Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/88/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Mikulaja, v právnej veci žalobkyne: N. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, K., zastúpená splnomocneným zástupcom B.. M. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, K. proti žalovaným: 1/ L. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. M. X, K., 2/ M. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. M. XX, K., žalovaní 1/, 2/ obaja právne zastúpení JUDr. Petrom Šramkom, advokátom so sídlom Moyzesova 12, Brezno, o zaplatenie 2 250,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 4C/291/2015 - 150 zo dňa 28. marca 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 4C/291/2015 - 150 zo dňa 28. marca 2018 vo výroku I. a vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Brezno (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 1 500,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 500,- Eur od 20.05.2015 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobu v časti 750,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 750,- Eur od 20.05.2015 do zaplatenia zamietol (výrok II. rozsudku). O trovách konania rozhodol súdu výrokom III. tak, že žalovaným uložil povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 33,34 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 17.07.2015 domáhala voči žalovanej 1/ zaplatenia sumy 2.250,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.250,- Eur od 20.05.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tak, že so svojim bývalým priateľom M. P. si od žalovanej v roku 2012 požičali sumu 1.500,- Eur, avšak po získaní prostriedkov žalobkyňa vykonala úhradu prostredníctvom svojho účtu vo výške 3.000,- Eur. Z uvedenej sumy 3.000,- Eur žalobkyňa vrátila žalovanej sumu 750,- Eur ako jednu polovicu z vyššie uvedenej pôžičky vo výške 1.500,- Eur. Nakoľko zo strany žalobkyne došlo k poskytnutiu 3.000,- Eur žalovanej, žalovaná podľa názoru žalobkyne disponuje sumou 2.250,- Eur bez právneho dôvodu, ktorých vrátenia sa žalobkyňa domáha. V priebehu konania žalobkyňa tiež navrhla súdu, aby do konania pristúpil M. P. na strane žalovanej a navrhla, aby súd pripustil zmenu žalobného petitu v tom zmysle, že povinnosť zaplatiť sumu 2.250,-Eur bude uložená žalovanej 1/ a žalovanému 2/ - M. P. spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní poukázal na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) týkajúci sa bezdôvodného obohatenia, ďalej na ust. § 112 OZ, § 143 ods. 1 o bezdpodielovom spoluvlastníctve manželov a na ust. § 451 ods. 1, 2 OZ, § 454 a § 456 OZ. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaní 1/, 2/ poskytli žalobkyni a svojmu synovi pôžičku v roku 2012 vo výške 1.500,- Eur z prostriedkov patriacich do BSM v zmysle § 143 ods. 1, § 567 OZ. Keďže v priebehu konania nebola zistená žiadna dohoda o podieloch na dlhu, bol podiel žalobkyne a syna žalovaných na dlhu rovnaký, t.j. každý z nich mal uhradiť žalovaným 1/, 2/ pohľadávku vo výške 750,- Eur do masy BSM. Žalobkyňa dňa 25.07.2013 previedla na účet vedený na žalovaného 2/ peňažné prostriedky vo výške 3000,- Eur, čiže preplatila predmetný dlh o 2.250,- Eur. Na strane žalovaných 1/, 2/ tak vzniklo v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinní vrátiť tomu, na koho úkor sa získalo, teda žalobkyni. Súd v časti akceptoval námietky žalovaných 1/, 2/, ohľadom skutočnosti, že časť nároku vo výške 750,- Eur, ktorá má predstavovať polovicu z dlhu ich syna voči žalovaným 1/, 2/, ktorú žalobkyňa za neho uhradila, je nedôvodný. V zmysle § 454 sa M. P. (syn žalovaných) bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, keďže žalobkyňa za neho uhradila dlh vo výške 750,- Eur, ktorého existenciu sama žalobkyňa v rámci žaloby a aj v priebehu konania potvrdila. Žalovaní 1/, 2/ teda v časti nároku vo výške 750,- Eur s príslušenstvom spočívajúcom v úroku z omeškania, nie sú pasívne vecne legitimovanými subjektmi, t.j. nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti vyplatiť žalobkyni sumu 750,- Eur, keďže hmotnoprávnu povinnosť na vyplatenie predmetnej sumy má voči žalobkyni M.R. (syn žalovaných). S poukazom na tieto skutočnosti súd žalobu v časti povinnosti žalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 750,- Eur s príslušenstvom zamietol (výrok II. rozsudku). Súd mal potom preukázané, že žalovaní 1/, 2/ sa na úkor žalobkyne v zmysle § 451 bezdôvodne obohatili sumou vo výške 1.500,- Eur. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. S ohľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných 1/, 2/ sa súd zameral i na otázku premlčania uplatneného nároku žalobkyne v zmysle § 107 ods. 1, 2 OZ. Žalobkyňa uhradila sumu 3.000,- Eur na účet žalovanej 1/ dňa 25.07.2013, pričom už v čase predmetného plnenia žalobkyňa vedela, že jej pohľadávka voči žalovanej 1/ predstavuje (podľa jej názoru) len sumu 750,- Eur. Dvojročná subjektívna premlčacia doba voči žalovanej 1/ tak začala plynúť dňa 25.07.2013 a uplynula by dňa 25.07.2015, ak by dňa 17.07.2015 nedošlo k podaniu žaloby voči žalovanej 1/. Dvojročná subjektívna premlčacia doba uplatneného nároku voči žalovanému 2/ začala plynúť dňa 22.02.2016 (teda v deň, kedy zástupcovi žalobkyne bol doručený odpor žalovaných 1/, 2/, z ktorého vyplýva, že peňažné prostriedky, o ktorých sa žalobkyňa domnievala, že boli poskytnuté žalovanou 1/, boli v skutočnosti poskytnuté žalovanými 1/, 2/ z peňažných prostriedkov patriacich do BSM, rovnako, že žalovaná hradila na účet žalovaného 2/, nie na účet žalovanej 1/, ako sa domnievala a teda, že pre úspech v rámci predmetného konania si musí žalobkyňa uplatniť nárok voči ako žalovanej 1/, tak aj žalovanému 2/) a uplynula by 22.02.2018, ak by dňa 04.03.2016 nedošlo k uplatneniu nároku voči žalovanému 2/ na súde, podaním ktorého sa premlčacia doba voči žalovanému 2/ v zmysle § 112 prerušila. V čase podania žaloby a v čase uplatnenia nároku voči žalovanému 2/ tak neuplynula ani objektívna premlčacia doba (trojročná v zmysle § 107 ods. 2 , ktorá začala plynúť dňa 25.07.2013. Uplatnený nárok žalobkyne voči žalovaným 1/, 2/ premlčaný nie je. Keďže žalovaní 1/, 2/ napriek výzve žalobkyne nevydali bezdôvodné obohatenie v sume 1.500,- Eur, súd im uložil povinnosť na úhradu tejto sumy spoločne a nerozdielne. Žalobkyňa si uplatnila i úrok z omeškania a o tomto súd rozhodol v zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Keďže žalovaní 1/, 2/ nevrátili žalobkyni sumu vo výške 1.500,- Eur, ani na výzvu zo dňa 20. 05. 2015, od tohto momentu súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 a § 256 a vychádzal z miery pomeru úspechu strán v konaní, ktorý konštatoval na strane žalobkyne, a to vo výške 33,34%, preto žalovaným uložil povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 33,34%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali včas odvolanie žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Mali za to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku a namietali, že súd prvej inštancie si nesplnil procesnú povinnosť o poskytnutí predbežného právneho posúdenia vyplývajúcu z ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie vznesenú námietku premlčania posúdil nesprávne, a tiež majú za to, že pasívne legitimovaný by mal byť od začiatku žalovaný 2/ a žalovaná 1/ nemá pasívnu legitimáciu v tomto konaní, pričom práve voči žalovanému 2/ nebol právny nárok uplatnený včas, t. j. uplynula subjektívna dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva, pretože v konaní bolo preukázané, že platba 3.000,-Eur, ako údajné bezdôvodné obohatenie, bola poukázaná na účet žalovaného 2/, samotná žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že vedela, že žalovaní sú manželmi a protistrana na pojednávaní dňa 22. 