Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/109/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., C. XXX/XXX, zastúpeného O.. L.. I. B., bytom W. nad S., A. C. XXXX/XXX-XX, proti žalovanému N. Y., a.s., so sídlom N., S. XXX/A, L.: XX XXX XXX, zastúpeného V. kanceláriou M.. S. G., A.., s.r.o., so sídlom N., O. XX, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. januára 2018, č.k. 12Csp/125/2017-216, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 750 eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne od 17.12.2016 do zaplatenia zo sumy 750 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. zamietol vzájomnú žalobu žalovaného. Výrokom IV. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %. V odôvodnení uviedol, žalobca žalobou podanou na súd dňa 07.08.2017 voči spoločnosti A. Y., s.r.o., so sídlom v N. uplatnil nárok na zaplatenie sumy 931,97 eur a náhradu trov konania. Lustráciou v obchodnom registri súd zistil, že pôvodne žalovaný bol dňa 09.08.2017, teda po začatí konania vo veci samej, dobrovoľne vymazaný z obchodného registra a že jeho právnym nástupcom je spoločnosť N. Y., a.s.,, so sídlom v Bratislave. Preto súd uznesením č. k. 12Csp/125/2017-57 zo dňa 21.09.2017 rozhodol podľa § 64 tak, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom pôvodne žalovaného, spoločnosťou N. Y., a.s.,, so sídlom v Bratislave. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 23.10.2009 podal žalobca žiadosť o poskytnutie úveru a žiadosť o vydanie všadeplatíkarty v sume 2.000 eur za podmienok splácania úveru v 30 mesačných splátkach, o čerpanie a splácanie úveru v hotovosti a o poistenie schopnosti splácať úver (bod 2 UZ). Následne, dňa 27.10.2009, veriteľ (Poštová banka, a.s.), v bode 3 UZ doplnil do UZ nasledovné údaje: výška úveru 1.000 eur, výška mesačnej splátky 48,62 eur, , celková výška nákladov 372,95 eur, dátum konečnej splatnosti 16.04.2012, dátum prvej platby do 16.11.2009, úroková sadzba 25 % ročne, dátum každej ďalšej platby k 16. dňu mesiaca, poistenie - komplexný súbor poistenia, počet mesačných splátok 30, Priem. RPMN na trhu 37,93 %, RPMN banky 31,59 %. Výzvou zo dňa 30.03.2010 upozornil pôvodný veriteľ žalobcu na to, že podstatným spôsobom porušil ustanovenia UZ, keď neuhradil dlžnú sumu z úveru vo výške 83,48 eur. Predžalobnou výzvou zo dňa 15.05.2017 vyzval žalobca žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 931 eur. Výzvami zo dňa 22.11.2016, 04.01.2017 a 09.03.2017 vyzvala spol. A. Y., s.r.o., žalobcu na zaplatenie omeškaných splátok v konkrétnej výške (č.l. 10 - 12). Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 161 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku; § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách; § 40 ods. 1, § 43c ods. 2 a 3, § 44 ods. 1, 2, § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. b/, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že na základe identifikačných údajov strán UZ uvedených v UZ možno konštatovať, že žalovaný vystupoval vo vzťahu k žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) ako spotrebiteľ, kým žalobca (jeho právny predchodca), veriteľ, vystupoval vo vzťahu k žalovanému ako dodávateľ. Na predmetný vzťah (poskytnutie peňazí právnym predchodcom žalobcu žalovanému) treba teda prednostne aplikovať normy spotrebiteľského práva. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je 1. splatná (dospelé splátky) a to za predpokladu 2. písomnej výzvy po tom, čo bol klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Súd teda skúmal, či boli splnené ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v zmysle ktorého môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou len vtedy, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškania splátok pohľadávky a klient je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, pričom tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní bolo podľa právneho názoru súdu preukázané, že banka (pôvodný veriteľ) pred postúpením pohľadávky doručila žalobcovi písomnú výzvu na úhradu splátok pohľadávky (zo dňa 6.5. 2010) a žalobca bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke (výpis z účtu). Za tohto stavu je potrebné konštatovať, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalobcu na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (právny predchodca žalovaného), podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, boli splnené. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný nie je v konaní vecne legitimovaným subjektom, pretože nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky ani podľa § 526 z dôvodu, že oznámenie o postúpení pohľadávky sa nedostalo do dispozičnej sféry žalobcu, súd sa s týmto právnym názorom žalobcu nestotožnil. Ust. § 526 obsahuje len oznamovaciu povinnosť postupcu. Vychádza zo zásady, že postúpenie pohľadávky nič nemení na právnom postavení dlžníka. Na vznik zmluvy o postúpení pohľadávky zákon nevyžaduje žiaden právny úkon dlžníka. Pre upovedomenie dlžníka o postúpení pohľadávky zákon nepredpisuje osobitnú formu. Podľa ust. § 526 ods. 1 veta druhá OZ, pokiaľ postúpenie pohľadávky nie je dlžníkovi oznámené postupcom alebo pokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Z písomného podania žalobcu (žaloba) ako i z ním založených do spisu písomných dôkazov (napr. predžalobná výzva z 15.05.2017, výzvy spol. PRO CIVITAS s.r.o. adresované žalobcovi) jednoznačne vyplýva, že žalobca o postúpení pohľadávky z banky na žalovaného vedel. Žalobca i žalovaný (vzájomná žaloba) odvíjajú svoje žalované nároky od písomne uzavretej UZ, pričom táto nebola uzavretá za účasti oboch zmluvných strán naraz. Svojou povahou by išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Je zrejmé, že v zmysle § 4 ods. 1 citovaného zákona, zmluva musí mať písomnú formu a musí mať zákonné náležitosti tak ako predpokladá § 4 ods. 2 tohto zákona. Z obsahu UZ a ostatných listinných dôkazov je zrejmé, že žalobca najskôr dňa 23.10.2009 požiadal o úver v sume 2.000 eur na základe písomnej žiadosti, pričom uviedol len údaje o požadovanej výške úveru 2.000 eur, počte splátok 30, spôsobe čerpania a splácania úveru a požiadal o komplexný súbor poistenia. Pre uzavretie zmluvy písomnou formou je potrebné, aby došlo k písomnému prijatiu návrhu, pričom platí, že včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. V danej veci k takémuto prijatiu návrhu nedošlo, pretože právny predchodca žalovaného ako veriteľ neprijal návrh žalobcu ako dlžníka bez výhrad a zmien, keď oznamuje dlžníkovi prijatie žiadosti schválením úveru vo výške 1.000 eur, tak ako je uvedené v UZ. V UZ uvádza právny predchodca žalovaného ako veriteľ údaj o výške úveru, počte splátok, výške úrokovej sadzby, výške mesačnej splátky, výške RPMN, celkové výške nákladov a ďalšie údaje, pričom žalobca ako dlžník nemal vôbec možnosť ovplyvniť napríklad taký základný údaj ako výšku mesačnej splátky alebo výšku ročnej úrokovej sadzby úveru. Je preukázané, že veriteľ ako osoba, ktorá mala prijať žiadosť žalobcu o poskytnutie úveru, schválil túto žiadosť následne po podaní žiadosti, pričom na základe ním nastavených podmienok aj následne poskytol žalovanému úver, avšak nie v ním požadovanej výške. Prijatie návrhu so zmenami, doplnkami, ktoré vytvárajú základné zákonné náležitosti zmluvy, nemôže byť účinným prijatím návrhu na uzatvorenie písomnej zmluvy, ale predstavuje len nový návrh na uzatvorenie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorý ale žalovanému nebol predložený na odsúhlasenie a podpísanie. Pri písomných zmluvách pritom platí, že aj prijatie návrhu musí byť uskutočnené písomne a musí byť žiadateľovi o prijatie návrhu aj doručené. V žiadnom prípade nemôžu žiadosť o poskytnutie

úveru nahradzovať napríklad Obchodné podmienky pre úver alebo Všeobecné obchodné podmienky, pretože v čase podávania žiadosti nie je zrejmé aký úver a v akej výške bude schválený. UZ preto nemohla byť uzavretá platne pre rozpor s citovanými zákonnými ustanoveniami (§ 39 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd ešte uviedol, že veriteľ takto disponuje s úverovou istinou svojho dlžníka ešte v čase, keď k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, pretože až okamihom dôjdenia akceptácie návrhu bez zmien a doplnkov dochádza pri dvojstranných právnych úkonoch k platnému uzavretiu zmluvy (§ 44 ods. 1, § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, žalobcovi nemôže patriť žiadne plnenie z UZ zo dňa 27.10.2009. Vzhľadom k tomu, že súd posúdil zmluvu ako neplatnú, resp. k jej uzavretiu vôbec nedošlo, žalobcovi, resp. žalovanému by patril len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy, resp. zmluvy, ktorá ani nevznikla. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 07.04.2017 (č. l. 13) a ku dňu 23.11.2017 (č. l. 108) ako i z výkazu o úhradách, ktorú písomnosť žalovaný nenamietal, mal súd preukázané, že právny predchodca žalovaného poskytol žalobcovi peniaze vo výške 1.000 eur, pričom právnemu predchodcovi žalovaného žalobca vrátil spolu sumu 1.931,97 eur. Rozdiel, teda suma, o ktorú sa právny predchodca žalovaného na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, predstavuje 931,97 eur (1.931,97 - 1.000). Žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 931,67 eur. Súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku začína plynúť dňom nasledujúcim po zaplatení poslednej splátky (16.12.2016). Podľa právneho názoru súdu, žalobca pri každej platbe žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi prevyšujúcej už prv zaplatenú sumu 1.000 eur vedel, resp. mal a mohol vedieť (neznalosť zákona neospravedlňuje), že na strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu. Pretože žaloba na súd bola podaná dňa 07.08.2017, v súlade s ust. § 107 ods. 1 OZ, sú nepremlčané všetky platby žalobcu právnemu predchodcovi žalovaného realizované od 07.08.2015. Ide v podstate o 15 platieb za obdobie od 08.09.2015 do 16.12.2016 v celkovej výške 750 eur (viď Aktuálny stav úveru - č. l. 13). Z vyššie uvedených dôvodov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 750 eur, predstavujúcu bezdôvodné obohatenie veriteľa na úkor žalobcu. Pokiaľ si žalovaný v priebehu konania uplatnil vzájomnou žalobou voči žalobcovi nárok na zaplatenie istiny 1.186,18 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 20.07.2017 do zaplatenia, súd jeho žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný si svoj nárok voči žalobcovi uplatnil na základe Dohody o splátkovom kalendári zo dňa 13.08.2015, pričom v konaní nijako nepreukázal, z čoho ním žalovaná suma pozostáva. Dohoda o splátkovom kalendári však bola uzavretá aj tak na podklade vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, na ktorý sa dohoda odvoláva a ktorý rozsudok je nulitným právnym aktom, a preto aj Dohoda o splátkovom kalendári odporuje zákonu (§ 39 a je teda absolútne neplatná. Samotný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe UZ, ktorá je však neplatná, resp. vôbec nevznikla a preto z UZ nevznikli žalovanému žiadne nároky. Ako súd právne zdôvodnil už vyššie, v konaní si žalovaný mohol voči žalobcovi uplatniť len prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, že by žalobca z poskytnutých peňazí mu právnym predchodcom žalovaného vrátil žalovanému sumu nižšiu, než mu bola poskytnutá. V konaní však bolo preukázané, že v skutočnosti to bol žalovaný, ktorý sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Nad rámec vyššie uvedených zistení a právneho posúdenia vecí súd uviedol, že i v prípade ak by žalovaný mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bol by tento nárok v súlade s ust. § 107 ods. 1 a 2 už dávno premlčaný, pretože peňažné prostriedky poskytol žalobcovi ešte v roku 2009. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP. V konaní sa pojednávalo spolu o istinu vo výške 2.117,85 eur (931,67 eur + 1.186,18 eur). Žalobca bol v konaní v uplatnenom nároku vo výške 750 eur úspešný celom rozsahu a v celom rozsahu bol úspešný aj v žalovaným uplatnenom nároku vo výške 1.186,18 eur. Úspešný bol teda v časti sporu vo výške 1.936,18 eur a neúspešný v časti sporu o zaplatenie sumy 181,67 eur. Úspešný bol teda žalobca v konaní v rozsahu 91,4 % a neúspešný v rozsahu 8,6 %. Čistý úspech žalobcu v spore bol teda v rozsahu 82,8 % (91,4 - 8,6) a preto súd rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobca riadne načerpal úver, ktorý však riadne nesplácal. Na konštatovanie súdu týkajúce sa absencie písomnej formy zmluvy žalovaný uviedol, že v uvedenom prípade neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by predpisoval obligatórnu písomnú formu. Predmetná zmluva ako typ absolútneho obchodu nie je podľa § 497 Obchodného zákonníka podmienená písomnou formou. Uzatváranie zmluvy o úvere je proces, v ktorom podáva klient banky návrh na uzavretie zmluvy a následne banka vyhodnotí, či návrh na uzavretie zmluvy o úvere príjme alebo odmietne. Podľa článku 1 bodu 1.2 Obchodných

podmienok banka svoje rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí návrhu oznámi. Oznámenie vykoná najmä telefonicky na telefónnom čísle uvedenom v návrhu, ak klient banky nie je zastihnutý, tak mu bude doručené písomné oznámenie. Až následne odošle jeden originál zmluvy o úvere klientovi banky. V medziobdobí má klient priestor na preštudovanie si všetkých podmienok spojených s bankovým produktom a slobodne sa rozhodnúť, či danú zmluvu o úvere bez výhrad uzatvorí. V podstate tak nejde o nič menšie, než to, že tento návrh reprezentuje dodatočný (aposteriórny) nesúhlas jednej zo strany konania s uzatvorenou dohodou a absenciu zodpovednosti žalobcu, ktorá sa okrem iného prejavuje aj neplnením záväzku zo zmluvného vzťahu. Ďalej žalovaný poukázal na ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. K majetkovej nerovnováhe dochádza v právnych vzťahoch pomerne pravidelne, avšak o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy. Primárnou funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Podľa názoru žalovaného pri dôkladnom skúmaní jednotlivých majetkových podstát na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je možné súdom prvej inštancie uvedený dôvod subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Ak by sa aj pristúpila na logiku žalobcu, že ten plnil premlčaný dlh, tak potom sa jedná o naturálnu obligáciu, pretože zrážky sa vykonávali žalobcovi z existujúceho, reálneho dlhu, ktorý mu vyplynul zo zmluvy. Žalovaný ďalej namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie je podľa žalovaného nepreskúmateľné. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsiahlu judikatúru súdov Slovenskej ako i Českej republiky. Vzhľadom na uvedené žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že popiera tvrdenia žalovaného uvedené v predmetnom vyjadrení ohľadne platnosti úverovej zmluvy, bezdôvodného obohatenia a údajného porušenia práva na spravodlivý proces. V súvislosti s platnosťou úverovej zmluvy mal za to, že súd dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že žalobca dňa 23.10.2009 požiadal žalovaného ako veriteľa o poskytnutie úveru. Následne dňa 27.10.2009 žalovaný ak veriteľ jeho žiadosť prijal ale s tým, že prijatie návrhu z jeho strany obsahovalo zmeny a doplnky. Nakoľko návrh žalobcu bol prijatý so zmenami a doplnkami, nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy, nakoľko prijatie návrhu obsahujúce zmeny a doplnky je novým návrhom a nový návrh žalobca neprial. Nedošlo teda k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy - na výške úveru a o odplate za poskytnutý úver - úrok a RPMN. Mal za to, že súd sa pri rozhodovaní o platnosti , resp. neplatnosti úverovej zmluvy dôsledne zaoberal ustanoveniami Občianskeho zákonníka. S neplatnosťou zmluvy súvisí aj bezdôvodné obohatenie, ktoré v tomto prípade vzniklo plnením z neplatného právneho úkonu. Ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymedzuje prípady, ktoré sa za bezdôvodné obohatenie nepovažujú. Mal za to, že musí ísť o záväzky, ktoré platne vznikli, čo nie je tento prípad, nakoľko predmetná zmluva je neplatná. Žalovanému preto nemôže patriť žiadne plnenie z danej úverovej zmluvy. Rovnako mal za to, že rozsudok bol riadne a zrozumiteľne odôvodnený. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa

preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci vysloveným v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 na ne v plnom rozsahu poukazuje.

6. K odvolacím námietkam týkajúcich sa podmienok uzavretia zmluvy, zmluvnej voľnosti, odvolací súdu uvádza, že predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 23.10.2009 žalobca požiadal o poskytnutie úveru - žiadosť o vydanie „všadeplatíkarty“ v sume 2000,- Eur, ktorý mal splácať v 30 mesačných splátkach. Pôvodný veriteľ - Poštová banka, a.s. (ďalej len „pôvodný veriteľ“) , dňa 27.10. 2009 v bode 3 zmluvy doplnil údaje o výške úveru 1000,- Eur, výške mesačnej splátky 48,62 Eur, celkovú výšku nákladov 372,95 Eur, dátum konečnej splatnosti 16.4. 2012, dátum prvej platby do 16.11. 2009, úrokovú sadzbu 25 % ročne, dátum každej ďalšej platby k 16. dňu mesiaca, poistenie - komplexný súbor poistenia, počet mesačných splátok 30, priemernú RPMN na trhu 37,93 % a RPMN banky 31,59 %, čím malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o úvere dostupná pôžička (ďalej len „zmluva“).

8. Z ustanovení zmluvy a postavení zmluvných strán je zrejmé, že v prípade, ak by došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy, išlo by o zmluvu spotrebiteľskú na ktorú je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia spotrebiteľského práva, a to bez ohľadu na to, že by bola zmluva uzatvorená ako zmluva o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako spotrebiteľ a rovnako tak pôvodný veriteľ mal postavenie dodávateľa. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone č. 258/2001 Z. z., o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy, inak je zmluva neplatná (§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z.).

9. Odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 43, § 43a, § 43c a § 44 Občianskeho zákonníka a konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcovi bol predostretý nový návrh na uzavretie zmluvy o poskytnutí úveru a to bez toho, aby žalobcom došlo k prijatiu tohto nového návrhu. Proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ako uvádza v odvolaní žalovaný, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy. 10. Ak pôvodný veriteľ v bode 3. zmluvy označenom ako „Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia (vyplní banka)“ uvádzal iné údaje ako údaje uvedené v bode 2. zmluvy označenej ako „Žiadosť o poskytnutie úveru a žiadosť o vydanie všadeplatíkarty (vyplní klient)“, išlo o nový návrh, ktorý mal žalobca prijať, nakoľko údaje vyplnené veriteľom podstatne modifikovali návrh na uzatvorenie zmluvy žalobcom, a to napr. aj v takej základnej otázke, ako je výška poskytnutého úveru, keď žalobca žiadal o úver vo výške 2000,- Eur, pričom mu bol poskytnutý úver vo výške 1.000,- Eur. Je tiež zrejmé, že nakoľko žalobca podpísal zmluvu dňa 23.10.2009 a pôvodný veriteľ dňa 27.10.2009, žalobcovi nebolo umožnené prípadne meniť akékoľvek údaje, ktoré vyplnil pôvodný veriteľ v bode 3. zmluvy, a ktoré mali byť pre žalobcu záväzné, ako aj to, že žalobca nemal vedomosť o podstatných údajoch zmluvy, ako napr. výška RPMN, priemernej RPMN, či výške splátky a splatnosti poskytnutého úveru.

11. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva platne nevznikla a z tohto dôvodu žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. Odvolací súd poukazuje na ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka s tým, že plnenie bez právneho dôvodu malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia, ktoré je nutné vydať tomu, na úkor koho bolo získané. Keďže žalobca zaplatil žalovanému viac finančných prostriedkov ako mu bolo žalovaným poskytnuté, na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo dôvodné zaviazať žalovaného. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s posúdením premlčania žalobcom uplatneného nároku v dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovaným tak, ako premlčanie posúdil súd prvej inštancie. Žaloba bola na súd podaná dňa 07.08.

2017. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné ako nepremlčané posúdiť platby žalobcu právnemu predchodcovi žalovaného od 07.08. 2015 v celkovej výške 750 eur.

12. Na záver je potrebné uviesť, že závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie uskutočnil dokazovanie v takom rozsahu, aby náležite zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, čo však nie je tento prípad, čo vedie odvolací súd k nutnosti vyhodnotiť odvolacie námietky žalovaného o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, či prípadnom porušení práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie ako nedôvodné.

13. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Odvolací súd preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .