Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5CoCsp-18-2021.pdf
PDF · 112.02 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/18/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom v Bratislave, Mýtna 48, proti žalovanej A. R., U.. X.XX.XXXX, R. H. L., D. X, o zaplatenie 2.864,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 17. septembra 2019 č.k. 41Csp/182/2018 - 91, v spojení s opravným uznesením zo dňa 5. januára 2021 č.k. 41Csp/182/2018
- 151 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku IV/ a výroku V/ a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 5.12.2015 do 12.11.2018 a úroku z omeškania vo výške 0,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 13.11.2018 do zaplatenia, v tejto časti rozsudok vo výroku III/ z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom:
I/ zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Košice I zo dňa 19.10.2018 č.k. 41Csp/182/2018 - 31, II/ konanie v časti o zaplatenie sumy 12 eur titulom nákladov na vymáhanie pohľadávky a v časti o zaplatenie istiny v sume 33 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil, III/ žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 2.228,35 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.228,35 eur od 13.11.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, IV/ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a V/ žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.
2. Pri rozhodovaní vychádzal súd zo zistenia, že dňa 12.4.2014 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu o poskytnutí pôžičky č. 1339969 (ďalej aj len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj Zmluvné podmienky, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť v prospech žalovanej ako dlžníka pôžičku 4.300 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s dohodnutým úrokom, a to v 36 mesačných anuitných splátkach v sume 141,05 eur s termínom konečnej splatnosti „4/2017“, pričom celková čiastka prestavuje sumu 5.077,80 eur s tým, že celkové náklady spotrebiteľa činia 777,80 eur, ročná percentuálna miera nákladov 11,72 %, priemerná hodnota RPMN 20,54 % a ročná úroková sadzba 11,72 %. Zistil tiež, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 28.9.2015 označeným ako „predžalobná upomienka“ vyzval žalovanú na úhradu splátky splatnej v mesiaci 07/2015 a žalovanú upozornil, že v prípade, ak nedôjde k úhrade splátky, veriteľ je oprávnený vyhlásiť úver za predčasne splatný, listom zo dňa 29.11.2015 označeným ako „oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“
právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že dlh z úverovej zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu naraz a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy 3.115,81 eur, a že žalovaná predmetný dlh neuhradila.
3. Takto zistený skutkový stav súd posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 488, § 491, § 526 ods. 1 a 2, § 528 ods. 2, § 565, § 657§ 658 ods. 1, § 879p Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), d), § 9 ods. 1, 6 a 9, § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to vo svetle a účelu Smernice Rady č.93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) a jej článku 6 bod 1, § 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že posudzovaný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, lebo v Zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, lebo v zmluve absentuje konkrétny termín, t.j. presné časové vymedzenie s uvedením dňa, mesiaca a roka konečnej splatnosti úveru. Dôvodil, že vyjadrenie termínu konečnej splatnosti úveru ako „4/2017“ je spôsobilé vzbudiť v spotrebiteľovi neistotu, v ktorý deň nastáva konečná splatnosť úveru, keďže pre spotrebiteľa nestačí len dedukcia z iných údajov uvedených v zmluve, napr. z toho, že bolo dohodnutých celkovo 36 splátok, lebo spotrebiteľ má byť jasne a zrozumiteľne informovaný o konkrétnom termíne, dátume konečnej splatnosti, ktorý musí byť v zmluve výslovne uvedený bez ohľadu na to, či je možné, alebo nie je tento dátum vyvodiť z počtu splátok.
4. Výrok o zastavení konania v časti zaplatenie sumy 12 eur titulom nákladov na vymáhanie pohľadávky a v časti o zaplatenie istiny v sume 33 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania výrok II/), súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 145 ods. 2 CSP a účinným späťvzatím žaloby v tejto časti voči žalovanej, ktorá po podaní žaloby žalobcovi uhradila dňa 16.8.2018 sumu 16 eur a dňa 21.9.2018 sumu 17 eur, t.j. spolu 33 eur.
