Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Sa-20-2017.pdf
PDF · 109.35 KB
Case nature
Area
Subarea
28Sa/20/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobcu: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 46 889 124, právne zast. advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: L. W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. B. XX/XX, C., Poľská republika, právne zast. advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 18466-3/2017-BA zo dňa 12. septembra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 41065-1/2015-CA zo dňa 25.02.2015 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) a podľa § 210 ods. 1 citovaného zákona vydal rozhodnutie, podľa ktorého účastníčke L. W. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.03.2014 do 31.08.2014 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citoval ust. článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia EP a Rady č. 883/2004 a článok 13 ods. 1 tohto nariadenia. Ďalej uviedol, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 26.09.2014 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych Oddzial w Chrzanowie, z ktorého vyplýva, že L. W. X. od 01.03.2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti jej nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.03.2014 do 31.08.2014 podľa slovenskej legislatívy.
2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím číslo: 18466-3/2017-BA zo dňa 12. septembra 2017 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo preskúmané v celom rozsahu a žalovaný dospel k záveru, že je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Taktiež poukázal na základné nariadenie EP a Rady č. 883/2004 a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Základnou úlohou koordinačného nariadenia je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia a tak isto článok 16 vykonávacieho nariadenia. Ďalej citoval podľa Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov v EÚ, Európskom hospodárskom priestore alebo vo Švajčiarsku, čo sú zanedbateľné činnosti. Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bola zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS dňa 20.03.2014 doručené oznámenie číslo 530400/450/17/2013/77062514671/UBS-UE, ktorým ZUS určila, že L. W. X. podlieha od 1. marca 2014 do 31. augusta 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. ZUS nemala za preukázané, že práca zamestnanca na území Slovenskej republiky je efektívna a skutočne zárobková (hospodársky návratná). Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov definitívnym.
3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako základné žalobné body uviedol. Postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia zamestnanca žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na citáciu v napadnutom rozhodnutí, že poľská inštitúcia ZUS doručila správnemu orgánu dňa 20.03.2014 oznámenie č. 530400/450/17/2013/77062514671/UBS-UE, že sa na žalobcu v období od 01.03.2014 do 31.08.2014 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stala definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca teda konštatoval, že žalovaný nie je oprávnený vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Ďalej namietal, skutočnosť, že osoba vykonávala činnosť marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/ alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu ale v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 26. marca 2018. Zotrval na právnom posúdení veci ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že Poľská inštitúcia ZUS v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia oznámila Sociálnej poisťovni oznámením č. 070000/USB/70/ UE-664/2014/89101813603 zo dňa 23.09.2014 určenie poľskej legislatívy pre ďalšiu účastníčku od 01.03.2014, pričom Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala. V danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca totiž prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov od 01.03.2014 do 31.08.2014, pričom zamestnanec v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto mal za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Naopak poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.
5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou zo dňa 16. apríla 2018.
6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.
7. Ďalší účastník sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 04.04.2018. Uviedol, že považuje správnu žalobu za dôvodnú a súhlasí so všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami žalobcu uvedenými v nej. Žalobca sa k vyjadreniu ďalšieho účastníka nevyjadril.
8. Podaním zo dňa 29. júna 2018 na základe výzvy správneho súdu žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí došlo v súvislosti s údajmi týkajúcimi sa oznámenia ZUS o určení uplatniteľnej legislatívy k chybe v písaní, ktorá však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že zamestnankyni bolo doručené oznámenie ZUS Oddzial w Chrzanowie č. 070000/ UBS/70/UE-664/2014/89101813603 zo dňa 23. septembra 2014 so správnymi údajmi.
9. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. z.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, (SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 25.09.2017 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) s tým, že nebol viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a mimo žalobných bodov zistil, že rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP z nasledovných dôvodov:
11. Zo správneho spisu bolo zistené, že jeho súčasťou je fotokópia oznámenia poľského ZUS Sociálnej poisťovni zo dňa 23.09.2014, ktoré došlo žalovanému dňa 26.09.2014, č. 070000/511/ UBS/665/2014 týkajúceho sa L. W. X., ktoré nebolo preložené do slovenského jazyka a ktorého prílohou bolo oznámenie ďalšej účastníčke č. 070000/UBS/70/UE-664/2014/89101813603 zo dňa 23.09.2014. Oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 23.09.2014 Referencia: 070000/ UBS/70/UE-664/2014/89101813603 ďalšej účastníčke bolo preložené do slovenského jazyka. V tejto súvislosti správny súd porovnaním poľského originálu a slovenského prekladu zistil, že v slovenskom preklade je nesprávne uvedený dátum a číslo konania, keď správne má byť uvedený dátum 23.09.2014 a číslo konania 070000/UBS/70/UE-664/2014/89101813603. Z obsahu oznámenia vyplýva, že ZUS informoval ďalšiu účastníčku, že v rámci sociálneho poistenia sa na ňu od 01.03.2014 vzťahuje poľská legislatíva v oblasti sociálneho poistenia na základe článku 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Na jej prípad sa vzťahuje článok 11 ods. 1 a nie článok 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004. V napadnutom rozhodnutí v rámci odôvodnenia v časti zistenia skutkového stavu o určení uplatniteľnej legislatívy pre ďalšiu účastníčku bolo uvedené, že uplatniteľná legislatíva bola určená zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorá Sociálnej poisťovni oznámila rozhodné skutočnosti oznámením číslo 530400/450/17/2013/77062514671/UBS-UE. Zo správneho spisu vyplýva, že oznámenie citované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa v správnom spise nenachádza. Nachádza sa v ňom oznámenie ZUS pre žalovaného č. 070000/511/UBS/665/2014 zo dňa 23.09.2014, ktorého prílohou bolo oznámenie ZUS č. 070000/USB/70/UE-664/2014/89101813603 zo dňa 23.09.2014.
12. Správny súd na odstránenie tohto rozporu osobitne vyzval žalovaného výzvou zo dňa 22.06.2018. Žalovaný v reakcii na túto výzvu poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe, v ktorom uvádzal oznámenie ZUS č. 070000/USB/70/UE-664/2014/89101813603 zo dňa 23.09.2014 s tým, že v napadnutom rozhodnutí došlo k chybe v písaní, ktorá však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že ide len o zrejmú nesprávnosť v spisovej značke uvedeného oznámenia v napadnutom rozhodnutí, keďže v správnom spise sa nachádzajú dôkazy o určení poľskej legislatívy poľským orgánom sociálneho zabezpečenia tak, ako sú špecifikované v bode 10 tohto rozsudku. Okrem toho v prvostupňovom rozhodnutí je dôkaz o oznámení uplatniteľnej legislatívy (oznámenie ZUS doručené Sociálnej poisťovni dňa 26.09.2014) identifikovaný správne.
13. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietal. Tým je v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Ďalší účastník bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM s.r.o. za obdobie od 01.03.2014. Podľa registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná od 01.03.2014 do 31.08.2014.
14. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola pre ďalšieho účastníka definitívne určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení ďalšiemu účastníkovi, ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.03.2014. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ ďalšieho účastníka túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.03.2014 a zároveň, že od 01.03.2014 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS oddelenie v Chrzanowie zo dňa 23.09.2014. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ ďalšieho účastníka ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala pre ďalšieho účastníka poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.
15. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na ďalšieho účastníka nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení zodpovedajúcej legislatívy zo dňa 23.09.2014. Že na otázku marginálneho charakteru práce ďalšieho účastníka na Slovensku žiadne dokazovanie nevykonával, vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného právoplatného rozhodnutia poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.
16. V súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia ďalšieho účastníka, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha ďalší účastník, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.
17. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobcom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď v správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa týkalo konkrétne ďalšieho účastníka resp. žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.
18. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 23.09.2014. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti uviedol termíny ako zanedbateľná činnosť, ukazovatele jej vykonávania v zmysle praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, EHP a vo Švajčiarsku. Správny súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že ďalšiemu účastníkovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t. j. či ďalší účastník na území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre ďalšieho účastníka bola definitívne určená poľská legislatíva od 01.03.2014 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 23.09.2014, voči ktorému určeniu žalovaný v lehote 2 mesiacov nenamietal. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho poistenia a vzhľadom na paralelnú registráciu ďalšieho účastníka v registri Sociálnej poisťovne od 01.03.2014 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie ďalšieho účastníka v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť ďalšieho účastníka vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky týkajúce sa nedostatku dôvodov v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, v ktorom bolo vydané oznámenie zo dňa 23.09.2014 a to pred orgánmi Poľskej republiky.
19. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
20. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.