Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-37-2018.pdf
PDF · 100.6 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/37/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: TELERVIS PLUS a.s., Bratislava, Staré Grúnty 7, IČO: 35 717 769, zastúpenej advokátom: JUDr. Alan Strelák, Bratislava, Na vŕšku 12, proti žalovaným: 1/ C. V., nar. XX. I. XXXX, bytom D., G. XXX/XX, 2/ E. V., nar. XX. I. XXXX, bytom D., L. D. XXXX/X, o 1.365 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 13. decembra 2017 č. k. 3C/257/2014-85 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne zastavil konanie o sumu 132 eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 132, § 191, § 470 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 261 ods. 6 písm. d/, § 497 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 7 ods. 1, 2, § 9, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uzavretou medzi stranami konania 28. februára 2013, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 1.000 eur, ktorí sa ho zaviazali riadne a včas splácať trinástimi mesačnými splátkami. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní sa nezhodli na výške sumy, ktorú im žalobkyňa poskytla (žalovaný uviedol sumu približne 500 eur a žalovaná 300 eur). Keďže žalovaní popreli, že od žalobkyne obdržali finančné prostriedky do výšky 1.000 eur, žalobkyňa nepreukázala, že záväzok zo zmluvy o úvere do výšky 1.000 eur splnila (neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno). V dôsledku toho bola žaloba v časti týkajúcej sa sumy 989,14 eur, predstavujúcej podľa žalobkyne neuhradené finančné prostriedky, zamietnutá. Záväzok žalovaných zanikol splnením do výšky 10,89 eur. Súd prvej inštancie právo žalobkyne na vyhlásenie predčasnej splatnosti pohľadávky podľa § 53 ods. 9 O. z. neuznal z dôvodu, že v konaní bolo preukázané (výpoveďou žalovanej 1/), že žalovaní požadovali úver za účelom splatenia predchádzajúceho úveru, ktorý im poskytla žalobkyňa. Žalobkyňa však nekonala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZoSÚ. Žalovaná so žalovaným mali u žalobkyne viacero dlhov, pričom posledný úver mal slúžiť na splatenie predchádzajúceho úveru. Sociálno-ekonomická situácia žalovanej pri príjme 400 eur mesačne, vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu, potreby uhrádzať náklady na bývanie, nemohla byť vyhodnotená pri ďalších splátkach vo výške 136,50 eur za dostatočnú pre to, aby dokázala dlžníčka splácať úver vo výške uvedenej v zmluve riadne a včas. Následkom
zanedbania povinnosti žalobkyne konať s odbornou starostlivosťou pred poskytnutím úveru, je strata práva veriteľa na vyhlásenie predčasnej, prípadne mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Na súde možno žalovať iba splatný záväzok, avšak žalobkyňa žalovala nesplatnú pohľadávku. Predmetná zmluva o úvere neobsahovala termín konečnej splatnosti úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere súd prvej inštancie preto označil za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ. Odplatu pri spotrebiteľskej úverovej zmluve nepoznajú predpisy občianskoprávne, ako ani ObZ. Pokiaľ žalobkyňa do zmluvy o úvere uviedla nárok na odplatu, ide o právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom podľa § 39 O. z.. Keďže žalovaným zostalo právo plniť v splátkach, nemohli sa dostať do omeškania s platením peňažného záväzku a preto žaloba bola zamietnutá aj v časti úroku z omeškania. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Z dôvodu, že žalovaní boli úspešní, súd prvej inštancie im priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe. Odvolanie odôvodnila existenciou vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako i tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa sa nestotožnila s tým, že pri zamietnutí žaloby súd vychádzal z dôkazu vykonaného výsluchom žalovanej, ktorá tvrdila, že od žalobkyne prevzala sumu 300 eur. Žalovaný 1/ vo svojej výpovedi uviedol, že časť poskytnutých finančných prostriedkov bola použitá na doplatenie, resp. refinancovanie predchádzajúceho úveru. Žalovaní boli tak informovaní, že časťou finančných prostriedkov bude uhradený dlh zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120122036, ktorý bol dňa 28. februára 2013 predčasne doplatený. Predmetné refinancovanie je potrebné chápať ako poskytnutie časti spotrebiteľského úveru, pretože žalovaní svojou dispozíciou i zámerom uhradili predchádzajúci úver a zostávajúcu časť obdržali v hotovosti. Žalobkyňa predložila prehľad úhrad na Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120122026. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaní podpisom zmluvy potvrdili prevzatie hotovosti z predmetného úveru. Je preto nutné ustáliť, že žalovaným bol poskytnutý úver v celkovej výške 1.000 eur (refinancovanie a prevzatie sumy približne 500 eur). Tvrdenie žalovaného by pritom zodpovedalo jednotlivým úhradám na predchádzajúci záväzkový vzťah (443,51 eur), ako i vyplateniu sumy 556,49 eur, teda zostávajúcej časti poskytnutého úveru. Žalovaní po odovzdaní tejto sumy vykonali dňa 28. februára 2013 úhradu prvej splátky na Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120130839. Žalobkyňa namietala i záver súdu prvej inštancie o nepostupovaní s odbornou starostlivosťou. Žalovaní v čase uzavretia zmluvy bývali u rodičov žalovaného 1/, mali len nepatrné výdavky na domácnosť. Do bonity boli zahrnutí obidvaja žalovaní, ktorí sa podieľali na nákladoch a vyživovacej povinnosti, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil neodborný postup len voči žalovanej 1/. Refinancovaný úver nebol v omeškaní a bol uhradený predčasne, teda neprišlo k zdvojeniu úverového zaťaženia množstvom poskytnutých úverov. Uvedený záver súdu prvej inštancie je preto nepreskúmateľný a nedostatočne zdôvodnený. Vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný. Taktiež nevyhovuje požiadavke čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorá stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť zmluvy nepozná a nezakotvuje. Podľa názoru Súdneho dvora Európskej únie členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48 neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (C-602/10). Z dôvodu, že požiadavka stanovená v smernici neurčila povinnosť uvádzať údaj o konečnej splatnosti úveru, vnútroštátna právna úprava by nemala vyžadovať takýto údaj v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Napriek tomu žalobkyňa termín konečnej splatnosti uviedla, pretože i Súdny dvor Európskej únie stanovil, že stačí uviesť podmienky umožňujúce spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Home Credit c/a Klára Bíróová C-42/15, ako i rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/795/2014. Vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Smernica v čl. 10 ods. 2 písm. h/ vyžadovala, aby v zmluve o úvere poskytovateľ uviedol výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom členské štáty nesmú zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení uvedenej smernice. Nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok s odkazom na konkrétny dátum. Žalobkyňa poukázala aj na bod 17 Informácií odboru ochrany finančného spotrebiteľa Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017. Zdôraznila závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, a to bod 52, 53, 54 a 55 odôvodnenia. Zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezodplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať výpis vo forme amortizačnej tabuľky (smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis formou amortizačnej tabuľky). Členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48 neupravuje. V zmysle komunitárneho práva poskytovateľ úveru nemal povinnosť uvádzať v zmluve o úvere členenie splátok na jednotlivé zložky. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie Simmenthal 106/77 vnútroštátny súd, ktorý v rámci svoje právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. S poukazom na názor o priamej aplikácii smernice 2008/48/ES, resp. prednostnej aplikácii tejto smernice pred vnútroštátnym právom, aj v danom prípade sa mala podľa žalobkyne uplatniť norma komunitárneho práva a nie vnútroštátneho práva. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/09 vyjadril názor, že všeobecný súd je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.
3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie predovšetkým na názore, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia o poskytnutí finančných prostriedkov žalovaným 1/, 2/ vo výške 1.000 eur, vychádzajúc z výsluchu žalovanej 1/ o prevzatí sumy 300 eur v hotovosti, na základe zmluvy o úvere. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovaná 1/ vo svojom výsluchu na súdnom pojednávaní dňa 15. novembra 2017 nepoprela tvrdenie žalobkyne o tom, že so žalovaným 2/ brali úver vo výške 1.000 eur na zaplatenie predošlých úverov. Žalovaný 2/ na súdnom pojednávaní 7. augusta 2017 zase potvrdil prevzatie pôžičky so žalovanou 1/, ako i existenciu viacej úverov. Výpovede žalovaných 1/, 2/ sa líšili len vo výške prevzatej sumy v hotovosti (obidvaja si však presný údaj nepamätali, žalovaná 1/ sa domnievala, že obdržala sumu 300 eur a žalovaný 2/ 500 eur). Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnych skutkových zisteniach bola tak dôvodná, keďže žalovaní 1/, 2/ nepopreli uzavretie zmluvy o úvere, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 1.000 eur, použitý na úhradu iného úveru a v zostávajúcej časti formou finančných prostriedkov vyplatených v hotovosti.
6. Žalovaní 1/, 2/ boli poučení (súdom prvej inštancie) o povinnosti pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP).
7. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
8. Pojmami procesný útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia strán v sporovom konaní. Ustanoveniami § 149 až § 154 CSP malo dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania, s cieľom prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia, zakotvenej v ustanovení § 150 CSP pre obidve strany sporu sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Uvedeným spôsobom je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej
a zákonnej koncentrácii v zmysle § 296 CSP, t. j. § 153 a § 154 CSP (porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co 405/2017).
9. S poukazom na vyššie uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou o poskytnutí úveru žalovaným 1/, 2/ vo výške 1.000 eur, nemalo oporu v zistenom skutkovom stave, založenom na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP).
10. Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie mala byť nemožnosť veriteľa privodiť zosplatnenie celého dlhu, z dôvodu, že žalobkyňa nepostupovala s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ a keďže žalovaní nestratili výhodu splátok, môžu podľa názoru súdu prvej inštancie naďalej veriteľovi (žalobkyni) plniť v splátkach.
11. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120130839, uzavretej stranami konania 28. februára 2013, vyplýva dohoda zmluvných strán o splácaní úveru dlžníkmi mesačnými splátkami v počte 13, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka bola splatná (až do úplného zaplatenia) 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy 28. februára 2013, v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (13. decembra 2017) boli všetky dohodnuté splátky už splatné, a to bez ohľadu na jednostranný právny úkon veriteľa, ktorý mal privodiť predčasnú splatnosť splátok (stratu výhody splátok). Podľa § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, preto záver súdu prvej inštancie o žalovaní nesplatnej pohľadávky bol bez právneho významu.
12. Hoci súd prvej inštancie kvalifikoval spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov, s poukazom na absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/, f/ ZoSÚ, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýbalo vyvodenie právnych následkov uvedenej kvalifikácie, predovšetkým vo vzťahu k uplatňovanej dlžnej sume žalobkyňou (ak je úver bezúročný a bez poplatkov, dlžník je povinný splniť svoj záväzok zo zmluvy vo výške nevráteného poskytnutého úveru). V uvedenom smere preto chýbal argumentačný základ, ako i právna úvaha súdu prvej inštancie.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené nesprávne skutkové zistenia a neúplné závery súdu prvej inštancie, napadnuté rozhodnutie postrádalo argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.
14. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016.
16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
17. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).
18. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ani ustanovením § 150 a § 151 CSP, v dôsledku čoho bol postup súdu prvej inštancie v nesúlade s právom strany na spravodlivý proces.
19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu.
21. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti.
22. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať zásadu predvídateľnosti postupu súdu, ako aj prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.).
23. Pri hodnotení použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z preukázaných zmluvných dojednaní strán konania, vrátane splatnosti dohodnutých splátok, ako aj zo správne vyhodnotenej výšky zostatku dlhu žalovaných 1/, 2/, ktorí nepopreli uzavretie zmluvy o úvere vo výške 1.000 eur, ako ani splnenie záväzku zo zmluvy žalobkyňou. V prípade preukázania zákonnej sankcie, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie uvedený dôsledok vyhodnotí s prihliadnutím na zostatok nevráteného úveru žalovanými 1/, 2/.
24. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
25. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
26. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
27. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.