Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/34/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: JUDr. Vladimír Hajduk, nar. 5.11.1962, bytom J. Murgaša 1316/22, Michalovce, proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Saleziánov 1, Michalovce, IČO 35 556 706, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 5. septembra 2017, č. k. 6C/169/2016-99

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažného odškodnenia v sume 20.000,- Eur za nemajetkovú ujmu spôsobenú mu podľa jej skutkového vymedzenia nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný sa mal podľa žalobcu dopustiť diskriminačného konania v súvislosti so znížením preddavku na pomoc v hmotnej núdzi o ochranný príspevok, k čomu došlo s účinnosťou od 1.2.2016 základe rozhodnutia sp. zn. MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0054 zo dňa 8.3.2016. Žalobca tvrdil, že dôvodom, pre ktorý mu žalovaný týmto rozhodnutím odňal ochranný príspevok - nepredloženie potvrdenia o trvaní pracovnej neschopnosti za mesiac február 2016 najneskôr do 3.3.2016 nie je daný, nakoľko toto potvrdenie žalovanému doručil ešte dňa 1.2.2016. Žalobca zároveň vyjadril presvedčenie, že žalovaný ho znížením pomoci v hmotnej núdzi diskriminoval preto, že s ním nezaobchádzal rovnako ako s inými posudzovanými občanmi pri vyplácaní ochranného príspevku počas trvania pracovnej neschopnosti.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že rozhodnutím žalovaného sp. zn MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0054 zo dňa 8.3.2016 došlo s účinnosťou od 1.2.2016 k zníženiu skôr žalobcovi určeného preddavku na pomoc v hmotnej núdzi o ochranný príspevok, podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia z dôvodu, že žalobca napriek riadne doručenej výzve s poučením v určenom čase nepredložil potvrdenie o trvaní pracovnej neschopnosti za mesiac február 2016. Za preukázané mal tiež, že voči tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím sp. zn. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2016/4479-0002 Št zo dňa 29.04.2016 tak, že odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie žalovaného potvrdilo. V dôsledku toho podľa skutkového záveru prvoinštančného súdu rozhodnutie žalovaného sp. zn MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0054 zo dňa 8.3.2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 29.4.2016.

4. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 až 3 a § 11 ods. 1 a 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), skonštatoval, že v prejednávanej veci nemal za preukázané, aby v súvislosti s odňatím ochranného príspevku s účinnosťou od 1.2.2016 žalovaný so žalobcom zaobchádzal menej priaznivo než zaobchádzal alebo by mohol zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii a uzavrel, že žalobca vo vzťahu k diskriminačnému konaniu žalovaného neuniesol na ňom v konaní viaznúce dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že s ním žalovaný konal menej priaznivo a nepreukázal, presnejšie ani len netvrdil diskriminačnú pohnútku, pre ktorú mal žalovaný voči jeho osobe porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania. Absencia diskriminačného konania žalovaného vylučuje podľa záveru súdu prvej inštancie dôvodnosť z tohto dôvodu (na tomto skutkovom základe) žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným úspechom žalovaného v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní diskriminačného konania žalovaného. Poukázal pritom na skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného sp. zn MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0054 zo dňa 8.3.2016 je založené na nesprávnom dôvode, keďže v rozpore s jeho skutkovým záverom doručil žalovanému potvrdenie o trvaní pracovnej neschopnosti za mesiac február 2016 dňa 1.2.2016. Žalobca v odvolaní argumentoval, že o diskriminačnom konaní žalovaného svedčí tiež ďalší jeho postup pri vyplácaní ochranného príspevku v priebehu roku 2016. Poukázal pritom na skutočnosť, že mu žalovaný odňal tiež ochranný príspevok za mesiac máj 2016, ktorý bol následne priznaný až na základe rozhodnutia odvolacieho orgánu a vyplatený až v mesiaci december 2016. Odvolateľ v tejto súvislosti akcentoval zákonnú povinnosť žalovaného zistiť v správnom konaní skutkový stav veci presne a úplne a povinnosť za tým účelom si obstarať potrebné podklady (§ 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb.). V kontexte tejto nesprávnosti (protiprávne odňatý ochranný príspevok za mesiac máj 2016) a právnej povinnosti žalovaného zistiť skutočný stav veci žalobca v odvolaní vyslovil presvedčenie, že žalovaný s ním koná neférovo, robí mu schválnosti a zámerne mu sťažuje život. Legitimitu žalovaným sledovaného cieľa žalobca spochybnil na podklade tiež tej skutočnosti, že žalovaný má vedomosť o tom, že má žalobca v starostlivosti maloleté nezaopatrené dieťa. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a g) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by v akomkoľvek smere poukazovali na nedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie, na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na neúplnosť skutkových zistení z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov alebo na neúplnosť skutkových zistení vzhľadom na to, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne a preto ani účinne uplatnené.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu akcentoval, že jeho rozhodnutie o odňatí ochranného príspevku sp. zn MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0054 zo dňa 8.3.2016 bolo v odvolacom konaní potvrdené a nadobudlo právoplatnosť. Za tejto situácie podľa jeho názoru nemožno účinne spochybňovať ani samotné rozhodnutie a ani procesný postup, ktorý mu predchádzal. I napriek tomu vyjadril presvedčenie, že k odňatiu ochranného príspevku žalobcovi došlo v súlade so zákonom. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal, aby bol v súvislosti s rozhodovaním o odňatí ochranného príspevku žalovaným diskriminovaný.

7. Žalobca vo svojej odvolacej replike poukázal na to, že žalovaný ani v odvolacom konaní nevysvetlil, z akého dôvodu mu odňal ochranný príspevok za mesiac máj 2016, pokiaľ mu doklad o trvaní pracovnej neschopnosti riadne doručil. Žalobca nad rámec svojej dovtedajšej argumentácie v odvolacej replike poukázal tiež na rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi, pokiaľ pristúpil k odňatiu ochranného príspevku žalobcovi za situácie keď bol chorý, odkázaný na štátnu pomoc a mal naviac v starostlivosti nezaopatrené dieťa.

8. Žalovaný v odvolacej duplike už len odkázal na svoje skoršie vyjadrenia a nad rámec toho v reakcii na argumentáciu žalobcu o kolízii zníženia dávky hmotnej pomoci s dobrými mravmi, poukázal na to, že aplikácia ust. § 3 Občianskeho zákonníka, zakazujúceho výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi, je pri poskytovaní ochranného príspevku, spravujúceho sa komplexnou úpravou zák. č. 417/2013 Z. z., vylúčená.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nedopustil skutkovej vady a vec tiež správne právne posúdil; preto odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.12.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Žalobca svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

12. Odvolací súd nemá námietok k spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a za celkom správny považuje jeho rozhodujúci záver, že v okolnostiach prípadu žalobca skutkovo nezdôvodnil a už vôbec nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k jeho diskriminácii. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na výstižné závery formulované Ústavným súdom SR v jeho uznesení sp. zn. IV. ÚS 16/2009 z 30.4.2009, v zmysle ktorých „... subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod) a pod. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania“. Premietnutím týchto záverov na prejednávanú vec možno ustáliť, že pre úspešné uplatnenie nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, spôsobenej podľa skutkového vymedzenia žaloby priamou diskrimináciou zo strany žalovaného, bol teda žalobca povinný jednak tvrdiť, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne; musel teda vyjadriť komparátor diskriminačného konania, umožňujúci porovnanie postavenia žalobcu s postavením iného jednotlivca alebo skupiny v porovnateľnej situácii a zároveň bol povinný vyjadriť, prípadne v okolnostiach prípadu musela byť celkom nepochybne zrejmou pohnútka jeho diskriminácie (diskriminačný prvok). Žalobca však v konaní nekonkretizoval ani voči komu v porovnateľnej situácii žalovaný pri poskytovaní dávok v hmotnej núdzi postupoval priaznivejšie než voči nemu a neobjasnil ani svoju predstavu o dôvode, pre ktorý mal žalovaný nerovnako zaobchádzať práve s ním. Bez týchto elemetárnych skutkových vstupov nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu prijať záver o diskriminácii žalobcu. Čo je ešte podstatnejšie a súd prvej inštancie tomu nevenoval náležitú argumentačnú pozornosť (bez vplyvu však na vecnú správnosť jeho rozhodnutia), diskriminačného konania sa mal podľa opisu skutkového deja v žalobe žalovaný dopustiť v postupe vyúsťujúcom do vydania rozhodnutia i rozhodnutím samotným. Rozhodnutie žalovaného sp. zn