Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-313-2018.pdf
PDF · 111.13 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/313/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, XXX XX G. nad Z., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 1.348,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 7Csp/17/2018-59 zo dňa 08.06.2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.348,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,- Eur od 24.02.2018 až do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli dňa 18.05.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere ( ďalej v texte „Zmluva o úvere“). Na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver v celkovej výške 1.400,- Eur a žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu celkovo vo výške 2.748,- Eur. Uvedená sumy 2.748,- Eur bola žalobcom v prospech žalovaného uhradená, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú z výpisu z klientskej zóny zmluvy o úvere.
3. Okresný súd prioritne posúdil vyššie uvedenú zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú podliehajúcu právnej úprave zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení rozhodnom pre posúdenie veci (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“) a súčasne konštatoval, že odplata dojednaná v zmluve o úvere je čiastočne neplatná, čo do výšky dojednanej odplaty, ktorá bola dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že pri dojednávaní výšky odplaty za poskytnutie peňazí pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeranú odplatu bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom“. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška odplaty, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaním bankami pri poskytnutí
spotrebiteľských úveroch v obdobných prípadoch. Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v účinnom znení pri obdobnom úvere ako pôžička ročne. Najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Zo súhrnných informácií o údajoch o nových poskytovaných spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk súd zistil, že za prvý štvrťrok roku 2015 bola ročná priemerná miera nákladov vo výške 16,91 %, dvojnásobok potom predstavoval 33,82 %, pričom podľa zmluvného dojednania v prejednávanej veci ako vyplynulo pre súdom z vykonaného dokazovania, odplata za poskytnutý finančný obnos vo výške 1.400,- Eur predstavovala 96,29 % vo finančnom ekvivalente 1.348,- Eur. Súd preto dospel k záveru, že dohoda o výške odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a zároveň konštatoval, že nie je v súlade s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., nakoľko niekoľkonásobne prevyšuje strop ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.06.2014.
4. Vzhľadom na okolnosť, že súd ustálil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je čiastočne neplatná, čo do výšky dojednanej odplaty, žalobcovi tak vznikla povinnosť vrátiť len poskytnutú istinu. Okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.348,- Eur spolu s úrokom z omeškania aplikujúc ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (§ 3) titulom vydania bezdôvodného obohatenia aplikujúc ustanovenie § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka.
5. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Mal za to, že v predmetnom sporovom konaní došlo k vade v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p., nakoľko zmluva o úvere (uzavretá dňa 18.05.2015) nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov, vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z.. RPMN v zmluve neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o úvere, a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V zmluve o úvere vzal žalobca na vedomie, že výška RPMN sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a bol dohodnutý vo výške 25,88 %. Z toho vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. K čiastočnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný tvrdil, že v prípade osoby žalobcu má za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala. Žalobca naviac nebol k podpisu v zmluve žiadnym spôsobom donútený. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Nakoľko dohoda o úrokovej sadzbe spĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom, nemožno ju považovať za právny úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tvrdenie žalovaného obsiahnuté v odvolaní považuje za nesprávne, nakoľko aj nesprávne uvedenie výšky RPMN spôsobuje, že takáto zmluva je automaticky posudzovaná ako bezúročná a bezpoplatková. Aj keď v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nechýba údaj o RPMN, tento je nesprávny a spolu s výškou „úroku“ predstavuje odplatu pre žalovaného až do výšky 96,27 % ročne. K výške odplaty poskytnutého úveru uviedol, že v prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to, že jej výška dosahuje mieru 96,27 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Žalovaný nielenže konal v rozpore s dobrými mravmi, ale jeho konanie hraničí priam s civilnoprávnou úžerou. Na záver poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6NCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013, v zmysle ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“, musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany spotrebiteľa. Z uvedeného rozhodnutia totiž vyplýva, že kým rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje, v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu konštatoval, že zotrváva v celom rozsahu na skutočnostiach, ktoré okresnému ako i odvolaciemu súdu predložil prostredníctvom doterajších písomných podaní. Zopakoval, že dohoda o úrokovej sadzbe spĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom, preto ju nemožno považovať za právny úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte „C.s.p.“) prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 C.s.p. a § 380 C.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny.
10. Okresný súd založil rozhodnutie na tom skutkovom a právnom základe, že dojednanie o odplate obsiahnuté v zmluve o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Zdôraznil, že za poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur bola medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá odplata vo výške 1.348,- Eur, ktorá suma predstavuje 96,29 % (súhrn ročnej priemernej miery nákladov + ročný úrok). Uvedená výška odplaty aj bez ďalšieho podrobnejšieho zisťovania úrokových sadzieb na trhu spotrebiteľských úverov je odplatou, ktorá odporuje dobrým mravom, ako aj zásadám poctivého obchodného styku, teda základným, morálnym a etickým zásadám, na ktorých sa nie vždy úspešne snaží stáť táto spoločnosť. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého ide o dojednanie odplaty v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto ide o dojednanie neplatné.
11. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutej odplaty za poskytnutie úveru.
12. Ústavným súdom SR vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve.
13. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov, odplaty za poskytnutie úveru - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej „úžery“. Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.
14. Je nevyhnutné poukázať na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy v spojení s § 1 ods. 1 a § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2014, v zmysle ktorých, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériá jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovuje vykonávací predpis, ktorým je práve Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého odplatu pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky, akékoľvek iné odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. V zmysle § 1a ods. 1 tohto nariadenia odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne.
15. Okresný súd zo súhrnných informácií o údajoch o nových poskytovaných spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk zároveň zistil, že za prvý štvrťrok roku 2015 bola ročná priemerná miera nákladov vo výške 16,91 %, dvojnásobok predstavoval 33,82 %. Uvedené závery v odvolaní žalovaný nenamietal a tieto závery ním neboli žiadnym spôsobom spochybnené. Ak teda dvojnásobok ročnej priemernej miery nákladov predstavoval 33,82 % a súčasne z ustanovenia § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinnom od 01.06.2014 v spojení s § 1a ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že odplata nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, potom je zrejmé, že ak medzi účastníkmi zmluvy došlo k dojednaniu o odplate, ktorá predstavuje 96,29 % (súhrn ročnej priemernej miery nákladov + ročný úrok), ide o sumu, ktorá nespĺňa podmienky ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda nejde o odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Len na zdôraznenie správnosti napadnutých záverov okresného súdu odvolací súd zdôrazňuje, že aj v zmysle súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za prvý štvrťrok roku 2015 (typ spotrebiteľského úveru - ostatné spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500,-- Eur vrátane), bola RPMN vo výške 25,88 %, keď v takom prípade by dvojnásobok predstavoval 50,76 %. Ak by súd vychádzal aj z údajov, ktoré nie sú poskytované len bankami a pobočkami zahraničných bánk, je zrejmé, že dojednanie vo výške 96,29 % niekoľkonásobne prevyšuje strop ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinným od 01.06.2014.
16. Ak aj odvolateľ poukazoval na to, že v zmluve bola dohodnutá výška RPMN 28 %, uvedená RPMN sa vzťahovala len ako odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 392,- Eur a zároveň výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý úver ku dňu podpísania zmluvy vo výške 25,88 %.
17. Výška RPMN vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov na poskytnutie úveru, čo je vlastne úroková miera porovnateľná s úrokovými sadzbami, ktoré ponúkajú banky. Porovnaním RPMN pri rôznych spotrebných úveroch je možné ľahko určiť, ktorý úver je pre spotrebiteľa výhodnejší (www.mfsr <http://www.mfsr>). Podľa zákona č. 129/2010 Z. z. sa do výpočtu RPMN zaraďujú všetky poplatky spojené s úverom okrem sankcií v prípade nesplácania, t. j. úroky z omeškania, poplatkov za navýšenie úveru, expresné spracovanie úveru, či prevod finančných prostriedkov pri splácaní a poplatkov za nepovinné poistenia. Je teda zrejmé, že do výpočtu RPMN je nevyhnutné zaradiť všetky poplatky, úroky súvisiace s úverom, preto v dôsledku uvedeného je výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere nesprávny. V bode 2. predmetnej zmluvy totiž dodávateľ uviedol, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 392,- Eur, ktorá skutočnosť nie je pravdivá, ak odplata v prejednávanom prípade predstavuje celkovú sumu 1.348,- Eur, ak sa bode 1. predmetnej zmluvy žalobca zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu ako aj úrok spojený so spotrebiteľským úverom, ktorý však je obsiahnutý v samotnom pojme odplata, spolu vo výške 1.348,- Eur. Dodávateľ tak uvádza výšku
odplaty v predmetnej zmluve rôznou výškou, v dôsledku čoho je zrejmé, že je nesprávne vypočítaná i hodnota RPMN.
18. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že „úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov“, nemá žiadny význam a ani priamy vzťah k právnemu záveru okresného súdu, podľa ktorého nesmie byť táto odplata v rozpore s dobrými mravmi.
19. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov možno pripustiť isté navýšenie úrokovej miery úveru oproti bankám a to najmä z dôvodu, že úvery poskytnutú aj menej bonitným klientom a musia počítať s vyššou mierou nesplácaných úverov, tak potom odplata vo výške 96,29 % je absolútne mimo akejkoľvek rozumnej miery a súd takémuto dojednaniu nemôže poskytnúť ochranu. Dojednanú odplatu medzi účastníkmi zmluvy v prejednávanej veci vo výške 96,29 % ročne nie je možné charakterizovať inak ako úrok dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho okresný súd správne považoval zmluvu v časti odplaty za neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
20. Rozporuplným je odvolanie žalovaného v tom smere, že je nesprávne tvrdenie súdu o nesprávne určenej výške RPMN, pričom však rozhodnutie okresného súdu na uvedenom skutkovom a právnom závere nebolo založené, okresný súd nekonštatoval, že by zmluva o úvere bola bezúročná a bez poplatkov, zaoberal sa výslovne primeranosťou, prijateľnosťou, resp. súladnosťou dojednanej odplaty za poskytnutý úver s dobrými mravmi, preto odvolanie v tomto rozsahu nie je dôvodné.
21. Skutočnosť, že žalobca s výškou odplaty súhlasil, nezbavuje uvedenú dohodu jej rozporu s dobrými mravmi ako aj rozporu s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak aj dovtedajšia súdna prax konštatovala, že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009). Najvyšší súd SR dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny úveru bez ohľadu na to, či dlžník peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne. Odvolací súd nemá dôvod na odklon od uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažovaním obyvateľstva.
22. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).
23. Odvolacie dôvody zo strany žalobcu neboli dôvodné. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a ani ju svojimi tvrdeniami nespochybnil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny a to vrátane výroku o náhrade trov konania, keď okresný súd priznal náhradu trov konania strane sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo odvolaním napadnuté, ide však o závislý výrok v zmysle § 367 ods. 2 C. s. p..
24. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I ÚS 50/04). Naviac do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo strany vyjadrovať s k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).
25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov konania. Žalobca bol v odvolacom konaní vo veci samej úspešný v celom rozsahu, preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie, ktoré uznesenie vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).