Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoPr/7/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu FLOREN, a.s., so sídlom J. Horvátha 910/50, 967 01 Kremnica, Q.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Ivanom Benčíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Hlavná 63, 900 86 Štefanová, proti žalovanej N. E., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom R. XXXX/XX, XXX XX N., právne zastúpenej JUDr. Petrom Ďuricom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom SNP 711/25, 990 01 Veľký Krtíš, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14Cpr/5/2016-100 z 13. februára 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým žalobu v časti o náhradu škody 816,64 Eur zamietol (II. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 13. 02. 2018 určil, že okamžité s končenie pracovného pomeru zo dňa 23. 08. 2016 dané žalovanou žalobcovi je neplatné (I. výrok) a žalobu v časti o náhradu škody 816,64 Eur zamietol (II. výrok). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (III. výrok) a zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v sume 99,50 Eur Slovenskej republike na účet Okresného súdu Zvolen, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalovanou a doručené mu ako zamestnávateľovi žalovanej dňa 23. 08. 2016 je neplatné; pracovný pomer žalovanej u neho ako jej zamestnávateľa trvá aj naďalej a zároveň sa domáhal voči žalovanej náhrady škody v celkovej výške 449,04 Eur. Po pripustení zmeny žaloby uznesením okresného súdu č. k. 14Cpr/5/2016-44 zo dňa 04. 04. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 05. 2017, sa žalobca voči žalovanej domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručeného zamestnávateľovi dňa 23. 08. 2016 je neplatné; pracovný pomer skončil na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňa 08. 11. 2016 a náhrady škody voči žalovanej v sume 816,64 Eur. Následne súd prvej inštancie uznesením č. k. 14Cpr/5/2016-62 zo dňa 12. 01. 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 02. 2018, zastavil konanie v časti o určenie, že pracovný pomer skončil na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňa 08. 11. 2016.

