Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Co-150-2018.pdf
PDF · 115.92 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/150/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, AK Bratislava, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, P.O.BOX 205, proti žalovanej: F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o zaplatenie 1548,89 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 7Csp/290/2017 - 47 zo dňa 10.05.2018, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len súd prvej inštancie) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 540 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 21.11.2017 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zastavil konanie o zaplatenie sumy 248,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 21.11.2017 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 144,§ 145 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 10, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,2,3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 a § 517 Občianskeho zákonníka.
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 07.05.2014 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom žalovanej v rámci úverového rámca, pričom v predmetnej zmluve bol dojednaný schválený úverový rámec a povinná mesačná splátka. Uzatvorenú úverovú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ. Konštatoval, že pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 20 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva takisto neobsahuje povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Podľa názoru súdu prvej inštancie predmetná úverová zmluva neobsahuje ani ďalší povinný údaj a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Je zrejme, že údaj o RPMN sa dá určiť na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z výpisu debetných a kreditných transakcií mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaná vyčerpala celkovo sumu 600 eur a uhradila sumu 60 eur. Keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov vo výške 540 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP ods. 2 a 262 CSP. Žalobca mal v konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a teda v časti o zaplatenie 540 eur, čo predstavuje úspech 35 % a neúspech 65 %, čo predstavuje úspech žalovanej a to v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v ktorej žalobca zobral žalobu späť a z procesného hľadiska nesie zodpovednosť za trovy konania. Žalovanej tak po odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 30 %. Súd prvej inštancie vychádzal z tej skutočnosti, že žalovaná si náhradu trov neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru. Súd prvej inštancie založil bezúročnosť úveru na neuvedení doby trvania zmluvy termínu konečnej splatnosti úveru. Tento právny záver nie je správny, nakoľko žalovanému bol poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že ho veriteľ dopĺňa a tak môže fungovať neurčitú dobu. Z objektívnych dôvodov tak nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, ktorý je typický pre splátkové úvery uzavreté na dobu určitú. Ďalej nepovažoval za právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bezodplatkový z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky a v rozpore s čl. 10 Smernice ES 2008/48/ES ako právne záväzným aktom ES, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň je v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a. s. c/a D. I., ktorým sú slovenské súdy viazané. Podľa názoru odvolateľa sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúci splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zdôraznil, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto mu vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.
7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli Zmluvu o aktivácii Pôžičkovej karty Quatro pod č. XXXXXXXX z 07.05.2014 (ďalej len „Zmluva“). Žalovanej bol poskytnutý úver s predschváleným úverovým rámcom vo výške 600 eur, výškou mesačnej splátky 20 eur a štandardnou úrokovou sadzbou 1,9 % p. m./22,80 p. m. V časti V. „Vyhlásenie klienta“ Zmluvy je uvedený vzorec indikatívneho výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) pri predpoklade vyčerpania úveru kartou u obchodníka vo výške schváleného rámca dňa 01.05.2014, výšky spotrebiteľského úveru 600 eur, počte splátok 12, výšky prvej a predposlednej splátky 50 eur, výšky poslednej splátky 137,48 eura, RPMN 25,89 %, celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom 87,48 eura, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť 687,48 eura, mesačnej periodicite splácania ku 15. dňu a výšky priemernej RPMN 25,37 %.
10. Ku dňu 06.01.2015 právny predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť úveru (č. l. 42). Z výpisov z pôžičkovej karty Quatro žalovanej (č. l. 12-16) vyplýva, že žalovaná uskutočnila debetné transakcie v celkovej výške 1.608,89 eura a kreditné operácie v celkovej výške 60 eur do podania žaloby. Po podaní žaloby zobral žalobca žalobu späť v časti poplatkov a sankčného úroku vo výške 248,08. Po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavoval nárok žalobcu voči žalovanej sumu 1.300,81 eura s príslušenstvom.
11. Na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.06.2017, došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy, uzavretej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s. a žalobcom na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s. r. o. (po zmene obchodného mena Intrum Slovakia, s. r. o. - poznámka odvolacieho súdu).
12. Je nepochybné, že Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ.
13. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (07.05.2014), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
14. Podľa § 11 ods.1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (07.05.2014), spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
15. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
16. Podľa článku 4 ods. 2 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru Písomná zmluva zahŕňa: a) vyjadrenie ročnej percentuálnej miery poplatkov [nákladov - neoficiálny preklad]; b) vyjadrenie podmienok, za ktorých môže byť ročná percentuálna miera poplatkov [nákladov
- neoficiálny preklad] pozmenená.
17. Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok, uvedená aj v článku 5 smernice 93/13, by nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného vypracovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou smernicou, sa musí chápať široko (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).
18. Z toho vyplýva, že na to, aby sa určilo, či podmienka zmluvy o úvere týkajúca sa nákladov na tento úver, ktorá sa v tejto súvislosti týka hlavného predmetu tejto zmluvy, je vypracovaná jasne a zrozumiteľne, je potrebné zohľadniť všetky ustanovenia práva Únie stanovujúce povinnosti v oblasti informovania spotrebiteľov, ktoré sa môžu uplatňovať na dotknutú zmluvu.
19. Súdny dvor už pritom v súvislosti so smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa, sledovaný touto smernicou, pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku (rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený, EU:C:2015:447, bod 57 a citovaná judikatúra).
20. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom odseku 4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať „v dobe uzatvárania zmluvy“. Táto informácia pre spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, body 69 a 70).
21. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza RPMN a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17 z 20.09.2018, EOS KSI Slovensko proti O. B., A. B. za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa, body 59 až 68).
22. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Súdy už opakovane konštatovali, že je prekonaný názor dodávateľov o nemožnosti vypočítať RPMN vzhľadom na revolvingovú povahu úverov (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.3.2014, sp. zn. 2Co/135/2013 a Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 6Co/138/2013, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.12.2018, sp. zn. 6Co/201/2018). Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru), akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto žalobca ako dodávateľ finančnej služby na profesionálnom finančnom trhu nemôže túto skutočnosť zanedbávať.
23. Z vyššie uvedeného ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy je možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje spotrebiteľovi, a ktorá hodnota v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná. Výšku RPMN je tak možné stanoviť pre určitú východiskovú situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu, t. j. z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého úveru (v danom prípade 2100 eur), výšky splátok (v zmluve bola stanovená štandardná mesačná splátka - pevná - 20 eur), výšky dohodnutého úroku (v danom prípade 22,80 % ročne), príp. výšky dohodnutých poplatkov, výšky celkových nákladov spotrebiteľa a celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Tomuto má podľa žalobcu korešpondovať indikatívny výpočet RPMN uvedený v bode V. Zmluvy, na ktorý poukazuje žalobca v odvolaní. Z obsahu bodu V. Zmluvy však vyplýva, že indikatívny výpočet RPMN síce vychádza z úverového rámca 2.100 eur, avšak z výšky prvej až predposlednej splátky 50 eur a výšky poslednej splátky 137,48 eura, čiže rozdielnej od výšky splátky (20 eur), aká bola dohodnutá v podmienkach úveru. Navyše tento indikatívny výpočet nezohľadňuje všetky relevantné zložky ovplyvňujúce výšku RPMN, nakoľko v ňom nie je zahrnutý poplatok tykajúci sa správy kartového účtu, ktorý bol následne žalovanej účtovaný tak, ako to vyplýva z výpisov z pôžičkovej karty, ktoré predložil žalobca.
24. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje. V Zmluve zo dňa 07.05.2014 je uvedená len výška mesačnej anuitnej splátky 20 eur. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaná ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).
25. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok doc. O.. O., Z..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“
26. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.“
27. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: 1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, 2. odporoval by princípu právnej istoty, 3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).
28. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.
29. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r),y) a § 10 ods. 1. Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
30. Vzhľadom na skutočnosť, že uzavretá úverová zmluva je síce platná, ale úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalovaná vyčerpala tento v rozsahu 600 eur a na jeho úhradu doposiaľ zaplatila 60 eur, je povinná zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške 540 eur a v prevyšujúcej časti žalobca nemá nárok na plnenie.
31. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o trovách konania.
32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd aj s osvojením si dôvodov napadnutého rozhodnutia rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania postupom vyplývajúcim z ust. § 379 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
33. V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).