5. Vychádzajúc zo zistenia, že veriteľ poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 4.300 eur, žalovaná zaplatila z titulu splácania úveru pred podaním žaloby žalobcovi sumu 2.038,65 eur + 33 eur po podaní žaloby, a s úsudku, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.228,35 eur (4.300 eur - 2.038,65 eur - 33 eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
6. O príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky súd rozhodol podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, poukazom na skutočnosť, že žalobca neuviedol, kedy zosplatnil predmetnú pôžičku v celom rozsahu a žalobca nepreukázal, že žalovanej bolo doručené oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti dlhu, a preto súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, t.j. odo dňa 13.11.2018 a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol. 7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. 60 % (čo predstavuje konečný úspech žalobcu v spore, pretože zo 100 % žalovanej sumy 2.864,22 eur súd prisúdil žalobcovi sumu 2.228,35 eur, čo je po zohľadnení sumy 55 eur, ktorá bola predmetom čiastočného späťvzatia, a je úspechom žalobcu, pre žalobcu 80 % úspech a 20 % neúspech) s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.
7. Proti výrokom IV/ a V/ rozsudku, t.j. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiacemu výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhol zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti a uložiť žalovanej povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 590,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 590,87 eur od 13.11.2018 do zaplatenia a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 2819,22 eur od 5.12.2015 do 12.11.2018 a úroku z omeškania vo výške 0,05% p.a. zo sumy 2819,22 eur od 13.11.2018 do zaplatenia zobral späť a navrhol odvolaciemu súdu konanie v tejto časti zastaviť.
7.1. Žalobca v odvolaní namietol, že súd dospel vykonaným dokazovaním k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru, lebo právny názor súdu, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané, podľa ktorého by členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48/ES neupravuje. Akcentoval, že podľa jej článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky a uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru termínom mesiac + rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom prípade „4/2017“ je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi.
7.2. Odkazom na vyhlášku MF SR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek 2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“, žalobca podčiarkol, že splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy, úverová zmluva bola uzavretá dňa 12.4.2014, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.5.2014, konečná splatnosť úveru a doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 36 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.4.2017.
7.3. Podľa názoru žalobcu z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok, a to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy, žalovaná spotrebiteľka mala možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy, a preto termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 4/2017 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do apríla 2017. V spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií.
7.4. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru, žalobca. Pripomenul, že Súdny dvor EÚ v prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto ustanovením (konkrétne ‚frekvencia splátok'), musí byť v zmluve individualizovaný na podmienky danej konkrétnej zmluvy [v princípe uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok) splatnosti jednotlivých splátok], alebo postačí, ak sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné parametre, z ktorých je možné ich odvodiť (napríklad klauzulou‚ mesačné splátky sú splatné najneskôr do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca, prvá splátka je splatná do jedného mesiaca od podpisu zmluvy a každá ďalšia splátka je splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti predošlej splátky alebo iným podobným spôsobom), vyslovil, že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je splnený, ak podmienky úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.
8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila a ostala v odvolacom konaní nečinná.
9. Odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že žalobca po vydaní rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 17. septembra 2019 č.k. 41Csp/182/2018 - 91 a pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, vzal žalobu späť v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 5.12.2015 do 12.11.2018 a úroku z omeškania vo výške 0,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 13.11.2018 do zaplatenia, a to bez udania dôvodu, pričom žalovaná sa k späťvzatiu žaloby žalobcom nevyjadrila, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 5.12.2015 do 12.11.2018 a úroku z omeškania vo výške 0,05 % ročne zo sumy 2.819,22 eur od 13.11.2018 do zaplatenia, v tejto časti rozsudok vo výroku III/ zrušil a konanie zastavil, a to v súlade s ustanovením § 370 CSP podľa ktorého, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia (ods. 1), súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví (ods. 2), ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (ods. 3).
10. Následne odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu, pričom dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na potvrdenie rozsudku v jeho odvolaním napadnutej časti (§ 387 CSP) a ani na jeho zmenu (§ 388 CSP) rozsudku, ale rozsudok je potrebné v napadnutom výroku IV/ o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v akcesorickom výroku o trovách konania (výrok V/) zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní opodstatnene uplatnil odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorý je daný v prípade, ak sa súd dopustil omylu v aplikácii práva, t.j. vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
12. V danom prípade súd prvej inštancie správne posúdil označenú Zmluvu ako spotrebiteľskú, rovnako správne zameral svoju pozornosť na posudzovanie náležitosti spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, avšak tento interpretoval nesprávne a v okolnostiach daného prípadu predčasne, a preto nesprávne, uzavrel, že predmetná Zmluva neobsahuje náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a to za stavu, ak v Zmluve o úvere termín bol konečnej splatnosti uvedený údajom „4/2017“ (správnosť tohto skutkového záveru súdu prvej inštancie žalobca v odvolaní nespochybňoval), avšak z obsahu samotnej Zmluvy (č.l. 12, 13 súdneho spisu) plynie, že jej súčasťou sú zmluvné klazuly - VIII. Zmluvné podmienky, o.i. bod 6.2. Zmluvných podmienok, podľa ktorého pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo Zmluve stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, a súd sa (o.i.) túto zmluvnú klauzulu súdnej kontrole nepodrobil.
13. So zreteľom na uvedené, je nutné učiniť záver, že táto neúplnosť skutkového zistenia (záveru) má za následok predčasnosť a preto nesprávnosť právne kvalifikačného záveru, čo ide na vrub správnosti právneho posúdenia. Inými slovami, bez relevantného skutkového podkladu nie je možné činiť akýkoľvek právne kvalifikačný záver v merite veci. Ak bol napriek tomu učinený, nezostáva než uzavrieť, že právne posúdenie je predčasné, a súd prvej inštancie preto nesprávne uzavrel, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, a síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
15. Odvolací súd ako náležitý vyhodnotil odkaz žalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v ktorom Súdny dvor Európskej únie (o.i.):
15.1. na otázku, či sa má článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala každú splátku spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, alebo či v tejto súvislosti postačuje všeobecný odkaz v zmluve umožňujúci identifikovať dátumy týchto splátok, odpovedal nasledovne: „(47) V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v zmysle tohto ustanovenia zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. (48) Ako uviedla generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov, cieľom tohto ustanovenia je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. (49) V dôsledku toho je tento cieľ splnený, ak podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. (50) Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok odkazom na konkrétny dátum, avšak súčasne vyžaduje, aby podmienky zmluvy umožňovali spotrebiteľovi s istotou identifikovať dátumy splátok bez akýchkoľvek ťažkostí, aby sa tak zaručilo, že spotrebiteľ poznal deň v ktorom je splatná každá splátka úveru.“,
15.2. na otázku, či sa článok 23 smernice 2008/48 má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, odpovedal nasledovne: „(61) V tejto súvislosti je najskôr potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 smernice 2008/48 členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. (62) Z odôvodnenia 47 uvedenej smernice však vyplýva, že hoci je voľba režimu sankcií ponechaná na zváženie členských štátov, tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 43). (63) Súdny dvor už rozhodol, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, bod 45 a citovanú judikatúru). (64) V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. (65) Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53). (66) Pokiaľ ide o neuvedenie niektorých informácií, ktoré sa týkajú podmienok vrátenia a poplatkov spojených s týmto úverom v zmluve o úvere, Súdny dvor tiež rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326), zmenenej a doplnenej smernicou 98/7/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 (Ú. v. ES L 101, 1998, s. 17; Mim. vyd. 15/004, s. 36) (ďalej len smernica „87/102“), v záujme boja proti nespravodlivým úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku (pozri rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený; EU:C:2015:447, bod 57). (67) Preto bolo rozhodnuté, že uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere má podstatný význam v kontexte smernice 87/102, najmä preto, že umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, body 70 a 71). (68) Smernica 87/102 bola vyložená v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje aj bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva článok 4 tejto smernice a stanovujúce, že neexistencia údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 76). (69) Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 63 až 68 tohto rozsudku je potrebné konštatovať, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice 2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom
nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. (70) Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, počet a frekvencia splátok podľa článku 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice, ako aj prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie, ako to upravuje článok 10 ods. 2 písm. n) a o) uvedenej smernice. (71) Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48 a judikatúry pripomenutej v bode 63 tohto rozsudku. (72) Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. (73) Za týchto okolností je potrebné odpovedať na siedmu otázku tak, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“
16. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch je transpozíciou čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2 písm. f), v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (12.4.2014) tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vymedzenie dĺžky trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úvery dostatočne určitým spôsobom.
17. Poukazom na uvedené odvolací súd podľa § 365 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil rozsudok vo výroku IV/ a v akcesorickom výroku V/ o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
18. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť žalobcom uplatnený nárok v jeho zostávajúcej časti, pričom súd bude vychádzať z dohodnutých zmluvných podmienok v posudzovanej spotrebiteľskej úverovej Zmluve, ktoré podrobí súdnemu prieskumu ich prijateľnosti, opätovne preskúmajúc náležitosti Zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, a to v súlade so zákonnými ustanoveniami viažucimi sa k ochrane spotrebiteľa, a právnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí. Rozhodnutie súd odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanej, ako aj právne závery, ktoré vyvodil zo zisteného skutkového stavu, obsahom ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok žalobcu v priebehu tohto odvolacieho konania.
19. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).