Prvoinštančný súd zistil, že na základe písomnej pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom dňa 31. 05. 2016 vznikol pracovný pomer. Pracovná zmluva bola uzatvorená podľa § 42 Zákonníka práce. Podľa pracovnej zmluvy pracovný pomer žalovanej u žalobcu vznikol dňom 01. 06. 2016, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu zamestnanca do práce. Na základe pracovnej zmluvy žalovaná od 01. 06. 2016 začala pracovať u žalobcu v pracovnej pozícii manažér recepcie s miestom pravidelného výkonu práce hotel GOLFER*** Kremnica. V pracovnej zmluve v článku VI. boli dojednané mzdové podmienky žalovanej ako zamestnanca. Mesačná mzda bola dojednaná vo výške XXX,- Eur brutto. Touto pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovanou vznikol pracovný pomer. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom pred vznikom tohto pracovného pomeru bola dňa 02. 05. 2016 uzatvorená i písomná dohoda o vykonaní práce. Dohoda o vykonaní práce bola uzatvorená na pracovnú úlohu, ktorá mala byť vykonaná v období od 03. 05. do 02. 06. 2016 s dohodnutou odmenou 3,- Eur/brutto/hodina. Pracovná úloha bola dojednaná na zaúčanie žalovanej na pozíciu recepčnej, keď rozsah pracovnej úlohy bol dojednaný maximálne na 200 hodín na obdobie uzatvorenia dohody. Táto dohoda o vykonaní práce bola uzatvorená podľa § 223 ods.1 Zákonníka práce. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 05. 2016 s účinnosťou od 01. 06. 2016 vznikol medzi žalobcom a žalovanou pracovný pomer. Žalovaná u žalobcu s účinnosťou od 01. 06. 2016 vykonávala prácu manažéra recepcie. Žalovaná bola práceneschopná od 21. 06. 2016 do 21. 08. 2016. Dňa 23. 08. 2016 žalovaná písomne so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo zamestnávateľovi doručené dňa 23. 08. 2016. Z obsahu právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej vyplynulo, že žalovaná jednoznačným spôsobom skutkovo vymedzila dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru tak, že za obdobie od 03. 05. 2016 do 30. 05. 2016, kedy vykonávala prácu na základe dohody o vykonaní práce, obdržala mzdu dňa 16. 06. 2016 len v čiastke 300,56 Eur, pričom táto jej nebola vyplatená riadne na základe „ústnej dohody“ s tým, že nebola dostatočne informovaná ohľadne práce na základe dohody; dňa 12. 07. 2016 jej bola vyplatená mzda v sume 283,01 Eur, pričom v pracovnej zmluve mala dohodnutú mzdu 500,- Eur, čiže suma 283,01 Eur nie je dostatočná. Zároveň si žalovaná voči žalobcovi uplatnila nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku po dobu 2 mesiacov podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23. 08. 2016 daného žalovanou vyplynulo, že žalovaná výplatné pásky za mesiac máj a jún 2016 obdržala dňa 18. 07. 2016. Za mesiac máj jej bola poukázaná zamestnávateľom mzda na účet dňa 15. 06. 2016 a za mesiac jún dňa 11. 07. 2016. Podľa názoru okresného súdu žalovaná dňa 18. 07. 2016, po obdržaní výplatných pások, sa jednoznačne dozvedela o výške mzdy za mesiac máj, jún 2016. Okamžité skončenie pracovného pomeru doručila žalobcovi až dňa 23. 08. 2016, teda v deň datovania tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru tak neučinila v lehote 1 mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode, pre ktorý okamžite skončila pracovný pomer, dozvedela v zmysle § 69 ods. 3 Zákonníka práce. Táto lehota jej márne uplynula dňa 18. 08. 2016. Nič na tejto skutočnosti nemení, že žalovaná bola v čase od 21. 06. 2016 do 21. 08. 2016 práceneschopná, keď v konaní neprodukovala dôkazy, že by dôvody jej práceneschopnosti z lekárskeho hľadiska bránili vykonať tento právny úkon v lehote jedného mesiaca od 18. 07. 2016. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná zmeškala jednomesačnú lehotu na včasné ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru, preto okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou zo dňa 23. 08. 2016 je neplatné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol: ,,Žalobca v konaní uplatnil aj nárok na náhradu škody v zmysle § 78 ods. 2 Zákonníka práce, keď tento nárok žalobcu súd vyhodnotil za nepreukázaný. Podľa § 78 ods. 2 Zákonníka práce, ak nevykonával zamestnanec prácu v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, môže od neho zamestnávateľ požadovať náhradu škody, ktorá mu tým vznikla, odo dňa, keď oznámil zamestnancovi, že trvá na ďalšom vykonávaní práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca po tom, čo mu žalovaná doručila okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 23. 08. 2016 vyzval žalovanú listom zo dňa 31. 08. 2016 na nástup do práce s tým, že žalovanej uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23. 08. 2016 považuje za neplatné. Žalobca ohľadne odoslania tohto listu pre žalovanú síce predložil podací poštový lístok s dátumom odoslania tohto listu pre žalovanú na pošte dňa 31. 08. 2016, keď zásielka bola zasielaná pre žalovanú ako doporučená, avšak v konaní nepreukázal riadnym spôsobom, či táto výzva na nástup do práce, ako aj kedy táto výzva nástupu do práce bola žalovanej riadnym spôsobom doručená. Len riadne doručenie a preukázanie doručenia tejto výzvy nástupu do práce pre žalovanú by mohlo zakladať nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle § 78 ods. 2 Zákonníka práce, avšak len odo dňa, keď tento list bol

žalovanej riadnym spôsobom doručený resp. odo dňa nasledujúceho po jeho doručení za preukázania žalobcom ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu, predovšetkým výšky škody. Žalobca v konaní tvrdil, že škoda mu vznikla tým, že žalovaná nenastúpila po tejto výzve do práce, pričom za žalovanú výkon práce museli zabezpečovať ostatné zamestnankyne, ktorým vyplácal prácu nadčas a prémie. Ohľadne tejto výšky škody žalobca predložil jedine výplatné lístky týchto zamestnankýň za obdobie august až september 2016. Samotné predloženie jedine týchto výplatných pások resp. výplatných lístkov týchto zamestnankýň nepreukazuje žalobcom výšku tvrdenej spôsobenej škody žalovanou. Žalobca žiadne iné dôkazy na preukázanie škody čo do základu ani čo do výšky nepredložil, ani neoznačil dôkazy na preukázanie základu tohto nároku a výšky tohto nároku. Z výplatných lístkov zamestnankýň L. N., Y. J., za august 2016 a z výplatných lístkov V. Z., Y. J. a L. L. za mesiac september 2016 nemožno vyvodiť, že tieto zamestnankyne vykonávali prácu práve za žalovanú, nemožno vyvodiť, v akom rozsahu túto prácu za žalovanú vykonávali, či konanie tejto práce bolo zo strany týchto zamestnankýň nevyhnutné a v akom rozsahu, či tieto skutočne vykonávali prácu za žalovanú, na akej pracovnej pozícii, a či výplata za prácu nadčas a prémie boli týmto zamestnankyniam v uvedenom období vyplatené v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaná nenastúpila do práce. Pre neunesenie dôkazného bremena nároku na náhradu škody súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 816,64 Eur zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). V konaní žiadna zo strán nemala plný úspech, pomer úspechu a neúspechu nemožno vyčísliť, pretože v konaní neboli uplatnené nároky rovnakého druhu, jeden bol nárok na určenie, druhý na plnenie, v časti o určenie bol úspešný žalobca, v časti o plnenie žalovaná, pomer úspechu a neúspechu tak nemožno vyčísliť. Súd prvej inštancie mal za to, že žiadna zo strán nemala v konaní úspech v plnom rozsahu, preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bol oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. d/ Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Zákon o súdnych poplatkoch“). Pretože v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bol žalobca úspešný, podľa výsledku konania o jeho žalobe v tejto časti je povinná poplatok zo žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zaplatiť žalovaná (§ 2 ods. 2, prvá veta Zákona o súdnych poplatkoch). Žalovaná v konaní nepreukázala žiadne dôvody pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, preto súdny poplatok je povinná zaplatiť na účet okresného súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vo výške 99,50 Eur, a to podľa položky I/1b Sadzobníka súdnych poplatkov.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku, ktorým žalobu v časti o náhradu škody v sume 816,64 Eur zamietol (II. výrok) a do závislého výroku o trovách konania (III. výrok), žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil alebo zmenil odvolaním napadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (II, III. výrok). Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že výzva na okamžitý nástup do práce bola žalovanej zasielaná z advokátskej kancelárie jeho právneho zástupcu. Táto výzva bola žalovanej riadne doručená. Výzva bola zasielaná nielen na adresu trvalého pobytu, ale aj na adresu prechodného pobytu žalovanej. Na výzvy žalovaná reagovala mailom zo dňa 05. 09. 2016. Zásielky boli zaslané doporučene a nevrátili sa ako nedoručené alebo neprevzaté v odbernej lehote. Podľa jeho názoru svoj nárok na náhradu škody vyčíslil a preukázal. Vyjadrenie súdu prvej inštancie, že „žiadať v takomto prípade od zamestnanca škodu je neobvyklé“, považuje žalobca za prejav nerovnakého prístupu k účastníkom konania (od 01. 07. 2016 stranám - poznámka odvolacieho súdu). dáva zamestnávateľovi možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody, pokiaľ mu vznikne (§ 78 ods. 2 Zákonníka práce). V dôsledku konania žalovanej mu vznikla škoda, pretože žalovanú zastupovali zamestnankyne (L. Macková, Y. J. a L. L.), ktorým bol nútený vyplácať prémie a odmeny za prácu nadčas. Podrobné vyčíslenie jeho nároku na náhradu škody bolo zaslané súdu prvej inštancie, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, nevyvrátil resp. nespochybnil ním uplatnený nárok. Rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie ohľadne zamietnutia ním uplatneného nároku na náhradu škody. Vyčíslená škoda je rozdielom medzi tým, čo by musel platiť za výkon práce žalovanej a tým, čo musel zaplatiť navyše. Podľa jeho názoru je výrok rozsudku prvoinštančného súdu o náhrade trov konania nespravodlivý. Poukázal na to, že sa so žalovanou pokúšal dohodnúť mimosúdne, čo žalovaná odmietla, preto svojím konaním zapríčinila vznik súdneho sporu. Žalobu podal z dôvodu, aby žalovanej nemusel platiť náhradu mzdy viažucu sa k neopodstatnenému a neplatnému úkonu okamžitého skončenia pracovného

pomeru. Mal za to, že podstatným v tomto spore bolo práve určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Časť žaloby ohľadne náhrady škody sa javí skôr ako súvisiaca záležitosť, nemajúca význam z hľadiska úspešnosti strany.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdiť. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že trvá na svojej písomnej argumentácii ohľadne neexistencii predpokladov pre vznik škody na strane zamestnávateľa. Tým, že nenastúpila do zamestnania, žalobca jej nevyplácal mzdu, preto nemohlo dôjsť ku škode. Z predložených listín nie je možné vyvodiť majetkovú ujmu na strane zamestnávateľa. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať v konaní vznik škody, čo sa nestalo. Ďalej sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie najmä ohľadne nepreukázania výzvy do zamestnania. Čo sa týka príčinnej súvislosti so vznikom škody je potrebné zobrať do úvahy pomer nákladov, ktoré žalobcovi nevznikli z dôvodu nenastúpenia do práce žalovanou a dodatočných výdavkov na zastupovanie (nadčasov) ostatných zamestnankýň, čo je v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 , vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (II. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia.

