Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-20-2009.pdf
PDF · 124.25 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/20/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III. so sídlom v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Tatianou Buchvaldovou v spore žalobcu: Inter - SC, spol. s.r.o., Trnavská cesta 29, Bratislava, IČO: 31 343 228, zastúpený JUDr. Janou Peschlovou, advokátkou, Advokátska kancelária Jana Peschlová, s.r.o., Žižkova1/A, Bratislava proti žalovaným: 1/ Ľ. E., nar. XX.XX.XXXX, 2/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, 3/ D. E., nar. XX.XX.XXXX všetci bytom W. O. XX, U. všetci zastúpení JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, IČO: 31 823 866 o vypratanie nehnuteľnosti takto
rozhodol:
I. Žalovaný v 1. rade, žalovaný v 2. rade, žalovaný v 3. rade sú p o v i n n í vypratať nehnuteľnosť, t. j. súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzatvorením (t. j. 3 obytné miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón) nachádzajúce sa na 1. posch. budovy tenisovej haly na adrese W. I..XX, U. zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie U. - mestská časť Q. J. postavenej na parc. reg. O. č. XXXXX/XX súp. č. stavby XXXX do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovaným v 1., 2., a 3. rade nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.03.2009 pôvodne domáhal voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade, aby im súdom bola uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosť t. j. prevádzkové priestory navrhovateľa slúžiacej na prechodné ubytovanie - 2 obytné miestnosti, kuchynku, chodbu, halu, sociálne zariadenie, balkón nachádzajúce sa na 1. poschodí budovy tenisovej haly nachádzajúcej sa na W. I. Č. XX T. U., zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie Q. J., postavenej na parcele číslo XXXXX /., súp. č. XXXX do 30 dní od zabezpečenia náhradného ubytovania pre žalovaných v 1. a 2. rade a u žalovanej v 3. rade bez viazanosti na zabezpečenie náhradného ubytovania. 2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca navrhovateľa AŠK Inter Slovnaft ( pred tým TJ Internacionál) Bratislava, IČO: 31 343 228 uzavrel so žalovaným v 1. rade dňa XX. K. XXXX pracovnú zmluvu, v ktorej sa žalovaný v 1. rade zaviazal vykonávať funkciu domovníka a údržbára tenisového areálu, ktorým sa rozumie tenisová hala v Bratislave. V tomto tenisovom areáli bol ku dňu 01.11.1982 uvoľnený priestor určený na ubytovanie domovníka tenisového areálu. Tento priestor označovaný ako služobný byt však nikdy charakter služobného bytu nespĺňal, nájomný vzťah žalovaného v 1. rade k nemu nikdy nevznikol a preto tento žalovaní užívajú bez právneho dôvodu. Stavba tenisového areálu bola skolaudovaná a uvedená do užívania na základe kolaudačného rozhodnutia až zo dňa 03.12.1985, avšak tento priestor nikdy nebol v stavebnom povolení označovaný ako byt, nikdy nebol skolaudovaný ako byt. Nájomný pomer medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nevznikol taktiež z dôvodu, že v zmysle § 24 a § 28 Zák. o hospodárení s bytmi nebol žalovanému v 1. rade pridelený rozhodnutím národného
výboru ani Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu, faktické odovzdanie bytu je potrebné považovať za získanie bytu bez právneho dôvodu. Taktiež nebol zahrnutý ako byt služobný a teda domovnícky do zoznamu podnikových bytov, nebol pridelený žalovanému v 1. rade ako domovnícky byt podľa v tom čase platných právnych predpisov a nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. V čase údajného vzniku dňa 01.11.1982 žalobca nebol vlastníkom ani správcom nehnuteľnosti, Obvodný národný výbor Bratislava III až na základe Hospodárskej zmluvy zo dňa 20.12.1982 tenisový areál previedol do správy právnemu predchodcovi žalobcu. Keďže byt v čase jeho odovzdávania neexistoval právne, žiaden subjekt s ním nemohol disponovať. 3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil súdu listinné dôkazy: pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu Telovýchovnou jednotou Internacionál Slovnaft, Bratislava, Vajnorská ulica a žalovaným v 1. rade zo dňa 18.10.1983, list právneho predchodcu žalobcu zo dňa 20.09.1982, výpis z listu vlastníctva číslo XXXX zo dňa 10.11.2008, Hospodárskou zmluvou č. 532/77 uzavretú medzi UV ČSZTV, Praha a TJ Internacionál Slovnaft Bratislava zo dňa 20.12.1982, Hospodársku zmluvu č. Z-26/77 uzavretú medzi bývalým ObNV Bratislava III a TJ Internacionál Slovnaft Bratislava zo dňa 20.12.1982, stavebné povolenie č: OVaÚP-3 265478/75 zo dňa 22.12.1975, projektovú štúdiu - prekrytie centrálneho tenisového dvojdvorca, zápisnicu o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb a ich ucelených častí č. 532/1977/1981 zo dňa 08.10.1981, č. 26/77 zo dňa 10.02.1981, č. 537 /1977 zo dňa 10. 2. 1981, kolaudačným rozhodnutím č. OV a ÚP 327. 6 - 3427/1985 - Ju-H-48 zo dňa 03.12.1985, projektovú úlohu sociálnej budovy tenisového areálu TJ INTER Bratislava, potvrdenie ObNV Bratislava III zo dňa 29.11.1988. 4. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pretože žalovanému v 1. rade bol kvalifikovaným spôsobom pridelený tento služobný byt po tom, ako začal vykonávať prácu domovníka a správcu v predmetnom areáli. Byt, ktorý obýva, je bytom služobným a tento nájomný vzťah sa má potom riadiť zákonom číslo 189/1992 Zb. Ak by aj nájom služobného bytu mal zaniknúť v dôsledku skončenia jeho pracovného pomeru, vznikla potom žalobcovi povinnosť poskytnúť mu náhradný byt. 5. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27. marca 2012, č. k. 19C/20/2009-241 žalobe vyhovel a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť nehnuteľnosť t. j. prevádzkové priestory žalobcu slúžiacej na prechodné ubytovanie - 2 obytné miestnosti, kuchynku, chodbu, halu, sociálne zariadenie, balkón nachádzajúce sa na 1. poschodí budovy tenisovej haly nachádzajúcej sa na W. I. Č. XX T. U., zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie Nové Mesto, postavenej na parcele číslo XXXXX /., súp. č. XXXX vypratať do 30 dní od zabezpečenia náhradného ubytovania a žalovanej v 3. rade povinnosť predmetné nehnuteľnosti vypratať do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný v 1. rade a právny predchodca žalobcu (Telovýchovná jednota INTERNACIONÁL-Slovnaft) ako vlastník nehnuteľnosti uzavreli dňa 18.10.1982 pracovnú zmluvu, čím mal vzniknúť pracovný pomer s miestom výkonu práce tenisový areál. Uzatvoreniu tejto pracovnej zmluvy predchádzalo oznámenie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 20.09.1982 potvrdzujúce skutočnosť, že bude prijatý do tohto pracovného pomeru a že ku dňu 01.11.1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt. Súd prvej inštancie sa predovšetkým vysporiadal s otázkou, či užívaný súbor miestností je možné považovať podľa v tom čase platných právnych predpisov za byt. Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že v čase nasťahovania sa žalovaných bol vlastníkom rozostavanej a neskolaudovanej nehnuteľnosti Obvodný národný výbor Bratislava III. a právny predchodca žalobcu, dňa 20.12.1982 túto nehnuteľnosť získal do správy hospodárskou zmluvou č. Z - 26/77 až zo dňa 20.12.1982, pričom predmetná nehnuteľnosť bola skolaudovaná až na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427po /1985-Je-H-48 zo dňa 03.12.1985. Predmetný priestor nebol rozhodnutím stavebného úradu, t. j. právoplatným kolaudačným rozhodnutím určený ako byt na trvalé bývanie, a preto súd potom nemohol rozhodovať v ďalšom predjudiciálne o vzniku nájmu bytu, následne potom o jeho vyprataní, ale ani o bytovej náhrade, pretože nebolo preukázané ani to či tieto priestory boli zaradené do bytového fondu. Nesporné je, že v čase nasťahovania sa žalovaných do týchto priestorov v r. 1982, priestor existoval možno fakticky, ale nie právne. Objekt bol totiž skolaudovaný až kolaudačným rozhodnutím zo dňa 03.12.1985, a teda akékoľvek rozhodnutie o pridelení bytu a uzatvorenie dohody o prevzatí bytu by mohlo byť vydané až následne. K predmetnému priestoru potom nemohol vzniknúť nájom bytu, ani že sa jednalo o nájom služobného bytu, nakoľko tento nespĺňal základnú podmienku podľa v tom čase platného zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi. Je nesporné, že žalovaní tento priestor užívali a platili zaň úhradu, avšak nemožno hovoriť o nájme služobného bytu, lebo tento fakticky a právne neexistoval a uzatvorenie pracovnej zmluvy na jeho vznik nepostačoval. Žalovaní preto užívajú predmetné priestory bez právneho dôvodu. 6. Na odvolanie žalovaných súd druhej inštancie uznesením sp. zn. 5Co/421/2012-282 zo dňa 29.04.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil pre nesúlad výroku a odôvodnenia rozhodnutia
zakladajúci jeho zmätočnosť z dôvodu, že uložil žalovanej v 3. rade vypratať nehnuteľnosť aj napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že v uvedenej nehnuteľnosti nebýva. Toto pochybenie potom nemohlo byť odstránené v konaní o opravnom prostriedku. Súd druhej inštancie zároveň uložil povinnosť správne nehnuteľnosť označiť. 7. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom súdu druhej inštancie po odstránení pochybení rozhodol opätovne rozsudkom sp. zn. 19C/20/2009 - 293 zo dňa 30. októbra 2014 tak, že po správnom označení vypratávaných nehnuteľností podľa predloženej projektovej dokumentácie opätovne uložil povinnosť žalovaným v 1. a 2. rade nehnuteľnosť t. j. prevádzkové priestory žalobcu slúžiacej na prechodné ubytovanie - 3 obytné miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón nachádzajúce sa na 1. poschodí budovy tenisovej haly nachádzajúcej sa na W. I. Č. XX T. U., zapísané na Správe katastra pre hlavné mesto Bratislavu na LV číslo XXXX, okres Bratislava 3, obec: Bratislava - Mestská časť Nové Mesto, katastrálne územie Bratislava - Nové Mesto, postavenej na parcele číslo XXXXX /. o výmere 720 m2, súp. č. XXXX vypratať do 30 dní od zabezpečenia náhradného ubytovania a žalobu voči žalovanej v 3. rade zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd opätovne preukázané, že ani po kolaudácii objektu nikdy nebolo vyhotovené rozhodnutie o pridelení bytu, nikdy nebola uzatvorená dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu a neexistoval ani iný dôvod pre ktorý obývajú predmetné priestory žalovaný. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že k predmetnému priestoru nemohol vzniknúť nájom bytu tak ako tvrdili žalovaní, nebolo možné ani vyvodiť záver, že sa jednalo o nájom služobného bytu, nakoľko tento nespĺňal základnú podmienku v zmysle v tom čase platného zákona o hospodárení s bytmi. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že žalovaní užívajú predmetné priestory bez právneho dôvodu a preto žalobe voči žalovaným v 1. a 2. rade vyhovel, uložil im povinnosť vypratať nehnuteľnosť do 30 dní po zabezpečení náhradného ubytovania a voči žalovanej v 3. rade žalobu zamietol z dôvodu, že počas konania sa z priestorov vysťahovala do nehnuteľnosti, ktorej je vlastníčkou. 8. Proti uvedenému rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanej v 3. rade podal odvolanie žalobca s odôvodnením, že v čase podania žaloby na súd táto v nehnuteľnosti bývala a tieto užívala a preto je potrebné jej povinnosť vypratania uložiť. 9. Proti rozsudku voči výroku rozhodnutia, ktorým im súd uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť podaním doručeným súdu dňa 14.11.2014 podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade a žalovaná v 3. rade podala odvolanie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania. Vytýkali súdu prvej inštancie rozdielnosť výroku rozhodnutia v špecifikácii vypratávanej nehnuteľnosti oproti svojmu prvému rozhodnutiu (najskôr 2 obytné miestnosti potom 3 miestnosti) hoci sa toho žalobca nedomáhal. Vytýkali mu nedostatočné odôvodnenie, nakoľko súd neodôvodnil, ako dospel k záveru, že miestnosti, ktoré majú žalovaní vypratať sú prevádzkovými priestormi žalobcu a slúžia na prechodné ubytovanie. 10. Odvolací súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP po vyslovení právneho názoru, že vypratávaný priestor nemožno považovať za byt, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri ďalšom prejednaní veci 1/ opätovne v konaní posúdiť pasívnu legitimáciu žalovaných, 2/ v prípade ak dospeje k záveru, že priestory, ktorú sú predmetom vypratania majú charakter iných obytných miestnosti a vzniklo k nim žalovaným právo osobného užívania, ktoré trvalo k 01.01.1992, svoje rozhodnutie náležite právne zdôvodniť. Súd prvej inštancie je povinný vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotiť, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodnenie rozhodnutia vypracovať tak, aby zodpovedal ust. § 220 ods. 2 CSP, to znamená. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nárokov uplatnených žalobcom, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods.2 CSP). 11. Podľa § 470 ods.1 prechodných ustanovení Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku platného a účinného od 01.07.2016 (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods.2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 Občiansky súdny poriadok. Súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale žaloba bola podaná ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jej podanie bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase jej podania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 14. V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok. Toto právo rovnako ako ostatné požíva ochranu. Vlastnícke právo, ako je vyjadrené v § 123 Občianskeho zákonníka, umožňuje vlastníkovi veci nakladať s ňou podľa vlastného uváženia, najmä ju držať, užívať, brať z nej plody a scudziť ju. 15. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. 16. Podľa § 123 O.z., vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 17. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju neoprávnene zadržuje. 18. Podľa § 190 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu 01.01.1992 rozhodnutím o pridelení obytnej miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi vznikne občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o užívaní miestnosti. 19. Podľa § 190 ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu 01.01.1992 právo užívať obytnú miestnosť vznikne dohodou o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania. 20. Podľa § 300 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu 01.01.1992 zo zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby vznikne občanovi právo, aby mu organizácia poskytla prechodné ubytovanie na dobu dohodnutú alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia). 21. Podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom od 1.10.1976 do 30.4.1990, dokončenú stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena alebo udržiavacie práce (ďalej v oddiele 7 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1976/50/19761001.html> len „stavba“), pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia. 22. Podľa § 85 ods. 1 stavebného zákona, stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny v spôsobe užívania stavby, v jej prevádzkovom zariadení, v spôsobe alebo podstatnom rozšírení výroby sú prípustné len po predchádzajúcom ohlásení stavebnému úradu, ktorý o nich rozhodne alebo nariadi nové kolaudačné konanie.. 23. Podľa § 391 ods.2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 24. Žaloba na vypratanie nehnuteľnosti je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu jeho vlastníckeho práva. Základným predpokladom úspešnosti tejto žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a skutočnosť, že žalovaný predmet vlastníctva neprávom zadržuje. Bez preukázania vlastníckeho práva nie je daná aktívna legitimácia žalobcu domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi patrí. Vlastnícke žaloby uvedené v § 126 Občianskeho zákonníka sú hmotnoprávnym inštitútom, na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka na ochranu jeho vlastníctva. Súčasne ide o relatívne právo vlastníka na vydanie neprávom zadržiavaného predmetu vlastníctva. V zmysle vyššie uvedeného, obsahom vlastníckeho práva je právo vec držať (iuspossidendi), užívať (iusutendi), brať plody (iusfruendy) a s vecou nakladať (iusdisponendi), pričom právnu ochranu používajú všetky obsahové zložky tvoriace vlastníctvo. V prípade neoprávneného zadržiavania nehnuteľnej veci sa vlastník veci môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva žalobou na vypratanie nehnuteľnosti a jej odovzdanie vlastníkovi. Pre úspešnosť takejto žaloby je potrebné preukázať, že nehnuteľnosť užíva iná osoba, odlišná od vlastníka a táto ju nie je ochotná vydať, že držba veci inou osobou je neoprávnená a žalobu podal vlastník veci. 25. Žalobca preukázal že je právnym nástupcom spoločnosti INTER AK, s.r.o., so sídlom Junácka 10, Bratislava, IČO: 35 784 377, ktorá zanikla zlúčením so žalobcom ako právnym nástupcom, na ktorého prešlo okrem iného celé imanie spoločnosti INTER AK s.r.o. (č.l.100). Žalobca je tak výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. územie Bratislava - Nové Mesto, tenisovej haly so súpisným číslom XXXX na parc. č. XXXXX/XX, ktorá nehnuteľnosť bola vystavaná na základe stavebného povolenia č. OVaÚP-3265478/75 zo dňa 22.12.1975 MNV Bratislava Nové Mesto v rámci „akcie Z“ na základe požiadavky investora ObNV Bratislava III pre užívateľa TJ Slovnaft - ČSZTV Bratislava, právneho predchodcu žalobcu. V týchto nehnuteľnostiach sa nachádzajú priestory užívané žalovanými a ktorých vypratania sa žalobca domáha. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na základe Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku č. 532/77
(č.l.36) zo dňa 20.12.1982 odovzdávajúca organizácia ÚV ČSZTV investičné oddelenie Praha 6, Strahov odovzdala ako preberajúcej organizácii TJ Internacionál Slovnaft Bratislava, Vajnorská 100 sociálnu budovu tenisového areálu a na základe Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku č. Z-26/44 (č.l.37) zo dňa 20.12.1982 zo dňa 20.12.1982 odovzdávajúca organizácia Obvodný národný výbor Bratislava III, odovzdala ako preberajúcej organizácii Telovýchovná jednota Internacional Slovnaft, Vajnorská 100, Bratislava označenej ako akcia „Z“ prekrytie centrálneho tenisového dvojdvorca a výmeníkovú stanicu. Žalobca ako dôkaz odovzdania týchto nehnuteľností predložil Zápisnice o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb č. 532/1977/1981 č. 26/77 zo dňa 30.10.1981 (č.l.17, zo dňa 10.02.1981 (č.l.18) a č. 537/1977 zo dňa 20.02.1981 (č.l.19). Nehnuteľnosti boli skolaudované predloženým kolaudačným rozhodnutím č.OVaÚp-327.6-3427/1985-Je-H-48 zo dňa 3.12.1985 (č.l.21). Žalobca tak preukázal svoje vlastnícke právo patriace k tejto nehnuteľnosti a preukázal aktívnu legitimáciu v tomto spore. 26. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 18.10.1982 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade uzavretá pracovná zmluva (č.l.9) na dobu neurčitú, v zmysle ktorej žalovaný v 1. rade mal vykonávať prácu domovníka a údržbára tenisového areálu tenisovej haly TJ Internacionál Slovnaft. Podľa potvrdenia zo dňa 20.09.1982 (č.l.70) mal byť žalovanému v 1. rade v súvislosti s vykonávaním uvedenej práce pridelený služobný byt na W. XX T. U., ktorý bol v zmysle Projektovej úlohy vypracovanej kolektívom autorov na čele s Ing. arch. Andrejom Husárom (č.l.38 a nasl.) súčasťou tenisového areálu. Žalovaný toto potvrdenie považoval za moment vzniku nájmu k tomuto bytu. Dňa 03.01.2000 bola z dôvodu prechodu prác a povinností z právneho predchodcu žalobcu uzatvorená so žalovaným v 1. rade nová pracovná zmluva (č.l. 149) s totožným predmetom a obsahom ako pôvodná pracovná zmluva zo dňa 18.10.1982. Žalobca na základe výpovede danej žalovanému v 1. rade v zmysle § 46 ods. 1 písm. c/ Zák. práce zo dňa 23.11.2001 (č.l.151) ukončil pracovný pomer so žalovaným v 1. rade a následne žiadosťami zo dňa 13.09.2001, 28.01.2002, 06.02.2002 ho vyzýval na vypratanie nehnuteľnosti označenej ako služobný byt. Žalovaný v 1. rade výzvy nerešpektoval. 27. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom súdu druhej inštancie v zrušujúcom uznesení (č.l.356) v zmysle § 391 ods.2 CSP, opätovne konštatuje, že užívaný súbor miestností, ktorých vypratania sa žalobca domáha nie je možné považovať podľa v tom čase príslušných právnych predpisov za byt. 28. Z predloženého stavebného povolenia zo dňa 22. 12. 1975 ale ani z kolaudačného rozhodnutia nemožno vyvodzovať záver, že predmetný priestor bol skolaudovaný ako byt, a to aj napriek tomu, že z predloženej projektovej úlohy je priestor označený ako byt správcu. Podľa vyjadrenia Miestneho úradu Bratislava - Nové Mesto zo dňa 18.03.2011 (č.l.214) Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, Miestny úrad Bratislava - Nové Mesto, Oddelenie územného konania a stavebného poriadku zo dňa 04.03.2011 ako orgánu miestnej a štátnej správy vyplynulo, že nedisponuje projektovou dokumentáciou celého objektu, k charakteru priestoru sa vyjadriť preto nevedel a ani neoznámil, či predmetný priestor bol skolaudovaný ako byt. Poukázal na ust. § 82 ods. 1 a § 85 ods. 1 stavebného zákona, ktorým účel užívania stavby je určený kolaudačným rozhodnutím s tým, že stavbu možno užívať len na účel určený v stavebnom povolení. S poukazom na § 104 Stavebného zákona v prípade, že sa dokumentácia stavby nezachová, tak v takomto prípade sa pri posudzovaní účelu užívania stavby vychádza zo stavebnotechnického usporiadania a ak vybavenie nasvedčuje viacerým účelom, posudzuje sa účel, na ktorý bola určená, podľa súčasného spôsobu užívania, ak nemá závady, ktorými sa rozumejú závady technické aj právne. Vzhľadom k uvedenému vyjadreniu súd poukazuje aj na svedeckú výpoveď JUDr. Dušana Jahelku na pojednávaní dňa 17.06.2010 (č.l.154) ktorý uviedol, že aj keď tieto priestory sú určené na bývanie, neboli zaradené do bytového fondu. Súd na základe takto vykonaného dokazovania a to aj s poukazom na odôvodnenie uznesenia súdu druhej inštancie zo dňa 23.08.2017 (bod 37. a 38) konštatuje, že na základe kolaudačného rozhodnutia bola nehnuteľnosť účelovo určená na športový účel. Zmenu účelu užívania stavby, oproti jeho určeniu v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení, mohol vykonať len stavebný úrad po prerokovaní pri stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Táto skutočnosť však ako z vyššie uvedeného dokazovania nevyplynula. Zmenu účelu užívania nespôsobila ani skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie, ani doba užívania priestorov žalovanými, alebo potvrdenie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 20.09.1982, ktorým žalovanému v 1. rade oznámil, že ku dňu 01.11.1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt. Naviac právny predchodca žalobcu v tomto rozhodnom čase s poukazom na hospodárske zmluvy vyššie špecifikované z roku 1982 tieto nehnuteľnosti v správe nemal. Nehnuteľnosť bola skolaudovaná na základe kolaudačného rozhodnutia č. OVaÚp-327.6-3427/1985-Je-H-48 až zo dňa 3.12.1985 (č.l.21). Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodujúcim pre vymedzenie miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je právny stav, založený právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby (prípadne o zmene