05. 2017 uviedla, že žalobkyňa poslala sumu 3.000,-Eur žalovanej na účet, ktorý žalovaná žalobkyni uviedla, že je to účet jej manžela, čiže žalovaných 1/ a 2/. Žalovaní preto majú za to, že subjektívna dvojročná premlčacia doba u žalovaného 2/ začala plynúť 25. 07. 2013 a uplynula dňa 25. 07. 2015, teda nárok bol voči žalovanému 2/ uplatnený procesným úkonom dňa 04. 03. 2016 v čase, keď už bol premlčaný. Ďalej namietali, že čestné vyhlásenie syna žalovaných spolu s inými listinnými dôkazmi v ich vzájomných súvislostiach súd nevyhodnotil správne, keď ho považoval ako dôkaz nehodnoverný. Žalobkyňa vložila na účet sumu 3.000,-Eur, hoci podľa nej mala platiť iba 750,-Eur a navyše, po tomto omyle, si po takmer dvoch rokoch spomenula, že nemala platiť 3.000,-Eur, ale len 750,-Eur. Pokiaľ súd v tejto súvislosti uviedol, že započítanie vzájomnej pohľadávky nie je povinnosťou, s tým sa žalovaní stotožnili, ale poukázali na nelogický postoj žalovanej a nepravdepodobný dôvod úhrady 3.000,-Eur, ako platbu omylom. Z uvedeného vyplýva, že nad dôkazmi a úvahami protistrany sú presvedčivejšie a logické tvrdenia žalovaných, t. j., že platbou 3.000,-Eur žalobkyňa jednoznačne vrátila pôžičku za seba aj za syna žalovaných. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným 1/, 2/ prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. K odvolaniu žalovaných sa dňa 09. 05. 2018 podaním datovaným totožného dňa, vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Zdôraznila, že keď žalovaná odovzdala sumu 1.500,-Eur menovaným, t. j. žalobkyni a synovi žalovaných, bol ňou uvedený dotknutý bankový účet na vrátenie jej dlhu. Žalobkyňa na tento účet aj poukázala nedopatrením sumu až 3.000,-Eur, namiesto sumy 750,-Eur, čím poskytla žalovaným 1/, 2/ bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na to sa najskôr domáhala pohľadávky len voči žalovanej 1/, a to aj s prihliadnutím na jej odpoveď na predsúdnu výzvu v liste zo dňa 11. 06. 2016. Až z odporu žalovanej 1/ sa žalobkyňa dozvedela, že účet, ktorý jej bol žalovanou 1/ oznámený na vrátenie dlhu, má byť účtom žalovaného 2/, t. j. jej manžela a až vtedy získala prvýkrát vedomosť o jeho hmotnoprávnej a procesnej pasívnej legitimácii. Preukázala to žalovaná 1/, keď prvýkrát v odpore tvrdila, že „pôžička bola zo zdrojov BSM (čo predtým neuviedla) a kde nie je vedomosť o tom, kto sumu 3.000,- Eur vybral z účtu, zrejme ich vybrali spoločne žalovaná 1/ s manželom žalovaným 2/ a bolo potrebné, aby na strane žalovaných boli obidvaja, keď uhradenú sumu použili, či disponovali ňou, tiež spoločne. Právny zástupca žalovaných v priebehu celého konania akceptoval pasívnu legitimáciu svojich klientov - žalovaných a účelovo ju namieta až v odvolaní vzhľadom na výsledok sporu. Nenamietal ani u žalovanej 1/, keď dostal odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Brezno o nepripustení žalovaného 2/ do konania, kedy už zastupoval aj žalovanú 1/. Ďalej namietali plnú moc žalovaných zo dňa 16. 03. 2017, udelenú žalovaným 2/, ktorú spochybnili z dôvodu jej neúčinnosti a neadresnosti. Preto určenie plnej moci na všetkých stupňoch je neurčité. Z listiny zo dňa 16. 03. 2017 totiž nie je jednoznačné, že malo ísť o zastupovanie práve v tomto konaní. Tiež šlo zrejme až o následne udelenú plnú moc, a preto pre všetky uvedené dôvody namietali platnosť úkonu listiny zo dňa 16. 03. 2017, spísanej dňa 12. 01. 2016 a aj samotnej plnej moci.

5. K vyjadreniu žalobkyne a jej právneho zástupcu sa dňa 24. 05. 2018 vyjadrili žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu a uviedli, že nedostatok pasívnej legitimácie namietali žalovaní aj v konaní na prvom stupni, a to hneď pri prvom úkone, v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý podala žalovaná 1/ dňa 12. 01. 2016, navyše, procesnú legitimáciu skúma súd ex offo. Zároveň uviedli, že im nie je známe, akým spôsobom protistrana preukázala nepravdivosť a účelovosť tvrdení žalovaných 1/, 2/, naopak, postoj žalobkyne a jej správanie pred podaním žaloby logicky znamená, že nešlo o nedopatrenie pri úhrade sumy 3.000,-Eur. Tvrdenie, že sa protistrana dozvedela o skutočnosti, že platila na účet žalovaného 2/ je účelové a je v rozpore s tvrdením protistrany v konaní na prvom stupni (viď pojednávanie dňa 22. 05. 2017 str. 3 zápisnice). Je právne irelevantné, podľa názoru žalovaných, kto vybral následne z účtu sumu 3.000,-Eur, resp., akým spôsobom s ňou bolo naložené, námietka pasívnej legitimácie bola vyslovená už v odpore proti platobnému rozkazu.

6. K vyjadreniu žalovaných sa dňa 28. 06. 2018 vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu a uviedla, že súd skúmal námietku žalovaných o údajnej neexistencii pasívnej legitimácie, túto však neakceptoval, lebo bola účelová a nedôvodná, čo je zrejmé z obsahu súdneho spisu. Ostatné skutočnosti už žalovaní v konaní opakovane nepravdivo uvádzali, avšak súd ich vyhodnotil a správne dospel k vecným a právnym záverom, ktoré boli základom rozhodnutia.

7. V dôsledku podaného odvolania žalovaných krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil v napadnutých výrokoch I. a III., ako vecne správny.

8. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne ako vo výroku, tak aj v odôvodnení, pričom odôvodnenie rozsudku je dostatočne jasné, zrozumiteľné a určité a spĺňa náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP. S týmito dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje a v celom rozsahu naň poukazuje (§ 387 ods. 2 .

11. Nad rámec uvedeného, odvolací súd uvádza, že ťažiskovou odvolacou námietkou žalovaných bolo tvrdenie ohľadom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie u žalovanej 1/; žalovaní tvrdili, že pasívne legitimovaným subjektom mal byť od počiatku konania žalovaný 2/, pričom práve voči žalovanému 2/ uplynula subjektívna 2-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že o správnosti uvedených odvolacích námietok predložené a vykonané dôkazy v prejednávanej veci nesvedčia. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa kontaktovala žalovanú 1/ s výzvou na vrátenie finančných prostriedkov a zaplatenie sumy 2.250,- Eur pred začatím súdneho konania vo veci samej. Na túto výzvu reagovala žalovaná 1/, v tom čase zastúpená právnou zástupkyňou, B.. Z.N., vyjadrením zo dňa 11. 06. 2015 (založeným na č. l. 3 spisu). Z obsahu uvedeného vyjadrenia vyplýva obrana žalovanej 1/, že práve ona ( v predmetnom vyjadrení označená ako „moja klientka“) poskytla žalobkyni sumu (bližšie neuvedenú) v období, keď nemala žiadnu prácu. Ďalej právna zástupkyňa L. P. uviedla, že „v čase, kým nepracovala, hradila za ňu moja klientka, rôzne účty a poplatky“. „Sama moja klientka sa zadĺžila a zobrala si ako invalidná dôchodkyňa za týmto účelom úver, ktorý do dnešného dňa spláca“. Uvedené vyjadrenie obsahovo korešponduje s tvrdeniami žalobkyne, ktorá uviedla, že finančné prostriedky, ktoré boli v roku 2012 poskytnuté jej a synovi žalovaných 1/, 2/ titulom pôžičky, boli poskytnuté žalovanou 1/. Z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že by pred začatím konania žalobkyňa mala možnosť vedieť, že finančné prostriedky poskytnuté pôvodne žalobkyni a synovi žalovaných, mali byť poskytnuté jednak z masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jednak, že tieto boli žalobkyňou následne plnené na účet manžela žalovanej 1/. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe, ako aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdila, že túto vedomosť nemala, pôvodné vyjadrenie právnej zástupkyne žalovanej 1/ z času pred začatím konania takýmto tvrdeniam žalobkyne prisvedčuje. Obrat v tvrdeniach nastal preukázateľne až po zmene právneho zástupcu žalovanej 1/, kedy v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 16. 12. 2015 (odpor zo dňa 12. 01. 2016) žalovaná 1/ uviedla, že finančné prostriedky poskytnuté žalobkyni a synovi žalovanej v roku 2012 a 2013 boli z prostriedkov BSM žalovanej 1/ a jej manžela a že žalobkyňa poskytla sumu 3.000,- Eur ako vrátenie pôžičky na osobný účet manžela žalobkyne. Týmto úkonom bola prvýkrát namietaná pasívna legitimácia (žalovanej 1/) a zároveň bolo oznámené, že účet, na ktorý žalobkyňa plnila, je účtom manžela žalovanej 1/.

12. Na uvedenú argumentáciu obsiahnutú v odpore proti platobnému rozkazu reagovala žalobkyňa procesne podaním zo dňa 04. 03. 2016, kedy navrhla, aby do konania súd pripustil na strane žalovanej M. P., ako žalovaného 2/, a súčasne navrhla pripustiť i zmenu petitu, ktorým by súd uložil povinnosť zaplatiť sumu 2.250,- Eur žalovanej 1/ a žalovanému 2/, a to spoločne a nerozdielne.

13. Odvolací súd teda konštatuje, že pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ohľadom pôžičky a následného vrátenia požičaných finančných prostriedkov jednala a konala väčšinou so žalovanou 1/, vyjadrenia samotnej žalovanej 1/ a neskôr i vyjadrenia žalovaného 2/ takéto tvrdenie žalobkyne 1/ nevyvracajú, dokonca zo zhodných tvrdení ako žalobkyne, tak aj žalovaného 2/ možno prijať záver, že komunikácia ohľadom postupného poskytovania finančných prostriedkov a následného vrátenia finančných prostriedkov prebiehala medzi žalobkyňou a žalovanou 1/. Z výpovedí žalobkyne vyplýva, že práve žalovaná 1/ označila, resp. poskytla žalobkyni číslo účtu, na ktorý mala (žalobkyňa) vrátiť finančné prostriedky pôvodne poskytnuté v roku 2012, resp. 2013. Výlučne z odporu proti platobnému rozkazu vyplýva, že žalovaná 1/ oznámila žalobkyni, že účet, na ktorý žalobkyňa plnila, je účtom jej manžela, a pôvodne poskytnuté finančné prostriedky boli z masy BSM manželov P.. Na tvrdenie právneho zástupcu žalovaných o tom, že žalobkyňa vedela, že P. sú manželia, a teda musela vedieť, že finančné prostriedky pôvodne poskytnuté žalobkyni a jej priateľovi patria do masy BSM, odvolací súd uvádza, že samotná vedomosť tretej osoby (dlžníka z pôžičky) o existujúcom manželstve osoby, ktorá poskytuje pôžičku, nezakladá nevyvrátiteľnú domnienku vedomosti dlžníka o tom, že jemu poskytnuté finančné prostriedky patria do bezdpodielového spoluvlastníctva manželov (veriteľa). Pokiaľ žalobkyňa konala a komunikovala ohľadom finančných prostriedkov len so žalovanou 1/ (pričom opak nebol v konaní preukázaný), bola i reálna možnosť, že finančné prostriedky poskytovala žalovaná žalobkyni a synovi (synovi žalovanej) z prostriedkov, ktoré nevyhnutne nemuseli patriť do BSM (napr. získané dedením, darovaním a pod.). Preto žalobkyňa preukázateľne nemala jednoznačne vedomosť o tom, že finančné prostriedky poskytnuté pôvodne titulom pôžičky patrili i manželovi žalovanej 1/, a rovnako až do dňa 22. 