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.

38. V zmysle uvedených zásad strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy.

39. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí a z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

40. Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok) v prípade bremena tvrdenia a bremena dôkazu ponecháva na strane sporu (účastníkovi), ako bude v konaní postupovať. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť strany sporu v tomto smere má pre ňu negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní pre ňu nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (nie je možné preukázať, že niečo sa nestalo).

41. Žalobca k podanej žalobe pripojil zmluvu o pôžičke č. 017451/24.7.13 a zmluvné podmienky, pričom ani zmluva ani tieto podmienky nie sú podpísané žalovanou. Ďalej pripojil listinu označenú ako príloha č. 1 k zmluve o pôžičke/dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá obsahuje označenie veriteľa, dlžníka, ale bez jasnej identifikácie pohľadávky veriteľa, t.j. v tejto zmluve nie je uvedené číslo zmluvy o pôžičke, dátum, kedy bola zmluva uzatvorená, kedy došlo k poskytnutiu prostriedkov, v akej výške, ani žiadne ďalšie údaje, z ktorých by sa dala pohľadávka veriteľa jednoznačne identifikovať.

42. K odvolaniu žalobca pripojil niektoré dôkazy (ktoré nepredložil počas konania pred súdom prvej inštancie), avšak neuviedol žiadne skutočnosti osvedčujúce dôvody, pre ktoré ich nemohol predložiť v prvoinštančnom konaní.

43. Podľa ust. § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

44. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní je nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v § 366 .

45. Keďže žalovaný nepredložil prostriedky procesného útoku včas a nepreukázal prípustnosť ich uplatnenia v odvolacom konaní odvolací súd na ne nemohol prihliadať.

46. Odvolací súd však zároveň dodáva, že aj keby prihliadal na listinu, ktorá má obsahovať SMS komunikáciu so žalovanou ako klientkou, z tejto listiny nie je možné jednoznačne identifikovať kto a komu doručoval textové správy, resp., či vôbec takéto správy boli posielané. Ani pripojené výpisy z účtu neosvedčujú poskytnutie prostriedkov práve žalovanej.

47. S poukazom na uvedené závery súd prvej inštancie správne žalobu ako nedôvodnú zamietol, a preto sa odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami vzťahujúcimi sa na posúdenie, či zmluva spĺňa alebo nespĺňa obsahové požiadavky, t.j. či obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti.

48. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej nedošlo k späťvzatiu žaloby, ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko v časti zavinil zastavenie konania a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnej žalovanej preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .