Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23To-5-2022.pdf
PDF · 152.71 KB
Case nature
Area
Subarea
23To/5/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Dunčka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 3.marca 2022 prejednal odvolania poškodeného Ing. K. F. a obžalovaného
T. I.,
nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom obec T., bez prihlásenia R. N., N. XX/XX, okres N., t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Ilava, na verejnom zasadnutí prítomného,
ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp.zn. 8Tk/1/2019 zo dňa 2.decembra 2021 a jednomyseľne takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného T. I. a poškodeného Ing. K. F. zamietajú, pretože nie sú dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný T. I. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a súčasne bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. a zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., pretože dňa dňa 16.08.2017 asi o 03.30 hodine rozbil sklenenú výplň okna na kancelárii spoločnosti DOMYSTAV s.r.o., J. cesta č. XX v N. v budove spoločnosti Fortena s.r.o., Zvolen, následne karbobrúskou, ktorú našiel v kancelárii, sa pokúsil prerezať trezor, z ktorého chcel odcudziť finančnú hotovosť, predtým však kanceláriu polial benzínom, ktorý našiel v kancelárií, asi o 06,30 hodine, po tom, čo začul odomykať predmetnú kanceláriu sa skryl za dvere, a keď do kancelárie vošiel poškodený Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX, tohoto napadol tak, že ho najskôr zozadu a aj spredu 13-krát udrel kovovou násadou zo zbíjacieho kladiva do hlavy a tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, ďalej ho udieral dreveným rebríkom a keramickou dlažobnou kockou po tele, následne zhodil ku dverám kancelárie skriňu, aby sa nedali otvoriť z vonkajšej strany, ležiacemu poškodenému na zemi v úmysle usmrtiť ho povedal „Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“, na čo vylieval na jeho nohy z bandasky benzín, potom zapaľovačom zapálil podlahu, ktorá začal horieť, takisto začali horieť nohy a ľavá ruka poškodeného, poškodenému medzitým odcudzil mobilný telefón zn. Nokia nezisteného výrobného čísla a koženú peňaženku s hotovosťou 350,- Eur, vyliezol do okna kancelárie a ušiel, poškodenému sa následne, keďže sa dusil, podarilo postaviť zo zeme a odtlačiť skriňu pri dverách a dostať sa na chodbu budovy a odtiaľ von z budovy, poškodenému Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v dôsledku útoku spôsobil mnohopočetné pomliaždeniny a tržno - zmliaždené rany celej hlavy, zlomeninu ľavej
očnice, zlomeninu nosovej kosti, zlomeninu ľavej jarmovej kosti, zakrvácanie do ľavej čeľustnej dutiny, pomliaždenie hrudníka, zlomeninu 5. rebra vpravo, pomliaždenie pravých pľúc, pomliaždeniny ľavého lakťa a ľavého predlaktia, pomliaždeniny pravého predlaktia a pravej ruky, popáleniny oboch predkolení, členkov a chrbta oboch nôh, pričom u poškodeného došlo týmto útokom k rozvinutiu duševnej poruchy
- Posttraumatickej stresovej poruchy, poškodený vzhľadom na tieto zranenia bol v bezprostrednom ohrození života a jeho zranenia mu mohli za určitých okolností spôsobiť aj smrť, napr. pri vedení úderov o niečo vyššou intenzitou predmetným útočným predmetom, alebo aj rovnakou intenzitou aká pôsobila v danom prípade, avšak v o niečo inom smere, napr. do blízkych slabších oddielov lebky - v oblasti spánkovej kosti, resp. v smere na koreň nosa, pričom útok na poškodeného viedol v úmysle zakryť a uľahčiť trestný čin krádeže, k smrti poškodeného nedošlo z dôvodu poskytnutej rýchlej odbornej lekárskej pomoci, pričom odcudzením vecí spôsobil poškodenému Ing. K. F. škodu vo výške 454,04 Eur a poškodením vecí škodu 714,69 Eur, poškodením vecí spôsobil ďalším spoločnostiam a to: Fortena s.r.o. „v konkurze“, Jesenského 4707, Zvolen, IČO: 36 624 683 škodu vo výške 24.783,74 Eur, DOMYSTAV s.r.o., so sídlom N. XXX, N., IČO: 36 311 383 škodu vo výške 2.358,39 Eur, HABALA, s.r.o., Košovská cesta 28, Prievidza, IČO: 36 759 953 škodu vo výške 2.972,84 Eur, Pavla trade, s.r.o., Košovská cesta 28, Prievidza, IČO: 46 669 124 škodu vo výške 1.567,38 Eur a BC Štúdio, s.r.o., so sídlom I., D. XXX/ XX, IČO: 44 242 921 škodu vo výške 132,59 Eur, Za to bol odsúdený podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. s použitím §§ 38 ods. 2, 36 písm. h/, 37 písm. h/, 41 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody na 20 rokov, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa §§ 76 ods. 1, 78 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj ochranný dohľad na tri roky. Podľa §§ 77 ods. 2, 51 ods. 4 písm. k/ Tr. zák. bola obžalovanému uložená aj povinnosť spočívajúca v príkaze zamestnať sa v čase plynutia ochranného dohľadu alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodeným:
- Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Q. pri N., I. cesta XX/XX, škodu vo výške 70.572,73 Eur (bolestné - 12.130,- Eur, sťaženie spoločenského uplatnenia - 57.274,- Eur, majetková škoda - 1.168,73 Eur),
- poškodenej spoločnosti DOMYSTAV, s. r. o., so sídlom Poruba 118, Poruba, IČO: 36 311 383, škodu vo výške 2.358,39 Eur,
- poškodenej spoločnosti BC Štúdio, s.r.o., so sídlom I., D. 462/12, IČO: 44 242 921, škodu vo výške 132,59 Eur,
- poškodenej spoločnosti Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 35 942 436, škodu vo výške 4.748,51 Eur všetko do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodených:
- Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Q., I. cesta XX/XX,
- poškodenú spoločnosť DOMYSTAV, s. r. o., so sídlom Poruba 118, Poruba, IČO: 36 311 383,