MI1/RHNaNV/SOC/ 2016/13127- 0054 zo dňa 8.3.2016 však, ako sa už odvolací súd zmienil na inom mieste tohto odôvodnenia, bolo v odvolacom konaní potvrdené a nadobudlo právoplatnosť. Z vecnej správnosti tohto rozhodnutia treba podľa názoru odvolacieho súdu vychádzať v celom spektre do úvahy prichádzajúcich nesprávností. Vecne správne rozhodnutie totiž nemôže byť považované za diskriminačné a nemožno pripustiť ani, aby diskriminačný postup vyústil do vecne správneho rozhodnutia. Obdobne je potrebné nazerať tiež na morálny rozmer rozhodnutia a postupu, ktorý mu predchádzal. Inak povedané, prezumpcia správnosti právoplatného rozhodnutia i postupu, ktorý do rozhodnutia procesne vyústil, v sebe zahŕňa podľa úvahy odvolacieho súdu prezumpciu neporušenia zásady rovnakého zaobchádzania i prezumpciu súladu s dobrými mravmi. Z toho možno v konečnom dôsledku vyvodiť, že v skutočnosti námietky proti diskriminačnému prístupu či porušeniu dobrých mravov pri rozhodovaní orgánov verejnej správy o právach a povinnostiach strán sú z hľadiska spôsobu nápravy výhradami proti vecnej správnosti rozhodnutia (por. napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2686/2015 zo dňa 19.12.2016).

13. Odvolací súd považuje za potrebné na záver poznamenať, že pokiaľ ide o ochranný príspevok za mesiac máj 2016, ktorý bol v odvolacej argumentácii žalobcu dominantnou skutočnosťou, na ktorú poukazoval, nemožno prehliadať, že okolnosti jeho odňatia, následného opätovného priznania a skutočného vyplatenia neboli nad akúkoľvek pochybnosť súčasťou skutkového deja vymedzeného žalobou, zjednodušene povedané už len z toho dôvodu, že z časového hľadiska nastali až po podaní žaloby na súde. Právom predpokladaným spôsobom (zmenou žaloby) sa tieto skutočnosti nestali súčasťou procesne relevantného skutkového deja ani v priebehu konania, a preto na ich podklade uplatnený nárok nemohol byť priznaný. Z tohto dôvodu, nakoľko okolnosti odňatia ochranného príspevku za mesiac máj 2016 nemali priamu výpovednú hodnotu k skutočnostiam, na podklade sa žalobca domáhal morálneho odškodnenia, odvolací súd nepovažoval tvrdenia a argumentáciu žalobcu ohľadne ochranného príspevku za mesiac máj 2016 za významné pre rozhodnutie vo veci a ako s takými nevzhliadol potrebu sa vysporiadať ani v odôvodnení tohto rozhodnutia. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti odvolateľa závery formulované v otázke rozsahu odôvodnenia ÚS SR. Ten napríklad tiež vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9.2008 vyslovil, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania“.

14. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok ako v zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.

15. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. (3)Ak odvolací súd zruší rozhod- nutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

16. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

17. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania plne procesne úspešnému žalovanému. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ich vynaloženie ani nemožno rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že nárok na ich náhradu nepriznal žiadnej stráne.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)