Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/225/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, sídlo Mozartova 9, 810 01 Bratislava, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely Kríž 3, 830 03 Bratislava, proti žalovanému: SMZ - Služby, a.s. Jelšava, IČO: 36 627 518, sídlo 049 16 Jelšava, zastúpený Mgr. Ivanom Petkovom, advokátom Advokátskej kancelárie STRELÁK & PETKOV, sídlo Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 1.817,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 6Cb/6/2016-284 zo dňa 20.júla 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca č. k. 6Cb/6/2016-284 zo dňa 20.júla 2017 potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Revúca napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 1.817,--eur s príslušenstvom a k náhrade trov konania. Návrhy žalovaného na prerušenie konania zamietol.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 30.05.2016 domáhal proti žalovanému zaplatenia 1.817,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 27.05.2016 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že žalobca vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o ich použitie prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach ako sú napr. reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Na použitie predmetom ochrany práv uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi zariadení hromadné licenčné zmluvy. Základom pre stanovenie licenčnej odmeny je časť II sekcia B. ods. 2 sadzobníka žalobcu. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Z. Z. v X., pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 3*. Žalobca uviedol, že navrhol žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR“) splnomocnil ZHR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Ďalej uviedol, že medzi žalobcom a ZHR prebiehali v roku 2015 rokovania, ktoré však boli neúspešné. Žalobca koncom roka 2015 e-mailom a tiež písomne žalovaného upozornil, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy a k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný odmietol dobrovoľne vyplatiť. Žalobca si bezdôvodné obohatenie uplatnil podľa § 56 ods. 1 písm. g/ a § 81 ods. 1 písm. i/ zák. č. 618/2003 Z. z. 1.1.2015 do 31.12.2015 celkom v sume 1.817,- eur (23 zvukovo obrazových zriadení x 26 Eur a 23 zvukových zariadení x 13,50 Eur) ako dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi patrila pri oprávnenom použití diel žalovaným.

3. Ďalej okresný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný v roku 2015 prevádzkoval ubytovacie zariadenie Z. Z. v X. v kategórii 3* s 23 izbami zariadenými zvukovými a zvukovoobrazovými zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos, pričom prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signály používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C 162/2010), a to v tom zmysle, že samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu v hotelovom zariadení prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 07.12.2006). Zo strany žalovaného takto dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to bez licenčného oprávnenia. Ďalej konštatoval, že žalovaný má podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. preukázať skutočnosť, že autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy. Nie je rozhodujúce, či hostia žalovaného možnosť použitia technických zariadení umožňujúcich prenos aj skutočne využijú, čo vyplýva z osobitného spôsobu určovania výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré je upravené nie všeobecným režimom Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška bezdôvodného obohatenia nie je daná iba možnosťou použitia (prenosu, vysielania) diela bez právneho dôvodu ale rozsahom jeho reálneho použitia a primeranými (spravidla priemernými, obvyklými) cenami podobných tovarov alebo služieb. V tomto prípade okresný súd uviedol, že osobitná úprava autorského zákona výšku bezdôvodného obohatenia stanovuje ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie a tým aj rozsah zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia robí závislým už na možnosti použitia diela, nie skutočného rozsahu jeho použitia. Hoci žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s dojednanou výškou odmeny podľa ním stanoveného cenníka, len na základe tejto skutočnosti samej nemožno žalobcom požadovanú odmenu považovať aj za primeranú (priemernú, obvyklú) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Vzhľadom k tomu, že na relevantnom trhu ide o jediného „dodávateľa“ ktorý sám stanovuje ceny licenčných odmien, potom žiadny používateľ predmetov ochrany práv nemá možnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu za iných ako žalobcom stanovených podmienok. Z tohto hľadiska možno potom žalobcom stanovené licenčné odmeny považovať za obvyklé v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., ktoré je vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení vo vzťahu špeciality. Okresný súd zdôraznil, že žalovaný umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp. majiteľov majetkových práv k dielam), je preto povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku takto stanovenej odmeny za získanie licencie. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.817,- Eur zodpovedajúcu počtu technických zariadení umiestnených v 23 izbách a dvojnásobku licenčných odmien stanovených cenníkom žalobcu.

4. Ďalej okresný súd uviedol, že návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) navrhol žalovaný konanie vo veci prerušiť z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu dochádza k porušovaniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, pričom posúdenie tejto otázky patrí výlučne do právomoci Protimonopolného úradu SR. Ďalej návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ žalovaný navrhol posúdiť súlad § 56 ods. 1 písm. g/ zák. č. 618/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2005 s .. Ústavou SR. Súd zvážil aj prípadný rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) s Ústavnou SR najmä v tom smere, či takto nedochádza k porušovaniu princípu právnej istoty, keď ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) bolo účinné iba krátku dobu od 01.11.2013 do 31.12.2015, pričom nový autorský zákon povinné stanovenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny už neupravuje. Uviedol, že vo veci zamietol najmä z dôvodu žalobcom prezentovaného spôsobu rozúčtovania inkasovaných licenčných odmien na základe dohody autorov uzatvorenej už pred účinnosťou nového autorského zákona v tom, že ak organizácia kolektívnej správy práv nezastupuje niektorého autora, prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, pričom rovnako majú postupovať aj ostatné organizácie kolektívnej správy práv. Na základe uvedeného stratili opodstatnenie námietky žalovaného o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia žalobcom na základe ním stanovených licenčných odmien, pretože zmienenou dohodou autorov je vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému t.j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nebude tak vystavený ich samostatnému uplatneniu.

5. Nakoniec žalovaný navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EU ako s prejudiciálnou otázkou, a to vo veci interpretácie § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. Súdny dvor EÚ však vykladá výlučne právo európske a nie je oprávnený zasahovať do výkladu práva vnútroštátneho, ktorý patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Preto súd tento návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Žalobe vyhovel a čo sa týka návrhov na prerušenie konania, tieto návrhy žalovaného zamietol.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní sa bránil tým že nie je preukázaná v konaní aktívna nutná legitimácia žalobcu tak, ako to predpokladá hmotno-právny predpis a síce § 56 ods. 1 písm. g/ zák. č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) a teda, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov majetkových autorských práv k audiovizuálnym dielam práve žalobca, a to ani len TZV skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonania dôkazov z relevantnej reprezentatívnej vzorky. Ďalej namietal, že v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný vykonáva verejný prenos, a to v tom, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá, alebo celkom bezvýznamná s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný v konaní poukazoval, a ktoré súdom ostali úplne opomenuté. Ďalej žalobcom uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb autorov audiovizuálnych diel, ktoré predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimerane vysokých cien je potom bezpochyby výkonom práva v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nesmie používať právnu ochranu. Konkrétne k bodu 1 uviedol, že ak absentuje zistenie vo vzťahu k zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, na úkor ktorého nositeľa práv došlo k bezdôvodnému obohateniu, a teda či žalobca vôbec disponuje mandátom na nepriame zastúpenie tejto osoby podľa § 81 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 81 ods. 3 autorského zákona nemohol žalovaný ani riadne uplatňovať svoje procesné právo, navrhovateľ dôkazy ak realizácia tohto práva má smerovať k vyvracaniu takéhoto neexistujúceho tvrdenia žalobcu. Súd podľa jeho názoru z neadekvátnych prostriedkov zistil taký skutkový stav, ktorý vzhľadom na obsah prostriedkov nebolo možné zistiť. Podľa jeho názoru súd opomenul, že kolektívna správa viažuca sa k použitiu predmetu ochrany diela verejným prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm. b/ Autorského zákona) spadá do kategórie kolektívnej správy práv (§ 78 ods. 3 autorského zákona á contrario). Žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody medzi nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy a v nim dohodnutom rozsahu. Aj keď súd vychádzal aj z ust. § 81 ods. 1 písm. i/ autorského zákonníka, toto ustanovenie upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv, čo je úplne iná právna kategórii, ako aktívna vecná legitimácia. Zdôraznil, že aby bola preukázaná aktívna vecná legitimácia nepriameho právneho zástupcu v spore, v tomto prípade žalobcu ako OKS, musí tento tvrdiť a riadne preukázať, že zastupuje subjekt oprávnenia nositeľa práv vo vzťahu k predmetu ochrany diel, ktoré malo byť zo strany žalovaného neoprávnene použité a tak malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Uzavrel, že objektívne nemôže ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov konaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv. Ďalej namietal, že súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného v interpretácii podľa § 84 ods. 1 autorského zákona odkazujúceho na rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ a stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016 napriek tomu, že do úvahy prichádza viacero spôsobov interpretácie, pritom práve tá, ktorú použil v rozsudku súd je z pohľadu v súlade s právom EÚ sporná, keďže implikuje súhlas autorov s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany práv bez ich vedomia a súhlasu. Práve správna interpretácia ustanovení Európskeho práva, ktorú mal ponúknuť výlučne ESD mala súdu prvej inštancie priniesť k správnej eurokonformnej interpretácii a aplikácii ust. § 84 ods. 1 autorského zákona. Podľa jeho názoru súd nevychádzal z rozhodnutí SDEÚ ako aj z autorského zákona a žiadnym spôsobom nevyvrátil argumentáciu žalovaného a nevysvetlil, prečo je táto argumentácia nesprávna.

8. Čo sa týka jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ uviedol, že podaním zo dňa 7. 2.2017 uviedol právnu argumentáciu, prečo je otázka zneužitia dominantného postavenia žalobcu právne významná pre výsledok predmetného sporu vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu I. ÚS 26/2010-38 zo dňa 8.12.2010. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalobca v písomnom stanovisku k odvolaniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera o oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 udelený žalobcovi podľa a v súlade s ust. § 80 OZ, v zmysle ktorého je okrem iného žalobca oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv verejný prenos prostredníctvom technických zariadení, ďalej zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomnej zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy a poskytoval licencie používateľom, pričom zoznamy nositeľov práv SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu www.lita.sk <http://www.lita.sk>., zoznam navyše založil do spisu. Príslušné ustanovenia Z ( a to najmä ust. § 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/ a § 84 ods. 1 , v zmysle ktorých sú používatelia povinní plniť svoje povinnosti z použitia predmetov ochrannej organizácii kolektívnej správy a organizácia kolektívnej správy je oprávnená a povinná sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalovaného je hlboko v rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Opätovne žalobca zdôraznil, že výška bezdôvodného obohatenia, ktoré sa v konaní domáhal, je podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade ďalšieho verejného prenosu ako hromadného používania predmetov ochrany sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je jedine možný celosvetovo používaný a akceptovaný. Ďalej uviedol, že vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy, ktoré predpoklady žalobca v konaní preukázal. Výška bezdôvodného obohatenia, v ktorej sa žalobca v konaní domáha bola stanovená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, za ktorú žalobca poskytoval používateľom licencie za tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupoval na zmluvnom základe, pričom takto vyberaná suma sa v zmysle rozúčtovacieho poriadku rozdeľuje medzi všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých diela boli súčasťou verejného prenosu. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozsudkov k danej problematike, navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 , pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §387 ods. 1,2 potvrdil.

11. Podľa §387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

12. Podľa §387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa §383 odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní

14. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.817,--Eur s príslušenstvom a výrok navrhovateľa, ktorým súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania.

15. Odvolací súd zistil, že žalobca si uplatnil proti žalovanému zaplatenie sumy 1.817,--eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo tým, že nezaplatil sumu 1.817,--eur za prenos vysielania prostredníctvom technických zariadení. Žalobca uviedol, že sa dozvedel, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu ochrany prostredníctvom 23 zvukovoobrazových zariadení a 23 zvukových zariadení umiestnených v izbách zariadenia Z. Z.. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy, ale žalovaný navrhovanú zmluvu neuzatvoril. Zo strany žalovaného tak dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonával správu, a to bez licenčného oprávnenia. Okresný súd konštatoval, že po zistení, že osobitná úprava autorského zákona výšku bezdôvodného obohatenia stanovuje ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie a tým aj rozsah zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia robí závislým už na možnosti použitia diela, nie skutočného rozsahu jeho použitia. Dospel k záveru, že žalobcom stanovené licenčné odmeny možno považovať za obvyklé v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ zák. č. 618/2003 Z. z., ktorý je vo vzťahu ku všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení lex specialis. Návrhom žalovaného na prerušenie konania súd nevyhovel, pričom konštatoval, že nebol udaný zákonný dôvod na prerušenie tohto konania.

16. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

17. Žalovaný skutočnosť, že uskutočňuje verejný prenos de facto preukázal aj sám svojim konaním, a to tým, že uzatvoril licenčné zmluvy na rok 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, konkrétne s organizáciou SOZA a SLOVGRAM, a teda získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vysielateľov a iných nositeľov týchto práv a autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a k ich použitiu verejným prenosom. Preto je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že reálne neexistuje možnosť, že by pri tomto verejnom prenose uskutočňovanom žalovaným neboli jeho súčasťou aj diela tých autorov, ktorých žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupuje.

18. Z odvolania ďalej vyplýva, že žalovaný zastáva názor, že medzi žalobcom a autorom neexistuje žiadna dohoda, a preto nie je možné tvrdiť, že vykonáva kolektívnu správu, prípadne ju vykonáva neoprávnene, pretože autor zveril žalobcovi do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami, pretože nimi disponuje iný subjekt. Z tohto tvrdenia vyplýva, že žalovaný si neuvedomuje, alebo možno len nechce uvedomiť, že autorské právo je právom absolútnym, zameraným na ochranu tvorivej duševnej činnosti každého autora. Autorské právo na dielo vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu viažu aj práva autora, a to či už výhradné osobnostné práva alebo majetkové práva. Práve majetkové právo v sebe subsumuje právo autora na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela práva autora nezanikajú a autor je len povinný strpieť použitie tohto diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Uvedené vyplýva zo samotného autorského zákona, a preto nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba, napr. vysielateľ alebo producent.

19. Odvolací súd v súvislosti s namietanou výškou licenčnej odmeny opätovne poukazuje na stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 20.05.2015, z ktorého vyplýva, že výška týchto odmien nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva, a teda je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy. Je limitovaná len ustanovením § 45 ods. 1 autorského zákona, v zmysle ktorého musí dohodnutá odmena zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Autorský zákon v ustanovení § 82 stanovil pre prípad, že sa používateľ s organizáciou kolektívnej správy nedohodnú na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy, možnosť obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Žalovaný v prípade, že nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal právo obrátiť sa na súd v zmysle ustanovenia § 82 autorského zákona. Avšak, žalovaný tak neučinil a v priebehu roka 2015 preukázateľne uskutočňoval vo svojom hotelovom zariadení verejný prenos, v dôsledku čoho bol žalobca povinný žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto jeho povinnosť vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 1 autorského zákona, v ktorom sú taxatívne vymedzené povinnosti organizácie kolektívnej správy, medzi ktoré patrí aj domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, a to vo vlastnom mene, v tomto prípade v mene žalobcu, v prospech nositeľov práv (jednotlivých žalobcom zastúpených autorov).

20. V závere odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03.07.2003, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. V zmysle uvedeného názoru ústavného súdu odvolací súd nehodnotil a bližšie neskúmal žalovaným predloženú analýzu licenčných platieb. Táto bola vypracovaná českou súkromnou obchodnou spoločnosťou bez účasti jednotlivých organizácii kolektívnej správy práv v Slovenskej republike a odvolací súd je toho názoru, že nie je oprávneným orgánom na posudzovanie a hodnotenie obsahu takéhoto dokumentu. Predmetom sporu pritom nebolo určenie primeranej ceny za výkon kolektívnej správy práv, ale vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca.

21. V odvolaní žalovaný namietal, že nedostatok riadneho odôvodnenia a absencia argumentácie v súdnom rozhodnutí je porušením práva na súdnu ochranu. Poukázal aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pokiaľ ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a uviedol, ktoré dôkazy vykonal a ktoré argumenty považoval za rozhodujúce. Základom argumentácie žalovaného bolo v priebehu celého konania spochybňovanie postavenia žalobcu, resp. jeho aktívnej vecnej legitimácie, a zároveň spochybňovanie všetkých žalobcových tvrdení a ním predložených listinných dôkazov. Žalovaný pritom v odvolaní (ani v iných svojich vyjadreniach) neuviedol žiadne skutočnosti a relevantné dôkazy, ktoré by mali takú povahu, aby mohli priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre žalovaného, a teda ktoré by mohli privodiť zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne správne, a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

22. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

23. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zo zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými v Civilnom sporovom poriadku.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.§387 ods. 1,2 ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

26. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. §262 ods. 2 CSP.

27. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .