Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/135/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová v právnej veci žalobkyne: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, právne zastúpená: JUDr. Pavel Novák, usadený euroadvokát, so sídlom Fazuľová 1, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: J. G., narodený XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/X, Q., o zaplatenie 2.948,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 2Csp/55/2016-62 zo dňa 14.12.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku IV. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne žalobkyni) sumu 1.341,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p. a. od 8.8.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, čl. 3 b. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa uzatvorila s žalovaným dňa 12.12.2012 zmluvu o splátkovom úvere č. 5036314397. V zmysle predmetnej zmluvy o splátkovom úvere bol žalovanému poskytnutý úver 2.050 eur, dohodnuté mesačné splátky po 55,28 eur, počet mesačných splátok 61, RPMN vo výške 21,27 %, fixná ročná úroková sadzba 14,90 %, dátum prvej splátky: 20.1.2013, dátum konečnej splatnosti úveru: 20.1.2018, splatnosť bola určená na 20. deň v mesiaci, úrok z omeškania vo výške 8% ročne, celková čiastka spojená s úverom 3.254,60 eur. Ďalej boli v bode čl. II bod 1 upravené poplatky, a to spracovateľský poplatok vo výške 79,00 eur jednorazovo, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a poplatok za poistenie k úveru vo výške 1,87 eur mesačne. Žalovaný vyčerpal celkovo 2.050 eur a zaplatil celkovo 708,88 eur. Žalovaný nesplácal úver riadne a včas, čím sa dostal do omeškania, preto žalobkyňa listom z 4.4.2016 zaslala žalovanému výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške 1.475,69 eur a následne oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 29.4.2016, žiadal zaplatiť dlžnú sumu 2.814,11 eur.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluvné strany uzatvorili zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. V zmluve o splátkovom úvere z 12.12.2012 žalobca výšku mesačnej splátky určil len jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Nakoľko v zmluve o splátkovom úvere nebola splnená základná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, je potrebné považovať úver za bezúročný podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Nakoľko na úver je potrebné prihliadať ako na bezúročný, bez poplatkov, považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú v časti prevyšujúcej 1.341,12 eur (2.050,00 - 708,88). Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania a žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania od dátumu 8.8.2016 (ide o neskorší dátum, ako dátum, ktorým sa dostal do omeškania pri zosplatnení úveru ku dňu 27.4.2016), súd prvej inštancie v zmysle žaloby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť zákonný 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.341,12 eur od 8.8.2016 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo, nakoľko úspech strán sporu bol takmer rovnaký. Pri posudzovaní čistého úspech strany sporu vychádzal z faktu, že žalobkyňa žiadala priznať sumu 2.948,18 eur a bola jej priznaná celkovo suma 1.341,12 eur, teda žalobkyňa bola úspešná v 45 %, žalovaný bol úspešný v 55 % (100- 45), t. j. čistý úspech je na starne žalovaného vo výške 10 %.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že popiera skutkové tvrdenia, že predmetná zmluva údajne nemá obsahovať výšku, počet a termíny splátok úrokov, istiny a iných poplatkov. Žalobkyňa uvádza, že zmluva obsahuje všetky náležitosti obligatórne vyžadované ako nevyhnutné obsahové súčasti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákonom o spotrebiteľských úveroch. V zmluve sú jasným, bezrozporným a zrozumiteľným spôsobom okrem iného uvedené náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. v zmluve o splátkovom úvere č. 5036314397 uzatvorenej dňa 12.12.2012 sa uvádza v článku I. (Základné podmienky): Výška splátky a splatnosť: 55,28 eur mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, Splatnosť prvej splátky: 20.1.2013, Počet splátok: 61, Konečná splatnosť úveru: 20.1.2018. Uvedené právne úvahy, resp. tvrdenia, sú absolútne nedôvodné, v celom rozsahu nesprávne, v rozpore so skutkovo - právnym stavom, v rozpore s právnou úpravou vzťahujúcou sa na uvedený právny vzťah, v rozpore so záväzným výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. V dôvodovej správe k ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z. zákon o spotrebiteľských úveroch sa uvádzajú nasledujúce dôvody, ktoré boli dôvodmi determinujúcimi prijatie predmetnej právnej úpravy: 1. Predložený návrh zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. 2. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách. 3. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi. medzinárodnými zmluvami ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie. 4. Právo Európskej únie upravuje vzťahy vznikajúce pri poskytovaní spotrebiteľského úveru predovšetkým smernicou 2008/48/ES, ktorá je predkladaným zákonom transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Lehota na transpozíciu smernice je stanovená do 11. júna 2010. V Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS je stanovené, že ak sa má uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi, je potrebné, aby sa v niekoľkých kľúčových oblastiach ustanovil harmonizovaný rámec Spoločenstva. V uvedenom prípade sa jedná o výklad, resp. aplikáciu právneho predpisu, zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vnútroštátnym opatrením, ktorým dochádza k vnútroštátnej transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, pričom sa jedná o oblasť ktorá podlieha plnej harmonizácii. Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia

tejto smernice. Zmysel a účel predmetného zákona je tak bez akýchkoľvek pochybností transpozícia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, pričom obsah transpozície je vymedzený tým, že sa jedná o transpozíciu v plne harmonizovanej oblasti, t. j. Európskou úniou sú stanovené harmonizované pravidlá pre celý vnútorný trh EÚ a od tých pravidiel sa nie je možné žiadnym spôsobom odchýliť, v prípade opačnom by tak nemohla byť zachovaná rovnaká miera ochrany. Smernice ako také majú nepriamy účinok, jedná sa o povinnosť orgánov verejnej moci (predovšetkým vnútroštátnych súdov) rozhodovať súladne (konformne) s právom EÚ, hovoríme tiež o povinnosti eurokonformného výkladu. Právnym základom nepriameho účinku Smerníc, resp. povinnosti eurokonformného výkladu, je čl. 1 ods. 2 Ústavy SR. Povinnosť eurokonformného výkladu / povinnosť rešpektovať únijné právo má svoj vnútroštátny základ v uvedených ústavných článkoch a s ohľadom na obsah čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. V prípade, ak je pre riešenie prípadu nutný výklad únijného práva, výklad nemôže byt' podaný Ústavným súdom a nejedná sa o tzv. acte clair (t. j. vec, či výklad zrejmý, či nepochybný ) / acte éclairé (t. j. vo vzťahu k uvedenému neexistuje záväzná judikatúra), je súd povinný, a to v konaní, proti rozhodnutiu v ktorom nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, takúto predbežnú otázku SD EÚ obligatórne položiť. Vzhľadom na skutočnosť, Okresný súd Dunajská Streda využil svoje oprávnenie a položil vo vzťahu k aplikácii uvedeného prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktorý sa vecou zaoberal a na položené prejudiciálne otázky odpovedal, je otázka správnej a eurokonformnej aplikácie vyriešená i na najvyššej justičnej úrovni. Jedná sa o rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016, vo veci C-42/15, ktorý súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Zo strany súdu prvej inštancie sa jedná o pokus o interpretáciu v priamom rozpore so zmyslom a účelom zákona, jeho úvahy okrem iného opomínajú výklad ústavne konformný, resp. eurokonformný, a sú tak zrejmým vybočením zo štandardu výkladu, ktorý je v právnej praxi rešpektovaný, dôsledky ktorej sú bez akýchkoľvek pochybností v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti a sú snahou o protiprávne zbavenie sa svojho záväzku na ujmu svojho veriteľa (o.i. sa jedná o snahu konať v rozpore so základnou zásadou pacta sunt servanda). Súdny dvor na položené prejudiciálne otázky odpovedal, čím implicitne zaujal stanoviska vo vzťahu k odpovedi na otázku, či sa jedná o nutný výklad únijného práva. Súdny dvor o prejudiciálnej otázke (otázkach) rozhodol, z čoho vyplýva záver, že bol presvedčený o tom, že požadovaný výklad práva Únie súvislosť s predmetom sporu má. V predmetnej úverovej zmluve bol dojednaný anuitný spôsob splácania, t. j. plnenie záväzku dlžníka vrátiť úver a úrok za jeho poskytnutie bolo dohodnuté v splátkach, pričom sa jednalo o splátky pravidelné (každomesačné) a splátky s rovnakou výškou (tak, ako je to v prípade anuitného splácania obvyklé), pričom každou splátkou dochádza k postupnému umorovaniu (premenlivej) časti istiny, resp. k platbe úroku. Smernica stanovuje, že v zmluve musí byť uvedený počet a výška splátok, pričom bez akýchkoľvek pochybností sa má na mysli aj zmluva na dobu určitú, kde dochádza k postupnému amortizovaniu istiny. Smernica bez akýchkoľvek pochybností používa pojem „amortizačná tabuľka", pričom práve táto amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady; resp. rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; táto tabuľka nie je povinnou súčasťou zmluvy o úvere. Ak sa teda hovorí o výške a počte splátok (v prípade anuitného splácania), kedy sa postupne v splátkach amortizuje istina úveru a zároveň platí príslušná časť úrokov, nie je zrejmé ako si z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že uvedená podmienka nie je splnená, ak je uvedená súborná výška mesačnej splátky istiny a úroku. Zmyslom uvedeného ustanovenia je to, aby spotrebiteľ poznal výšku svojej mesačnej splátky, t. j. rozsah svojho záväzku a ten je presne kvantitatívne určený, je uvedená jeho exaktná výška. Účelom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo prebrať do slovenského práva smernicu 2008/48. Je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť zbavenie spotrebiteľa zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil a za záväzky, ktoré si s druhou zmluvnou stranou dohodol. Žalovaný ako veriteľ legitímne očakáva, aby sa v úplne identickom prípade rozhodlo rovnako. Žalobkyňa súhlasí s tým, že v každom prípade uzavierania zmlúv treba chrániť spotrebiteľa, ktorého ochranu zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak aj ostatná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch. Ochrana spotrebiteľa sa vzťahuje na všetkých spotrebiteľov bez ohľadu na to, či uzavreli spotrebiteľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka alebo iného predpisu. Ochrana spotrebiteľa neznamená, že spotrebiteľ môže porušovať dohodnuté povinnosti a neplatiť za poskytnuté služby. Skutočným motívom a cieľom ochrany spotrebiteľa nie je zabezpečenie takých zmluvných podmienok, ktoré budú za každého stavu pre spotrebiteľa na úkor druhej strany výhodnejšie, ale dojednanie takých zmluvných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa jasné, určité a zrozumiteľné, hoci

v danom prípade môžu byť pre neho menej výhodné. Uskutočnenie rozhodnutia, či po splnení vyššie uvedenej podmienky zrozumiteľnosti a transparentnosti navrhovaných zmluvných podmienok spotrebiteľ vstúpi do právneho postavenia s dodávateľom, hoci sú pre neho tieto podmienky nevýhodné, musí byt' ponechané v každom prípade na samotnom spotrebiteľovi. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v napadnutom zamietajúcom výroku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Súd prvej inštancie výrokom I. preskúmavaného rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne žalobkyni) sumu 1.341,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p. a. od 8.8.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom na to, že žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok II. a závislý výrok III. o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok.

10. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 2.948,18 eur, úroku vo výške 16,90 % ročne zo sumy 1.965,13 eur od 8.8.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.728,39 eur od 8.8.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zamietol v časti žalobu dôvodiac, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa nesúhlasila s rozsudkom súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku, tvrdila, že argumenty súdu prvej inštancie o absencii údaju o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sú absolútne nedôvodné, v celom rozsahu nesprávne, v rozpore s právnou úpravou a so záväzným výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie a nemôžu obstáť, a to i s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobkyne podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). Žalobkyňa ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

14. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

15. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej

zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

16. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobcu. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

18. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 55,28 eur a celkový počet splátok je 61. Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný

zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť ani tým, že veriteľ mimo obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku zvlášť počas celej doby splácania. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožní porovnať produkty a pomôže pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným rozlíšením jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

19. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalobkyne v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádza.

20. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o úvere je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

21. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobkyne, ktorá žalobkyňa nesúhlasila s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

22. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

23. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným

náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

24. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

25. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. Vnútroštátne súdy tak musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

27. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu úpravy ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si vedomý, aký zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere“. Do „konfliktu“ sa uvedený zákon so

smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

28. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

29. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne písm. k)) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou.

30. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm. i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2 písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 1.1.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.

31. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských úveroch (do 30.4.2018 a od 1.5.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobkyne na smernicu a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie

pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

33. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobkyňou žalovanému v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

34. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.

36. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II., vrátane závislého výroku IV. o nároku na náhradu trov konania (ktorý inak odvolaním ani spochybnený nebol a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), dôvodu ich vecnej správnosti podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .