Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/83/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému: U. P., nar. X.X.XXXX, trvale bytom R. XXX, XXX XX R., o zaplatenie 825,37 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35Csp/232/2017-115 zo dňa 06.12.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708, § 709, § 710 Obchodného zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. § 132, § 150 ods. 1, § 191, § 255 Civilného sporového poriadku. 3. Vecne argumentoval tým, že ak by súd pripustil, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní, zo zmluvy a všeobecných podmienok je možné zistiť, že peňažné prostriedky čerpané žalovaným, resp. iné debetné obraty nepresahujúce výšku limitu prečerpania, sa úročili dojednanou úrokovou sadzbou. Akékoľvek sumy prekračujúce limit povoleného prečerpania, bol v zmysle bodu 8.11 VOP žalovaný povinný vrátiť v deň, kedy k prekročeniu došlo a zároveň od nasledujúceho dňa bol žalovaný povinný platiť okrem riadnych úrokov aj úroky z omeškania. Z toho vyplýva, že v prípade ak žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania (k čomu podľa vyjadrenia žalobcu zo dňa 3.10.2017 pod A 3/ malo dochádzať opakovane), by mali byť uplatňované dve úrokové sadzby, a to zmluvná do výšky povoleného prečerpania a zmluvná + úrok z omeškania zo sumy prekračujúcej povolené prečerpanie. Napríklad k 30.4.2014 malo byť podľa výpisu z účtu prečerpanie vo výške - 258,02 Eur, ako žalobca pri jeho úročení postupoval však z výpisu nemožno zistiť. Za účelom súd žalobcu vyzval, aby doložil čo tvorí žalovanú pohľadávku, v akej sadzbe a z akých súm boli účtované úroky, pričom súd žiadal o ich presnú špecifikáciu, aby boli tieto položky preskúmateľné. Žalobca na výzvu súdu reagoval v podaní z 3.10.2017 uvedením, že vyčísľovanie celkovej výšky povoleného prečerpania a úhrad je nehospodárne. Z obsahu všeobecných obchodných podmienok súd zistil, že banka môže znížiť limit povoleného prečerpania, ktorú skutočnosť oznámi klientovi písomne najneskôr sedem dní pred nadobudnutím platnosti novej výšky limitu (bod 8.5.4). Ďalej súd zistil, že žalovaný bol povinný vrátiť banke všetky peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v lehote určenej bankou v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, pričom za takúto žiadosť sa považuje aj zníženie limitu pre povolené prečerpanie na hodnotu 0,- Eur (bod 8.9.). Lehota na vrátenie peňažných prostriedkov uvedená v žiadosti, a teda aj v písomnom oznámení o znížení limitu na hodnotu

0,- Eur, určená bankou nesmela byť kratšia ako sedem (7) dní. Tieto dojednania a ich dodržiavanie predovšetkým vo vzťahu k spotrebiteľovi považuje súd za zásadné, keďže písomná žiadosť/oznámenie o znížení limitu ako aj poskytnutie dodatočnej lehoty 7 dní pred nadobudnutím platnosti novej výšky limitu (v tomto prípade 0,- Eur) umožňujú spotrebiteľovi vyrovnať záväzok voči banke z povoleného prečerpania predtým, ako banke vznikne právo na úročenie tejto sumy popri zmluvnom úroku aj úrokom z omeškania. Z bodu 8.11 totiž vyplýva, že povinnosť platiť úrok z omeškania vznikne síce aj porušením povinnosti splatiť povolené prečerpanie pri znížení limitu bankou, vzhľadom na vyššie uvedené však môže vzniknúť až po písomnom oznámení o zmene limitu a uplynutí lehoty 7 dní. 4. Žalobca súdu žiadnym spôsobom doposiaľ nepreukázal, že by písomne oznámil žalovanému zníženie limitu na hodnotu 0,- Eur alebo že by žalovaného požiadal o splatenie všetkých peňažných prostriedkov poskytnutých formou povoleného prečerpania v lehote nie kratšej ako 7 dní. Za relevantné oznámenie súd nepovažuje výpis z účtu za obdobie od 1.1.2015 - 31.12.2015, v závere ktorého je uvedené, že výška limitu povoleného prečerpania platná od 4.5.2015 je 0,- Eur, keďže žalobca nepreukázal, že by tento bol žalovanému doručený a zároveň tento bol vystavený niekoľko mesiacov po tom, ako mal žalobca znížiť limit povoleného prečerpania. Z tohto dôvodu súd nemá preukázané, odkedy mohlo žalobcovi vzniknúť právo na úrok z omeškania z čiastky prostriedkov čerpaných do výšky úverového limitu. Z predložených výpisov nie je možné zistiť odkedy žalobca zaťažil prostriedky do výšky limitu povoleného prečerpania aj úrokom z omeškania. Žalobca výšku uplatneného nároku vyčíslil ako rozdiel medzi všetkými kreditnými operáciami a všetkými debetnými operáciami, ktoré majú vyplývať z predložených výpisov. Takýto postup však súd považuje za neprijateľný, keďže pri uplatňovaní nároku je žalobca povinný jednoznačne špecifikovať, z čoho uplatňovaná suma pozostáva, t.j. v akom rozsahu ide o istinu, v akom o úroky, úroky z omeškania či poplatky, tak aby boli tieto nároky preskúmateľné. Okrem toho, že predložených výpisov nie je možné zistiť pri akých úrokových sadzbách a z akých súm boli vyčísľované úroky, nie je z nich možné ani vyvodiť, na ktoré debetné položky boli úhrady žalovaného započítané. Ak sú napríklad vo vyčíslenej dlžnej sume 825,37 Eur zahrnuté aj úroky z omeškania, nie je ich možné ďalej úročiť úrokom požadovaným žalobcom v žalobe. 5. Nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval akýkoľvek nárok žalobcu za nepreskúmateľný, jeho skutkové tvrdenia za nepreukázané, pričom ich dopĺňanie v rozsahu požadovanom súdom sám žalobca označil za nehospodárne, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému ako úspešnej strane sporu vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nakoľko mu však doposiaľ žiadne trovy nevznikli, súd mu ich náhradu nepriznal. 6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch inštanciách. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. Žalobca má za to, že pokial' súd považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvat' na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p. Okresný súd Galanta dňa 27.9.2017 doručil žalobcovi výzvu v ktorej okrem iného požadoval od žalobcu preukázanie „ za akých podmienok bolo dojednané povolené prečerpanie, kedy žalovaný na bežnom účte prekročil výšku poskytnutého povoleného prečerpania a dostal sa do nepovoleného prečerpania." Žalobca na predmetnú výzvu reagoval podaním zo dňa 3.10.2017, v ktorom zodpovedal otázky súdu a zároveň ako prílohu pripojil Zmluvu o povolenom prečerpaní uzatvorenú prostredníctvom elektronického bankovníctva, na základe ktorej žalobca zriadil žalovanému povolené prečerpanie do výšky limitu PP 250 Eur a to na predmetnom účte. Nakoľko súd vyzval žalobcu na preukázanie podmienok, za akých bolo dojedané povolené prečerpanie, pričom tieto podmienky sú obsahom Zmluvy o povolenom prečerpaní a Všeobecných obchodných podmienok žalobcu. Nakoľko žalobca predmetné dokumenty súdu predložil, mal za to, že dostatočným spôsobom preukázal podmienky poskytnutia povoleného prečerpania. Súd mal zároveň za to, že žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o znížení limitu povoleného prečerpania na 0,- Eur. Žalobca má za to, že doručením výpisu dostatočným spôsobom oznámil žalovanému zníženie limitu povoleného prečerpania, v zmysle bodu 8.9 VOP nebol žalobca povinný vyzývať žalobcu osobitným spôsobom k úhrade dlhu. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebitel'ských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj Rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Súd zároveň považuje špecifikovanie uplatneného nároku ako „rozdiel medzi všetkými kreditnými a debetnými operáciami" za neprijateľný, ked'že žalobca je povinný špecifikovať z čoho pozostáva uplatňovaná suma. K uvedenému tvrdeniu súdu žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo svojom vyjadrení zo dňa 3.10.2017 síce uviedol, že dlžná istina predstavuje rozdiel medzi debetnými a kreditnými operáciami, avšak následne predložil rozpis jednotlivých položiek, z ktorých žalovaná istina

pozostáva a nie je pravda, že žalobca odkazuje len na výpisy z účtu žalovaného. Ked'že súd prvého stupňa rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnost' smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vady konania, vymedzené v § 365 ods. 1 písm. b) C.S.P., ktoré sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky zaručuje okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo nasúdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom, a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je Civilný sporový poriadok resp. bol Občiansky súdny poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bolo žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu jeho oprávneného nároku, uplatneného návrhom na začatie konania. Vzhl'adom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku - neboli splnené procesné podmienky. 7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP. 9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v celom rozsahu zamietol a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom. 10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. 11. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné: 12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 21.2.2013 uzavrel žalobca ako banka a žalovaný ako majiteľ účtu zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov, obsahom ktorej bola zmluva o zriadení účtu č. XXXXXXXXXX, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a žiadosť o špecifikáciu služby SMS notifikácia. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú. 13. Dňa 17.3.2014 mala byť medzi žalobcom ako bankou a žalovaným ako klientom uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní účtu v súvislosti so Zmluvou o zriadení účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, na základe ktorej bolo klientovi zriadené povolené prečerpanie do výšky limitu 250,- Eur pri variabilnej úrokovej sadzbe 19,90% ročne v zmysle podmienok uvedených vo Všeobecných obchodných podmienkach - Prima banka Slovensko, a.s. v platnom znení, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. V bode 2. bol klient výrazne upozornený na povinnosť dodržiavať dohodnutú výšku limitu PP. Prekročenie limitu PP bude nepovoleným prečerpaním a bude mať za následok vznik povinnosti platiť popri dohodnutom

úroku tiež úrok z omeškania z prekročenej časti limitu PP a prípadne tiež zrušenie limitu, stanovenie okamžitej splatnosti povoleného prečerpania a následné vymáhanie. Pod bodom 7. zmluvy je uvedené, že táto zmluva sa spravuje ust. § 710 a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení iných zákonov v platnom znení a Občianskym zákonníkom. V bode 8 je uvedené, že klient potvrdzuje, že mu boli poskytnuté v primeranom časovom predstihu pred uzatvorením tejto zmluvy všetky informácie v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v podobe zápisu na trvanlivom médiu. Klient zároveň potvrdzuje, že sa s predmetnými informáciami oboznámil a uložil ich u seba na vhodné trvanlivé médium (hard disk, CD). 14. V predložených výpisoch z účtu sú uvedené kreditné a debetné operácie vykonávané na účte v období od 21.2.2013 do 4.7.2017. V prospech účtu ale aj na ťarchu účtu sú pripisované úroky, pri týchto položkách však nie je zrejmé, z akých súm a pri akých sadzbách. Vo výpise za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 sa na konci nachádza informácia, že výška limitu povoleného prečerpania platná od 17.3.2014 je 250,- Eur. Vo výpise za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 sa na konci nachádza informácia, že výška limitu povoleného prečerpania platná od 4.5.2015 je 0,- Eur. 15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o povolenom prečerpaní ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Bolo preto potrebné zároveň pristúpiť k prieskumu, či zmluva o povolenom prečerpaní obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd konštatuje, že zmluva o povolenom prečerpaní neobsahuje povinné náležitosti stanovené v ust. § 10 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 16. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone o spotrebiteľských úveroch z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 (resp. § 10 ods. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 17. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona o spotrebiteľských úveroch V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 zákona o spotrebiteľských úveroch kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka <., ako aj subsidiarita osobitných predpisov. 18. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. 19. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru

a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatnosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch). 20. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. 21. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015 je potrebné konštatovať, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES <. nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. 22. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ 23. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 24. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (<. 132 ods. 1, § 150 ods. 1 <.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 <.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 25. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. 26. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 <.). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

27. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <., znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v ustanovení § 160 ods. 1 <., podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok <. v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 <. ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné. 28. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca predložil dôkazy, z ktorých bolo zistené, že medzi stranami sporu došlo k vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ však žalobca v niektorých častiach uplatneného nároku opomenul uviesť relevantné skutkové tvrdenia, nemal okresný súd inú možnosť, než žalobu v celom rozsahu pre nedostatok skutkových tvrdení majúc za následok neunesenie dôkazného bremena zamietnuť. Predloženie tabuľky na č.l. 58 bez bližšej definície (akým spôsobom bola suma debetného zostatku 825,37 eur vyčíslená a z akých položiek pozostáva), bez preukázania spôsobu výpočtu, na základe ktorého si žalobca uplatnil presne vyšpecifikovanú sumu v zmysle petitu, totiž nemožno považovať za riadne preukázanie, ktoré by súdu umožňovalo takto uplatnený nárok žalobcovi priznať. 29. Vo vzťahu k žalobcom namietanému postupu okresného súdu, ktorý ho nevyzval na doplnenie nejasného podania, odvolací súd konštatuje, že na postup v zmysle § 129 ods. 1 <. v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky. V procese vedenia sporových konaní je totiž potrebné rozlišovať medzi situáciou, keď súd považuje žalobu za neurčitú pre niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 129 ods. 1 <. a situáciou, keď je žaloba z procesného hľadiska v poriadku, avšak žalobca v nej neuviedol všetky relevantné skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku a tieto ani počas konania nedoplnil, čo malo za následok jeho neúspech v konaní z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom a pokiaľ by súd v danom prípade vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení k ním uplatnenému nároku, takýto postup by bol považovaný za neprimeraný zásah do rovnosti zbraní sporových strán a zároveň by sa jednalo o rozpor so zásadou kontradiktórnosti uplatňovanou v civilných sporových konaniach. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ani podaním zo dňa 03.10.2017 (č.l. 58) žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania nároku na zaplatenie žalovanej sumy. 30. Odvolateľ prehliada, že určujúcim východiskom v súdenej veci je spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Nadväzne je podstatné, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 10 ods. 1 zakotvuje požiadavku obligatórnych náležitostí takéhoto typu zmluvy (zmluvy o povolenom prečerpaní); okrem iného musí obsahovať dojednanie o úrokoch a poplatkoch. Z daného hľadiska je irelevantná úprava týkajúca sa vo všeobecnosti platobných služieb, na ktorú poukazuje odvolateľ. Ide tu o vyjadrenie zásady prednosti špeciálneho právneho predpisu (o spotrebiteľských úveroch) pred všeobecným právnym predpisom (o platobných službách). 31. Aj keď zákon o platobných službách neustanovuje povinnosť individuálne dojednať poplatky, odvolací súd poukazuje na to, že uvedený zákon nepredstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva, ktorá by vylučovala aplikáciu spotrebiteľskej ochrany (na ktorej je založená požiadavka individuálneho dojednania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré nepochybne poplatky i úroky patria). Navyše zákon o platobných službách sa nedotýka zmluvného úroku. 32. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v zamietnutej časti (I. výrok), vrátane správneho (II. výroku) o náhrade trov konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou) potvrdil.

33. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 34. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 , o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 36. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. 37. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 38. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal. 39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .