Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-282-2016.pdf
PDF · 124.41 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TO-4C/282/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Topoľčany samosudcom Mariánom Mokošom v právnej veci žalobkyne: L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., I. XXX/X, zastúpená Občianske združenie OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o neplatnosť právneho úkonu, ochranu práv spotrebiteľa a iné , takto
rozhodol:
Súd konanie v časti nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 4.105,28 eura zastavuje. V časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 434 eur súd žalobu zamieta. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1./ Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že úver zo zmluvy č. 205300023 zo dňa 19.08.2009 a zo zmluvy č. 205300061 zo dňa 26.10.2009 je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že v úverových zmluvách neboli všetky náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň sú zmluvy o úvere neplatné s poukazom na ustanovenie § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Okrem toho sa domáhala od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.909,20 eura v prípade zmluvy zo dňa 19.08.2009 a vo výške 2.196,08 eura v prípade zmluvy zo dňa 26.10.2009 z dôvodu, že na základe týchto zmlúv o úvere zaplatila žalovanej podľa prvej zmluvy sumu 2.409,20 eura a podľa druhej zmluvy sumu 2.546,08 eura, ale keďže úver je bezúročný a bez poplatkov, tak jej povinnosťou bolo vrátiť iba sumu 500 eur pri prvej zmluve a sumu 350 eur pri druhej zmluve a teda zvyšok, ktorý zaplatila predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Zároveň sa domáhala zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že na úvere preplatila viac ako je uvedené v úverovej zmluve a zo strany žalovanej bol porušený zákon na ochranu spotrebiteľa a jej konanie vykazuje nekalé praktiky. V priebehu konania žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti určenia, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov ako aj v časti určenia neplatnosti úverových zmlúv.
2./ Rozsudkom č.k. 4C/282/2016 - 113 zo dňa 29.09.2017 tunajší súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni zaplatiť sumu 4.105,28 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 434 eur a zároveň v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 566 eur žalobu zamietol a v časti určenia, že úvery zo zmlúv č. 205300023 zo dňa 19.08.2009 a č. 205300061 zo dňa 26.10.2009 sú bezúročné a bez poplatkov a v časti určenia neplatnosti uvedených zmlúv o úvere konanie zastavil. Žalovanú zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume 272 eur na účet tunajšieho súdu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.
3./ Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že sporové strany dňa 19.08.2009 uzavreli zmluvu o úvere č. 205300023, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 500 eur a žalobkyňa sa zaviazala okrem úveru zaplatiť aj poplatok vo výške 344 eur a to v 6-tich mesačných splátkach po 139 eur počnúc dňom 20.09.2009. V zmluve o úvere je žalobkyňa označená menom, priezviskom a bydliskom a zároveň aj miestom podnikania a IČO a ako účel poskytnutia úveru je vyznačené, že tento sa poskytuje na výkon podnikania. Keďže žalobkyňa úver riadne nesplácala, tak žalovaná podala na rozhodcovskom súde dňa 30.06.2010 návrh na začatie rozhodcovského konania, ku ktorému pripojila zmenku vystavenú žalobkyňou dňa 19.08.2009 na sumu 692,63 eura spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne od 06.04.2010. Na základe tejto zmenky a predloženej zmluvy o úvere Stály rozhodcovský súd vydal dňa 07.09.2010 rozsudok, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej sumu 692,63 eura so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 692,63 eura od 06.04.2010 do zaplatenia ako aj zákonným úrokom vo výške 6% ročne z tej istej sumy od 15.06.2010 do zaplatenia a zároveň nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 246,53 eura. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným dňa 27.09.2010. Žalobkyňa splátkami v období od 22.09.2009 do 06.07.2012 zaplatila na úvere č. 205300023 spolu sumu 2.727,20 eura, avšak žalovaná na žiadosť žalobkyne ohľadom vyčíslenia sumy, ktorú zaplatila na úvere jej listom zo dňa 14.07.2016 (č.l. 14) oznámila, že tento úver bol splatený dňa 06.07.2012 v celkovej výške 2.409,20 eura.
4./ Zároveň sporové strany dňa 26.10.2009 uzavreli zmluvu o úvere č. 205300061, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 350 eur a žalobkyňa sa zaviazala okrem úveru zaplatiť aj poplatok vo výške 346 eur a to v 12-tich mesačných splátkach po 58 eur počnúc dňom 20.11.2009. V zmluve o úvere je žalobkyňa označená menom, priezviskom a bydliskom a zároveň aj miestom podnikania a IČO a ako účel poskytnutia úveru je vyznačené, že tento sa poskytuje na výkon podnikania. Keďže žalobkyňa úver riadne nesplácala, tak žalovaná podala na rozhodcovskom súde dňa 20.09.2010 návrh na začatie rozhodcovského konania, ku ktorému pripojila zmenku vystavenú žalobkyňou dňa 26.10.2009 na sumu 768,53 eura spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne od 04.06.2010. Na základe tejto zmenky a predloženej zmluvy o úvere Stály rozhodcovský súd vydal dňa 23.11.2010 rozsudok, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej sumu 768,53 eura so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 768,53 eura od 04.06.2010 do zaplatenia ako aj zákonným úrokom vo výške 6% ročne z tej istej sumy od 06.09.2010 do zaplatenia a zároveň nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 255,16 eura. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným dňa 13.12.2010. Žalobkyňa splátkami v období od 27.11.2009 do 03.07.2012 zaplatila na úvere č. 205300061 spolu sumu 2.662,08 eura, avšak žalovaná na žiadosť žalobkyne ohľadom vyčíslenia sumy, ktorú zaplatila na úvere jej listom zo dňa 14.07.2016 (č.l. 14) oznámila, že tento úver bol splatený dňa 03.07.2012 v celkovej výške 2.546,08 eura.
5./ Súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný. Potvrdil, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmlúv o úvere podnikala, zmluvy podpisovala v jej podnikateľských priestoroch, predložila daňové doklady, na základe ktorých skutočností obchodný zástupca žalovanej vyplnil úverovú zmluvu s účelom poskytnutia úveru na podnikanie. Žalobkyňa však nežiadala úvery na podnikateľské účely, obchodný zástupca viackrát zopakoval, že ide o spotrebiteľský úver. Úvery boli poskytnuté vo výške, uvedenej v zmluvách, použila ich pre potreby rodiny. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvy ako zmluvy spotrebiteľské, na ktorom závere nemení nič skutočnosť, že účel úveru je uvedený „na podnikanie“. Aj samotná výška úverov v oboch prípadoch nasvedčuje tomu, že nejde o úvery na podnikanie, ale na uspokojenie najnutnejších bežných potrieb spotrebiteľa a jeho rodiny, sumy 500 a 350 eur nemôžu žiadnym zásadným spôsobom ovplyvniť podnikateľskú činnosť dlžníka. Pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší a preto súd musel dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon podnikania, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluvách súdu preukázaný nebol, vychádzal z toho, že uvedené úvery boli poskytnuté na súkromné účely. Následne súd prvej inštancie podrobil prieskumnej činnosti predmetné zmluvy o úvere z hľadiska obsahu podstatných náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase ich uzatvárania. Dospel k záveru, že v oboch zmluvách chýbajú základné náležitosti, a to konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, ročná úroková sadzba, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) a priemerná hodnota RPMN. V dôsledku absencie týchto náležitostí je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanej sumy 500 a 350 eur. Pri úvere vo výške 500 eur žalobkyňa zaplatila celkom sumu 2 727,20 eura, ako vyplýva z prehľadu splátok žalovaným s tým, že prvá splátka bola zaplatená dňa 22. 09. 2009 a posledná dňa 06. 07. 2012. Rozdiel predstavuje suma 2 227,20 eura. V prípade druhej úverovej zmluvy, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 350 eur, žalobkyňa zaplatila sumu 2 662,08 eura, posledná splátka bola zaplatená dňa 03. 07. 2012. Rozdiel predstavuje suma 2 312,08 eura.
6./ Žalovaná vzniesla námietku premlčania a súd posudzujúc uvedenú námietku premlčania dospel k záveru, že nie je dôvodná a nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je oprávnený. Subjektívna premlčacia doba pri vydaní bezdôvodného obohatenia je dvojročná a začína plynúť dňom, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Objektívna premlčacia lehota je v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia 10 ročná a začína plynúť okamihom poskytnutia plnenia. Súd vyhodnotil konanie žalovanej za úmyselné konanie s cieľom obohatiť sa na úkor dlžníka; konala vedome, i keď pri jej podnikateľskej činnosti musela mať vedomosť o tom, aké náležitosti zmluva o úvere musí obsahovať. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp.zn. II.ÚS/90/2017 zo dňa 09. 02 .2017 a uznesenie sp.zn. III.ÚS 534/2015 zo dňa 27. 10. 2015), s tým, že napriek uloženým sankciám žalovaná preukázateľne po dobu niekoľko rokov uzatvárala spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli v rozpore so zákonom. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 3Sžo 39/2014 zo dňa 01. 07. 2015 tiež konštatoval, že so žalovanou boli vedené viaceré správne konania, z ktorých bol vyvodený zodpovednostný postih z dôvodu, že zo strany žalovanej dochádza opakovane k nerešpektovaniu ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom žalovaná sa snaží zbaviť zodpovednosti za porušenie zákonnej povinnosti poukázaním na postih v predchádzajúcich prípadoch. Dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu a teda objektívna premlčacia doba je v tomto prípade 10 ročná, ktorá pri prvom úvere začala plynúť zaplatením sumy 500 eur, t.j. od 06.07.2012 a uplynie dňom 06.07.2022. V prípade druhého úveru objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 03.07.2012 a mala by skončiť dňom 03.07.2022. Subjektívna premlčacia lehota začala žalobkyni plynúť v lete 2016 a dňa 09.12.2016 jej Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo, že poskytnuté úvery sú bezúročné a bez poplatkov a že sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 07. 12. 2016, bola podaná včas. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumu 4 105,28 eura.
7./ Zároveň súd priznal žalobkyni i nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 434 eur z dôvodu, že pri prvom úvere si žalobkyňa uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia iba v sume 1 909,20 eura, keďže žalovaná nepravdivo uviedla, že na tomto úvere zaplatila sumu 2 409,20 eura. V skutočnosti zaplatila žalobkyňa na tomto úvere sumu 2 727,20 eura, čo v jej neprospech predstavuje rozdiel vo výške 318 eur, o zaplatenie ktorého mohla v rámci vydania bezdôvodného obohatenia ešte požiadať. Pri druhej úverovej zmluve bol poskytnutý úver vo výške 350 eur, celkovo zaplatila 2 662,08 eura, bezdôvodné obohatenie žalovanej predstavovalo sumu 2 312,08 eura. Žalovaná však uviedla, že na úvere bolo zaplatené celkom 2 546,08 eura. Žalobkyňa si uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2 196,08 eura, čo v jej neprospech predstavuje rozdiel vo výške 116 eur, o zaplatenie ktorého mohla v rámci vydania bezdôvodného obohatenia požiadať. Súčet sumy 318 a 116 eur predstavuje spolu 434 eur, o ktorú sumu bola v dôsledku nepravdivého potvrdenia žalovanej žalobkyňa ukrátená a preto jej súd prvej inštancie priznal primerané finančné zadosťučinenie. Vo zvyšnej časti (nárok si uplatnila v sume 1 000 eur), súd nárok na finančné zadosťučinenie zamietol.
8./ Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Nitre uznesením sp.zn. 25Co/391/2017 - 144 zo dňa 27.08.2018 zrušil rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu a v časti trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovanej a konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou interpretáciou danej veci súdom prvej inštancie v časti, v ktorej aplikoval na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej žalobkyni desaťročnú premlčaciu lehotu a nestotožnil sa ani s určením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
9./ V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia, dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, a to otázka začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia, treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Táto (subjektívna) vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia a to, kto sa na jeho úkor obohatil. V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na už ustálenú súdnu prax, z ktorej vyplýva, že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolnosti, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 67/2011). Z uvedeného vyplýva nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo skutočnosti, kedy sa o tom dozvedela, najneskôr však odo dňa, kedy sa z listu Ministerstva spravodlivosti SR dozvedela o možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa s týmto záverom nestotožnil. Pri aplikácii ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanej, ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že zaplatením jednotlivých splátok začína u každej plynúť premlčacia lehota, najneskôr však zaplatením poslednej splátky. Navyše za situácie, že predmetné zmluvy o úvere, boli uzavreté dňa 19. 08. 2009 a dňa 26. 10. 2009, žalobkyňa tieto zmluvy podpísala, pričom skutočnosť, že má zaplatiť v jednotlivých úveroch sumu istiny vždy zvýšenú o odplatu, takmer v rovnakej výške, ako istina, ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, jej bola známa (musela jej byť známa), už v čase podpisu, t.j. uzavretia predmetných úverových zmlúv. V tejto súvislosti odvolací súd iba poukazuje na skutočnosť, že splatnosť jednotlivých úverov bola v zmluve dohodnutá, pričom v prvej zmluve (úver vo výške 500 eur), mala sumu 834 eur zaplatiť v šiestich mesačných splátkach po 139 eur, počnúc dňom 20. 09. 2009, v skutočnosti poslednú splátku zaplatila dňa 06. 07. 2012, od ktorého dňa začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota a uplynula dňa 06. 07. 2014. V prípade druhej úverovej zmluvy (úver vo výške 350 eur), mala sumu 696 eur zaplatiť v 12 mesačných splátkach po 58 eur počnúc dňom 20. 11. 2009, v skutočnosti zaplatila poslednú splátku dňa 03. 07. 2012, dvojročná premlčacia subjektívna lehota uplynula dňa 03. 07. 2014. Ak teda žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na súde až dňa 07. 12. 2016, uplatnila si ho po uplynutí dvojročnej ale aj trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.
10./ Prípadné ospravedlňovanie žalobkyne, že o bezdôvodnom obohatení žalovanej sa dozvedela až z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 09. 12. 2016, je účelové a zavádzajúce. Na prvý pohľad, a to aj osobe nie práva znalej, musí byť zrejmé neúmerné navýšenie žalovanou poskytnutého úveru vo forme odplaty, keď v jednotlivých úveroch táto výška dosahovala takmer výšku istiny. Už v čase uzavretia úverových zmlúv zákon o spotrebiteľských úveroch a aj Občiansky zákonník, upravovali taxatívne podmienky, ktoré úverová zmluva musí obsahovať. Aj keď žalobkyňa nemá právnické vzdelanie, pri riadnej starostlivosti o svoje práva a pri minimálnej právnej vedomosti o spotrebiteľských právach, by už pri podpisovaní zmluvy musela si byť vedomá, čoho si zrejme aj bola, že zmluva tieto údaje neobsahuje a stotožnila sa s tým, že zaplatí žalovanej sumy navýšené o poplatky takmer vo výške istiny. Žalobkyňa bezpochyby dňom poslednej splátky úveru mala k dispozícii všetky listinné podklady a všetky údaje, ktoré jej umožňovali podať žalobu na súd o vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej, už v tento deň, resp. v dvojročnej premlčacej lehote.
11./ Ďalej sa odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zaoberal aplikáciou 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty, pričom uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovanej ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie a tento záver odvodil len z okolností, že žalovaná aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov už dlhšiu dobu, a pokiaľ pri uzavieraní úverových zmlúv obchádzala zákonnú povinnosť zakotvenú v zákone a ustálil, že jeho konanie je úmyselným konaním smerujúcim k získaniu bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, je takýto záver nesprávny a aj predčasný. Z predložených zmlúv o úvere je nepochybné, že strany sporu uzavreli zmluvy označené ako zmluvy o úvere a je nepochybné, že žalovaná chcela získať odplatu vo forme paušálneho poplatku, avšak táto skutočnosť sama o sebe nedokazuje úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na dlhšiu dobu, ktorá uplynula od uzavretia jednotlivých úverových zmlúv, keď v rokoch 2009 nebola taká ustálená judikatúra v spotrebiteľských vzťahoch, ako je v súčasnej dobe. Už z tejto okolnosti vyplýva, že žalobkyňa vedela, resp. musela vedieť, aké zmluvy a s akými podmienkami uzatvára, a to už v čase ich podpisu. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by v čase uzavretia úverových zmlúv existoval úmysel žalovanej, a že tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie na prejednávanú vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, pričom sa jedná o objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.
12./ Zároveň odvolací súd dodal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku s námietkou žalovanej o prekážke rozhodnutej veci spočívajúcej v rozhodcovských rozsudkoch. Za situácie, že v danej veci a v danom prípade už boli vydané rozhodcovské rozsudky, je nevyhnutné, aby súd prvej inštancie sa námietkou prekážky rozhodnutej veci, zaoberal a neakceptovanie týchto rozsudkov riadne vo svojom rozhodnutí zdôvodnil. V tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie pre neuvedenie žiadnych dôvodov, nepreskúmateľný.
13./ V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude opätovne zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovanou, vyzve žalobkyňu na predloženie dôkazov na preukázanie možnosti aplikácie uplatnenia desaťročnej premlčacej lehoty v zmysle vyššie uvedeného záveru odvolacieho súdu, vykoná aj ďalšie dôkazy, potrebné pre rozhodnutie v danej veci, za situácie, že opätovne vyhodnotí predmetné zmluvy ako zmluvy spotrebiteľské. V tejto súvislosti odvolací súd iba poukazuje na vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní dňa 07. 04. 2017, kedy jednoznačne uviedla, že za peniaze, ktoré získala na základe úverových zmlúv, zakúpila do jej prevádzky, kde podnikala kreslá a nábytok. Ani s týmto tvrdením žalobkyne sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal a bez ďalšieho zmluvy o úvere vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské. Súd prvej inštancie sa vyporiada i s námietkou odvolateľa o prekážke veci rozhodnutej, ktorú má tvoriť rozhodcovský rozsudok. Zároveň sa bude zaoberať aj ďalšími dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní žalovanej.
14./ Po vrátení veci žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08.10.2018 (č.l. 162) uviedla, že sa stotožňuje so skutkovým ako aj právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a trvala na tom, že žalovaná mala vedomosť o tom, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. a teda bezdôvodne sa obohatila na jej úkor a to úmyselne. Žalovaná bezdôvodne obohatenie získať chcela, keďže za tým účelom ju aj zažalovala na rozhodcovskom súde, čo bol prejav jasného úmyslu bezdôvodné obohatenie získať a preto je potrebné aplikovať na vec 10 ročnú premlčaciu lehotu. Na pojednávaní dňa 23.11.2018 žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6MCdo/9/2012 a pokiaľ žalovaná tvrdí, že úver bol poskytnutý na podnikanie, tak by to mala preukázať. Rozhodcovské rozsudky nemôžu byť platné, pretože žalovaná si pri podpise zmluvy musela byť vedomá, že koná v rozpore so zákonom. Ohľadom uplatnenia l0 ročnej premlčacej lehoty nemala žalobkyňa ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ale poukázala na viaceré rozhodnutia NS SR ako aj krajských súdov. V súvislosti so svojou výpoveďou na pojednávaní dňa 07.04.2017 uviedla žalobkyňa, že podnikala od 01.11.2007 a teda v čase uzatvárania úverových zmlúv už mala prevádzku úplne zariadenú.
Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa ods. 2, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej / § 101 až § 110 /. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
15./ Na základe predchádzajúceho ako aj doplneného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvodná a pre prekážku veci rozhodnutej je potrebné v tejto časti konanie zastaviť a zároveň žaloba nie je dôvodná ani v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia a preto je potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť.
16./ S poukazom na záväzné stanovisko súdu druhej inštancie v jeho zrušujúcom uznesení bolo v prvom rade potrebné vyriešiť otázku charakteru úverových zmlúv č. 205300061 a č. 205300023 uzavretých sporovými stranami podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorých žalobkyňa vystupuje v pozícii dlžníka ako podnikateľský subjekt (bola riadne označená obchodným menom, miestom podnikania a IČOm) s tým, že úver jej veriteľ poskytuje na výkon podnikania. Žalobkyňa uvedenú skutočnosť aj potvrdila vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.04.2017, kde uviedla, že pred uzavretím zmlúv predložila daňové doklady a výpis zo živnostenského registra, na základe ktorých potom obchodný zástupca žalovanej vypisoval obe úverové zmluvy a za peniaze získané na základe úverových zmlúv si zakúpila kreslá a nábytok do prevádzky, kde podnikala. Na ďalšom pojednávaní dňa 08.09.2017 sa síce snažila opraviť svoju výpoveď s tvrdením, že na predchádzajúcom pojednávaní bola nervózna a vystresovaná, pričom úvery nežiadala na podnikateľské účely a obchodný zástupca žalovanej jej viackrát zopakoval, že ide o spotrebiteľský úver a taktiež nebola upozornená, na aký účel môže peniaze použiť a preto ich použila pre potreby rodiny, avšak žalobkyňa tento zjavný rozpor vo výpovediach neodstránila a vieryhodne nevysvetlila a preto sa súd musel vysporiadať s týmito jej protichodnými tvrdeniami. Podľa názoru súdu žalobkyňa na prvom pojednávaní dňa 07.04.2017 vypovedala spontánne o okolnostiach uzavretia úverových zmlúv, pretože nemohla byť vystresovaná napríklad prítomnosťou zástupcu protistrany, ktorá sa pojednávania nezúčastnila a vypovedala za prítomnosti svojej zástupkyne, ktorá prípadné nejasnosti alebo nesúlad vo výpovedi žalobkyne mohla odstrániť doplňujúcimi otázkami pre žalobkyňu a preto súd uvedenú výpoveď žalobkyne zobral do úvahy pri posudzovaní charakteru úverových zmlúv a vychádzajúc z obsahu týchto zmlúv ako aj z definície spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. a z definície zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona dospel k záveru, že zmluvy nie sú zmluvami spotrebiteľskými, i keď z rozhodovacej praxe je súdu známe, že zástupcovia žalovanej v mnohých prípadoch pri uzatváraní úverových zmlúv vyznačovali ako účel úveru výkon zamestnania, povolania alebo podnikania napriek tomu, že dlžníci úver na takéto účely nechceli, ale v tomto prípade samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že úver použila na zariadenie svojej prevádzky, teda na podnikateľský účel. Žalobkyňa nepredložila súdu žiaden iný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné poskytnuté úvery považovať za spotrebiteľské a vykonanie žiadneho dôkazu za týmto účelom ani nenavrhla. Spotrebiteľský právny vzťah môže podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. vzniknúť zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou medzi veriteľom a spotrebiteľom, pričom podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Na základe uvedeného však žalobkyňu nie je možné považovať za spotrebiteľa a zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobkyňou a žalovanou nie je možné hodnotiť ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
17./ Po ustálení názoru súdu, že posudzované zmluvy o úvere nie sú zmluvami spotrebiteľskými, musel sa súd zaoberať námietkou žalovanej o prekážke veci rozhodnutej. Podľa § 230 CSP v prípade, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova a táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne a tiež inak (R15/2010). Ak by sa teda začalo konanie o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ktorá sa týka tých istých strán sporu a toho istého predmetu konania, súd takéto konanie podľa § 161 ods. 2 CSP s poukazom na § 230 CSP zastaví. O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán už skončeného konania. Za tú istú vec treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. Podmienky totožnosti strán sporu a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne. V rozhodcovských konaniach právoplatne skončených pred podaním žaloby žalobkyne na súd si žalovaná uplatnila svoje pohľadávky vyplývajúce z úverových zmlúv č. 205300023 a č. 205300061 proti žalobkyni. V týchto konaniach sp.zn. SR10894/10 a sp.zn. SR07736/10 vedených pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava boli ich účastníkmi tie isté subjekty ako v tomto súdnom konaní, i keď v opačnom procesnom postavení (žalobkyňa bola v postavení žalovanej), čím je daná totožnosť strán sporu a v rozhodcovských konaniach boli predmetom sporu pohľadávky žalobcu (Pohotovosť s.r.o.) z titulu zmlúv o úvere č. 205300061 a č. 205300023 a zmeniek podpísaných žalovanou na základe týchto úverových zmlúv, pričom rozhodcovský súd sa v odôvodnení svojich rozsudkov podrobne zaoberal aj hlavným kauzálnym právnym vzťahom teda zmluvami o úvere a ich posúdením z hľadiska spotrebiteľského práva, čím je daná totožnosť predmetu konania a keďže tieto podmienky sú splnené súčasne, rozhodcovské rozsudky v konaniach sp.zn. SR10894/10 a SR07736/10 tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 230 CSP, pretože taká vec, o ktorej sa právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova a preto súd podľa § 161 ods. 2 CSP konanie v časti nároku žalobkyne o zaplatenie sumy 4.105,28 eura zastavil. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa mala možnosť už v rozhodcovských konaniach uplatniť svoje námietky týkajúce sa charakteru úverových zmlúv s tvrdením, že ide o zmluvy spotrebiteľské, avšak v rozhodcovských konaniach bola žalobkyňa pasívna a ani neskôr si v súdnom konaní neuplatnila prípadný nárok na zrušenie týchto rozhodcovských rozsudkov.
18./ Pokiaľ by aj súd bol opačného názoru a zmluvy o úvere by vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské a následne by rozhodcovské rozsudky považoval za nulitné pre absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa § 39 a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. by rozhodcovské rozsudky nepovažoval za prekážku veci rozhodnutej, tak by sa musel zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovanou a žalobkyňa by musela predložiť dôkazy na preukázanie možnosti aplikácie uplatnenia objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty. Žalobkyňa však žiadne dôkazy v tomto smere neprodukovala a iba všeobecne poukázala na rozhodnutia NS SR a krajských súdov, pričom súd druhej inštancie vo svojom zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie, nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jej vedomosť, že viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovanej bezdôvodne sa obohacovať je potrebné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaná ako úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedela, alebo aspoň bola uzrozumená s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníka. Vzhľadom na uvedené súd nemal za preukázané úmyselné konanie žalovanej a teda by nemohol aplikovať uplatnenie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu by v prípade posúdenia námietky premlčania musel na prejednávanú vec aplikovať ustanovenie § 107 ods. 2 OZ, podľa ktorého najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, pričom sa jedná o objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. S poukazom na stanovisko súdu druhej inštancie v bodoch 11.1. a 11.2. odôvodnenia jeho zrušujúceho uznesenia by potom bolo nutné dospieť k záveru, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na súde až po uplynutí subjektívnej dvojročnej ale aj objektívnej trojročnej premlčacej lehoty , pričom na úspešné uplatnenie námietky premlčania postačí, ak uplynula aspoň jedna z premlčacích lehôt.
19./ Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 434 eur, tak tento súd s poukazom na ustanovenia § 1, § 2 písm. a/ a § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa považoval za nedôvodný a v celom rozsahu žalobu v tejto časti zamietol, nakoľko uvedený zákon upravuje práva spotrebiteľov, pričom spotrebiteľ je v tomto zákone definovaný ako fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, avšak žalobkyňa v právnom vzťahu založenom so žalovanou na základe posudzovaných zmlúv o úvere nie je spotrebiteľom, keďže v tomto právnom vzťahu vystupovala v pozícii podnikateľa - živnostníka a úver jej bol poskytnutý na účel podnikania a preto jej ani nemôže byť poskytnutá ochrana podľa zákona č. 250/2007 Z.z., ktorú si môže uplatniť na súde podľa § 3 ods. 5 tohto zákona iba spotrebiteľ a primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať iba spotrebiteľovi v prípade preukázania, že boli porušené jeho práva ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi. Z uvedených dôvodov nárok žalobkyne na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné považovať za dôvodný a preto súd žalobu v tejto časti zamietol. Žalobkyňa sa v rámci uplatňovania tohto nároku ani žiadnym spôsobom nepokúšala preukazovať aké práva na jej strane boli porušené a svoj nárok odôvodnila iba tým, že úvery viacnásobne preplatila s poukazom na nekalé praktiky zo strany žalovanej.
20./ O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd Topoľčany. Podľa §-u 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutie smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).