Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-50-2018.pdf
PDF · 150.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/50/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. P. XXX/ XXX, P. W., zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o zaplatenie sumy 2.518,26 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 7. decembra 2017, č.k. 6Csp/20/2017-58, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie p o t v r d z u j e a v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške 500 eur m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu v časti určenia, že Zmluva v časti Dohody o poskytovaní služby uzavretá v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 8100045124 zo dňa 19.07.2012 je absolútne neplatná zamietol, určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. 81000451247 zo dňa 19.07.2012 uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je absolútne neplatná, žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.518,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti primeraného finančného zadosťučinenia žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 a 3, § 451 ods. 1 a 2, a § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa (ďalej aj ako „ZoSÚ“), ako aj § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď sa v rámci vykonania dokazovania oboznámil s obsahom úverovej zmluvy č. 8100045124 zo dňa 19.07.2012 a zistil, že v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, preto z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ. V nadväznosti na vyššie uvedený odsek súd dospel k záveru, že žaloba v časti určenia neplatnosti časti zmluvy týkajúcej sa dohody o poskytovaní služby nie je dôvodná, preto túto časť žaloby zamietol, keď dospel k záveru, že bola individuálne dojednaná v zmysle ust. § 53 ods. 2 OZ. Posúdiac Dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 19.07.2012 dospel súd k záveru, že ide o neplatný právny úkon, preto v tejto časti žalobe vyhovel s odôvodnením, že ide o žalovaným vopred pripravený formulár, ktorý nemôže žiadnym spôsobom spotrebiteľ ovplyvniť. Samotný súd v uznesení, ktorým nariadil neodkladné opatrenie v odôvodnení svojho rozhodnutia, skonštatoval, že realizácia zabezpečovacieho inštitútu prostredníctvom zrážok zo mzdy žalobkyne vykonávaných na podklade dohody bez predchádzajúceho súdneho rozhodnutia sa javí byť spornou, keď žalovaný oslovil zamestnávateľa žalobkyne, aby vykonal zásah do jej majetku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zamestnávateľ žalobkyne vykonal zrážky vo výške 3.616,65 eur, pričom žalobkyňa uhradila jednu splátku vo výške 80,37 eur. Celkom teda žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 3.697,02 eur. Nakoľko súd skonštatoval v odseku 23., že predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, dohoda o zrážkach zo mzdy nemôže byť platným právnym úkonom, nakoľko boli z nej uspokojované peňažné nároky žalovaného, na ktoré nemal zákonné právo pre nerešpektovanie zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože zmluvné podmienky v úverovej zmluve, ktorá bola podkladom pre realizáciu zrážok zo mzdy neboli v súlade s platným právom a v súlade so zákonom z hľadiska ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V predmetnom spore sa žalobkyňa domáha proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal plnením z právneho úkonu - úverovej zmluvy, ktorej obsah podlieha súdnej kontrole. Po posúdení jej obsahu mal súd nesporne preukázané, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8100045124 dňa 19.07.2012, ktorú súd podriadil pod úverovú zmluvu, ktorá je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku, avšak súčasne na zmluvu nahliadal ako na zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalovaný pri jej uzatváraní a plnení z nej konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalobkyňa ako fyzická osoba - nepodnikateľ nie. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že záväzkový vzťah bol založený formulárovou (typovou, štandardizovanou) zmluvou, ktorej text bol žalovaným vopred pripravený a ktorej obsah žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť a napokon ani neovplyvnila. Na základe uvedeného preto súd posudzoval nárok uplatnený v tomto konaní za použitia právnych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom vzťahu s dodávateľom. Keďže predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia získaného zo záväzkového vzťahu, ktorý má spotrebiteľský charakter, súd aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že ide o žalovaným vopred pripravenú zmluvu, na príprave ktorej sa žalobkyňa ako dlžník nepodieľala (okrem údajov, ktoré sa do zmluvy dopĺňali) a nemala ani možnosť zásadným spôsobom meniť jej obsah. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou úveru, teda išlo o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala vrátiť žalovanému ako veriteľovi za dohodnutých podmienok. V danom prípade je písomná forma zachovaná, avšak súd skúmal i ďalšie náležitosti, ktorých absencia má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade absentujú náležitosti uvedené v odseku 23., preto podľa názoru súdu je zmluvné dojednanie v tejto časti v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a v tejto časti je právny úkon neplatný. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd žalobe žalobkyne, ktorým sa domáha zaplatenia čiastky 1.518,26 eur, ktorú žalovanému preplatila nad rámec poskytnutého úveru (úver vo výške 1.500 eur + 678,76 eur t.j. 2.178,76 eur, žalobkyňa zaplatila sumu 3.697,02 eur) vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy žalobkyni titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný plnením žalobkyne získal majetkový prospech na základe právneho úkonu, ktorý je v rozpore so zákonom. Súd sa zaoberal nárokom žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže domáhať ochrany proti porušovaniu práv a povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi iba v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva a povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, pričom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od porušovateľa práv a povinností ak toto porušovanie je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Žalobkyňa sa v rámci tohto konania úspešne domohla svojho práva, keďže súd vyslovil, že zmluva o úvere v časti, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti je neplatná a z toho dôvodu má žalobkyňa právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle citovaného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyňa si uplatnila právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur s odôvodnením, že výzvy žalovaného a navyšovanie dlžnej sumy nepriaznivo pôsobili na jej zdravotný a psychický stav, čo nepreukázala žiadnym listinným dôkazom, nepreukázala ani svoje tvrdenie na pojednávaní, že zrážky zo mzdy zo strany jej zamestnávateľa vrhali na ňu zlý tieň. Žalobkyňa nijako nepreukázala ani prípadnú príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho zdravotného stavu a konaním žalovaného. Jediným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy bol podľa súdu preukázateľne existujúci stav právnej neistoty u žalobkyne, preto súd nepriznal žalobkyni nárok na finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške 1.000 eur, ale vo výške 500 eur, keď dospel k záveru, že takáto suma je dostatočnou satisfakciou za spôsobenú ujmu na jej majetkových i mimo majetkových právach. Žalobkyňou uplatnená suma 1.000 eur sa javila súdu ako neprimeraná, preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere v časti Dohody o poskytovaní služby, absolútnej neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.518,26 eur a poskytnutia sumy 1.000 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia. Súd vyhovel v celom rozsahu žalobe v časti neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, v časti vydania bezdôvodného obohatenia ako aj v časti poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pričom zamietol žalobu v časti určenia, že Zmluva v časti Dohody o poskytovaní služby uzavretá v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 8100045124 zo dňa 19.07.2012 je absolútne neplatná a v prevyšujúcej časti finančného zadosťučinenia. Poukázal na skutočnosť, že napriek čiastočne zamietnutej žalobe, možno žalobkyni priznať plný úspech, pretože po preskúmaní zmluvy o úvere súd napokon dospel k záveru, že zmluva je čiastočne neplatná pre nedostatok zákonnej náležitosti týkajúcej výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Plne úspešná bola žalobkyňa aj v časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia, pretože súd jej tento zákonný nárok ako dôvodný priznal, pričom súdom určená iná výška tohto nároku neznamená, že žalobkyňa nebola úspešná resp. bola len čiastočne úspešná.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, povinnosti zaplatiť bezdôvodné obohatenie, ako aj primerané finančné zadosťučinenie a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.518,26 eur, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uvedená suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, pretože úver poskytnutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 81000451247 je bezúročný a bez poplatkov, ktorá bezúročnosť má vyplývať z nedostatku náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa jeho názoru je rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenej otázke nesprávne, popiera účel a zmysel zákona a odporuje aj požiadavkám vysloveným Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15. Súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávnych skutkových a právnych záverov, nakoľko ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. nevykladal v súlade s ustanoveniami smernice 2008/48/ES. V zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa požiadavka na jednotlivé náležitosti uvádzané v zmluve o spotrebiteľskom úvere a následok jej nedodržania spočívajúci v bezúročnosti má chápať tak, že tento následok nastane iba v prípade, ak neuvedenie náležitostí neumožňuje posúdiť spotrebiteľovi rozsah svojho záväzku. Uvádzanie „výšky, počtu a termínov splatnosti splátok“ neznamená ich rozčlenenie na časť istina, časť úrok a časť iné poplatky. Rozhodol o tom tak nielen Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, ale jeho názor prevzala i Národná banka Slovenska. Považoval tak za viac ako zvláštny paradox, aby názor Súdneho dvora EÚ vyslovený v uvedenom rozhodnutí niektoré ústavné orgány akceptovali a iné rozhodovali tak, akoby ani vyslovený nebol. Takýto prístup by bol popretím princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania. Poukázal na výklad ust. čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES podaný Súdnym dvorom EÚ, ktorému by vo vnútroštátnom právnom poriadku SR malo zodpovedať ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Skutočnosť, že závery súdu o rozčleňovaní splátky sú nedôvodné a nesprávne, potvrdzuje aj to, že na základe novely zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola schválená v Národnej rade SR dňa 12.10.2017, sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvencia splátok“. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by nemala žiadny význam. Rozhodnutie o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy odôvodnil súd prvej inštancie tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Bez ohľadu na nesprávnosť záverov súdu o povahe úveru, súdom uvedené skutočnosti nie sú dôvodom neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy ani ako celku a ani ako časti. Súd neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovením, čiže nie je objektívne možné vlastne zistiť, aký zákon porušuje dohoda o zrážkach zo mzdy a podľa akého ustanovenia je neplatnou. Napadol tiež rozhodnutie v časti o priznaní nároku na finančné zadosťučinenie, nakoľko toto rozhodnutie je neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Z rozsudku nevyplývajú žiadne skutočnosti, z ktorých by právna neistota žalobkyne vyplývala a bola preukázaná a v čom vlastne spočívala. Žalobkyňa totiž vo svojej výpovedi neuviedla nič, z čoho by súd mohol ustáliť záver o právnej neistote.
4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. V nadväznosti na tvrdenia žalovaného o tom, že zmluva obsahuje všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá smernica, uviedla, že tieto neobstoja, nakoľko zákonodarca vo svojej podrobnejšej úprave (t.j. v zákone) vyjadril, čo považuje za náležitosti takejto zmluvy. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení v platnom ku dňu uzavretia zmluvy výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, s absenciou ktorých je spojený ten následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Mala za to, i s poukazom na ustálenú judikatúru v oblasti ochrany práv spotrebiteľa, že každý z atribútov vyjadrených v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť. Dohoda o zrážkach zo mzdy bez súdnej kontroly, kedy spotrebiteľ nemá možnosť tieto zrážky zrušiť, je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou výraznú nerovnováhu v postavení zmluvných strán. V zmysle praxe Slovenskej obchodnej inšpekcie a aj podľa názoru žalobkyne je dohoda o zrážkach zo mzdy neprijateľnou podmienkou, nakoľko sa v zmysle ust. § 54 ods. 1 OZ v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ust. § 551 OZ. Predformulovaný súhlas spotrebiteľa formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou nemožno za žiadnych okolností považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na ktorý sa tento výslovne požaduje. Mala za to, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Podľa nej nič nebráni tomu, aby sa uvedené nároky uplatnili v jednom konaní, pričom s prihliadnutím na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/934/2015 z 29.06.2016 sa nemusí preukázať, že titulom porušenia spotrebiteľského práva spotrebiteľovi bola ujma skutočne spôsobená. Výška primeraného finančného zadosťučinenia priznanú súdom prvej inštancie považovala za primeranú v súvislosti so všetkými okolnosťami daného prípadu.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len v časti rozhodnutia o priznaní finančného zadosťučinenia.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6Csp/20/2017 bolo určenie neplatnosti právnych úkonov a zaplatenie sumy 2.518,26 eur. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu v časti určenia, že Zmluva v časti Dohody o poskytovaní služby uzavretá v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 8100045124 zo dňa 19.07.2012 je absolútne neplatná zamietol, určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. 81000451247 zo dňa 19.07.2012 uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je absolútne neplatná, žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.518,26 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti primeraného finančného zadosťučinenia žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.518,26 eur a v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur, ako aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania.
8. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať úver, poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).
9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
10. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
11. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
12. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny (avšak stanovenie percentuálnej výšky celej splátky nebolo postačujúce).
13. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 OZ. Narozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).
14. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS, ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
15. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
16. Napriek tomu, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).
17. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ (i/) ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
18. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
19. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
20. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
21. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.
22. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.
23. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne k/) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou.
24. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.
25. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
26. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež ods. 2 § 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky, pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).
27. Ako je už vyššie uvedené, spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka).
28. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov (teda poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 smernice; smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa čl. 10 ods. 1 písm. j), príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
29. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (OZ preferuje dlžníka ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.
30. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru, vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah (§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m) ZoSÚ (súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m), ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.
31. Správnym bol preto záver súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. S prihliadnutím na to súd prvej inštancie správne žalovanému uložil vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie spočívajúce v preplatení poskytnutého úveru, keď žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 1.500 eur plus 678,76 eur, t.j. spolu 2.178,76 eur a žalobkyňa žalovanému zaplatila sumu 3.697,02 eur.
32. Ďalej odvolateľ súdu prvej inštancie vytkol, že súd rozhodnutie o neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy odôvodnil tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
33. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19.07.2012 na základe toho, že ide o žalovaným vopred pripravený formulár, ktorý nemôže žiadnym spôsobom spotrebiteľ ovplyvniť.
34. K veci odvolací súd dodáva, že Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 19.07.2012 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným vzhľadom na jej formulárové znenie nemá charakter individuálne dojednaných zmluvných ustanovení, ktorých obsah by žalobkyňa mohla prípadne ovplyvniť (§ 53 ods. 2 OZ). Preto tieto ustanovenia dohody o zrážkach zo mzdy nesmú spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené však predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy tak, ako je naformulovaná, nespĺňa. Predovšetkým je potrebné uviesť, že výpočet neprijateľných podmienok v ust. § 53 ods. 4 OZ je uvedený príkladmo. Medzi neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4 OZ patria okrem iného aj ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ), prípadne ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi (§ 53 ods. 4 písm. o/ OZ).
35. Práve predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť vyššie uvedené neprijateľné podmienky, keďže jej predložením zamestnávateľovi žalobkyne a oznámením výšku jej dlhu podľa vlastného uváženia žalovaného, je zamestnávateľ povinný vykonávať zrážky zo mzdy žalobkyne bez toho, aby žalovaným požadovaná pohľadávka voči žalobkyni prešla súdnym prieskumom jeho oprávnenosti. Je teda možné, že v rámci takto žalovaným vyčíslenej pohľadávky sa môžu ocitnúť aj nároky, ktoré sú sporné a ktorých spornosť je takto vyňatá zo súdneho prieskumu. Inak povedané, sám žalovaný meritórne rozhodne o celkovej výške dlhu žalobkyne ako spotrebiteľa voči žalovanému ako dodávateľovi, ktorý takto sám rozhoduje, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou o revolvingovom úvere. Výkon zrážok zo mzdy je tak súkromným procesom, ktorý nepodlieha žiadnej kontrole primeranosti a žalobkyňa je vystavená neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Preto odvolací súd nemal inú možnosť, len konštatovať, že Dohoda o zrážkach zo mzdy tak, ako je formulovaná, umožňuje žalovanému ako dodávateľovi obchádzať účinnú justičnú kontrolu, čím reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy zmluvnými stranami v neprospech práv žalobkyne ako spotrebiteľa a z tohto dôvodu je považovaná za neprijateľnú podmienku tak, ako to správne ustálil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy a uloženia povinnosti zaplatiť bez dôvodné obohatenie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
37. Žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur odôvodnila tým, že žalovaný porušil jej práva ako spotrebiteľa, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do jej práv, neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru, pričom neustále výzvy a navyšovania dlžnej sumy zo strany žalovaného značne nepriaznivo pôsobili na zdravotný aj psychický stav žalobkyne.
38. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie nie je dôvodný. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 20.03.2008, sp. zn. 6 Obo 302/2016 súd vymedzil kritériá pre posúdenie finančného zadosťučinenia, keď pri posudzovaní je treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal. Nestačí však na tieto kritériá iba poukázať, ale aj preukázať vznik takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie.
39. Žaloba týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie sa označuje za prostriedok satisfakcie. Okrem satisfakčnej funkcie má inštitút primeraného finančného zadosťučinenia taktiež funkciu sankčnú, pretože zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre porušiteľa taktiež finančnú ujmu, nie len ujmu morálnu. Primerané finančné zadosťučinenie je považované za nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálnej povahy, a teda nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Plní taktiež funkciu preventívnu, pretože musí odraďovať od ďalšieho nezákonného postupu porušiteľa. Tento účinok môže vyvolať len finančné zadosťučinenie zodpovedajúce významu chráneného záujmu.
40. Žalobca v spore musí preukázať, že sa žalovaný dopustil porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať.
41. Nárok na priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyňa odôvodňovala výrazným zásahom do jej práv a neprimeranými praktikami žalovaného pri vymáhaní úveru, pričom neustále výzvy a navyšovania dlžnej sumy zo strany žalovaného značne nepriaznivo pôsobili na jej zdravotný a psychický stav. Uvedené tvrdenia však žalobkyňa už širšie nerozviedla a na ich preukázanie žiadne dôkazy súdu nepredložila a ani neoznačila. S poukazom na to bolo potrebné kvalifikovať tvrdenia žalobkyne ako jej subjektívne pocity, ničím nepodložené, nepreukázané, a preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v dôsledku konania žalovaného neutrpela takú ujmu, ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia.
42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti uloženia povinnosti zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
43. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP s použitím ust. § 369 ods. 1 a 2 CSP, keď žalobkyňu považoval v spore za v podstatnej miere úspešnú, keď táto bola neúspešná len v časti určenia, že zmluva v časti dohody o poskytovaní služby je neplatná, ako aj v časti uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, pričom v tejto časti záviselo rozhodnutie od úvahy súdu, s poukazom na čo bol odvolací súd toho názoru, že s prihliadnutím na charakter sporu (spotrebiteľský spor) je dôvodným priznať žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
44. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).