jej užívania), t.j. kolaudačné rozhodnutie. Na skutočnosti, že priestory, ktoré žalovaní obývajú bez právneho dôvodu nemení ani vyjadrenie architekta Ing. Andreja Husára, autora projektovej štúdie v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 8C/59/2002. Súd preto s poukazom na uznesenie súdu druhej inštancie sp. zn. 7Co/437/2015-356 zo dňa 23.08.2017, ktorým je viazaný a na vykonané dokazovanie opätovne konštatuje, že priestory užívané žalovanými nemožno považovať za byt v právnom slova zmysle a žalovaní tak v konaní nemohli preukázať vznik práva osobného užívania bytu teda jeho existenciu k 1. januáru 1992, lebo len právo osobného užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, sa mohlo zmenilo s účinnosťou od 01.01.1992 na nájom bytu, naviac s poukazom na § 2 zákona č. 182/ 1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý definuje byt ako miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky, pričom v danom prípade možno konštatovať absenciu existencie rozhodnutia stavebného úrad, že uvedené priestory sú trvalo určené na bývanie. Žalovanému v 1. rade tak nemohlo byť vydané rozhodnutie o pridelení bytu a nemohla s ním byť uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu ako zákonnej podmienky vzniku v tom čase práva osobného užívania bytu. 29. V ďalšom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dopytom na Mestskú časť Bratislava- Nové mesto k charakteru priestorov, ktoré sú predmetom vypratania a vysporiadal sa tak s otázkou, či priestory užívané žalovanými sú priestory určené na bývanie, ktoré je možné považovať za inú ako obytnú miestnosť (ust. § 190 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.1992) alebo ako zariadenie určené na prechodné ubytovanie a či žalovaným vzniklo právo užívať obytnú miestnosť v rozhodnom období teda najskôr k 29.11.1982. 30. Pre posúdenie, či ide o obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie bolo rovnako rozhodným účelové určenie stavby, v ktorej sa nachádza, to znamená, či ide o zariadenie na trvalé bývanie vyplývajúce z právoplatného rozhodnutia stavebného úradu o povolení užívania stavby resp. o zmene jej účelu. Súd konštatuje, že s poukazom na kolaudačné rozhodnutie č. OV a ÚP-327.6-3427po/1985-Je-H-48 zo dňa 3.12.1985 (č.l.21), Obvodný národný výbor Bratislava III, odbor výstavby a územného plánovania povolil užívať stavbu na účel športový a podľa dokumentácie. Súd poukazuje na stanovisko Mestskej časti Bratislava- Nové mesto zo dňa 20.02.2018 (č.l.405), ktorý vzhľadom na skutočnosť, že nedisponuje so spisovým materiálom týkajúcim sa predmetnej nehnuteľnosti tento opätovne odkázal na ust. § 104 ods. 1 Stavebného zákona, teda že stavba je určená účelu, na ktorý je svojim stavebno- technickým usporiadaním vybavená. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkyne Ing. Eleny Stránskej ako správkyne na pojednávaní dňa 17.06.2010 (č.l.156) mal súd preukázané, že nehnuteľnosti právny predchodca žalobcu nikdy nevyužíval ako inú obytnú miestnosť resp. iné obytné miestnosti a ani ako miestnosti určené na prechodné ubytovanie. V neposlednom rade túto skutočnosť netvrdili ani žalovaní počas konania. Súd z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že priestory užívané žalovanými majú charakter zariadenia na účely akéhokoľvek ubytovania, ktorý by vyplýval z projektovej dokumentácie a následného kolaudačného rozhodnutia. Súd však opätovne konštatuje s poukazom na vyššie vykonané dokazovanie, že v čase nasťahovania sa žalovaných do nehnuteľnosti právny predchodca žalobcu správcom nehnuteľnosti nebol a stavba nebola skolaudovaná. Potom aj potvrdenie právneho predchodcu žalovaného zo dňa 29.11.1982 bolo vydané ešte v čase, kedy tento nemohol disponovať takýmto oprávnením.
31. Súd na základe vyššie uvedeného dokazovania a po dôkladnom právnom a skutkovom posúdení dospel k záveru, že medzi žalovaným v 1. rade a právnym predchodcom žalobcu tak nedošlo ani k vzniku práva užívať iné obytné miestnosti, ktoré by sa ku dňu 01.01.1992 zmenilo na nájom. Naviac z vykonaného dokazovania prednesom právnej zástupkyne žalovaných na pojednávaní dňa 10.01.2019 vyplynulo, že medzi stranami sporu nedošlo ku kvalifikovanému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby ani k uzavretiu dohody o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania a neexistuje rozhodnutie o pridelení obytnej miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie vydané miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi. Uzavretie dohody konkludentným spôsobom v marci 1999 podľa tvrdenia právnej zástupkyne žalovaných na pojednávaní 10.01.2019 (č.l.555) platením nájomného (č.l.120) za vznik takéhoto nájmu nemožno považovať, pretože neobsahuje ani základné náležitosti požadované v čase jej podpisu platnými právnymi predpismi, najmä neobsahuje skutočnosť, akými subjektmi bola podpísaná a rovnako táto listina neobsahuje ani opis bytu a jeho príslušenstva. Tvrdenie právnej zástupkyne žalovaných je potom v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Súd poukazuje na listinný dôkaz predložený na pojednávaní dna 07.06.2018 označený ako Zmluva o prenájme nebytových priestorov (č.l. 443), ktorú žalovaný v 1. rade taktiež neuzavrel.
32. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). 33. Na základe vyššie uvedených právnych a skutkových záverov súd prvej inštancie a to aj s poukazom na uznesenie súdu druhej inštancie sp. zn. 7Co/438/2015 - 356 zo dňa vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil povinnosť žalovaným nehnuteľnosť vyprať bez povinnosti zabezpečiť náhradné ubytovanie žalobcom. V spore bolo preukázané, že priestory vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom vypratania nespĺňajú definíciu bytu a nájom bytu žalovanému v 1. rade nevznikol, bolo tiež preukázané, že žalovanému v 1.rade od ktorého odvodzujú svoje právo aj žalované v 2. a 3. rade nevzniklo ani právo osobného užívania iných miestností, nedošlo k poskytnutiu ubytovacej služby v miestnostiach určených na prechodné ubytovanie podľa § 300 Občianskeho zákonníka (účinného do 1.1.1992), a preto nie je zákonný nárok na pridelenie náhradného bytu alebo zabezpečenie náhradného ubytovania. Povinnosť vypratať nehnuteľnosti uložil súd aj žalovanej v 3. rade, keď nemal preukázané, že žalovaná v 3. rade ako vlastníčka inej nehnuteľnosti tieto priestory neužíva, prípadne má v nej uložené veci, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. 34. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 35. V konaní bol úspešný žalobca v plnom rozsahu, keďže súd žalobe v celosti vyhovel, preto mu súd priznal voči žalovaným v 1/, 2/, a 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. 36. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.