Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-74-2017.pdf
PDF · 183.13 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/74/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v spore žalobcu: FARTING, s.r.o., so sídlom Ulič č. 95, IČO: 36 603 741, zastúpeného JUDr. Janou Oravcovou, advokátkou, Štefánikova 40, Košice proti žalovanému: VH TRADE, s.r.o. Košice Mudroňova 31, Košice, IČO: 31 729 002, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Illeš, Šimčák & Partners, s.r.o., Štúrova 27, Košice, IČO: 36 861 472 o zaplatenie 95.837,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 30Cb/54/2010-300 z 19.10.2016 takto
rozhodol:
I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Štátu priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 95.837,39 eur s 10% ročným úrokom z omeškania od 24.1.2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške 100% a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu v plnej výške 100%.
2. Týmto rozsudkom (vyhovujúcim výrokom) rozhodol súd prvej inštancie o žalobe žalobcu, ktorou uplatnil žalobca nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 95.837,39 eur s prísl., keď súd konštatoval dôvodnosť uplatneného peňažného nároku a keď pri jeho posudzovaní na námietky uplatnené žalovaným (námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty, vznesenie kompenzačnej námietky, námietky neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky - námietky aktívnej legitimácie - námietky premlčania) neprihliadol, keďže ich nepovažoval za dôvodné.
3. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie obdobne ako už skôr vydané rozhodnutie (ide v poradí o druhé rozhodnutie) zistením, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 18.5.2009 domáhal zaplatenia sumy 95.837,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne od 24.1.2009 do zaplatenia, čo žalobca odôvodnil tým, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., Košice (ako budúci predávajúci), mala so žalovaným (ako budúcim kupujúcim) uzavretú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008, predmetom ktorej bol záväzok budúceho predávajúceho uzatvoriť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu na odpredaj nehnuteľností a to - Domu č.s. XXXX postaveného na parcele č. XXX/X; parcely KNC č. XXX/X, záhrady o výmere 153m2 a parcely KNC č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 307m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. C., M. T. - D. C., okres T. W., zapísaných na LV č. XXXXX a to za podmienok dohodnutých v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. V článku III. citovanej
zmluvy, boli špecifikované záväzky budúceho predávajúceho a budúceho kupujúceho a pre prípad porušenia ktorejkoľvek povinností zmluvných strán boli dohodnuté zmluvné pokuty, konkrétne v čl. III. bod 4 zmluvy o budúcej zmluve sa budúci kupujúci zaviazal do 2 pracovných dní od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na ponuku predaja národnej kultúrnej pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu vo výške 21.680.000 Sk t.j. 719.644,16 eur ako časti kúpnej ceny v P. a.s., s podmienkou, že táto bude budúcemu predávajúcemu vyplatená po predložení originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností bez tiarch. V prípade porušenia tejto povinnosti je budúci kupujúci povinný zaplatiť budúcemu predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z kúpnej ceny dohodnutej v článku II. C Zmluvy za každý deň omeškania.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca odôvodnil uplatnený nárok aj tým, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., ako dlžník mala uzavretú so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. 1D-2008, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,00 Sk t.j. 149.372,63 eur do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. Zmluvy o úvere. V článku III. Zmluvy o úvere doba poskytnutia úveru v bode 4, bola dohodnutá zmluvná pokuta pre prípad, ak veriteľ v lehote 2 kalendárnych dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. zmluvy o úvere neposkytne dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,00 Sk. Zmluvná pokuta bola dohodnutá vo výške 20 % ročne z výšky poskytnutého úveru počítaným od poskytnutia úveru.
5. Konštatoval súd prvej inštancie, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., vyúčtovala žalovanému zmluvnú pokutu, pretože zo strany žalovaného došlo k omeškaniu so splnením si povinností vyplývajúcich z článku III. bodu 4 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008, ako aj z článku III. bodu 4 Zmluvy o úvere č. 1D-2008 a dňa 15.1.2009 vystavila aj faktúru č. 08011 s dátumom splatnosti 23.1.2009 vo výške 95.837,39 eur, ktorá bola žalovanému zaslaná doporučene, a ktorú žalovaný neuhradil.
6. Spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., (ako postupca) Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo výške 95.837,39 eur na postupníka - spoločnosť FARTING s.r.o. a oznámila túto skutočnosť žalovanému listom zo dňa 9.3.2009. Vzhľadom na to, že uvedenú čiastku žalovaný žalobcovi neuhradil, žiadal žalobca žalobe vyhovieť.
7. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenia a stanoviská žalovaného (časť ich obsahu premietol do napadnutého rozhodnutia), ktorý so žalobou nesúhlasil, namietal neexistenciu nárokov žalobcu vo výške uplatnenej žalobou, neprimeranosť zmluvnej pokuty a uplatnil jej zníženie, namietal dôvodnosť a existenciu pohľadávky a odhliadnuc od stanoviska vo veci vzniku nároku na zmluvnú pokutu mal za to, že aj v prípade, ak by nárok na zmluvnú pokutu vznikol, tento nárok zanikol a v súčasnosti neexistuje. Uviedol, že pre prípad, že by súd uznal existenciu pohľadávky žalobcu, táto zanikla v dôsledku započítania s pohľadávkou žalovaného ako kupujúceho z titulu zľavy z kúpnej ceny nehnuteľnosti (kompenzačnú námietku uplatnil do výšky žalobcom uplatneného nároku ako nárok zo zodpovednosti za vady) voči spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. ako predávajúcemu. Vzniesol námietku neúčinnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 v zmysle § 59a, §66a Obchodného zákonníka, od ktorej žalobca ako postupník odvodzuje svoje hmotnoprávne postavenie v konaní, v dôsledku čoho namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a vzniesol aj námietku premlčania nároku.
8. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 16.4.2014, č.k. 30Cb/54/2010 -233 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 3Cob/191/2014 -282 zo dňa 21.12.2015 rozhodol tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Zároveň konštatoval súd prvej inštancie, že na pojednávaní dňa 19.10.2016 právni zástupcovia strán sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a zotrvali na svojich vyjadreniach a podaniach, že právny zástupca žalovaného opätovne vzniesol námietku premlčania tak, ako to uviedol v rámci odvolacieho konania. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že v danej veci rozhodoval už za účinnosti nového civilného procesného kódexu, z dôvodu ktorého s odkazom na jeho čl. 8 a 9 súd ďalšie dokazovanie vo veci nevykonal a uviedol, že rozhodol na základe obsahu spisu a preukázaných tvrdení strán sporu.
10. Súd prvej inštancie teda vychádzajúc z vykonaného dokazovania, ktoré predchádzalo jeho pôvodnému rozhodnutiu vo veci zo dňa 16.4.2014, citujúc ust. § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 9 a § 497 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 365 veta prvá, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 300 Obchodného zákonníka, § 301, § 428, § 59a ods. 1, 3 a 4 Obchodného zákonníka, čl. 8 a 9 a § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., ako postupca Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo výške 95.837,39 eur na postupníka, a to spoločnosť FARTING s.r.o., so sídlom Mojmírova 8, Košice, ktorú skutočnosť oznámila žalovanému listom zo dňa 9.3.2009.
11. Rovnako mal za preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., so sídlom Popradská 58, Košice, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, Oddiel Sro, Vložka č. 16229/V, ako budúci predávajúci, mala uzavretú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 so žalovaným ako budúcim kupujúcim, ktorej predmetom bol záväzok budúceho predávajúceho uzatvoriť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu na odpredaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.úz. D. C., M. T. - D. C., okres T. W., zapísaných na LV č. XXXXX. V článku III. Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve - Ďalšie dojednania zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, boli špecifikované záväzky budúceho predávajúceho a budúceho kupujúceho a pre prípad porušenia ktorejkoľvek povinností budúceho predávajúceho, alebo budúceho kupujúceho boli dohodnuté zmluvné pokuty. V bode 4 tohto článku sa budúci kupujúci zaviazal do 2 pracovných dní od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na ponuku predaja národnej kultúrnej pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu vo výške 21.680.000,- Sk t.j. 719.644,16 eur ako časti kúpnej ceny v P. a.s. s tým, že táto bude vyplatená budúcemu predávajúcemu po predložení originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností bez tiarch a v prípade porušenia tejto povinnosti je budúci kupujúci povinný zaplatiť budúcemu predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z kúpnej ceny dohodnutej v článku II. C Zmluvy za každý deň omeškania.
12. Taktiež mal za preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o. ako dlžník uzavrela so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. 1D-2008, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 4.500.000 Sk t.j. 149.372,63 eur do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. zmluvy o úvere a pre prípad, ak veriteľ v lehote dvoch kalendárnych dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. zmluvy o úvere neposkytne dlžníkovi úver vo výške 4.500.000 Sk, bola dohodnutá zmluvná pokute vo výške 20 % ročne z výšky poskytnutého úveru počítaným od poskytnutia úveru ( článok III. bod 4 zmluvy o úvere).
13. Podľa názoru súdu sa žalovaný dostal do omeškania so splnením si povinností vyplývajúcich tak z článku III. bodu 4 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008, ako aj z článku III. bodu 4 Zmluvy o úvere č. 1D-2008 a právny predchodca správne vyúčtoval zmluvnú pokutu žalovanému a dňa 15.1.2009 vystavil faktúru č. 08011 s dátumom splatnosti 23.1.2009 vo výške 95.837,39 eur. Žalovaný faktúru č. 08011 neuhradil a z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 95.837,39 eur, ktorá pozostáva zo zmluvnej pokuty od 16.10.2008 do 6.11.2008 v súlade s čl. III. bod 4 zmluvy o budúcej zmluve č. 2D-2008 vo výške 95.591,85 eur (2.879.800,00 Sk) za 22 dní omeškania a zmluvnej pokuty od 26.9.2008 do 28.9.2008 v súlade s čl. III. bod 4 zmluvy o úvere č. 1D-2008 vo výške 245,54 eur (7.397,25 Sk) za počet dní omeškania - 3 dni.
14. Podľa názoru súdu je výška zmluvnej pokuty primeraná a nie neprimerane vysoká, aby súd využil moderačné právo podľa § 301 Obchodného zákonníka navrhnutým žalovaným, nakoľko predmetný záväzok uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu na nehnuteľnosti a zaplatiť kúpnu cenu bol vo výške 869.016,79 eur; t.j. dosahuje výšku 11% zo záväzku. Vinkulácia peňažných prostriedkov v danej výške 21.680.000,- Sk ako časti kúpnej ceny v P., a.s. s podmienkou, že táto bude budúcemu predávajúcemu vyplatená po predložení originálneho listu vlastníctva, na ktorom bude budúci kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník, je podľa názoru súdu povinnosťou dôležitého charakteru, splnenia si povinnosti zložiť (zaplatiť) kúpnu cenu, pričom je úplne právne bezvýznamná tá skutočnosť, kedy skutočne došlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy. Zdôraznil, že budúci kupujúci predsa bol sankcionovaný zmluvnou pokutou - za nesplnenie lehoty od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry SR na ponuku predaja nehnuteľnosti a vinkulácie sumy a nie lehotou uzavretia samotnej kúpnej zmluvy; resp. samotným prevodom nehnuteľnosti.
15. Súd prvej inštancie obranu žalovaného nepovažoval za úspešnú a uviedol, že ustanovenia o zmluvných pokutách uzavretých v zmluve o budúcej zmluve č. 2D-2008 a v zmluve o úvere č. 1D-2008 považoval za platné a účinné, uzavreté medzi zmluvnými stranami dobrovoľne, bez nátlaku a dokonca nie vo vzájomnej vyváženosti, ale v prospech žalovaného. Poukázal na to, že právny predchodca žalobcu mal v zmysle zmluvných podmienok uzavretých zmlúv, niekoľkonásobne viac povinností splniť, za ktoré mu hrozila zmluvná pokuta, pričom všetky povinnosti aj dodržal.
16. Ďalej uviedol, že Obchodný zákonník uprednostňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, teda zodpovednosť objektívnu. Vyplýva to z dikcie § 300, ktorá vylučuje vplyv okolností vylučujúcich zodpovednosť (§ 374) na povinnosť platiť zmluvnú pokutu. Toto ustanovenie vylučuje v obchodných vzťahoch použiť ustanovenie § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka. To znamená, že dlžník sa v obchodných vzťahoch nemôže zbaviť povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu preukázaním, že porušenie zabezpečenej povinnosti nezavinil, čo aj tvrdil žalovaný vo svojej obrane v konaní, že nemohol vinkulovať sumu včas a v dohodnutej lehote a teda vinkulovaná suma bola zabezpečená až dňa 7.11.2008.
17. Konštatoval súd prvej inštancie, že negatívne stanovisko Ministerstva kultúry SR bolo predložené žalovanému dňa 13.10.2008. V zmysle zmluvy mal vinkulovať túto sumu do 2 pracovných dní, t.j. od 16.10.2008 sa dostal do omeškania a až na 23. deň (7.11.2008) vinkuloval sumu 719.644,16 eur v prospech právneho predchodcu žalobcu. Pokiaľ podľa tvrdenia žalovaného má byť táto lehota dvoch dní nereálna a takmer nemožná na splnenie, poukázal súd prvej inštancie na to, že túto lehotu si dohodli účastníci zmluvy dobrovoľne, o tejto lehote vedel žalovaný už v čase uzavretia zmluvy o budúcej kúpe 2D-2008 zo dňa 19.9.2008, teda minimálne cca mesiac vopred.
18. Obranu žalovaného v konaní, že žiadosť na Ministerstvo kultúry SR o stanovisko s lehotou 30 dní / v zákonnej úprave / na odpoveď pre právneho predchodcu žalobcu a tým aj s vplyvom na dĺžku lehôt a ich počítanie medzi účastníkmi zmluvy, považoval súd prvej inštancie za právne nepodstatnú. Žalobca v konaní preukázal, že v zmysle zmluvy o úvere 1D-2008 z 19.9.2008 čl. III. bodu 4 zriadil záložné právo v prospech žalovaného - veriteľa dňa 23.9.2008 a v lehote 2 dní mal žalovaný poskytnúť úver právnemu predchodcovi žalobcu do 25.9.2008, pričom tak učinil až dňa 29.9.2008 , t.j. dostal sa do omeškania troch dní a správne žalobca vypočítal zmluvnú pokutu vo výške 245,54 eur.
19. Obranu žalovaného v konaní, že si uplatnil zľavu z kúpnej ceny v zmysle čl. VII. bod 1 kúpnej zmluvy listom z 23.1.2009 za vady na predmetnej nehnuteľnosti súd neuznal, a to z dôvodov, že ako vyplynulo z dokazovania v konaní, žalovaný vedel v čase prevodu v akom stave sa nachádza predmetná nehnuteľnosť. To znamená, že technický stav nehnuteľnosti žalovanému bol dobre známy. Od roku 2005 prebiehala rekonštrukcia stavby, resp. v rokoch 2006 až 2007 (stavebné povolenie na stavbu z 2.6.2006) bola pozastavená pre nedostatok financií zo strany právneho predchodcu žalobcu. Ako vyplynulo zo svedeckej výpovede C.. J., konateľ žalovaného ako záujemca za spoločnosť VH TRADE v roku 2007 prešli celú budovu od pivnice až po strop a na konci prehliadky pri vstupe oznámili žalovanému cenu, a že sú platcami DPH.
20. Súd mal za to, že v danom prípade nemôže ísť o vady nehnuteľnosti, ak je technický stav budovy žalovanému známy v čase kúpy, pretože práve technický stav budovy má vplyv na výšku dohodnutej kúpnej ceny v čase podpísania zmluvy o budúcej zmluve, o čom svedčia aj zmluvné rokovania - uzavretie zmluvy o budúcej zmluve 19.9.2008 a aj protokol o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností z 24.11.2008.
21. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že ak by aj nejaké „vady“ budovy existovali v čase prevodu nehnuteľností, v zmysle ust. § 428 Obchodného zákonníka mal kupujúci podať o nich správu predávajúcemu bez zbytočného odkladu, čo v danom prípade sa nestalo - žalovaný žiadne vady na nehnuteľnosti nevytkol právnemu predchodcovi žalobcu.
22. Žalovaný si listom z 23.1.2009 uplatnil len zľavu z kúpnej ceny, t.j. po uplynutí cca dvoch mesiacov od ich údajného najskôr možného zistenia žalovaným z protokolu z 24.11.2008, čo súd nepovažoval za „bezodkladné uplatnenie“, a teda by mu ich ani nepriznal.
23. Súd prvej inštancie nezobral pri rozhodovaní v úvahu žalovaným predložený znalecký posudok č.10/2009 W.. C. B. z 9.3.2009 ( objednávka z 19.2.2009 ), nakoľko bol vypracovaný s časovým
odstupom od uzavretia kúpnej zmluvy z 11.11.2008, pričom stav nehnuteľností sa výrazne zmenil, ako bolo preukázané v konaní - výpoveďou konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 14.12.2012, kde počas zimných mesiacov 2008-2009 došlo k zatečeniu, bolo roztrhnuté vodovodné potrubie, nový vlastník vypol kúrenie a cencúle boli na všetkých, oknách, fasáde a budova bola od januára 2009 v havarijnom stave. Teda je zrejmé, že znalecký posudok nemohol vychádzať z objektívnych údajov - doplnené fotografie v znaleckom posudku. Taktiež podľa kúpnej zmluvy z 11.11.2008, čl. VI. bod 2, dňom odovzdania a prevzatia (t.j. 24.11.2008) prejdú na kupujúceho všetky úžitky, ako aj nebezpečie vzniku škody s predmetnými nehnuteľnosťami spojené.
24. Súd prvej inštancie žalovaným uplatnené vady v preberacom protokole z 24.11.2008 ( že nehnuteľnosť má zjavne poškodené steny a rozvody sietí) nepovažoval za oznámené žalobcovi, pretože sú zjavne sporné a konateľ právneho predchodcu žalobcu p. J. s opisom zjavného poškodenia stien a rozvodov nesúhlasil. Žalovaný mal vedomosť o tom, že prebiehala rekonštrukcia stavby, bolo vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu a z nedostatku peňazí právneho predchodcu žalobcu došlo k odpredaju nehnuteľnosti. Samotný zápis v preberacom protokole nie je uplatnením vady u predávajúceho. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že prehliadka budovy bola vykonaná za prítomnosti zástupcu realitnej kancelárie REMAX, L. J., kedy došlo k detailnej obhliadke objektu p. E., p. J., a táto skutočnosť nebola v konaní žiadnym spôsobom vyvrátená ani namietaná, preto tvrdenie žalovaného, že nepoznal stav kupovanej nehnuteľnosti ( pri kúpnej cene viac ako cca 22 miliónov Sk; 869.016,79 eur) sa súdu prvej inštancie javilo ako nedôveryhodné a spochybniteľné.
25. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za neplatné a neúčinné aj následne vykonané započítanie pohľadávky listom zo dňa 19.3.2009 žalovaným voči pohľadávke žalobcu vo výške 95.837,39 eur, nakoľko v zmysle ust. § 358 Obchodného zákonníka, táto “pohľadávka“ - uplatnenie zľavy z kúpnej ceny nie je spôsobilá na započítanie, pretože na započítanie je možná iba existujúca, reálna pohľadávka. Podľa názoru súdu účelovo vykonštruovaná a neexistujúca pohľadávka žalovaného nespĺňa základné náležitosti. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že ako aj z judikatúry vyplýva, nespôsobilými na započítanie jednostranným právnym úkonom, pretože ich nemožno uplatniť na súde, sú pohľadávky z práv zo zodpovednosti za vady v zmysle ustanovení o zmluvných typoch ( §§ 428, 562 Obchodného zákonníka).
26. Rovnako súd prvej inštancie v rámci obrany žalovaného v konaní neuznal podanú námietku neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.5.2013 (zrejme správne má znieť zo dňa 9.3.2009, pozn. odvolacieho súdu) - hmotnoprávneho úkonu podľa §59a a §66a Obchodného zákonníka. Poukazujúc na ust. § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého tieto ustanovenia sa nevzťahujú na zmluvy uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, uviedol súd prvej inštancie, že mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je bežnou obchodnou transakciou, žalobca v konaní preukázal, že túto pohľadávku eviduje v účtovníctve ako pohľadávku z obchodného styku, že vykonané postúpenie pohľadávky je potrebné považovať za pohľadávku z bežného obchodného styku ( a ak to má v predmete činnosti daná spoločnosť - faktoring, forfaiting) a nie je možné tejto pohľadávke, ak bola zatiaľ nadobudnutá iba jedna v doterajšej činnosti spoločnosti, uprieť postavenie pohľadávky z bežného obchodného styku. Keďže podľa názoru súdu prvej inštancie sa jedná o pohľadávku z obchodného styku, žalovaným vznesenú námietku premlčania považoval za právne bezvýznamnú. Rovnako zastával názor, že žalobca je aktívne legitimovaný v konaní, že nemal povinnosť doložiť do zbierky listín zmluvu o postúpení pohľadávky a znalecký posudok, a teda nemohlo ani dôjsť k premlčaniu práva.
27. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 95.837,39 eur od 24.1.2009 do zaplatenia, čo odôvodnil ust. § 369 Obchodného zákonníka.
28. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % s tým, že o jeho výške rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.
29. Súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 470 ods. 2 CSP a s prihliadnutím na to, že uznesením č.k. 30Cb/54/2010-191 zo dňa 15.3.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.4.2013, priznal tlmočníkovi O.. W. G., G.., odmenu vo výške 39,84 eur za tlmočnícky úkon na pojednávaní vo veci dňa 14.12.2012, zaviazal na tieto trovy štátu žalovaného, ktorý nebol v konaní úspešný.
30. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu jeho všetkých výrokov, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§365 ods. 1, písm. b/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1, písm. f/ CSP), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. h/ CSP). Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. V odvolaní poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané ako v poradí už druhé rozhodnutie v merite a to po tom, čo odvolací súd uznesením zo dňa 21.12.2015, sp. zn. 3Cob/191/2014-282 (ďalej len „zrušujúce rozhodnutie“), zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 16.04.2014, sp. zn. 30Cb/54/2010-233 a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne opätovne vydané rozhodnutie však z prevažnej časti možno obsahovo vyhodnotiť ako totožné už so skôr zrušeným rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 16.04.2014, sp. zn. 30Cb/54/2010-233. Poukazujúc na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu uviedol, že odvolací súd v podstate zhrnul najzávažnejšie vady konania pred súdom prvej inštancie tak, že (i) súd prvej inštancie vo veci rozhodol predčasne, lebo nedostatočne zistil skutkový stav, neobjasnil pre vec rozhodujúce skutočnosti, (ii) nevyporiadal sa so všetkými účastníkmi konania tvrdenými okolnosťami a neprihliadol na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré boli v konaní predložené alebo vyšli najavo a (iii) v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd záverom jasne zhrnul, že úlohou súdu prvej inštancie v novom konaní bude odstrániť vytýkané pochybenia, doplniť dokazovanie v naznačenom smere, prípadne aj účastníkmi konania a v nadväznosti na zistené skutočnosti vyhodnotiť dôkazy podľa § 132 O.s.p., dôsledne sa vysporiadať s obranou žalovaného (s odvolacími námietkami), vo veci opäť rozhodnúť a odôvodniť rozsudok podľa § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby jeho závery boli preskúmateľné. Predovšetkým v časti konania týkajúcej sa dokazovania žalovaný uviedol, že je potrebné akcentovať na zmenu procesných právnych predpisov, ktoré najmä v civilnom sporovom konaní aktuálne prinášajú viaceré novinky, predovšetkým v dokazovaní, resp. vo vzťahu k „hľadaniu materiálnej pravdy“. Preto zo strany súdu prvej inštancie boli obmedzené úkony smerujúce k vyhľadávaniu dôkazov. Napriek však záverom odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, na ktoré poukázal, nové napadnuté rozhodnutie je takmer - najmä čo do odôvodnenia totožné s odôvodnením skoršieho rozhodnutia súdu prvej inštancie (s výnimkou niektorých doplnení, ktoré sú podľa názoru žalovaného bez právnej ako aj skutkovej relevancie, v istom smere až nezrozumiteľné - napr. bod 93, posledná veta, bod 111, posledná veta), pričom k vykonaniu nových dôkazov v novom konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo, nemožno takýto stav považovať za zistený, a teda rozhodujúci pre vyhovenie nárokom žalobcu napadnutým rozhodnutím. V tejto súvislosti zdôraznil, že odvolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí zaoberal jednotlivými zistenými skutkovými východiskami a vychádzal zo skutkového stavu rovnako ako ho zistil súd prvej inštancie. Citujúc ust. § 391 ods. 2 CSP „ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“, poukázal na to, že rovnako túto právnu úpravu obsahoval aj zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znením platnom a účinnom do 30.06.2016, a to v § 226 O.s.p., v dôsledku čoho je právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí záväzný v otázkach právnych, ale aj skutkových. Zastával názor, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, čím konal v rozpore okrem iného aj s § 391 ods. 2 CSP. Nakoľko súd prvej inštancie nevykonal už žiadne dokazovanie a doterajšie vykonané dôkazy a svoje konanie nijako osobitne a relevantne bližšie neodôvodnil, konal tak len na základe vlastného uváženia, čím porušil základné právo žalovaného ako strany sporu na súdnu a inú právnu ochranu, a tiež aj princípy právnej istoty a zákazu svojvôle súdneho rozhodovania. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 12/2016. Vo vzťahu k zmluvnej pokute, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha a k opätovnému posúdeniu jej (ne)primeranosti zdôraznil, že odvolací súd vyvodil záver (záväzný v zmysle § 391 ods. 2 CSP) ), že uzatvorenie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností nebolo viazané na vinkulovanie kúpnej ceny (jej časti), ale len na splnenie podmienky predloženia oznámenia zániku predkupného práva štátu k nehnuteľnostiam, pričom dĺžka omeškania so splnením tejto povinnosti (neodvolateľne vinkulovať časť kúpnej ceny) nespôsobila omeškanie s prevodom nehnuteľností, t.j. s uzavretím kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, ani so zaplatením kúpnej ceny. Súd prvej inštancie mal preto prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej porušovanej povinnosti (neodvolateľne vinkulovať časť kúpnej ceny). Odvolací súd ďalej vyslovil záver, že takáto zmluvná pokuta je zjavne neprimeraná významu zabezpečovanej povinnosti, pričom bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že bol to práve žalobca, ktorý v
dohodnutej lehote nepredložil návrh kúpnej zmluvy, ktorý by korešpondoval so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve. Okrem toho, že súd prvej inštancie vôbec nerešpektoval vyslovený názor odvolacieho súdu v tejto otázke a tiež v otázke minimálne vhodnosti uplatnenia moderačného práva súdu v zmysle § 301 Obchodného zákonníka, názor súdu prvej inštancie o právnej bezvýznamnosti momentu uzatvorenia kúpnej zmluvy v kontexte posudzovaných povinností žalovaného považoval žalovaný za nesprávny a neodôvodnený (v bode 93. napadnutého rozhodnutia). Za nelogické považoval konštatovanie súdu prvej inštancie o sankcionovaní budúceho kupujúceho zmluvnou pokutou „za nesplnenie lehoty“ (súd prvej inštancie mal zrejme na zreteli „za nesplnenie povinnosti .... v lehote“), pričom toto podľa názoru žalovaného vychádza z nerešpektovania alebo nepochopenia názoru odvolacieho súdu týkajúceho sa kritérií pre posudzovanie primeranosti/neprimeranosti zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote a významu sankciou zabezpečovanému splneniu povinnosti žalovaného. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie evidentne nepochopil odkaz odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že v danej situácii mal pre uzatvorenie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností omnoho väčší význam moment predloženia oznámenia zániku predkupného práva štátu k nehnuteľnostiam - pretože na tento moment sa viazala celá transakcia kúpy nehnuteľností (uzatvorenie kúpnej zmluvy) a teda aj zaplatenie kúpnej ceny predávajúcemu (podstatné náležitosti kúpy). Samotné vinkulovanie kúpnej ceny v banke bolo len “akýmsi“ sprievodným krokom v rámci transakcie, lebo jej porušenie nebolo natoľko významné, aby transakcia nemala alebo nemohla nastať, hoci bola tak prísne sankcionovaná. Preto názor súdu prvej inštancie o bezvýznamnosti, kedy skutočne došlo k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy je potrebné považovať za celkom a zjavne nesprávny. V tejto súvislosti žalovaný zároveň dodal, že považuje celkom za bezvýznamné určenie pomeru sankcií počtom na strane predávajúceho a kupujúceho bez bližšieho prihliadnutia na charakter zabezpečenia týmito sankciami. Rovnako zastával názor, že aj v súvislosti s uplatnením nárokov z vád kupovaných nehnuteľností žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, resp. žalobcovi a následne vznesenej kompenzačnej námietky, sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jednotlivými tak právnymi ako aj skutkovými okolnosťami, ako aj s názorom odvolacieho súdu. Ten sa o.i. nestotožnil so záverom odvolacieho súdu k neuplatneniu (nevytknutiu) vád nehnuteľností, najmä v súvislosti s listinným dôkazom - Protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností zo dňa 24.11.2008, z ktorého podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť záver o tom, že zo strany žalovaného došlo k oznámeniu vád preberaných nehnuteľností. Ďalej súd prvej inštancie neprihliadol na výpoveď konateľa žalovaného p. E., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že budovu (kupovanú nehnuteľnosť) síce videl pred uzatvorením kúpnej zmluvy, avšak bolo to asi pol roka predtým (nakoniec potvrdil to aj C.. C. J., vtedajší konateľ predávajúceho vo svojej výpovedi). Zároveň však uviedol, že videl len spodok, a že budovu bol ochotný kúpiť len za podmienky, že bude odstránený havarijný stav (dôjde k úpravám, po odstránení problémov, ktoré tam boli - voda, kúrenie, ...). Ďalej potvrdil, že následne budovu videl až pri odovzdávaní, pričom k odstráneniu havarijného stavu nedošlo. Nie je teda pravdivé konštatovanie súdu prvej inštancie, že za účasti p. E. došlo k detailnej obhliadke objektu, hoci súd prvej inštancie tiež konštatuje, že táto skutočnosť nebola v konaní žiadnym spôsobom vyvrátená ani namietaná - vyššie uvedené však svedčí o opaku. Žalovaný ďalej zastával názor, že súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal ani s otázkou existencie vád kupovaných nehnuteľností, preukazovaných na základe žalovaným predloženého dôkazu - znaleckého posudku č. 10/2009, pričom rovnako existenciu vád nehnuteľností vyvodzuje aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí a zároveň odvolací súd uvádza, že havarijný stav nehnuteľností zo znaleckého posudku nevyplýva. Napriek tomu ho súd prvej inštancie ako neobjektívny opakovane neakceptuje. Žalovaný sa tiež nestotožnil s posúdením započítania pohľadávky žalovaného ako neplatným a neúčinným, pričom rovnako súd prvej inštitúcie neodôvodnil, prečo započítavaná pohľadávka nespĺňa základné náležitosti, resp. aké sú to. Taktiež žalovaný namietal preskúmateľnosť tvrdenia súdu prvej inštancie z judikatúry vyplývajúcej nespôsobilosti na započítanie jednostranným právnym úkonom práv zo zodpovednosti za vady, v zmysle ustanovení o zmluvných typoch. Za najmarkantnejší moment nerešpektovania záväzného právneho názoru súdu vyššej inštancie súdom nižšej inštancie považoval opätovne zotrvanie súdu prvej inštancie na názore, že v prípade postúpenia pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, medzi ovládanou osobou (DEMIDOFF, s.r.o.) a ovládajúcou osobou (FARTING, s.r.o.), je potrebné považovať za „pohľadávku z bežného obchodného styku“, pričom nie je možné tejto pohľadávke, ak bola zatiaľ nadobudnutá hoci iba jedna v doterajšej činnosti spoločnosti uprieť postavenie pohľadávky z bežného obchodného styku. Ohliadnuc od istej terminologickej nepresnosti (súd prvej inštancie mal zrejme v bode 113. napadnutého rozhodnutia na zreteli, že vykonanie postúpenia pohľadávky je potrebné považovať „za bežný obchodný styk“, atď., nie ako to nesprávne uviedol „za pohľadávku z bežného obchodného styku“), považoval toto žalovaný za absolútne nesprávne. Okrem už v konaní žalovaným uvádzanej argumentácie k tejto
otázke, poukázal žalovaný na to, že aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že postúpenie pohľadávky, ktoré bolo jednorazové, nebolo predmetom činnosti žalobcu, ale nebolo ani činnosťou, ktorú vykonával pravidelne. K pojmu bežný obchodný styk žalovaný uviedol, že tento pojem nemožno vykladať čisto formálne napr. len v zmysle predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri, prípadne v osvedčení o živnostenskom oprávnení. Takýto výklad by vo svojich dôsledkoch viedol k výraznému obmedzeniu, ba až vylúčeniu, aplikácie ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. V praxi je úplne bežné, že podnikateľské subjekty si svoj predmet podnikania vymedzujú čo najširšie - napr. v maximálnom rozsahu voľných živností, pričom v skutočnosti v rámci svojho podnikania realizujú len zlomok zapísaných predmetov podnikania. To znamená, že takéto formálne chápanie pojmu bežný obchodný styk by umožňovalo podnikateľským subjektom pri široko formulovanom predmete podnikania úplne, resp. značným spôsobom eliminovať aplikáciu ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. Formálnu interpretáciu termínu bežný obchodný styk preto považoval za neprípustnú pre jej rozpor s cieľom a účelom sledovaným predmetným ustanovením. Za právne správne považoval vykladať pojem bežný obchodný styk v materiálnom zmysle, t.j. ako faktickú činnosť, ktorú daný podnikateľský subjekt reálne pri svojej podnikateľskej činnosti vykonáva a vykonáva ju pravidelne. Aj tu je zrejmý záujem zákonodarcu pri obmedzení aplikácie ustanovení §59a Obchodného zákonníka v zmysle jeho odseku 4, kedy expressis verbis upravuje výkon niektorej činnosti v rámci predmetu podnikania podnikateľom , pojmom „bežný“, teda „obvyklý“, „pravidelný“ a pod.. Zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie si nesprávne zamieňa pojem „bežný obchodný styk“ s pojmom „obchodný styk“, čo aj v kontexte vyššie uvedeného má zásadný právny význam. Žalovaný rovnako zastával názor, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku namietanej neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 09.03.2009 medzi DEMIDOFF, s.r.o. FARTING, s.r.o., ďalej tiež žalobcu ako aktívne legitimovaného a námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným ako právne bezvýznamnú. Žalovaný namietal aj posúdenie otázky nároku žalobcu na zmluvnú pokutu zo zmluvy o úvere vo výške 245,54 eur. Citujúc čl. III. bod 4. zmluvy o úvere zastával názor, že zmluva o úvere ako zmluvný typ je konsenzuálneho charakteru, teda pre splnenie povinnosti poskytnúť úver zo strany veriteľa sa nevyžaduje aj čerpanie samotného úveru dlžníkom, ku ktorému podľa v konaní predloženého výpisu z účtu spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. došlo v dvoch častiach, a to dňa 26.09.2008 v sume 4.000.000,- Sk a dňa 29.09.2008 v sume 500.000,- Sk. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalovaný sa nemohol dostať do porušenia povinnosti poskytnúť úver spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. tým, keď peňažné prostriedky z poskytnutého úveru boli spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. prevedené - čerpané následne po povolení vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam zabezpečujúcom poskytnutý úver (pre úplnosť uviedol, že vklad záložného práva bol povolený dňa 23.09.2008). V závere podaného odvolania žalovaný okrem toho, že zotrval na všetkých svojich podaniach a vyjadreniach vrátane dôvodov uvedených v pôvodnom odvolaní podanom proti skôr vydanému rozsudku, poukázal na to, že vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie nebola vec správne zistená a správne právne posúdená, že napadnutý rozsudok považuje za nepresvedčivý a arbitrárny a v nadväznosti na to v súvislosti s odôvodňovaním súdnych rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Cdo/139/2011 z 12. októbra 2011, sp.zn. 6 Sžo/65/2008 z 10. februára 2009, na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp.zn. IV. ÚS15/03 z 3.7.2003, sp.zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp.zn. III. ÚS 105/2011 z 14. júna 2011, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998, Ruiz Torijo c. Španielsko, rozhodnutie z 9. decembra 1994).
31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Zastával názor, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalovaného na súdnu ochranu, rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené a presvedčivé a že rozsudok nepovažoval arbitrárny. Mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový a právny stav veci a správne rozhodol, ak žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel a svoje rozhodnutie aj podrobne odôvodnil a správne sa vysporiadal s vytýkanými pochybeniami odvolacieho súdu. Keďže v konaní pred súdom prvej inštancie neboli preukázané žiadne nové skutočnosti a žalovaný nenavrhol vykonať žiadne nové dôkazy, žalobca sa stotožnil so svojim vyjadrením zo dňa 1.10.2014
k odvolaniu žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie zo dňa 16.04.2014 a pridržiava sa aj všetkých vyjadrení, prednesov a tvrdení v tomto konaní. Uviedol, že žalobca svoj nárok opieral o platne uzavreté zmluvy, a to o Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 ako aj o zmluvu o úvere č. lD-2008, ktorých text v obidvoch prípadoch pripravoval právny zástupca žalovaného. Poukazujúc na článok III. zmluvy o budúcej zmluve týkajúci sa povinnosti budúceho predávajúceho, ktoré by v prípade porušenia boli sankcionované zo strany budúceho kupujúceho, zastával názor, že súd prvej inštancie v bode 93 rozsudku správne vyslovil svoj názor, ak považoval výšku zmluvnej pokuty za primeranú a nie neprimerane vysokú ako aj správne považoval skutočnosť, kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy za právne bezvýznamnú. Pokiaľ žalovaný považuje určenie pomeru sankcii počtom na strane predávajúceho a kupujúceho za celkom bezvýznamné, s tým sa žalobca nestotožnil, pretože od počiatku daného zmluvného vzťahu neboli dodržané zásady rovnosti zmluvných strán, pri ustanoveniach o zmluvných pokutách nebola dodržaná vzájomná vyváženosť v neprospech žalobcu. Žalobca jednoznačne nemohol uznať započítanie pohľadávky žalovaného ako kupujúceho z titulu zľavy z kúpnej ceny nehnuteľností, pretože kupujúci nie „údajne“, ale skutočne vedel v akom stave sa nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu nachádzali, žiadne vady neboli kupujúcemu - žalovanému zatajené, kupujúcemu bol známy stav nehnuteľnosti, stav budovy na základe osobnej prehliadky budovy, ktorú konateľ žalovaného C. E. vykonal za spoluúčasti konateľa spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. C.. C. J. a zástupcu realitnej kancelárie REMAX L. J., kedy došlo k detailnej obhliadke objektu. Rovnako bol oboznámený so skutočnosťou, že čiastočné stavebné a reštaurátorské práce v budove a na fasáde budovy boli vykonané v roku 2005 a 2006 na základe vydaného stavebného povolenia a súhlasu Krajského Pamiatkového ústavu v Košiciach. Po tejto obhliadke C.. C. J. odovzdal p. E. rozpočty reštaurátorských nákladov. Žalobca považoval za logické, ak sa robili stavebné a reštaurátorské práce, že boli omietky poškodené, pretože sa jednalo o národnú kultúrnu pamiatku, pamiatkari odkrývali pôvodné maľby, robili sondy v stenách a pod. Uviedol tiež, že sa nezakladá na pravde tvrdenie konateľa žalovaného p. E. že videl len spodok z dvojposchodovej budovy, že sa žalovaný dozvedel o aktuálnom stave nehnuteľnosti ako aj o existujúcich vadách po nadobudnutí nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného ku dňu odovzdania. Poukazujúc na hodnotu nehnuteľnosti, a to 22 mil. Sk uviedol, že nehnuteľnosť bola predávaná prostredníctvom realitnej kancelárie REMAX, pričom realitná kancelária prevezme od nádejného kupujúceho depozit až po obhliadke objektu a prejavenom záujme o objekt predaja. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že medzi predávajúcim a kupujúcim bola dohoda, že „dezolátny“ stav nehnuteľnosti bude odstránený, uviedol žalobca, že žalovaným uvádzaná podmienka odstránenia havarijného stavu nebola riešená v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ani v kúpnej zmluve. Poukázal na to, že žalobca si nemohol dovoliť robiť na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu nejaké úpravy, lebo by sa sám vystavil hrozbe zmluvnej pokuty uvedenej v článku III. bod 1 písm. b/ zmluvy o budúcej zmluve, ktorý aj citoval. Zastával názor, že kúpna cena, ktorá bola dohodnutá medzi predávajúcim a kupujúcim v deň obhliadky, zodpovedala stavu budovy. Pokiaľ pri odovzdávaní budovy dňa 24.11.2008 bol pripravený odovzdávací a preberací protokol, na obsah ktorého žalobca poukázal a právnym zástupcom žalovaného bolo do protokolu podpísaného právnym predchodcom žalobcu konateľom C.. C. J. dopísané, že kupujúci si pri preberaní vyhotovil videozáznam a fotodokumentáciu ( žalobca disponuje taktiež fotodokumentáciou celého objektu v tom čase), že nehnuteľnosť má zjavne poškodené steny a rozvody sietí, s týmto doplnením nesúhlasil právny predchodca žalobcu a následne spísal prehlásenie, ktoré žalovaný spolu aj s prílohami prevzal. Podľa názoru žalobcu znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený dňa 09.03.2009 po havárii z januára 2009, nevychádza z objektívnych údajov a žalobca ho považuje ako obranný prostriedok za právne irelevantný. Súd prvej inštancie preto správne neuznal obranu žalovaného v konaní, že si uplatnil zľavu z kúpnej ceny, ako aj zhodnotil, že v danom prípade nemôže ísť o vady nehnuteľností a nezobral v úvahu znalecký posudok a následné započítanie pohľadávky považoval za neplatné a neúčinné. Žalobca zotrval aj na svojich vyjadreniach týkajúcich sa aktívnej legitimácie žalobcu a opätovne zastával názor, že ustanovenie § 59 a ods. 4 Obchodného zákonníka sa nevzťahuje na zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 09.03.2009, nakoľko táto je bežnou obchodnou transakciou. Z uvedeného dôvodu nepovažoval pohľadávku žalobcu za premlčanú, a preto sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v bodoch 112 a 113 rozsudku, keď v rámci obrany žalovaného v konaní neuznal námietku neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za bežnú obchodnú transakciu, čo žalobca aj preukázal, že túto pohľadávku eviduje v účtovníctve ako pohľadávku z obchodného styku. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu za neposkytnutie úveru, žalobca zotrval na tom, že vychádzala z platne uzavretej Zmluvy o úvere č. lD-2008 a žalovaný sa dostal do omeškania s poskytnutím úveru.
32. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu žalobcu zotrval na podanom odvolaní v celom jeho rozsahu, ako aj na dôvodoch podaného odvolania. Zastával názor, že po zmene procesných kódexov s účinnosťou od 1.7.2016 bolo v záujme žalobcu pre riadne a úplné zistenie skutkového a právneho stavu veci povinnosťou (bremenom) navrhnúť súdu dôkazy na vykonanie, a to už aj s prihliadnutím na to, že zo strany odvolacieho súdu boli v zrušujúcom rozhodnutí vytýkané viaceré pochybenia, ktoré nemohli znamenať opätovné vyhovenie žalobe. Tým, že tak žalobca neučinil, prebral na seba zodpovednosť a prípadný neúspech v konaní. Opakované poukazovanie žalobcu na záväzky upravené v zmluvách, najmä na záväzky žalobcu ako budúceho predávajúceho považoval za vytrhnuté z kontextu celého vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, súvisiaceho s predajom a kúpou nehnuteľnosti. K tvrdeniu žalobcu o tom, že text zmlúv, ktorých platnosť nie je v konaní sporná ani spochybňovaná pripravoval právny zástupca žalovaného, čo vyvoláva dojem o výlučnej zodpovednosti žalovaného za takto nastavený vzťah, uviedol, že rovnako žalobca bol v danom čase právne zastúpený a text zmlúv podliehal nielen kontrole, ale aj pripomienkovaniu, dopĺňaniu a zmenám zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu. Každá uzatvorená zmluva alebo obchod je však regulovaná zákonom a na zákonnosť týchto v konečnom dôsledku dohliada súd, preto nemôže obstáť ani názor, že bez ohľadu na výšku zmluvných pokút, resp. na obsah dojednaných záväzkov, zmluva resp. všetky jej dojednania boli tieto výslovnou vôľou zmluvných strán, a preto ich treba bez výhrad rešpektovať. Úpravu a obsah jednotlivých zmluvne dojednaných záväzkov preto nemožno vnímať absolútne a ani plnenie z týchto nemusí byť tak zákonné. Vychádzajúc aj zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí mal za to, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorého sa žalobca voči žalovanému v tomto konaní domáha je minimálne čo do výšky neprimerané. Ohľadne existencie vád prevádzaných nehnuteľností, ich rozsahu, prípadne vedomostí žalovaného o týchto vadách žalobca svoje tvrdenia nijako nepreukázal, zo strany žalobcu ide len o isté hypotézy o týchto skutočnostiach (napr. že konateľ žalovaného o vadách musel vedieť, hoci tento poprel, že realitná kancelária prevezme od nádejného kupujúceho depozit až po obhliadke objektu a prejavenom záujme predaja, čo v danom prípade nebolo nijako preukázané, podobne aj to, že za účasti L. J. z realitnej kancelárie došlo k detailnej obhliadke nehnuteľnosti, čo si osvojil aj súd prvej inštancie, pričom toto nebolo taktiež nijako preukázané). Skutočnosti týkajúce sa vád kupovaných nehnuteľností ako aj hodnota (zodpovedajúce zľave z kúpnej ceny nehnuteľnosti) však zo strany žalovaného preukázané boli, čo má nepochybne vplyv na nutnosť zaoberať sa tiež započítaním pohľadávok žalovaného a žalobcu uplatňovanom v rámci obrany žalovaného, hoci to súd prvej inštancie neakceptoval. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu zotrval žalovaný na právnom názore potvrdenom odvolacím súdom, že v čase podania žaloby žalobca nebol aktívne legitimovaný, keďže zmluva, ktorou nadobudol pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty voči žalovanému od spoločnosti DEMIDOFF s.r.o. bola v zmysle § 59a Obchodného zákonníka právne neúčinná, a teda ak by aj k odstráneniu tejto prekážky po 6.11.2012 žalobcom v konaní došlo, zastával názor, že uplynula štvorročná premlčacia lehota pre uplatnenie takejto pohľadávky a vznesená námietka premlčania bola dôvodná. V tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že záväzný právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí v otázke posúdenia tzv. bežného obchodného styku, čo má zásadný význam pre aplikáciu § 59a Obchodného zákonníka na danú situáciu, nebol zo strany súdu prvej inštancie rešpektovaný, čo znamená aj porušenie princípu právnej istoty.
33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdu prvej inštancie vec prejednal podľa § 379 - §385 CSP a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
34. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
35. Konanie v tomto spore sa začalo v roku 2009 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie v spore rozhodol a aj odvolanie bolo podané v roku 2017, teda za účinnosti nového civilného
procesného predpisu - zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
36. Odvolací súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP), pretože napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nesprávne po právnej stránke.
37. Odvolací súd preskúmaval vo veci v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý je obsahovo skoro totožný zo skôr vydaným rozsudkom súdom prvej inštancie, ktorý bol odvolacím súdom na základe odvolania žalovaného zrušený. Závery zrušujúceho uznesenia zo dňa 21.12.2015, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neuviedol a v novom konaní a rozhodnutí nerešpektoval. Po vrátení veci súd prvej inštancie doručil stranám sporu zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a následne na deň 19.10.2016 vytýčil termín pojednávania. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že strany sporu zotrvali na svojich skorších prednesoch, žalovaný osobitne na námietke premlčania nároku žalobcu a nenavrhli vykonať ďalšie dokazovanie. Na tomto pojednávaní súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.
38. Predmetom sporového konania je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú si žalobca uplatnil z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania so splnením si svojich povinností vyplývajúcich mu z čl. III. bod 4 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 a tiež čl. III. bodu 4 zmluvy o úvere č. 1D-2008. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol, pretože žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu pred súdom prvej inštancie považoval za neprimerane vysokú, pre prípad, že by súd uznal dôvodnosť tohto nároku žalobcu zároveň uplatnil kompenzačnú námietku do výšky žalovanej sumy, zároveň namietal neúčinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky v čase podania žaloby a z tohto dôvodu aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.
39. Podstatným pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu, na ktorú musí súd predovšetkým prihliadať.
40. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. Košice ako budúci predávajúci uzavrela so žalovaným ako budúcim kupujúcim dňa 19.9.2008 zmluvu o budúcej zmluve, ktorej predmetom bol záväzok budúceho predávajúceho uzavrieť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu na odpredaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D. C., M. T. - D. C., okres T. W. zapísaných na LV č. XXXXX za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. V zmluve o budúcej zmluve bola okrem iného dohodnutá v čl. III. bod 4 zmluvná pokuta vo výške 0,5% z kúpnej ceny nehnuteľností za každý deň omeškania za porušenie povinnosti budúceho kupujúceho do dvoch pracovných dní od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na ponuku predaja národnej kultúrnej pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu 21.680.000,- Sk (719.644,16 eur) ako časti kúpnej ceny v P., a.s. s tým, že táto suma bude budúcemu predávajúcemu vyplatená po predložení originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník.
41. Súčasne tieto zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného ako veriteľa poskytnúť spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. ako dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,- Sk (149.372,63 eur) do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva (na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy o budúcej zmluve). Zmluvné strany si v tejto zmluve dohodli zmluvnú pokutu vo výške 20% ročne z výšky poskytnutého úveru, ak veriteľ v lehote dvoch kalendárnych dní od povolenia vkladu záložného práva neposkytne dlžníkovi dohodnutý úver.
42. Keďže podľa tvrdenia žalobcu došlo zo strany žalovaného k porušeniu jeho povinností vyplývajúcich z vyššie uvedených zmlúv, spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. vyúčtovala žalovanému zmluvnú pokutu faktúrou č. 08011 zo dňa 15.1.2009 splatnou 23.1.2009 vo výške 95.837,39 eur, ktorá pozostáva zo zmluvnej pokuty od 16.10.2008 do 6.11.2008, t. j. za 22 dní omeškania vo výške 95.591,85 eur (2.879.800,- Sk) podľa zmluvy o budúcej zmluve a zo zmluvnej pokuty od 26.9.2008 do 28.9.2008, t. j. za tri dni omeškania vo výške 245,54 eur (7.397,25 Sk) podľa zmluvy o úvere.
43. Spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo výške 95.837,39 eur na postupníka spoločnosť FARTING, s.r.o., čo oznámila žalovanému listom zo dňa 9.3.2009.
44. Podľa § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred zápisom do osobitnej evidencie.
45. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami, ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania (§ 59a ods. 3 Obchodného zákonníka).
46. Podľa § 66a ods. 1 Obchodného zákonníka ovládaná osoba je spoločnosť, v ktorej má určitá osoba väčšinový podiel na hlasovacích právach preto, že má podiel na spoločnosti alebo akcie spoločnosti, s ktorými je spojená väčšina hlasovacích práv, alebo preto, že na základe dohody s inými oprávnenými osobami môže vykonávať väčšinu hlasovacích práv bez ohľadu na platnosť alebo na neplatnosť takejto dohody (§ 186a).
47. Ovládajúca osoba je osoba, ktorá má v ovládanej osobe postavenie podľa odseku 1 (§ 66a ods. 2 Obchodného zákonníka).
48. Podľa § 66a ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka podiel na hlasovacích právach podľa odseku 1 sa zvyšuje o hlasovacie práva spojené s podielmi na ovládanej osobe alebo s akciami ovládanej osoby, ktoré sú v majetku iných osôb ovládaných priamo alebo sprostredkovane ovládajúcou osobou.
49. Odvolací súd z výpisov z obchodného registra zistil, že v obchodnej spoločnosti FARTING, s.r.o. je spoločníčkou L. D. B., K. K. X, C., Ruská federácia s obchodným podielom zodpovedajúcim peňažnému vkladu do základného imania vo výške 5.643,- eur (170.000,- Sk), čo predstavuje 85% základného imania, a teda má podiel na spoločnosti, s ktorým je spojená väčšina hlasovacích práv v tejto spoločnosti. V spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. je spoločnosť FARTING, s.r.o. rovnako majiteľom 85% podielu zodpovedajúcemu peňažnému vkladu do základného imania vo výške 5.643,- eur (170.000,- Sk), a teda možno vyvodiť záver, že L. D. B. je tak vo vzťahu k spoločnosti FARTING, s.r.o. (priamo) ako aj vo vzťahu k spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. (nepriamo, prostredníctvom FARTING, s.r.o.) ovládajúcou osobou. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. je vo vzťahu k spoločnosti FARTING, s.r.o. ovládanou osobou a tým je splnená podmienka podľa § 59a ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak spoločnosť (FARTING, s.r.o.) nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10% základného imania (pohľadávka vo výške 95.837,39 eur nadobúdaná za odplatu 80% prevyšuje 10% základného imania) na základe zmluvy uzatvorenej s osobami ovládanými spoločníkmi spoločnosti (DEMIDOFF, s.r.o. je v zmysle vyššie uvedeného ovládanou osobou spoločníka FARTING, s.r.o. - L. D. B.), musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom, pričom táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín príslušného obchodného registra.
50. Tieto skutočnosti vyplývajúce aj z tvrdení žalovaného neboli žalobcom rozporované. V skoršom odvolaní žalovaný tvrdil, že dňa 3.12.2016 žalobca doručil do zbierky listín zmluvu o postúpení pohľadávky, uviedol však, že nie je mu známe, či ide o zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 9.3.2009, žalobca však túto jeho informáciu nespochybnil. S odkazom na ustanovenie § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka len tvrdil, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009, pretože zmluvu o postúpení pohľadávky považuje za bežnú obchodnú transakciu.
51. Podľa § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nevzťahujú na zmluvy uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, na nadobudnutie majetku podľa rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu a na majetok nadobudnutý na burze za cenu rovnajúcu sa kurzu, ktorý zodpovedá v tom čase danej ponuke a dopytu.
52. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že pojem „bežný obchodný styk“ nie je definovaný, spravidla pôjde o činnosti, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou daného podnikateľa, ak tieto činnosti podnikateľ vykonáva pravidelne na zabezpečenie chodu svojej podnikateľskej aktivity. Z judikatúry súdov vyplýva, že bežný obchodný styk nemožno stotožňovať len s činnosťami, ktoré tvoria predmet podnikania daného podnikateľa, ale je potrebné prihliadať aj na celkovú faktickú činnosť vykonávanú podnikateľským subjektom a na konkrétne okolnosti súvisiace s nadobúdaním majetku alebo jeho prevodom na iné osoby. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že je bežné, že podnikateľské subjekty si svoj predmet podnikania vymedzujú čo najširšie, hoci v skutočnosti v rámci svojho podnikania realizujú len časť zapísaného predmetu podnikania. Za právne správne je preto potrebné vykladať pojem „bežný obchodný styk“ v materiálnom zmysle, t. j. ako faktickú činnosť, ktorú daný podnikateľský subjekt reálne pri svojej podnikateľskej činnosti vykonáva a vykonáva ju pravidelne.
53. V konaní nebolo sporné, že žalobca je v súlade s § 66a Obchodného zákonníka ovládajúcou spoločnosťou vo vzťahu k spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o., od ktorej nárokov na zmluvnú pokutu na základe Zmluvy o postúpení zo dňa 9.3.2009 odvodzuje žalobca svoje nároky, a teda že na scudzenie majetku spoločnosti DEMIDOFF s.r.o. spoločnosti FARTING s.r.o. sa vzťahuje § 59a Obchodného zákonníka. V konaní bolo nesporne zistené, že išlo o jediný prípad vzniku takejto pohľadávky zo zmluvnej pokuty a aj o jediný prípad v rámci prevodu takejto pohľadávky zo spoločnosti DEMIDOFF s.r.o.( ovládanou osobou) na spoločnosť FARTING s.r.o. (ovládajúcou osobou). Z vyjadrenia žalobcu v posudzovanej veci rovnako vyplýva, že k nadobudnutiu pohľadávky postúpením zo spoločnosti DEMIDOFF s.r.o. došlo v jeho činnosti len raz, a to nadobudnutím spornej pohľadávky. To znamená, že postupovanie pohľadávok nielenže nebolo predmetom činnosti, ale nebolo ani činnosťou, ktorú vykonával bežne. Aj konateľ spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. vo svojej výpovedi uviedol, že predmetom podnikania tejto spoločnosti je investičná činnosť do projektov a nehnuteľností a postúpenie pohľadávky bolo jediným prípadom v činnosti tejto spoločnosti.
54. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku žalovaným namietanej neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 uzavretej medzi spoločnosťou DEMIDOFF, s.r.o. ako postupcom a spoločnosťou FARTING, s.r.o. ako postupníkom, v dôsledku čoho vyvodil aj nesprávny právny záver o tom, že žalobca bol už od podania žaloby v tomto konaní aktívne vecne legitimovaný.
55. Vecná legitimácia vo vzťahu k stranám vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého strana je subjektom oprávnenia (povinnosti), ktoré je predmetom konania a ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vyjadruje postavenie strany konania v hmotnoprávnom vzťahu a zakladá žalovateľnosť nároku. Strana konania, ktorá je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, má aktívnu legitimáciu. Jej nedostatok v konaní má za následok zamietnutie žaloby bez meritórneho preskúmania veci.
56. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať (rozhodnutie NS SR zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009).
57. Keďže predpokladom pre nadobudnutie účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 bolo jej uloženie do zbierky listín príslušného registrového súdu, k čomu preukázateľne ku dňu podania žaloby nedošlo, potom žalobca v čase podania žaloby nemohol byť aktívne vecne legitimovaný podať žalobu na uplatnenie nároku z tejto zmluvy.
58. Ak v priebehu konania dňa 3.12.2013 žalobca uložil do zbierky listín zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009, ktorú skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil a vyplýva to aj z obsahu spisu, k tomuto dňu sa zhojil nedostatok jeho vecnej aktívnej legitimácie.
59. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
60. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
61. Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava.
62. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
63. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe. Premlčacia doba začala plynúť od žalobcom tvrdeného porušenia zmluvnej povinnosti vyplývajúcej žalovanému zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, podľa súdu prvej inštancie dňa 16.10.2008 (nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje žalobca do 6.11.2008) a podľa zmluvy o úvere začala premlčacia doba plynúť od 26.9.2008 (nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje žalobca do 28.9.2008). Najneskôr štvorročná lehota na uplatnenie zmluvnej pokuty z uvedených zmlúv uplynula dňa 6.11.2012.
64. Vzhľadom na to, že ku dňu 6.11.2012 nebola zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín, zmluva o postúpení pohľadávky nenadobudla účinnosť, a preto žalobca nenadobudol hmotnoprávny nárok z tejto zmluvy a tým nenadobudol ani procesné právo uplatniť si tento hmotnoprávny nárok na súde proti žalovanému. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca podal dňa 18.5.2009 žalobu, pretože v tom čase nemal hmotnoprávny nárok, nebol aktívne legitimovaný a plynutie premlčacej doby z dôvodu jeho uplatnenia v súdnom konaní tak nemohlo spočívať.
65. S poukazom na vyššie uvedené je nesporné, že žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
66. Pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozsudku, odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
67. Kompenzačnou námietkou žalovaného vznesenou v konaní sa odvolací súd nezaoberal, keďže išlo len o obranu žalovaného proti nároku žalobcu do výšky žalovanej sumy a zamietnutím žaloby odpadli dôvody na jej posudzovanie. Ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, lebo vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu ich posudzovanie už bolo bez právneho významu.
68. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
69. O trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
70. Podľa § 259 CSP ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.
71. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, za účinnosti ktorého bolo súdom prvej inštancie priznané tlmočné a preddavkovo vyplatené tlmočníkovi z rozpočtových prostriedkov štátu. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, nemá ekvivalent v novom procesnom predpise, teda neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré v konaní platil a v tomto smere Civilný sporový poriadok neobsahuje ani prechodné ustanovenie pre rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu vynaložených v konaní začatom a neskončenom do 30.6.2016. Odvolací súd preto v súlade s čl. 4 ods. 1 a 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k tomu, že od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby
znášal náklady tohto sporového konania. Odvolací súd zastáva názor, že na daný prípad je potrebné vo vzťahu k štátu analogicky aplikovať vyššie citované ustanovenie § 259 CSP a štát považovať za inú osobu, ktorej v tomto konaní vznikli výdavky, tak ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu.
72. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd priznal štátu proti žalobcovi nárok na náhradu trov v plnom rozsahu.
73. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).