Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Cob-104-2017.pdf
PDF · 138.79 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/104/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: I. Y., nar. XX.X.XXXX, I. X zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Nám. Slobody 2, Humenné proti žalovanému: Ing. G. K., nar. XX.XX.XXXX, K. F. XXXX/XX, I. zastúpenému spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., Štefánikova 8, Michalovce, IČO 47 236 183 o zaplatenie 254 194,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.4.2017 č. k. 22Cb/99/2014-446 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi (výrok II.), štátu priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok III.) a žalobcovi nepriznal právo na náhradu separátnych trov za pojednávanie zo dňa 8.2.2016 (výrok IV.).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzal zo žaloby, ktorú doručil žalobca súdu prvej inštancie dňa 17.9.2014 a ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 49 791,- eur a ušlého zisku za obdobie od 1.12.2006 do augusta 2014 v sume 204 403,- eur. Žalobca tvrdil, že so žalovaným uzavrel dňa 16.10.2006 zmluvu o poskytnutí finančných prostriedkov a tichom spoločenstve v Práčovni PERSIL, ktorú nebol schopný predložiť, pretože po tom, ako bol zaistený a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, jeho družka túto zmluvu nenašla v apartmáne, ktorý mali v prenájme. Vyslovil podozrenie, že zmluvu vzal žalovaný, ktorý žalobcovi apartmán prenajímal a mal od neho náhradné kľúče. Predložil rukou písanú zmluvu bez podpisu žalovaného. Existenciu zmluvy o tichom spoločenstve žalobca preukazoval najmä citáciami z listov žalovaného, ktoré mu písal do výkonu trestu. Uviedol, že v zmluve sa pôvodne dohodli, že žalobca rovnako ako žalovaný vloží do podnikania sumu 1 800 000,- Sk (59 749,05 eur) a po odpočítaní všetkých nákladov a daní si rozdelia zisk v pomere 50:50. Ďalej tvrdil, že poskytol žalovanému v hotovosti v decembri 2004 sumu 300 000,- Sk (9 958,18 eur), ktorú žalovaný použil hneď na výplatu zamestnancov, ktoré vyplácala vedúca prevádzky žalovaného Z. a ďalších dlhov a dňa 16.10.2006 bezhotovostným prevodom poukázal žalovanému sumu 1 200 000,- Sk (39 832,70 eur), a pretože zostatok dohodnutej sumy už nemohol poskytnúť, žalovaný mu mal navrhnúť rozdelenie ziskov v pomere 40:60, s čím súhlasil. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu vyplatil podiel na zisku za mesiac november 2006, v ďalších mesiacoch mu podiel na zisku nevyplácal, ale do februára 2007 ho informoval a príjmoch a výdavkoch práčovne a potom mu prestal podávať aj tieto informácie. Uviedol, že žalovaný neskôr dával jeho družke a deťom rôzne sumy až do 12.5.2013, kedy odmietol poskytovať peniaze s tým, že urobí vyúčtovanie, ktoré však aj napriek výzve žalobcu neurobil. Žalobca tvrdil, že žalovaný
mu reálne vyplatil sumu 28 682,- eur (864 074,- Sk), čo nie je ani celý pôvodný vklad 49 791,- eur podľa zmluvy o tichom spoločenstve a nevyplatil mu zisky z Práčovne PERSIL od decembra 2006 do apríla 2014 vo výške 223 125,- eur, ktorý reálne - po odpočítaní sumy 28 682,- eur činí 194 443,- eur. Keďže žalovaný neposkytol žalobcovi potrebné informácie, pri výpočte ušlého zisku vychádzal žalobca z najmenšieho zisku za mesiac február 2007. Okrem zmluvy o tichom spoločenstve strany sporu podľa tvrdenia žalobcu uzavreli ústne dohodu, že žalovaný bude prevádzkovať práčovňu a zamestnanci práčovne prejdú do firmy žalobcu FÉNIX - M s.r.o. a na základe ďalšej zmluvy budú pracovať v Práčovni PERSIL. Písomne vyhotovenú zmluvu o spolupráci medzi žalovaným a spoločnosťou FENIX - M s.r.o. mal žalovaný doručiť žalobcovi až dňa 5.12.2006, ktorý ju v dobrej viere podpísal spätne s dátumom 4.9.2006. Vo firme FÉNIX-M s.r.o. boli zamestnanci Práčovne PERSIL zamestnaní od 1.11.2006 do 31.3.2007, kedy sa zmluva skončila a nedošlo, ako bolo plánované, k jej predĺženiu. Za uvedené obdobie pritom spoločnosť nezaplatila za zamestnancov odvody spolu vo výške 397 845,- Sk. Žalovaný poprel uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve stranami sporu a poprel aj to, že mu žalobca poskytol v hotovosti sumu 300 000,- Sk. Potvrdil, že bezhotovostným prevodom na jeho osobný účet mu žalobca poskytol sumu 1 200 000,- Sk, ktorá však nebola poskytnutá ako vklad tichého spoločníka, ale ako pôžička. Fotokópiami príjmových a výdavkových pokladničných dokladov žalovaný preukazoval, že poskytnutú pôžičku žalobcovi splatil po častiach celkom vo výške 1 203 933,54 Sk (39 963,24 eur). Potvrdil tiež uzavretie zmluvy o spolupráci zo dňa 4.9.2006 so spoločnosťou FÉNIX-M s.r.o. Namietal, že podstatnou náležitosťou zmluvy o tichom spoločenstve je jej uzavretie v písomnej forme, čo žalobca nepreukázal, ústna zmluva je nulitná, a preto si žalobca nemôže nárokovať podiel na zisku. Z dôvodu právnej istoty žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Žalovaný v konaní poukázal na to, že suma 1 200 000,- Sk mu bola poukázaná z účtu spoločnosti FENIX-M s.r.o., a preto namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní vo vzťahu k uplatneniu tejto sumy žalobcom.
3. Uznesením zo dňa 15.6.2016 č. k. 22Cb/99/2014-340 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 49 791,- eur, ušlé zisky v celkovej sume 248 203,- eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 6 505 EUR od 1.12.2006 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2007 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2008 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29 880 € od 1.2.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.2.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 17 360 EUR od 1.2.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 9 960 EUR od 1.9.2014 do 31.12.2014, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 29 880 EUR od 1.1.2015 do 31.12.2015 a náhradu trov konania, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a to titulom vrátenia poskytnutej sumy 1 500 000 Sk /sumy 49 791 EUR/, ktorá bola zložená na základe zmluvy o tichom spoločenstve, ako aj ušlé zisky, ktoré v zmysle uzavretej zmluvy mal za jednotlivé obdobia vyplácať žalovaný pre žalobcu, a to za obdobie od decembra 2006 do decembra 2015 vrátane, celkovo sumu 248 203 EUR s príslušenstvom.
4. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I súd prvej inštancie zistil, že jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti FENIX-M s.r.o. bol od 2.8.2006 žalobca, uvedená spoločnosť vznikla 1.3.2004 a zanikla dňa 24.8.2016. Žalovaný doložil osvedčenie o registrácii pre DPH, podľa ktorej je platcom DPH od 1.10.2000. Návrhu žalobcu na výsluch svedka J. D. súd prvej inštancie nevyhovel, pretože žalobcovi ani súdu sa nepodarilo zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní. Tiež nevyhovel návrhu žalobcu na výsluch S. D. a Z. G. a návrhu žalobcu na zabezpečenie označených listinných dôkazov, a to faktúr pre žalovaného za odber elektriny, dokladov o ich úhrade, upomienok, nájomnej zmluvy medzi žalovaným a Psychiatrickou nemocnicou Michalovce, pretože vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za potrebné a účelné a ich vykonanie nemôže zmeniť skutkové a právne posúdenie uplatneného nároku.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 261 ods.1, 6 a 8, § 673 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 40 ods. 1 až 3, § 657, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 558, § 829 ods. 1, § 830,, § 831 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 110 a § 563 Občianskeho zákonníka, § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a § 4 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dostal sumu 1 200 000,- Sk, ktorá mu bola poskytnutá bezhotovostným prevodom dňa 16.10.2006 na jeho účet z účtu spoločnosti FENIX- M s.r.o., v ktorej bol od 2.8.2006 žalobca jediným spoločníkom a konateľom.
6. Sporným bolo, či strany uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve, pretože žalovaný tvrdenie žalobcu o uzavretí tejto zmluvy poprel. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní na základe vykonaného dokazovania existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve nebola preukázaná. Žalobca zmluvu o tichom spoločenstve, pre platnosť ktorej je zákonom predpísaná písomná forma, nepredložil a len tvrdenie žalobcu, že takáto zmluva medzi stranami sporu bola písomne uzavretá a zrejme ju žalovaný vzal od žalobcu, je bez právneho významu a nemôže mať za následok unesenie dôkazného bremena. Uviedol, že z listiny predloženej žalobcom - rukou písaného textu bez podpisu žalovaného, existencia takéhoto zmluvného vzťahu nevyplýva a nevyplýva ani z výpovedí svedkov I. I. R. a I.. N. H., ktorí nevedeli jednoznačne potvrdiť existenciu uvedeného právneho úkonu. Zo žalobcom predloženej vzájomnej korešpondencie so žalovaným, resp. J. D. podľa súdu prvej inštancie nemožno jednoznačne vyvodiť uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve stranami sporu a tiež to, že bola uzavretá v predpísanej forme. Jednoznačne tiež nemožno ustáliť, či tam uvedené informácie sa nevzťahovali na podnikateľské aktivity žalovaného a spoločnosti FENIX-M s.r.o. (kde vystupoval žalobca ako konateľ a spoločník) na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 4.9.2006.
7. Súd prvej inštancie, keďže nemal preukázanú existenciu platne uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, posudzoval, či medzi stranami sporu neexistoval iný záväzkový vzťah, ktorý by medzi nimi mohol vzniknúť na základe poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému.
8. Predovšetkým posudzoval, či medzi stranami nedošlo k vzniku zmluvy o združení podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že peňažné prostriedky poskytol žalovanému ako podnikateľovi za účelom podnikateľskej činnosti - prevádzky práčovne PERSIL a od 1.10.2000 je žalovaný platcom DPH, súd prvej inštancie zdôraznil, že aj keď Občiansky zákonníka neurčuje formu zmluvy o združení, obligatórne písomná forma tejto zmluvy sa vyžaduje podľa zákona o dani z príjmov a zákona o dani z pridanej hodnoty v prípade združenia, ktoré vykonáva podnikateľskú alebo samostatne zárobkovú činnosť pod následkom jej neplatnosti podľa § 40 Občianskeho zákonníka, na ktorú musí súd prihliadať ex offo. Písomná forma zmluvy o združení nebola v predmetnej veci splnená.
9. Súd prvej inštancie zastával názor, že hoci žalovaný tvrdil, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté ako pôžička, poskytnutím peňažným prostriedkov žalovanému neboli splnené zákonné podmienky ani na vznik vzťahu z pôžičky pre nedostatok úmyslu takto poskytnúť peňažné prostriedky veriteľom.
10. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 248 203,- eur s úrokmi z omeškania uplatnenej ako časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania v práčovni PERSIL podľa §673 ods. 1 Obchodného zákonníka, resp. podielov na majetku získanom spoločnou činnosťou podľa § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nedošlo k platnému uzavretiu týchto zmluvných vzťahov, ako nedôvodný zamietol.
11. Okrem nároku na zaplatenie sumy 248 203,- eur s prísl. uplatnil žalobca žalobou aj nárok na zaplatenie sumy 49 791,- eur ako pôvodný peňažný vklad poskytnutý žalovanému v celkovej výške 1 500 000,- Sk (300 000,- Sk/9 958,18 eur + 1 200 000,- Sk/39 832,70 eur), ktorý nárok súd prvej inštancie posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že v decembri 2004 poskytol žalovanému sumu 300 000,- Sk. Ak žalobca odkazoval na list žalovaného z 11.4.2007, v ktorom žalovaný uviedol „dal si prvých 300 000“, súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto liste žalovaný tiež uvádza „rok 2005 a 2006 + 2007 všetko čo si Ti mne dal a všetko čo ja tebe rozpíšem a môžeš študovať“, preto nie je zrejmé, že ide o poskytnutie sumy 300 000,- Sk z decembra 2004. Pokiaľ sa žalobca odvolával na výpoveď svedka I.. N. H. súd prvej inštancie uviedol, že svedok potvrdil iba poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi vo výške 450 000,- Sk, pričom žalobca mal iba časť týchto prostriedkov odovzdať žalovanému, čo však svedkovi neozrejmoval, preto svedok nemohol potvrdiť odovzdanie práve sumy 300 000,- Sk žalovanému.
12. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 1 200 000,- Sk pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože z predloženého príkazu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.10.2012
zistil, že táto suma bola poskytnutá z účtu spoločnosti FENIX-M s.r.o, nie žalobcom. Zdôraznil, že na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom čase jediným spoločníkom a konateľom tejto právnickej osoby, keďže ide o subjekt odlišný od žalobcu, pričom uvedené peňažné prostriedky nadobudla právnická osoba z poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal, že išlo o jeho peňažné prostriedky, t. j. ako fyzickej osoby, resp. že tieto peňažné prostriedky boli poskytnuté formou poukážky podľa § 535 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ako bola táto finančná transakcia vedená v účtovných dokladoch spoločnosti FENIX-M s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi.
13. Námietku premlčania vznesenú žalovaným proti žalobcom uplatnenému nároku posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože žalobca vystupoval v spore ako nepodnikateľ. Uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia a tento nárok sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil, najneskôr sa nárok premlčí v trojročnej lehote odo dňa plnenia, resp. v prípade úmyslu, ktorý musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčuje v desaťročnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie uviedol, že aj keby pripustil, že žalovaný dostal od žalobcu spolu sumu 1 500 000,- Sk, t. j. 300 000,- Sk + 1 200 000,- Sk, ktoré plnenia boli žalovaným prijaté bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu, premlčacia doba by začala plynúť v deň nasledujúci po poskytnutí peňažných prostriedkov, to znamená v prípade sumy 300 000,- Sk najneskôr 1.1.2005 a uplynula by dňa 1.1.2008 a v prípade sumy 1 200 000,- Sk by začala plynúť najneskôr od 17.10.2006 a uplynula by dňa 17.10.2009. V prípade aplikácie všeobecnej štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka by premlčacia doba v prípade sumy 300 000,- Sk uplynula dňa 1.1.2009 a v prípade sumy 1 200 000,- Sk by uplynula 17.10.2010. Keďže žalobca uplatnil nárok žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.9.2014, teda po uplynutí objektívnej 3-ročnej, resp. aj 4-ročnej (podľa Obchodného zákonníka) premlčacej doby a žalovaný sa premlčania dovolal, súd prvej inštancie žalobu zamietol vrátane príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania, ktoré sa premlčujú síce samostatne, ale premlčaním istiny úroky z omeškania neplynú.
14. K tvrdeniu žalobcu, že uplatnená pohľadávka nie je premlčaná, pretože žalovaný jednotlivými platbami uznal svoj dlh, čím došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, súd prvej inštancie uviedol, že takáto skutočnosť v tomto prípade nenastala. S poukazom na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že pre platné uznanie dlhu je zákonom predpísaná písomná forma a obligatórne obsahové náležitosti a žalobca existenciu takéhoto platného uznania dlhu nepreukázal, pretože z ním predloženej korešpondencie nemožno vyvodiť, že došlo k uznaniu dlhu, a to pre neurčitosť jeho výšky, dôvodu a základu, preto aj vzhľadom k premlčaniu nárok žalobcu na zaplatenie istiny 49 791 eur zamietol.
15. O nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnej výške. Poukázal na to, že u žalobcu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pretože v priebehu konania bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, je zamestnaný, zarobí 1 000 eur netto mesačne, po úhrade výdavkov mu ostane mesačne 400,-, a preto jeho pomery odôvodňujú uhradiť úspešnej strane trovy konania.
16. Zo štátnych prostriedkov bola vyplatená náhrada vecných nákladov banke za poskytnutie bankových informácii. O náhrade týchto trov štátu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 259 CSP tak, že priznal štátu právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnej výške.
17. Posledným výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na náhradu trov konania za účasť na pojednávaní určenom na deň 8.2.2016, lebo o žiadosti právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania z dôvodu jeho PN sa právny zástupca žalobcu mal dozvedieť počas cesty na uvedené pojednávanie. Citujúc ustanovenia § 147 ods. 1, § 147a ods. 1, 2 a 4 OSP platného do 30.6.2016 a § 256 ods. 2 CSP súd prvej inštancie nárok na náhradu separátnych trov žalobcovi nepriznal, pretože právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 5.2.2016, teda tri dni pred termínom pojednávania a mailom bolo súčasne zasielané aj právnemu zástupcovi žalobcu, ktorému bolo doručené 5.2.2016 o 10,29 hod., a ktorý potvrdil, že mailová správa bola prijatá v jeho advokátskej kancelárii v uvedený deň. Súd prvej inštancie zastával názor, že správa sa dostala do dispozičnej sféry
právneho zástupcu žalobcu včas, počas pracovnej doby, pritom s obsahom mailovej schránky sa právny zástupca mohol kedykoľvek oboznámiť, teda žalovaný trovy konania procesne nezavinil.
18. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie
- nevykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pretože nevykonal výsluch navrhovanej svedkyne S. D., hoci táto osobne oznámila súdu, že chce vypovedať prostredníctvom Okresného súdu Rožňava, v pôsobnosti ktorého sa zdržiavala, lebo pre zlé počasie a po očkovaní nemohla so svojou niekoľkomesačnou dcérou pricestovať na výsluch do Michaloviec, a nevyžiadal žalobcom navrhnuté listinné dôkazy z Psychiatrickej nemocnice Michalovce, lebo ich nepovažoval za účelné a potrebné na preukázanie nárokov žalobcu v sume 300 000,- Sk, ktoré poskytol žalovanému v decembri 2004 na vyplatenie jeho dlhov za odber elektriny a výplaty zamestnancov práčovne Persil, pričom tieto dôkazy podľa žalobcu mali zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
- dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože: a/ aj keď úver zobrala spoločnosť FENIX-M s.r.o., ktorej bol žalobca jediným spoločníkom a konateľom, tieto finančné prostriedky z účtu firmy previedol žalobca ako súkromná osoba súkromnej osobe, na čo ho ako konateľa zákon i spoločenská zmluva oprávňovali, o čom podľa žalobcu svedčí aj korešpondencia žalovaného žalobcovi do VTOS, ktorú odovzdal súdu a v ktorej sa všade uvádza „tvoje peniaze“ a nie peniaze firmy. Zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval tento dôkaz, aby mohol žalobu zamietnuť. b/ k záveru súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve medzi stranami sporu uviedol, že nemohol predložiť originál zmluvy o tichom spoločenstve, ktorú so žalovaným podpísal dňa 16.10.2006 pred prevedením sumy 1 200 000,- Sk na jeho účet, pretože pri zadržaní žalobcu a jeho odovzdaní do VTOS mu nebolo dovolení vziať si čokoľvek so sebou, o existencii zmluvy však svedčia priame dôkazy, ako vlastnoručne písané listy žalovaného žalobcovi z 11.12.2006, 10.1.2007, zo 16.1.2007 a 11.4.2007 a list J. z 9.12.2006. Tvrdil, že tieto listy nie sú vety vytrhnuté z kontextu, ale ucelené informácie, ktoré dávajú zmysel, a ktoré písal sám žalovaný. Mal za logické, že sa v nich nevyjadroval „že na základe našej zmluvy o tichom spoločenstve ...“, pretože obaja vedeli o čom komunikujú. Listy sú dôkazom, že pisatelia sa vyjadrovali ku skutočnostiam, ktoré existovali a boli súčasťou ich písomnej zmluvy o tichom spoločenstve, uvádzalo sa v nich, v akom pomere sa bude deliť zisk, že peniaze žalobcu bude žalovaný zhodnocovať, atď. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy výpoveď vtedajšej družky žalobcu I. I. R., ktorá uviedla akým spôsobom jej dával žalovaný peniaze, ako jej dával podpisovať bločky o prevzatí peňazí, nevzal do úvahy informácie o vyúčtovaní príjmov a výdavkov za jednotlivé mesiace, ktoré žalovaný doručoval žalobcovi prostredníctvom menovanej. Tvrdil, že súd sa pri rozhodovaní nemá pridržiavať iba strohého štylistického a formálneho výkladu príslušného dôkazu, ale má sa zaoberať aj jeho logickým výkladom, prečo žalovaný v listoch uvádzal to, čo uvádzal a z akého dôvodu to uvádzal. Konštatoval, že súd ignoroval ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o povinnosti interpretácie právnych úkonov vyjadrených slovami, pričom predovšetkým súdu prislúcha úloha správne a zákonne vykladať zmysel právnych úkonov. c/ k odôvodneniu napadnutého rozsudku v bodoch 45 až 54, že aj ak došlo k obohateniu sa žalovaného, dlh je premlčaný, žalobca uviedol, že k žiadnemu premlčaniu nedošlo, lebo žalovaný mu posielal peniaze, naposledy prostredníctvom syna V. Y. dňa 12.5.2013 a následne, po výzvach žalovanému na vyúčtovanie a vyplatenie istiny a ušlých ziskov, podal dňa 17.9.2014 žalobu. Tvrdil, že žalovanému dal v decembri 2004 sumu 300 000,- Sk a dňa 16.10.2006 sumu 1 200 000,- Sk, spolu 1 500 000,- Sk a z tejto sumy žalovaný mu reálne vyplatil 24 732,- eur (745 076,- Sk) d/ tvrdiac, že jeho nárok nemôže byť premlčaný, žalobca poukázal na ustanovenie § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že k porušeniu povinnosti žalovaným došlo až po 12.5.2013, kedy žalovaný prostredníctvom jeho syna ID. Y. naposledy vyplatil sumu 100,- eur a zastával názor, že to mu vyplatil čiastočný podiel na zisku a nie istinu. S odkazom na § 402 Obchodného zákonníka uviedol, že dňa 17.9.2014 podal na súd žalobu a premlčacia doba prestala plynúť. Citujúc ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka žalobca tvrdil, že žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy strán sporu zo dňa 16.10.2016 až od 12.5.2013, odkedy žalovaný prestal vyplácať žalobcovi podiel na zisku, alebo ak má súd iný názor, tak splácať istinu. Uviedol, že kým mu žalobca posielal istinu, nemal dôvod predpokladať, že sa obohatil na jeho úkor. e/ k záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal existenciu platného uznania dlhu žalovaným, a preto žalobu zamietol, žalovaný uviedol, že z objektívnych príčin nemohol predložil zmluvu o tichom
spoločenstve, kde boli uvedené sumy, ktoré žalovanému poskytol, za akým účelom a za akých podmienok. Poukázal však na vlastnoručné listy žalovaného, ktorých pravosť žalovaný nepoprel a na otázky súdu nevedel odpovedať, resp. odpovediam sa vyhol, v ktorých je uvedené aké sumy žalobca poskytol, za akým účelom, v akom pomere bude mať zisk zo spoločného podnikania, čo už žalobcovi vyplatil. Tvrdil, že žalovaným vlastnoručne písané listy dokazujú oprávnenosť nárokov žalobcu, hoci nemajú zákonom predpísanú písomnú formu, lebo je v nich uvedená určitosť výšky poskytnutých súm, dôvod, na aký sa poskytli, tiež to, že tieto finančné prostriedky budú zhodnocované a zisk bude vyplácaný. Aj v tomto podľa žalobcu súd prvej inštancie nerešpektoval ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
- žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože všetky okolnosti zamietnutia jeho žaloby vychádzajú z nesprávnych skutkových zistení tak, ako to uviedol vyššie (v druhej odrážke) a viedli súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
- v odvolaní žalobca poukázal tiež na to, že žalovaný bol podľa mimosúdnej dohody ochotný vyplatiť žalobcovi sumu 5 000,- eur, na ktorú sumu však žalobca nepristúpil, pretože bola diametrálne odlišná od sumy, ktorú poskytol na spoločné podnikanie ako tichý spoločník a oveľa nižšia ako tá, ktorú si na jeho úkor žalovaný pripísal ako už vyplatenú. Tvrdil, že ak by si bol žalovaný istý zákonnosťou a čestnosťou svojho konania, tak by z vlastnej iniciatívy nenavrhol mimosúdne vyrovnanie, lebo by na to nemal žiaden dôvod.
19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože ho považoval za správny a zákonný. Zotrval na svojom tvrdení, že žaloba je neopodstatnená a ničím nepodložená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, žalovaný sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v bode 35 napadnutého rozsudku a zdôraznil, že týmito dôkazmi žalobca nemohol preukázať existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve a iné rozhodujúce skutočnosti a ich vykonanie by nijako nezmenilo skutkový stav. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný uviedol, že
- ak súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nie je ako súkromná osoba aktívne legitimovaný, ale spoločnosť FENIX-M s.r.o., toto nebol dôvod zamietnutia žaloby. Uviedol, že súd prvej inštancie z vlastnej iniciatívy skúmal, či v tomto prípade nedošlo k vzniku združenia podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že aj keď Občiansky zákonník nepredpisuje písomnú formu zmluvy o združení, podľa zákona o dani z príjmov a zákona o dani z pridanej hodnoty je písomná forma predpokladom platnosti zmluvy pre združenie, ktoré vykonáva podnikateľskú alebo samostatne zárobkovú činnosť.
- otázke existencie zmluvy o tichom spoločenstve sa súd prvej inštancie venoval počas celého konania podrobne. Žalobca však existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve nepreukázal a existencia takejto zmluvy nevyplýva ani zo žalobcom predložených listov. Ak žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že ignoroval ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalovaný uviedol, že žalobca jednak ignoruje ustanovenie § 673 Obchodného zákonníka a na druhej strane, keď sa dovoláva správneho a zákonného výkladu zmyslu právnych úkonov, ako inak mal súd prvej inštancie rozhodnúť, keď uvedené ustanovenie na platné uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve vyžaduje písomnú formu, avšak žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a existenciu takejto zmluvy nepreukázal.
- v konaní vzniesol námietku premlčania a súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, pôžičky alebo obdobného nároku je premlčaný tak podľa Občianskeho zákonníka ako aj podľa Obchodného zákonníka. Zastával názor, že v tomto prípade nemožno aplikovať ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje premlčanie v prípade náhrady škody.
- žalobca nepreukázal existenciu platného uznania dlhu, pretože podľa § 558 Občianskeho zákonníka je predpísaná písomná forma uznania dlhu, čo žalobca ignoruje a odvoláva sa na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom podľa žalovaného z listov ani z iných vykonaných dôkazov nemožno vyvodiť, že žalovaný uznal dlh voči žalobcovi. K záverom žalobcu o ponuke žalovaného na mimosúdnu dohodu žalovaný uviedol, že ponúkol žalobcovi v zmysle mimosúdnej dohody sumu 5 000,- eur, čo však nárok žalobcu nepreukazuje. Poukázal na to, že bol priateľom žalobcu a nemal úmysel ísť s ním do sporu, pretože vedel, že súdne konanie bude prebiehať dlho, že bude musieť byť na pojednávaniach a že tento spor prinesie určité psychické vypätie, v dôsledku ktorého sa mohol zdravotný stav žalovaného zhoršiť, čo sa aj stalo, a preto bol ochotný uzavrieť mimosúdnu dohodu.
20. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného zotrval na všetkých skutočnostiach uvedených v jeho odvolaní. S poukazom na dôvody vyjadrenia žalovaného uviedol, že neobsahuje žiadne nové skutočnosti v porovnaní s argumentmi, ktoré prednášal v konaní. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného, že nepreukázal existenciu písomnej zmluvy o tichom spoločenstve, pretože žalobcom predložená korešpondencia existenciu tohto dokladu potvrdila. Zmluva teda existovala, ale žalobca ju pre objektívne okolnosti fyzicky nemohol predložiť. Poukázal na listy žalovaného predložené súdu, v ktorých potvrdil jej existenciu, účel zmluvy aj spôsob, ako sa bude nakladať so ziskom, pôvodne to bolo 50%:50%, žalovaný tento pomer zmenil vo svoj prospech na 60%:40% a v tomto zmysle aj informoval žalobcu prostredníctvom jeho družky I. R. a svedka J. D.. Tvrdil, že v tejto časti je rozsudok predčasný, pretože súd prvej inštancie nevypočul svedka D. aj keď mal takúto možnosť. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa obohatil aj na istine, pretože účtovné doklady - bločky vystavil duplicitne, a teda si vykázal vyplatenie peňazí dvakrát, pričom k tejto informácii súd prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko. Zdôraznil, že sú zbytočné poznámky o bezdôvodnom obohatení, pôžičke alebo inom obdobnom nároku, pretože ide jednoznačne o nároky vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve a podľa žalobcu neexistuje lepší dôkaz, ak nebolo možné fyzicky predložiť zmluvu o tichom spoločenstve, ako písomné potvrdenie druhého spoločníka. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že ponúknutá suma 5 000,- eur nepreukazuje existenciu jeho nároku, pretože ak bol žalovaný skutočne presvedčený, že nemá voči žalobcovi žiadny záväzok, neponúkol by mu ani cent, nie to sumu 5 000,- eur, preto považoval túto sumu za uznanie záväzku zo strany žalovaného. 21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu proti, ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
22. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 a 2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil.
23. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd udáva:
25. Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 49 791,- eur (1 500 000,- Sk), t. j. sumy, ktorú mal žalobca poskytnúť žalovanému za účelom ďalšieho spoločného podnikania podľa zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov a tichom spoločenstve zo dňa 16.10.2006 a zaplatenie sumy 204 403,- eur s úrokmi z omeškania uplatnených mesačne od decembra 2006 do augusta 2014 zo žalobcom predpokladaného mesačne vyčísleného ušlého zisku zo spoločného podnikania so žalovaným.
26. Sporným v konaní bola existencia obchodnoprávneho vzťahu strán sporu vyplývajúca zo zmluvy o tichom spoločenstve, pretože žalobca písomnú zmluvu o tichom spoločenstve nepredložil a žalovaný jej uzavretie poprel a sporným bolo aj poskytnutie sumy 1 500 000,- Sk žalobcom žalovanému, pretože žalovaný poskytnutie sumy 300 000,- Sk žalobcom v decembri 2004 úplne poprel a poskytnutie sumy 1 200 000,- Sk dňa 16.10.2006 označil za pôžičku, ktorú vrátil.
27. Uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve podľa § 673 a nasl. Obchodného zákonníka vzniká medzi podnikateľom a tichým spoločníkom záväzkovo-právny vzťah, v rámci ktorého sa tichý spoločník zaväzuje podieľať sa na podnikateľskej činnosti podnikateľa určitým vkladom, a podnikateľ sa zaväzuje vyplatiť mu určitý podiel na čistom zisku dosiahnutom pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Zmluva o tichom spoločenstve musí byť uzavretá v písomnej forme, ak by bola uzavretá ústne, nespĺňala by formálnoprávnu podmienku platnosti právneho úkonu podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka.
28. Obchodnoprávna úprava, rovnako ako úprava v Občianskom zákonníku, je založená na bezformálnosti právnych úkonov urobených buď výslovne (ústne alebo písomne) alebo nevýslovným, pritom ale nepochybným spôsobom (konkludentným činom). V niektorých prípadoch, najmä ak sa s právnym úkonom spájajú závažné právne následky, zákon k platnosti právneho úkonu vyžaduje určitú formu, a to písomnú formu alebo formu notárskej zápisnice.
29. Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, a to písomnosti a podpisu. Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle (právny úkon) konajúceho subjektu zahŕňa všetky podstatné náležitosti zachytené v písomnom texte listiny (právne významný je len ten prejav vôle konajúceho, ktorý je vyjadrený v písomnom texte; preto eventuálne zámery konajúceho v písomnom texte nevyjadrené, sú právne bezvýznamné). Písomný prejav musí byť súčasne podpísaný, t. j. je platný až po podpise konajúcej osoby (rozsudok NS ČR z 29.11.2007 z 29Odo 965/2006).
30. Nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, pričom nedostatok v predpísanej forme nemožno nahradzovať neformálnym, prípadne konkludentným prejavom vôle (R 26/1956).
31. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práva alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. To znamená, že každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, sa môže absolútnej neplatnosti právneho úkonu dovolávať bez časového obmedzenia súdnou aj mimosúdnou cestou. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Plnením z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať (§ 451 Občianskeho zákonníka).
32. V posudzovanej veci žalobca nepredložil písomnú zmluvu o tichom spoločenstve, teda neexistuje platný právny úkon, len z ktorého možno práva i povinnosti uplatňovať a priznať. Vznik zmluvy nemožno vyvodiť ani zo žalobcom predloženej rukou písanej zmluvy o tichom spoločenstve, na ktorej je len podpis žalobcu a následne z listov žalovaného žalobcovi, lebo aj keď sú podpísané žalovaným, ani v jednom z nich nie je zachytený jasne a zrozumiteľne obsah právneho úkonu strán sporu, teda zmluvy o tichom spoločenstve tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 676 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto dôvodne zamietol žalobu o zaplatenie sumy 204 403,- eur s prísl., ktorú uplatňoval žalobca ako podiel na zisku z podnikania žalovaného podľa zmluvy o tichom spoločenstve, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu platnej písomnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, z ktorej by mu toto právo vyplývalo.
33. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že najmä z listov žalovaného neskúmal vôľu strán uzavrieť zmluvu o tichom spoločenstve.
34. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.
35. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 3Cdo 81/2011 uviedol: Uvedené ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.
36. Citované ustanovenie sa týka najmä výkladu písomných právnych úkonov, nepochybne ho však možno aplikovať aj na právne úkony urobené ústne, teda slovami. To však platí len za podmienky, že použité slová - jazykové výrazy taký výklad pripúšťajú.
37. Zmluva o tichom spoločenstve nevyžaduje, aby prejavy strán a ich podpisy boli na jednej listine. Ak prejavom žalobcu - návrhom zmluvy - je ním predložená rukou písaná a podpísaná zmluva o tichom spoločenstve, za akceptáciu nemožno považovať ani jeden z listov žalovaného, pretože ani jeden neobsahuje náležitosti požadované pre platné uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve podľa § 673 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným ustanovením, najmä výšku vkladu, ktorú mal tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi a ani podiel na zisku tak, ako bol navrhovaný žalobcom, nebol žalovaným akceptovaný. Prejav žalovaného v listoch by bolo možné potom možné považovať len za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorý však nespĺňa náležitosti určitosti a navyše, žalobca písomnú akceptáciu zmeneného návrhu nepredložil. Už z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve spôsobom, ako to tvrdí žalobca, pretože nestačí, že strany sporu „vedeli o čom komunikujú“, z ich prejavu musí byť jasný a nepochybný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, z ktorej pre jej účastníkov vyplývajú určité práva a určité povinnosti.
38. Následne súd prvej inštancie skúmal existenciu iného záväzkového právneho vzťahu medzi stranami sporu a dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je fyzická osoba nepodnikateľ, možno na prípadný právny vzťah strán sporu aplikovať len ustanovenia Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 49 791,- eur (1 500 000,- Sk) je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže ide o poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému bez právneho dôvodu, pretože existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve, na základe ktorej mala byť uvedená suma žalobcom poskytnutá, nebola v konaní preukázaná.
39. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku. S aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku uplatneného žalobou súdom prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na podrobné, vecné a jasné zdôvodnenie premlčania v napadnutom rozsudku.
40. Pokiaľ žalobca citujúc ustanovenia § 393 ods. 1, § 398 a § 402 Obchodného zákonníka tvrdí, že k premlčaniu jeho nároku nedošlo, pretože ešte v roku 2013 žalovaný vyplatil jeho synovi sumu 100,- eur, čím uznal nárok žalobcu, s týmito jeho závermi nemožno súhlasiť. Ustanovenia Obchodného zákonníka na nárok uplatnený žalobcom a ani na premlčanie nemožno aplikovať, pretože vznik platného obchodnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu nebol preukázaný. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny 49 791,- eur súd prvej inštancie preto správne posúdil ako vzťah občianskoprávny, a preto premlčanie a uznanie dlhu možno posudzovať len podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý pre uznanie dlhu predpisuj písomnú formu (§ 558) a takúto listinu žalobca nepredložil.
41. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku, ktorého sa žalovaný dovolal. Dospel však k správnemu záveru, že v časti o zaplatenie 1 200 000,- Sk žalobca nie je vecne aktívne legitimovaný, pretože túto sumu poskytla bezhotovostným prevodom na účet žalobcu spoločnosť FENIX-M s.r.o.. Pre tento záver je bez významu, že žalobca bol v rozhodnom čase jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti a mal oprávnenie nakladať s jej majetkom. Pokiaľ tvrdil, že tieto peniaze poskytoval ako fyzická osoba, v konaní nepreukázal, akým spôsobom sa peniaze obchodnej spoločnosti dostali do dispozičnej sféry a majetku žalobcu, aby ich mohol poskytnúť ako fyzická osoba žalovanému.
42. Dôvodná nie je ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované v odvolaní označené dôkazy, pretože ich vykonanie - vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, ktorého sa žalovaný dovolal, nebolo účelné a pre rozhodnutie vo veci nemalo žiadny právny význam.
43. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 až § 194 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
44. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.
45. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
46. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).