9. V prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca je rozhodujúce, či zamestnávateľ trvá naďalej na existencii pracovného pomeru alebo nie (§ 78 ods. 1 Zákonníka práce). Ak zamestnanec dal neplatnú výpoveď, alebo neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že trvá na tom, aby ďalej vykonával svoju prácu, pracovný pomer trvá i naďalej. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou je oznámenie zamestnávateľa, že na existencii pracovného pomeru trvá, a to aj v súvislosti s možnými nárokmi zamestnávateľa na náhradu škody. Ak zamestnanec nevyhovie tejto výzve zamestnávateľa, zamestnávateľ môže od neho žiadať náhradu škody, ktorá vznikla odo dňa, keď mu zamestnávateľ oznámil, že trvá na ďalšom vykonávaní práce (§ 78 ods. 2 Zákonníka práce).

10. Povinnosť strany tvrdiť potrebné skutočnosti v civilnom spore sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť neznamená len povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti, ale aj povinnosť objasniť predložené dôkazy (v danom prípade listinné dôkazy). Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe.

11. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 .

12. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií § 191 ods. 1 a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

13. I podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že žalovanej doručil oznámenie, že trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej. Samotné predloženie kópie podacieho lístka o odoslaní oznámenia, že žalobca trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej, nepreukazuje doručenie tohto prejavu vôle žalovanej a nepreukazuje ani to, že sa tento prejav vôle sa dostal do sféry dispozície žalovanej. Pri posudzovaní účinkov doručovania jednostranného právneho úkonu v súdnom konaní musí byť totiž nepochybne preukázané doručenie tohto úkonu a nie je možné vychádzať len z predpokladov dôjdenia tejto zásielky adresátovi jednostranného právneho úkonu na základe odoslania tejto zásielky na pošte. Pokiaľ mienil žalobca preukazovať doručenie oznámenia, že trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej predložením kópie podacieho lístku zo dňa 31. 08. 2016, tento doklad nepreukazuje doručenie tohto oznámenia a nepreukazuje ani skutočnosť, že zásielka sa objektívne dostala do sféry dispozície adresáta, v danom prípade žalovanej. Odvolací súd konštatuje, že žalobca doručenie oznámenia, že trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej, nepreukázal a nepreukázal ani skutočnosť, že táto zásielka sa dostala objektívne do sféry dispozície adresáta (žalovanej). Odvolací súd dodáva, že žalobcom predložené a vyhotovené ,,prepisy“ eventuálnej e-mailovej komunikácie medzi stranami nie sú objektívnymi, vierohodnými listinnými dôkazmi, z ktorých obsahov nevyplýva doručenie oznámenia žalobcu žalovanej, že trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej.

14. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že zo žalobcom predložených výplatných pások zamestnankýň nie je možné ,,vyvodiť, že tieto zamestnankyne vykonávali prácu práve za žalovanú, nemožno vyvodiť, v akom rozsahu túto prácu za žalovanú vykonávali, či konanie tejto práce bolo zo strany týchto zamestnankýň nevyhnutné a v akom rozsahu, či tieto skutočne vykonávali prácu za žalovanú, na akej pracovnej pozícii, a či výplata za prácu nadčas a prémie boli týmto zamestnankyniam v uvedenom období vyplatené v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaná nenastúpila do práce,“ a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku škody ani výšky škody, ktorú mu mala spôsobiť žalovaná v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní nebolo preukázané doručenie oznámenia, že žalobca trval na ďalšom vykonávaní práce žalovanej, pričom doručenie tohto oznámenia bolo nevyhnutným zákonným predpokladom na uplatnenie náhrady škody v zmysle ustanovenia § 78 ods. 2 Zákonníka práce, preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom výroku (II. výrok) ako vecne správny potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok), pretože okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 s prihliadnutím na čiastočný úspech žalobcu (v rozsahu 50%) a žalovanej (v rozsahu 50%) v rovnakom pomere v spore. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak nejde o prípad, v ktorom bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, musí byť náhrada trov konania pomerne rozdelená v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Pri uplatnení viacerých samostatných nárokoch sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R 28/1970). To znamená, že otázku úspechu a neúspechu tej-ktorej strany treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. Odvolací súd dodáva, že formulácia žalobného petitu bola výsostne v dispozícii žalobcu v pozícii ,,dominus litis,“a teda jedine od žalobcu záviselo, aké nároky si voči žalovanej v žalobe uplatní, resp. aké procesné úkony počas súdneho konania v rámci svojho dispozičného oprávnenia ohľadne ním žalobou uplatnených nárokov vykoná.

16. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (I., IV. výrok) zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 .

17. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .