Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/269/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: U. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, E., zastúpenej advokátom: JUDr. Tomáš Zboj, AK so sídlom Kuzmányho 4, Martin, proti žalovanému: R. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. F. XXXX/X, P., zastúpeného advokátom: Mgr. Matej Csenky, AK so sídlom Dolné Bašty 2, Trnava, o zaplatenie sumy 6.300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 15. januára 2018 č.k. 5C/26/2014-239 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 6.300,- eur spolu s 5,75% ročným úrokom z omeškania od 03.05.2013 až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 588, § 597 ods. 1, 2, § 501, § 599, § 48 ods. 1, 2, § 457, § 451 ods. 1, 2, § 39, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 215 ods. 1, § 216 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že medzi stranami bolo nesporné, že uzavreli kúpnu zmluvu a v deň jej uzavretia žalovaný odovzdal žalobkyni predmetné motorového vozidlo a ona mu zaplatila kúpnu cenu. Ďalej bolo medzi stranami nesporné, že žalovaný odhlásil predmetné motorové vozidlo z príslušnej evidencie. Žalobkyňa vozidlo už nestihla nahlásiť na príslušnom dopravnom inšpektoráte, nakoľko už dňa 22.4.2013 predmetné vozidlo, ktoré viedol manžel žalobkyne, zaistili príslušníci OR PZ v Martine na základe dožiadania OR PZ Senec, odboru kriminálnej polície z dôvodu podozrenia, že táto vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku. Žalobkyňa odstúpila od kúpnej zmluvy písomne listom aj emailom z dôvodu, že motorové vozidlo trpelo vadou, o ktorej žalovaný v zmluve vyhlásil, že ju nemá, a navyše išlo o vadu, pre ktorú nemohla vec užívať. Zároveň vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 6.300,- eur zodpovedajúcej výške kúpnej ceny. Tvrdenie žalovaného, že odstúpenie od zmluvy mu nebolo doručené, neobstojí, nakoľko žalobkyňa preukázala súdu, že odstúpenie od zmluvy zaslala žalovanému poštou aj emailom. Žalovaný nenamietal, že by v rozhodnom čase býval na inej adrese, ani že by emailová adresa uvedená žalobkyňou

nebola jeho. V takom prípade postačuje, ak sa odstúpenie od zmluvy dostalo do dispozičnej sféry predávajúceho, v danom prípade žalovaného.

4. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd mal za preukázané, že predmetné motorové vozidlo vlastnila spoločnosť Autoúvěr, a.s. (t.č. Autoleasing, a.s.), ktorá poskytla spoločnosti KAR KOLEKTION s.r.o., zastúpenej konateľom C. U., zmluvou zo dňa 16.4.2009 úver vo výške 300.000,- Kč na účel kúpy predmetného motorového vozidla. Súčasťou zmluvy o úvere bola aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorou sa KAR KOLEKTION s.r.o. zaviazal dočasne previesť vlastnícke právo k motorovému vozidlu podľa § 553 za účelom zabezpečenia všetkých pohľadávok veriteľa (Autoúvěr, a. s.) zo zmluvy o úvere. Podľa všeobecných obchodných podmienok úveru, v prípade neuhradenia všetkých záväzkov klienta (KAR KOLEKTION, s.r.o.) voči spoločnosti Autoúvěr, a.s., klient (KAR KOLEKTION s.r.o.) nemohol bez predchádzajúceho súhlasu veriteľa (Autoúvěr, a.s.) predmetné motorové vozidlo predať ani ho inak zaťažiť právom tretích osôb bez predchádzajúceho súhlasu veriteľa, t.j. spoločnosti Autoúvěr, a.s. Predmetné motorové vozidlo nadobudol od spoločnosti KAR KOLLEKTION, s.r.o., zastúpenej konateľom C. U., P. M., ten ho ďalej previedol na X. K., tá na L. U., ten na JUDr. E. F., ten na Z. M., ten na R. X. (žalovaného) a ten na U. D. (žalobkyňu).Vyšetrovateľ OR PZ v Senci uznesením zo dňa 28.11.2013 rozhodol, že vracia predmetné motorové vozidlo spoločnosti Autoleasing, a.s. (predtým Autoúvěr, a.s.) so sídlom v Prahe s odôvodnením, že vec už nie je potrebná pre trestné konanie, neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie a že nie sú pochybnosti o práve spoločnosti Autoleasing, a.s. na túto vec. K fyzickému odovzdaniu predmetného motorového vozidla splnomocnenej osobe spoločnosťou Autoleasing, a.s. došlo až dňa 20.2.2014. Trestné stíhanie pre prečin sprenevery predmetného motorového vozidla bolo uznesením vyšetrovateľa zo dňa 27.3.2014 prerušené, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Keďže predmetnú kúpnu zmluvu uzavreli strany sporu podľa Občianskeho zákonníka, predmetné motorové vodidlo trpelo právnou vadou, ktorá robila kúpnu zmluvu absolútne neplatnou. Vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám), predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa § 39 OZ, a keďže na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada z úradnej moci, súd posúdil žalobný nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného. Nakoľko odstúpenie od zmluvy prichádza do úvahy iba v prípade odstúpenia od platného právneho úkonu, súd sa týmto odstúpením pri dokazovaní podrobne nezaoberal, a preto neskúmal, či boli splnené všetky zákonné a zmluvné podmienky na odstúpenie od zmluvy. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel, a uložil žalovanému podľa § 457 ods. 1 povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške zaplatenej kúpnej ceny spolu so zákonným úrokom z omeškania od dátumu uplatneného v žalobe, teda od márneho uplynutia 7 dní na dobrovoľné plnenie od dátumu, kedy sa výzva žalobkyne na vrátenie kúpnej ceny dostala do dispozičnej moci žalovaného. Keďže predmetné motorové vozidlo už bolo vrátené jeho vlastníkovi (spoločnosti Autoleasing, a.s.) príslušným útvarom PZ SR, povinnosť žalobkyne vrátiť žalovanému predmetné motorové vozidlo podľa § 457 ods. 1 nevzniklo, keďže ten nie je jeho vlastníkom, hoci ho žalobkyni odovzdal. Žalobkyňa teda nemôže vrátiť žalovanému vec, ktorú už nemá vo svojej dispozičnej moci, ktorá už bola odovzdaná jej skutočnému vlastníkovi. Nakoľko v tomto spore bola úspešná žalobkyňa, súd jej podľa § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania, keď odvolanie podáva z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ je toho názoru, že v prípade ak súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 18.04.2013, tak v danom prípade nebral do úvahy skutočnosť, že podľa ustanovenia § 39 je zmluva od začiatku neplatná a pre účastníkov zmluvného vzťahu z nej nevyplývajú žiadne práva ani povinnosti a teda ani povinnosť uhradiť kúpnu cenu, pretože žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k motorovému vozidlu z dôvodu, že v občianskom práve platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má. Preto nemožno nadobudnúť vlastnícke právo k veci od nevlastníka a teda aj žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu a z tohto dôvodu žalovaný v konkrétnom prípade nie je pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko sa nachádza v rovnakom právnom postavení ako žalobkyňa. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa

dostatočne nevenoval skúmaniu a preukázaniu skutočnosti, či skutočne došlo k uhradeniu kúpnej ceny vo výške 6.300,- eur, keď súd sa uspokojil s tvrdením žalobkyne, že kúpnu cenu žalovanému uhradila, pričom vo vzťahu k preukázaniu uhradenej kúpnej ceny súd nevykonal žiadne dokazovanie. V prípade, ak by žalobkyňa žalovanému kúpnu cenu nezaplatila, nemala by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému súd prvej inštancie zaviazal žalovaného. Napriek tomu, že ani jedna zo strán sporu sa v priebehu konania nevenovala tejto otázke, bolo povinnosťou súdu skúmať, či kúpna cena bola žalovanému skutočne uhradená. Žalovaný považuje predmetné rozhodnutie za nespravodlivé aj s ohľadom na to, že predmetné motorové vozidlo nadobudol za kúpnu cenu 7.000,- eur od Z. M. a kúpnu zmluvu so žalobkyňou uzatvoril v presvedčení, že motorové vozidlo nie je predmetom predaja inej osobe, nebolo odcudzené a neviaznu na ňom žiadne práva tretích osôb a že nie je vo vlastníctve žiadnej lízingovej spoločnosti. Vozidlo užíval bez akýchkoľvek problémov takmer rok, pričom ho nahlásil na príslušnom dopravnom inšpektoráte bez akýchkoľvek problémov a taktiež ho odhlásil z dopravného inšpektorátu pri jeho predaji žalobkyni. Žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, že predmetné motorové vozidlo bolo pri jeho prihlásení žalobkyni zaistené z dôvodu, že je majetkom lízingovej spoločnosti Autoleasing, a.s. Žalovaný od samého počiatku pri zmluvnom vzťahu konal so žalobkyňou v dobrej viere.

6. K odvolaniu žalovaného zaslala písomné vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a považuje odvolanie žalovaného za tendenčné a účelové s úmyslom vyhnúť sa plneniu uloženému súdom prvej inštancie. Namietaná pasívna legitimácia žalovaného z dôvodu, že uzatvorená kúpna zmluva je absolútnym neplatným právnym úkonom neobstojí, nakoľko bol predmet sporu vyhodnotený ako vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobkyne a v tomto smere žalobkyňa poukazuje aj na vyjadrenie samotného žalovaného, ktorý v konaní uviedol, že podal žalobu o zaplatenie kúpnej ceny proti predchádzajúcemu domnelému vlastníkovi predmetného motorového vozidla a to Z. M.. Taktiež tvrdenie žalovaného ohľadne uhradenia kúpnej ceny vo výške 6.300,- eur je tendenčné a zavádzajúce, keď ani v texte odvolania nie je popreté, že by žalovaný nebol od žalobkyne sumu 6.300,- eur prevzal. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že uvedená otázka spornou nebola a žalovaný ju v priebehu konania ani nepopieral, ba naopak, toto sám potvrdzoval a niekoľkokrát aj písomne uviedol, že so žalovanou realizoval predaj predmetného vozidla a preto uvedené je potrebné vyhodnotiť v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o námietky žalovaného ako osoby konajúcej v presvedčení, že mu vec patrí na základe kúpnej zmluvy od Z. M. a následne predal žalobkyni, v danom prípade žalobkyňa odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 44, 45 a 46.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1, 2 potvrdiť.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/26/2014 je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 6.300,- eur spolu s 5,75% ročným úrokom z omeškania od 03.05.2013 až do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne ak žalobe v celom rozsahu vyhovel a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a taktiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

11. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

12. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

13. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca, ani žalovaný v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak aj žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

14. Súd prvej inštancie kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným považoval za neplatnú, pretože žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol vlastníkom motorového vozidla a žalobkyňa tak nemohla nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, teda subjektu, ktorý v čase uzatvárania kúpnej zmluvy sám nedisponoval vlastníckym právom k predmetu kúpy. Súd prvej inštancie ustálil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je absolútne neplatná a preto v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. žalovaný tým, že od žalobkyne prijal sumu 6.300,- eur ako plnenie z neplatnej zmluvy, sa na úkor žalobkyne obohatil a preto je podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Za neplatnú vyhodnotil súd prvej inštancie túto kúpnu zmluvu dňa 18. 04. 2013 pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka <.) z dôvodu, že na jej základe prevádzal žalovaný na žalobkyňu hnuteľnú vec - motorové vozidlo, ktorej nebol vlastníkom. Z podstatného obsahu vyšetrovacieho spisu OR PZ v Senci ČVS: ORP-19/2-VYS-SC-2014 vyplýva, že predmetné motorové vozidlo vlastnila spoločnosť Autoúvěr, a.s. (t.č. Autoleasing, a.s.), so sídlom Střelničná 8/1680, Praha, ČR, IČ: 26688999, ktorá poskytla spoločnosti KAR KOLEKTION s.r.o., so sídlom Pražákova 506/39, Praha, ČR, IČ: 25579487, zastúpenej konateľom C. U., zmluvou zo dňa 16.4.2009 úver vo výške 300.000,- Kč na účel kúpy motorového vozidla BMW rada 5 Diesel E60 530d. Súčasťou zmluvy o úvere č. UDTA09/3003569 bola aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorou sa KAR KOLEKTION s.r.o. zaviazal dočasne previesť vlastnícke právo k motorovému vozidlu podľa § 553 za účelom zabezpečenia všetkých pohľadávok veriteľa (Autoúvěr, a.s.) zo zmluvy o úvere. Podľa bodu 1.8. Všeobecných obchodných podmienok úveru, pokiaľ nebudú uhradené všetky záväzky klienta (KAR KOLEKTION, s.r.o.) voči spoločnosti Autoúvěr, a.s., klient (KAR KOLEKTION s.r.o.) nemohol bez predchádzajúceho súhlasu veriteľa (Autoúvěr, a.s.) predmetné motorové vozidlo predať ani ho inak zaťažiť právom tretích osôb bez predchádzajúceho súhlasu veriteľa, t.j. spoločnosti Autoúvěr, a. s. Predmetné motorové vozidlo od spoločnosti KAR KOLLEKTION, s.r.o., zastúpenej konateľom C. U., nadobudol P. M., ten ho ďalej previedol na X. K., tá na L. U., ten na JUDr. E. F., ten na Z. M., ten na R. X. (žalovaného), a ten na U. D. (žalobkyňu). Konateľ spol. KAR KOLLEKTION, s.r.o., C. U. vo svojej výpovedi v trestnom konaní potvrdil, že spoločnosť predmetný úver riadne nesplácala a taktiež sa v spise nachádza výzva spol. Autoúvěr, a.s. (t.č. Autoleasing, a.s.) zo dňa 02.08.2009, ktorou vyzvala spoločnosť KAR KOLLEKTION, s.r.o.. okamžite uhradiť nedoplatok na úverovej zmluve vo výške 38.504,- CZK a zároveň v súlade s článkom 6.1. a za podmienok uvedených v článku 8.2. vyzvala spoločnosť ako dlžníka pristaviť predmetné vozidlo na parkovisko pred sídlom spoločnosti. Predmetná výzva bola doručená spoločnosti KAR KOLLEKTION, s.r.o.dňa 07.08.2009.Tieto zistenia viedli súd prvej

inštancie k záveru, že žalovaný nebol vlastníkom motorového vozidla, ktoré kúpnou zmluvou z 18.04. 2013 odpredal žalobkyni. Vyšetrovateľ OR PZ v Senci uznesením zo dňa 28.11.2013 rozhodol, že predmetné vozidlo vracia spol. Autoleasing, a.s. K fyzickému odovzdaniu vozidla došlo dňa 27.3.2014. Tým si žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie splnila synalagmatickú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka <. a preto iba žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni kúpnu cenu 6.300,- eur spolu s príslušenstvom.

15. Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie kúpnej zmluvy dňa 18.4.2013 ohľadne motorového vozidla zn. BMW, model 530d, farba: čierna metalíza, rok výroby 3/2004, EVČ: PN971CI, VIN: S za kúpnu cenu 6.300,- eur, žalovaný však v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, či žalobkyňa predmetnú kúpnu cenu žalovanému zaplatila a taktiež je toho názoru, že súd vec nesprávne právne posúdil, pretože ak je zmluva absolútne neplatná, tak účastníci zmluvného vzťahu nemajú voči sebe žiadne povinnosti a taktiež žalovaný nie je pasívne legitimovaný, nakoľko on je v rovnakom postavení.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach sporových strán) a na vecnej správností napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

17. Súd prvej inštancie si taktiež splnil povinnosť podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

18. Podľa § 451 ods. 1 a 2 <., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

19. Podľa § 456 <., predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

20. Z prvého zo zhora citovaných ustanovení (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva všeobecná povinnosť z bezdôvodného obohatenia, teda povinnosť každého predmet bezdôvodného obohatenia vydať. Slovným spojením „kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí“ je zároveň určená aj pasívna legitimácia tej-ktorej osoby a to tak, že povinnosť tu stíha toho, kto plnenie prijal a nie je dôvod, aby si ho ponechal. Na druhej strane oprávnenie konkrétnej osoby predmet bezdôvodného obohatenia žiadať (aktívnu legitimáciu) treba vyvodiť z ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka, keď touto „oprávnenou“

osobou je buď „ten, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal“ alebo v prípade nemožnosti zistenia takejto osoby „štát“. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na zavinenie na strane obohateného ani na jeho protiprávne konanie. Nejde o formu právnej zodpovednosti a úprava zodpovednosti za škodu sa nepoužije ani analogicky. Zákonodarca bezdôvodné obohatenie definuje jednak v ustanovení § 455 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka negatívne, čiže vymedzením skutkových podstát, ktoré bezdôvodným obohatením nie sú (kam patria všetky tzv. naturálne obligácie); no najmä v ustanoveniach § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka pozitívne, v tomto prípade teda vymedzením jednotlivých (osobitných) skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, medzi ktoré patrí majetkový prospech 1/ získaný plnením bez právneho dôvodu, 2/ získaný plnením z neplatného právneho úkonu, 3/ získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, 4/ získaný z nepoctivých zdrojov alebo 5/ získaný tým, za koho sa plnilo to, čo podľa práva mal plniť sám.

21. Odvolací súd zistil, že odvolacia námietka žalovaného spochybňujúca zaplatenie kúpnej ceny nie je dôvodná, pretože v priebehu prvoinštančného konania žalovaný ani raz nespochybnil skutočnosť, že by žalobkyňa ako kupujúca nezaplatila kúpnu cenu vo výške 6.300 eur a prvýkrát túto skutočnosť spochybnil až v odvolaní. Súd prvej inštancie z uvedeného dôvodu konštatoval nespornosť tejto skutočnosti a odvolací sud taktiež uvádza, že ani samotný žalovaný vo svojom odvolaní jednoznačne netvrdí, že mu táto suma žalobkyňou nebola vyplatená. Je potrebné konštatovať, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, že sa tak nestalo a z čl. II. Kúpnej zmluvy zo dňa 18.3.2013 vyplýva, že kúpna cena bola splatná pri prevzatí vozidla kupujúcim, t.j. žalobkyňou a keďže si žalobkyňa predmetné vozidlo od žalovaného prevzala, je dôvodné predpokladať, že z jej strany došlo k zaplateniu kúpnej ceny 6.300 eur.

22. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného ohľadne neexistencie práv a povinností účastníkov z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy ako aj nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní nie je dôvodná, pretože tak ako z ust. § 451 vyplýva povinnosť tomu kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí obohatenie vydať, tak aj podľa § 457 Občianskeho zákonníka <., ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, v ktorých ustanoveniach je zároveň riešená aj otázka aktívnej a pasívnej legitimácie sporových strán v konaní pred súdom.

23. V ustanovení § 457 nejde o samostatnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Je ním upravený zvláštny spôsob vydania bezdôvodného obohatenia, ak zmluva, podľa ktorej si strany vzájomne plnili, bola neplatná alebo bola zrušená. Ak však plnila podľa zmluvy len jedna strana, ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka <. sa neuplatní. V takom prípade sa povinnosť vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy riadi ustanovením § 451 Občianskeho zákonníka <., v ktorom je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať plnenie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. (pozri uznesenie NS SR z 29.1.2014, sp.zn.7 MCdo 21/2012).

24. V danom prípade, keďže žalovaný nebol vlastníkom predmetného vozidla, si žalobkyňa nemohla splniť svoju povinnosť v zmysle § 457 ods. 1 a vozidlo mu odovzdať, pretože vozidlo bolo zaistené príslušníkmi OR PZ v Martine dňa 22.4.2013 a dňa 27.3.2014 bolo odovzdané jeho vlastníkovi - spol. Autoleasing, a.s. Z uvedeného dôvodu tak v danom prípade nie je možné aplikovať ust. § 457 ods. 1 OZ, avšak žalovanému vzniká povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 ods. 1 OZ, nakoľko na jeho strane vznikol majetkový prospech, čím je daná jeho pasívna legitimácia v tomto spore a preto správne ho súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 6.300,- eur s príslušenstvom.

25. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalovaného, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

26. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vychádzajúc zo žalobného návrhu, pričom žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie na svoju obranu nepredložil a ani neoznačil žiaden taký relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý zbaviť ho povinnosti plniť dlh žalobkyni.

28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania odvolaním osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

29. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .