Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-212-2017.pdf
PDF · 144.7 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/212/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobkyne: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenej splnomocnenkyňou: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: Ing. R. U., nar. X. W. XXXX, trvale bytom F. - H., U. XXXX/X, o zaplatenie 217,32 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 5.000 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. októbra 2016 č. k. 17C/369/2015-85, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne p o t v r d z u j e a v napadnutej časti náhrady trov prvoinštančného konania ho r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. zamietol vzájomnú žalobu žalovaného a rozhodol, že III. žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 60, § 150, § 153 a § 470 ods. 1 a 2 z. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení nesk. predpisu (ďalej len „CSP“); § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“); § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 51, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení nesk. predpisov (ďalej len „O.z.“); § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.; poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009, na nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 38/2013-50 z 24.10.2013 a jeho rozhodnutia vo veciach I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03; rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Žalobkyňa sa žalobou z 22.5.2015 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 217,32 eur s príslušenstvom, žalobu odôvodnila tým, že ako dodávateľ uzatvorila so žalovaným ako odberateľom zmluvu o dodávke plynu pre odberateľov kategórie domácnosť, predmetom ktorej bola jej povinnosť dodávať žalovanému zemný plyn (poskytovanie dodávok a predaj plynu za podmienok dohodnutých v zmluve) a povinnosť žalovaného zaplatiť jej za dodaný zemný plyn dohodnutú cenu (cenu stanovenú v cenníku platnom v čase uskutočnenia dodávky), resp. takáto povinnosť žalobkyne a žalovaného vznikla na základe prihlášky k odberu plynu. Vystavila žalovanému za dodaný zemný plyn vyúčtovacie faktúry, ktoré však žalovaný neuhradil riadne a včas a to napriek jej písomným výzvam na ich zaplatenie, dostal sa do omeškania, z dôvodu neplnenia povinností žalovaného došlo k ukončenou zmluvného vzťahu medzi stranami. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, poprel, že by medzi ním a žalobkyňou kedykoľvek vznikol záväzkový vzťah, nikdy so žalobkyňou zmluvu o dodávke plynu neuzatvoril, dal len súhlas na vytvorenie prípojky plynu na jeho pozemku, keď sa v obci V. zavádzal plyn, avšak malo to skončiť len na hranici pozemku bez toho, že by mal záujem o dodávky plynu. V tom čase v nehnuteľnosti býval nájomca R. S., pravdepodobne on si dal zaviesť plyn, zdôraznil však, že žalovaný nikdy zmluvu so žalobkyňou neuzatvoril a nikdy ani žiadnu faktúru neuhradil, pretože mu nebola ani doručená, žiadal žalobu zamietnuť. Zároveň však podal vzájomnú žalobu, v zmysle ktorej žiadal, aby súd zaviazal žalobkyňu na zaplatenie sumy 5.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujme na psychike a zdraví a poškodenie dobrého mena a to z dôvodu, že sa lieči na vysoký cukor a vysoký krvný tlak a ráno aj večer mu neustále vyvoláva nejaká pani zo spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o. s tým, aby zaplatil dlžnú sumu, čo naňho veľmi zle psychicky vplýva a už rok žije v strese, zároveň je táto suma aj odškodnením poškodenia dobrého mena, pričom za poškodenie dobrého mena považuje to, že bol nahliadnuť do súdneho spisu a videl, ako bol lustrovaný. Za poškodenie dobrého mena považuje aj vyvesenie zoznamu pojednávaní, kde bolo vidieť, že sa žalobkyňa s ním súdi, pretože jeho meno sa v tomto okrese vyskytuje len v jeho prípade. Nevedel sa presne vyjadriť, prečo považuje zaplatenie práve sumy vo výške 5.000 eur. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobkyňa tvrdila, že k dodávke plynu žalovanému dochádzalo na základe zmluvy z roku 1999, pričom na preukázanie tejto skutočnosti nepredložila zmluvu ani prihlášku na odber zemného plynu, jej právny zástupca na pojednávaní 18.10.2016 uviedol, že žalobkyňa nedisponuje zmluvou o dodávke plynu, táto bola hľadaná v archíve, avšak bezúspešne, jedná sa o zmluvný vzťah, ktorý trvá od r. 1999 a táto zmluva nájdená nebola. Žiaden ďalší dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o uzavretí zmluvy so žalovaným žalobkyňa nepredložila. Faktúry, ktorými účtovala žalovanému dodávky plynu, súd považoval len za účtovný doklad, nie za doklad preukazujúci vznik zmluvného vzťahu so žalovaným. Súd preto nemal za preukázané, že by žalovaný bol v akomkoľvek právnom vzťahu so žalobkyňou, keďže z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynuli skutočnosti, ktoré by nasvedčovali správnosti tvrdenia žalobkyne o tom, že so žalovaným v roku 1999 uzavrela zmluvu o dodávke plynu. Žalobkyňou nebolo tvrdené a z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, že žalovaný sa v čase, kedy mala žalobkyňa dodávať zemný plyn zdržiaval v mieste odberu, teda nepreukázala ani nárok na úhradu ceny za dodávku zemného plynu titulom bezdôvodného obohatenia, keďže nepreukázala, že žalovaný na odbernom mieste odoberal v rozhodnom období, za ktoré žalobkyňa vyúčtoval cenu zemného plynu, zemný plyn. Dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní svoj nárok nepreukázala, a preto žalobu zamietol. Konštatoval, že dôkazné bremeno neuniesol ani žalovaný ohľadne vzájomnej žaloby, keď poukazoval na konanie spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o., ktorá ho má už rok atakovať o zaplatenie žalovanej sumy. Súd poukázal na to, že táto spoločnosť nie je stranou v tomto konaní a na správanie žalobkyne žalovaný nijako nepoukazoval. Zároveň žalovaný poukazoval na lustráciu v súdnom spise, ktorá však opätovne nie je konaním žalobkyne a súd pri lustrácii postupoval v súlade so zákonom, keď žalovaného lustroval z dôvodu doručovania žaloby a ďalších súdnych písomností. Preto súd prvej inštancie zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného, nakoľko žalobkyňa nie je pasívne vecne legitimovaná (súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta), poukázal na § 13 O.z., podľa ktorého súdnej ochrany sa má žalovaný domáhať voči tomu subjektu, ktorý sa dopúšťa neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti. Konštatoval, že ako v prípade žaloby, tak i v prípade vzájomnej žaloby, nebola stranami preukázaná pasívna vecná legitimácia žalovaného subjektu a preto súd musel obe žaloby v plnom rozsahu zamietnuť. V časti o náhrade trov konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, v spore nepriznal náhradu trov konania ani jednej zo strán, nakoľko obe strany boli rovnako úspešné či neúspešné.
2. Proti tomuto rozsudku iba v časti zamietajúcej žalobu (výrok I.) a v časti trov konania (výrok III.) podala včas odvolanie iba žalobkyňa, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe a priznaním žalobkyni plnej náhrady trov konania, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie právne odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP a uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, považuje ho za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, neodôvodnené, nepodložené, vnútorne rozporné, nezohľadňujúce tvrdenia samotného žalovaného. Je zrejmé, že na odbernom mieste dochádzalo k odberu zemného plynu. Poukázala na § 25 ods. 1 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Namietala, že súd prvej inštancie vôbec neposudzoval mechanizmus uzavretia zmluvy podľa tohto zákonného ustanovenia a nezaoberal sa splnením či nesplnením jednotlivých podmienok a predpokladov tak, aby mohol dospieť k záveru o uzatvorení, či neuzatvorení zmluvy o dodávke zemného plynu. Tiež namietala, že žalovaný netvrdil, že by p. S. ako vlastník nehnuteľnosti udelil súhlas, ktorý by tento mohol preukázať žalobkyni za účelom uzavretia zmluvy o dodávke zemného plynu a na základe čoho by p. S. mohol odoberať zemný plyn. Poukázala na e-maily žalovaného žalobkyni z 28.4.2013, 12.3.2014 a 17.3.2014 s tým, že súd nimi disponuje od podania odporu žalovaným. Dňa 12.3.2014 žalovaný žalobkyni uviedol, že chce ukončiť odber plynu. Netvrdil, že p. S. chce ukončiť odber plynu, alebo že tak chce urobiť niekto iný, píše že on chce ukončiť odber plynu. Keď mu žalobkyňa oznámila, koho ako odberateľa - zmluvného partnera eviduje na uvedenom odbernom mieste (R. L.), žalovaný v ďalšom toto nijako nenapadal, nevyvracal a nenamietal. Písomné tvrdenia samotného žalovaného (v e-mailoch) sú v príkrom rozpore s tým, čo uviedol neskôr na pojednávaní 18.10.2016, kedy z jeho vyjadrení na pojednávaní 18.10.2016 môže vznikať dojem ako by žalovaný s p. S. nebol v kontakte, o tomto a o tom, ako užíva jeho nehnuteľnosť nič nevedel a s celou záležitosťou nemal nič spoločné. Žalovaný pôvodne sám chcel ukončiť odber plynu, ako by to mohol urobiť, keby zmluvu uzatvoril niekto iný? V súvislosti s tým, že mu žalobkyňa oznámila, že na uvedenom odbernom mieste eviduje zmluvu uzatvorenú na meno p. R. L. vôbec nič nenamietal, neskôr opätovne i seba označil za doterajšieho odberateľa plynu, neskôr žiada, aby za mesiac apríl 2014 už žalobkyňa nevystavovala zálohovú faktúru na jeho meno. Uvedené tvrdenia žalovaného nijakým spôsobom nepodporujú záver o tom, že by medzi stranami nebol zmluvný vzťah, na základe ktorého by žalobkyňa do uvedeného odberného miesta dodávala zemný plyn. Vytkla súdu prvej inštancie, že opomenul sa vysporiadať s obsahom písomných tvrdení samotného žalovaného (spomínané e-maily) a neuviedol v písomnom vyhotovení rozsudku ani len časť týchto tvrdení žalovaného. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/191/2010, sp. zn. 2 MCdo 7/2009, jeho uznesenie z 30.11.2009 sp. zn. 2Cdo 238/2008, citovala ustanovenia § 220 ods. 1, § 234 ods. 2 CSP, výňatok z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 37/1985 a uzavrela, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa domnieva, že súd prvej inštancie pri jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedeným vyššie, poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, jeho uznesenie sp. zn. III. ÚS 107/07. Konštatovala, že súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre strany, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky a podľa nej absentuje popis myšlienkového postupu, ktorým k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. Poukázala na to, že k rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v konaniach vedených pod sp. zn. 2Cdo 170/2005 a 7Cdo 136/2013 a vyskytuje sa tiež v dielach právnej teórie, napr. uviedol výňatok z textu komentára k § 157 O.s.p. od prof. Y.. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 201/2014. Namietala, že napadnutý rozsudok je podľa nej zásadne postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, kedy súd úplne opomenul tvrdenia žalovaného v tom smere, že on chce ukončiť odber, resp. že on je odberateľ. Mala za to, že v doterajšom konaní neboli dodržané nasledovné ustanovenia a stanovené postupy: čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 157 ods. 2 O.s.p.. Poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 108/07 a II. ÚS 410/06. Uviedla, že Európsky súd (napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1.7.2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22.2.2007, Vetrenko v. Moldavsko, rozhodnutie z 18.5.2010) aj Ústavný súd SR (III. ÚS 311/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 251/04, II. ÚS 410/06, nález sp. zn. I. ÚS 243/07, nález sp. zn. IV. ÚS 296/09, nález sp. zn. III. ÚS 311/07) vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia má veľký význam. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Afs 24/05. Z uvedených rozhodnutí podľa nej možno vyvodiť záver, že vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať napríklad konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Poukázala na rozhodnutia Európskeho súdu Van de Hurk v. Holandsko, § 61 a Ruiz Torija v. Španielsko, § 30, rozhodnutie z 9.12.1994. S poukazom na § 255 ods. 1 a § 257 CSP, rozhodnutie Ústavného súdu SR z 8.12.2011 sp. zn. II. ÚS 563/2011- 14 a jeho nález z 21.10.2010 sp. zn. I. ÚS 248/2010, a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22.6.2011 sp. zn. 8Sžo 215/2010, zo 17.10.2011 sp. zn. 7 Cdo 129/2011, zo 18.1.2012 sp. zn. 6MCdo 5/2011, dôvodila, že z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd v tomto konaní u žalovaného zistil nejaké dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznať žalobkyni v súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného právo na náhradu trov konania, že by tieto vôbec akýmkoľvek spôsobom zisťoval. Súd prvej inštancie v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania v bode 20 napadnutého rozsudku uvádza len toľko, že rozhodoval podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Namietala, že týchto ustanovení nevyplýva to, že by súd prvej inštancie nemusel alebo nemohol žalobkyni v súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného priznať právo na náhradu trov konania. Vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaný bol úspešný v rozsahu 217,32 eur a žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 5.000 eur. Výška úspechu žalovaného predstavuje 4,34% úspechu žalobkyne, kedy je zrejmé, že nie je možné posudzovať rovnako či približne mieru úspechu či neúspechu žalobkyne a žalovaného. Z uvedeného potom nie je zrejmé, prečo súd žalobkyni nárok na náhradu trov konania v súvislosti s tým, že zamietol vzájomnú žalobu žalovaného vlastne nepriznal, rozsudok je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
3. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril tak, že v dobe, keď nehnuteľnosť prenajímal, nebol v dome žiaden plynový spotrebič a ani žiaden plynový spotrebič on do domu nikdy nepriniesol, neuzatvoril so žalobkyňou žiadnu zmluvu o dodávke plynu a nedal žalobkyni žiaden súhlas vlastníka nehnuteľnosti. P. S. dostal od neho súhlas na privedenie plynu na pozemok tak, ako je privedený plyn na stovkách nových stavebných pozemkov, kde zo zeme trčí len žltá hadica s uzáverom. Dňa 12.3.2014 keď už bolo takmer isté, že nehnuteľnosť sa bude predávať, oslovil žalobkyňu o radu, ako postupovať pri ukončení odberu a prepise na nového odberateľa plynu. Takéto isté, resp. podobné žiadosti zaslal aj do ZSE a Vodárňam. Musel som to urobiť on, lebo p. S. by to nezvládol a nemal na tom ani žiaden záujem. Celý e-mail je veľmi neurčitý, neuvádza nič konkrétne, napr. číslo odberu alebo číslo plynomeru, nakoľko tieto údaje žalovaný nepoznal. Všetko toto robil preto, aby nový majiteľ kúpil nehnuteľnosť bez záväzkov tak, ako sa dohodli v kúpnej zmluve. Na jeho e-mail odpovedala zákaznícka linka SPP p. H. Z., dňa 17.3.2014 s tým, že zmluva je evidovaná na meno R. L.. V správe nebola žiadna zmienka, že na odbernom mieste sú nevyrovnané záväzky. Táto informácia bola pre neho prekvapujúca, ale vtedy to neriešil, lebo si pomyslel, aký „neporiadok“ má žalobkyňa v evidencii, nakoľko si bol istý, že žiadnu zmluvu ani prihlášku na odber plynu v V. XXX nikdy nepodpisoval a keby nedošlo k súdnemu sporu, tak sa s tým vôbec ani zaoberať nebude, nakoľko jediný jeho záujem bol odovzdať nehnuteľnosť novému majiteľovi bez záväzkov a nehnuteľnosti sa konečne zbaviť. Dňa 28.4.2014 na zákazníckej linke žalobkyne oznámil, že dňa 14.4.2014 nehnuteľnosť v V. XXX odpredal p. R. N.. Nakoľko mu to bolo nepochopiteľné, tak ako doterajšieho odberateľa plynu uviedol nielen seba R. L. (podľa informácie pani S.), ale aj skutočného odberateľa p. R. S.. Touto správou žalobkyni oznámil aj stav plynomeru k 7.4.2014. Od žalobkyne opäť žiadna reakcia, že na odbernom mieste je neuhradená pohľadávka, hoci 11.4.2014 fakturuje náklady za uzatvorenie dohody na splátky! Žalobkyňa neakceptovala jeho žiadosť, aby nevystavovali zálohovú faktúru za apríl 2014 a v prípade ak ju vystavili, aby ju stornovali, zjavne z dôvodu, že medzi zákazníckou linkou a odbornými útvarmi nie je absolútne žiadna informovanosť. K jednotlivým faktúram žalovaný namietal ich doručenie, žiadal preukázať zo strany žalobkyne, kedy a komu boli takéto faktúry doručené, keďže sa jedná o faktúry vystavené po dni 7.4.2014, kedy sa S. z domu vysťahovali. Dňa 16.7.2014 bola už vyše mesiaca novou majiteľkou domu p. T. a dom už neexistoval. Ďalej žalovaný uviedol, že nehnuteľnosť v V. XXX bola pre neho obrovská záťaž, ktorej sa nevedel a nedokázal 25 rokov zbaviť. Za 20 rokov čo bola nehnuteľnosť prenajatá bol pozrieť v V. ako sa nehnuteľnosť využíva len dvakrát v prvých dvoch rokoch. V roku 1999 ho v F. navštívil p. S., kde ho informoval o možnosti zavedenia plynu v obci. Inak boli sporadicky v kontakte maximálne telefonicky, aj to mu telefón nikdy nefungoval pre nedostatok kreditu a nakoniec aspoň mailom, kde ho urgoval zaplatiť dlžné nájomné, nakoniec mu zostal dlhovať nájomné za 86 mesiacov. Až od druhého polroka 2013 začal chodiť žalovaný do V. častejšie, lebo sa objavil záujemca o túto nehnuteľnosť. Nehnuteľnosti sa chcel žalovaný veľakrát zbaviť cez realitné kancelárie, žiaľ bezúspešne. Keď sa objavil možný záujemca p. N., šance sa žalovaný okamžite chopil. Žalovaný na adrese V. XXX nikdy nebýval a nemal tam ani trvalý, ani prechodný pobyt a nikdy to nebola ani jeho doručovacia adresa tak, ako to potvrdil Obecný úrad V.. Preto sa nemožno čudovať iniciatívne žalovaného pri predaji nehnuteľnosti, ani tomu, že nie je ochotný platiť za človeka, ktorý mu dlhuje nájomné vo výške takmer 2.000 eur. Už v žalobe z 15.5.2015 žalobkyňa nehorázne klame, keď uvádza, že predkladá v prílohe zmluvu/prihlášku, keď v skutočnosti predložila iba montážny list aj to z 19.4.2007 a podpísaný len p. S., hoci plyn sa vraj dodával od roku 1999. Žalovaný vo vyjadrení navrhol vykonať dokazovanie dopytom na poštu v V., výsluchom p. S. a predložením zo strany žalobkyne všetkých dokladov. Žalobkyňa nemá záujem osloviť p. S., lebo vraj s ním nemá uzatvorenú zmluvu, tak ako ju nemá uzatvorenú ani so žalovaným, má však minimálne na montážnom liste jeho podpis (p. S.), pričom od žalovaného nemá žiaden podpis. Navyše p. S. mal v období od 25.1.1995 do 2.6.2014 v tomto dome neoprávnene trvalé bydlisko.
4. Vo vyjadrení z 10.2.2017 žalobkyňa uviedla, že vyjadrenie žalovaného sa odvolania žalobkyne týka len okrajovo, keď žalovaný vo vyjadrení uvádza aj veci, ktoré s vecou nesúvisia. Poukázala na skutočnosť, že z komunikácie žalovaného nevyplýva žiadne skutočné tvrdenie a preukázanie toho, že v nejakom konkrétnom čase došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza odberné miesto. Poukázala opätovne na jeho e-maily z 12.3.2014, 17.3.2014 a 28.4.2014, ktorú komunikáciu nemožno považovať za neurčitú a ktorú sa snaží žalovaný relativizovať, naopak vyplývajú z nej všetky podstatné informácie a to, kto je vedený ako zmluvný partner žalobkyne, aké je číslo odberného miesta, aké je číslo plynomeru a aký je stav plynomeru. Žalobkyňa nemá dôvod ani povinnosť sledovať to, kto je naozaj vlastníkom ktorej nehnuteľnosti, ak teda žalovaný prijíma nejaké závery a vyvodzuje súvislosti vo vzťahu k tomu, že došlo k zmene vlastníka alebo že stavba bola neskôr zbúraná, toto nie je relevantné a s týmto sporom to vôbec nesúvisí. Uviedla spôsob, akým je možné ukončiť zmluvný vzťah s tým, že púha zmena vlastníka nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza odberné miesto (aj keby bola žalobkyni preukázaná, čo nebola), nemá vplyv na trvanie zmluvného vzťahu žalobkyne a tretej osoby.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne treba navzdory námietkam odvolateľky považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
6. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku v časti zamietajúcej žalobu žalobkyne). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
7. Podľa § 387 ods. 1 až 3 CSP: (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 CSP: Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP: (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej právnej skutočnosti. V predmetnej veci žalobkyňa v žalobe tvrdila, že ako dodávateľ uzatvorila so žalovaným ako odberateľom zmluvu, predmetom ktorej bola povinnosť žalobkyne dodávať žalovanému zemný plyn a povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni za dodaný zemný plyn dohodnutú cenu, resp. takáto povinnosť žalobkyne a žalovaného vznikla na základe prihlášky k odberu plynu. Podľa zoznamu príloh na druhej strane žaloby mala byť prílohou žaloby zmluva/prihláška, avšak ani jedna z listín sa v prílohe žaloby nenachádza. Žalovaný v odpore (ktorý bol žalobkyni aj s prílohami doručený 30.11.2015) proti platobnému rozkazu vydanému v predmetnej veci uviedol, že nikdy žiadnu zmluvu ani prihlášku na odber plynu nepodpisoval, žiadnu zmluvu nemá a ani nikdy nesplnomocnil na tento úkon pána S., nikdy pre svoju potrebu žiaden plyn v V. v súvislosti s užívaním domu s.č. XXX neodobral, nikdy nevidel, nedostal a ani nezaplatil žiadnu faktúru za plyn za odberné miesto V. XXX, dom č. XXX vlastnil spolu so sestrou do 14.4.2014, kedy ho predal, o čom predložil kúpnu zmluvu zo 14.4.2014 a uviedol tiež, že pri podpise zmluvy sa s kupujúcim dohodli, že prepis energií (plyn, elektrina, voda) vykoná kupujúci, úlohou žalovaného bolo nahlásiť dodávateľom stavy spotrebovaných energií, čo sa týka plynu nahlásil žalobkyni na zákaznícku linku emailom z 28.4.2014 číslo odberu, číslo plynomeru a stav plynomeru, kópie e-mailov zaslal novému majiteľovi a p. S., ktorý uvedenú nehnuteľnosť do dňa jej predaja užíval, žalovaný už v roku 1994 prenechal dom so záhradou na bývanie a užívanie p. S. s rodinou s tým, že všetky spotrebované energie si musia platiť, v tom čase nebol v V. plyn, v roku 1999 mu oznámil p. S., že v dedine zavádzajú plyn a spýtal sa žalovaného, či ho môže dať zaviesť, žalovaný nemal námietky a prípojku plynu na hranice pozemku z vlastných prostriedkov aj financoval, po celý čas od júna 1994 do apríla 2014 žalovanému ako vlastníkovi nehnuteľnosti neboli avizované žiadne problémy s platením záväzkov za energie a teda ani za plyn, to že žalobkyňa ho eviduje ako zmluvného odberateľa plynu sa žalovaný dozvedel až z e-mailu zákazníckej linky zo 17.3.2014, žalovaný bol názoru, že žalobkyňa by si mala pýtať peniaze za plyn od p. S., lebo on plyn spotreboval. Prílohou odporu boli emailové správy. Zo správy žalovaného adresovanej 12.3.2014 žalobkyni vyplýva, že žalovaný sa ako majiteľ domu č. XXX v V. dopytoval v súvislosti s plánovaným predajom domu, či môže ukončiť odber plynu on, alebo to musí urobiť p. S., uviedol, že do nehnuteľnosti bol v roku 1999 v čase keď ju užíval p. S. zavedený plyn. Zo správy žalobkyne adresovanej žalovanému 17.3.2014 vyplýva, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že pre odberné miesto V. XXX eviduje zmluvu uzatvorenú na meno R. L.. Zo správy žalovaného adresovanej žalobkyni 28.4.2014 vyplýva, že žalovaný 14.4.2014 predal nehnuteľnosť v V. č. XXX, doterajší odberateľ plynu R. U. resp. R. S. prestal byť týmto dňom odberateľom žalobkyne na uvedenej adrese, uviedol číslo odberu, číslo plynomeru a stav plynomeru. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie žalobkyne o uzatvorení medzi stranami zmluvy o dodávke zemného plynu, účinne poprel žalovaný, čím ho urobil sporným. Dôkazná povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu medzi stranami, spočívala na žalobkyni, ktorá na pojednávaní 18.10.2016 prostredníctvom svojho zástupcu uviedla, že nedisponuje zmluvou o dodávke plynu, tiež uviedla, že zmluvný vzťah trvá od r. 1999, kedy mohla byť zmluva uzatvorená len s vlastníkom resp. s nájomcom so súhlasom vlastníka nehnuteľnosti. Obe strany na pojednávaní 18.10.2016 uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalobkyňa tvrdila existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami založeného zmluvou o dodávke plynu, dôkazné bremeno na jeho preukázanie bolo na jej strane, žalobkyňa však toto bremeno neuniesla. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nezaoberal vyššie uvedenými emailovými správami žalovaného, adresovanými žalobkyni, a ich vyššie popísaným obsahom, bolo tomu tak zjavne preto, že z obsahu týchto správ nevyplýva, že by žalovaný potvrdil existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami. Dá sa z nich dovodiť iba jeho vedomosť o tom, že ho žalobkyňa eviduje ako zmluvného odberateľa plynu a vedomosť o dodávke plynu na danom odbernom mieste, ktoré otázky, bez ohľadu na čas získania takejto vedomosti (teda či túto vedomosť získal žalovaný v roku 1999 alebo až 2014) neboli relevantné pre rozhodnutie. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že uvedené správy potvrdzujú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami, preukazovali len snahu dovtedajšieho spoluvlastníka nehnuteľnosti ukončiť odber na danom odbernom mieste, nie však to, že bol žalovaný odberateľom. Nedôvodnou bola i námietka odvolateľky, že sa súd prvej inštancie nezaoberal mechanizmom uzavretia zmluvy podľa § 25 z. č. 70/1998 Z.z., keďže sama žalobkyňa žiaden mechanizmus uzavretia zmluvy neopísala a podmienkou dodávky plynu podľa takéhoto ustanovenia je uzavretie zmluvy, ktoré odvolateľka nepreukázala, ako bolo už uvedené vyššie. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces." Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
8. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami. S ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08)
V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní. (uznesenie NS SR z 11.10.2012 sp. zn. 3 M Cdo 11/2011). Pri uplatnení viacerých samostatných nárokov, sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o trovách konania (pozri R 28/1970). To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní tej ktorej strany treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. Súd prvej inštancie však takto pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania nepostupoval, preto odvolateľka opodstatnene namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť, čo súd prvej inštancie v predmetnej veci neskúmal. Súd je v prípade použitia ust. § 257 CSP povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (viď rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10). V kontexte vyššie uvedeného z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie neprihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti a relevantné okolnosti majúce vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania, chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Ústavný súd Českej republiky judikoval, že pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/05). Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov prvoinštančného konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov prvoinštančného konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (o trovách konania). Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočnili svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok, vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nemôže nahrádzať argumentačný základ odôvodňujúci postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania súdom prvej inštancie zo všetkých zákonných hľadísk).
9. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude súd prvej inštancie postupovať v zmysle vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu. Po ustálení úspechu vo veci s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu a celý priebeh konania, i postoj strán, zváži i to, či všeobecná zásada úspechu môže byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 257 CSP.
10. V novom rozhodnutí o veci (náhrady trov konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)