Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_42Cpr-19-2018.pdf
PDF · 166.67 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K2-10Cpr/7/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
I. súd V. II sudkyňou R.. Y. V. Q. v právnom spore žalobcu: S. R., nar. X.X.XXXX, L. č. XX, L., právne zastúpený: advokátska kancelária T.. R.. R. V. Z.., advokát, Ku T. 4, V. proti žalovanému: L. republika, v mene ktorej koná Y. vnútra L. republiky, T. 2, F. o zaplatenie X.XXX,XX eura s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. A. je povinný zaplatiť žalobcovi X.XXX eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
K.. A. proti žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu XXX %.
odôvodnenie:
X. Žalobca sa žalobou doručenou súdu X.XX.XXXX domáhal zaplatenia XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu, nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES X. parlamentu a C. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „L.“), ktorá ku dňu podania návrhu predstavovala sumu X.XXX,XX eura.
X. V žalobe pôvodne uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia smernice X. únie L. republikou - Y. vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. A. sa domnieval, že právomoc súdu v prejednávanej veci je založená podľa ustanovenia § 25 ods. X zákona č. XXX/ XXXX Z. z. v spojení s ustanovením § 7 ods. X I. súdneho poriadku (ktorý zodpovedá § 3 zákonu č. XXX/XXXX Z. z. Z. sporový poriadok - ďalej ako „Z.“ - pozn. súdu). G., že je príslušníkom Q. a záchranného zboru L. republiky (ďalej aj ako „SR“), ktorý vykonáva štátnu službu v V. na T. č. 4. A. je L. republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice X. únie (ďalej ako „EÚ“) alebo v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy. A. povinnosti Y. vnútra SR týkajúce sa Q. a záchranného zboru upravuje ustanovenia § 11 písm. c ) zákona XXX/XXXX Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Y. vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. K predbežnému prerokovaniu nároku žalobca v zmysle § 15 zákona č. XXX/XXXX Z. z. uviedol, že v prejednávanej veci to podľa rozhodnutia L. dvora EÚ (ďalej aj ako „X.“), vec C-XXX/XX, nie je potrebné, keďže právo X. únie tomuto postupu bráni. V jeho prípade ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom žalovanej pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva garantovaného úniovým právom (právo na XX hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. X písm. b) L.) s následným vznikom práva na súdnu ochranu pred vnútroštátnym súdnym orgánom členského štátu. G., že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa skladá zo XX,X hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť, t.j. XX hodinové zmeny, teda v takom rozsahu, že úhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje XX hodín. T. na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov - na L. č. XX/XXX/ES a L. XXXX/XX/ES, ktorá v čl. X písm. b) L. XXXX/ XX/ES/Maximálny týždenný pracovný čas/ stanovuje, že: „T. pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín“. V prípade hasičov túto situáciu riešil L. dvor X. únie tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C - XXX/XX G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle L. XXXX/XX/ES“. T. žalobcu napriek tomu, že príloha č. X k A. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „A.“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá L., znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu uviedol, že žiadne ustanovenie A. neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. M. skutočnosť sa nachádza napr. v A. práce § 96 ods. 2, avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. T. aj na rozsudky X. súdneho dvora (ďalej ako „X.“), podľa ktorých sú orgány členského štátu ex officio povinné aplikovať pravidlá úniového práva v záujme zabezpečenia ochrany jednotlivcov (C-XXX/XX, C.XXX/ XX, C-XX/XX). M. formuláciu má potvrdzovať X. vo veci Fuß, bod XX, C - XXX/XX, kde je uvedené, že čl. X písm. b) L. má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, pričom ide o právo na XX hodinový pracovný čas aj pre žalobcu, ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia čl. X smernice v dôsledku, že jeho pracovná pohotovosť sa mu nezapočítava do pracovného času s následným vznikom škody.
X. Podľa žalobcu je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide o to, či cieľom porušenia právnej normy bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie bolo dostatočne závažné a či medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C - XXX/XX, bod XX, C-XXX/XX, bod XX).
X. Ďalším „transpozičným“ nedostatkom A. podľa žalobcu je, že L. nepreberá ustanovenia jej čl. X písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. T. spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov A. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. M. právna úprava preto zakladá porušenie čl. X písm. b) L. L. republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom.
X. Nakoniec sa žalobca v žalobe zaoberal rozobratím príslušných ustanovení zákona č. XXX/XXXX Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spôsobom a rozsahom náhrady škody, lehotami, výpočtom náhrady škody spôsobenej verejným orgánom za porušenie práva EÚ, kde uviedol, že je vecou orgánu, ktorý rozhoduje o náhrade škody, či v danom prípade prizná náhradu alebo udelenie náhradného voľna. Už vyše troch rokov pracuje žalobca v priemere XX hodín týždenne, tak odpracuje každý týždeň X hodín nad limit stanovený a povolený právom D., čo pri priemernom počte týždňov XX,XXX je XXX,X hodín do roka a za posledné tri roky to predstavuje X.XXX,XX odpracovaných hodín nad právom D. povolený týždenný limit služobného času. Na základe uvedeného žiada o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody.
X. Podľa citovanej judikatúry (bod XX rozsudku X. vo veci C XXX/XX G. Fuß) škoda vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že v rozpore s právom D. bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný právom D. dodržaný. C. zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa § 1X2 ods. 2 písm. a) A. formou doplatku vo výške XX % (XX % - XX %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. A. zdôraznil, že neuplatňuje si voči žalovanému mzdový nárok podľa § 122 A., ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva a pre určenie výšky ktorého použil spôsob výpočtu upravený A., keď podobný spôsob je použitý aj v prípade G. Fuß.
X. Písomným podaním doručeným súdu XX.X.XXXX žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti s poukazom na ustanovenie § 17 Z. sporového poriadku (ďalej ako „Z.“).
X. Uznesením č. k. XXNcC/X/XXXX - XX z XX.X.XXXX V. súd v F. vyslovil, že nesúhlas I. súdu F. I s postúpením veci je dôvodný a rozhodol, že na konanie vo veci je miestne príslušný I. súd V. II.
X. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril v podaní doručenom súdu XX.X.XXXX, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný. W. nesplnenie podmienky predbežného prerokovania nároku s príslušným orgánom podľa § X5 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z, ktoré je obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. W. sa s tvrdením žalobcu ohľadne podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. A. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je podľa názoru žalovaného vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. A. § 15 a § 16 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. v žiadnej časti nie je v rozpore s úniovým právom tak, ako sa domnieva žalobca. U. právna úprava jasne a určito upravuje procesný postup v prípade nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho transponovania úniového práva do slovenského právneho poriadku. T. argumentácia žalobcu by podľa žalovaného mohla byť dôvodná jedine v prípade, ak by po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody poškodený stratil právo domáhať sa tohto nároku žalobou na všeobecnom súde. M. postup je však v priamom rozpore so znením § 16 ods. X prvá veta zákona č. XXX/XXXX Z. z., ktoré poškodenému garantuje možnosť domáhať sa uspokojenia svojho nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. A. bol tiež tohto názoru, že všeobecný súd nie je príslušný posudzovať nezlučiteľnosť právneho poriadku L. republiky s úniovým právom. V prípade, ak sa konajúci súd domnieva, že niektoré ustanovenie zákona č. XXX/XXXX Z. z. je v rozpore s úniovým právom, musí konanie prerušiť a iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke. K výpočtu škody zo strany žalobcu uviedol, že je vylúčené, aby žalobca za obdobie troch rokov odpracoval každoročne presne rovnaký počet hodín, mal za obdobie troch rokov každý mesiac presne tú istú mzdu, čerpal v období troch rokov odpracoval každoročne presne rovnaký počet hodín, mal za obdobie troch rokov každý mesiac presne tú istú mzdu, čerpal v období troch rokov v každom roku v tie isté dni dovolenku v rovnakom počte dní, nebol za obdobie troch rokov ani raz práceneschopný a pod. T. tiež názor, že L. sa na príslušníkov Q. a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. G. Smernice sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby ani nemohla vzniknúť škoda. G. žalovaný vyvodil z toho, že podľa jeho názoru štátnu službu príslušníkov Q. a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti L. XX/XXX/EHS v č. X ods. X L. XX/ XXX/EHS, pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“ T. prípad, že by súd rozhodol, že L. sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na príslušníkov Q. a záchranného zboru, žalovaný zastáva názor, že nedošlo k porušeniu L., ani k jej nesprávnej implementácii do právneho poriadku L. republiky. A. ďalej výslovne uviedol, že považuje za absurdné, aby sa služobná (pracovná) pohotovosť ako taká započítavala do služobného (pracovného) času, pričom argumentoval tým, že podľa L. a nadväzujúc na rozhodovaciu činnosť X. sa pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi. V. však, že stupeň dispozície zamestnanca zamestnávateľovi je nižší ako v rámci „bežného“ výkonu práce. W. časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sa považuje za pracovný čas a aktívna časť pracovnej pohotovosti, keď dochádza k fyzickému výkonu práce, sa považuje za prácu nadčas. Y. argumentom žalovaného bolo, že L. sa zaoberá len služobným (pracovným) časom, ale odmeňovanie (za neaktívnu časť služobnej pohotovosti) necháva vo výlučnej úprave členského štátu. L. teda jednoznačne nepovažuje pohotovosť za výkon práce ako taký. Z prípadného prekročenia rozsahu služobnej nemôžu vyplývať nároky ako z riadne vykonanej štátnej služby.
XX. Písomným podaním doručeným súdu X.X.XXXX žalovaný navrhol, aby súd konanie pre nedostatok svojej právomoci zastavil. R. nedostatok vyvodzoval z toho, že služobný pomer príslušníka hasičského a záchranného zboru je typickým právnym pomerom štátnozamestnaneckým, teda verejnoprávnym, a veci vyplývajúce z tohto služobného pomeru nemôžu byť prejednávané v občianskoprávnom konaní pred všeobecným súdom podľa § 7 ods. X Z., ale patria do právomoci služobného úradu, ktorým je Y. vnútra SR. O všetkých mzdových nárokoch žalobcu má právomoc konať jedine služobný úrad ako zamestnávateľ žalobcu. Do právomoci súdu nepatrí zaoberať sa náhradným voľnom žalobcu či jeho platovými náležitosťami.
XX. V elektronickom podaní z XX.X.XXXX sa žalovaný opätovne vyjadril k nedostatku právomoci súdu, k uplatneniu nároku na náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. (v podstatnom zhodne so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami) a tiež podrobne k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť), keď podľa jeho názoru nebol naplnený ani jeden predpoklad vzniku škody. A. opätovne výkladom článkov L. a smernice XX/XXX/EHS dospel k záveru o nemožnosti aplikácie L. na daný prípad. A. vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie v prípade, ak má žalobca za to, že L. nebola v jeho prípade správne použitá, keď poukázal na to, že ak žalobcovi zamestnávateľ určoval pohotovosť nad L. povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. A. ďalej podrobne rozobral čl. X ods. X L., § 85 ods. X A., § 86 ods. X A., § 86 ods. X A. a § 92 ods. X A. a dospel k záveru, že predmetné ustanovenia A. ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. X ods. X L., keď ustanovenia § 86 ods. X a § 92 ods. X A. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. E. čl. X L., čl. XX písm. b) a XX ods. X L. spolu s § 86 ods. X A. dospel žalovaný k záveru, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín (tak, ako je to v L.), A. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorých hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný tok, pričom žalovaný poukázal na A., ktorý upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka XX hodín týždenne v zmysle § 85 A.. T. § 91 ods. X A. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín, čo je v priemere X,X hodín týždenne. K podmienkam uplatnenia nároku na náhradu škody vyplývajúcim z judikatúry L. dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva D., žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že mu nárok na náhradu škody vznikol. L. o. i. vznik škody a uviedol, že žalobca bol počas služobnej pohotovosti v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. T. nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. C. tak, v zmysle platnej legislatívy, pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca. A. dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii.
XX. Elektronickým podaním doručeným súdu XX.X.XXXX žalobca „upravil“ svoju pôvodnú žalobu, keď uviedol, že na základe legislatívnej zmeny zákona č. XXX/XXXX Z. z. ako aj rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že v súčasnosti je jeho použitie vo veci uplatneného nároku žalobcu vylúčené. U., že nemožnosť použitia zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je na ujmu ďalšiemu súdnemu konaniu o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva pred slovenským súdom, o. i. s použitím pravidiel úniového práva a judikatúry X.. A. sa ďalej podrobne vyjadril k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením úniového práva fyzickej osoby (porušenie právnej normy D., ktorá jednotlivcom priznáva práva; toto porušenie práva je dostatočne závažné; existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva D. a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla). T. náležitostiach nahradzovanej škody dal žalobca do pozornosti zásady, ktoré boli formulované rozsudkami X. (C - XX/ XX, F. du T., C - XXX/XX M. Z.), a to primeranosti a rovnocennosti. U. žalovaného o nemožnosti aplikácie L. na hasičov kontroval tým, že významom a výkladom čl. X ods. X L. sa zaoberali viaceré rozsudky X., výklad ktorých je všeobecne záväzný, s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. T. konkrétne na prípad T., R. Y. a konštatoval, že také závery sú potvrdené aj samotnou L., ktorá v čl. XX ods. X bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. K pracovnému času príslušníkov Q. a záchranného zboru po citácii ustanovení § XX a § 92 A. uviedol, že služobná pohotovosť podľa A. sa nepovažuje za súčasť týždenného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Z ustanovenia § 92 ods. X A. vyvodil, že nariadená služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. T. L. je možné vyhovieť len vtedy, ak sa bude pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovať za súčasť jeho pracovného času. V. služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom, pravidelne prekračuje tiež dovolený limit XX hodín požadovaný čl. X písmeno b) L.. W. v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť X. (Fuß, U., T.) konštatoval, že pracovná pohotovosť na pracovisku sa považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. L. republika do A. neprebrala ustanovenia L., keď pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat). Za ďalší problém označil, že A. neobsahuje ustanovenie garantujúce hasičom XX hodinovú pracovnú dobu.
XX. Elektronickým podaním z X.X.XXXX žalovaný k svojmu predchádzajúcemu písomnému vyjadreniu (odsek XX. tohto odôvodnenia) doplnil, že vzhľadom na vyjadrenie žalobcu o „úprave“ žaloby, že takto koncipovaný právny nárok doteraz nie je predmetom konania, keď súd (prípadnú) kvalitatívnu zmenu žaloby nepripustil. L. žalovaný z opatrnosti vzniesol námietku premlčania nároku na náhradu škody, ktorý by žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe zo dňa X.XX.XXXX.
XX. Súd pred tým, ako vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonával dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchmi žalobcu ako strany sporu a svedka V. S. navrhnutého žalobcom, zaoberal sa nevyhnutne splnením procesných podmienok - podmienok nevyhnutných na konanie a prejednania veci v zmysle ustanovenia § 161 Z. osobitne aj s prihliadnutím na námietky vznesené žalovaným.
XX. Súd vyjadruje presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. T. tomto konštatovaní vychádza súd z ustanovenia § 3 Z. a z názorov (úvah) prezentovaných D. medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (T. fakulta UK F., odseky XX - XX). F. nepochybné a zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. R. všeobecný súd je v zmysle ustanovenia § 3 Z. oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva X. únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške. XX. Súd k poznámke žalovaného o povinnosti prerušiť súdne konanie a iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke len stručne poznamenáva, že žalovaný pri takom „odporúčaní“ zrejme nebral o úvahy, že samotný spor je vyvolaný jednoznačným záverom X. o výklade L..
XX. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. T. na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody.
XX. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií X. únie a vyplývajú výlučne z judikatúry L. dvora X. spoločenstiev. M. judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku XX A. o založení X. spoločenstva (ďalej len A. o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.
XX. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva L. dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade L. (XXX/XX, X.X.XXXX, Zb, s, XXX), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. T. aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa L. dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod XX rozsudku L.), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. L. dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body XX a XX rozsudku L.).
XX. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. S. štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
XX. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku XXX ods. l D. L. republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. 2, t.j. A. o X. únii, A. o založení X. spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva X. únie. I. toho § 2 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. o D. vestníku X. únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v D. vestníku X. únie a v súčasnosti je to Z. sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.
XX. Súd vec prejednal na pojednávaní XX.XX.XXXX, pričom dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom žalobcu a svedka V. S. a pojednávanie v súlade s ustanovením § 219 ods. Z. odročil na vyhlásenie rozsudku na deň XX.XX.XXXX. L. zistil nasledovný skutkový stav:
XX. Žalobca je príslušníkom Q. a záchranného zboru L. republiky, vykonáva stálu štátu službu v V. na T. X v V.. A. sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na XX resp. XX,X hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená X resp. X,X hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. L. pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Q. teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne XX hodín. V. sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách XX hodín a následne majú dva dni voľna.
XX. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. T. prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č. l. 7) žalobca v roku XXXX mesačne od augusta do decembra odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti XX hodín, XX,XX hodín, XX hodín, XX,XX hodín a XX,XX hodín; v roku XXXX to bolo mesačne XX,XX hodín, XX hodín, XX hodín, XX,XX hodín, XX hodín, XX hodín, XX,XX hodín, XX,XX hodín, XX hodín, XX,XX hodín, XX,XX hodín a XX hodín pracovnej pohotovosti; v roku XXXX XX hodín, XX,XX hodín, XX hodín, XX,XX hodín, XX,XX hodín, XX,XX hodín, XX hodín, XX,X hodín, XX hodín, XX,XX hodín, XX,XX hodín a XX hodín pracovnej pohotovosti; v roku XXXX v januári XX,XX hodín, vo februári XX,X hodín, v marci XX,XX hodín, v apríli XX,XX hodín, v máji XX,XX, v júni XX,X hodín a v júli XX,XX pracovnej pohotovosti. Z mzdových listov žalobcu za rovnaké obdobie rokov XXXX až XXXX vyplynulo, koľko hodín žalobca mesačne odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín predstavuje fond pracovného času (od XXX,XX hodín až do XXX hodín mesačne) a koľko času odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti, ktorý sa do fondu pracovného času nezapočítal (č. l. XXX až XXX). T. týchto údajov žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a času pracovnej pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov v mesiaci X,XXX) v mesiacoch august, september, október, november a december XXXX; január, máj, júl, august, október, november a december XXXX; január, marec, apríl, máj, jún, júl, november a december XXXX a napokon vo februári, v apríli, máji a v júli XXXX prevyšoval XX hodinový týždenný pracovný čas.
XX. Súd z výsluchu žalobcu na pojednávaní XX.XX.XXXX zistil, že nočná pracovná pohotovosť začína XX:XX a končí X:XX ďalšieho dňa. T. zmena trvá XX hodín s tým, že zmeny sa striedajú a po XX - hodinovej zmene má žalobca dva dni voľna. Za pracovnú pohotovosť dostávajú hasiči X,XX eura na hodinu v hrubom. A. ďalej vypovedal, že v hasičskom a záchrannom zbore pracuje v tomto režime už desať rokov, o stave s nezarátavaním pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času zamestnávateľa sa hasiči informovali prostredníctvom odborov. G., že podanou žalobou mu nejde o nič iné ako o to, aby sa pracovná pohotovosť rátala do fondu pracovného času.
XX. Na návrh žalobcu súd vykonal výsluch svedka V. S. na pojednávaní XX.XX.XXXX. G., že je kolegom žalobcu, pracuje v Q. a záchrannom zbore skoro XX rokov. L. popísal fungovanie pracovného času na pracovisku tak, že príslušníci hasičského a záchranného zboru pracujú X hodín v rámci jednej služby vymedzenom ako pracovná pohotovosť, pričom jedna služba sa vykonáva v nepretržitej nerovnomerne rozvrhnutej zmennej prevádzke. M. jednej služby je v rozsahu XX hodín, ktoré sa delí na aktívnu a neaktívnu časť, aktívna časť predstavuje XX hodín a neaktívna časť X hodín, pričom táto neaktívna časť X hodín predstavuje pracovnú pohotovosť. Z. tak v rámci rozvrhnutia jednotlivých služieb príslušníci hasičského a záchranného zboru, ktorí pracujú v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, odpracujú mesačne cca XXX hodín, pričom do pracovného času sa im ráta cca XXX hodín. L. tiež uviedol, že odborový zväz vyzval zamestnávateľa k náprave tohto stavu ešte pred rokom XXXX, keď hasičom bolo povedané, že do roku XXXX existuje výnimka zo L., k náprave tak napriek snahe zo strany hasičov nedošlo.
XX. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:
XX. Podľa čl. X druhá a tretia veta D. L. republiky, právne záväzné akty X. spoločenstiev a X. únie majú prednosť pred zákonmi L. republiky. T. právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. XXX ods.5.
XX. Podľa čl. XXX ods. l D. L. republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. X a X a zákonom.
XX. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje L. X. parlamentu a C. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
XX. V čl. X bod X L. táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
XX. Podľa čl. X bod X L. táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl. X smernice XX/XXX/EHS bez toho, aby boli dotknuté články XX, XX, XX a XX tejto smernice.
XX. Podľa čl. X bod X L. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
XX. Podľa čl. X písm. b) L. členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín.
XX. Podľa čl. XX písm. b) L. členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku X (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.
XX. Podľa ustanovenia § 85 ods. l A. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
XX. Podľa ustanovenia § 85 ods. X A. služobný čas príslušník je XX hodín týždenne. L. týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
XX. Podľa ustanovenia § 86 ods. X a X A. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. W. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. T. nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. Z. dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni.
XX. Podľa ustanovenia § 9X ods. 1 A. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času.
XX. Podľa ustanovenia § 9X ods. X A. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín.
XX. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 A. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času.
XX. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) A. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.
XX. Podľa ustanovenia § 103 ods. X A. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
XX. Podľa ustanovenia § 1X2 ods. l, ods. 2 A., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
XX. Ak je príslušníkovi podľa § 9X ods. 2 A. nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a XXX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) X % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
XX. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil L. dvor EU (ďalej len X.) vo svojom rozsudku C - XXX/XX G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle L. XXXX/XX/ES“. V dôsledku toho právo D. bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. X písm. b) uvedenej smernice (bod XX C. X. C-XXX/XX z XX.XX.XXXX).
XX. Vo veci C-XXX/XX J. U. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku L. dvor rovnako uviedol, že .. pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice XX/XXX/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“(bod XX C. X. vo veci XXX/XX z XX.X.XXXX).
XX. Podľa ustanovenia § 11 I. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
XX. Podľa ustanovenia § 1X ods. 1, 2, 3 I. zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. T. by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku X najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. U. náhrady podľa ods. X určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
XX. Podľa ustanovenia § 100 ods. l, ods. X a § 101 I. zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až XXX). Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. T. sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. M. nie je dotknuté ustanovenie § 105. T. nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
XX. Na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy (vnútroštátnej a práva EÚ) súd vec takto posúdil:
XX. V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku súd konštatuje, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon č. XXX/XXXX Z. z., a teda ho súd neaplikoval. K. o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením práva X. únie jej členským štátom priamo jednotlivcovi. W. jednotlivca je tak bez ďalšieho (tzn. bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nepovažoval za podmienku uplatnenia nároku na súde jeho predbežné prerokovanie v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. XXX/XXXX Z. z..
XX. Záver súdu, že aplikácia zákona č. XXX/XXXX Z. z. je vylúčená, nič nemení na povahe a rozsahu žalobcom uplatneného nároku, ktorý sa premietol do takého procesného postupu súdu, keď elektronické podanie žalobcu doručené súdu XX.X.XXXX nepovažoval za zmenu žaloby. A. svoju žalobu „upravil“ v zmene právneho posúdenia uplatneného nároku tak, že ozrejmil, prečo nie je možné postupovať podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z.. A. žaloby je v zmysle § 140 Z. rozsˇi´renie uplatnene´ho pra´va, uplatnenie ine´ho práva a podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutocˇnosti´, tvrdených v žalobe. Q. žalobca si právo na náhradu škody uplatnil pôvodne podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. a neskôr od jeho aplikácie upustil a vymedzil iné možnosti právneho posúdenia uplatneného nároku, avšak na základe nezmenených skutkových tvrdení, nejde o zmenu žaloby. T. posúdenie je vecou súdu, a súd preto uznesením o tom, či je prípustné, aby žalobca v rozpore so žalobou tvrdil, že si už neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z., nerozhodoval.
XX. Vznesenú námietku premlčania z dôvodu nároku na náhradu škody, ktorú by žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe zo dňa X.XX.XXXX, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, čo musí byť zrejmé zo záveru súdu vyjadreného v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku. U. žalobcu o tom, že uplatnený nárok nepožaduje podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. nemá v zmysle zásady iura novit curia žiadne (procesné ani hmotnoprávne) následky, pretože ide o (fakultatívne) vyjadrenie žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie nároku.
XX. K žalovaným namietanej aplikácii L. na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným (písomné podanie doručené súdu XX.X.XXXX) je nesprávny, keď čl. X ods. X L. odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. X smernice XX/XXX/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici XXXX/XX/ ES bez toho, aby bol dotknutý článok X ods. X tejto smernice“). X. v C. Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode XX konštatuje, že článok X písm. b) L. XXXX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva D. s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku XX ods. X tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z X.októbra XXXX, T. a i. C-XXX/XX až XXX/XX, s. I-XXXX, body XX aXXX, ako aj Fuß, už citovaný, body XX až XX a XX).
XX. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-XXX/XX, T.) X. uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod XX C. X. C-XXX/XX z X.XX.XXXX). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa X. je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. T. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (C. X. C-XX/ XX, H.. bod XX, XX).
XX. Ďalej v bode XX C. X. C-XXX/XX konštatuje, že L. dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku X písm. b) smernice XXXX/XX tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky T. a i., už citovaný bod XX, ako aj Fuß, už citovaný bod XX).
XX. Okrem toho L. dvor tiež rozhodol, že článok X písm. b) smernice XXXX/XX má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky T. a i., už citovaný, body XXX až XXX, ako aj Fuß, body XX až XX).
XX. V bode XX C. X. C-XXX/XX L. dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva L. Q., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku X písm. b) smernice XXXX/XX voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci XX hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod XX).
XX. Žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie L. republiky. E. vyššie a doteraz uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii L. republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva X. únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice X. únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského štátu. C. vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie XX hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod XX, XX a XX C. Fuß).
XX. Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek rozsiahlym písomným vyjadreniam, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva X. únie L. republikou v dôsledku nesprávneho prebratia L. EÚ XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. XXX/XXXX Z. z. o Q. a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia L. č. XXXX/XX/ES, čl. X písm. b) o XX hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov a či sa doň premietnuť mali. XX. Podľa podkladov predložených žalobcom (ktoré žalovaný nerozporoval), žalobca odpracoval v roku XXXX (za obdobie XX/ - XX/XXXX), v rokoch XXXX - XXXX v období XX/ - XX/ a v roku XXXX v období XX/ - XX/ spolu X.XXX,XX hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času (č. l. X). L., že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle § 122 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je medzi stranami sporná.
XX. Z ustanovenia § 85 A. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „L. čas príslušníka je XX hodín týždenne), z ustanovenia § 9X tohto zákona (podľa ktorého L. úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa A. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. U. na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. G. § 122 A. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X“. X. právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. G. § X03 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku X (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. X ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z.).
XX. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica XXXX/XX ES nebola správne prebratá. A. ako príslušník Q. záchranného zboru L. republiky spadajúceho pod Y. vnútra L. republiky má smernicou garantované právo na XX hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch XXXX až XXXX (t.j. od XX/XXXX - XX/XXXX vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku X písm. b) L. X. parlamentu a C. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva D. na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti L. republiky.
XX. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. XXX/XXXX Z. z. a jeho dodržiavanie Y. vnútra L. republiky, resp. Q. a záchranným zborom L. republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu XXXX/XX ES v článku X písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje L. republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou L. republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.
XX. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípad vzťahovať z § 420 a nasl. I. zákonníka a ani zo zákona č. XXX/XXXX Z. z. (o ktorých nesplnení v danom prípade sa podrobnejšie žalovaný vyjadril v podaní doručenom súdu X.X.XXXX), ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry X. súdneho dvora (C - XXX/XX, Fuß, C - XXX/XX M. G. y L. J.) - 1. cieľom porušenej právnej normy D. je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
XX. Článok X písm. b) L. predstavuje právnu normu D., ktorá jednotlivcom priznáva práva, pričom súd poukazuje aj na rozsudok X. vo veci G. Fuß (C - XXX/XX), ktorý konštatuje priamy účinok čl. X písm. b) L., keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. T. podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená.
XX. Porušenie práva D. je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou L. dvora v danej oblasti. Z judikatúry L. dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle L.. I. súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle L. neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. V. žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. X písm. b) L., ide o zjavné porušenie judikatúry L. dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva D.. T. je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody.
XX. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku X písm. b) L. a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času.
XX. K povinnosti súdu naznačovanej žalovaným v priebehu konania o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazuje na rozsudok X. C - XX/ XX F. du T. a S., súd uvádza, že rozsudok Fuß na rozsudok C - XX/XX F. du T. a S. v tejto súvislosti neodkazuje. Q. výsluch žalobcu i svedka sporové strany zamerali aj na preukázanie (resp. vyvrátenie) aktivity žalobcu vo vzťahu k odvráteniu škody, súd také skutočnosti nepovažoval za relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku.
XX. Žalovaný namietal „angažovanosť“ vypočutého svedka V. S. na pojednávaní XX.XX.XXXX, a teda relevanciu dôkazu získaného jeho výsluchom. L. nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s takouto námietkou, pretože, ako je zrejmé z odôvodnenia tohto rozsudku, výsluchom svedka nebol získaný žiadny dôkaz, na ktorom by súd založil rozhodnutie o dôvodnosti a výške nároku.
XX. Na základe všetkého uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne.
XX. K žalobcom uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. G. vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (L. uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola L. prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. E. matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku.
XX. Rozsudok X. vo veci C XXX/XX G. Fuß a jednoznačné znenie L. pre vnútroštátny súd znamená, že musí zaviazať žalovaného k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. W. však prehliadať, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút upravený v I. zákonníku v ustanoveniach o ochrane osobnosti § 11 a nasl., a nie inštitút náhrady škody. U. na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku súd konštatuje, že právo X. únie (aj) L. republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. X písm. b) L. subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom poriadku). V. na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry X. v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod XX rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod XX rozsudok Fuß). E. sa uvádza v rozsudku Fuß v bode XX, v prípade neexistencie práva D. v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na rozsudok X. Brasserie du T. a S..
XX. Súd vyjadruje presvedčenie, že z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od ustanovení o ochrane osobnosti v OZ a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.
XX. Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod XX. C. Fuß).
XX. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, psychicky i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený L. v práci, a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa C. Fuß zásahom závažným. A. pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“, pričom súd dáva do pozornosti, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca v období august - december XXXX; január, máj, júl, august, október, november a december XXXX; január, marec, apríl, máj, jún, júl, november a december XXXX a napokon vo februári, v apríli, máji a v júli XXXX (v niektorých prípadoch o desať a viac hodín) prevyšoval XX hodinový týždenný pracovný čas (pozri odsek XX. odôvodnenia). Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. A. súd prihliadol na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu, ako vyplynulo z výpovede žalobcu i svedka V. S..
XX. Na druhej strane však samotný žalobca ani netvrdil, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch či to, že by mal dopad na jeho zdravotný stav. U. na absenciu takých „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu X.XXX eur, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.
XX. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § X55 ods. 2 Z. tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu XXX %, keď súd uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. A. nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. T. rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. T. súd odkazuje na nález D. súdu ČR, K.. ÚS XXX/XX a tiež na komentár k Z. sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, X016, s. 926).
80. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.