02. 2016 nemala preukázateľne vedomosť o tom, že účet, na ktorý plnila sumu 3.000,- Eur, nie je účtom žalovanej 1/, ale účtom žalovaného 2/. Pokiaľ žalobkyňa dňa 25. 07. 2013 vložila na účet označený žalobkyňou sumu 3.000,- Eur, nebolo spoľahlivo preukázané, že by žalobkyňa mala v tom čase bezpochyby vedomosť o tom, komu konkrétne účet patrí. Práve doručením odporu proti platobnému rozkazu žalobkyni, dňa 22. 02. 2016 , je prvýkrát nepochybne preukázaná vedomosť žalobkyne o tom, komu bolo reálne poskytnuté plnenie z jej strany, t. j. vedomosť o tom, kto sa na jej úkor obohatil. Správny bol následný postup zo strany žalobkyne, keď táto žiadala, aby do konania pristúpil na strane žalovanej manžel žalovanej 1/ ako žalovaný 2/ a aby súd následne rozsudkom uložil povinnosť plniť žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne. Vzhľadom na uvedené dôvody je tak nutné konštatovať, že pre účely plynutia premlčacej doby objektívnej je rozhodujúci moment vloženia peňažných prostriedkov na účet označený žalovanou 1/, t. j. 25. 07. 2013. Uvedeným momentom došlo k plneniu, na ktoré nebol právny dôvod (v časti prevyšujúcej sumu 1 500,- eur), pričom plynutie subjektívnej premlčacej doby je potrebné počítať odlišne smerom k žalovanej 1/ a odlišne k žalovanému 2/. Z vykonaného dokazovania v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa už v čase poskytnutia finančných prostriedkov na účet označený žalovanou 2/ dňa 25. 07. 2013 vedela, že plní v prospech žalovanej 1/ (keďže plnila na účet označený samotnou žalovanou 1/) a od tohto momentu je potrebné rátať v danom prípade i 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu. Avšak smerom k žalovanému 2/ táto začala plynúť až momentom preukázanej vedomosti žalobkyne o tom, že účet, na ktorý plnila, je reálne účtom žalovaného 2/. Túto vedomosť nepochybne a preukázateľne žalobkyňa získala až doručením odporu proti platobnému rozkazu, t. j. dňom 22. 02. 2016. Od uvedeného dňa teda začala smerom k žalovanému 2/ plynúť 2-ročná subjektívna doba na uplatnenie práva, ktorá by uplynula dňom 22. 02. 2018. Žalobkyňa však dňa 04. 03. 2016 podaním doručeným okresnému súdu totožného dňa žiadala pripustenie vstupu M. P. do konania na strane žalovanej a zároveň navrhla uloženie povinnosti plniť žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne. Možno mať za to, že žalobkyňa týmto uplatnila nárok tvrdiac, že sa jedná o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia ako v subjektívnej premlčacej dobe (ktorá by uplynula dňa 22. 02. 2018 pokiaľ sa týka žalovaného 2/), ako aj v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe, ktorá by uplynula dňa 25. 07. 2016 a to v prípade ako žalovanej 1/, tak aj žalovaného 2/. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že námietky týkajúce sa ako nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej 1/, tak aj námietky týkajúce sa premlčania nároku smerom k žalovanému 2/ nie sú dôvodné.

14. Žalovaní v podanom odvolaní namietali tiež procesnú vadu spočívajúcu v postupe súdu prvej inštancie, ktorý nedal stranám sporu predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 CSP.

15. Na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd uvádza, že je potrebné uvedenej prisvedčiť v tom smere, že z predloženého spisového materiálu (zápisníc z pojednávania dňa 22. 05. 2017 a dňa 03. 07. 2017) vyplýva, že konajúci sudca predbežné právne posúdenie stranám sporu skutočne neuviedol. Tu je dôležité uviesť, že obe sporové strany boli v konaní zastúpené advokátmi, resp. právnymi zástupcami, ktoré mali právnické vzdelanie, (hoc B.. M. C. v konaní zastupoval ako splnomocnený zástupca, nie ako advokát), pričom právni zástupcovia sa zúčastnili pojednávaní vo veci ako dňa 22. 05. 2017, tak aj dňa 03. 07. 2017. Sporovým stranám, resp. ich právnym zástupcom nič nebránilo v tom, aby poskytnutie predbežného právneho posúdenia zo strany súdu navrhli, resp. uvedené žiadali, keď tak zákonný sudca v úvode pojednávania nekonal. Ani jeden z právnych zástupcov sporových strán sa uvedeného nedožadoval, uvedená námietka tvorí len odvolaciu námietku obsiahnutú v odvolaní žalovaných 1/, 2/. Navyše odvolací súd konštatuje, že neposkytnutie predbežného právneho posúdenia konajúcim súdom nie je takou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne, resp. nezákonné rozhodnutie súdu, nakoľko takýmto postupom neboli odňaté stranám sporu procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces niektorej zo sporových strán. Poskytnutím predbežného právneho posúdenia súdu je postup súdu pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný a sleduje sa ním i hospodárnosť konania. Predbežným právnym posúdením sa má predovšetkým umožniť objektívna predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, avšak i v prípade poskytnutia predbežného právneho posúdenia uvedeným konajúci súd nie je viazaný. Dôvody meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie sú stranám sporu dané a poskytnuté pri vyhlásení rozsudku vo veci samej a následne v písomnom vyhotovení rozsudku. Na tieto môžu procesné strany primerane reagovať, a to možnosťou podania opravného prostriedku v zákonom stanovenej lehote. Nemožno tak konštatovať, že by stranám sporu v ktorejkoľvek fáze konania bolo odňaté právo vyjadrovať sa ku skutkovým okolnostiam prejednávaného prípadu, resp. k samotnému právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd tak opätovne zdôrazňuje, že výlučne neposkytnutím predbežného právneho posúdenia veci nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko práva oboch procesných strán vyjadriť sa a reagovať na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie zostali v konaní zachované. Odvolací súd tak konštatoval, že uvedená odvolacia námietka nepredstavuje takú procesnú vadu, v dôsledku ktorej by bolo nutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť pre porušenie práva na spravodlivý proces.

16. Odvolací súd záverom a pre úplnosť uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý len zo strany žalovaných 1/, 2/, a to vo výroku I., ktorým súd uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne uhradiť sumu 1.500,- Eur a proti výroku III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Keďže výroková časť rozsudku, ktorým súd žalobu v časti o sumu 750,- Eur zamietol, nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo sporových strán, rozsudok súdu prvej inštancie zostal v tejto časti nedotknutý a zároveň , odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, nemal dôvod preskúmavať výšku súdom uloženej povinnosti plniť vo výške 1.500,- Eur (výrok I. rozsudku), keď samotná výška uloženej povinnosti žalovanými 1/, 2/ v konaní namietaná nebola. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodoval o rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a III., pričom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. je s poukazom na vyššie uvedené dôvody vecne správny.

17. Odvolací súd preskúmal i výrok III. jednak ako výrok závislý, pričom zároveň žalovaní 1/, 2/ i sami napadli správnosť predmetného výroku o trovách konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vyhodnocoval pomer úspechu sporových strán v konaní. Súd prvej inštancie vzhľadom na žalovanú sumu a následne rozsudkom priznanú sumu správne vyhodnotil procesný úspech žalobkyne na výsledných 33,34 % (po odčítaní neúspechu žalobkyne vo výške 33,33 % od úspechu žalobkyne 66,67 %). Preto je i rozhodnutie súdu prvej inštancie obsiahnuté vo výroku III. o trovách konania vecne správne.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, § 362 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, rovnako podľa zásady úspechu v konaní, keď úspešnou sporovou stranou v odvolacom konaní bola žalobkyňa, keď žalovaní 1/, 2/, ktorí odvolanie vo veci podávali, neboli v odvolacom konaní úspešní ani sčasti. Žalobkyni ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní v celom rozsahu vzniklo tak právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, preto osobitným výrokom odvolací súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 %.

19. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .