Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5Co-216-2018.pdf
PDF · 146.89 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/216/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne C. M., bytom G. XXX, proti žalovanému MINIHOTOVOST, SE, IČ: 04355211, Politických vězňů 1272/21, Praha, Česká republika, o určenie, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. februára 2018, č.k. 3Csp/173/2017-27, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že ustanovenie článku IV., posledná veta Smlouvy o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016 v znení: „Věřitel je také oprávněn požadovat od Spotřebitele smluvní pokutu za prodlení se splátkou Celkové dlužné částky, a to ve výši 0,15 % z dlužné částky za každý započatý kalendářní den prodlení.“, je neplatné; určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 16. 05. 2016 v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016, zabezpečujúca pohľadávku žalovaného zo Smlouvy o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016, je neplatná. Ďalej určil, že žalovaný nemá v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16.05.2016 nárok na zaplatenie žiadnych úrokov, poplatkov a odplaty a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení uviedol, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril dňa 16.05.2016 so žalobkyňou ako dlžníkom Smlouvu o zápůjčce č. 488137, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 300,- eur, ktoré sa žalobkyňa zaviazala splatiť žalovanému do dňa splatnosti 13.06.2016 spolu s odmenou 85,- eur, spolu 385,- eur pri ročnej percentuálnej miere nákladov 2.371,36 %. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť celkovú dlžnú čiastku najneskôr v deň splatnosti na účet veriteľa formou vkladu alebo prostredníctvom vkladového lístku na ktorejkoľvek pošte alebo pobočke banky veriteľa alebo formou prevodu peňažných prostriedkov z účtu žalobkyne na účet žalovaného alebo na pobočke partnerských kontaktných miest veriteľa - Pôžičkární. V čl. IV v poslednom odseku je uvedené, že veriteľ je tiež oprávnený požadovať od spotrebiteľa zmluvnú pokutu za omeškanie so splátkou celkovej dlžnej čiastky, a to vo výške 0,15 % z dlžnej čiastky za každý začatý kalendárny deň omeškania. Dňa 16.05.2016 uzatvorili strany sporu aj Dohodu o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, ktorá mala zabezpečovať uspokojenie pohľadávky žalovaného titulom danej zmluvy č. 488137, pričom v bode 1. bolo konštatované, že žalobkyňa sa ako dlžník zaviazala v zmysle čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, že v prípade ak sa dostane do omeškania, k úhrade dlhu, k úhrade zákonného úroku z omeškania v sadzbe podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., k úhrade zmluvnej pokuty za omeškanie so splátkou úveru, a to vo výške 0,15% denne z dlžnej sumy za
každý deň omeškania, a k úhrade zmluvnej pokuty paušálnej náhrady nákladov spojených s upomienkou vo výške 3,- eur za každú zaslanú upomienku (ďalej ako „pohľadávka“). V bode 2 Dohody o zrážkach zo mzdy bolo uvedené, že dlžník súhlasí, aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok a aby jeho zamestnávateľ zrážal mesačne z jeho mzdy a uhrádzal dané zrážky na účet veriteľa až do riadneho uhradenia pohľadávky dlžníka uvedenej v čl. 1 tejto Dohody. Zo žiadosti o vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 06.12.2016, ktorú žalovaný - veriteľ doručil spoločnosti YURA Corporation Slovakia, s. r. o., Lednické Rovne mal súd za preukázané, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobkyne, aby vykonával zrážky zo mzdy žalobkyne argumentujúc tým, že žalobkyňa nesplnila svoje záväzky zo zmluvy a jej dlh je vo výške 446,98 eur, ktorý pozostáva z neuhradenej istiny, zákonného úroku z omeškania a v zmluve dohodnutých pokút a penále. Z výplatnej pásky žalobkyne mal súd za preukázané, že z výplaty za obdobie 8/2017 bolo žalobkyni zo mzdy zrazených 57,- eur titulom pôžičky, úveru. Z výzvy k úhrade zo dňa 20.09.2017 mal súd za preukázané, že žalovaný informoval žalobkyňu, že aktuálna výška jej dlhu ku dňu 20.09.2017 vyplývajúceho zo zmluvy č. 488137 je vo výške 505,65 eur a vyzval žalovanú na úhradu dlhu do 5 dní od doručenia výzvy pod hrozbou uskutočnenia právnych krokov smerujúcich k uspokojeniu finančných nárokov žalovaného.
3. Vzhľadom k tomu, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, v tomto prípade ide o spor s tzv. cudzím medzinárodným prvkom, preto súd posudzoval najskôr právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Keďže žalovaný je právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky, na určenie právomoci sa vzťahuje Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V tomto spore ide o žalobu žalobkyne ako spotrebiteľky s bydliskom na území Slovenskej republiky proti žalovanému a preto v zmysle čl. 18 ods. 1 Nariadenia je daná právomoc slovenského súdu vec prejednať a rozhodnúť. Žalobkyňa sa v konaní domáha určenia skutočností vyplývajúcich zo Smlouvy o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16.05.2016 uzatvorenej podľa českého práva a Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 uzatvorenej podľa slovenského práva, ktoré ako spotrebiteľka uzatvorila so žalovaným. Vzhľadom na existenciu cudzieho medzinárodného prvku ako aj sporu strán, kedy žalobkyňa za rozhodné hmotné právo považuje právny poriadok Slovenskej republiky a žalovaný právny poriadok Českej republiky, súd v súvislosti s rozhodným hmotným právom dospel k záveru, že na prejednanie veci je potrebné aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky, a to v súlade s čl. 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. V zmysle citovaného článku je rozhodným právom právny poriadok obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. V tejto veci je nepochybné, že žalovaný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu žalobkyne, teda v Slovenskej republike, nakoľko poskytuje pôžičky prostredníctvom svojej internetovej stránky so slovenskou doménou www.minipozicka.sk, ktorá stránka je celá v slovenskom jazyku. Skutočnosť, že žalovaný vykonáva svoju činnosť aj na území Slovenskej republiky je súdu známa aj z jeho úradnej činnosti. Okrem toho je nepochybné aj to, že žalovaný svoju podnikateľskú činnosť smeruje na územie Slovenskej republiky, keď podľa čl. III Smlouvy o zápůjčce umožňuje spotrebiteľovi vykonávať úhrady aj na pobočkách partnerských kontaktných miest žalovaného - Pôžičkární, ktoré sa (aj podľa názvu) nachádzajú v Slovenskej republike.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom vznikol záväzkový právny vzťah zo Smlouvy o zapůjčce, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Túto zmluvu súd po právnej stránke posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, a pretože zmluva bola uzatvorená na diaľku výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, aj ako zmluvou na diaľku podľa § 2 písm. a/ zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. Uzatvorená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný (právnická osoba) poskytol žalobkyni peňažné prostriedky v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti a žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Hoci zmluvu o pôžičke nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko sa jedná o pôžičku, ktorá sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, v danej veci do 28 dní (§ 1 ods. 3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.), napriek tomu žalovaného možno považovať za tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke pôžičku, ktorá sa mala splatiť v lehote 28 dní. Na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo
pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 15 až 17, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až z), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. Žalovaný v konaní pritom žiadnym spôsobom nepreukázal, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke č. 488137 uzavretej medzi ním ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom nevystupoval v postavení iného veriteľa, v zmysle § 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. Súd mal ďalej za preukázané, že na základe Smlouvy o zápůjčce žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku vo výške 300,- eur, ktorú sa žalobkyňa zaviazala splatiť do 13.06.2016 spolu s odmenou vo výške 85,- eur. Žalobkyňa sa domáhala určenia, že: a/ zmluvné dojednanie v Smlouvě o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016, v zmysle ktorého má žalobkyňa zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 85,- eur, je neplatné, b/ dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné, c/ dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, d/ žalovaný nemá v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016 nárok na zaplatenie žiadnych úrokov, poplatkov a odplaty. Jedná sa o určovaciu žalobu, preto súd skúmal, či je prípustné domáhať sa takýchto určení. Súd dospel k záveru, že v súvislosti s nárokmi pod písmenami a/, b/, c/ prvej vety tohto bodu odôvodnenia sa jedná o určenie neplatnosti právneho úkonu, prípadne jeho časti. V zmysle § 137 písm. d/ CSP sa možno určenia právnej skutočnosti (teda i neplatnosti právneho úkonu) domáhať len v prípadoch, že to vyplýva z osobitného predpisu. V daných prípadoch je týmto osobitným predpisom § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý sa v zmysle § 24 zákona č. 129/2010 Z. z. vzťahuje i na zmluvy o pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom - tak, ako to bolo v tomto prípade. V zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. sa môže spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. V danom prípade, nároky, ktorými sa žalobkyňa domáha určenia pod písm. a/ a b/ uvedenými v prvej vete tohto bodu odôvodnenia, sú nárokmi o určenie neplatnosti časti právneho úkonu, ktorých určenia sa môže spotrebiteľ domáhať na súde podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. V súvislosti s nárokom, ktorým sa žalobkyňa domáha určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná (písm. c/ prvej vety tohto bodu odôvodnenia) súd uviedol, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je tiež spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako dodávateľ v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti ju uzatvoril so žalobkyňou ako spotrebiteľom. Dohoda o zrážkach zo mzdy má pritom podľa názoru súdu vo vzťahu k Smlouvě o zápůjčce povahu tzv. závislej zmluvy podľa § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže vznik Dohody o zrážkach zo mzdy je viazaný na Smlouvu o zápůjčce - Dohodou o zrážkach zo mzdy si žalovaný chcel zabezpečiť nároky vyplývajúce z poskytnutej pôžičky na základe Smlouvy o zápůjčce a obe zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň. Vzhľadom na to, že sa jedná o závislé zmluvy, pričom žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke je prípustnou žalobou podľa § 137 písm. d) CSP, je podľa súdu daná možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti aj závislej zmluvy, teda Dohody o zrážkach zo mzdy. V súvislosti s nárokom ohľadne určenia pod písm. d/ prvej vety tohto bodu odôvodnenia súd uviedol, že sa jedná o nárok podľa § 137 písm. c) CSP - teda o určenie, či tu právo na úroky, odplatu a poplatky je alebo nie je (určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov), pričom v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je potrebné skúmať naliehavý právny záujem. Súd teda uzavrel, že vo všetkých nárokoch sa jedná o prípustné žaloby v zmysle CSP. 5. Na základe vyššie uvedeného následne súd v súvislosti s prvým nárokom žalobkyne skúmal, či výška odmeny za poskytnutú pôžičku je platným alebo neplatným dojednaním. Občiansky zákonník v § 53 ods. 6 ustanovuje, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Je teda zrejmé, že výška odplaty nie je len vecou dohody medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy, ale je regulovaná právnymi predpismi. Podľa § 1a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100,- eur, je najvyššia prípustná výška odplaty v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne. V prejednávanej veci výška odplaty, resp. odmeny 85,- eur bola mnohonásobne, viac ako 12násobne vyššia, keďže pri požičaní sumy 300,- eur v prípade, ak by sa jednalo o pôžičku so splatnosťou jeden rok, výška odplaty mohla byť najviac 90,- eur. Keďže v súdenom prípade bola pôžička splatná do 28 dní, teda menej ako 1 mesiac, výška odplaty mohla byť maximálne 6,9 eur (90,- eur/365=0,246575 x 28 dní = 6,9 eur). Z uvedeného dôvodu súd vyhovel žalobkyni a určil, že dojednanie o odmene 85,- eur je neplatné, pričom dodal, že takáto vysoká odplata
vzhľadom na sumu poskytnutých peňažných prostriedkov a na veľmi krátku dobu splatnosti je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd v súvislosti so štvrtým nárokom žalobkyne skúmal, či uzatvorená zmluva o pôžičke spĺňa všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. z) a to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok. Neuvedenie chýbajúcej náležitosti má v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. za následok, že poskytnutá pôžička sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, a preto súd určil, že žalovaný nemá v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016 nárok na zaplatenie žiadnych úrokov, poplatkov a odplaty. Žalobkyňa sa domáhala aj určenia neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke v časti zmluvnej pokuty za omeškanie, ktorá v zmysle čl. IV Smlouvy o zápůjčce je vo výške vo výške 0,15 % denne z dlžnej čiastky. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Dojednanie čl. IV o povinnosti dlžníka zaplatiť zmluvnú pokutu za omeškanie súd nepovažoval za individuálne dojednané, nakoľko žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah uzatváranej zmluvy. Zmluva bola vopred pripravená pre neurčitý počet spotrebiteľov, pričom v konkrétnom prípade dochádza k dohode len čo sa týka výšky poskytnutej sumy, dátumu splatnosti a odmene. Vo vzťahu k ostatným ustanoveniam zmluvy, spotrebiteľ nemá možnosť ich zmeniť. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by podmienky boli individuálne dojednané. V súdenom prípade súd dospel k záveru, že ustanovenie o zmluvnej pokute za omeškanie koncipované v čl. IV posledný odsek zmluvy o pôžičke, spôsobuje značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa, nakoľko sa od neho vyžaduje, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Vychádzajúc z toho, že výška úrokov z omeškania je v súčasnosti 5 % ročne a z toho, že výška zmluvnej pokuty v zmysle čl. IV zmluvy je 54,75 % ročne, čo je skoro 11násobne viac, súd mal za to, je sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd teda vyhovel žalobkyni aj v súvislosti s druhým nárokom. V súvislosti s určením neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy súd poukázal na to, že s účinnosťou od 01.05.2014 je v zmysle § 5a ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa neprípustné zabezpečenie pohľadávky dohodou o zrážkach zo mzdy, okrem prípadu, ak táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že hoci predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená vo forme osobitnej listiny, z jej obsahu však nevyplýva, že by bola žalobkyňa ako spotrebiteľka zo strany žalovaného poučená o dôsledkoch jej uzavretia a že žalobkyňa ako spotrebiteľka mala možnosť túto dohodu odmietnuť. Z uvedeného dôvodu potom Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 nespĺňa podmienky podľa § 5a ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto ako taká je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu. V tejto súvislosti súd považoval za potrebné poukázať i na to, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zákonnosti zmluvných plnení pre dodávateľa (žalovaného), napríklad z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok, z pohľadu dodržania náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo z pohľadu platnosti dojednania maximálnej odplaty z pohľadu dobrých mravov a podobne, čo mal v konečnom dôsledku súd za preukázané aj v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené súd určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 je neplatná. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, keďže súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto by mala nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Keďže si náhradu trov konania neuplatnila, súd jej náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom namietal, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91, nález z 12. mája 2004, sp. zn. I ÚS 226/03). Ďalej uviedol, že je toho názoru, že žalobca na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov nemá naliehavý právny záujem. Nakoľko v prípade ak by aj súd určil zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov nevyriešilo by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami. Definitívne vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v konaní o návrhu na plnenie. Následkom čoho nie je splnený obligatórny predpoklad naliehavého právneho záujmu, nakoľko takáto určovacia žaloba nevyrieši všetky sporné nároky a práva účastníkov konania. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Obdobne bola posudzovaná otázka bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy Okresným súdom Bratislava II, ktorý zamietol návrh na začatie konania v konaní vedenom pod sp. zn. 52C/135/2014 rozhodnutím zo dňa 25.05.2016. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 14.06.2017, sp. zn. 17Co/325/2016-75. Otázka naliehavého právneho záujmu na určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. bola riešená Najvyšším súdom SR v rozhodnutí Cdo/251/2015 zo dňa 16. marca 2016 aj pri určení neplatnosti úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. Cdo/251/2015 zo 16.3.2016, rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 7C/681/2015 zo dňa 24.11.2017. Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 16.5.2016 zmluvu o úvere, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 300 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok. Pričom poukazuje na skutočnosť, že žalobca uhradil k dnešnému dňu iba 190,31 eur čo nepredstavuje ani istinu z poskytnutého úveru. Na základe uvedeného si bude žalovaný vymáhať aj v prípade určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov sumu rovnajúcu za nezaplatenej istiny a tým pádom nie je splnený ani predpoklad určovacej žaloby. Rozhodnutie o určenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov (ak by to bolo vôbec možné) v tomto konaní, by nevytvorilo pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve v prípade platnosti zmluvy na plnenie zo zmluvy, jednou zo sporových strán. Vzhľadom k uvedenému nie je splnený základný predpoklad naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Čo sa týka určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, uvádza ďalej, že ustanovenie § 137 písm. c/ CSP pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam (už nie právnym vzťahom ako § 80 písm. c) OSP a vo vzťahu k právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis (napr. dobrovoľná dražba, uznesenie valného zhromaždenia kapitálovej spoločnosti, skončenie pracovného pomeru). Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné zo strany súdov (pri rozhodovaní či je možné určiť zmluvu alebo je časť za neplatnú) oprieť sa o časť ustanovenia § 80 písm. c/ OSP „právny vzťah“. Takéto slovné spojenie sa ale v CSP vôbec nenachádza, z čoho je zrejmé, že CSP vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žaloba, ktorou sa domáha žalobca určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je formulovaná ako žaloba na určenie, či tu právo je alebo nie je, ale je formulovaná ako žaloba na určenie právnej skutočnosti (neprijateľnosti), ktorej prípustnosť je založená osobitným predpisom. V tomto prípade však zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva výslovná možnosť takúto žalobu podať. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašič a kol.: Civilný sporový poriadok - Veľký komentár, Praha: C.H. Beck, 2016). Vychádzajúc zo znenia citovaného ustanovenia ust. § 137 písm. d) CSP je možné konštatovať, že CSP v zásade nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou žalôb za podmienky, že to vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným právnym predpisom, t.j. výnimka žalôb o určenie právnej skutočnosti je Zákonník práce (žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru), zákon o dobrovoľných dražbách (žaloba o neplatnosť dražieb), občiansky zákonník (žaloba o neplatnosť výpovede nájmu bytu). Žalobca sa domáha určenia neplatnosti právnej skutočnosti (neprijateľnosti) a nie určenia či tu právo je alebo nie je. Určenie existencie/neexistencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Takéto určenie právnej skutočnosti ako ty vyplýva z ustanovenia § 137 písm. d/ CSP je možné len vtedy ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, pričom určenie neprijateľnosti nevyplýva zo žiadneho osobitné predpisu. Takýto právny predpis nemožno považovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom zo svojich ustanovení, a to ani v § 3 ods. 5 citovaného zákona nepripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti. Zákon o ochrane spotrebiteľa iba
konštatuje oprávnenie spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva bez toho, aby bližšie špecifikoval typ žaloby, ktorou sa spotrebiteľ môže domáhať svojho práva proti porušovateľovi na súde (rozsudok OS Žilina, sp. zn. 17Csp/52/2016 zo dňa 7.6.2017). K smlouvě o zapujčce uviedol, že v prípade, že by súd podriadil uvedený právny vzťah pod právny poriadok Slovenskej republiky, tak Zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov rozlišuje medzi a) spotrebiteľskými úvermi a b) inými úvermi a pôžičkami pre spotrebiteľov. Inými úvermi a pôžičkami pre spotrebiteľov je akýkoľvek úver, ktorý nie je spotrebiteľským ale je poskytovaný spotrebiteľom, t. j. aj úver so splatnosťou do troch mesiacov. Na základe uvedeného uvádza, že so smlouvy o zapujčce sa žalobca zaviazal splatiť do 28 dní. Preto poukazovanie na ustanovenie § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za irelevantné. Pre poskytovanie iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom zo strany iného veriteľa platí ust. § 24 ods. 3, pričom poukázal, že smlouvu o zapujčce sa žalobca zaviazal splatiť do 28 dní. Z vyššie uvedeného je možno usúdiť, že tvrdenia na ktoré poukazuje žalobca a ustanovenia § 11 a § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o bezúročnosti zmluvy o úvere a jej bez odplatnosti ako i o absencii RPMN nie je možné aplikovať v predmetných prípadoch. Napokon nemožno hovoriť o absencii RPMN, keďže jej prítomnosť sa nachádza v smlouvě o zapujčce ako i prítomnosť priemernej RPMN, tak aby sa s touto skutočnosťou mohol náležite dlžník vysporiadať a určiť si aká bude odplata za poskytnutý úver. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. K tvrdeniam žalobcu poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15. Vzhľadom na uvedené navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že dňa 01.01.2018 nadobudol účinnosť zákon č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto zákonom došlo tiež k novele zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, kde sa od 1.1.2018 zaviedlo nové ustanovenie § 11 ods. 4, v zmysle ktorého: „ Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 18ba)" Takáto žaloba je teda prípustná v zmysle § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku. Novelizovaný zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2018, to znamená, že od 01.01.2018 sa ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Uvedený právny názor potvrdil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo/17/2014, v ktorom sa vyjadril k použitiu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a k ustanoveniu § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím ich účinnosti. V zmysle 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Právo súdu vysloviť v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky ostalo zachované aj po nadobudnutí účinnosti CSP, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní podľa § 301 a nasl. CSP len s účinkami inter partes (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.01.2017 sp. zn. 6Ndc 20/2016). Krajský súd v Prešove v rozhodnutí zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 18Co/120/2017 pripustil, že spotrebiteľ má možnosť domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe uvedených skutočnosti navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že má za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania, na ktorom trvá v celom rozsahu. Nakoľko žalobkyňa vo svojom vyjadrení neuvádza nové skutočnosti, ktoré majú súvis s predmetom tohto sporového konania, žalovaný považuje obsah svojho odvolania, i vo vzťahu k
vyjadreniu žalobkyne zo dňa 22.05.2018, za dostačujúci. Vzhľadom na uvedené žalovaný i naďalej navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. 10. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
11. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že vzhľadom k tomu, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, a teda v tomto prípade ide o spor s tzv. cudzím medzinárodným prvkom, súd prvej inštancie správne najskôr posudzoval právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Správne konštatoval, že keďže žalovaný je právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky, na určenie právomoci sa vzťahuje Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V tomto spore ide o žalobu žalobkyne ako spotrebiteľky s bydliskom na území Slovenskej republiky proti žalovanému a preto v zmysle čl. 18 ods. 1 Nariadenia je daná právomoc slovenského súdu vec prejednať a rozhodnúť. Žalobkyňa sa v konaní domáha určenia skutočností vyplývajúcich zo Smlouvy o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16.05.2016 uzatvorenej podľa českého práva a Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 uzatvorenej podľa slovenského práva, ktoré ako spotrebiteľka uzatvorila so žalovaným. Vzhľadom na existenciu cudzieho medzinárodného prvku ako aj sporu strán, kedy žalobkyňa za rozhodné hmotné právo považovala právny poriadok Slovenskej republiky a žalovaný právny poriadok Českej republiky, súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodným hmotným právom správne dospel k záveru, že na prejednanie veci je potrebné aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky, a to v súlade s čl. 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, nakoľko v predmetnej veci je aj podľa odvolacieho súdu nepochybné, že žalovaný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu žalobkyne, teda v Slovenskej republike, nakoľko poskytuje pôžičky prostredníctvom svojej internetovej stránky so slovenskou doménou www.minipozicka.sk, ktorá stránka je celá v slovenskom jazyku. Skutočnosť, že žalovaný vykonáva svoju činnosť aj na území Slovenskej republiky je aj odvolaciemu súdu známa aj z jeho úradnej činnosti. Okrem toho je nepochybné aj to, že žalovaný svoju podnikateľskú činnosť smeruje na územie Slovenskej republiky, keď podľa čl. III Smlouvy o zápůjčce umožňuje spotrebiteľovi vykonávať úhrady aj na pobočkách partnerských kontaktných miest žalovaného - Pôžičkární, ktoré sa (aj podľa názvu) nachádzajú v Slovenskej republike.
12. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom vznikol záväzkový právny vzťah zo Smlouvy o zápůjčce, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Túto zmluvu súd prvej inštancie správne po právnej stránke posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, a pretože zmluva bola uzatvorená na diaľku výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, aj ako zmluvou na diaľku podľa § 2 písm. a/ zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. Uzatvorená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný (právnická osoba) poskytol žalobkyni peňažné prostriedky v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti a žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Hoci zmluvu o pôžičke nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko sa jedná o pôžičku, ktorá sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, v danej veci do 28 dní (§ 1 ods. 3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.), napriek tomu aj podľa odvolacieho súdu žalovaného možno považovať za tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke pôžičku, ktorá sa mala splatiť v lehote 28 dní. Na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú
spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 15 až 17, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až z), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. Žalovaný pritom ani podľa odvolacieho súdu v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke č. 488137 uzavretej medzi ním ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom nevystupoval v postavení iného veriteľa, v zmysle § 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd mal ďalej z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie za preukázané, že na základe Smlouvy o zápůjčce žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku vo výške 300,- eur, ktorú sa žalobkyňa zaviazala splatiť do 13.06.2016 spolu s odmenou vo výške 85,- eur. Žalobkyňa sa v predmetnom spore domáhala určenia, že: a/ zmluvné dojednanie v Smlouvě o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016, v zmysle ktorého má žalobkyňa zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 85,- eur, je neplatné, b/ dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné, c/ dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, d/ žalovaný nemá v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016 nárok na zaplatenie žiadnych úrokov, poplatkov a odplaty. Jedná sa teda o určovaciu žalobu, preto súd prvej inštancie správne skúmal, či je prípustné domáhať sa takýchto určení. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v súvislosti s nárokmi pod písmenami a/, b/, c/ sa jedná o určenie neplatnosti právneho úkonu, prípadne jeho časti, pričom v zmysle § 137 písm. d/ CSP sa možno určenia právnej skutočnosti (teda i neplatnosti právneho úkonu) domáhať len v prípadoch, že to vyplýva z osobitného predpisu, pričom správne konštatoval, že v daných prípadoch je týmto osobitným predpisom § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý sa v zmysle § 24 zákona č. 129/2010 Z. z. vzťahuje i na zmluvy o pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom - tak, ako to bolo v tomto prípade. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje tak ako správne uviedol i súd prvej inštancie, že v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. sa môže spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. V danom prípade, pritom nároky, ktorými sa žalobkyňa domáha určenia pod písm. a/ a b/ uvedenými vyššie, sú nárokmi o určenie neplatnosti časti právneho úkonu, ktorých určenia sa teda aj podľa odvolacieho súdu môže spotrebiteľ domáhať na súde podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. V súvislosti s nárokom, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná (písm. c/ uvedeného vyššie) súd prvej inštancie správne uviedol, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je tiež spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako dodávateľ v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti ju uzatvoril so žalobkyňou ako spotrebiteľom. Dohoda o zrážkach zo mzdy má pritom aj podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k Smlouvě o zápůjčce povahu tzv. závislej zmluvy podľa § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže vznik Dohody o zrážkach zo mzdy je viazaný na Smlouvu o zápůjčce - Dohodou o zrážkach zo mzdy si žalovaný chcel zabezpečiť nároky vyplývajúce z poskytnutej pôžičky na základe Smlouvy o zápůjčce a obe zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň. Vzhľadom na to, že sa jedná o závislé zmluvy, pričom žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke je prípustnou žalobou podľa § 137 písm. d) CSP ako bolo konštatované vyššie, je teda aj podľa odvolacieho súdu daná možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti aj závislej zmluvy, teda Dohody o zrážkach zo mzdy. V súvislosti s nárokom ohľadne určenia pod písm. d/ uvedeného vyššie súd prvej inštancie správne uviedol, že sa jedná o nárok podľa § 137 písm. c) CSP - teda o určenie, či tu právo na úroky, odplatu a poplatky je alebo nie je (určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov), pričom v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je potrebné skúmať naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie správne teda uzavrel, že vo všetkých nárokoch sa jedná o prípustné žaloby v zmysle CSP.
13. Na základe vyššie uvedeného následne súd prvej inštancie správne v súvislosti s prvým nárokom žalobkyne skúmal, či výška odmeny za poskytnutú pôžičku je platným alebo neplatným dojednaním, a to s poukazom na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 1a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Správne v tejto súvislosti konštatoval, že odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Je teda zrejmé, že výška odplaty nie je len vecou dohody medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy, ale je regulovaná právnymi predpismi, pričom podľa § 1a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých výška nepresiahne 100,- eur, je najvyššia prípustná výška odplaty v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne. V prejednávanej veci výška odplaty, resp. odmeny 85,- eur bola mnohonásobne, viac ako 12násobne vyššia, a preto súd prvej inštancie správne vyhovel žalobkyni a určil, že dojednanie o odmene 85,- eur je neplatné, pričom správne
dodal, že takáto vysoká odplata vzhľadom na sumu poskytnutých peňažných prostriedkov a na veľmi krátku dobu splatnosti je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvej inštancie v súvislosti so štvrtým nárokom žalobkyne správne skúmal, či uzatvorená zmluva o pôžičke spĺňa všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a správne dospel k záveru, že zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. z) a to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok. Neuvedenie chýbajúcej náležitosti má teda v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. za následok, že poskytnutá pôžička sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, a preto súd prvej inštancie rovnako správne určil, že žalovaný nemá v súvislosti so Smlouvou o zápůjčce č. 488137 zo dňa 16. 05. 2016 nárok na zaplatenie žiadnych úrokov, poplatkov a odplaty. Žalobkyňa sa ďalej domáhala aj určenia neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke v časti zmluvnej pokuty za omeškanie, ktorá v zmysle čl. IV Smlouvy o zápůjčce je vo výške vo výške 0,15 % denne z dlžnej čiastky. Dojednanie čl. IV o povinnosti dlžníka zaplatiť zmluvnú pokutu za omeškanie odvolací súd pritom zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval za individuálne dojednané, nakoľko žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah uzatváranej zmluvy. Zmluva bola vopred pripravená pre neurčitý počet spotrebiteľov, pričom v konkrétnom prípade dochádza k dohode len čo sa týka výšky poskytnutej sumy, dátumu splatnosti a odmene. Vo vzťahu k ostatným ustanoveniam zmluvy, spotrebiteľ nemá možnosť ich zmeniť. Žalovaný pritom ani podľa odvolacieho súdu v konaní nepreukázal, že by podmienky boli individuálne dojednané. V tejto časti teda taktiež súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že ustanovenie o zmluvnej pokute za omeškanie koncipované v čl. IV posledný odsek zmluvy o pôžičke, spôsobuje značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa, nakoľko sa od neho vyžaduje, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Vychádzajúc z toho, že výška úrokov z omeškania je v súčasnosti 5 % ročne a z toho, že výška zmluvnej pokuty v zmysle čl. IV zmluvy je 54,75 % ročne, čo je skoro 11násobne viac, má aj odvolací súd za to, že je sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvej inštancie teda správne vyhovel žalobkyni aj v súvislosti s druhým nárokom. V súvislosti s určením neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy súd prvej inštancie správne poukázal na to, že s účinnosťou od 01.05.2014 je v zmysle § 5a ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa neprípustné zabezpečenie pohľadávky dohodou o zrážkach zo mzdy, okrem prípadu, ak táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. V tejto súvislosti mal pritom aj odvolací súd vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie za preukázané, že hoci predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzatvorená vo forme osobitnej listiny, z jej obsahu však nevyplýva, že by bola žalobkyňa ako spotrebiteľka zo strany žalovaného poučená o dôsledkoch jej uzavretia a že žalobkyňa ako spotrebiteľka mala možnosť túto dohodu odmietnuť. Z uvedeného dôvodu potom Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 ani podľa odvolacieho súdu nespĺňa podmienky podľa § 5a ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto ako taká je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal i na to, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zákonnosti zmluvných plnení pre dodávateľa (žalovaného), napríklad z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok, z pohľadu dodržania náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo z pohľadu platnosti dojednania maximálnej odplaty z pohľadu dobrých mravov a podobne, čo mal v konečnom dôsledku aj odvolací súd za preukázané aj v tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie správne aj v tomto prípade určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 16.05.2016 je neplatná.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, nakoľko jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).