Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30Sa/17/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, pred sudkyňou JUDr. Silviou Zdráhalovou Rúfusovou, v právnej veci žalobcu: F.R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX XX Z. B., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom 29. augusta 8 -10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29594-4/2021-BA zo dňa 13.07.2021, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 29594-4/2021-BA zo dňa 13. júla 2021, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa Sociálnej poisťovne, pobočky Žiar nad Hronom č. 3142/2021-ZH-DvN zo dňa 30. apríla 2021 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania v rozsahu 100 %, vo výške, ktorá bude vyčíslená v uznesení vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

odôvodnenie:

1. Na základe žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom (orgán verejnej správy prvého stupňa) rozhodnutím č. 3142/2021-ZH-DvN zo dňa 30.04.2021 tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o sociálnom poistení“) a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „základné nariadenie“). V odôvodnení rozhodnutia Sociálna poisťovňa s poukazom na relevantnú právnu úpravu uviedla, že z údajov uvedených v zápisnici spísanej 28.04.2021 vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré žalobca predložil 19.03.2021 a žiadosti o dávku v nezamestnanosti je zrejmé, že žalobca sa v období výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie - Nemecka zdržiaval od júla 2015 do februára 2021. Na území Nemecka mal uzatvorené tri pracovné pomery, vždy u toho istého zamestnávateľa. Posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú a trval od 15.06.2020 do 15.02.2021, ukončený bol zo strany žalobcu. V období nezamestnanosti sa žalobca zdržiaval v Nemecku, kde od 01.01.2017 do 10.02.2017 si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti z tamojšieho sociálneho systému. Krátkodobo bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, a to v období od 25.05.2020 do 14.06.2020. Nárok na dávku nezamestnanosti si neuplatňoval. Od 15.06.2020 bol žalobca opätovne zamestnaný v Nemecku, nehnuteľnosť na území Slovenska nevlastní, býva v podnájme, voči svojej dospelej dcére si plní vyživovaciu povinnosť a udržiava s ňou osobné väzby. Návraty na územie Slovenska dvakrát za mesiac žalobca nepreukázal dokladmi, len čestnými vyhláseniami. Zamestnanie si hľadal na území iného členského štátu - Rakúska, ako aj na Slovensku. Podľa Sociálnej poisťovne na území Nemecka mal žalobca stabilné zamestnanie a prioritne sa orientoval na zahraničný trh práce, čo svedčí o existencie bydliska v inom členskom štáte Európskej únie. Za štát bydliska na účely aplikácie

článku 61 až 62 základného nariadenia je potrebné podľa Sociálnej poisťovne považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a podľa posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania do poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia.

2. Voči uvedenému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal žalobca odvolanie.

3. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 29594-4/2021-BA zo dňa 13.07.2021 tak, že odvolanie žalobcu zamieta a prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje. Sociálna poisťovňa poukázala nad dotknutú právnu úpravu a ďalej konštatovala, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 16.02.2017 do 15.02.2021 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti (§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa ďalej konštatovala, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Nemecka a poukázala na údaje, ktoré boli potvrdené príslušnou nemeckou inštitúciou vo formulári U1 zo dňa 19.04.2021, z ktorého vyplynulo, že žalobca bol poistený z titulu zamestnania od 13.07.2015 do 31.12.2016, od 27.02.2017 do 15.05.2020 a od 16.06.2020 do 15.02.2021 s tým, že pracovný pomer bol ukončený výpoveďou žalobcu a žalobca od 01.01.2017 do 10.02.2017 poberal dávky v nezamestnanosti v Nemecku. Podľa právnych predpisov Nemecka žalobca nemal nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože podľa vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje takýto nárok. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala na to, že dobu poistenia v nezamestnanosti v zahraničí by bolo možné uznať v zmysle článku 61 ods. 2 v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nemecka by bolo možné v súlade s článkom 1 ods. 1 základného nariadenia započítať len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie. V zmysle vyhodnotenia týchto podmienok Sociálna poisťovňa vyhodnocovala centrum záujmov a bydlisko žalobcu v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „vykonávacie nariadenie“), teda v zmysle kritérií, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení. K dĺžke a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov poukázala Sociálna poisťovňa na to, že žalobca sa na území Nemecka zdržiaval od júna 2015 do februára 2021. Bol krátkodobo vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Slovensku v období od 25.05.2020 do 14.06.2020, t.j. spolu sa v zahraničí opakovane/prerušovane zdržiaval cca 5,5 roka. Ďalej pri vyhodnotení situácie žalobcu bolo poukázané na to, že bol naposledy na Slovensku prihlásený ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.07.2015 do 21.08.2015. Podľa čestného vyhlásenia z 28.04.2021 v tomto období nevykonával na území Slovenska samostatne zárobkovú činnosť, nakoľko bol zamestnaný na území Nemecka. Podľa potvrdenia zo dňa 24.02.2021 pracoval u zamestnávateľa v Nemecku od 13.07.2015 do 13.12.2016, od 27.02.2017 do 15.05.2020 a od 16.06.2020 do 15.02.2021. Posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú, pracoval v pozícii montér sadrokartónu. Pracovný pomer bol ukončený dohodou (podľa formulára U1/bod 3.4/ výpoveďou zo strany žalobcu). Sociálna poisťovňa ďalej uviedla, že žalobca sa zdržiaval v medziobdobí medzi pracovnými pomermi na území Nemecka. Poberal medzi pracovnými pomermi od 01.01.2017 do 10.02.2017 dávku v nezamestnanosti z nemeckého sociálneho systému. Žalobca je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 25.05.2020 do 14.06.2020 bez uplatnenia si nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom dňa 15.06.2020 bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu odchodu do členského štátu Európskej únie. Žalobca uviedol, že počas posledného pobytu v zahraničí si hľadal prácu na Slovensku väčšinou telefonicky alebo osobným kontaktom, čo vyplýva z povahy jeho zamestnania. Oslovoval aj pracovné agentúry a posielal žiadosti e-mailom. Podľa e-mailovej komunikácie z 12.04.2021 a ostatných dokumentov sa zaujímal o prácu v Rakúsku. Sociálna poisťovňa vyhodnotila, že žalobca sa opakovane vracal za prácou do zahraničia a s prihliadnutím na túto skutočnosť, ako aj na dĺžku a trvanie pracovných pomerov na území Nemecka, možno jeho pracovnú situáciu hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou a opakovanou orientáciou na nemecký pracovný trh od roku 2015. K hodnoteniu rodinného stavu a rodinných väzieb Sociálna poisťovňa uviedla, že žalobca je rozvedený, na území Nemecka sa podľa vyhlásenia zdržiaval sám, počas pobytu v zahraničí sa na území Slovenska nachádzali jeho rodičia s nepriaznivým zdravotným stavom a dospelá dcéra, ktorá je študentkou denného štúdia a voči nej si plní vyživovaciu povinnosť vo

výške 150 Eur mesačne. Bolo uvedené, že s dcérou sa pravidelne stretáva (2 až 3x mesačne - každý druhý víkend, ako to situácia dovolí, pričom počas pandémie COVID-19 sa nebolo možné stretávať) a sú takmer v dennom telefonickom kontakte. Návraty na územie Slovenska žalobca uviedol 2x mesačne v trvaní cca 6 dní, pričom mal cestovať požičaným autom od matky, o čom predložil čestné vyhlásenie alebo ho mal voziť kolega, o čom tiež predložil čestné vyhlásenie. Za rodičmi dochádzal často, v určitom období aj týždenne z dôvodu starostlivosti o nich. Pri vyhodnotení bytovej situácie Sociálna poisťovňa poukázala na to, že žalobca nevlastní v zahraničí ani na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť, v Nemecku býval v podnájme, v penzióne, čo bolo zabezpečované aj hradené zamestnávateľom a ubytovanie menil celkovo 1x. Bytovú situáciu na území Nemecka vyhodnotila Sociálna poisťovňa ako primeranú výkonu povolania. Počas návratov zo zahraničia, ako aj po návrate na Slovensko, mal bývať aj býva v byte, ktorý mal v prenájme od roku 2015, o čom predložil nájomnú zmluvu. Má na Slovensku evidovaný trvalý pobyt. Pri vyhodnotení členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na účely daňové, Sociálna poisťovňa uviedla, že žalobca bol zamestnaný na území Nemecka, takže daňové povinnosti plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že štátom, ktorý sa považuje za miesto pobytu na daňové účely je štát zamestnania - Nemecko. Sociálna poisťovňa vyhodnotila aj s prihliadnutím na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2019, že celková dĺžka pobytu prerušovane cca 5,5 roka, ako aj stabilná pracovná situácia na území Nemecka (posledný pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú), prioritná a opakovaná orientácia na nemecký pracovný trh od roku 2015, poberanie dávok v nezamestnanosti z nemeckého sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Nemecka, sú silnejšie ako ostatné skutočnosti, a to deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodičov a plnoletej dcéry, voči ktorej si plnil žalobca vyživovaciu povinnosť a udržiava osobný kontakt, starostlivosť o rodičov, uzatvorený nájom bytu. Sociálna poisťovňa považovala za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti sa žalobca dlhodobo v Nemecku zdržiaval, býval, trávil pracovný čas a aj mimopracovný čas, poberal sociálne dávky, platil zákonné odvody i dane na území Nemecka a všetky tieto skutočnosti preukazujú, že mal vytvorené centrum záujmov počas posledného zamestnania práve na území Nemecka. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala na to, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu nemôže Sociálna poisťovňa v zmysle príslušných nariadení zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na túto dávku. Žiadne ustanovenie základného a ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Žalobca sa slobodne rozhodol ukončiť pobyt v Nemecku bez uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti na území Nemecka, teda si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania. Rodinné dôvody, spôsob ani dôvod rozviazania pracovného pomeru nemajú žiadny vplyv na právo uplatňovať si nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Pre priznanie dávky je potrebné splniť podmienky stanovené zákonom o sociálnom poistení v spojení so základným a vykonávacím nariadením, pričom v týchto nie je definovaná podmienka, ktorá by súvisela so spôsobom a dôvodmi ukončenia pracovného pomeru. K výkladu pojmu „bydlisko“ Sociálna poisťovňa uviedla, že v zmysle koordinačných nariadení je potrebné tento pojem chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas mimo pracovného času. Dôležité je posúdenie aj rodinnej situácie a rodinných väzieb dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko v zmysle nariadení. Ďalej Sociálna poisťovňa uviedla, že pobyt blízkej osoby v krajine pôvodu taktiež jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Na zdravotný stav rodičov žalobcu bolo prihliadnuté, avšak v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenska v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že za rodičmi v určitom období dochádzal aj týždenne z dôvodu starostlivosti o nich, a zároveň zamestnávateľ v Nemecku mu vystavil doklad cezzahraničného pracovníka za účelom dochádzania do práce cez hranice, Sociálna poisťovňa poukázala na článok 1 písm. f) základného nariadenia, v zmysle ktorého cezzahraničný pracovník znamená každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň. Žalobca v dokumente označenom ako „Skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania

alebo samostatnej zárobkovej činnosti v členskom štáte EÚ, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie zo dňa 18.03.2021“ svojim podpisom osvedčil, že z posledného zamestnania, ktoré vykonával v Nemecku, sa spravidla denne alebo raz týždenne na územie Slovenska nevracal. Vo vyhlásení uviedol, že z Nemecka sa vracal na Slovensko dvakrát mesačne v trvaní cca 6 dní a mal cestovať požičaným autom od matky, prípade ho mal viezť kolega. Uviedol, že doklady o pohonných hmotách si neodkladal. Podľa Sociálnej poisťovne žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by sa v jeho prípade malo postupovať v zmysle článku 1 písm. f) základného nariadenia a týždennú frekvenciu návratov na územie Slovenska nepreukázal. Pokiaľ žalobca poukazoval v odvolaní na zdĺhavý postup Sociálnej poisťovne pri uplatňovaní nároku na dávku, Sociálna poisťovňa uviedla, že preskúmala konanie, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia, a dospela k záveru, že zo strany prvostupňového orgánu nedošlo k žiadnemu pochybeniu v súvislosti s vecným postupom, ako aj s dodržaním lehôt. V konaní bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území SR v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - článok 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prerušovane cca 5,5 roka), aj situácia navrhovateľa - článok 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia na území Nemecka, prioritná opakovaná orientácia na Nemecký pracovný trh od roku 2015, poberanie dávok v nezamestnanosti z nemeckého sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Nemecka, deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodičov a plnoletej dcéry, voči ktorej si plní vyživovaciu povinnosť a udržiava osobný kontakt, starostlivosť o rodičov, uzatvorenie nájmu bytu) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku nezachoval. Na základe týchto skutočností dospela Sociálna poisťovňa ústredie k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne a ich zrušenia. V správnej žalobe popísal priebeh administratívneho konania. Uviedol, že zápisnicu s ním spísali zamestnankyne pobočky Sociálnej poisťovne a celkovo sa uskutočnili štyri stretnutia, kde boli podrobne vysvetlené otázky dochádzania a bývania, odovzdaný list vlastníctva majiteľa nájomného bytu, boli vysvetlené rodinné záležitosti, otázka nutnosti pravidelne dochádzať domov, otázka starostlivosti o rodičov vo vysokom veku, ktorí sú zdravotne závislí na pomoc žalobcu. Poukázal na to, že bolo potrebné spájať dva týždne, aby vznikol jeden pracovný deň na vybavenie lekárskych kontrol a napriek vysvetleniu situácie v dochádzaní tento fakt nebol braný Sociálnou poisťovňou v úvahu. Ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení mal odvolací orgán napadnuté rozhodnutie preskúmať, avšak jeho rozhodnutie na 9-tich stranách obšírne komentovalo a vysvetľovalo pojmy, napr. pojem bydlisko, trvalý pobyt a pod. Žalobca ďalej uviedol, že v členskom štáte EÚ - v Nemecku pracoval od 13.07.2015 do 15.02.2021 a ako osvedčila nemecká inštitúcia má do 15.02.2021 poistenie v nezamestnanosti 1 420 dní. Poukázal na rozhodnutie žalovaného o tom, že pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, a preto bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nemecka do celkovej doby v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Podľa žalobcu zamietavé stanovisko je postavené len na subjektívnom pohľade na jeho citové väzby k dcére, k rodičom a bývaniu. Počas pohovoru mu bol zdôrazňovaný individuálny prístup, avšak nesúhlasil s tým, že ak nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, tak ako mu bolo naznačené aj pri úvodnom pohovore v Sociálnej poisťovni, ťažko mu bude dokazovať pevné väzby v SR. Individuálny princíp, ktorý zdôrazňovali pracovníčky v Sociálnej poisťovni, vytvára možnosti ohýbania právnych noriem a právneho či ľudského statusu pracovníkov, ktorí rozhodujú o ľuďoch. Poukázal na to, že jeho kolega, s ktorým niekoľko rokov pracuje v Nemecku a spolu s ním dochádza do práce, žili spolu v jednej ubytovni, poberá už niekoľko mesiacov v zmysle právnych noriem SR príspevok v nezamestnanosti, a to bez výsluchov, čestných prehlásení a len na základe osvedčenia nemeckej inštitúcie. Rozdiel podľa žalobcu je len iný okres a skutočne sociálne orientovaná Sociálna poisťovňa. Žalobca označil rozhodnutia Sociálnej poisťovne za nespravodlivé s tým, že žiada o ich zrušenie a o priznanie a vyplatenie dávok v nezamestnanosti.

5. Sociálna poisťovňa vo vyjadrení k správnej žalobe zopakovala argumentáciu uvedenú v preskúmavaných rozhodnutiach a to, že platí, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná a iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou

zo základnej zásady je situácia, ak žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území SR. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala na to, že žalobca v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktoré by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca v posudzovanom období (od 16.02.20217 do 15.02.2021) pracoval na území iného členského štátu EÚ - Nemecka. Ďalej Sociálna poisťovňa poukázala na obsah osvedčenia príslušnej nemeckej inštitúcie sociálneho zabezpečenia s tým, že z tohto vyplýva, že v posudzovanom období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, preto bolo potrebné pre účely jeho žiadosti posúdiť, či je túto dobu možné zohľadniť v zmysle článku 61 základného nariadenia. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala na otázku bydliska v prípadoch týkajúcich sa uplatňovania dávok v nezamestnanosti a uplatňovania základného nariadenia. V tejto súvislosti uzavrela, že bolo nutné posúdiť otázku, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky aj počas výkonu činnosti zamestnanca na území Nemecka, pričom toto zachovanie väzieb je potrebné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Sociálna poisťovňa zotrvala na záveroch z preskúmavaného rozhodnutia, že celková dĺžka pobytu prerušovane cca 5,5 roka, stabilná pracovná situácia na území Nemecka, prioritná a opakovaná orientácia na nemecký pracovný trh od roku 2015, poberanie dávok v nezamestnanosti z nemeckého sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Nemecka, boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodičov a plnoletej dcéry, voči ktorej si plní vyživovaciu povinnosť a udržiava osobný kontakt, starostlivosť o rodičov, uzatvorený nájom bytu), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Sociálna poisťovňa uzavrela, že stredisko životných záujmov žalobcu bolo v danom čase na území Nemecka, nakoľko sa v tomto čase dlhodobo v Nemecku zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný čas, poberal sociálne dávky, platil zákonné odvody i dane na území Nemecka.

6. Sociálna poisťovňa k námietkam žalobcu uviedla, že boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené najmä z predložených dokumentov s dôrazom na osobitný výsluch žalobcu uskutočnený 28.04.2021, kde mal vyhradený dostatočný priestor pre vlastné vyjadrenia, návrhy ďalších dôkazov a pod., ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. To, že Sociálna poisťovňa dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhuje žalobca (deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodičov a plnoletej dcéry, starostlivosť o rodičov, uzatvorený nájom bytu) nemôže znamenať a neznamená, že žalovaná odhliadla od skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná označila námietku žalobcu za tendenčnú, pretože neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti mali by dôslednejšie zistené a preukázané.

7. Ďalej Sociálna poisťovňa poukázala na článok 61 a článok 65 ods. 5 základného nariadenia, z ktorého vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného štátu Európskej únie. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná a touto výnimkou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. Dokazovaním podľa článku 11 vykonávacieho nariadenia považovala Sociálna poisťovňa za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Nemecku si žalobca nezachoval bydlisko na Slovensku a objektívne závery tohto dokazovania prevažujú subjektívny pocit žalobcu o zachovaní rozhodujúcich väzieb na území Slovenska.

8. Sociálna poisťovňa považovala zistenie skutkového stavu veci za presné a úplné, v konaní boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu EÚ, charakter vykonávanej činnosti na území Nemecka, rodinná a bytová situácia žalobcu i to, ktorý členský štát sa považuje za jeho bydlisko na daňové účely. Žalobca nemal počas posledného zamestnania v Nemecku zachované bydlisko na území SR a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, preto nebolo možné dobu poistenia

v nezamestnanosti získanú na území Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Na základe tejto argumentácie Sociálna poisťovňa žiadala, aby správny súd správnu žalobu žalobcu zamietol podľa (ďalej aj len „SSP“) a uviedla, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

9. V replike žalobca uviedol, že nesúhlasí s návrhom Sociálnej poisťovne, aby bolo vo veci rozhodnuté bez nariadenia pojednávania. Poukázal na to, že zo strany Sociálnej poisťovne, konkrétne zo strany zamestnancov, sa stretol s neprofesionálnym prístupom. Ďalej poukázal na to, že žalovaná uviedla vo svojom stanovisku, že iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. V tejto súvislosti poukázal na to, že za výnimočnú situáciu on považuje uzavretie hraníc zo dňa na deň vládou SR a vládou Nemecka, z dôvodu kritickej pandemickej situácie na Slovensku a v Nemecku. Poukázal ďalej na to, že jednotlivé pobočky nemajú rovnaké kritériá a legislatíva dala možnosti ako nenechať nezamestnaných, ktorí tvrdo pracujú a platia si poistenie v nezamestnanosti, bez finančných prostriedkov niekoľko mesiacov. K preukázaniu zachovania centra záujmov - bydliska na území Slovenskej republiky žalobca poukázal na uzavretú nájomnú zmluvu, platby energií, adresovanie a doručovanie pošty aj od zamestnávateľa z Nemecka - výplatnej pásky (ako jediná adresa na doručovanie - T.. A., Z. B.), platby komunálneho odpadu, pravidelné cesty domov týždenne alebo dvojtýždenne (keď potreboval využiť pracovný deň - piatok na vybavenie potrebných záležitostí: návšteva lekárov s rodičmi, vybavovanie na inštitúciách, stretnutia s dcérou, s priateľkou, pomoc rodičom, ktorí žijú v rodinnom dome v mieste bydliska). Podľa žalobcu sú závery Sociálnej poisťovne neobjektívne, nespravodlivé.

10. Správny súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie podľa na základe žiadosti žalobcu, žalovaná sa z pojednávania pred správnym súdom ospravedlnila a súhlasila s prejednaním veci bez prítomnosti žalovanej na pojednávaní. Na pojednávaní pred správnym súdom žalobca zotrval na obsahu správnej žaloby. Uviedol, že naďalej býva v nájomnom byte, ktorý má prenajatý od roku 2015, kde si hradí elektrinu, internet a zároveň si aj platí telefón v Slovenskej republike. Ďalej uviedol, že bývanie v Nemecku bolo zabezpečované zamestnávateľom, a to výslovne len za účelom pobytu počas výkonu práce.

11. Správna žaloba žalobcu je správnou žalobou fyzickej osoby v sociálnych veciach. Správny súd preto preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale v celom rozsahu ( a ). Správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto rozhodnutia Sociálnej poisťovne podľa v spojení s ods. 3 a 4 tohto ustanovenia zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.

12. Podľa ; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa ; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa ; Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

15. Podľa ; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

16. Podľa ; Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

17. Podľa ; Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

18. Podľa , Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.

19. Podľa čl. 48 zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

20. Podľa čl. 1 písm. f/ základného nariadenia; „cezhraničný pracovník“ znamená každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň.

21. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia; „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

22. Podľa čl.1 písm. k/ základného nariadenia; „pobyt" znamená prechodné bydlisko.

23. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h/ základného nariadenia; toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

24. Podľa § 13 ods. 5 zákona o sociálnom poistení; z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.

25. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

26. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia; príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

27. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

28. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

29. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

30. Podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia; (1) Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. (2) Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

31. Predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia Sociálnej poisťovne o uplatnenom nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nedosiahol v období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky podľa zákona o sociálnom poistení. Taktiež nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie

- v Nemecku.

32. Z ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia nevyplýva pre dotknuté osoby právo vybrať si, v ktorom štáte si uplatnia nároky na dávky v nezamestnanosti. Nariadenia vychádzajú z požiadavky prioritného uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte zamestnania, teda v tom štáte, v ktorom dotknutá osoba aj platila príspevky na príslušné poistenie, teda v ktorom bola účastná na systéme sociálneho poistenia. Skutočnosť, že dotknutá osoba nesplní podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom členskom štáte, nemá za následok automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte. Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte ako v štáte posledného zamestnania je výnimočná a jej uplatnenie sa viaže na splnenie nariadeniami vymedzených podmienok.

33. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady, ktoré sú upravené v článku 65 ods. 5 písm.

a) základného nariadenia, t.j. prípady, keď si dotknutá osoba počas výkonu svojej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území iného členského štátu Európskej únie (v tomto prípade na území SR). Za účelom ustálenia záveru o možnosti započítania týchto dôb, alebo naopak záveru, že tieto obdobia nie je možné započítať, bolo potrebné vyhodnotiť skutkovú otázku „bydliska“ žalobcu v zmysle základného a vykonávacieho nariadenia, konkrétne v zmysle kritérií stanovených v článku 11 vykonávacieho nariadenia.

34. Je nepochybné, že žalobca nedosiahol v období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v zamestnaní na území SR ale v tomto období bol zamestnaný v Nemecku a z titulu tohto zamestnania sa zúčastňoval aj na systéme sociálneho zabezpečenia a na daňovom systéme tohto štátu. V Nemecku si nárok na dávku v nezamestnanosti neuplatnil a nárok na dávku v nezamestnanosti by mu podľa právnych predpisov tohto štátu pravdepodobne ani nevznikol. Preto bolo potrebné posúdiť, či nastali podmienky na aplikáciu možnosti uplatnenia a následného priznania nároku na dávku v nezamestnanosti v SR, so zohľadnením doby poistenia dosiahnutej na území iného členského štátu pre účely uplatneného nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Úlohou správneho súdu bolo preto posúdiť, či orgány Sociálnej poisťovne správne zodpovedali otázku týkajúcu sa zachovania bydliska žalobcu na území SR, ktorá bola podstatná pre záver, či nastali podmienky predpokladané základným nariadením, za ktorých by si žalobca mohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti na území SR.

35. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že aplikácia dotknutých ustanovení základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a zákona o sociálnom poistení v obdobných veciach ako je prejednávaná vec je obsiahnutá v početných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa tejto problematiky (uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v SR na základe dôb poistenia dosiahnutých v inom členskom štáte EÚ). Zároveň je potrebné uviesť, že aj keď sa tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajú rovnakej problematiky, aj najvyšší súd v tejto svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že každá vec je špecifická, vymedzená konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a preto je potrebné každú vec vyhodnocovať so zohľadnením individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Závery rozhodnutí najvyššieho súdu preto nemožno paušalizovať a bez ďalšieho nemožno zovšeobecniť napr. tak, že najvyšší súd uznal zachovanie centra záujmov v Slovenskej republike, keď dotknutá osoba vlastnila v Slovenskej republike nehnuteľnosť, pretože vlastníctvo nehnuteľnosti bolo vždy v konkrétnych prípadoch, ktoré boli predmetom rozhodovania najvyššieho súdu, vyhodnocované aj v kontexte s inými skutkovými okolnosťami. Najvyšší súd SR výslovne uviedol, že každú vec je potrebné posudzovať prísne individuálne a že jeho rozhodovacia činnosť predstavuje v hrubých črtách príkladmý judikatórny pohľad na túto problematiku (závery rozsudku sp. zn. zo dňa 21.04.2021). Správny súd sa preto pri posudzovaní zákonnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí oboznámil aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, týkajúcou sa tejto problematiky, a dôsledne v zmysle záverov tejto judikatúry, prihliadajúc na osobitosti a špecifiká tejto prejednávanej veci, vyhodnocoval zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov Sociálnej poisťovne.

36. V prejednávanej veci orgány Sociálnej poisťovne za účelom vyhodnotenia možnosti aplikácie článku 65 ods. 2 a 5 písm. a) základného nariadenia posudzovali otázku zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky podľa kritérií nastavených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k pojmu „bydlisko“ je potrebné poukázať na čl. 1 písm. j) základného nariadenia, v zmysle ktorého „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. K obsahu tohto pojmu zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v súvisiacej judikatúre, v zmysle ktorej je bydlisko autonómny pojem práva Európskej únie a nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.04.2021, v zmysle ktorého pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajne bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j) v v spojení článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (rozsudok C-90/97 Swaddling body 28 a 29). Kritériami určenia centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

37. Správny súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že orgány Sociálnej poisťovne nesprávne vyhodnotili zistené skutkové okolnosti vo vzťahu k preukázaniu bydliska - centra záujmov žalobcu. Je nesporné, že žalobca vykonával prácu v pracovnom pomere prerušovane na území Nemecka cca 5,5 roka. Taktiež nie je sporné, že počas vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie v čase od 25.05.2020 do 14.06.2020 si nárok na dávku v nezamestnanosti neuplatnil. Je nepochybné tiež, že z titulu výkonu práce v pracovnom pomere v Nemecku bolo štátom, v ktorom si plnil daňové povinnosti Nemecko. Za podstatné v prejednávanej veci ale správny súd považuje to, že žalobca si od roku 2015 prenajímal v Slovenskej republike byt a v Nemecku býval v ubytovaní, ktoré mu zabezpečil zamestnávateľ, čo podľa vyjadrenia žalobcu bol penzión alebo prenajatý dom, ktorý obýval s viacerými osobami. Táto skutočnosť nebola podľa správneho súdu Sociálnou poisťovňou pri vyhodnocovaní zachovania centra záujmov žalobcu vyhodnotená správne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v súvisiacej judikatúre Najvyššieho súdu SR, týkajúcej sa tejto problematiky, bola viackrát vyhodnocovaná otázka bývania v štáte výkonu zamestnania a vlastníctvo nehnuteľnosti, resp. zabezpečenie bývania na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd opakovane zdôraznil, že je potrebné tieto skutočnosti vyhodnocovať v zmysle individuálnych okolností každej konkrétnej veci. Podľa správneho súdu potom zabezpečené bývanie v Nemecku v penziónoch alebo vo forme zdieľaného bývania s inými zamestnancami, ktoré zabezpečil zamestnávateľ, je primeraná forma bývania pri výkone práce v zahraničí, ale nedosvedčuje, že by centrum záujmov žalobcu bolo v Nemecku, predovšetkým ak na základe nájomnej zmluvy má žalobca dlhodobo prenajatý byt v Slovenskej republike. Na prvý pohľad by sa mohol zdať zmätočný postup správneho súdu, keď správny súd v iných veciach nepovažoval za podstatné pre preukázanie centra záujmov vlastníctvo nehnuteľnosti v Slovenskej republike a v tejto veci považuje za podstatnú nájomnú zmluvu, ktorá preukazuje prenajatie bytu v Slovenskej republike. Správny súd ale vychádzal z takých úvah, že vlastníctvo nehnuteľnosti môže byť, aj je, aj určitou formou investície finančných prostriedkov, a preto nadobudnutie nehnuteľnosti v Slovenskej republike nemožno automaticky považovať za preukázanie zachovania centra záujmov v Slovenskej republike. Oproti tomu je ale nájom bytu v inej pozícii, pretože nájomnú zmluvu uzatvára človek pre to, aby si zabezpečil pokrytie potreby bývania. Teda nájom bytu nemožno zohľadňovať ako investičný zámer, formu investovania peňažných prostriedkov. Preto ak žalobca mal uzatvorenú nájomnú zmluvu za účelom zabezpečenia bývania v Slovenskej republike, mal tu rodičov a dcéru, voči ktorej si plnil vyživovaciu povinnosť a bol s ňou v primeranom kontakte ako rodič a dcéra (so zohľadnením, že je síce plnoletá ale kvôli štúdiu žalobca naďalej plnil vyživovaciu povinnosť, teda mala status študenta a bola na neho odkázaná) a za predpokladu, že Sociálna poisťovňa nespochybnila uzavretú nájomnú zmluvu, preukázal zachovanie centra záujmov v Slovenskej republike. Z vyjadrenia dcéry žalobcu vyplýva, že žalobca mal na území Slovenskej republiky aj rodinné väzby. Prítomnosť príbuzných v krajine pôvodu a ich návštevy samé o sebe nepreukazujú zachovanie centra záujmov, ale v tejto veci považoval správny súd za preukázané zachovanie rodinných väzieb, pretože žalobca plnil vyživovaciu povinnosť voči dcére, ale aj podporoval dcéru, ktorá kvôli štúdiu bola na neho odkázaná a bol s ňou v kontakte, teda nešlo len o prípad, kedy by mal príbuzných na území SR ale bola tu preukázaná aj odkázanosť dcéry na žalobcu, pretože bola študentkou vysokej školy. Je pravdou, že žalobca nepreukázal takú frekvenciu ciest ako tvrdil. Cestu cca 540 km z Nemecka na Slovensko nepovažuje ale správny súd za „nezvládnuteľnú“ z pohľadu možnej častejšej frekvencie dochádzania na územie Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov správny súd nepovažoval zistené skutočnosti Sociálnou poisťovňou za správne vyhodnotené, a preto rozhodnutia Sociálnej poisťovne zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Nájom bytu v Slovenskej republike, rodinné väzby, najmä preukázanie kontaktov a odkázanosti dcéry na žalobcu z dôvodu štúdia na vysokej škole a vzdialenosť miesta výkonu práce v Nemecku od miesta bydliska v Slovenskej republike, boli podľa správneho súdu Sociálnou poisťovňou v administratívnom konaní nesprávne vyhodnotené v rámci vyhodnocovania kritérií stanovených základným a vykonávacím nariadením. Žalobca vykonával prácu v pracovnom pomere v Nemecku, ale centrum jeho záujmov bolo na území Slovenska zachované, pretože mal v Slovenskej republike zabezpečené bývanie prostredníctvom nájmu (čo Sociálna poisťovňa nespochybnila), mal na Slovensku dcéru, voči ktorej si plnil vyživovaciu povinnosť a bol s ňou v primeranom kontakte (teda nešlo o prípad, že žalobca mal príbuzných na Slovensku, ktorých sporadicky navštevoval a neboli na neho nejakým spôsobom odkázaní), vzdialenosť medzi miestom výkonu práce a miestom bydliska nepredstavuje preukážku pre to, aby žalobca mohol naďalej uskutočňovať mimopracovné aktivity a rodinný život na území Slovenska a v Nemecku mal zabezpečené bývanie zamestnávateľom len za účelom zabezpečenia výkonu práce. Tieto skutočnosti preukazujú zachovanie centra záujmov v SR napriek dlhšiemu obdobiu výkonu práce v Nemecku a plnenie odvodových a daňových povinností v tomto štáte.

38. V ďalšom konaní bude úlohou Sociálnej poisťovne opakovane rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku a postupovať so zohľadnením vyššie uvedeného právneho názoru správneho súdu.

39. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania podľa a contrario.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom ( ).