Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-15-2018.pdf
PDF · 183.93 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/15/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariana Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu LIVONEC, s.r.o., so sídlom v Poprade, Hraničná 13, 058 01 Poprad, zastúpeného konateľom spoločnosti Jiřím Livoncom, právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. decembra 2017 Č.: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 13 decembra 2017 č: XXXXXXXXX/XXXX a rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 17. júla 2017 č.: XXXXXXXXX/XXXX a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 13.12.2017 pod č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej Daňového poriadku) ako odvolací orgán rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov zo dňa 17.07.2017 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým ako správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil za zdaňovacie obdobie júl 2012 rozdiel dane v sume 14 700 Eur daňovému subjektu - žalobcovi potvrdil.
2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal žalovaný na rozsiahle odvolanie pod bodom 1 - 12 daňového subjektu, ktorým sa domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia a vrátenia daňovému úradu na ďalšie rozhodnutie. Žalovaný ako odvolací orgán preskúmal v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutie a zistil tento skutkový stav. Daňový úrad Prešov začal dňa 15.04.2014 u daňového subjektu LIVONEC s.r.o. so sídlom v Poprade daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie z predložených faktúr za nákup hasiacich prístrojov od spoločnosti draw business s.r.o. Správca dane preveroval na základe dožiadania u príslušného správcu dane Daňového úradu Bratislava uvedené faktúry. V odpovedi Daňového úradu Bratislava zo dňa 16.09.2014, ktorej súčasťou bola
zápisnica o ústnom pojednávaní a z kópie daňových priznaní za zdaňovacie obdobie január - august 2012 konateľ spoločnosti draw business s.r.o. uviedol, že konateľom spoločnosti od 16.12.2010 do 17.08.2012 bol F. B. a od 17.08.2012 až doposiaľ je konateľom spoločnosti X. A. B.. Podľa vyjadrenia splnomocneného zástupcu daňového subjektu draw business s.r.o. F.. B. C. spoločnosť za zdaňovacie obdobia január - august 2012 nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť. Ekonomickú činnosť začala vykonávať reálne až od vstupu nových spoločníkov a to J. J. a X. A. od 29.09.2012. Prvý zdaniteľný obchod bol uskutočnený až v auguste 2012 a následne potom pokračovalo až do konca roku. V nasledujúcich obdobiach prevažujúci predmet podnikateľskej činnosti bol nákup a predaj kryštálového cukru. Zároveň uviedol v odpovedi daňový úrad obsiahlu výpoveď konateľa spoločnosti X. A., ktorý okrem iného uviedol, že medzi dokladmi, ktoré daňový subjekt draw business s.r.o. predložil správcovi dane za zdaňovacie obdobia august - december 2012 sa faktúry pre spoločnosti LIVONEC s.r.o. nenachádzali. Podľa vyjadrenia splnomocneného zástupcu spoločnosti draw business s.r.o. od nástupu nového konateľa nevydala pred spoločnosť LIVONEC s.r.o. spoločnosť dožiadaného daňového subjektu žiadne faktúry. Pôvodný konateľ F. B. neodovzdal žiadne účtovné doklady za rok 2012 od januára až pod deň prevzatia spoločnosti novému konateľovi X. A., o čom svedčí čestné prehlásenie zo dňa 17.08.2012. Ďalej F.. B. C. uviedol do zápisnice, že od 17.08.2012 spoločnosť draw business s.r.o. so spoločnosťou LIVONEC s.r.o. žiadne obchody neuskutočnila, neprevzala žiadne hotovostné platby prostredníctvom registračnej pokladnice, pretože spoločnosť draw business registračnú pokladnicu nevlastní. Kto predložené faktúry od spoločnosti draw business s.r.o. pre spoločnosť LIVONEC s.r.o. vystavil, opečiatkoval a podpísal nemá vedomosť. Rovnako konateľ spoločnosti X.J. A. pri výpovedi zo dňa 16.02.2015 uviedol, že spoločnosť LIVONEC s.r.o. nepozná, nikdy s ňou neobchodoval, predmetné doklady nevystavil. Predmetom zdaniteľných obchodov v zdaňovacích obdobiach v roku 2012 spoločnosti draw business s.r.o. bol nákup a predaj cukru. Podľa zistení správcu dane daňový subjekt draw business s.r.o. mal evidovanú registračnú pokladnicu od 25.01.2012 do 09.05.2012, kedy bola vyradená z prevádzky.
3. Na ďalšie dožiadanie z 22.10.2014 a doplneného z 28.10.2014 Daňový úrad Nitra vypočul ako svedka bývalého konateľa spoločnosti draw business s.r.o. F. B., ktorý vypovedal dňa 10.02.2015, zápisnica tvorí prílohu odpovede na dožiadanie. V tejto F. B. uviedol, že si nie je vedomý, že predmetné faktúry, ktoré mu boli predložené k nahliadnutiu vystavil. Pravdepodobne ich vystavil E. A., ktorý mal generálnu plnú moc, avšak predmetná generálna plná moc predložená nebola. F. B. nevedel uviesť, či predmetné faktúry boli zaúčtované, resp. či boli úhrady faktúr zaevidované v pokladni a na aký účet bola následne prevádzaná hotovosť. Nebol si istý, či spoločnosť disponovala skladovacími priestormi a technickým vybavením na manipuláciu s tovarom, ktorý dodávala daňovému subjektu LIVONEC s.r.o. Uvedené zistenia viedli správcu dane k pochybnostiam, že tovary deklarované na predmetných faktúrach boli aj reálne dodané spoločnosťou draw business s.r.o. Z tohto dôvodu správca dane výzvou na predloženie dokladov vyzval daňový subjekt na splnenie si jeho zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku a to aj na predloženie dôkazov preukazujúcich nákup tovaru od spoločnosti draw business s.r.o. Na výzvu správcu dane bola doručená písomná odpoveď vrátane príloh 25.02.2015 elektronicky, bola predložená rámcová zmluva o dodávkach tovaru uzatvorená medzi draw business s.r.o. a kupujúcim LIVONEC s.r.o. zo dňa 05.01.2012 vrátane čestného prehlásenia spoločnosti draw business s.r.o. zo dňa 25.07.2012, mailové komunikácie v roku 2012, ako aj smernica č. 17 novelizovaná 07.12.2011 a smernica č. 43/2007.
