Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Ca-17-2017.pdf
PDF · 158.14 KB
Case nature
Area
Subarea
13Ca/17/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, v konaní zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Nám. Biely kríž 3, P.O.Box 39, proti žalovanému Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom Turčianske Teplice, SNP 519, IČO: 31 642 322, v konaní zastúpeného PETKOV & Co s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 8 487,50 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 8 487,50 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 30. 01. 2018 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca podanou žalobou doručenou súdu dňa 19. 12. 2017 žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8 487,50 Eur s príslušenstvom a to 5 % ročným úrokom z omeškania od 18. 12. 2017 až do zaplatenia a nahradil mu trovy konania.
2. Žalovaný vyjadril so žalobou nesúhlas a žiadal žalobu zamietnuť.
3. Žalobca v žalobe uviedol, že žalobou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv. Žalobca na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. Q.-XXXX/XXXX-XXX/XXXXX vydaného dňa 18. 08. 2016 má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods.1 autorského zákona.
4. Pred získaním takéhoto oprávnenia mal žalobca postavenie organizácie kolektívnej správy, a to na základe oprávnenia na výkon kolektívny správy pod číslom práv č. 2/2004, vydaným Ministerstvom kultúry SR dňa 11. 05. 2010 pod č. Q.-XXX/XXXX-XX/XXXX.
5. V zmysle uvedených oprávnení žalobca vykoná a vykonával kolektívnu správu majetkových práv a autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
6. V zmysle oprávnenia vydania dňa 18. 08. 2016 písm.o) vykonáva žalobca kolektívnu správu v odbore použitie vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.
7. V zmysle oprávnenia zo dňa 11. 05. 2010 bod II písm.b) vykonáva žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.
8. Súd mal uvedené tvrdenia preukázané z jednotlivých oprávnení, jednak zo dňa 18. 08. 2016 a taktiež zo dňa 11. 05. 2010.
9. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacích zariadení zaradených podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do nasledovných kategórií: Liečebný dom Veľká Fatra Superior, na adrese Turčianske Teplice, hotel 4* Liečebný dom Veľká Fatra Standard, na adrese Turčianske Teplice, hotel 3* Liečebný dom Aqua, na adrese Turčianske Teplice, hotel 2*
10. Žalobca tvrdil, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach verejný prenos, a to prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacích zariadení nasledovne: Liečebný dom Veľká Fatra Superior, 153 zvukovoobrazových zariadení na izbách Liečebný dom Veľká Fatra Standard, 108 zvukovoobrazových zariadení na izbách Liečebný dom Aqua, 53 zvukovoobrazových zariadení na izbách Žalobca ďalej tvrdil, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenia - televízory. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Na poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení sa považuje verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu.
11. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12. 2006 sp. zn. C-306/2005, v ktorom Súdny dvor dal odpoveď na otázky prejudiciálne riešené v tom zmysle, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako taký verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenos signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods.1 smernice.
12. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 pod sp. zn. C-162/2010, kedy Súdny dvor EÚ v rámci odpovede na prejudiciálnu otázku uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Z iného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ pod sp. zn. C-136/2009 zo dňa 18. 03. 2010 vyplynulo, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/209/ES.
13. Na preukázanie tvrdení uvádzaných v žalobe žalobca ďalej poukázal na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 18. 10. 2005 zaslanú Ministerstvu zahraničných vecí ČR, kde ČR vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, ktorý vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe výzva ČR táto vypustila zo svojej právnej úpravy uvedenú výnimku.
14. Žalobca ďalej poukázal na právnu úpravu ustanovenú v § 19 ods. 4 písm. f/ bod 3 Autorského zákona, podľa ktorého použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti verejným prenosom diela. Pokiaľ chce používateľ použiť legálne dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na používateľovi, aby uviedol, ktoré diela chce používať, akým spôsobom a aby autora požiadal o udelenie takéhoto súhlasu. Z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovanie licencie na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporný prípad použitia diel verejným prenosom, je v právnej úprave zavedený inštitút kolektívnej správy práv a najmä inštitút hromadných, rozšírených hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv. Rozšírená hromadná licenčná zmluva je novým inštitútom v autorskoprávnej úprave kolektívnej správy v rámci Slovenskej republiky, ktorého zmyslom a cieľom je zabezpečiť ochranu práv všetkých autorov a zabrániť neoprávneným zásahom do ich vlastníctva. Autori a nositelia práv nemajú objektívnu možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom a tento inštitút napomáha aj používateľom, ktorí sa často dostávajú do situácie, keď nemajú reálnu možnosť vyhľadávať jednotlivých autorov a nositeľov práv a dostávajú sa tak do postavenia porušovateľov práva.
15. Žalobca teda je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj na vyššie uvedené použitie diel, a to verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Je nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom.
16. Žalobca ďalej tvrdil, že v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3 370 slovenských nositeľov práv, ktoré predložil na CD nosiči ako dôkaz o zozname nositeľov práv v Slovenskej republike zastupovaných žalobcom na základe zmluvného základu aj zoznamu zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Žalobca ďalej tvrdil, že so všetkými nositeľmi práv má uzatvorené rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na jeho webovom sídle, rovnako aj pri rozšírených hromadných licenčných zmluvách, ktoré sa menia len v prípade zmeny právnej úpravy a žalobca predložil 13 zmlúv o zastupovaní, pričom jednu recipročnú zmluvu ako dôkaz na CD nosiči.
17. Žalobca ďalej uvádzal, že žalovaný teda nezískal súhlas autorov diel napriek tomu, že týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami, čím sa dopustil neoprávneného používania autorských diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, pričom s takouto skutočnosťou je potom spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie s poukazom na ustanovenie § 58 ods.1 písm.i) autorského zákona. Zároveň žalobca poukázal aj na ustanovenie § 63 ods.2 písm.d) autorského zákona a § 458a a § 442a ods.2 Občianskeho zákonníka.
18. Žalobca ďalej uviedol, že pre vznik nároku organizácie na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca nepreukázal. Vykonávanie dokazovania preukazovaním použitia jednotlivých konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2016 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné, o čom svedčí aj ustálená judikatúra. Pre vylúčenie takýchto situácií s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívne správy, rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a osobitná právna úprava na vydanie bezdôvodného obohatenia a právna úprava výšky bezdôvodného obohatenia. Žalobca predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel na CD nosiči. Uviedol, že súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutné diela autorov, ktorých kolektívnu správu vykonáva. Jedná sa najmä o dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika, ak je dielo animované, výtvarného bábkara, výtvarníka, ak je v diele použitý obraz, socha, fotografia, choreografa (vyskytuje sa v dielach s ľudovým, tanečným a zábavným charakterom). V prípade zahraničného audiovizuálneho diela s dabingom ide aj o diela - dielo režiséra slovenského znenia, autora prekladu slovenského znenia, autora úpravy dialógov slovenského znenia.
19. Žalovaný teda zasiahol do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom televízneho zariadenia bez súhlasu autora. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001, kde podľa odseku 9 úvodných ustanovení Smernice vyplýva, že akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
20. Na duševné vlastníctvo, ako súčasť vlastníctva, sa tak v plnom rozsahu vzťahuje ochrana vlastníctva a nedotknuteľnosti vlastníctva podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v rozsahu stanovenom zákonom a extenzívne výklady obmedzovania vlastníckych práv sú nedovolené a v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Pri výklade práv autorov tak musia byť zohľadnené ústavné princípy maximálnej ochrany súkromných práv a zákazu svojho voľného zasahovania do súkromných práv zo strany tretích subjektov, v tomto prípade žalovaného. Autorské práva sú svojou povahou právami absolútnymi, a teda z ich výkonu sú vylúčené všetky ostatné osoby, pokiaľ im to subjekt týchto práv neumožní.
21. Základným predmetom žaloby žalobcu bolo teda vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny a teda súd mal skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu.
22. Žalobca uvádzal, že v roku 2016 uzatvoril celkom 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Pri všetkých bola dohodnutá odmena podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca predložil na CD nosiči do súdneho spisu všetky rozšírené hromadné licenčné zmluvy z roku 2016, s ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos uvedených zmlúv. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobca uzatváral s používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorých licenčná odmena bola dohodnutá v zmysle sadzobníka autorských odmien.
23. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca poukázal aj na uznesenie ÚS SR II.ÚS 101/2011 zo dňa 24. 03. 2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie diel úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a dochádzalo by k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa Sadzobníka odmien Ústavný súd SR považoval za dôkaz toho, že iný používatelia na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. Žalobca poukázal taktiež na tú skutočnosť, že v roku 2016 uzatvoril 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi, ktorí dobrovoľne vydali bezdôvodné obohatenie vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa sadzobníka žalobcu.
24. Podľa § 442a ods. 2 v spojení s § 458a Občianskeho zákonníka je stanovená výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva najmenej vo výške zvyčajnej odmeny. Zvyčajná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. S poukazom na Smernicu priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške najnižšej zvyčajnej odmeny je nepostačujúce, nakoľko také rozhodnutie nemá žiadny výchovný ani preventívny účel pre odradenie neoprávnených používateľov pred zásahmi do autorských práv a nemotivuje ich k uzatváraniu zmlúv. Napriek tomu si žalobca uplatnil žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v jeho minimálnej výške. Jedná sa o vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie diel za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 8 487,50 Eur, kde zo sadzobníka licenčných odmien za jeden rok vyplýva, že pri hoteli 5* je sadzba 34,-- Eur, pri hoteli 4* 29,50 Eur, pri hoteli 3* 26,-- Eur, pri hoteli 2* 22,-- Eur, pri hoteli 1* 18,-- Eur, pri penzióne 17,-- Eur a pri ubytovni 9,-- Eur.
25. Z uvedeného potom vyplýva, že pri Liečebnom dome Veľká Fatra Superior, čo je hotel 4*, počet izieb 153, predstavuje zvyčajná licenčná odmena sumu 4 513,50 Eur.
26. Pri Liečebnom dome Veľká Fatra Standard, hotel 3*, počet izieb 108, predstavuje zvyčajná licenčná odmena sumu 2 808,-- Eur.
27. Pri Liečebnom dome Aqua, hotel 2*, pri počte izieb 53, predstavuje zvyčajná licenčná odmena hodnotu 1 166,-- Eur.
28. Z uvedeného potom vyplýva, že zvyčajná licenčná odmena u žalovaného predstavuje sumu 8 487,50 Eur a teda bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01. 01. do 31. 12. 2016 predstavuje sumu 8 487,50 Eur.
29. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobcom tvrdený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za nedostatočne tvrdený, nepreukázaný vo vzťahu aktívnej legitimácie žalobcu a k údajnej existencii verejného prenosu predstavujúceho neoprávnené použitie predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje k predmetom ochrany, ktorých správu práv k týmto predmetom prislúchajúcich údajne vykonáva žalobca a teda vôbec k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného. Zároveň považuje takéto tvrdenia za zneužitie práva k postaveniu monopolu zneužívajúc dominantné postavenie na trhu. Zároveň takéto konanie vykazuje znaky nekalosúťažného konania a preto nepoužíva právnu ochranu.
30. Žalovaný poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu a tvrdil, že nie je preukázaná aktívna vecná legitimácia, pričom pokiaľ žalobca sa uvedenú legitimáciu snaží preukázať listinami, z ktorého obsahu nie je možné takúto aktívnu legitimáciu teda vyvodiť. Žalovaný tvrdil, že okolnosti ohľadne preukázania oprávnením žalobcu k jeho aktívnej vecnej legitimácie je nedostatočné, túto popiera a k preukázaniu aktívnej vecnej legitimácie je nedostatočné. Žalovaný tvrdil, že ustanovenie § 79 ods.1 písm.b) a § 79 ods.2 autorského zákona sú v rozpore s obsahom a účelom smernice č. 2001/29/EHS. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-301/2015, kde bolo konštatované v rámci francúzskej úpravy rozpor so smernicou vyššie uvedenou, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh, a to aj keby umožnila autorom týchto kníh alebo ich právnym nástupcom podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť. Na podobnom základe je založený aj inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy aj bez právneho významu, že táto vec prejednávaná pred Súdnym dvorom EÚ sa skutkovo týkala iného spôsobu verejného prenosu, nie prostredníctvom televíznych prijímačov a iného druhu diel. Podstatné je to, že sa riešila právna totožná otázka verejného prenosu prostredníctvom diel prostredníctvom technických prostriedkov. Žalovaný uviedol, že na úrovni Európskej únie bolo s uvedeným rozsudkom rozhodnuté, že taká právna úprava akou je právna úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, je v rozpore s právom EÚ. Vnútroštátny súd nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom EÚ a musí použiť a vhodne interpretovať také ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sa malo pôvodne vzťahovať iba na vnútroštátnu situáciu bez úniového prvku.
31. Žalovaný teda tvrdil, že vnútroštátne normy obsiahnuté v § 79 ods.1 písm.b) v časti znejúcej „ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2“ a v ustanovení § 79 ods.2 znejúcej: „nositeľ práv podľa odseku 1 pím.b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo ku niektorým zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy“, sú rozporné s obsahom a cieľom článku 2 písm. a) a článku 3 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, čo možno vyvodiť práv z rozhodnutia pod č. C-301/2015.
32. Vzhľadom k tomu, že v takýto rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať v rozpore s právom EÚ rozpornú vnútroštátnu právnu úpravu je potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe.
33. Žalovaný teda uvádzal, že žalobca si nesplnil povinnosť účinne tvrdiť, ktorých nositeľov práv a v akom rozsahu zastupuje a tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. Žalobca sa obmedzil výlučne na generické, neurčité a procesne neúčinné skutkové tvrdenia vo vzťahu k okruhu nositeľov majetkových práv, keď uviedol buď výlučne počet bez ich bližšej špecifikácie alebo poukázal na zoznam organizácii kolektívnej správy, s ktorými má údajne uzatvorené recipročné zmluvy, opäť však opomenul špecifikovať nositeľov práv. Z predložených formulárových zmlúv nevyplýva špecifikácia predmetom ochrany a nenavrhol a nepredložil dôkazy, ktoré by mohlo takúto špecifikáciu predmetov ochrany vyvodiť. Vzhľadom na uvedené nie je možné verifikovať, či žalobca vôbec nejaký predmet ochrany do správy dostal, a či práve tento predmet ochrany žalovaný neoprávnene použil. Uvedené zmluvy je treba považovať za absolútne neplatné právne úkony podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka z dôvodu ich neurčitosti. Zo žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy nevyplýva ani špecifikácia nositeľov majetkových práv a ani špecifikácia predmetov ochrany. Zároveň tiež či nositelia práv dali žalobcovi do správy taký predmet ochrany, ktorý žalovaný použil. Predmetnú zmluvu je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej neurčitosti.
34. Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkazom spôsobilým preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, túto možno preukázať jedine písomnou dohodou s nositeľom práv a z jej obsahu musí byť zrejmá konkretizácia predmetov ochrany a zároveň, že ich žalovaný použil. V prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalovaný tvrdil, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, ktoré údajne spravuje a ktoré mali byť zo strany žalovaného použité v roku 2016. Žalobca poukázal na prílohu k podaniu označené ako žaloba, ktorou sú štatistiky žalobcom vybraných televíznych staníc, z ktorých vyplývali tie skutočnosti, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom, ale nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany a nie je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa práv, s ktorým žalobca uzatvoril dohodu o správe, ani či konkrétny nositeľ dal žalobcovi to-ktoré dielo do správy. Z tvrdenia žalobcu nie je možné zistiť, kto je nositeľom majetkových práv k audiovizuálnemu dielu a nie je možné účinne konfrontovať žalobcove neúčinné tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním údajne zastúpených nositeľov majetkových práv. Zároveň žalovaný uvádzal, že absentuje také tvrdenie vo vzťahu k zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu a či žalobca disponuje mandátom na nepriame zastúpenie, nemôže žalovaný potom uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy, ak realizácia tohto práva má smerovať k vyvracaniu neexistujúceho tvrdenia.
35. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania, tak v týchto prípadoch nevykonávajú majetkové práva samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili, ale vykonávajú ich producenti, ktorým autori nimi vytvorené čiastkové diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv, a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Je pravidlom, že výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám odlišným od autorov. Producenti uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo ide o takzvané spoločné dielo a v prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva majetkové práva osoba (producent, vysielateľ), ktorá vytvorenie diela iniciovala, zabezpečovala alebo usmerňovala. Z uvedeného potom vyplýva, že autori síce autorsky sa podieľali na výrobe takéhoto audiovizuálneho diela, avšak udelili zmluvami napríklad RTVS ako výrobcovi zvukovoobrazového záznamu súhlas, aby RTVS ich dielo použila spôsobom dohodnutým, kedy zmluvami udelili RTVS výhradný súhlas, teda výhradnú licenciu na všetky spôsoby použitia konkrétneho predmetu ochrany, okrem iného aj na verejný prenos diela alebo rozmnoženiny dielu akýmkoľvek spôsobom, a to aj sprístupňovania diela alebo jeho rozmnoženiny verejnosti.
36. K nepreukázaniu existencie verejného prenosu a neoprávneného použitia predmetov ochrany žalovaný uviedol, že nepopiera práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela i na poskytnutie odmeny. Predmetom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia za údajne neoprávnené použitie doposiaľ nevedno akých diel a ak žalovaný aj vykonal verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a tým neoprávnene zasiahol do práv tých nositeľov, ktorých žalobca zastupuje. Žalovaný s poukazom na ustanovenia § 451, § 456 Občianskeho zákonníka, § 58 ods.1 písm.i), § 164 ods.1 a § 169 ods.4 písm.b) autorského zákona, je zrejmé, že v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje práve žalobca. Pokiaľ žalobca tvrdí, že poskytovanie signálu hotelovým zaradeniam prostredníctvom televízneho prijímača klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenos signálu verejný prenos podľa článku 3 ods.1 smernice s odkazom na rozsudok č. C-306/2005. Žalovaný rešpektuje toto rozhodnutie, hoci sa nestotožňuje s právnym posúdením veci, keď sa prikláňa práve k opačnému právnemu názoru, ktorý prezentoval napr. švajčiarsky Federálny súdny dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie a vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku z tohto dôvodu pozastavil. Žalovaný tvrdil, že na preukázanie predpokladu vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je televízny prijímač, že hotel súčasne do televízneho prijímača poskytuje signál, hoci na záver o potrebe uzavretia licenčnej zmluvy s niekým to zrejme postačuje, ale sa dá predpokladať, že signálom sa šíria chránené diela. Je potrebné preukázať, ž e bol vykonaný verejný prenos práve týchto predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden televízny prijímač, ktorý prijímal televízny signál a čo i len v jednom prípade skutočne mal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť a ak platí, že ju nemal, tak potom nemá ani povinnosť bezdôvodné obohatenie.
37. Žalovaný uviedol, že čo sa týka obvyklej licenčnej odmeny, žalobca je podnikateľom podľa slovenského súťažného práva aj podľa práva EÚ a jeho činnosť nepochybne podlieha kontrole zo strán autorít aplikujúcich súťažného právo v SR i v Európskej únii. Žalobca je podnikateľom, ktorý má na relevantnom trhu tzv. licenčných služieb dominantné postavenie, pričom toto postavenie je nespochybniteľné a žalovaný má dôvod domnievať sa, že zo strany žalobcu dochádza k dlhodobému zneužívaniu jeho dominantného postavenia. Žalovaný predložil do konania analýzu licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy zo dňa 12. 09. 2016 a vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca uvádza, že ide o obvyklú odmenu, avšak ide o organizáciu s dominantným postavením, ktorý sám túto odmenu vytvára. Žalovaný teda tvrdil, že uplatňovanie licenčných odmien, ktoré je päťnásobne vyššie za rok 2016 ako v iných krajinách Európy je nekalosúťažné konanie a je to zároveň konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ako také nepožíva právnu ochranu.
38. Žalovaný zároveň navrhol prerušiť konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP do času, kým Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne ju súd nie je oprávnený riešiť, či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu.
39. Žalobca k uvedenému vyjadreniu uviedol, že právna úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy obsiahnutá v Právnom poriadku SR je v rozpore s právnym poriadkom Európskej únie. Takéto tvrdenie by bolo len účelovým výkladom, ktorý je v priamom rozpore so samotným znením Smernice a so zásadami, na ktoré je autorskoprávna ochrana v EÚ stavaná. Žalovaného absolutistický výklad v danom prípade nie je správny, pretože by znamenal, že organizácia kolektívnej správy môže vykonávať správu majetkových práv za nositeľa práv, výlučne a jedine v tom prípade pokiaľ jej na takúto správu výslovne udelí nositeľ práva mandát písomnou zmluvou. Žalovaný úplne popiera inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ale aj inštitút povinnej kolektívnej správy, ktoré sú tradičnými inštitútmi akceptovanými a odporúčanými v rámci Európskej únie. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je v krajinách EÚ pomerne bežným inštitútom, je zakotvený v právnych úpravách viacerých členských štátov. Zmyslom a účelom tohto inštitútu bolo práve reagovať na obdobné spôsoby používania diel ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, bol by neprimerane náročný a náklady s ním spojené by ďaleko prevyšovali príjmy z licenčných odmien autorov. Jeho cieľom a účelom je ochrániť právo autora a zabezpečiť, aby za každé použitie diel získal odmenu. Uvedený inštitút je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že ním poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel a zároveň uzatvorením rozšírenej licenčnej zmluvy mať právnu istotu, že všetky diela určitého druhu, ktoré používa daným spôsobom používa legálne a záruku, že žiadny nositeľ práv nevznesie voči nemu žiadne nároky. Na existenciu inštitútu rozšírených licenčných zmlúv pamätal aj normotvorca žalovaným citovanej Smernice, v jej úvodných ustanoveniach v bode 18, kde sa uvádza, že smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností. Je teda zrejmé, že samotný obsah a výslovné znenie Smernice uvádza, že jej ustanoveniami nie je dotknutá platnosť právnych úprav členských štátov, ktoré ustanovujú inštitúty rozšírených licenčných zmlúv. Právo Európskej únie tak nespochybnilo tento inštitút a práve ako inštitút povinnej kolektívnej správy ho pozná a v určitých oblastiach ho preferuje s cieľom zabezpečenia udelenia súhlasu na používanie všetkých druhov diel pre daný spôsob používania a s cieľom zabezpečenia vyplácania odmeny všetkým nositeľom práv.
40. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-301/2015, tak účelovo prezentuje ten stav, že by tento rozsudok mal riešiť rovnakú právnu otázku ako je otázka inštitútu rozšírených licenčných zmlúv. V uvedenej veci bola riešená otázka online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo a právne zásadne odlišná hmotnoprávna situácia. Žalobca ďalej uviedol, že žiaden z princípov práva Európskej únie tak, ako ho zdôvodňuje žalovaný, nemôže priznať účinnosť a prednosť práve takému výkladu únijného práva ako uvádza žalovaný, ktorý je v priamom rozpore s výslovným znením zmyslom a účelom relevantného únijného práva a nemôže vyvolať stav, v ktorom by na základe účelového a hrubo skresľujúceho výkladu žalovaného bude považovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý bol vydaný v právnej skutkovej odlišnej situácii za analogický. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že on sám nemôže preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu, pretože nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe. Žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobca má za to, že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je oprávnený a povinný sa domáhať tohto nároku.
41. Žalobca ďalej uvádzal, že práve z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv bol založený systém kolektívnej správy inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Požiadavka žalovaného, aby bol predložený zoznam tisícov nositeľov práv, tisícov zmlúv zoznamov, státisícov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte platnej právnej úpravy je nelegitímna, šikanózna a jediným cieľom žalovaného ako neoprávneného používateľa predmetov ochrany odvrátiť pozornosť súdu od merita veci. Žalobca opätovne poukázal aj na Nález Ústavného súdu Českej republiky II.2186/2014 bod 32, kde Ústavný súd uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočnenej kolektívnym správcom pokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli užívateľom sprístupnené verejnosti a tento postup by nebol s ohľadom na množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný.
42. Podľa § 79 ods. 1, 2 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
43. Podľa § 27 ods. 1 Autorského zákona, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.
44. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.
45. Podľa § 63 ods. 2 písm. d/ Autorského zákona nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
46. Podľa § 164 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
47. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
48. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
49. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
50. Predmetom sporu medzi stranami bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 8 487,50 Eur s príslušenstvom.
51. Pri prejednávaní sporu bolo sporným to, či žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, či žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu a tým porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu tieto predmety ochrany použil, a či žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a v akej výške.
52. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal za preukázané, že žalobca získal oprávnenie Ministerstva kultúry SR č. 1587/2016-232/10421, ktoré bolo vydané dňa 18. 08. 2016, v zmysle ktorého má postavenie organizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods. 1 Autorského zákona. Takéto povolenie získal aj na základe oprávnenia zo dňa 11. 05. 2010, keď v zmysle uvedených oprávnení vykonáva a vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Na námietku žalovaného o tom, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, a ku ktorým predmetom ochrany vykonáva správu a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, je potrebné uviesť, že práve z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany je takmer nemožné zisťovať a kontrolovať ich používanie je založený systém kolektívnej správy na základe inštitútu hromadnej licenčnej zmluvy a inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a takýmto spôsobom, teda štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu, a to ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva. Takýmto spôsobom je aj sprístupnený a zjednodušený prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že žalobca preukázal skutočnosti, že uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 Autorského zákona na zmluvnom základe a za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastupovaní s poukazom na § 19 a § 58 ods. 1 Autorského zákona. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, ktorý vo svojom rozhodnutí II.ÚS 2186/2014 uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom, pokiaľ by mal žalobca v konaní predkladať zoznamy tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov. Práve inštitút rozšírených licenčných zmlúv je takým právnym nástrojom, ktorý je dôležitý aj pre samotných používateľov najmä z dôvodu toho, že im umožňuje získať oprávnenie na masové použitie diel čo by pri individuálnom jednaní s individuálnymi nositeľmi bolo neprimerane náročné a nákladné. Žalobca predložil prehľad druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia správu a ktoré boli v žalovanom období použité aspoň v základných slovenských televíznych staniciach. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je v zmysle autorského zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne s náležitou odbornou starostlivosťou v rozsahu udeleného oprávnenia a je súčasne oprávnený a povinný zastupovať nositeľov práv s používateľmi a uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť odmenu a trvať na jej úhrade. Pokiaľ používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo udelené oprávnenie, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsob použitia diela a na všetky alebo niektoré diela hromadne a v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné ani žiaduce a reálne možné, aby sa pred uzavretím hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, presný rozsah zastupovaných autorov a podobne. Takáto požiadavka odporuje zmyslu inštitútu právnej úpravy kolektívnej správy v zmysle autorského zákona. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré do roku 2016 zastupoval v rozsahu 3370 nositeľov práv, pričom do konania predložil 13 zmlúv a jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom na preukázanie svojich tvrdení. Súd ďalej udáva, že autorské právo na dielo vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu viažu aj práva autora a to či už výhradne osobnostné práva alebo majetkové práva. Majetkové právo v sebe subsumuje právo autora na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela práva autora nezanikajú, autor je len povinný strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Uvedené vyplýva zo samotného autorského zákona a nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba, napríklad vysielateľ alebo producent.
53. Na základe vyššie uvedeného súd mal za to, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný v konaní, pretože preukázal, že má na základe oprávnenia MK SR zo dňa 18. 08. 2016 postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv. Má uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy.
54. Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného výzvou zo dňa 04. 12. 2017 na zaplatenie žalovanej sumy v lehote 5 kalendárnych dní od obdržania tejto výzvy.
55. Súd v konaní nemal preukázané, kedy takúto výzvu žalovaný prevzal, preto vychádzal z toho, že prvýkrát o takto uplatnenom žalobnom návrhu sa žalovaný dozvedel až z doručeného platobného rozkazu zo dňa 23. 01. 2018 pod č.k. 13Ca/17/2017-34, ktorý si žalovaný prevzal dňa 29. 01. 2018.
56. Žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie Liečebný dom Veľká Fatra Superior, hotel 4* s počtom 153 izieb, Liečebný dom Veľká Fatra Standard, hotel 3* s počtom 108 izieb a Liečebný dom Aqua, hotel 2* s počtom 53 izieb. Z uvedeného vyplynulo, že v zariadeniach žalovaného tak, ako to sám deklaruje na svojich internetových stránkach webového sídla, že prevádzkuje ubytovacie zariadenia s počtom izieb tak, ako je uvedené vyššie. Takéto verejné deklarovanie sa obvykle vykladá tak, že zariadenie, ktoré obsahujú ubytovacie izby sú vybavené signálom, ktoré môžu hostia využívať na tento účel, t. j. na sledovanie televíznych programov. Súd teda konštatuje, že v konaní žalovaný nepreukázal, že by so žalobcom uzatvoril akúkoľvek licenčnú zmluvu a nepreukázal, že pokiaľ verejne deklaruje, že v ubytovacích zariadeniach sa nachádza televízny prijímač, že by tento nebol vybavený televíznym signálom, ktorý by hostia nemohli využívať. Zároveň by nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamenala aj porušenie § 6 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. a jednalo by sa o klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods.1 zákona č. 250/2007 Z. z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Takéto verejné vyhlásenie žalovaného pre neho aj voči klientom v zariadeniach právne záväzné a z povahy veci vyplýva, že žalovaný poskytol funkčne televízne prijímače spôsobilé slúžiť na účel, na ktoré boli určené a boli riadne vybavené televíznym signálom. V tejto súvislosti súd poukazuje aj taktiež na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ pod č. C 306/2005 zo dňa 07. 12. 2006, pod č. C 162/2010 zo dňa 12. 03. 2012, pod č. C 136/2009, z ktorých vyplýva, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.
57. Súd mal teda v konaní za preukázané, že žalovaný v období od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 použil predmety ochrany formou verejného prenosu tak, ako je uvedené v žalobe, čím došlo k porušeniu výhradného práva autora, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a z uvedeného potom vyplynulo, že súd mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
58. Súd ďalej konštatuje, že suma, ktorá je žalobou uplatnená, vychádza zo Sadzobníka licenčných odmien za rok 2016, pričom bezdôvodné obohatenie súd v uvedenej žalovanej výške potom žalobcovi priznal, pričom vychádzal z toho, že pod pojmom obyčajná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom práv s poukazom na ustanovenie § 442a ods.2 a § 458a Občianskeho zákonníka je práve takto určená výška odmeny v uvedenom sadzobníku. K takémuto názoru súd dospel aj z dôvodov odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR pod č. II.ÚS 101/2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, čím by došlo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa Sadzobníka odmien Ústavný súd SR považoval za dôkaz toho, že iní používatelia považovali odmenu za primeranú. Vyplýva to aj z toho, že v roku 2016 žalobca uzatvoril 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi vo výške licenčnej odmeny stanovených podľa sadzobníka a žalobca si uplatnil bezdôvodné obohatenie len v minimálnej výške, t. j. vo výške zvýšenej odmeny. Strany sporu teda mali možnosť uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu, v zmysle ktorej by bola predmetom aj prípadná zľava, čo však v konaní preukázané nebolo, napriek tomu, že žalovaný zasiahol do práv autorov, ktorých práva zastrešuje práve žalobca. Obvyklosť licenčnej odmeny sa teda posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.
59. Predmetom konania však nemôže byť skúmanie primeranosti odmeny, ktorú si žalobca uplatnil podľa sadzobníka, ale len to, či žalovaný svojím konaním zasiahol do spravovaných práv. Autorský zákon vymenúva oprávnenia a nároky autorov, ktoré si tento môže uplatniť v prípade neoprávneného zásahu a zákon stanovuje, že má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Bezdôvodné obohatenie nemá len uhradzovaciu funkciu, ale v tejto právnej úprave aj represívny a sankčný prvok za porušenie určitej povinnosti a zákonodarca mal na mysli nielen zabezpečenie rovnovážneho stavu v otázke práv a povinností z nedotknutých subjektov, ale aj sankcionovanie subjektu zasahujúceho do týchto práv. Zo Smernice EP a Rady č. 2001/29/ES vyplýva, že požiadavka je zakotvená priamo v Smernici, ktorou dochádza k apelácii na členské štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv, ktorý bude mať zároveň odrádzajúci účinok. Žalovaný neoprávneným používaním predmetu ochrany zasiahol do práv autorov a preto uplatnenie si plnenia ako bezdôvodného obohatenia je zákonom aprobovaný a primeraný postup organizácie kolektívnych práv. Výška bezdôvodného obohatenia uplatnená vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny by bola uplatnená správne, nakoľko samotný zákon odkazuje pre jej účely na dvojnásobok obvyklej odmeny a žalobca stanovoval výšku odmien sadzobníku rovnako pre všetkých potenciálnych užívateľov a obvyklá cena sa odvíja z obsahu tohto dokumentu. Súd poukazuje, že žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, t. j. v minimálnej výške.
60. Súd zároveň rozhodol o návrhu na prerušenie konania tak, ako ho podal žalovaný v zmysle § 162 ods.1 písm.a) CSP, kedy má súd konanie povinnosť prerušiť ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní riešiť. Žalovaný navrhoval prerušiť toto konanie dočasu, kým Protimonopolný úrad právoplatne nevyrieši otázku, či žalobca je alebo nie je v takom postavení, že by zneužíval svoje dominantné postavenie. Žalobca uvedený návrh žiadal zamietnuť.
61. Žalovaný do konania nepredložil žiadny taký listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že prebieha nejaké konanie na Protimonopolnom úrade, pričom žalobca uviedol, že k žiadnemu konaniu na Protimonopolnom úrade ani dodnes nedošlo, zatiaľ Protimonopolný úrad nezačal rozhodovať ani z vlastného podnetu.
62. Z tohto dôvodu preto súd návrh na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že teda žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že by takéto konanie na Protimonopolnom úrade prebiehalo, týkalo by sa sadzobníka licenčných odmien žalobcu resp. zneužívania dominantného postavenia na trhu žalobcu.
63. Súd teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia s tým, že priznal žalovanému nárok na úrok z omeškania v zmysle § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka vo výške úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., avšak až od času nasledujúceho dňa potom, čo žalovaný prevzal platobný rozkaz, pretože omeškanie s plnením peňažného dlhu tak, ako ho zdôvodnil žalobca, súd v konaní preukázané nemal.
64. Súd preto nárok na úrok z omeškania v prevyšujúcej časti zamietol ako nedôvodný.
65. Súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania, ktoré priznal žalobcovi ako strane sporu úspešnej v rozsahu 100 % voči žalovanému vo výške tak, ako o nej rozhodne vyšší súdny úradník na základe samostatného uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.