Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_18Co-133-2018.pdf
PDF · 123.67 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/133/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX V., práv. zast.: Puchalla, Slávik & partners s. r. o., so sídlom Kmeťova 24, Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava-Staré Mesto, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 831,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 10Csp/109/2016 - 72 zo dňa 10.04.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 % .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 831,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 831,80 eura od 28.07.2016 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania voči žalovanému.
2. Rozhodnutie právne posúdil podľa § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f), i), j) a k) a § 11 ods. 1 a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).
3. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v predmetnom spore žalobkyňa žiadala, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením žalobkyne žalovanému na základe uzavretej zmluvy o úvere. Žalobkyni ako dlžníkovi bol na základe zmluvy o úvere poskytnutý zo strany žalovaného ako veriteľa revolvingový úver. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Žalobkyňa konala pri uzatváraní zmlúv ako fyzická osoba- nepodnikateľ. Úverová zmluva preto v zmysle ZoSÚ a to § 1 ods. 2, ako aj § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, keďže boli vopred pripravené. V súvislosti s neuvedením termínu konečnej splatnosti úveru, ktorú žalobca namietal súd prvej inštancie sa stotožnil so žalobkyňou, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože nejde o dvojstranný právny úkon, ale jedná sa o jednostranný prejav vôle veriteľa, že schvaľuje úver
o ktorý žalobca požiadal čo potvrdzuje aj to, že je podpísaný iba osobou veriteľa a nie aj žalobcu. Až v tomto oznámení sa nachádza údaj o konečnej splatnosti úveru, keď v tomto oznámení sa uvádza dátum splatnosti poslednej splátky 16.11.2016. Takýto údaj v žiadosti - zmluve o revolvingovom úvere absentuje. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žalobca podpísal dňa 19.10.2012, pričom oznámenie o schválení úveru dlžníkovi je s dátumom 26.10.2012. Žalobca sa v deň podpisu zmluvy o úvere nemal možnosť oboznámiť s týmito údajmi, ktoré absentujú v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ podstatné náležitosti zmluvy obsahuje až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré nie je podpísané aj dlžníkom, nie je možné toto považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Takéto oznámenie predstavujúce jednostranný prejav vôle sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zmluva medzi zmluvnými stranami vo svojich ustanoveniach obsahuje určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátku úrokov a aká na splátky poplatkov. Neuvedenie rozčlenenia splátok považuje ustálená judikatúra súdov v SR za nenaplnenie požiadavky uvedenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné a bez poplatkov. Súd prvej inštancie považoval za potrebné súhlasiť s tým, že poplatok za poskytnutie služby na základe takejto dohody si žalovaný vyplatil už v čase poskytnutia úveru bez ohľadu na to či spotrebiteľ mal záujem o poskytnutie tejto služby, pričom v tom čase vôbec nemohol vedieť či takúto službu aj reálne využije. Súd prvej inštancie sa preto stotožňuje s názorom, že nezapočítanie odplaty za poskytnutie služby spočívajúcej v dohode o odklade splatnosti splátok má vplyv na to, že údaj o výške RPMN je nesprávny. Súd prvej inštancie sa taktiež stotožnil s názorom žalobkyne o neprimeranej výške úroku z poskytnutého úveru. Z vyššie uvedeného preto vyplynulo, že pre absenciu zákonom vyžadovaných náležitosti zmluvy, mal žalovaný nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny - pôžičky zo zmluvy o revolvingovom úvere č.XXXXXXXXXX vo výške 520,51 eur a nemal tak nárok na žiadne úroky a poplatky v zmluve označené ako odplata. Žalobkyňa uvedením do omylu zo strany žalovaného uhradila na jeho účet sumu vo výške 1 494,82 eura , tzn. o 974,31 eura viac než mal žalovaný nárok. V rozsahu 831,80 eura tak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, keďže žalovaný následne vrátil žalobkyni sumu vo výške 141,52 eura. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného súd prvej inštancie dospel k záveru, že 2-ročná subjektívna premlčacia lehota by žalobcovi uplynula 24.05.2018, z čoho je zrejmé, že v danom prípade žaloba bola podaná počas plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Objektívna premlčacia lehota plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia, t. j. v danom prípade od úhrad žalobcu žalovanému. V súdnom spise na čl. 13-14 sa nachádza oznámenie veriteľa v ktorom sa uvádza, že dňa 13.05.2015 bola zmluva predčasne splatená čím boli vysporiadané všetky záväzky vyplývajúce z predmetnej zmluvy a úverový vzťah bol ukončený. Preto konštatoval, že žaloba bola podaná aj v 3-ročnej objektívnej premlčacej lehote. Dodal že v danom prípade je možné aplikovať aj 10-ročnú objektívnu premlčiacu lehotu, pričom uviedol, že vo viacerých súdnych rozhodnutiach KS Prešov, ako aj ďalších krajských súdov, bol vyslovený právny názor súvisiaci s úmyselným bezdôvodným obohatením pri neuvedení obligatórnych náležitosti, ktoré vyžaduje ZoSÚ.
4. V konaní bola úspešná žalobkyňa v plnom rozsahu, keďže súd prvej inštancie žalobe v celosti vyhovel, preto jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.
5. Žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, a žiadal aby odvolací súd rozsudok zmenil a vo veci sám rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Uvedený rozsudok napadol z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a záverov a pre nesprávne právne posúdenie, teda podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom podľa ktorých ma byť úver bezúročný, keďže postup podľa, ktorého má byť suma platby o poskytnutí služby započítaná do celkových nákladov spojených so spotrebiteľských úverov, odporuje zákonu. Podľa názoru odvolateľa nemôže byť v uvedenej sume zahrnutý aj náklad na platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, čiže podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o súčasť celkových nákladov a preto nejde o súčasť celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť podľa § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Na podporu svojej argumentácie uviedol záver Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoR/5/2016. Z týchto dôvodoch považuje odvolateľ, že súdom prvej inštancie prijatý záver o nesprávnosti RPMN je založený na nesprávnom výklade príslušného ustanovenia zákona. Odvolateľ sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie o povinnosti uvádzať rozčlenenie splátok na istinu a na úrok a iné poplatky. Podľa názoru odvolateľa žiadny zákon takú povinnosť nepredpisuje a ani nikdy nepredpisoval,
pričom túto skutočnosť potvrdil aj Najvyšší súd SR v uznesení z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Tzv. rozčleňovanie splátok je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona ZoSÚ síce je nesprávnym prevzatím smernice 2008/48/ES, to však nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej normy prevzaté (rozhodnutia SD EÚ C-397/01 až C-403/01). Odvolateľ sa rovnako nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o absencií údaju o termíne konečnej splatnosti, čo má mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Uviedol, že z ustanovenia článku 4., 4.5 zmluvných dojednaní (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy) vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“, ako je to v iných prípadoch uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch. Podporne poukázal na rozhodnutie SD EÚ C-42/15. Podľa odvolateľa zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu splátok a spôsobom vyplývajúcim z článku 4., 4.5 zmluvných dojednaní. Podľa názoru odvolateľa bezúročnosť môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa (SD EÚ C- 42/15). Odvolateľ taktiež nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že úrok dohodnutý v zmluve má byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ nesúhlasí, že by mala byť odplata podstatne prevyšujúca odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Uviedol, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti, pričom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14Co/1016/2014, zo dňa 30.03.2016. Odvolateľ ako posledné namietal aj nezákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške úrokoch z omeškania, keďže predmetom konania nie je nárok zo zmluvného vzťahu, ale nárok uplatňovaný ako bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie nemal postupovať podľa úpravy úrokov z omeškania do 31. 01. 2013, ale nasledujúcou úpravou úrokov z omeškania.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že považuje svoju žalobu v celom rozsahu za dôvodnú a stotožnila sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením. Konštatovania súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z dôvodu absencie viacerých obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj iných povinností zo strany dodávateľa považovala za správne. Trvala na svojom vyjadrení, že žalovaný určil nesprávne RPMN, nakoľko nezahŕňa celkové náklady spojené s úverom. Žalobkyňa považuje dohodu o poskytnutí služby, ako aj poplatok za poskytnutie tejto služby za podmienku poskytnutia úveru, keďže bola priamo zakomponovaná v zmluve, formulárovo pripravená a žalobkyňa nemala možnosť odmietnuť uzavrieť túto dohodu. Sa nestotožnila s názorom žalovaného, že otázka odplaty nemá byť posudzovaná podľa dobrých mravov, pričom takýto názor žalovaného neobstojí vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov (Krajský súd Trenčín sp. zn.:5Co/584/2014). Tvrdenie žalovaného neobstojí ani z dôvodu, že práve v zmluvných vzťahoch, v ktorých sa nachádza spotrebiteľ, ako slabšia zmluvná strana, je obzvlášť dôležité prihliadať na čestnú obchodnú prax a dobré mravy. Žalobkyňa sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o absencii termínu konečnej splatnosti. Svoje tvrdenia podporila žalobkyňa aj judikatúrou súdov SR, rozhodnutia Krajského súdu Prešov vo veciach sp. zn. 6Co/155/2014, 9Co/153/2014, 2Co/276/2014. Vzhľadom na uvedené žiadala odvolací súd aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorá bola žalobkyňou ako dlžníkom podpísaná dňa 19.10.2012 a žalovaným ako veriteľom dňa 26.10.2012. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 690 eur, so splatnosťou úveru v 48 mesačných splátkach vo výške 35,44 eura, RPMN za úver bola 66,56 %, priemerná RPMN za úver bola 45,60 % a ročná úroková sadzba 70 %. Súčasťou zmluvy boli aj Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Ďalej sa v spise nachádza Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2012 .
11. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (26. 10. 2012), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
12. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (24. 10. 2014), spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
13. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a S. O. odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.
14. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
15. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
16. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
17. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v Zmluve uvedený nie je a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v Zmluve je uvedený len počet splátok, absentuje taktiež uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.
19. Uvedenie údaja o termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 26.10.2012 nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobkyňa písomne neodsúhlasila.
20. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani čl. 7. 1 písm. g) Zmluvných dojednaní - Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT, s. r. o., pretože žiadne zmluvné dojednanie nemôže byť považované za platné, pokiaľ nerešpektuje ZoSÚ, ktorý vyžaduje písomnú formu, t. j. aj podpis na zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda aj vo vzťahu k dojednaniam, ktoré sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čo sa v danom prípade nestalo. Bez tohto podpisu dlžníka - žalobkyne tento dokument možno považovať len za jednostranný právny úkon.
21. Navyše žalobkyňa o obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru v čase podpisovania zmluvy (19.10.2012) nemala vedomosť. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu (v danom prípade teda dňa 19.10.2012). V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku.
22. Žalovaný v odvolaní odkazuje na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere z ktorého vyplýva, že ,,Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru“. K uvedenému odvolací súd dodáva, že z uvedeného nie je možné bez pochýb jednoducho zistiť dokedy bude trvať zmluvný vzťah, určiť, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní tvrdil, že deň splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí.
23. ,,Vzhľadom na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že vyššie uvedený výklad nie je ani v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorá v Čl. 10 ods. 2 pís. c) vyžaduje ako náležitosť zmluvy uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere (teda má byť jasné ako dlho bude trvať zmluvný vzťah), a ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Údaje v zmluve musia byť uvedené tak, aby ich bolo možné bez pochybností a bez matematických prepočtov zistiť, neuvedenie údajov tak, aby bolo jednoducho zistiteľné do kedy bude trvať zmluvný vzťah, spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Spôsob určenia konečnej splatnosti, tak ako ju vyvodzuje žalovaný nie je v súlade so zákonom a ním sledovaným cieľom. Smernica 2008/48, na ktorú poukazuje aj žalovaný bola prijatá v záujme boja proti nespravodlivým úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy. Článok 4 Smernice 87/102 vyžaduje, aby dlžník pri uzatváraní zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku (rozsudok zo dňa 09. 07. 2015, Bucura, C 348/14), aj podľa Smernice, treba zmluva považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Okresný súd správne považoval predmetný úver s odkazom na ust. § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Takýto záver súdu je aj v súlade so Smernicou 2008/48, nakoľko neurčitý údaj o konečnej splatnosti úveru dlžníkovi neumožňuje poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy. Ide pritom o skutočnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“(pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/85/2018 zo dňa 23. 08. 2018).
24. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v Zmluve absentuje. V danom prípade Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu obsahovala len výšku a počet anuitných splátok, a to v sume 35,44 eura v počte 42 splátok. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalovaný ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže
výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).
25. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok doc. X. X., V..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“
26. Odvolací súd odkazuje na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: 1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem 2. odporoval by princípu právnej istoty 3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm. j/, príloha II., 2.). “
27. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.
28. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa 27.03.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.
29. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobkyni, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
30. K výške úrokov za poskytnutý úver odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje s súdom prvej inštancie, že úroky 70,00 % ročne sú neprimerane vysoké odporujúce dobrým mravom (porov. NS ČR vo veci 21Cdo 1484/2004 alebo NS SR vo veci 5Cdo 26/2011).
31. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.
32. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
33. Z internetovej stránky Národnej banky Slovenska odvolací súd preveril úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v októbri 2012 bežný úrok predstavoval 11,57 % p.a. Z toho je zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok v danom prípade bol 6-násobne vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali.
34. Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver s úrokom 6 krát prevyšujúcim priemerné úroky porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalovaným požadovaný úrok z úveru ročne 70,00% spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci skutkového stavu preukázané a zistené, že priemerné v tomto období boli úroky vo výške 11,57 % ročne.
35. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
36. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré požadujú neprimeranú odplatu. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného tykajúcej sa rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti priznávajúcej zaplatenie úroku z omeškania, aj v tomto smere je správny záver o tom, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Pohľadávka z bezdôvodného obohatenia nemá splatnosť určenú dohodou alebo zákonom, bolo teda potrebné vyzvať žalovaného na úhradu tejto pohľadávky (§ 563 OZ). Za výzvu súd
prvej inštancie správne považoval doručenú predžalobnu výzvu žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, adresovanú žalovanému a od druhého dňa po uplynutí stanovenej lehoty (lehota uplynula dňa 27.07.2016) je žalovaný v omeškaní.
38. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
39. Správnym výrokom vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok, vrátané súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, a preto má nárok na náhradu trov konania, ktoré jej v odvolacom konaní vznikli, a to voči neúspešnému žalovanému.
41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).