- poškodenú spoločnosť BC Štúdio, s.r.o., so sídlom Sebedražie, D. XXX/XX, IČO: 44 242 921 so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkazál na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená spoločnosť Fortena s.r.o. „v konkurze“, Jesenského XXXX, Zvolen, IČO: 36 624 683, s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote odvolania obžalovaný T. I. prostredníctvom svojho obhajcu a poškodený Ing. K. F. prostredníctvom svojho splnomocnenca. Odvolanie obžalovaného následne písomne odôvodnil obhajca obžalovaného, pričom odvolanie smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku súdu 1.stupňa ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo obhajca poukázal na ustanovenie § 234 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie. Uznesenie o vznesení obvinenia však musí byť procesne použiteľné. Ak obžaloba bola podaná pre pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy, jej podkladom nemohlo byť uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom OR PZ, bez potrebnej vecnej i miestnej príslušnosti, pre zločin ublíženia na zdraví. V tejto súvislosti obhajca poukázal na to, že pôvodná obžaloba pre zločin ublíženia na zdraví bola vzatá späť práve pre nesprávne použitú právnu kvalifikáciu, pričom následne v prípravnom konania bola vec odstúpená z OR PZ na KR PZ, pričom ale naďalej sa konalo na podklade uznesení o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, ktoré urobil pôvodne vyšetrovateľ OR PZ. K výroku o vine
obhajca v úvode namietal nedostatočnosť o nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu 1.stupňa najmä v podstatných otázkach týkajúcich sa hodnotenia dôkazov. Obhajca tu vytýkal súdu 1.st. chybu v tom, že sa nevysporiadal s rozsiahlou a podstatnou obhajobnou argumentáciou uvedenou v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 02.12.2021, ktorá podľa obhajcu priamo vyvracala právnu kvalifikáciu skutku ako pokusu vraždy. Ďalej obhajca videl porušenie práva na súdu ochranu obžalovaného (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), porušenie zásady „žiadny trestný čin bez zákona“ („nullum crimne sine lege“) porušenie princípu rovnosti zbraní a práva na rovnosť účastníkov konania (čl.47 ods. 3 Ústavy SR) najmä v tom, že súd 1.st. mal selektívne a formalisticky pristúpiť k vyhodnocovaniu vykonaných dôkazov. Obhajca namietal tiež nesprávnosť a zmätočnosť popisu skutku vo vzťahu k počtu úderov poškodeného do hlavy a tváre násadou zo zbíjacieho kladiva; k veľkosti skrine, ktorá mala zabrániť otvoreniu dverí v predmetnej kancelárii; k tomu či horela aj ľavá ruka poškodeného. Naproti tomu konanie obžalovaného vo vystupňovanom afekte, vrátane dôvodov, ktoré ho spôsobili sa nestali vôbec sú časťou opisu skutku. Ďalej obhajca podrobne poukázal najmä na závery znaleckého psychiatrického posudku o konaní obžalovaného vo vysoko skratovej situácii sýtenej v rámci tzv. druhej sekvencie strachom, ktoré bolo ovplyvnené aj aktívnym konaním poškodeného Ing. K. F. - jeho vyjadrenie, že sa „bil ako o život“. Obžalovaný aj poškodený na seba aktívne fyzicky pôsobili, pričom v tej dobe mal obžalovaný podstatne forezne významne zmenšené ovládacie schopnosti. Súdni znalci (MUDr. Q. a PhDr. D.) pritom obžalovaného na hlavnom pojednávaní nehodnotili ako osobu s násilníckymi, resp. agresívnymi sklonmi správania. Aj to vylučuje záver súdu o úmysle pokusu vraždy. Obhajca venoval podstatnú časť dôvodov odvolania poukazovaním na podľa jeho názoru existujúce viaceré rozpory a nesprávnosti vo výpovediach samotného poškodeného týkajúce sa: veľkosti násady do zbíjačky; prednesenie vety:“ Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“; vyliatie či nevyliatie všetkého benzínu z bandasky a možné následky špliechania poškodeného benzínom. Výsledky popálenín II. stupňa v rozsahu 10% povrchu tela nezodpovedajú tvrdeniam poškodeného, pričom tohto pri odchode z kancelárie ani nebolo potrebné hasiť. Významne obhajca poukazoval na výpoveď syna poškodeného X. F., ktorému otec na jeho otázku, či ho tam niekto nečakal a nevyhrážal sa mu, odpovedal jednoznačne - NIE. S tým potom súvisí aj výpoveď poškodeného zo dňa 17.08.2017, kde tento síce vypovedal o oblievaní jeho osoby benzínom avšak vetu obžalovaného o polievaní, podpálení a zhorení v tejto výpovedi neuviedol, čo je vzhľadom na jej obsah resp. emóciu absolútne nepravdepodobné. Obžalovaný pritom nemal nijaký osobný motív beštiálne sa poškodenému mstiť, keď takéto konanie by bolo príznačne pre sériových vrahov, či vrahov s osobitným motívom. Obžalovaný však poškodeného nepoznal a nemá ani agresívne sklony. Zhodenie skrine ku dverám kancelárie obžalovaný urobil za účelom, aby do tejto nevstúpili iné osoby a nie aby poškodený nemohol opustiť kanceláriu. Tento naviac kanceláriu mohol opustiť aj cez otvorené okno, pretože kancelária spoločnosti DOMYSTAV, s.r.o. bola hneď na prízemí budovy. V ďalšej časti dôvodov odvolania obhajca poukázal na výsledky znaleckých dokazovaní k zraneniam poškodeného, pričom zvýraznil, že znalec MUDr. Q. D. na hlavnom pojednávaní na otázku prokurátora zhodnotil zranenia poškodeného nasledovne: “stredne ťažké, skoro až ťažké, to sa tiež nedá jednoznačne určiť“. Obhajca vyslovil názor, že výpoveď tohto znalca na hlavnom pojednávaní nekorešpondovala s obsahom písomného znaleckého posudku, z ktorého čerpal súd prvého stupňa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia. Znalci MUDr. Q. D. a MUDr. Z. pritom na hlavnom pojednávaní ani nevylúčili, že k zlomeniu jarmovej kosti a nosa mohlo dôjsť aj pri prvotnom páde poškodeného na zem. Z pohľadu subjektívnej stránky trestného činu pokusu vraždy je osobitné relevantné vyjadrenie týchto znalcov, že u poškodeného nebola zistená ani jediná bodná rana, ale výlučne iba rany tržno-zmliaždené. U poškodeného neboli zistené ani tzv. obranné zranenia - zlomeniny prstov na rukách či zlomeniny predlaktí rúk, čo by svedčilo o vyššej intenzite útoku. To môže svedčiť aj pre záver, že obžalovaný sa v rámci útoku železnou násadou iba rozháňal a nie že by zvýšenou silou útočil na poškodeného s cieľom zbaviť ho života. Závery súdu prvého stupňa v tom, že poškodený bol v bezprostrednom ohrození života, pričom k smrti nedošlo len z dôvodu poskytnutej rýchlej odbornej lekárskej pomoci sú preto spochybnené. Obhajca sa tiež zaoberal osobou poškodeného (zdravotný stav, psychický stav, majetkové pomery), pričom uviedol, že v žiadnej trestnej veci nemožno vychádzať z akejsi prezumpcie, že výpoveď poškodeného je v každom ohľade vierohodná a obžalovaný klame. K použitej právnej kvalifikácii obhajca namietal, že z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, že v ktorom konkrétnom momente mal obžalovaný údajne nadobudnúť „nepriamy úmysel“ zavraždiť poškodeného. Súčasne rozsudok v záujme jeho preskúmateľnosti nezodpovedal na najpodstatnejšiu otázku, pre aké konkrétne dôvody nedošlo k dokonaniu vraždy. Podľa výpovede svedkyne U. D. fyzický zápas medzi obžalovaným a poškodeným mal trvať cca 10 minút, pričom počas tej doby nič nebránilo obžalovanému dobodať poškodeného ostrým hrotom kovovej násady resp. silným úderom - švihom mu preraziť lebku. Obžalovaný však takto po celý ten čas nekonal. Pokiaľ ide o použitú právnu kvalifikáciu obhajca poukázal
aj na to, že aj Krajský súd v Trenčíne (sp. zn. 23Tpo/93/2017) pri rozhodovaní o väzbe obžalovaného v prípravnom konaní nemal výhradu k použitej kvalifikácii konania obžalovaného ako trestného činu ublíženia na zdraví. Obhajca tiež namietal správnosť právnej kvalifikácie konania obžalovaného z osobitného motívu. Tento motív na margo použitého „benzínu“ by sa mohol vzťahovať na zahladenie krádeže a nie na údajný pokus vraždy. Obhajca tiež poukázal na nemožnosť nepriameho úmyslu k pokusu vraždy a prakticky priameho úmyslu k zakrytiu alebo uľahčeniu trestného činu. Vychádzajúc tiež zo záverov znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie a výsluchu znalca MUDr. S. Q. na hlavnom pojednávaní, obhajca uviedol, že zistený veľmi silný vystupňovaný afekt má vplyv na posúdenie miery zavinenia, pokiaľ ide o intenzitu vnútorného vzťahu páchateľa ku skutočnostiam, ktoré zakladajú trestný čin. Afekt pritom môže ovplyvniť presnosť predstáv páchateľa o závažnosti a rozsahu následkov spáchaného trestného činu. Vo vzťahu k nepriamemu úmyslu súd prvého stupňa urobil extenzívny výklad, pričom ani nerešpektoval zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“ a z nej vyplývajúcej zásady prezumpcie neviny. V závere dôvodov odvolania obhajca uviedol, že obžalovanému bol uložený nezákonný trest. Podľa názoru obhajcu mal súd na účely určenia výmery trestu vychádzať z ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. resp. aj z ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.. Vystupňovaný afekt mal byť vyhodnotený podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a nielen ako poľahčujúca okolnosť. Taktiež maximálna výmera uloženého ochranného dohľadu je nesprávna. Obhajca navrhol podľa § 321 ods. 1, ods. 3 Tr. por. rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhol odvolaciemu súdu prekvalifikovať konanie obžalovaného na ťažké ublíženie na zdraví za súčasnej modifikácie skutkovej vety. Odvolanie poškodeného následne písomne odôvodnil jeho splnomocnenec. Tento uviedol, že súd prvého stupňa uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 70.572,30 Eur, ktorá pozostávala zo sumy 12.130 Eur označenej ako bolestné a sumy 57.274 Eur označenej ako sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 1.168 Eur označenej ako majetková škoda. Uplatnený nárok však bol vyčíslený tak, že výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bola 14.592 Eur (800 bodov - znalecký posudok MUDr. K. - odvetvie psychiatria). Ďalej podľa znaleckého posudku MUDr. V.
- odvetvie ORL bolo uplatnené bolestného sumou 954 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia sumou 2.026 Eur. K tomu súčasne splnomocnenec uviedol, že tento znalec vychádzal z nesprávnej hodnoty 1 bodu - 20.26 Eur, pričom správna suma mala byť 18,24 Eur. Preto tento uplatnený nárok mal byť 912 Eur (50 bodov) a 1.824 Eur (100 bodov). Podľa znaleckého posudku MUDr. Z. - odvetvie chirurgia, poškodený uplatnil bolestné v sume 9.668 Eur (530 bodov) a podľa znaleckého posudku MUDr. D. - odvetvie chirurgia poškodený uplatnil za sťaženie spoločenského uplatnenia 97.101 Eur (5.340 bodov). Celkom si teda uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví vo výške 124.397 Eur. Splnomocnenec vytýkal súdu 1.stupňa chybu v tom, že hoci v odôvodnení rozsudku na str.18 uviedol, že nárok na bolestné a nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý vyplýva zo znaleckých posudkov MUDr. D. a MUDr. K. považoval v celom rozsahu za preukázaný, tam uvedené sumy, znížil bolestné zo sumy 15.951,24 Eur na sumu 12.130 Eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 110.840,16 Eur znížil na sumu 57.274 Eur. Splnomocnenec navrhol zrušiť napadnutý výrok o náhrade škody a poškodenému priznať aj vyššie uvedené rozdiely v uplatnenom a priznanom nároku na náhradu škody. Navrhol, aby odvolací súd pri nezmenenom výroku o priznaní náhrady škody priznal poškodenému aj nárok na náhradu škody vo výške 70.572,73 Eur (bolestné 12.130 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia 57.274 Eur a majetkovú škoda 1.168,73 Eur. K odvolaniu poškodeného sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. Obhajca poukázal na to, že poškodený „poľahky upustil“ od hodnoty jedného bodu v sume 18,24 Eur na sumu 18,024 Eur čo predstavuje rozdiel až 1.153,44 Eur. Súčasne obhajca uviedol, že v návrhu na náhradu škody sú aj sporné položky (otras mozgu, ťažká obojstranná nedoslýchavosť). Taktiež obhajca uviedol, že je pochybný aj postup poškodeného, keď si duplicitne uplatnil jeden a ten istý nárok - vážna duševná porucha po otrasnom zážitku (overené psychiatricky). Naviac je táto položka sporná aj preto, že u poškodeného sa už cca 10 rokov pred skutkom prejavovali vážne psychické problémy. Obhajca navrhol odvolanie poškodeného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného zvýraznil vytýkané chyby v odvolaní nasledovne: Odôvodnenie výroku o vine je zbežné, pričom rozsudok je nepreskúmateľný z pohľadu vykonaných dôkazov a ich hodnotenia. Súd 1.stupňa sa nevysporiadal s obhajobou obžalovaného tak, ako táto bola prednesená v záverečnej reči obhajcu na hlavnom pojednávaní. Došlo k selektovaniu dôkazov súdom prvého stupňa tým, že do popredia boli kladené usvedčujúce dôkazy. Došlo tým k porušeniu práva na súdnu ochranu a na riadny a spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada žiaden trestný čin bez zákona a žiaden trest bez zákona. Napokon obhajca uviedol, že v konaní, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo bol porušený princíp rovnosti zbraní. Navrhol podľa § 321 ods. 1, ods. 3 Tr. por. zrušiť
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie poškodeného navrhol podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný súhlasil s návrhom obhajcu, pričom sa ospravedlnil poškodenému a vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo. Poškodený Ing. K. F. sa v rámci konečného návrhu nevyjadril (splnomocnenec nebol na verejnom zasadnutí prítomný). Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť a odvolaniu poškodeného navrhol vyhovieť. Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a poškodeného nie sú dôvodné. Úvodom senát odvolacieho súdu, než prejde k zaoberaniu sa jednotlivými námietkami (vytýkané chyby
- § 317 ods. 1 Tr. por.), uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre svoje rozhodnutie vo veci samej (najmä vina a trest). Dôležité je tiež uviesť, že skutkové zistenia v obžalobe a súdu prvého stupňa týkajúce sa prečinu krádeže a zločinu poškodzovania cudzej veci, obžalovaný v priebehu prípravného konania a konania pred súdom ani nepopieral. Rovnako obžalovaný nepopieral prakticky ani tie skutkové zistenia, ktoré sa týkajú zranení vzniknutých na tele poškodeného. V tejto súvislosti obžalovaný ani v priebehu prípravného konania ani konania pred súdom nenamietal pôvodné použitie právnej kvalifikácie ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. pričom pri prvom skončení vyšetrovania dňa 20.03.2018 požiadal o konanie o dohode o vine a treste. Spornými z pohľadu obžalovaného následne zostali prakticky len tie skutkové okolnosti, ktoré sa týkali najmä oblievania poškodeného benzínom, za súčasného prednesenia vety obžalovaným o podpálení a zhorení poškodeného. Samozrejme z pohľadu obhajoby obžalovaného, vrátane odvolacích námietok zostala sporná aj právna kvalifikácia konania obžalovaného ako pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy. 1. Ďalej k odvolaniu obžalovaného T. I. uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné: a) K odvolacej námietke týkajúcej sa konania, ktoré predchádzalo rozsudku súdu 1.stupňa vo vzťahu k zákonnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia podľa §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 Tr. por. v nadväznosti na podanú v poradí druhú obžalobu aj pre pokus trestného činu vraždy senát odvolacieho súdu uvádza, že ak vyššie uvedené dve rozhodnutia o začatí trestného stíhania urobil vyšetrovateľ (č.l.1 a 5 až 8) tieto môžu byť podkladom pre podanie obžaloby aj v prípade, že pri zachovaní totožnosti skutku, podľa „interných predpisov“ orgánov činných v trestnom konaní by o vyššieuvedenom obzvlášť závažnom zločine mal vykonávať prípravné konanie vyšetrovateľ „vyššej“ súčasti orgánov PZ vykonávajúcich vyšetrovanie trestných činov.
K tomu je potrebné uviesť, že obžaloba prokurátorky Okresnej prokuratúry Prievidza 2Pv 500/17/3307 zo dňa 23.03.2018 podaná na Okresný súd Prievidza pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné trestné činy bola dňom 06.04.2018 vzatá späť, čo súd prvého stupňa uznesením predsedu senátu vzal na vedomie. Následne bolo opatrením Krajskej prokurátorky Trenčín zo dňa 23.04.2018 rozhodnuté o určení výnimky a poverení prokurátorov Krajskej prokuratúry Trenčín v súlade so zákonom č. 153/2001 Z.z. o prokurátoroch, na vykonávanie dozoru v danej trestnej veci. Išlo pritom o rozhodnutie technicko organizačnej povahy. Následne bola predmetná trestná vec podľa Nariadenia ministra vnútra č. 175/2000 (interný normatívny akt) postúpená vyšetrovateľom z OR PZ v Prievidzi na KR PZ v Trenčíne. V tomto písomnom postúpení vyšetrovateľ OR PZ Prievidza nesprávne uviedol, že by prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne dala pokyn na „nové“ začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por. a vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. (č.l.373). V skutočnosti prokurátorka len vydala dňa 23.04.2018 opatrenie (č.l.371-372), z ktorého vyplýva jej právny názor na kvalifikovanie konania vtedy obvineného T. I. ako pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa §§14 ods. 1, 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák.. Predmetným opatrením prokurátorky Krajskej prokuratúry bola vec vrátená na doplnenie vyšetrovania OR PZ Prievidza bez pokynu, aby vec bola postúpená vyšetrovateľovi KR PZ Prievidza. Následne vyšetrovateľ KR PZ v Trenčíne obvineného T. I. písomne pod ČVS: KRP-31/1-VYS-TN-2018 zo dňa 10.05.2018 podľa § 206 ods. 6 Tr. por. upozornil na vyššie uvedenú zmenu právnej kvalifikácie (č.l.376 - obvinený prevzal dňa 14.06.2018 a obhajca dňa 23.07.2018). Takýto procesný postup podľa § 206 ods. 6 Tr. por. vyšetrovateľa KR PZ v Trenčíne „vzala na vedomie“ prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne (pozri jej pokyn zo dňa 14.05.2018 - č.l.378-379).
Napokon bolo vyšetrovanie po späťvzatí obžaloby ukončené preštudovaním vyšetrovacieho spisu obvineným a obhajcom dňa 01.10.2019. Obhajca tu výslovne uviedol, že nežiada zopakovať žiadne vyšetrovacie úkony. Na základe vyššie uvedeného sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s vytýkanou chybou obhajcom v tom, že podaniu obžaloby (v poradí druhej) predchádzal nesprávny procesný postup týkajúci sa zákonnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Trestný poriadok neobsahuje iné ustanovenia obdobné ustanoveniam § 11 a nasl. o pôsobnosti a príslušnosti súdov, aj vo vzťahu k vyšetrovateľom. Trestný poriadok v § 10 ods. 1 Tr. por. veta prvá uvádza, že orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. V § 10 ods. 7 písm. a/ Tr. por. je uvedené, že policajtom sa pre účely Trestného poriadku rozumie vyšetrovateľ. Osobitná vecná príslušnosť vyšetrovateľa je pritom uvedená len v § 10 ods. 7 písm. b/, písm. c/ Tr. por.. Nedošlo teda pri podávaní obžaloby k porušeniu § 234 ods. 2 Tr. por. ako to v odvolaní uvádzal obhajca. Senát odvolacieho súdu neprisvedčil ani vytýkanej procesnej chybe v postupe súdu prvého stupňa v tom, že súd prvého stupňa mal selektívne a formalisticky pristúpiť k vyhodnotením vykonaných dôkazov, čím malo dôjsť k porušeniu práv obžalovaného (vymenovaných vyššie v odvolaní obžalovaného) týkajúcich sa spravodlivého súdneho procesu a súdnej ochrany. Za selektívny a formalisticky prístup k vyhodnoteniu dôkazov nemožno považovať postup súdu prvého stupňa len preto, že vyhodnotením dôkazov súd prvého stupňa dospel k odlišným právnym a skutkovým záverom, než aké vyslovil obhajca pri obhajobe obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Nie je pritom ani povinnosťou súdu, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne zaoberal s každou obhajobnou námietkou ak celkový názor súdu aj na tieto obhajobné námietky vyplýva z jeho skutkových a právnych úvah. Súd prvého stupňa na obhajcom uvedených stranách 14 až 16 rozsudku urobil podrobné vyhodnotenie dôkazov zo zameraním na sporné otázky. Súčasne tu vyslovil skutkové úvahy, ktoré ho viedli k rozšíreniu následkov oproti skutkovému stavu v obžalobe. Zároveň sú tu právne úvahy, ktoré ho viedli k zúženiu osobitných kvalifikačných znakov uvedených v obžalobe. Napokon z pohľadu vytýkaných procesných vád sa senát odvolacieho súdu nestotožnil ani s názorom obhajcu v tom, že by súd prvého stupňa vychádzal z prezumpcie vierohodnosti výpovedí poškodeného Ing. K. F. v každom ohľade pričom obžalovaný klamal. Na str. 15 dôvodov svojho rozsudku súd prvého stupňa podrobne uviedol konkrétne okolnosti vyplývajúce z dokazovania, pre ktoré dospel k záveru, že výpovede poškodeného sú vierohodné (pozri aj nižšie). Súčasne však musí senát odvolacieho súdu pripomenúť, že na výpoveď poškodeného sa vzťahuje povinnosť vypovedať „pravdivo“ dokonca pod hrozbou trestného stíhania, zatiaľ čo obvinená osoba môže prakticky beztrestne „klamať“ (s výnimkou krivého obvinenia inej osoby). Už tento diametrálny rozdiel medzi výpoveďami poškodeného a obvineného núti orgány činné v trestnom konaní a súdy individuálne pristupovať k vierohodnosti výpovedí týchto strán v procesnom konaní. b)Spoločne k odvolacím námietkam týkajúcich sa skutkového stavu veci uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. V úvode týchto dôvodov odvolania pokiaľ obhajca poukazoval na nesprávnosť - zmätočnosť či neúplnosť popisu skutku, senát odvolacieho súdu sa s týmito vytýkanými vadami nestotožnil. Podľa § 163 ods. 3 Tr. por. výrok rozsudku, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka okrem iného (zákonné pomenovanie trestného činu a uvedenie právnej kvalifikácie), musí byť uvedené miesto, čas a spôsob spáchania trestného činu, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Medzi tieto iné skutočnosti patrí najmä spôsobený následok napr. pri trestných činoch proti životu a zdraviu alebo proti majetku. Tiež sem patria skutočnosti odôvodňujúce použitie vyššej trestnej sadzby - najmä osobitné kvalifikačné pojmy (§ 139 a nasl. Tr. zák.).
Skutková veta vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa tieto vyššie uvedené zákonné požiadavky spĺňa. Senát odvolacieho súdu nie je toho názoru, že by počet úderov kovovou násadou zo zbíjacieho kladiva do hlavy a tváre (13) tu mal byť uvedený „zmätočne“. Je síce možné pripustiť, že pred číslovkou 13 v skutkovej vete mohol byť použitý výraz „spolu“, dôležité však je, že súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia nikde nevychádzal z 26 úderov do hlavy, ale z úderov 13, čo vyplýva aj z jeho citácie znaleckého posudku na str. 11 písomných dôvodov rozsudku. Ďalej pokiaľ vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa nie je uvedená veľkosť „skrine“, hodenej obžalovaným k dverám kancelárie, tak ako sú jej rozmery uvedené v odvolaní obžalovaného, taktiež táto okolnosť nie je pre rozhodnutie vo veci samej mimoriadne významná (možno by bola dôležitejšia jej váha). Naviac obhajcovi zrejme uniklo, že v skutkovej vete rozsudku je uvedené, že skriňa k dverám bola obžalovaným zhodená nie ako prekážka poškodenému (aj keď v konečnom dôsledku pri odchode ju musel poškodený sám odtlačiť), ale preto,
aby sa dvere nedali otvoriť z vonkajšej strany. Súd prvého stupňa na str. 9 písomných dôvodov rozsudku k tomuto odcitoval aj výpoveď poškodeného, ktorý uviedol:“...pred dvere zhodil vrchnú časť skriňovej zostavy, aby sa dvere nedali otvoriť z vonka...“. Skutková okolnosť týkajúca sa „horenia ľavej ruky“, pritom vyplýva z výpovede poškodeného, ktorý uviedol, že horenie ruky si sám zahasil (rovnako aj nohy, pretože svedkyňa U. D. videla poškodeného vybehnúť z kancelárie tak, že už nehorel).
Napokon pokiaľ ide o neuvedenie okolností, ktoré viedli u obžalovaného ku konaniu vo vystupňovanom afekte v skutkovej vete rozsudku (v dôsledku nepriaznivého životného obdobia obžalovaného - smútok, úzkosť, frustrácia, nepohoda, zlosť, hnev) nie je tiež v rozpore s vyššieuvedenými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi obsah skutkovej vety rozsudku. Naviac, ale tejto okolnosti prakticky súd prvého stupňa inak dal výraz pri uznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h/ Tr. zák. pri ukladaní trestu, bez priznania ktorej by sa dolná hranica trestu odňatia slobody zvýšila o 1/3 (§ 38 ods. 4 Tr. zák.).
Z hľadiska zisťovania skutkového stavu veci obhajca v dôvodoch odvolania poukazoval najmä na rozpory vo výpovediach poškodeného Ing. K. F. so zameraním najmä na nevieryhodnosť jeho tvrdenia o tom, že obžalovaný mal predniesť v skutkovej vete rozsudku uvedenú vetu o poliatí poškodeného benzínom jeho podpálením a zhorením. Pri vyhodnocovaní vzniknutých „rozporov“ v jednotlivých výpovediach poškodeného bolo však nutné prihliadať na prežitý „hrôzostrašný zážitok“ poškodeného, pri ktorom „bojoval o život“. Zistené stopy na tvári a hlave poškodeného, preukazujúce zranenia, ktoré utrpel - výrazne o tom svedčí aj vecný dôkaz v podobe farebnej fotografie tváre a hlavy poškodeného (č.l.335-336), jednoznačne svedčia pre vierohodnosť tých častí výpovedí poškodeného, kde správanie sa obžalovaného vyjadril slovami: „bol ako divá sviňa...“ a svoju obranu komentoval slovami: „bil som sa ako o život...“. V prospech vierohodnosti poškodeného svedčí taktiež okolnosť, že poškodený ani nemal dôvod „priťažovať“ obžalovanému z pohľadu nárokov na náhradu škody, keď by bolo prakticky irelevantné, či by bol obžalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví (obžalovaný spáchanie tohto trestného činu ani nepopieral) alebo z pokusu trestného činu vraždy.
Pokiaľ obhajca poukazoval na to, že poškodený pri svojej prvej výpovedi dňa 17.08.2017 neuviedol vyššieuvedenú vetu, ktorú mal obžalovaný poškodenému povedať, k tomu je potrebné uviesť, že poškodený tu primárne vypovedal o priebehu násilia voči jeho osobe, vrátane poliatia benzínom, pričom predmetný výsluch poškodeného ale musel byť predčasne ukončený v dôsledku zdravotnej indispozície poškodeného. Vo svojej ďalšej výpovedi dňa 20.09.2017 ako aj na hlavnom pojednávaní však už o prednesení vyššieuvedenej vety vypovedal.
Senát odvolacieho súdu neprisvedčil obhajcovi ani v tom, že by svojou výpoveďou syn poškodeného X. F. túto dôležitú skutkovú okolnosť spochybňoval. Podstata otázky, ktorú syn otcovi v nemocnici bezprostredne po čine položil sa týkala jeho vedomosti o nejakej osobe, ktorá by mala mať dôvod mu takto ublížiť. Odpoveď poškodeného: „Nie“ sa teda netýkala konania obžalovaného, ale toho, že poškodený nemal vedomosť o nikom, kto by mal záujem mu takto ublížiť. Aj obhajca pritom v odvolaní inak správne uviedol, že obžalovaný ani nemal nijaký osobný motív beštiálne sa poškodenému mstiť. V predmetnej veci pritom ani nie je rozhodujúce tvrdenie obhajcu, že obžalovaný poškodeného nepoznal (ani naopak), pričom takéto konanie by bolo príznačné pre sériových vrahov. Osobitný motív takéhoto konania obžalovaného voči jemu neznámej osobe však zistený bol a tento praktiky vznikol momentom vstupu poškodeného do kancelárie, kde obžalovaný už páchal inú trestnú činnosť majetkovej povahy.
Senát odvolacieho súdu neprisvedčil ani názoru obhajcu, že poškodený „mohol“ predmetnú kanceláriu „opustiť“ cez otvorené okno. Z výpovede poškodeného a čiastočne aj z výpovede svedkyne U. D. jednoznačne vyplýva, že obžalovaný útočil na poškodeného po celu dobu - cca 10 minút, od jeho vstupu do kancelárie spoločnosti DOMYSTAV, s.r.o. až do úteku obžalovaného oknom, keď tento predtým zapálil ním rozliaty benzín v tento kancelárii. Svedkyňa U. D. pritom popísala zvuky z predmetnej kancelárie nasledovne:“...buchot, strašný krik od bolesti...staršieho muža ako 50 rokov..pomôžte mi, dostaňte ma von...“
Taktiež zistené zranenia prakticky najmä na tvári a hlave poškodeného s výnimkou popálením na nohách, vylučujú, že by sa obžalovaný predmetnou železnou násadou do elektrického kladiva iba „rozháňal“, (a poškodený tam „nastavoval hlavu“). To, že samotný poškodený nemal obranné zranenia na rukách (napr. zlomeniny na prstoch) vyplýva jednak z toho, že údery obžalovaný zasadil poškodenému odzadu. Poškodený pritom tiež vysvetlil, že sa úderom železnou násadou bránil taškou,
ktorú mal so sebou. Súčasne je potrebné uviesť, že poškodený, ale mal zistené zranenia aj na lakťoch a predlaktiach oboch rúk.
Pokiaľ ide o námietky v odvolaní obžalovaného týkajúce sa hodnotenia charakteru zranení, ktoré utrpel poškodený s týmito sa dostatočne presvedčivo vysporiadal už súd prvého stupňa. Tieto sú podrobne popísané v skutkovej vete rozsudku, pričom v jeho písomných dôvodoch sú uvedené dôkazy (najmä znalecké posudky), z ktorých súd prvého stupňa vychádzal. Objektívne preukázané a zistené zranenia na tvári a hlave poškodeného, ale aj na iných častiach tela vrátane popálením korešpondujú s výpoveďou poškodeného o mechanizme týchto zranení. Aj keď obhajca v odvolaní poukázal na možné „zmiernenie“ výpovedí znalcov na hlavnom pojednávaní oproti záverov v písomných znaleckých posudkoch (zranenia stredne ťažké až ťažké, nevylúčenie zlomeniny jarmovej kosti a nosa pri prvotnom páde na zem), nejde o také podstatné „zmeny“ v znaleckom dokazovaní, ktoré by mali význam pre správnosť výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa. Aj výsledky znaleckého dokazovania podliehajú hodnoteniu dôkazov zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V písomnom posudku z odvetvia chirurgie je mechanizmus poranenia lebky uvedený ako následok zasadzovania aktívnych úderov -aktívnym násilím páchateľa - nie iba pasívne napr. pádom poškodeného na zem. Je pritom ale logické, že na vyslovenú otázku o možnom vzniku nejakého zranenia pádom na zem ani sebalepší erudovaný znalec, pokiaľ napr. v rane sa nenájdu stopy po útočiacom predmete napr. farba, kus kovu, drevo a podobne, nemôže dať jednoznačnú odpoveď o nevylúčení vzniku zranenia pádom. Taktiež výpoveď znalca MUDr. D. na hlavnom pojednávaní o nemožnosti určiť či išlo o zranenia stredne ťažké skoro až ťažké nie je v rozpore s jeho písomným posudkom, kde je uvedené, že (popísané zranenia) boli značnej intenzity a mohli spôsobiť vážnejšie vnútrolebečné poranenia (krvácanie pod alebo nad mozgovú plenu, pomliaždenie mozgového tkaniva) s ďalekosiahlejšími následkami.
K názoru a záveru znalcov o tom, že smrť poškodeného mohla vzniknúť buď intenzívnejšími údermi (túto intenzitu sa poškodený snažil zmierniť) alebo údermi, ktoré by išli trochu iným smerom, je potrebné uviesť, že pri toľkých úderoch na hlavu poškodeného kovovým predmetom bolo pritom len vecou „šťastnej náhody“ pre poškodeného, že k takémuto „inému smeru - miesta úderu“ na hlave poškodeného nedošlo. Obžalovaný sa svojim konaním o takúto šťastnú náhodu ničím nepričinil (slová poškodeného
- bol ako divá sviňa).
c) Napokon zaujíma senát odvolacieho súdu nasledovné stanovisko k odvolacím námietkam - vytýkaným chybám výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa z pohľadu správnosti použitej právnej kvalifikácie konania obžalovaného. Tu obhajca namietal najmä nepreukázanie subjektívnej stránky trestného činu pokusu vraždy. Senát odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvého stupňa sa s týmto názorom obhajcu nestotožnil. Práve naopak nie vždy v obdobných prípadoch je možné tento „vražedný úmysel“ preukázať ako z násilného konania páchateľa tak aj z jeho vyjadrenia v priebehu násilného konania. Aj bez potreby osobitných odborných vedomostí (tieto súdu nahradili znalecké posudky) si dovoľuje odvolací súd vysloviť názor, že opakované údery kovovým predmetom na hlavu poškodeného z hľadiska subjektívnej stránky obžalovaného je možné hodnotiť ako „uzrozumenie“ s tým, že pri týchto opakovaných úderoch môže dôjsť aj k smrti poškodeného. Tento „vražedný úmysel“ obžalovaného je zvýraznený aj tým, že obžalovaný keď zistil, že „hrozí“ vstup iných osôb do predmetnej kancelárie zapálil benzín v predmetnej kancelárii a oknom z nej ušiel. K tomu poškodený uviedol, že ho obžalovaný zrazil na zem rebríkom, zostal ležať, pričom obžalovaný pri úteku oknom videl, že poškodený horí.
Okrem takéhoto popisovaného konania obžalovaného pre jeho zavinenie bez akýchkoľvek pochybností dokonca v možnom priamom úmysle svedčí jeho veta, ktorú vyslovil voči poškodenému, ktorý „surovo zbitý a zranený“ ležal na zemi: „Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“. Už vyššie senát odvolacieho súdu vysvetlil prečo nemá dôvod v tejto časti považovať toto skutkové tvrdenie poškodeného za nevierohodné. Podstatné však je, že vo veci nezainteresovaná svedkyňa U. D. výslovne uviedla, že poškodený bezprostredne po vyjdení z predmetnej kancelárie opakovane tejto uviedol: „vo vnútri bol vrah“. Z tohto dôkazu potom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že poškodený takto pociťoval a vnímal násilie obžalovaného voči nemu, ako aj to, že tento s odstupom času vrátane výpovede na hlavnom pojednávaní neuvádzal prakticky nič iné, ako to čo vypovedal okamžite po čine.
Čiastočne síce (teoreticky) možno prisvedčiť obhajcovi v tom, že ak chcel obžalovaný poškodeného usmrtiť mohol tohto napr. aj „bodnúť“ (znalci nezistili na tele poškodeného bodné zranenie), pričom v obdobných prípadoch „pokusov vraždy“ sa pre naplnenie závažných znakov skúma aj prečo v konečnom
dôsledku nedošlo k smrti napadnutej osoby. Tu je potrebné uviesť, že k smrti poškodeného už pri úderoch obžalovaným nedošlo prakticky len vďaka „náhode“ a obrane poškodeného a pokiaľ ide o vyhnutie sa smrti upálením resp. udusením, k tomu nedošlo len preto, že s vyvinutím maximálneho úsilia sa už horiacemu poškodenému podarilo z miestnosti, ktorá prakticky zhorela „do tla“ vybehnúť. V tejto súvislosti je nerozhodné či obžalovaný polial benzínom aj ruku poškodeného ani to, či aj táto horela. Silné spálenie nôh (hlboká popálenina) pritom zistená bola.
Senát odvolacieho súdu neprisvedčil v tomto smere odvolaniu obžalovaného - názoru obhajcu v odvolaní v tom, že nič nebránilo obžalovanému poškodeného „dobodať“ predmetnou kovovou násadou zo zbíjacieho kladiva. Z obsahu trestného spisu (fotodokumentácia k znaleckému posudku KEÚ PZ - č.l. 214) vyplýva, že táto kovová násada vôbec nemala hrot na bodanie, ale išlo o násadu tzv. sekáča (podľa fotografie dokonca značne opotrebovaného na pozdĺžnom sekacom hrote).
Pokiaľ ide o „moment“ vzniku vražedného úmyslu obžalovaného, ktorý podľa názoru obhajcu v odvolaní nebol v rozsudku súdu prvého stupňa uvedený, k tomu odvolací súd uvádza, že tento moment dokonca v priamom úmysle nepochybne nastal najneskoršie v dobe zapálenia predmetnej kancelárie s vyššie uvedeným slovným doprovodom obžalovaného. Stručne zhrnuté došlo v konaní obžalovaného k vývoju od nepriameho úmyslu usmrtiť poškodeného (uzrozumenie so smrťou poškodeného pri jeho bití - § 15 písm. b/ Tr. zák.) k úmyslu priamemu pri podpaľovaní kancelárie (chcenie poškodeného usmrtiť - § 15 písm. a/ Tr. zák.).
V neprospech obžalovaného svedčí aj okolnosť, že obžalovaný v záujme neodhalenia jeho identity ako páchateľa „vlámania“ do predmetnej kancelárie z tejto „neušiel“ (čo mohol praktiky urobiť bez problémov útekom cez okno čo napokon aj urobil). Tento 10 minút „surovo bil“ poškodeného najmä železným predmetom a najmä po hlave, pričom po „dorazení“ ležiaceho poškodeného na zemi pred útekom ešte zapálil predmetnú kanceláriu spolu s poškodeným, napĺňa skutkový znak podľa § 145 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 140 písm. c/ Tr. zák. - osobitný kvalifikačný znak. Obžalovaný nemal žiadny iný dôvod poškodeného chcieť usmrtiť ako ten, aby zakryl svoju trestnú činnosť, pri ktorej bol poškodeným „pristihnutý“. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na závery znaleckého posudku obžalovaného z odvetvia psychiatrie, kde je uvedené, že vedomostná zložka konania obžalovaného nebola v žiadnom štádiu dotknutá (vymiznutá resp. znížená). V tejto súvislosti obhajcom uvádzaný silný vystupňovaný afekt sa nedotkol vedomostnej zložky konania obžalovaného, ale jeho ovládacích schopností (podstatne významne forezne zníženie nie však vymiznutie).
Okrem vyššie uvedených úvah o forme úmyslu k trestnému činu vraždy ( § 15 Tr. zák.) senát odvolacieho súdu vyslovuje právny názor, že forma nepriameho úmyslu k základnej skutkovej podstate trestného činu, je súčasne možná aj k zavineniu osobitného kvalifikačného znaku.
Napokon senát odvolacieho súdu zaujíma stanovisko aj k odvolacej námietke obhajcu týkajúcej sa toho, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí o väzbe obžalovaného v prípravnom konaní v uznesení sp. zn. 23Tpo/93/2017 zo dňa 05.septembra 2017 vyslovil vtedy súhlas s právnou kvalifikáciou konania obžalovaného aj ako trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. Tu si predseda senátu (totožný) dovoľuje odcitovať časť dôvodov svojho vyššie uvedeného uznesenia o väzbe obžalovaného, kde je uvedené: „V súčasnosti v zásade nemá senát nadriadeného súdu námietky ani voči správnosti použitej právnej kvalifikácie súbehu vyššie uvedených trestných činov. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že úmyselné spôsobenie požiaru v kancelárii v budove by mohlo vykazovať aj znaky ďalšieho zločinu podľa § 284 Tr. zák. - všeobecné ohrozenie, ktorá okolnosť zrejme môže byť predmetom ďalšieho dokazovania.“ Z uvedeného teda vyplýva, že už vtedy na začiatku trestného stíhania (ani nie mesiac po spáchaní skutku) senát Krajského súdu v Trenčíne pripomenul, že spôsobenie požiaru môže byť dôvodom aj na iné posudzovanie konania obžalovaného.
Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že ani senát odvolacieho súdu nemal v tejto veci vo vzťahu k výroku o vine také pochybnosti, ktoré by mali byť použité v prospech obžalovaného.
d./ K odvolaním napadnutému výroku o treste napokon uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. Obžalovaný T. I. bol uznaný vinným z pokusu jedného z najzávažnejších trestných činov, ktoré sú uvedené v Trestnom zákone. Túto závažnosť vyjadril zákonodarca aj stanovením tiež jedného z najprísnejších trestov odňatia slobody z pohľadu trestnej sadzby uvedenej v § 145 ods. 2 Tr. zák. -
trest odňatia slobody na 20 rokov až 25 rokov alebo trestu odňatia slobody na doživotie. Súd prvého stupňa pritom nepochybil pri rozhodnutí o jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. h/ Tr. zák. vplyv tiesnivých pomerov) a jednej priťažujúcej okolnosti (§ 37 písm. h/ Tr. zák. spáchanie viac trestných činov v podobe prečinu, zločinu a obzvlášť závažného zločinu). Súd prvého stupňa preto nepristúpil k úprave trestnej sadzbe ani v prospech ani v neprospech obžalovaného. Rovnako správne boli aj skutkové a právne úvahy, pre ktoré neprichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, pretože vychádzajúc zo znaleckých psychiatrických a psychologických posudkov nedošlo k naplneniu zákonných materiálnych podmienok pre uloženie takéhoto „absolútneho“ trestu podľa § 47 ods. 1 Tr. zák.. Pre uloženie takéhoto trestu v tejto veci nesvedčila ani potreba účinnej ochrany spoločnosti, ani možnosti nápravy obžalovaného.
Možno konštatovať, že súd prvého stupňa uložením trestu odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby dal výraz ako spôsobu spáchania najmä najzávažnejšieho trestného činu (absorpčná zásada), ktorý svedčil skôr v neprospech obžalovaného (masívny, brutálny fyzický útok a zapálenie obete). Na druhej strane v prospech obžalovaného bolo nutné prihliadnuť, že následok v podobe smrti poškodeného nenastal. Prakticky v prospech obžalovaného vyznela aj jeho osoba (jedno odsúdenie má zahladené), keď ani znalcami nebol obžalovaný hodnotený ako osoba so sklonmi páchania agresívnych a násilných trestných činov.
Z týchto dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s názorom obhajcu obžalovaného v tom, že uložený trest odňatia slobody by mal byť nezákonný. Rovnako sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s odvolacími námietkami v tom, že u obžalovaného malo dôjsť k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., resp. aj podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.. Ani z okolností prípadu ani z pomerov páchateľa nevyplynulo, že by použitie stanovenej trestnej sadzby malo byť pre obžalovaného neprimerane prísne (§ 39 ods. 1 Tr.zák.).
U obžalovaného neboli splnené ani podmienky pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Podľa tohto ustanovenia Trestného zákona možno znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj vtedy, ak páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania. K tomu je potrebné uviesť, že zo znaleckého psychiatrického posudku nevyplynulo, že by obžalovaný trpel duševnou poruchou. Bola u neho zistená len zmiešaná porucha osobnosti s prejavmi sociálne - maladaptívneho chovania. Podľa tohto znaleckého posudku obžalovaný nepotrebuje ani liečenie. Znalec psychiater „rozdelil“ konanie obžalovaného do troch sekvencií (rozhodnutie kradnúť, príchod inej osoby do kancelárie a spacifikovanie tejto osoby). V prvej a tretej sekvencii podľa znalca bola u obžalovaného zachovaná plná rozumová aj ovládacia zložka. V druhej sekvencii znalec konštatoval u obžalovaného veľmi silný vystupňovaný afekt, pri ktorom rozpoznávacie schopnosti boli tiež len nepodstatné zmenšené. Ovládacie schopnosti však boli forezne významné zmenšené, nie však vymiznuté.
Z vyššie uvedených dôvodov sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s názorom obhajcu v tom, že vystupňovaný afekt nemal byť vyhodnotený len ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. h/ Tr. zák. ale ako okolnosť podmieňujúca použitie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu. K tomu je potrebné uviesť, že aj vyššie uvedená poľahčujúca okolnosť má byť priznaná vtedy ak si tiesnivé pomery sám nespôsobil. Zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie pritom okrem iného vyplýva, že u obžalovaného došlo k vybitiu dlhodobejšie kumulovaných diskonformných negatívnych afektov smútku, úzkosti, frustrácie, nepohode, zlosti, hnevu počas nepriaznivého životného obdobia. Na tomto nepriaznivom životnom období mal pritom svoj určitý podiel aj samotný obžalovaný. Sám uviedol, že prakticky posledné peniaze prehral v herni a následne išiel kradnúť.
Súd prvého stupňa nepochybil ani pri zaradení obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. (páchateľ obzvlášť závažného zločinu). V tejto súvislosti sú úvahy súdu prvého stupňa týkajúce sa možnosti zaradenia obžalovaného do ústavu s miernejším stupňom stráženia irelevantné. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. nemôže byť do ústavu s miernejším stupňom stráženia zaradený páchateľ obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov.
Napokon odvolací súd neprisvedčil obhajcovi ani pokiaľ ide o uloženú výmeru ochranného dohľadu v trvaní 3 rokov, ktorá by podľa obhajcu mala byť nesprávna. Uloženie ochranného dohľadu v prejednávanej veci bolo obligatórne podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. Na túto obligatórnosť potom logicky nadväzuje aj použitá maximálna výmera uloženia tohto ochranného opatrenia podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. Pre správnosť použitia tejto výmery svedčí aj názor znalca z odvetvia psychológie, ktorý možnosť resocializácie hodnotil ako neistú.
Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
2.
Odvolací súd neprisvedčil ani odvolaniu poškodeného Ing. K. F.. Je síce možné prisvedčiť odvolaniu poškodeného v tom, že výrok rozhodnutia o priznaní náhrady škody tomuto poškodenému celkom nekorešponduje s odôvodnením tohto výroku v písomných dôvodoch rozsudku. Tu súd poukázal na včas a riadne uplatnený nárok tohto poškodeného podľa znaleckých posudkov. Nepriznanie celého uplatneného nároku súd prvého stupňa odôvodnil len nepreukázaným následkom v podobe utrpenia obojstrannej poruchy sluchu - poúrazovej nedoslýchavosti. Z výroku priznaného nároku však vyplýva, že súd prvého stupňa nepriznal poškodenému ani bolestné ani sťaženie spoločenského uplatnenia v uplatnenej výške ani celkom podľa znaleckých posudkov. Predmetnú „úpravu“ priznania týchto nárokov súd prvého stupňa inak ničím neodôvodnil.
Súčasne však senát odvolacieho súdu prisvedčil vyjadreniu obžalovaného k odvolaniu poškodeného v tom, že dôkazná situácia k náhrade škody z titulu ublíženia na zdraví poškodeného ani zo znaleckých posudkov nie je jednoznačná a dostatočne presvedčivá vrátane možného dvojitého pričítania tej istej položky, týkajúcej sa duševnej poruchy poškodeného. Senát odvolacieho súdu preto dospel k záveru že nebude na mimoriadnu „ujmu“ na právach poškodeného v trestnom konaní ak pri priznaní náhrady škody za ublíženia na zdraví v tzv. adhéznom konaní vo výške 70.572,73 Eur bude tento poškodený so zvyškom uplatneného nároku odkázaný na civilný proces.
Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie poškodeného ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.