Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/25/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: C. V., G.. XX.X.XXXX, Z. XX/XX, XXX XX P. XX, právne zastúpená: JUDr. Martina Řeřichová PhD., Advokátska kancelária, Mierová č. 2529/87, 066 52 Humenné, IČO: 42 419 646, o zaplatenie 717,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 24. januára 2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, ďalej určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.5.2005, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, je neplatná a napokon žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % podľa § 255 a § 262 ods.1 C.s.p..

2. Súd prvej inštancie právne posúdil vec tak, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva, ktorá je zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a súčasne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v spojení s prechodnými ustanoveniami § 879j Občianskeho zákonníka, aplikujúc na uvedený právny vzťah zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzajúc pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2. Úverová zmluva medzi žalobcom a žalovanou spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže zo samotnej zmluvy vyplýva, že poskytnutý úver nebol účelovo viazaný, teda nie jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal opak. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv pritom platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 25.5.2005 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 365,13 Eur (pôvodne 11.000,- Sk), ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 351,86 (pôvodne 10.600,- Sk) Eur, spolu vo výške 716,99 Eur a to v 12-tich mesačných splátkach po 59,75 Eur (pôvodne 1.800,- Sk), počnúc dňom 25.6.2005. Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. XT/XXX/XXXX zo dňa 04.08.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 26.08.2006, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. V danej právnej veci si uplatňuje žalobca voči žalovanej nárok na náhradu škody a tento nárok

na náhradu škody žalobcu má základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Predmetný právny vzťah je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia, poukážuc na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. XMCdo XX/XX.

4. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, vzhľadom na skutkové okolnosti danej právnej veci, bol súd prvej inštancie toho názoru, že poškodený, t.j. žalobca sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá okamihom, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. V predmetnej trestnej veci podľa vyjadrenia žalobcu podal sám trestné oznámenie na OR PZ Humenné vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona žalovanou, teda je nepochybné, že žalobca už týmto momentom disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. V trestnom konaní, vedenom okresným súdom, bola žalovaná uznaná vinnou z prečinu úverového podvodu a trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2006. Preto najneskôr ku dňu 26.8.2006 žalobca nepochybne mal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu za škodu. Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanej súdnou cestou tak začala najneskôr plynúť dňom 27.8.2006 a uplynula dňa 27.8.2008. V danej právnej veci bola však žaloba podaná až dňa 17.6.2016, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd preto žalobcovi uplatnený nárok z dôvodu jeho premlčania v tomto súdnom konaní nemohol priznať a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

5. Vo vzťahu ku vzájomnému protinávrhu podanom žalovanou, ktorým žiadala, aby súd určil, že zmluva o úvere je neplatná, nakoľko absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti spotrebiteľa, súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený žiaden údaj týkajúci zamestnania, či príjmu. Žalobca nijako nepreukázal záujem o bonitu žalovanej a či žalovaná dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Súd prvej inštancie považoval aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebola civilnoprávna úžera explicitne upravená. Až zákonom č. 106/2014 ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.6.2014, bol novelizovaný Občiansky zákonník, ktorý zaviedol úžeru, a to v ustanovení § 39a, podľa ktorého neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je, vzhľadom na vzájomné plnenie, v hrubom nepomere. Platnosť a účinnosť toho ustanovenia pôsobí aj retroaktívne, ide o nepravú retroaktivitu, keďže ustanovenie pôsobí aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, keď ich vznik a vzniknuté nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

6. Poukážuc na rozhodnutie NS ČR XXCdo/XXXX/XX prihliadol súd prvej inštancie na skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca vôbec neskúmal, či žalovaná pracuje, či má pravidelný príjem zo závislej činnosti, rovnako ako neskúmal jej výdavky. Na základe okolností z vlastnej rozhodovacej činnosti, z ktorej je súdu prvej inštancie známe, že spotrebitelia berú ďalšie úvery, aby splatili predchádzajúce úvery, považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 90% - 100 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne finančnú závislosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu. Aj keď súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých bola žalovaná oboznámená s úverovými podmienkami a sankciami, pre rozhodnutie o neplatnosti úveru je rozhodujúci stav núdze žalovanej a súčasne neprimeraná výška poplatku, nakoľko pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nielen jeho časť. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobca využil ľahkovážnosť a finančnú závislosť žalovanej, čím sa dopustil civilnoprávnej úžery, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o úvere v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi. Preto určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.05.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná.

7. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil názor, že napriek odkazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci R.-XX/XX, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že zmluva o úvere je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, nakoľko žalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej, čím sa dopustil civilno-právnej úžery a zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady škody je už premlčaná.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním dňa 28.2.2018 majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil mu uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na základe vykonaných dôkazov dospel prvoinštančný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolateľ poukázal na okolnosti žalobného návrhu a skutočnosť, že žalovaná súhlasila v zmysle Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, s aplikáciou Obchodného zákonníka na záväzkovo - právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy, na znak čoho ju aj podpísala. Vzhľadom uvedené skutočnosti nie je možné podľa odvolateľa na zmluvu aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších.

10. Ďalej poukázal na to, že jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu je aj spôsobenie škody. V prípade, ak by uvedený znak nebol naplnený žalovaná by nebola uznaná za vinnú. Škodou sa na účely tohto Trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine úverového podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, ktoré žalobca ako poškodený vzhľadom na okolnosti, dojednaný úrok, zákonný úrok z omeškania, zmluvná pokuta, mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť. Žalobca opätovne poukázal na to, že žalovaná neuhradila žalobcovi ani jedinú splátku a žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody, t.j. jeho výšku v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalobca tvrdí, že v trestnom konaní ako aj v civilnom konaní dostatočne preukázal, že v prípade absencie konania žalovanej, ak by neuviedla žalobcu do omylu v otázke splnenia úverových podmienok, by nedošlo k uzavretiu zmluvy, ani k poskytnutiu úveru a ani k vzniku škody v majetkovej sfére žalobcu. Peňažné prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanej titulom zmluvy by žalobca vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mohol poskytnúť inému subjektu, ktorý by svoje záväzky plnil riadne a včas, t. j. žalobca mohol odôvodnene dosiahnuť zisk. Nepochybuje o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj Trestným rozkazom s poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn.: T.. Ú. XXX/XXXX-XX.

11. Žalobca je toho názoru, že tak v civilnom ako aj v trestnom konaní preukázal, že žalovaná naplnila znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a to konkrétne protiprávnym úkonom, keď konanie žalovanej, ktorým úmyselne uviedla žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok poskytnutia úveru a neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy; ďalej majetkovou ujmou na strane žalobcu v zmysle žaloby; príčinnou súvislosťou medzi predpokladmi uvedenými v prvými dvoma bodmi a zavinením -priamym úmyslom žalovanej, ktorý bol preukázaný v trestnom konaní.

12. K premlčaniu odvolateľ uviedol, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade je na plynutie premlčacej doby nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Plynutie objektívnej premlčacej doby nezávisí od žiadnej subjektívnej vedomosti žalobcu a jej začiatok sa viaže na objektívne stanovenú skutočnosť vzniku škody. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je navzájom nezávislý. Podľa odvolateľa niet pochýb o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj Trestným rozkazom, ktorým uznal žalovanú za vinnú zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa ustanovenia § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Aj keď by sa uvedený záväzkovo - právny vzťah zo zmluvy

posudzoval ako spotrebiteľský, v danom prípade, keďže sa žalovaná dopustila prečinu úverového podvodu, súd jej nemôže poskytnúť ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovanej a k neprimeranej ochrane žalovanej podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výkonom práva nie je protiprávne správanie subjektov, aj keď ako právna skutočnosť môže mať za následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že výkon práva musí byť právom aprobovaný. Konanie žalobcu, ktorým sa domáha náhrady škody je napokon v úplnom súlade s právnym poriadkom, pretože v danom prípade nejde o tzv. šikanózny výkon práva, výkon práva bez právneho dôvodu alebo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca za nevyhnutné na stanovenie premlčacej doby aplikovať ustanovenie § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade v prípade aplikácie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, by tento postup bol v rozpore s vyššie uvedeným princípom ochrany nedotknuteľnosti vlastníctva. Úmyselné konanie žalovanej, naplnenie skutkovej podstaty úverového podvodu a jej následné konanie, ignorovanie výziev žalobcu na uhradenie dlžnej sumy a narastanie úrokov z omeškania malo za následok zvyšovanie škody spôsobenej žalobcovi, preto sa nemožno ustáliť na tvrdení, že žalobca sa z trestného rozsudku dozvedel výšku spôsobenej škody, ktorá je jedným z predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Udalosť, z ktorej škoda vznikla, nemožno stotožňovať iba s protiprávnym úkonom či udalosťou vyvolávajúcou škodu, lebo tak by mohla objektívna premlčacia doba začať plynúť skôr, než ku škode na majetku vôbec došlo, príp. škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Žalobca má za to, že žalobu podal v objektívnej lehote na náhradu škody s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.04.2008, sp. zn.: X R. XX/XXXX. Žalobca má za to, že aj keď až právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo rozhodnuté o vine žalovanej, neplatí automaticky, že týmto dátumom sa žalobca ako poškodený dozvedel o tom, že škoda vznikla a najmä v akom rozsahu vznikla. Konanie žalobcu, ktorým sa snažil mimosúdne motivovať škodcu, aby škodu nahradil dobrovoľne, nie je vhodné sankcionovať poukázaním na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady škody pričom plynutie premlčacej doby je upravené odlišne, najmä začiatok plynutia premlčacej doby. Žalobca sa nestotožňuje najmä s odsekom 13. a 18. odôvodnenia rozsudku a to na prihliadnutie na premlčanie ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalovaná námietku premlčania nevzniesla. Žalobca má za to, že Okresný súd Humenné v danom prípade vec nesprávne právne posúdil, pretože nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle predmetného ustanovenia. Aj v prípade, ak by súd posudzoval Zmluvu ako spotrebiteľskú, v danom prípade nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, a to vzhľadom na to, že sporové konanie o náhradu škody nemožno subsumovať pod konanie uvedené v predmetnom ustanovení, t. j. konanie o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu škody Žalobcu v danom prípade už nie je založený zmluvou, aj keď zmluvu Okresný súd Humenné súd posúdil ako spotrebiteľskú, ale protiprávnym konaním škodcu- žalovanej, t. j. naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáha zaplatenia dlžnej sumy vyplývajúcej zo Zmluvy, ale náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním žalovaného. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa expressis verbis ukladá povinnosť súdu prihliadať na premlčanie ex offo len v prípadoch, ak sa rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Ako bolo uvedené vyššie predmetom sporového konania medzi žalobcom a žalovanou je nárok na náhradu škody a nie plnenie zo zmluvy. Žalobca má za to, že Okresný súd Humenné zvolil extenzívny výklad predmetného ustanovenia a prihliadol na premlčanie aj keď na to nebol oprávnený. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že tretia časť, druhá hlava, prvý diel upravujúci spotrebiteľské spory neobsahuje obdobné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu povinnosť prihliadať ex offo na premlčanie. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by spor medzi Žalobcom a Žalovaným bol posudzovaný ako spotrebiteľský, súd nie je oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, pretože pojem spotrebiteľský spor v zmysle ustanovenia § 290 je širší ako pojem „spor o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Okresný súd Humenné nebol oprávnený aplikovať odlišné procesné postupy od klasického sporového konania a nevychádzal pritom z hmotnoprávnej úpravy, ktorá dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny sporov na účely celého právneho poriadku. Žalobca v sporovom konaní nevidí priestor na aplikáciu princípu ochrany tzv. „slabšej strany - spotrebiteľa“ v zmysle čl. 6 a práve naopak postup Okresného súdu Humenné považuje za nesprávny, pretože ním došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti a rovnosti strán sporového konania v zmysle čl. 6 CSP. Žalobca sa domnieva, že úmyslom zákonodarcu zakotvením princípu ochrany spotrebiteľa, bolo dosiahnuť rovnosť strán konania a vyvážiť prirodzene nerovnovážne postavenie a nie vyvolať nerovnovážne postavenie strán sporu. Žalobca má za to, že

v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu, ktorý svojim konaním porušil nie len ustanovenia Zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a dokonca sa dopustil trestného činu, ktorým spôsobil žalobcovi škodu. Opačný postup a to poskytnutie ochrany žalovanej by mal podľa názoru žalobcu za následok porušenie princípov všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov na ktorých je postavený a výsledkom tohto postupu by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky.

13. Žalobca ďalej vyslovil názor, že uzavretie zmluvy ako samostatný právny úkon spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Jednou z náležitostí právneho úkonu je aj vôľa, ktorá musí byť slobodná, vážna, daná a bez omylu. Žalovaná sa nemôže domáhať neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku vážnosti. Z konania žalovanej a to tak pred uzavretím a aj po uzavretí, prevzatí poskytnutého úveru a splácaní úveru, možno vydedukovať, že jeho vôľa smerovala k uzavretiu zmluvy. Žalovaná svoju vôľu uzavrieť každú jednotlivú zmluvu potvrdila svojim podpisom. Skutočnosť, že žalovaná dodatočne usúdila, že zmluvy sú pre ňu subjektívne nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Žalobca má za to, že v uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jej majetku a vlastníctva. Žalovaná si bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzala všetky splátky. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalovanej, ktorá bol pri uzavieraní zmluvy dobre informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: R.-XXX/XX, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM. Žalobca uzavrel opakovane zmluvu o spotrebiteľskom úvere so žalovanou počas dlhšieho časového obdobia (v rokoch 2011 až 2016) čím opakovane prejavovala svoju vôľu uzavrieť predmetné zmluvy.

14. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo zásad záväzkového práva, ktorou je zásada „favor contrastus“ - teória zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy. Žalovaný má za to, že všetky zmluvy sú z objektívneho hľadiska ako celok udržateľné a preto ich nemožno považovať za absolútne neplatné. Postup súdu, ktorým určil že zmluva je neplatná ako celok by bol v rozpore s právnymi predpismi, pretože týmto postupom by došlo k porušeniu základného princípu záväzkového práva a to princípu pacta sunt servanda.

15. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 23.4.2018 k odvolaniu žalobcu uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu v súvislosti s právnou povahou predmetnej zmluvy o úvere. Zmluva o úvere č. 8310502, ktorú uzavrela so žalobcom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a táto skutočnosť bola v konaní dostatočne preukázaná. Predmetná zmluva o úvere obsahuje podľa názoru žalovanej neprijateľné podmienky a to vysoký poplatok za poskytnutie úveru a tzv. splnomocňovacie doložky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach žalobcu ako dodávateľa a veriteľa a žalovanej ako spotrebiteľa a dlžníka. Výška poplatku je vzhľadom na výšku poskytnutého úveru neprimeraná a odporuje dobrým mravom. Má žalobcovi uhradiť sumu celkom vo výške 717,- Eur, približne dvojnásobok hodnoty úveru. Za neprijateľné a odporujúce dobrým mravom žalovaná považuje aj tzv. splnomocňovacie doložky, ktoré zmluva o úvere č. XXXXXXX obsahuje. Na základe týchto doložiek má na úkony uvedené v týchto doložkách žalovaná ako dlžník splnomocniť osobu, ktorú určil žalobca ako veriteľ. Žalovaná túto osobu nepozná, a teda neexistuje záruka. či tá bude konať v záujme žalovanej. Takéto konanie žalobcu pri uzavieraní zmluvy považuje za odporujúce dobrým mravom a konanie bez odbornej starostlivosti. Žalobca konal bez odbornej starostlivosti, zneužil nepriaznivú situáciu žalovanej. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru žalovanej zmluva o úvere č. XXXXXXX absolútne neplatná.

16. Stotožňuje s rozhodnutím Okresného súdu Humenné v súvislosti zamietnutím žaloby žalobcu zo dňa 17.06.2016 z dôvodu premlčania práva žalobcu. Okresný súd Humenné na základe vykonaných dôkazov dostatočne zistil skutkový stav a následne správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov v súvislosti s premlčaním nároku žalobcu aj určením neplatnosti zmluvy o úvere. Navrhla, aby Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a uplatnila si tiež náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 31.5.2018 k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní. K premlčaniu uviedol, že žaloba bola podaná dňa 17.06.2016, pričom trestný rozkaz Okresného súdu Humenné spis. zn. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa 4.8.2006 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.8.2006 a v zmysle vyššie citovaného ustanovenia bola žaloba podaná pred uplynutím premlčacej lehoty, poukážuc na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. XXCo/ XXX/XXXX-XX zo dňa 04.10.2017. Civilný súd je viazaný záverom trestného súdu o vzniku škody a vzhľadom na skutočnosť, že vznik škody je súčasťou skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu, je civilný súd povinný vykonať dokazovanie len o výške škody spôsobenej trestným činom a nie o vzniku a existencii škody. Podľa žalobcu sa mal súd v rozsudku zaoberať výškou náhrady škody a nie náležitosťami uzavretej zmluvy o úvere. Absencia akýchkoľvek podstatných náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch je v danom prípade irelevantná, obdobne Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. XXCo/XXX/XXXX-XX zo dňa 12.09.2017, rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 13.04.2017 a Okresný súd Pezinok rozsudkom sp. zn. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 25.01.2017. Žalobca opätovne požiadal o zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie mu veci na nové konanie a rozhodnutie s tým, že si žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 , preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru súd prvej inštancie dospel na základe dostatočne vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom a v spore vecne správne rozhodol.

19. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo za účinnosti zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP) podaním žaloby súdu prvej inštancie dňa 17.6.2016 a pokračovalo po nadobudnutí účinnosti s účinnosťou od 1.7.2016. Rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého sa nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, súd prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení CSP. Rovnako odvolanie žalobcu bolo podané súdu prvej inštancie už za účinnosti dňa 28.2.2018.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v spore v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v súvislosti s neplateným úverom na základe úverového vzťahu sporových strán. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd plne odkazuje na náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd zdôrazňuje:

21. Odvolací súd po preskúmaní predloženej mu veci, súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že právny vzťah medzi sporovými stranami je nepochybne právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch. Vzájomný vzťah sporových strán v jeho dôsledkoch je teda nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) a to vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je . Aj v prípade absolútnych obchodov má v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka prednosť pri spotrebiteľských vzťahoch aplikácia Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, napr. aj pri posudzovaní premlčania nároku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X M. XX/XXXX z 21.04.2015, sp. zn. X M. X/XXXX z 30.03.2015).

22. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

23. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu v jeho odseku 1/, a dlhšiu objektívnu v zmysle jeho odseku 2/, s odlišnou úpravou začiatku jej plynutia. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

24. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného podľa písmena a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním a podľa písmena b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovednostnom subjekte.

25. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku. Nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX).

26. Výklad cit. ustanovení odseku 1 a 2 § 106, podaný žalobcom v odvolaní, je podaný bez vzájomnej súvislosti. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje rozdielnu dĺžku objektívnej premlčacej doby pri škode v závislosti od toho, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo nie, s výnimkou škody na zdraví, kde objektívna premlčacia doba stanovená nie je. Pri škode spôsobenej úmyselne je objektívna premlčacia doba desaťročná a pri škode spôsobenej neúmyselne trojročná. Osobitná subjektívna a objektívna premlčacia doba je stanovená len pri niektorom trestnom čine korupcie, čo nie je tento prípad. Súd v trestnom konaní ďalej nerozhodoval o nároku na náhradu škody čo do veci samej, iba s ním odkázal žalobcu na občianskoprávne konanie. Ak by škodu judikoval, jednalo by sa o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by bránila súdu vec prejednať v civilnom konaní.

27. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho zákonníka). Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania, uplatní svoje subjektívne právo (napríklad právo na náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení trestného konania (R 31/1974). Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku.

28. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu žalobca relevantne dozvedel doručením rozhodnutia, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na občianskoprávne konanie, najneskôr ku dňu právoplatnosti trestného rozkazu po márnom uplynutí 8-dňovej lehoty na podanie odporu odo dňa jeho doručenia, ku ktorému došlo dňom 26.8.2006 a od tohto dňa začala žalobcovi - poškodenému plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá.

29. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba, je toho názoru, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba na podanie žaloby najneskoršie dňa 26.8.2008. Keďže do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby, t.j. do 26.8.2008 k prerušeniu plynutia premlčacej doby nedošlo, čo nie je v konaní sporné a žaloba bola podaná v tejto veci dňa 17.6.2016, nárok žalobcu bol už v čase podania žaloby premlčaný, čo vecne správne vyhodnotil prvoinštančný súd.

30. K prihliadnutiu na premlčanie ex offo súdom v danom spore v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa znenia ktorého je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti prihliadať k premlčaniu, účinného od 1. mája 2014, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval vecne správne, aplikujúc účinnú a v čase rozhodnutia platnú právnu normu, keď sa zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku. Súd mal povinnosť prihliadať na premlčanie, nakoľko ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a bolo potrebné aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým bol aj nárok uplatnený v tomto konaní. Právna úprava v ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré upravuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. V jeho znení tak ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia a v prípade absencie prechodného ustanovenia tak platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci bolo účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd bol povinný ho aplikovať. Na vecnej správnosti aplikácie uvedeného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pre daný spor nič nemení Nález Ústavného súdu SR zo dňa 7. februára 2018 vo veci sp.zn. O.. Ú. XX/XXXX, ktorým bol na verejnom zasadnutí pléna vyslovený nesúlad cit. ustanovenia s čl. 46 ods.1 v spojení s čl. 1 ods.1 Ústavy SR, keďže do rozhodnutia súdom v predmetnom spore nedošlo k jeho zverejneniu a tým k strate účinnosti ústavne nesúladného zákonného ustanovenia.

31. K neplatnosti úverovej zmluvy v zmysle protinávrhu žalovanej odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nesprávnosť skutkových zistení je relevantným odvolacím dôvodom vtedy, ak je možné usúdiť, že závery, ku ktorým súd dospel nezodpovedajú vykonaným dôkazom, resp. hodnotenie dôkazov je chybné. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z tvrdení účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, pravdivosti, vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedná tomu, čo mohlo byť zistené hodnotením dôkazov v ich vzájomnej súvislosti.

32. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

33. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva, ktorú uzavrel žalobca so žalovanou dňa 25.5.2005, je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, nakoľko

žalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej, čím sa dopustil civilno-právnej úžery a zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady škody je už premlčaná.

34. Žalobca žalobou uplatnil nárok, ktorý špecifikoval v číselnom vyjadrení, jednotlivými zložkami, a to okrem istiny aj úrokom z omeškania a trovami súdneho konania. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru si žalobca uplatnil poplatok, ktorý z tretiny predstavuje dohodnutý úrok a z dvoch tretín náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere so všetkou spojenou administratívou.

35. V súvislosti k výške uplatneného poplatku v sadzbe 96 % hodnoty úveru zotrváva v plnom rozsahu odvolací súd na záveroch konštatovaných vo svojich viacerých rozhodnutiach v obdobných veciach. Výška poplatku v tomto prípade nemá žiadne opodstatnenie a nemožno ju označiť inak ako úžernú, odporujúcu dobrým mravom. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie poplatky, nie však v hodnote blízko poskytovanému úveru.

36. Taktiež splnomocňovacia doložka, zakomponovaná do textu predmetnej zmluvy, je absolútne neplatná pre možný konflikt záujmov splnomocnenca a dlžníčky - žalovanej podľa § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka. Nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán z tohto dôvodu bola už jednoznačne judikovaná súdmi Slovenskej republiky množstvom rozhodnutí v sporoch a exekučných konaniach práve žalobcu.

37. Napokon už súdom prvej inštancie konštatovaná civilnoprávna úžera v súvislosti s využitím tiesne a neuvedomelosti žalovanej, ktorej (žalobca ako sám konštatuje v odvolaní) opakovane poskytoval v rokoch 2011 až 2016 úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, i bez vyššie uvedených neplatných dojednaní robí predmetnú úverovú zmluvu neplatnou ako celok. Konanie žalobcu pri uzatváraní zmluvy v danom prípade v zmysle vyššie uvedených záverov, konštatovaných na základe vykonaného dokazovania, nebolo súladné s dobrými mravmi a právnymi normami zameranými na ochranu spotrebiteľa. Zakomponovaním neprijateľných podmienok do zmluvy žalobca hrubo porušil vo viacerých prípadoch práva žalovanej, čo robí právny úkon ako celok v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatným. Na tom nič nemení neopatrnosť žalovanej, na ktorú žalobca v odvolaní poukazuje. Ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení od 01.01.2018) ako jeden z osobitných zákonom podľa § 137 upravuje, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere nemusí byť prejavený v čase začatia konania.

38. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol v predmetnom spore o nároku žalobcu i o protinároku žalovanej vecne správne, preto jeho rozhodnutie odvolací súd v celom rozsahu, vrátane výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p..

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého žalovaná, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti neúspešnému žalobcovi. Výšku priznaného nároku na náhradu trov určí postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .