Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/51/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: F. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX Y., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zast. Beňo & partners, s.r.o., Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia 567,84 eura a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/114/2016-68 zo dňa 22.11.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.

II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku II. a v súvisiacich výrokoch III. a IV. o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: I. „Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 567,84 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 04.05.2016 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa má v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný má v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a c), § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa s právnym predchodcom žalovaného (Consumer Finance Holding, a.s. so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok) uzatvorili zmluvu, ktorú je nutné vzhľadom na charakter zmluvných strán považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Žalovaný je nebankovým subjektom, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom. Žalobkyňa pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný sa obmedzil na skúmanie príjmu žalobkyne, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy o pôžičke 443 eur mesačne. Túto skutočnosť mal žalovaný overiť z kópie výplatnej pásky žalobkyne. Žalovaný sa nezaujímal o to, aké výdavky má žalobkyňa napr. na bývanie, stravovanie, dopravu, či má vyživovaciu povinnosť voči niekomu, či má aj iné záväzky, resp. úvery v iných spoločnostiach. Žalovaný zohľadňoval iba príjmovú časť, pričom úplne opomenul zisťovať výdavky na strane žalobkyne. Bez zohľadnenia príjmov a rovnako aj výdavkov podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný nemohol objektívne posudzovať jej celkovú sociálno-ekonomickú situáciu. Iba ich vzájomným porovnaním je možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Z tohto pohľadu je nutné vyhodnotiť skúmanie bonity žalobkyne zo strany žalovaného ako nedostatočné. O nedôslednosti žalovaného pri skúmaní bonity žalobkyne svedčí okrem uvedených skutočností to, že žalovaný uzatvoril so žalobkyňou po uzatvorení zmluvy zo dňa 03.04.2013 ešte ďalšie tri zmluvy o úvere. Účelom poslednej zmluvy zo dňa 30.05.2014 bola úhrada predchádzajúcich úverov žalobkyne spolu vo výške 7.644,78 eura, kedy žalovanému muselo byť známe bez akýchkoľvek pochybností, že žalobkyňa nie je schopná plniť svoje záväzky riadne a včas a napriek tomu jej ďalší úver bol poskytnutý. Vzhľadom k tomu, že žalovaný hrubo porušil povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou sociálno - ekonomickú situáciu žalobkyne, súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný mal nárok na vrátenie tej sumy, ktorú ako pôžičku žalobkyni poskytol, t.j. sumu 1 800 eur. Žalobkyňa žalovanému titulom zmluvy o pôžičke č. XXXXXX vrátila sumu 2.367,84 eura (č.l. 9). Preto súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 567,84 eura v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k určeniu zmluvnej podmienky uvedenej v Žiadosti a Zmluve o poskytnutí pôžičky č. zmluvy XXXXXX (VS: XXXXXXX) z 03.04.2013 v časti 13. Poplatky, pokuty a úrok z omeškania za neplatnú súd prvej inštancie uviedol, že zmluvná pokuta bola dojednaná vo forme, ktorú vyžaduje zákon, lebo bola dojednaná účastníkmi zmluvného vzťahu písomne (bod 13 zmluvy, ktorá je žalobkyňou riadne podpísaná). Zároveň výška zmluvnej pokuty, nebola dojednaná vo výške odporujúcej zákonu, resp. dobrým mravom. Dojednaná zmluvná pokuta (10 % z dlžnej splátky) neprevyšuje spolu so zákonným úrokom z omeškania priemernú RPMN pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie nezistil, aby išlo o zmluvnú podmienku, ktorá by bola v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov nepovažoval dojednanú zmluvnú pokutu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že nerozhodoval o návrhu žalovaného na prerušenie konania, lebo žalovaný na pojednávaní netrval na podanom návrhu, keďže vo veci Home Credit Slovakia a.s./Klára Biróová bolo už rozhodnuté.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 261 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobkyňa bola úspešná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, preto má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Jej neúspech spočívajúci v nepriznaní úroku z omeškania nad 5 % ročne je nepatrný, preto žalobkyni patrí plná náhrada trov konania. V konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky bol plne úspešný žalovaný, preto súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. Súd v danej veci nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, pričom skutočnosť, že žalobkyňa je spotrebiteľka ju bez iného nezbavuje povinnosti niesť zodpovednosť za výsledok sporového konania navyše za situácie, keď je zastúpená advokátom.

5. Uznesením zo dňa 19.02.2018, č.k. 29C/114/2016-227 súd prvej inštancie rozhodol, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130 spoločnosťou Všeobecná úverová banka a.s., so sídlom Mlynské nivy 1,829 920 Bratislava, IČO: 31 320 155 (č.l. 227). Spoločnosť Consumer Finance Holding a. s. zanikla z dôvodu rozdelenia od 01.01.2018 a práva a povinnosti vyplývajúce z existujúcich právnych vzťahov, ktoré sa netýkajú produktov QCar a Triangel - splátkový predaj prešli na Všeobecnú úverovú banku a. s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava.

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že postupoval v súlade s ZoSÚ s poukazom na § 7 a 11 tohto zákona a riadne a s odbornou starostlivosťou posúdil bonitu žalobkyne - jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ (požičiavateľ) má vždy právo poskytnúť pôžičku alebo úver podľa (spravidla finančných ale aj vekových a iných) kritérií. Vždy ho však musí poskytovať tak, aby pri rovnakej bonite (scoringu) poskytol klientom úver alebo pôžičku za rovnakých podmienok, aby tak nedochádzalo k diskriminácii klientov (nerovnaký prístup). Pre scoring majú význam skutkové okolnosti ako výška príjmu, osobný stav, počet vyživovaných osôb, iné úvery a iné záväzky, možnosti zabezpečenia, vzdelanie, prechádzajúca história splácania úverov a pod. Žalovaný v súlade s § 7ods. 2 ZoSÚ požiadal spotrebiteľa

- žiadateľa o spotrebiteľský úver, aby uviedol úplne, presne a pravdivo informácie potrebné na posúdenie bonity. Vplyv na bonitu malo aj predchádzajúceho správania sa žalobkyne vo vzťahu k žalovanému, nakoľko z úverovej histórie bolo zistené, že v čase posudzovania mal korektne splatené dve zmluvy. Žalovaný v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a najmä po zohľadnení výšky požadovanej pôžičky (1.800 eur), výšky požadovanej mesačnej splátky (56,14 eura) súčasne v nadväznosti na priemerný čistý mesačný príjem (443 eur) mal za to, že žalobkyňa je schopná predmetný spotrebiteľský úver splácať. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie takýmto spôsobom nepostupoval správne, a že o náhrade trov konania malo byť rozhodnuté jedným výrokom a to pri zohľadnení úspechu a neúspechu strán sporu. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd s poukazom na § 388 z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta. Pre prípad úspechu si žalovaný uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a IV. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Považovala závery súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti za chybné. Uviedla, že ak jej obchodník, za omeškanie, okrem regulárnych úrokov, uloží aj ďalšiu sankciu za omeškanie, ktorú ona, vo formulárovej zmluve nemohla odmietnuť, ak chcela úver získať, využil tým obchodník svoju mocenskú nadvládu nad ňou. Mala len dve možnosti, buď úver prijať, s podmienkami stanovenými obchodníkom, alebo úver neprijať. Na vyjednávanie nemala žiaden priestor. Podstatné zistenia sa mali týkať skutočnosti, či sa nejedná o zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná a či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa. O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky už bolo súdmi SR rozhodnuté. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 9C/52/2013 zo 07.01.2014, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu Trnava, sp. zn. 24Co/211/2014 18.02.2015, ako aj na rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn. 13C/96/2013 z 31.05.2013, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu Nitra, sp. zn. 6Co/172/2013 z 30.04.2014. Rovnakú zmluvnú podmienku určila za neprijateľnú aj Slovenská obchodná inšpekcia, rozhodnutím, č. P/0436/07/11 z 15.03.2012. V tejto súvislosti poukázala na § 53a Občianskeho zákonníka. Na skutočnosť, že súdy SR už judikovali, že zmluvná pokuta, ktorú v súdenej veci zmluva obsahuje, je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, súd prvej inštancie neprihliadol. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenými osobami (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v časti potvrdiť a v časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 03.04.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobkyne ako spotrebiteľky a žalovaného ako veriteľa zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.

11. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (03.04.2013) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

12. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (03.04.2013) ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

13. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

14. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.06.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

15. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

16. „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. ... Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššiho soudu ČR 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

17. Součástí odborné péče poskytovatele úvěru dle § 9 odst. 1 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, je i taková obezřetnost, která jej vede k nespoléhání se jen na údaje tvrzené žadatelem o úvěr, ale i k prověření (požadavku na doložení) těchto tvrzení (např. potvrzením o zaměstnání a příjmu, doložením výplatních pásek, doložením výpisu z účtu žadatele apod.) (porovnaj rozsudok Nejvyššího správního soudu ze dne 01.04.2015, čj. 1 As 30/2015 - 39)

18. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na aj doplňujúci návrh, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v ktorom sa okrem iného uvádza cit.: „Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať.“

19. ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Pre naplnenie podmienok uvedených v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ nepostačuje len formálne zistenie základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.

20. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

21. Žalobkyňa namietala, že žalovaný hrubo porušil povinnosť ako veriteľ pri skúmaní bonity žalobkyne ako spotrebiteľa, na účely uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný sa vyjadril v tom zmysle, že zistil príjem žalobkyne vo výške 443 eur na základe jej výplatnej pásky. Ako výdavky žalobkyne, žalovaný zohľadnil splátku vo výške 83,24 eura z predchádzajúcej zmluvy o úvere. Po zohľadnení týchto výdavkov malo zostať žalobkyni suma vo výške okolo 300 eur. Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 03.04.2013 obsahuje v bode II. údaje klienta o zamestnaní a jeho finančnej situácii. Z uvedeného bodu zmluvy však len vyplýva, že žalobkyňa v čase pred uzavretím zmluvy pracovala u zamestnávateľa GECO s.r.o. s priemerným čistým príjmom vo výške 443 eur. Uvedené skutočnosti boli zistené z kópie výplatnej pásky. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie predložil iné listinné dôkazy, ktorými by preukázal skúmanie bonity žalobkyne.

22. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalobkyne ako spotrebiteľky v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ. Právny predchodca žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na zistenie príjmových pomerov žalobkyne a jej schopnosť splácať úver vôbec neskúmal. Za dôkaz podporujúci toto tvrdenie je potrebné považovať i samotnú zmluvu o úvere. V nej okrem údajov zameraných na zamestnanie a príjem žalobkyne iné údaje obsiahnuté nie sú. Aj keď právny predchodca žalovaného uviedol, že pri posudzovaní bonity zohľadnil výšku splátok predchádzajúceho úveru, splátky a výdavky jednoznačne pojmovo nepredstavujú to isté, teda zo strany právneho predchodcu žalovaného v súvislosti s poskytnutím úveru žalobkyni došlo iba k zisťovaniu príjmov žalobkyne a výdavky riadne skúmané neboli. Splátky totiž pojmovo predstavujú iba časť výdavkov, teda právny predchodca žalovaného bonitu žalobkyne náležite neskúmal. Naplnila sa tak hypotéza právnej normy, ktorá by zakladala hrubé porušenie povinnosti veriteľa overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa zaplatila 2.367,84 eura a prijala 1.800 eur. Keďže sa jednalo o úver bezúročný a bez poplatkov, právny predchodca žalovaného sa bezdôvodne obohatil o sumu 567,84 eura.

23. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 rozsudok vo výroku vo výroku I, potvrdil.

24. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť o trovách konania jedným výrokom odvolací súd zastáva názor, že v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov a zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 11/2011 zo dňa 11.10.2012).

25. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“)

26. Podľa § 53 odseku 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

27. Podľa § 53 odseku 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

28. Podľa § 298 ods. 1 a 2 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

29. V časti 13 Zmluvných podmienok bod 13.3 Zmluvy o poskytnutí pôžičky bolo uvedené, cit.: „Spoločnosť je oprávnená požadovať od klienta zmluvnú pokutu v prípade, ak sa klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej splátky. V 30-ty deň po dobe splatnosti je klient povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej splátky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva aj splatnou.“

30. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 03.04.2013 uzatvorená medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca žalovaného mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo ním preukázané, aby úver poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.

31. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 odsek 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Zmluvná podmienka uvedená v bode 13.3 Zmluvných podmienok sa nachádza na predtlačenom formulári Zmluvy o úvere a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný preukázal individuálny charakter tohto dojednania.

32. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluvná podmienka uvedená v časti 13. Zmluvných podmienok bod 13.3 Zmluvy o úvere zo dňa 03.04.2013 v spotrebiteľskej zmluve právneho predchodcu žalovaného už bola predmetom súdnej kontroly súdov SR. O neprijateľnosti obsahovo rovnakej zmluvnej podmienky rozhodol napr. Okresný súd Komárno rozsudkom zo dňa 23.07.2013, č.k. 13/210/2013-47 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.03.2014, sp. zn. 7Co/269/2013 a rozsudkom č.k. 13C/583/2012-106 zo dňa 16.10.2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.10.2014, sp. zn. 6Co/110/2014. Rovnako aj Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 20.10.2014, sp. zn. 11/330/2014 a Krajský súd v Žiline zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 11Co/219/2017.

33. Odvolací súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie č. P/0436/07/11 zo dňa 15.03.2012 z ktorého vyplýva, že účastníkovi konania - Consumer Finance Holding, a.s. pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa ustanovenia § 4 odsek 2 písm. a/ a b/, odsek 6, § 7 odsek 1, odsek 2 písm. a/ a b/, § 8 odsek 2 písm. b/ a odsek 4 zákona č. 250/2007 Z.z. uložil pokutu vo výške 40.000 Eur. Z odôvodnenie uvedeného rozhodnutia vyplýva, že zmluvnú podmienku, cit.: „Spoločnosť je oprávnená požadovať od Klienta Zmluvnú pokutu v prípade, ak sa Klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej Splátky. V 30-ty deň po dobe splatnosti je Klient povinný zaplatiť Zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej Splátky. V tento deň sa Zmluvná pokuta stáva aj splatnou.“ a podmienku, cit.: „V prípade omeškania s úhradou jednotlivých Splátok je Klient povinný uhradiť Spoločnosti okrem Zmluvnej pokuty i Sankčný úrok vo výške stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.. Sankčný úrok je splatný na výzvu Spoločnosti.“ vyhodnotil tak, že cit.: „Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Správny orgán zmluvnú pokutu vo výške 10% z dlžnej Splátky bez ohľadu na dĺžku omeškania považuje ako neprimeranú sankciu spojenú s nesplnením záväzku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) o to viac, keď spotrebiteľ je povinný uhradiť účastníkovi konania okrem toho i sankčný úrok podľa § 3 NV SR č. 87/1995 Z. z., ale aj nahradiť škodu podľa bodu 10.2. týchto VOP. Je neprijateľné, aby účastník konania viacnásobne postihoval spotrebiteľa za porušenie tej istej povinnosti. Podmienka v rozpore s § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa upiera spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve.“.

34. Odvolací súd dodáva, že síce Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3S/95/2012-122 zo dňa 17.01.2014 zrušil rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 15.10.2012, číslo: T. (rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. Y. zo dňa 15.03.2012 evidované na odvolacom orgáne pod číslom T.) a číslo: T. podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) OSP a vec žalovanému (Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie) vrátil na ďalšie konanie. Avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29.04.2015, sp. zn. 6Sžo/33/2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/95/2012-122 zo dňa 17.01.2014 tak, že žalobu žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) zamietol. Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku dospel k záveru, že cit.:,, správny orgán prvého stupňa vykonal v predmetnej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vo veci si zadovážil dostatok relevantných skutkových zistení na vydanie rozhodnutí, skutkové okolnosti správne právne posúdil, z ktorých dôvodov žalovaný ako príslušný odvolací správny orgán postupoval a rozhodol v súlade so zákonom, keď v rámci prieskumnej svojej právomoci zmenil vo výroku a v príslušnej časti odôvodnenia prvostupňové rozhodnutia, vychádzajúc v podstate veci z rovnakého skutkového stavu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu záver žalovaného správneho orgánu vyslovený v odôvodnení jeho rozhodnutia zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, keď vykonaným dokazovaním v danej veci bolo dostatočne preukázané, že žalobca konaním kladeným mu za vinu porušil právne povinnosti vyplývajúce mu z § 4 ods.2, písm. a/, b/ ods. 6, v spojení s § 7 ods.1, 2 písm. a/, b/ a v spojení s § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré porušenia zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti“.

35. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil rozsudok v zamietavej časti spolu so súvisiacimi výrokmi o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o návrhu žalobkyne na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vyššie naznačených intenciách. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .