Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/443/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu S.O.A., s.r.o. Kračúnovce, so sídlom v Kračúnovciach 97, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr Pavlom Lechmanom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Kračúnovciach 97 proti žalovanému Lesom Slovenskej republiky, š.p. so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, zastúpenému Mgr. Ivanom Mazancom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Prešove, Metodova 3331/12, o zaplatenie 26.510,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.5.2017 č.k. 13C 315/1999-615 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené.

O d m i e t a odvolanie proti vyhovujúcemu výroku.

Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie sumy 7.090,75 eur, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 367,-eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 1.21.1997 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 97,24 %. Žalobcu zaviazal nahradiť štátu preddávkované trovy konania v sume 501,70 eur a to na účet Okresného súdu Košice I a žalovaného zaviazal z rovnakého dôvodu nahradiť trovy štátu v sume 7,02 eur.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 26.510,82 eur spolu s úrokom z omeškania za obdobie od 1.1.1997 do zaplatenia. Tohto nároku sa žalobca domáhal na základe tvrdenia, že jeho právnym predchodcom bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a to horným pozemkom v kat. území B. R. F. Z. a to rozhodnutím Pozemkového úradu zo dňa 16.8.1994. Tieto nehnuteľnosti však boli jeho právnym predchodcom ako oprávneným osobám vydané až dňa 29.5.1997. Ním uplatnená peňažná pohľadávka pozostáva z finančnej náhrady za vyťaženú drevnú hmotu za obdobie rokov 1994 - 1996 na týchto lesných pozemkoch.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že pri svojom rozhodovaní sa riadil záväzným právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Košiciach v jeho uznesení zo dňa 19.9.2012 č.k. 1Co 140/2011-385, ktorým bol zrušený jeho predchádzajúci rozsudok. Konštatoval, že v uvedenom uznesení žalobca uplatnil peňažný nárok v konkrétnej sume, tento aj dostatočne skutkovo odôvodnil, nebolo jeho povinnosťou tento nárok aj právne kvalifikovať, preto nemožno zamietnutie jeho žaloby odôvodniť tým, že si mal nárok uplatniť z iného právneho dôvodu (ako nájomné) tak ako to vykonal súd prvého stupňa.

Za správny považoval odvolací súd postup súdu prvého stupňa do tej miery pokiaľ popísaný nárok v žalobe podriadil pod režim zákonného nájmu podľa § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (zákon o pôde). Žalovanému v súlade s citovaným ustanovením vznikol zákonný nájom k lesným pozemkom, ku ktorým bolo rozhodnutím Pozemkového úradu priznané vlastníctvo predchodcom žalobcu. Nájomný vzťah je vzťahom zásadne odplatným a teda nájomcovi v takomto prípade vzniká povinnosť platiť nájomné. Vyššie citovaný zákonný nájom sa spravoval osobitným právnym predpisom a to nariadením vlády SR č. 208/1994 Z. z. o nájme poľnohospodárskych a lesných nehnuteľností a o nájme poľnohospodárskeho podniku. Podľa § 4 ods. 1 citovaného nariadenia pri nájomnom vzťahu, ktorý vznikol podľa osobitného predpisu (§ 22 zákona o pôde) a pri ktorom predmetom nájmu sú poľnohospodárske pozemky sa v prípade, že sa prenajímateľ a nájomca nedohodnú inak, určí výška nájomného podľa osobitného predpisu. Podľa § 4 ods. 2 citovaného Nariadenia vlády ak sú predmetom nájmu lesné pozemky prenajímateľ a nájomca dohodnú výšku nájomného s prihliadnutím na vek porastov a realizáciu úloh ustanovených osobitným predpisom (zákon SNR č. 100/1997 Zbierky). Týmito právnymi predpismi je teda upravený aj spôsob výpočtu výšky nájomného za nájom lesných pozemkov, ktorý nevznikol na základe nájomnej zmluvy, ale na základe právneho predpisu. Právni predchodcovia žalobcu uplatnili voči žalovanému z tohto titulu peňažný nárok, treba mať za to, že tento predstavoval nárok na zaplatenie nájomného. Tak ako žalovanému vzniklo právo užívať predmet nájmu a súčasťou jeho užívania bolo aj právo ťažby dreva, rovnako mu súčasne vznikla aj povinnosť platiť nájom vypočítaný podľa vyššie citovaných právnych predpisov. Nárok na platenie nájomného v takomto prípade nie je podmienený dohodou o jeho výške. Za nesprávny považoval odvolací súd aj záver súdu prvého stupňa ohľadne platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka upravujúceho inštitút postúpenia pohľadávky toto stanovuje ako podmienku jej platnosti písomnú formu a dostatočnú individualizáciu postupovanej pohľadávky. Pre platnosť takejto zmluvy sa teda nevyžaduje jej právna kvalifikácia tak, ako to vo svojich záveroch uzavrel súd prvého stupňa. Odvolací súd mal za to, že v zmluve o postúpení pohľadávky bola táto konkretizovaná z hľadiska účastníkov zmluvy, jej výšky a skutkovým popísaním, ktorého súčasťou bol aj odkaz na obsah konkrétneho znaleckého posudku. V tomto znaleckom posudku je presne vymedzené obdobie, ako aj ďalšie okolnosti, na ktorých je peňažný nárok založený. Pohľadávka teda bola v zmluve o jej postúpení skutkovo vymedzená tak, že je nezameniteľná.

4. S poukazom na tieto právne závery doplnil súd prvej inštancie vo veci dokazovanie a z rozhodnutia Pozemkového úradu Spišská Nová Ves č. 23/91/7-MH zo dňa 16.8.1994 predloženého žalobcom súd zistil, že týmto rozhodnutím bolo priznané v zmysle zákona č. 229/1991 Zbierky o pôde vlastnícke právo oprávneným osobám: 1) C.. L. F., X) R. L., E. F. R. X) T. F. k nehnuteľnostiam v katastrálnom územím B. zapísaným vo vložke č. X, mpč. XXX G. vo výmere 68272 m2, časť 104 v užívaní X. G. vo výmere 141937 m2, časť v katastri nehnuteľností ako parcela č. 867/2 bez 142 m2 a v katastrálnom území F. Z. zapísaný vo vložke č. XXX, mpč. XXX/X G. vo výmere 392555 m2 každému z nich v podiele 1/3-ine k celku. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.9.1994. Vyššie uvedené nehnuteľnosti boli vydané oprávneným osobám (právnym predchodcom žalobcu) žalovaným ako povinnou osobou dňa 29.5.1997 Dohodou o odovzdaní majetku a zrušení nájomného vzťahu zo zákona, ktorej písomné vyhotovenie predložil súdu žalobca.

5. Na preukázanie svojej aktívnej legitimácie predložil žalobca súdu zmluvu o postúpení pohľadávky č. 379/98, ktorú uzavrel dňa 20.5.1998 s vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Títo vlastníci postúpili žalobcovi svoju pohľadávku proti žalovanému v sume 798 665 Sk, ktorá pozostávala z výnosu po realizácii ťažby drevnej hmoty podľa znaleckého posudku č. 2/98 zo dňa 1.2.1998 vyhotovené znalkyňou z odboru Lesné hospodárstvo, odvetvie Oceňovanie lesov Ing. Dagmar Mathiovou.

6. Pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností písomne dňa 20.5.1998 zaslali žalovanému oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré žalobca predložil do súdneho spisu.

7. Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch uviedol, že žalobca v priebehu konania zotrval na právnej kvalifikácii svojho nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný mal získať tým, že vykonával ťažbu drevnej hmoty v čase, keď už lesné pozemky vlastnícky patrili jeho právnym predchodcom, teda v období od 23.9.1994 do 29.5.1997. Ďalej uviedol, že žalovaný predložil súdu v priebehu súdneho konania znalecký posudok č. 42/2013, ktorý vyhotovilo Národné lesnícke centrum -

znalecká organizácia, odbor Lesníctvo, odvetvie Odhad hodnoty lesov, odhad škôd lesných porastov na základe požiadavky žalovaného. Úlohou tohto znaleckého posudku bolo stanovenie výšky náhrady za dočasné užívanie lesných pozemkov právnych predchodcov žalobcu žalovaným v zmysle § 22 zákona 229/1991 Zb. za obdobie od 23.9.1994 do 29.5.1997. Národné lesnícke centrum - znalecká organizácia vo svojom závere znaleckého posudku stanovila výšku náhrady za dočasné užívanie lesných pozemkov právnych predchodcov žalobcu za obdobie od 23.9.1994 do 29.5.1997 vo výške 16 652,44 Sk, čo je v súčasnosti 552,76 Eur. Pri určení výšky náhrady za dočasné užívanie lesných pozemkov použil menovaný znalecký ústav vyhlášku Ministerstva financií SR č. 205/1988 Zb. v znení vyhlášky č. 289/1990.

8. Žalobca namietal výšku vyčísleného nájmu, ktoré stanovilo Národné lesnícke centrum vo svojom znaleckom posudku a na pojednávaní dňa 14.9.2016 požiadal o nariadenie znaleckého dokazovania s poukazom na to, že znalecký posudok, ktorý v konaní predložil žalovaný je iba súkromným znaleckým posudkom. Na základe toho súd prvej inštancie nariadil vo veci znalecké dokazovanie ustanovením znalca z odboru lesníctva, odvetvie Odhad hodnoty lesov Ing. Júlia Tomaščíka PhD.. Zároveň s uznesením uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na predpokladané trovy tohto znaleckého dokazovania vo výške 400,-eur a zároveň ho poučil, že pri nesplnení uloženej povinnosti súd v súlade s ust. § 253 ods. 3 C.s.p. navrhovaný dôkaz nevykoná a pri rozhodovaní vo veci bude vychádzať zo zisteného skutkového stavu bez záverov znaleckého posudku. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nezaplatil stanovený preddavok na trovy znaleckého dokazovania a preto súd nevykonal uvedené znalecké dokazovanie. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 22 ods. 1

- 8 zákona č. 229/1991 Zb. dospel k záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania je dôvodná čiastočne a to za obdobie od 23.9.1994 do 17.8.1995 s poukazom na to, že žaloba bola podaná 18.8.1998. Za dôvodný a nepremlčaný vyhodnotil nárok žalobcu na úhradu zákonného nájomného za obdobie od 18.8.1995 do 29.5.1997, teda za obdobie 652 dní. Výšku nájmov ustálil v zmysle znaleckého posudku na sumu 367,-eur. Konanie ohľadne sumy 7.090,75 eur zastavil podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. s poukazom na to, že v tejto časti zobral žalobca svoju žalobu späť. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p.. S poukazom na výsledky rozhodnutia vo veci samej mal za to,že žalobca mal v konaní úspech iba vo výške 1,38% a neúspech vo výške 98,62 % a takto vyčíslil celkový pomer úspechu žalovaného na 97,24 %. S poukazom na to, že Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenia o náhrade trov štátu a s prihliadnutím na skutočnosť, že ešte v čase účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, teda O.s.p. vznikli štátu preddávkované trovy konania v sume 508,72 eur a to z titulu vyplatenia svedočného a znalečného, zaviazal na náhradu týchto trov oboch účastníkov v pomere ich úspechu v konaní .

9. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v zmysle jej petitu. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ teda na tvrdení, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Za nesprávne právne posúdenie jeho nároku tak prvoinštančným ako aj odvolacím súdom považoval právny záver podľa ktorého je potrebné jeho nárok podriadiť pod režim zákonného nájmu podľa § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.. Takýto postup považuje za nesprávny a má za to, že súdy mali rozhodnúť o jeho nároku tak, ako ho on špecifikoval, teda o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ bol jeho nárok právne hodnotený inak, hodnotí to ako rozhodnutie ultra petitum. Tento svoj názor zakladal s poukazom na ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona č. 229/1991 Zb. podľa ktorého mala povinná osoba povinnosť vydať nehnuteľnosti v lehote do 60 dní od podania výzvy. Žalovaný túto povinnosť nerešpektoval a pozemky vydal až 29.5.1997, teda až po 5 rokoch a po celú túto dobu obmedzoval vlastníkov pri výkone ich vlastníckeho práva. V odvolaní ďalej uviedol, že nájomná zmluva je zmluvou koncenzuálnou a vzniká okamihom, kedy sa zmluvné strany dohodnú na jej obsahu. Ďalej uviedol, že alternatívnym petitom sa domáhal, aby odvolací súd vo veci žalovaného zaviazal na zaplatenie čiastky aspoň vo výške 8.421,-eur, ktorú sám žalovaný vypočítal ako ujmu spôsobenú vlastníkom v zázname zo dňa 13.12.1996. Za nesprávne považuje aj vyhodnotenie záznamu žalovaného zo dňa 13.12.1996, pokiaľ ho súd vyhodnotil tak, že toto nie je uznaním dlhu v zmysle § 558 OZ. Má za to, že z tohto záznamu vyplýva vôľa žalovaného vyplatiť žalovaným uvedenú sumu ako ujmu. V odvolaní taktiež namietal záver súdu o tom, že znalecké dokazovanie bolo nariadené na jeho návrh, keď uviedol, že jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 14.9.2016 nebol oprávnený na prednesy uvedené v zápisnici, tieto údaje boli napísané zneužitím neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Po doručení zápisnice tvrdil, že on nežiadal o znalecké dokazovanie na nájom.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Vo vyjadrení poukázal na to, že odvolanie žalobcu je vnútorne rozporné, keď tento na jednej strane poukazuje na ustanovenia zákona o pôde, ktorý zároveň stanovuje aj podmienky zákonného nájmu a na druhej strane odôvodňuje právny vzťah medzi jeho právnymi predchodcami a žalovaným ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

11. S poukazom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje viacero osobitných výrokov a to výrok zastavujúci, výrok čiastočne vyhovujúci, ako aj výrok čiastočne zamietavý a žalobca v svojom odvolaní nevyšpecifikoval voči ktorým konkrétnym výrokom jeho odvolanie smeruje a jeho odvolací návrh na zrušenie rozsudku sa týka všetkých výrokov a preto odvolací súd predtým, než pristúpil k meritórnemu prejednaniu odvolania skúmal aj otázku prípustnosti odvolania žalobcu proti výroku, ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené. S poukazom na znenie ust. § 359 C.s.p. podľa ktorého odvolanie môže podať strana v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, má odvolací súd za to, že žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania voči tomu výroku prvoinštančného rozsudku, ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené. V tejto časti teda bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou a preto odvolací súd v tejto časti odvolanie žalobcu odmietol.

12. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie v časti týkajúcej sa výroku prvoinštančného rozsudku, ktorým bolo konanie vo veci čiastočne zastavené. K tomuto čiastočnému zastaveniu konania došlo na základe procesného úkonu žalobcu, ktorý v tejto časti žalobu zobral späť a z toho vychádza aj výrok o zastavení konania. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti z ktorých by vyplýval nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o jeho čiastočnom späťvzatí a preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (o čiastočnom zastavení konania) ako vecne správne potvrdil.

13. Odvolací súd preskúmal zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 380 ods. 1 C.s.p. v rozsahu žalobcom vyšpecifikovaných odvolacích námietok a na základe toho dospel k záveru, že jeho odvolanie v tejto časti nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie dôkazmi ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili a predložili. Takto vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 C.s.p. a vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako uviedol súd prvej inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku, ktorými odôvodnil zamietavý výrok a preto sa odvolací súd obmedzuje v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcu považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:

14. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného spočívajúcou v tvrdení, že súd rozhodol o inom nároku, než ktorý on v konaní uplatnil. Z obsahu žaloby je nesporné, že predmetom konania je peňažný nárok, ktorý žalobca založil na konkrétnych skutkových tvrdeniach. Samotná právna kvalifikácia takéhoto nároku nie je súčasťou žaloby a súd aj v prípade, ak žalobca právne kvalifikuje svoj nárok, nie je takouto kvalifikáciou viazaný vychádzajúc zo zásady iura novit curia (súd pozná právo). Z tohto pohľadu nemožno hodnotiť ani žalobcom tvrdenú zmenu právnej kvalifikácie nároku ako zmenu žaloby. Predmetom konania bol vždy rovnaký peňažný nárok odvodzovaný z rovnakých skutkových okolností. K odvolaniu žalobcov považuje odvolací súd za potrebné dodať, že ako žalobcu ho pri uplatnenom peňažnom nároku zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v jeho povinnosti označiť dôkazy na preukázanie jeho nároku tak do základu, ako aj do výšky. Vychádzajúc z právnej kvalifikácie predmetu konania, ako nároku na úhradu nájomného mal žalobca povinnosť označiť resp. predložiť aj dôkazy na ním tvrdenú výšku uplatňovaného nároku. Na túto otázku však v konaní označil a predložil dôkaz iba žalovaný a to znalecký posudok znalca Národného lesníckeho centra (čl. 431). Keďže žalobca výsledky tohto znaleckého posudku namietal a tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.9.2016 navrhol na vyriešenie tejto otázku nariadiť znalecké dokazovanie. Keďže takto navrhovaný dôkaz prednesený v čase účinnosti Civilného sporového poriadku v súlade s ust. § 253 ods. 1 C.s.p. zakladá žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy tohto dôkazu. Súd prvej inštancie preto správne vyzval žalobcu na zloženie tohto preddavku a vzhľadom na to, že žalobca tento preddavok neuhradil, bol správny jeho procesný postup, pokiaľ v súlade s ust. § 253 ods. 3 C.s.p. žalobcom navrhovaný dôkaz znaleckým dokazovaním nevykonal. Z takejto situácie vyplýva, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdenej výšky jeho peňažného nároku. Pre nedostatok iného dôkazu správne súd prvej inštancie vychádzal pri vyčíslení výšky nároku zo znaleckého posudku znalca Národného lesníckeho centra, ktorý predložil žalovaný. Keďže v tomto znaleckom posudku sú riešené odborné otázky, mohol žalobca závery v ňom zaujaté vyvrátiť iba za pomoci iného znaleckého posudku, resp. odborného vyjadrenia. Neunesenie dôkazného bremena v tejto otázke preto malo za následok správny postup súdu prvej inštancie, ktorý výšku nároku ustálil na základe takého znaleckého posudku, ktorý v konaní bol predložený. K odvolacej námietke žalobcu, v ktorej tento argumentuje nedodržaním zákonnej 60-dňovej lehoty žalovaného ako povinnej osoby na vydanie pozemkov, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že zákonodarca takúto situáciu riešil práve formou zriadenia zákonného nájmu, z ktorého žalovanému ako povinnej osobe vyplýva za uvedené obdobie do vydania pozemkov platiť nájomné. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane správnych výrokov o trovách konania.

15. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov odvolacieho konania. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).