4. Podľa správcu dane predložené dôkazy nemožno akceptovať ako dôkazy, ktorými by daňový subjekt splnil svoju dôkaznú povinnosť a preukázal, že tovary a služby boli dodané osobou uvedenou na faktúre, pretože vo vyjadrení daňový subjekt tvrdí, že za spoločnosť draw business s.r.o. ho kontaktoval F. Q. z Bratislavy, ktorý bol vždy prítomný pri vykládke tovaru na adrese GR LIVONEC s.r.o. Bratislava a preberal peniaze za dodaný tovar. F. Q. ako obchodného zástupcu spoločnosti draw business s.r.o. však neuvádza ani bývalý konateľ spoločnosti F. B., pričom tento vo svojej svedeckej výpovedi nemal vedomosť o obchodných aktivitách so spoločnosťou LIVONEC s.r.o., odvolával sa na E. A., ktorý mal údajne generálnu plnú moc. Rámcová zmluva nedokazuje, že spoločnosť draw business s.r.o. dodala tovar uvedený na faktúrach spoločnosti LIVONEC s.r.o. Zároveň správca dane zistil, že nákup hasičských prístrojov od spoločnosti E. Q., spol. s r.o. potom, čo preveroval na základe dožiadania z 05.08.2014 a 29.10.2014, že uvedená spoločnosť má sídlo na adrese A. XX, X. a od 26.07.2012 zmenila sídlo na adresu Q. XX, B.. Konateľom uvedenej spoločnosti v roku 2012 bol K. Q., ktorý podľa údajov zo živnostenského registra ukončil svoju činnosť 16.08.2013. Podľa odpovede dožiadaného
Daňového úradu Bratislava na adrese spoločnosti E. Q., spol. s r.o. sa nachádza rodinný dom, na poštovej schránke patriacej k rodinnému domu je informácia súkromný pozemok a žiadne firmy. Na adresu spoločnosti E. Q., spol. s r.o. bola zaslaná žiadosť, uvedená zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote. Daňový subjekt E. spol. s r.o. vo svojom priznaní k dani z príjmov právnických osôb za rok 2012 deklaroval ako hlavnú a prevažujúcu činnosť oprava a údržba motorových vozidiel. Súčet jeho prevádzkových finančných a mimoriadnych výnosov za rok 2012 bol 603 217,83 Eur a celkový základ dane vyplývajúcej z faktúr pre spoločnosť LIVONEC s.r.o. za rok 2012 predstavuje hodnotu 548 099,99 Eur, preto uvedené tvrdenia sú podľa správcu dane v rozpore so skutočnosťou. Daňový úrad Nitra dňa 03.12.2014 vypočul ako svedka bývalého konateľa spoločnosti E. ktorý uviedol, že hlavným predmetom činnosti spoločnosti E. Q., spol. s r.o. v roku 2012 bol nákup a predaj tovarov a oprava motorových vozidiel. Spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, služby a iné činnosti vykonávala dodávateľským spôsobom prostredníctvom živnostníkov alebo právnických osôb. Faktúry, ktoré mu dal správca dane k nahliadnutiu vyhotovil a podpísal, pričom vyplácal faktúry pán Livonec, prípadne jeho manželka a niekedy aj spoločne. Nepamätal si, na aký účet boli peniaze vložené, ale určite to bol účet spoločnosti E. Spoločnosť po celý čias viedla riadne a poctivo účtovníctvo, platila dane, nikdy nemala problém so žiadnym úradom. Dodávateľom tovaru, ktorý fakturovala spoločnosti LIVONEC s.r.o. bola spoločnosť z Levíc, pričom názov si nepamätá. Tovar mal byť prepravovaný vozidlom s maďarskými ŠPZ. Ďalej uviedol, že tovar za odberateľa prevažne preberal pán E. alebo pani E., tovar bol prepravovaný k odberateľovi nákladnými vozidlami bielym a zeleným vozidlom pravdepodobne značky L. Tovar vždy doviezol dodávateľ pán A.. Hasiaci prášok bol prepravovaný v mechoch uvedenými nákladnými autami. Svedok zároveň uviedol, že spoločnosť E. Q., spol. s r.o. v roku 2012 prevažne dodávala hasiace prístroje, oceľové fľaše, potravinárske fľaše, hasiaci prášok spoločnosti LIVONEC s.r.o. a mohla mať obchodný vzťah aj s ďalšími subjektmi. Uvedené zistenia aj u tejto spoločnosti viedli správcu dane k pochybnostiam, že tovary a služby fakturované spoločnosti LIVONEC s.r.o. boli aj reálne touto spoločnosťou dodané. Správca dane na základe výzvy daňovému subjektu opätovne požiadal daňový subjekt na predloženie dôkazov preukazujúcich nákup tovaru a dodanie služby od spoločnosti E.ňa 09.02.2015 bola správcovi dane doručená písomná odpoveď, ktorá bola elektronicky podaná a predložené dôkazy a to internetová komunikácia, potvrdenie o zaplatení DPH a dodávke služieb a tovarov potvrdené notárom, ďalej čestné prehlásenia a iné doklady, ktoré predložil daňový subjekt. Daňový subjekt nakupoval hasiace prístroje za účelom ďalšieho predaja v nezmenenom stave a hasiace prístroje, ktoré následne rozoberal na náhradné diely a získané náhradné diely spotreboval na opravy hasiacich prístrojov. Na tento účel mal daňový subjekt vypracovanú smernicu č. 17, ktorá bola novelizovaná 07.12.2011. V zmysle tejto smernice boli nakúpené hasiace prístroje rozobrané na náhradné diely v počte 6 ks, ktoré sa prijali na sklad. Pri opravách hasiacich prístrojov boli zo skladu vydané priemerne 4 náhradné diely na každú opravu. Správca dane z predloženej skladovej evidencie zistil za zdaňovacie obdobia roku 2012 rozdiel v prijatých náhradných dieloch na sklad a nesprávny postup účtovania náhradných dielov.
5. Na základe zistených skutočností správca dane spochybnil nákup hasiacich prístrojov od spoločnosti draw business s.r.o. a E. a konštatoval, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania. V tomto prípade neboli podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. dodržané. Podľa správcu dane daňový subjekt LIVONEC s.r.o. nedostatočne preukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobami uvedenými na faktúrach a to spoločnosti draw business s.r.o. a E. a uplatnením si odpočítania dane z týchto faktúr porušil uvedené ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, preto podľa správcu dane došlo k vzniku rozdielu práva na úplné odpočítanie dane vo výške 14 700 Eur a rozdiel vzniku práva na úplné odpočítanie v riadku 21 daňového priznania spolu vo výške 14 700 Eur. Z výsledkami daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2012 správca dane oboznámil daňový subjekt dňa 04.03.2015 a ku kontrolovaným zisteniam daňový subjekt doručil správcovi dane vyjadrenia zo dňa 12.03.2015. Na základe výsledkov daňovej kontroly a pripomienok a návrhov daňového subjektu správca dane vyhotovil protokol č. XXXXX/XXXX zo dňa 20.03.2015, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným k protokole zaslal daňovému subjektu, zásielka bola uložená na pošte a splnomocnený zástupca daňového subjektu ju prevzal 13.04.2015. Z dôvodu, že daňový subjekt nevyzdvihol písomnosť do 15 dní od uloženia podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku sa počítal posledný deň lehoty 10.04.2015 za deň doručenia písomnosti. Z uvedeného dôvodu lehota na podanie vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole v zmysle § 46
ods. 8 Daňového poriadku uplynula 04.05.2015. Daňový subjekt podal vyjadrenia k výsledkom daňovej kontroly 05.05.2015 t. j. po zákonnej lehote.
6. Následne správca dane rozhodnutím pod č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.05.2015 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 14 700 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že tovar a služby fakturované faktúrami č. XXXXXXXX a XXXXXXXX od dodávateľa L & P Q. spol. s r.o. a faktúrou č. XXXXXXX od dodávateľa spoločnosti draw business s.r.o. mu boli skutočne aj uvedenými dodávateľmi dodané. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č.XXXXXXXX/XXXX z 3.11.2015 potvrdilo rozhodnutie správcu dane. Krajský súd v Prešove rozhodnutím č.k. 5S/1/2016-48 zo dňa 26.10.2016 rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 3.11.2015 podľa § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p. zrušil. (z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov) Správny súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že za relevantnú považuje námietku žalobcu, ktorou poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci MAKS PEN EOOD C-18/13 z 13.12.2014, pričom žalovaný sa s uvedenou námietkou nevyrovnal v napadnutom rozhodnutí a neuviedol z akého dôvodu nie je možná aplikácia záverov rozsudku SD na predmetné konanie, preto rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Následne žalovaný rozhodnutím č.k. XXXXXXXXX/XXXX z XX.X.XXXX zrušil rozhodnutie správcu dane a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že správca dane síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobami uvedenými na faktúrach, avšak vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí SD EÚ je potrebné, aby zistil, či sa dodávateľ tovaru dopustil podvodného konanie alebo nie. Dňa 13.12.2016 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom bol vypočutý svedok F. Q., za účasti žalobcu. Rozhodnutím Daňového úrad Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17.7.2017 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane sume 14 700 Eur za zdaňovacie obdobie júl 2012. Žalobcovi neuznal právo na odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXXXX a XXXXXXXX od dodávateľa E.. spol. s r.o. v celkovej výške 7 600 Eur a právo na odpočítane dane z faktúry č. XXXXXXX od dodávateľa spoločnosti draw business s.r.o. v hodnote 7 100 Eur z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že uvedený dodávatelia žalobcu tovar a služby uvedené v predmetných faktúrach nedodali, čím vzniklo podozrenie z podvodného konania, t.j vystavenia faktúr bez reálneho ekonomického opodstatnenia a že žalobca minimálne mohol vedieť o tom, že práve transakcie týkajúce sa ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH od uvedených dodávateľov môžu byť zaťažené daňovým podvodom. Voči predmetnému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.k. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie správcu dane. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že zo strany žalobcu neboli splnené všetky zákonnom stanovené podmienky vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov a to, že nakúpené tovary a služby musia byť použité na následné dodávky tovarov a služieb ako aj to, že pri deklarovanom zdaniteľnom obchode došlo k vzniku daňovej povinnosti, a že daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z pridanej hodnoty na základe faktúry vyhotovenej týmto platiteľom, pričom v rámci daňového konania nebolo preukázané, že dodávatelia uvedený na faktúrach reálne aj predmetné tovary a služby dodali. O odvolaní daňového subjektu voči rozhodnutiu Daňového úradu Prešov zo dňa 17.07.2017 rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 13.12.2017 pod č. XXXXXXXXX/XXXX tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II.
Žalobné dôvody
7. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nestatočne zisteného skutkového stavu, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vo veci daňové správne orgány prijali nesprávne právne posúdenie veci a v konaní bola zistená taká vada, ktorá spôsobila nezákonnosť vydaných rozhodnutí. Z uvedených dôvodov preto žalobca navrhol rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
8. V správnej žalobe žalobca namietal kompetenciu žalovaného rozhodnúť vo veci, nakoľko správny súd rozhodnutím sp.zn. 5S/1/2016-48 z 26.10.2016 zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1
písm. d) S.s.p., avšak nevrátil žalovanému vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca pritom citoval príslušné ustanovenia § 191 S.s.p., pričom poukázal na to, že žalovaný nemal oprávnenie rozhodnúť vo veci, nakoľko rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/1/2016-48 z 26.10.2016 došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, pričom nastal stav, kedy rozhodnutie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu správcu dane z dňa 15.05.2015 bolo zrušené, ale nevyslovil, že mu vec vracia na ďalšie konanie. Vec bola právoplatná rozhodnutím Krajského súdu v Prešove dňa 10.01.2017 a preto považuje rozhodnutie FR SR za nulitné pre nedostatok vecnej príslušnosti podľa § 64 ods. 2 písm. a), d) Daňového poriadku.
9. Ďalej v žalobe žalobca argumentoval tým, že z úplnej obsahovej totožnosti obsahovej totožnosti rozhodnutia správcu dane zo dňa 15.5.2015 s rozhodnutím správcu dane zo dňa 17.7.2017 vyplýva, že správca dane iba pridal text od posledného odseku strany 23 prvostupňového rozhodnutia po koniec strany 25, teda podľa vyjadrenia žalobcu dve strany nezmyselných výmyslov a preto žalobca považoval rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zmätočnosť. Poukázal zároveň na skutočnosť, že nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci a že zo strany správcu dane a žalovaného došlo iba k pridaniu obvinenia žalobcu z daňového podvodu. Potom, ako mu krajský súd v zrušujúcom rozsudku uložil povinnosť zaoberať sa závermi rozsudku SD EÚ vo veci C - 18/13, len pridal k dôvodom o neuznaní DPH aj podvodné konanie spoločnosti žalobcu.
10. Ďalšou žalobnou námietkou uvedenou pod bodom 3 je nepreukázanie žalovaného, že žalobca mal vedomosť o daňovom podvode. S poukazom na ustanovenie § 191 ods. 6 S.s.p. žalobca dôvodil tým, že správca dane má povinnosť objektívne preukázať, že žalobcova spoločnosť sa dopustila podvodného konania a skutočnosť, že o tom žalobca vedel, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, pretože dôkazné bremeno prešlo na správcu dane. Uvedené závery vychádzajú z judikátov Súdneho dvora EÚ, ktoré sú pre správcu dane záväzné a musí ich rešpektovať tak správca dane ako aj žalovaný. Ide napríklad o rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C - 110/98, C
- 63/04, C - 439/04 Kittel, C - 80/11 a C - 142/11, C - 285/11 a C - 18/13. Vzhľadom na to, že daňový subjekt vysvetlil vždy pochybnosti, ktoré mal správca dane, nikdy sa o žiadny podvod nemalo jednať, preto si ani správca dane nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť. Splnením dôkaznej povinnosti nie je spochybňovanie tvrdení daňového subjektu, spochybnenie tvrdení daňového subjektu nestačí na preukázanie podvodu. Žalobca ďalej tvrdil, že vôbec nie je z prvostupňového rozhodnutia možné zistiť, v čom údajný podvod vlastne spočíva, pretože správca dane uznáva, že všetok tovar bol skutočne dodaný. Následne bol použitý aj na zdaniteľné plnenie spoločnosti žalobcu a nebol predstieraný žiadny obchod, z ktorého by spoločnosť žalobcu si podvodne nárokovala nejakú neoprávnenú výhodu. Nie je vôbec uvedené, aká škoda mala štátu pri tomto označenom podvode vzniknúť, keďže spoločnosť žalobcu si len uplatnila svoje právo vyplývajúce zo základných zásad fungovania DPH. Podľa žalobcu správca dane nepredložil žiadne objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by sa zúčastnil žalobca podvodu, alebo že o takom podvode vedel. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia sa správca dane vôbec nezaoberal možnosťou podvodu zo strany daňového subjektu, čím nemal žiadne podklady k tomu, aby dospel k záverom, ako ich v prvostupňovom rozhodnutí uviedol. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že správca dane v danej veci dostatočne zistil skutkový stav a k jeho objektivite nemal výhrady ani súd, ktorý rozhodnutie žalovaného pôvodne zrušil. Žalobca namietal, že zo zisteného skutkového stavu v súlade so smernicou o DPH, ktorú záväznou judikatúrou vykladá Súdny dvor EÚ nemožno vyvodiť zamietnutie práva na odpočítanie dane. Sám žalovaný pritom uznal, že na výklad smernice o DPH Súdnym dvorom EÚ nikdy nikde nezaoberal ani správca dane, čo bolo dôvodom zrušenia prvotného rozhodnutia správcu dane. Správca dane sa teda nikdy v rámci dokazovania v daňovej kontrole, alebo v daňovom konaní ani len nezaoberal podmienkami, ktoré Súdny dvor EÚ určil aj v rozhodnutí C-18/13 na zamietnutie práva na odpočítanie dane. Žalobca poukázal na to, že možno tvrdiť vôbec, že by vedomosť o podvode správca dane objektívne preukázal, pretože sa tejto skutočnosti nikdy pri dokazovaní nevenoval. Z tohto dôvodu nemožno svojvoľne rozširovať, meniť a prispôsobovať dôvody podľa toho, ako sa to práve správcovi dane hodí, ale mal tieto dôvody objektívne preukázať v rámci dokazovania v daňovej kontrole. Žalovaný pokiaľ uviedol, že správca dane jednoznačne preukázal, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že môžu byť zaťažené podvodom, už z tohto konštatovania podľa žalobcu je zrejmé, že správca dane nič objektívne nepreukázal, pretože ani neurčil, či daňový subjekt vedel, alebo len mohol vedieť o podvodnom konaní. Žalobca uviedol, že ide o dve rozdielne skutočnosti a keď ich správca dane uviedol, musí ich aj konkrétne a objektívne preukázať, čo sa zjavne nestalo. Z uvedených dôvodov je podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného jednoznačne nesprávne právne posúdené a preto ho žiadal v žalobe zrušiť.
11. V štvrtej žalobnej námietke žalobca zdôraznil, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí tvrdil, že daňové orgány nespochybnili, že k nákupu tovaru došlo. Správca dane ďalej len spochybňoval, že pri ich nákupe boli zo strany daňového subjektu splnené všetky zákonom stanovené podmienky vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Ďalej tvrdil, že daňový subjekt nepreukázal, že faktúru vyhotovil dodávateľ daňového subjektu a preto daňový subjekt nemá mať právo na odpočítanie dane. Tieto dve tvrdenia si ale vzájomné odporujú, pretože ak sa obchod uskutočnil, čo nikto nespochybňuje, potom kto iný mohol vyhotoviť faktúru, ak nie dodávateľ uskutočneného obchodu. A keď je nepochybné, že žalobca hasiace prístroje kúpil a potom použil na dodávky tovarov a služieb iným platiteľom, jednoznačne z toho vyplýva splnenie všetkých zákonných podmienok na odpočítanie dane. Od začiatku konania žalobca namietal, že postup a rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vykladanej judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Týmito námietkami sa daňové orgány vôbec nezaoberali. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 18/13, z ktorého vyplýva, že citovaná smernica sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia sa ukázala ako nejasné, jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. Žalobca uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí obviňuje žalobcu z podvodu vôbec prvýkrát v celom konaní a zmienka o podvode sa nenachádza ani v protokole z daňovej kontroly. Dôvody, ktoré uvádza správca dane na základe, ktorých preukazuje účasť spoločnosti žalobcu na údajnom podvode sú vymyslené, zjavne účelové a nič nepreukazujúce. Správca dane pritom uviedol dva dôvody, z ktorých vyvodzuje podvodné konanie spoločnosti žalobcu a to, že spoločnosť si neskontrolovala z verejne prístupných registrov sídlo spoločnosti, s ktorými obchodovala ako aj to, že správca dane bez odôvodnenia usúdil, že spoločnosť žalobcu obchoduje jednak s renomovanými spoločnosťami a aj s pochybnými spoločnosťami. Žalovaný podľa žalobcu prebral závery správcu dane, ktorý z uvedeného vyvodil, že žalobca sa dopustil konania tak, ako je uvedené v rozhodnutí správcu dane. Žalovaný sa pritom nevysporiadal s námietkou žalobcu, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nepreukázal žiadny daňový podvod. Sám hovorí iba o podozrení z podvodného konania. Pri postupe podľa ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ, ak je preukázané, že tovar bol dodaný a potom bol využitý na zdaniteľné plnenie nestačí na odmietnutie práva na odpočítanie dane podozrenie, ale správca dane musí podvod objektívne preukázať, inak nemôže daňovému subjektu zamietnuť právo na odpočítanie dane. Z uvedených dôvodov podľa žalobcu je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
12. V žalobnej námietke pod bodom 5 žalobca namietal, že správca dane nemá oporu v zákone na to, aby mohol vydávať niečo označené ako oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole dane z DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2012 a tým, že vydáva takého oboznámenia koná v rozpore so zákonom a aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje. K tejto námietke sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nevenoval, hoci ňou preukazuje žalobca nezákonný postup správcu dane v daňovom konaní, čiže ide o podstatnú námietku. Aj z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zmätočnosť.
13. V žalobnej námietke pod bodom 6 žalobca uviedol, že ďalším zjavným porušením základných práv ako účastníka konania je s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 2 Daňového poriadku a § 3 ods. 8 Daňového poriadku, ktoré priznáva i správca dane je skutočnosť, keď tvrdí, že žalobcovi v 8 dňovej lehote dal možnosť vyjadriť sa k protokolu, resp. k zisteniam z daňovej kontroly, pričom žalobca nevedel, aké závery z týchto zistení vyplývajú a následne správca dane nevykonal žiadne dokazovanie na odstránenie prípadných nedostatkov, vykonával len vyhľadávaciu činnosť, čo sám potvrdil. Je pravda, že správca dane môže ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale keď správca dane vykonával len vyhľadávaciu činnosť počas celej daňovej kontroly, konal bez súčinnosti s daňovým subjektom, preto žalobcovi nikdy ani neoznámil nedostatky, pochybnosti, alebo nezrovnalosti. Takýto postup je v rozpore s ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. Naopak, keď správca dane tvrdí, že jediným obmedzením pri
získavaní dôkazov je to, že boli získané v súlade so zákonom je v rozpore s tým, keď tvrdí, že získané dôkazy najprv vyhodnotí, až potom sa k nim môže žalobca vyjadriť, ako daňový subjekt. Preto tvrdenie správcu dane je podľa žalobcu nezákonné, ba až neústavné, keď je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Tvrdenie žalovaného, že stačí oboznámiť daňový subjekt s vyhodnotenými dôkazmi je preto neústavné a jeho rozhodnutie je nezákonné.
14. V bode 7 žalobných dôvodov žalobca znovu namietal nezákonnosť daňovej kontroly, pretože v celom priebehu daňovej kontroly postupoval správca dane nezákonne, čím porušil nielen základné zásady daňového konania uvedené v ustanovení § 3 ods. 1, 2, 3, 6, 7 a 8 Daňového poriadku, ale týmto nezákonným postupom došlo aj k porušeniu ústavných práv žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj základných ľudských práv podľa medzinárodných zmlúv a dohôd. Toto porušenie spočíva v tom, že správca dane absolútne ignoroval žalobcom citované základné práva a postupoval svojvoľne, odmietal s ním komunikovať napriek tomu, že žalobca sa toho domáhal, zatajoval pred ním zisťované skutočnosti a dôkazy, čím znemožňoval žalobcovi realizovať jeho základné práva tak, aby sa mohol úspešne brániť proti nezmyslom, ktoré správca dane vykonštruoval. Žalovaný túto skutočnosť potvrdil tým, že v napadnutom rozhodnutí na str. 11 uviedol, že nie je povinný žalobcu oboznamovať so skutočnosťami pred tým, ako si sám správca dane získa, vykoná a vyhodnotí dôkazy. Rozhodnutie podľa uvedených skutočností, kedy došlo k porušeniu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.
15. V žalobe v bode 8 namietal žalobca nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole tak, ako mu to prikazuje ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, pričom v zmysle uvedeného ustanovenia oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa žalobcu správca dane potom, ako predložil daňový subjekt všetky doklady správca dane od neho na výkon daňovej kontroly požadoval svojvoľne a nezákonné bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a súčinnosti vykonával rôzne dôkazy, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly už nemôže vykonávať, pretože by išlo súbežne o dva samostatne postupy, ktoré sa vzájomne vylučujú. Postup správcu dane bol podľa žalobcu v úplnom rozpore so zákonom. Týmto chcel zdôrazniť žalobca, že správca dane doteraz nevyzval žalobcu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a neoznámil, aké má pochybnosti ním predložených dôkazov a neoznámil to ani v protokole, čím žalobcovi znemožnil vyjadriť sa k týmto pochybnostiam, navrhnúť dôkazy na ich odstránenie, prípadne dôkazy priamo predložiť. Žalobca tvrdil v žalobe, že mu nebolo umožnené brániť sa proti nezmyselným výmyslom správcu dane, zdôraznil, že výzva podľa ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku je zákonnou povinnosťou správcu dane a nemôže ju ničím nahradiť, ani nechať daňový subjekt, aby ju vyvodzoval z iných úkonov správcu dane. Takýto postup je podľa žalobcu svojvoľný a nezákonný. Navyše správca dane od žalobcu žiadal uvedenými výzvami doklady napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že už doklady dvakrát predložil. Tým poukazuje žalobca na to, že napriek tomu, že správca dane uvedené skutočnosti vedel nezákonne od žalobcu žiadal predložiť doklady opätovne. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že podľa odvolacieho orgánu z citovaného ustanovenia nevyplýva pre správcu dane zákonná povinnosť vyzývať daňový subjekt ako to namieta daňový subjekt, ale ide o jeho právo v prípade, že sa vyskytli v predložených dokladoch chyby alebo nejasnosti, ktoré by požadoval správca dane od daňového subjektu dodatočne vysvetliť, alebo odstrániť. Takýto výklad zákona žalovaným je podľa žalobcu v rozpore s Ústavou SR s čl. 1 ods. 2 a žalobca je toho názoru, že správca dane mal oznámiť tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzvať ho na vyjadrenie. Z uvedeného dôvodu preto ide o nesprávne právne posúdenie veci a z takéhoto dôvodu žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie zrušiť.
16. V žalobnej námietke pod bodom 9 žalobca uviedol, že správca dane tvrdil, že mu poslal výzvy na doplnenie dokazovania z 26.01.2015 a 23.01.2015 z obsahu ktorých je jednoznačne zrejmé, že vyzýva žalobcu na predloženie dôkazov bez toho, aby žalobca vedel na aké skutočnosti a z akých dôvodov majú byť tieto dôkazy predložené, teda aké skutočnosti nimi majú byť preukázané. Správca dane nemohol žiadať od daňového subjektu, aby si domýšľal zámery správcu dane, pričom obsahom týchto výziev jednoznačne potvrdzuje žalobca dôvodnosť a správnosť jeho tvrdení uvedené v tomto bode. Žalobca týmto chcel poukázať na nezákonný postup daňových kontrolórov, ktorí si vyberali svojvoľne len také postupy, ktoré im vyhovovali na vopred stanovený cieľ dodaniť žalobcu. Uvedenú námietku nemožno
považovať za také tvrdenie, ktoré nepodložil žalobca relevantným dôkazom. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že v procese výkonu daňovej kontroly uplatňuje správca dane pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu prejednávaciu zásadu nie vyhľadávaciu, čo znamená, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu, ale je oprávnený zákonným spôsobom získať a použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Tak z prvostupňového rozhodnutia, ako aj z rozhodnutia žalovaného, dôkazy a to, čo za informácie považujú daňové orgány nie je možné zistiť. Na túto podstatnú námietku žalovaný vo svojom rozhodnutí nereagoval, preto je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
17. V žalobnej námietke pod bodom 10 žalobca namietal, že rozhodnutie správcu dane je nezákonné pre jeho zmätočnosť spočívajúcu v tom, že správca dane nereagoval na vyjadrenie žalobcu k protokolu, pretože správca dane reagoval na jeho námietky, ktoré podal vo svojom vyjadrení zo dňa 12.03.2015, ale vôbec nereagoval na vyjadrenie z 05.05.2015, ktoré podal žalobca k protokolu. Podľa žalobcu v doterajšom konaní vyšlo najavo, že daňové orgány nereagovali na námietky k protokolu z 05.05.2015 a že namietanie tejto skutočnosti považujú za irelevantné a to z dôvodu, že podanie vyjadrenia daňového subjektu sa uskutočnilo po zákonom stanovenej lehote. Toto tvrdenie nie je pravdivé podľa žalobcu, pretože žalobcovi bola výzva doručená 13.04.2015 a 15 pracovným dňom je práve 05.05.2015, ktorý je posledným dňom lehoty a tak žalobca jeho podanie podal včas. Poukázal na to, že zásielku prevzal osobne dňa 13.04.2015 na pošte. Tým neexistuje dôvod považovať vyjadrenie žalobcu za podané oneskorene a teda mal správca dane sa jeho závažnými námietkami zaoberať a dať žalobcovi na ne odpoveď. Žalovaný považoval túto námietku za irelevantnú pretože vyjadrenie žalobcu podľa neho bolo podané po zákonnej lehote a žalobca opätovne argumentoval tým, že pokiaľ sa jeho námietkami nezaoberal napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a zmätočné.
18. V žalobnej námietke pod bodom 11 žalobca argumentoval tým, že vo svojom vyjadrení k protokolu namietal, že správca dane v protokole len konštatoval, aké dôkazy vykonal a uviedol ich takmer doslovný obsah, pričom nie je možné zistiť, aké závery z týchto dôvody vyhodnotil a to jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti, pričom len konštatoval, že žalobca dostatočne nepreukázal dodanie tovaru, ktoré on spochybnil. Napadnuté rozhodnutie nikde neobsahuje hodnotenie dôkazov. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že správca dane vôbec nevyhodnotil podrobné odpovede na ním žiadané skutočnosti a v tejto súvislosti sa vôbec nevysporiadal so základnou námietkou týchto vyjadrení žalobcu spočívajúcich v tom, že bez nákupu hasiacich prístrojov resp. súčiastok by žalobca nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, teda zdaniteľnú činnosť na výstupe. V reakcii na námietky žalobcu správca dane nevyhodnocuje jednotlivé dôkazy, nezaoberá sa ich zákonnosťou v rámci námietok žalobcu a preto nie je možné zistiť, čo je konkrétnym skutočným dôvodom odmietnutia priznania výdavkov. Správca dane na túto námietku v protokole uviedol, že sám konateľ spoločnosti vo výpovedi uviedol, že účtovníctvo je iné ako reálna prevádzka a z toho vyvodil správca dane záver, že hodnotu dodávok tovaru a služieb od spoločnosti draw business s.r.o. a E.X. sú nepreukázateľné. Z uvedeného stanoviska správcu dane je zjavné, že sa vôbec nezaoberal podstatou žalobcovej námietky a teda rozhodnutie je z toho dôvodu nepreskúmateľné.
19. Žalobná námietka pod bodom 12 žalobca v tejto dôvodil, že správca dane vo svojom rozhodnutí okrem iného tvrdil, že nepreukázal žalobca nadobudnutie tovaru, čo odôvodňuje len spochybňovaním skutočností týkajúcich sa dodávateľov žalobcu a to tým, že nebolo preukázané, že osoby konajúce v mene dodávateľov žalobcu boli na takéto konanie splnomocnené. K týmto tvrdeniam žalovaného žalobca v závere uviedol, že daňové orgány nemajú kompetenciu posudzovať platnosť či neplatnosť plnomocenstva na konanie v obchodných vzťahoch, keď o týchto môže rozhodnúť jedine súd, inak platí, že osoby takto konajúce konali pri zastúpení zákonne, k čomu nie je potrebná ani písomná plná moc, stačí ústne poverenie, alebo konkludentné konanie, pokiaľ druhá strana koná v dobrej viere. Takéto konanie v obchodných vzťahoch je Obchodným zákonníkom chránené. I v prípade, že by splnomocniteľ konal bez poverenia alebo nad rámec plnomocenstva je takýmto konaním splnomocniteľ t. j. dodávateľ žalobcu v plnom rozsahu viazaný. Poukázal pritom žalobca na ustanovenie § 33 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. V závere žalobca poukázal v žalobnej námietke pod bodom 13, že záverom žalovaného v jeho rozhodnutí ako dôvod nepriznania práva žalobcu, že daňový subjekt nepredložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali, že faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie dane vyhotovili aj tieto daňové subjekty, ktoré zdaniteľné obchody aj skutočne realizovali a že uplatnením práva žalobcu na odpočítanie dane porušil žalobca uvedené ustanovenia o DPH. Poukázal na zmätočnosť tohto rozhodnutia, pretože už žalovaný nespomína žiadnu vedomosť o podvodnom konaní, ale vyvodzuje
záver, ktorý je opäť rovnaký, ako v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí a teda v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C - 18/13, ako aj s ďalšími námietkami žalobcu v tomto konaní.
III.
Vyjadrenie žalovaného
20. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 15.05.2018 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Závery správneho súdu
21. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.).
22. Ako vyplýva žaloba bola podaná dňa 05.03.2018, tzn. za účinnosti uvedeného Správneho súdneho poriadku, preto súd postupoval v predmetnej veci a ďalej konal podľa ustanovení S.s.p.
23. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
25. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z podanej žaloby vyplýva, že predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 17.07.2017 pod Číslom: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane vyrubil za zdaňovacie obdobie júl 2012 rozdiel dane v sume 14 700 Eur daňovému subjektu - žalobcovi. Rozsah preskúmavacieho konania je daný rozsahom žalobných námietok, pričom vzhľadom na ich obsah bolo rozhodujúcim posúdenie postupu správneho orgánu, rozsahu dokazovania v daňovom konaní a zistenia skutkového stavu.
26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov predmetom dane je dodanie tovaru (ďalej len .,dodanie tovaru") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
27. Podľa § 19 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
28. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň. keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ môže odpočítať od dane. ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítam dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
31. Podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ a zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom, môžu vyhotoviť zjednodušenú faktúru, ktorá neobsahuje všetky údaje podľa odseku 1. Zjednodušenou faktúrou je doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou podľa osobitného predpisu, ak cena tovaru alebo služby vrátane dane uhradená v hotovosti nie je viac
ako 1 000 eur alebo uhradená inými platobnými prostriedkami nahrádzajúcimi hotovosť nie je viac ako 1 600 eur a doklad vyhotovený tankovacím automatom pre bezobslužné čerpanie pohonných látok, ak cena tovaru vrátane dane uhradená elektronickým platobným prostriedkom nie je viac ako 1 600 eur; doklad nemusí obsahovať údaje podľa odseku 1 písm. b) a jednotkovú cenu podľa odseku 1 písm. g).
32. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
33. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
34. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá. aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
35. Podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
36. Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
38. Podľa § 74 ods. 2 citovaného zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
39. Podľa § 74 ods. 4 citovaného zákona, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
40. S poukazom na vyššie citované príslušné ustanovenia daňových zákonov správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí tak žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a dôvodov uvedených žalobcom v žalobe mal bezpochyby preukázané, že daňové orgány nepostupovali v zmysle príslušných ustanovení vyššie citovaných zákonných noriem a preto rozhodnutia daňových orgánov zrušil.
41. Pri svojej úvahe vychádzal správny súd z obsahu vykonaného dokazovania správcom dane, teda z jeho postupu, ako aj z rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti musí správny súd konštatovať, že jeho úlohou v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu správneho orgánu, podľa S.s.p. bolo posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil
vo veci skutočný stav dostatočne a riadne, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda musel skúmať namietané pochybenia správneho orgánu v žalobe, či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
42. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadom tej skutočnosti, že žalovaný nemal oprávnenie rozhodnúť vo veci, nakoľko rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/1/2016-48 z 26.10.2016 došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, pričom nastal stav, kedy rozhodnutie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.5.2015 bolo zrušené, avšak uvedené rozhodnutie správcu dane zrušené nebolo a zároveň toto bolo napadnuté odvolaním žalobcu, teda žalovaný bol povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu v intenciách rozhodnutia správneho súdu. Na základe uvedeného predmetná žalobná námietka je nedôvodná.
43. Čo sa týka žalobnej námietky spočívajúcej v nepreukázaní žalovaného, že žalobca mal vedomosť o daňovom podvode správny súd poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 5S/1/2016-48 zo dňa 26.10.2016 zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Pritom z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že predmetné rozhodnutie zrušil preto, že žalovaný sa nezaoberal možnou aplikáciou rozsudku SD EÚ C-18/13 vo veci F. X. M., teda sa jednalo o právne posúdenie veci a nie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkové stavu. Na základe uvedeného nebolo povinnosťou žalovaného ani správcu dane doplniť dokazovanie vo veci, ak mal za to, že doteraz vykonané dokazovanie je dostatočným podkladom na vydanie rozhodnutia. Podstatnou otázkou, s ktorom bolo potrebné sa vysporiadať bolo vysporiadanie sa so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia SD EÚ C-18/13. Správny súd zároveň konštatuje, že správca dane neporušil zákonnom stanovené povinnosti, ak z pôvodného rozhodnutia prevzal skutkový stav veci a uviedol skutočností totožné ako v pôvodnom rozhodnutí, ak nedošlo k zmene skutkových záverov od posledného jeho rozhodnutia. Ani samotný Krajský súd v Prešove v konaní sp.zn. 5S/1/2016 neuložil žalovanému doplniť dokazovanie vo veci. Uložil mu iba opätovne vec rozhodnúť a odôvodniť s prihliadnutím na právne závery vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Správca dane vychádzal teda z rovnakých dôkazov a zo skutkového stavu totožného ako bol v čase vydania rozhodnutia č. XXXXXXXX/ XXXX dňa 15.5.2015, s tým, že prihliadol na dôkaz vykonaný dňa 13.12.2016 a to výsluch svedka p. Q.. Následne na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné právne predpisy a vec právne posúdil, pričom dospel k rovnakému právnemu záveru, že zo strany žalobcu nedošlo k uneseniu dôkazného bremena ohľadom splnenia podmienok na priznanie práva na odpočet DPH, teda nebolo preukázané, že dodávatelia deklarovaní na faktúrach reálne tovar žalobcovi aj dodali. Uvedenými závermi sa aj v novom rozhodnutí daňové orgány zaoberali s dôrazom na možnosť účasti daňového subjektu na daňovom podvode. K aplikácii rozhodnutia SD EÚ C-13/18 sa teda ani nevyjadrovali nakoľko, považovali situáciu u žalobcu za nie totožnú. Týmto však nedošlo v zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 S.s.p. k akceptácii právneho názoru Krajského súdu v Prešove uvedeného v rozsudku 5S/1/2016-61 zo dňa 26.10.2016.
44. K námietke spočívajúcej v tom, že zo strany správcu dane nemalo dôjsť k spochybneniu nákupu tovaru, iba k spochybneniu toho, že ho dodala osoba uvedená na faktúre, správny súd uviedol, že žalobca účelovo tvrdí, že žalovaný a správca dane nespochybnili dodanie tovaru, že z napadnutého rozhodnutia ako aj z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že títo spochybnili dodanie tovaru osobami, v ktorých mene boli faktúry vystavené, pričom zo záverov uvedených orgánov nevyplýva, že by došlo k preukázaniu dodania deklarovaného tovaru. Uvedenému tvrdeniu žalobcu odporuje aj konštatovanie žalovaného na str. 9 ods.1 napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný konštatoval, že správca dane zistil za zdaňovacie obdobie roka 2012 rozdiel v prijatých náhradných dieloch na sklad a nesprávny postup účtovania náhradných dielov, na základe čoho následne žalobca spochybnil nákup hasiacich prístrojov od spoločností uvedených na sporných faktúrach.
45. Správny súd na základe vyššie uvedeného poukázal na skutočnosť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo
znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Predmetné konštatovanie je z odôvodnenia rozsudku KS v PO sp. zn. 3S 35/2015, v ktorom sú totožní účastníci ako v predmetnom konaní, žalobcom je spoločnosť LIVONEC a žalovaný FR SR.
46. Správny súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžf/12/2014 z 18.6.2015, v ktorom NSSR zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Obdobne NSSR v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/68/2016 v bodoch 74-77 konštatoval, že správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať, či a v akom stave existujú jednotlivé dodané tovary, resp. ich v realite dohľadávať. Doktrínu zneužitia práva je možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. Na základe uvedeného NS SR v predmetnej veci dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, že dodanie tovaru bolo predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom, teda neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil správcovi dane relevantné dôkazné prostriedky vo forme riadne vedenej evidencie majetku a preukázania existencie svojho skutočného dodávateľa počas celého procesu daňového konania. Následne konštatoval, že postup Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa zaoberal tým, či daňový subjekt mal vedomosť o existencii daňového podvodu bol nesprávny, nakoľko v predmetnom konaní nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Aj v prejednávanej veci je skutkový stav obdobný ako v konaní, v ktorom rozhodoval NSSR sp. zn. 1Sžf/68/2016 zo dňa 27.06.2016, teda závery NS SR uvedené v predmetnom rozhodnutí sú aplikovateľné aj na skutkový stav zistený v predmetnom prejednávanom prípade.
47. Správny súd ďalej argumentoval tým, že Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/46/2016 zo dňa 27.6.2017 uviedol, že „daňové účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytrvali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správca dane absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti , že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca ako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ... Toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani v predchádzajúcej daňovej kontrole neuniesol.
48. Najvyšší súd poukázal na to, že doktrínu zneužitia práva možno v zmysle rozsudku SD z 13.2.2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD proti Direktor na Direkcija) aplikovať v súdnom konaní len vtedy, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálny výsledky reálne existujú. Z uvedeného rozsudku SD totiž jasne vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/12, preto sa osoby podliehajúcej súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie, prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
49. Ďalšou námietkou, že žalovaný nemá oporu v zákone na to, aby mohol vydávať niečo označené ako oboznámenie sa so skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole. S touto námietkou sa zaoberal správny súd už v pôvodnom rozhodnutí pod sp. zn. 5S/1/2016 - 48 zo dňa 26.10.2016 kde v bode 43 súd uvádza, že postup správcu dane pri doručovaní Oboznámenia o zistených skutočnostiach v priebehu daňovej kontroly bol v súlade so zákonom. Z Oboznámenia zo dňa 04.03.2015 vyplýva, že vyjadrenia žalobcu uviedol správca dane na strane 6-7 a 10-12 Oboznámenia. S týmto právnym záverom sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil a preto na tieto dôvody v uvedenom rozhodnutí krajského súdu poukázal.
50. Čo sa týka žalobnej námietky porušenia práv žalobcu ako účastníka daňového konania vzhľadom na úzku spoluprácu a súčinnosť zo správcom dane aj s uvedenou námietkou sa podľa názoru správneho súdu dôsledne vysporiadal krajský súd v pôvodnom rozhodnutí, ktoré vydal pod sp. zn. 5S/1/2016 - 48 zo dňa 26.10.2016 v bode 42, v ktorom správny súd dospel k záveru, že správca dane spolupracoval so žalobcom a vyzýval ho na predloženie dôkazov a zároveň mu oznámil svoje zistenia z daňovej kontroly, pričom ho vyzval na vyjadrenie sa k nim. Uvedená námietka podľa správneho súdu uvádzaná žalobcom v žalobe je preto nedôvodná.
51. Čo sa týka námietky nezákonnosti daňovej kontroly a ignorovania základných práv daňového subjektu zo strany správcu dane správny súd k tejto argumentoval tým, že všeobecne špecifikuje žalobca, že namietal porušenie základných práv daňového subjektu v tom, že správca dane postupoval svojvoľne, odmietal s daňovým subjektom komunikovať, zatajoval zistené skutočnosti a dôkazy, namietal aj to, že zamestnanci správcu dane vypočuli D.Z. bez toho, aby bol daňový subjekt vopred upovedomený, všeobecne špecifikoval a namietal porušenie základných práv v daňovej kontrole ale neuviedol v akom konkrétnom konaní správcu dane a žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu, tvrdenia žalobcu ohľadom odmietania komunikácie správcu dane so žalobcom nevyplývajú z administratívneho spisu ani nie sú nijako preukázané, taktiež ide iba o všeobecné tvrdenie a nie o konkrétnu udalosť, čo sa týka výsluchu Ing. Q., uvedená skutočnosť zo spisu nevyplýva a taktiež žalovaný ani správca dane pri rozhodovaní z uvedenej skutočnosti nevychádzajú, teda sa nejednalo o výsluch, ak žalobca mal za to, že predmetná svedkyňa môže vysvetliť skutočnosti dôležité pre daňové konanie, mohol ju navrhnúť ako svedka, pričom tak nespravil.
52. K žalobným námietkam uvedených v bode 8 a 9 žaloby správny súd konštatoval, že správca dane oznámil žalobcovi pochybnosti o realizácii zdaniteľných obchodov písomnosťou označenou ako Oboznámenie so zisteniami daňovej kontroly zo dňa 4.3.2015 s tým, že ho zároveň aj vyzval na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam. Čo sa týka námietky, že správca dane nemôže sám vyhľadávať dôkazy, správny súd k tejto uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonnom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Správca dane však podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 24 ods. 2 a 3 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Na základe uvedeného má správca dane preto právo vykonávať a zabezpečovať dôkazy aj bez návrhu žalobcu, teda ani týmto postupom nedošlo k porušeniu zákona zo strany správcu dane a žalovaného.
53. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že správca dane mu neoznámil pochybnosti, ktoré má o vykonaní zdaniteľných obchodov, správny súd poznamenáva, že sa jedná o účelové tvrdenie žalobcu, nakoľko nedošlo k zmene skutkového stavu a žalobca si minimálne od 4.3.2015 musel byť vedomý, že správca dane spochybňuje dodania tovaru osobami uvedenými na sporných faktúrach.
54. Čo sa týka vyjadrenia k vykonaným dôkazom, správny súd poukázal na to, že žalobcovi bol spolu s Oboznámením so zisteniami daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2012 zaslaná aj výzva na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným počas daňovej kontroly, taktiež mu bol doručený Protokol o daňovej kontrole ku ktorému mal možnosť sa vyjadriť, teda aj uvedená námietka je nedôvodná.
55. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane nereagoval na jeho vyjadrenie k protokolu s uvedenou námietkou sa podrobne zaoberal správny súd v rozhodnutí sp. zn. 5S/1/2016 zo dňa 26.10.2016. Za nedôvodnú považuje správny súd aj námietku žalobcu, že doručil vyjadrenie k protokolu v zákonom stanovenej lehote a aj napriek tomu správca dane jeho vyjadrenie do protokolu neuviedol. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj z jeho odôvodnenia správny súd zistil, že Protokol z daňovej
kontroly č. XXXXX/XXXX zo dňa 20.3.2015 doručoval správca dane žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Túto výzvu žalobca resp. jeho splnomocnený zástupca prevzal dňa 13.04.2015. Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby alebo osoba ktorá je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný uloží doručovateľ písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela. Výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole spolu s protokolom bola uložená na pošte dňa 26.03.2015 a lehota podľa § 31 ods. 3 uplynula dňa 10.04.2015 t.j. tento deň sa považuje za deň doručenia písomnosti. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného a to úradného záznamu je nesporné, že správca dane síce považoval zásielku za doručenú dňom uloženia 10.04.2015 avšak lehotu na vyjadrenie sa k výzve počítal odo dňa prevzatia tejto výzvy splnomocneným zástupcom žalobcu t.j. od 13.04.2015. Žalobcovi určil správcom dane vo výzve zo dňa 20.03.2015 lehotu na vyjadrenie k Protokolu do 15 pracovných dní od doručenia protokolu. Koniec tejto lehoty pripadol na deň 04.05.2015. Je nesporné, že žalobca doručil správcovi dane vyjadrenie k protokolu dňa 05.05.2015 t.j. po uplynutí lehoty. Z uvedených dôvodov je táto námietka žalobcu taktiež nedôvodná. 56. Čo sa týka žalobnej námietky pod bodom 11, že správca dane v protokole iba rozpisuje jednotlivé vykonané dôkazy, avšak z protokolu nie je zrejmé, ako ich hodnotí a následne len konštatoval, že k akým záverom došiel správny súd argumentoval, že podľa ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov,1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu 36a).
57. Podľa § 47 písm. g) a h) Daňového poriadku, protokol musí obsahovať súpis kontrolovaných dokladov a preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
58. Správny súd má za preukázané, že Protokol z daňovej kontroly správcu dane obsahoval zákonnom požadované náležitosti a bol vydaný v súlade so zákonom. Správca dane jednak popisným spôsobom uviedol skutočnosti vyplývajúce z jednotlivých dôkazov, teda skutočnosti, ktoré vyplývali z jednotlivých vykonaných dôkazov a zároveň následne zhrnul svoje závery ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov. Preto aj túto námietku žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú.
59. K námietke pod bodom 12, že správca dane iba spochybnil dodanie tovaru osobami uvedenými na faktúrach, pričom mal za to, že p.. nebol na takéto konanie splnomocnený, na čo však nemal správca dane oprávnenie správny súd poukazuje na skutočnosť, že správca dane neposudzoval platnosť splnomocnenia pána Q., tento iba konštatoval, že v rámci daňovej kontroly nebolo preukázané, že p. Q. bol na konanie v mene spoločnosti splnomocnený a teda nemožno dospieť k záveru, že tovar bol dodaný osobami uvedenými na faktúrach. Táto námietka sa nezaoberá spochybnením dodania tovaru, ale plnomocenstvom pre pána Q.T., čo je v danom konaní bezpredmetné.
60. Pokiaľ žalobca namietal v závere žaloby a konštatoval, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania, že tovar bol dodaný osobami uvedenými na faktúrach, pričom nepostupujú správne orgány v súlade s rozhodnutím SD EÚ C - 18/13 považoval žalobca
rozhodnutie žalovaného za zmätočné. Súd vyhodnotil žalobcovu námietku ako dôvodnú, pretože najskôr žalovaný hodnotil vykonané dôkazy, až potom vyslovil právny záver, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru osobami deklarovaných na faktúrach nepreukázal, teda nedošlo k preukázaniu vykonaného zdaniteľného obchodu, z dôsledku čoho neboli splnené podmienky na odpočítanie dane podľa § 49 Zákona o DPH a následne sa v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zaoberal možnosťou aplikácie rozhodnutia C - 18/13, avšak nakoľko nedošlo k preukázaniu zdaniteľného obchodu žalovaný neposudzoval tú skutočnosť, či došlo k daňovému podvodu a či o uvedenej skutočnosti žalobca vedel, teda žalovaný nepostupoval správne, ak potom čo dospel k záveru o nepreukázaní vykonania zdaniteľného plnenia osobami uvedenými na faktúre neaplikoval na zistený skutkový stav rozhodnutie C
- 18/13. Z uvedeného dôvodu správny súd rozhodnutie zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pretože na základe pôvodného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 5S/1/2016 - 48 zo dňa 26.10.2016 bolo povinnosťou vysporiadať sa zo strany správcu dane, ako aj žalovaného v prvom rade s aplikáciou rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pod sp. zn. C - 18/13 vo svojom rozhodnutí čo správca dane, ani žalovaný v intenciách rozsudku Krajského súdu v Prešove nevykonal. S poukazom na tú skutočnosť, že žalovaný ani správca dane nerešpektoval právny názor vyslovený Krajským súdom v Prešove v predmetnom rozsudku uvedené rozhodnutie tak žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov správny súd zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
61. Správny súd zdôraznil, že vyššie uvedenými dôvodmi správny súd, ktoré vyslovil v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 6 S.s.p. a vo svojom rozhodnutí sa správca dane opätovne v prvom rade musí vysporiadať s námietkou žalobcu, ktorou argumentoval v žalobe a na to aplikáciou rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Maks Pen EOOD C-18/13 zo dňa 13.12.2014 tak, ako mu to uložil vysporiadať sa s uvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ pôvodne správny súd vo veci 5S/1/2016 - 48 zo dňa 26.10.2016.
62. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 167 S.s.p. a vzhľadom na úspešnosť žalobcu priznal žalobcovi úplnú náhradu trov konania, o ktorých bude rozhodnutí samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.
63. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.